Najvyšší súd
5 Obo 83/2012
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: B., s. r. o., S., IČO: X., právne zastúpenému: JUDr. V. S., advokátom, N., proti žalovanému: S., a. s., T., IČO: X., o zaplatenie 39 500,76 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Trnave zo 14. októbra 2011, č. k. 19 Cb 1/2011-435, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie žalobcu o d m i e t a.
Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Trnave napadnutým rozsudkom zo 14. októbra 2011, č. k.
19 Cb 1/2011-435, návrh žalobcu na zaplatenie 39 500,76 eur zamietol. Zároveň zaviazal
žalobcu povinnosťou zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 4 452,38 eur do troch dní
po právoplatnosti rozhodnutia.
Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal voči žalovanému
zaplatenia 39 500,76 eur (1 190 000,-- Sk) s príslušenstvom ako pohľadávky vzniknutej
v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka z bezdôvodného obohatenia, ktorú nadobudol
zmluvou o postúpení pohľadávky. Poukazoval na to, že žalovaný bezdôvodné obohatenie
získal plnením bez právneho dôvodu na úkor obchodnej spoločnosti A. - K., s. r. o., so sídlom
v H. (IČO: X.), z bežného účtu č. 8755155-189/1900, ktorej v období od 25. mája 1995
do 30. novembra 1995 vykonal postupne neoprávnené inkaso vo výške žalovanej sumy
(200 000,-- Sk, 2 x 300 000,-- Sk, 2 x 100 000,-- Sk, 40 000,-- Sk, 60 000,-- Sk, 90 000,--
Sk). Inkaso pritom vykonal v rozpore so zmluvou o bežnom účte bez písomného súhlasu
klienta, pracovníci ekonomického úseku ktorého sa domnievali, že spoločnosť prevzala
záväzky spoločnosti A. spoločnosť s ručením obmedzeným T. (ďalej iba A. s. r. o.), a preto
neoprávnenosť postupu žalovaného zistila až revízia vykonaná v roku 1997.
Žalovaný žiadal návrh zamietnuť. Súd vykonal vo veci náležité dokazovanie
a v odôvodení rozsudku uviedol, že podľa obsahu spisového materiálu Krajský súd v Trnave
rozsudkom z 30. marca 2006, č. k. 19Cb/163/1998-304, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 1 190 000,-- Sk do troch dní a vo zvyšku predstavujúcom uplatnený nárok na úroky
z omeškania súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.
Na základe odvolaní oboch účastníkov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom
zo 4. októbra 2007, č. k. 6 Obo 223/2006-343, rozsudok Krajského súdu v Trnave z 30. marca
2006 v časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 190 000,-- Sk,
zmenil tak, že žalobu zamietol. V časti, ktorou bola žaloba zamietnutá (úroky z omeškania),
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodnutie o náhrade trov konania
zmenil tak, že žalovanému priznal právo na ich náhradu vo výške 119 000,-- Sk.
Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením zo dňa
24. februára 2010, č. k. l Obdo V 5/2008-375, rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorou bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa a vo výroku o trovách konania, zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Súčasne odmietol dovolanie v časti, ktorou bol rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdený. V odôvodnení rozhodnutia dovolací súd konštatoval nedôvodnosť
žalovaným vznesenej námietky premlčania práva s tým, že žaloba bola podaná dňa 20. mája
1998 a štvorročná premlčacia lehota na uplatnenie práva uplynula 25. mája 1999. Podľa
právneho názoru dovolacieho súdu právo majiteľa účtu na zaplatenie neoprávnene
inkasovaných peňažných prostriedkov nie je právom na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Ak banka inkasuje z účtu peňažné prostriedky bez písomného súhlasu (príkazu) majiteľa účtu
alebo splnenia zmluvných podmienok a ak jej postupom, ktorý je porušením jej povinností,
vznikla majiteľovi majetková ujma, spočívajúca v zmenšení stavu peňažných prostriedkov
na jeho účte, je banka povinná mu podľa § 373 Obchodného zákonníka škodu nahradiť.
Po čiastočnom zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením 5 Obo 46/2010-379 zrušil rozsudok tunajšieho súdu, č. k.
19 Cb 163/1998-304, v časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
1 190 000,-- Sk a v časti rozhodnutia o náhrade trov konania, a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie s poukazom na právny názor súdu dovolacieho s tým, že pred opätovným
rozhodnutím veci je potrebné vyzvať žalovaného na predloženie Zmluvy o bežnom účte č. 8653255-189, uzatvorenej so spoločnosťou A., s. r. o., posúdiť list konateľa P. L. z 21. februára 1995, vyhodnotiť písomné vyjadrenie Ing. J. K., ako aj výsluch P. L., a posúdiť
spôsob a podmienky výkonu prevodov so zákonom o platobnom styku.
Súd v odôvodnení uviedol, že na výzvu žalovaný zmluvu o bežnom účte, uzatvorenú
so spoločnosťou A., s. r. o., nepredložil s odôvodnením, že tento doklad nemá k dispozícii,
nakoľko založený účet bol zrušený ešte pred rokom 1997 a doklady z tohto obdobia sa už
u neho nenachádzajú. Obaja účastníci tiež poukazovali na skutočnosť, že zákon o platobnom
styku č. 510/2002 Z. z. nie je možné na posudzovaný právny vzťah aplikovať, pretože
v rozhodnom čase nebol v platnosti (účinnosť nadobudol až 1. januára 2003) a že platobný
styk pred jeho účinnosťou upravovala vyhláška Národnej banky Slovenska č. 275/1994 Z. z.,
v súvislosti s obsahom ktorej žalovaný uviedol, že ustanovenie § 10 vyhlášky nevyžaduje
písomnú formu príkazu na inkaso.
V súlade s právnym názorom vo veci rozhodujúcich súdov vyššieho stupňa súd
posudzoval v konaní uplatnený nárok žalobcu ako nárok na náhradu škody, nakoľko
existencia písomného súhlasu (príkazu) majiteľa účtu - A. - K., s. r. o., ako je to
predpokladané v bode 3. zmluvy o bežnom účte č. X, podľa ktorého príkazy na disponovanie
prostriedkami na účte dáva klient písomnou formou pobočke, ktorá mu vedie účet, nebola
preukázaná a v konečnom dôsledku žalovaným ani tvrdená.
Súd v odôvodnení uviedol, že v konaní nebola sporná existencia záväzkov obchodnej
spoločnosti A., s. r. o., voči žalovanému, vyplývajúcich z úverových zmlúv, existencia
obchodno-záväzkových vzťahov medzi žalovaným a spoločnosťami A., s. r. o. a A.-K.,
s. r. o., založených zmluvami o bežnom účte, napriek tomu, že zmluva o bežnom účte A.,
s. r. o., predložená nebola, spornou nebola skutočnosť, že žalovaný z bežného účtu A.-K.,
s. r. o., v období od 25. mája 1995 do 30. novembra 1995 bez písomného súhlasu alebo
príkazu majiteľa účtu odpísal peňažné prostriedky v celkovej výške 39 500,76 eur
(1 190 000,-- Sk) a že tieto použil na úhradu časti dlhu A., s. r. o., zo zmluvy o úvere č.
95120-0.
Za nepreukázané však považoval súd tvrdenie žalovaného o uzavretí zmluvy o inkase
podľa § 692 Obchodného zákonníka so spoločnosťou A., s. r. o., na ktoré žalovaný
nepredložil žiaden dôkaz a ktoré naviac odporuje samotnému popisu jednania s konateľom
oboch obchodných spoločností P. L.
Na druhej strane mal súd, ako to uviedol v odôvodení rozhodnutia, na základe
vykonaného dokazovania za preukázané, že P. L. ako konateľ A. -K., s. r. o., súhlas
k odpísaniu peňažných prostriedkov z bežného účtu tejto spoločnosti žalovanému, hoci iba
v ústnej forme, dal. Tento súhlas s odpísaním prostriedkov na žalovaným uvádzaný účel
jednoznačne potvrdila svedkyňa Inge Jakešová, na výpoveď ktorej ako vtedajšej riaditeľky
okresnej pobočky žalovaného by síce bolo možné prihliadať ako na výpoveď osoby
so vzťahom k predmetu konania i účastníkovi, avšak jej hodnovernosť potvrdzujú nepriamo
i iné vykonané dôkazy. V prvom rade list P. L. z 21. februára 1995, napísaný pod hlavičkou
spoločnosti A. - K., s. r. o., žalovanému, resp. riaditeľke jeho Senickej pobočky I. J., v ktorom
adresátovi bola ozrejmovaná účelovosť založenia spoločnosti A. - K., s. r. o., v súvislosti
s kúpou a riadením závodu spoločnosťou A., s. r. o., pričom adresát bol v súvislosti
s preberaním záväzkov medzi spoločnosťami požiadaný o úpravu nezrovnalostí v zámene
názvov A. s. r. o., T. a A. K., s. r. o., v zmluvách, ktoré úpravy odosielateľ prejavil ochotu
dodatočne podpísať.
Nakoľko podľa obsahu spisového materiálu (úverové) zmluvy so žalovaným uzavrela
spoločnosť A., s. r. o., obsahom listu podľa jeho výkladu súdom bol žalovaný žiadaný
o opravu označenia dlžníka na A. - K., s. r. o. Tomuto záveru nasvedčuje aj použitie pečiatky
A. - K., s. r. o., pri podpise úverovej zmluvy č. 95120-0 a pri podpise jej dodatku zo 6. apríla
1994.
Svedčí o ňom (o súhlase P. L. s odpísaním prostriedkov z účtu A., s. r. o.) i písomné
vyjadrenie Ing. J. K. z 15. novembra 2001, v období rokov 1995-1997 hlavného ekonóma A. -
K., s. r. o., ktorý potvrdil vedomosť spoločnosti o odpisoch z jej účtu v období, keď
spoločnosť mala nedostatok disponibilných finančných prostriedkov, rokovania
so žalovaným, ktorý poskytnutie úveru spoločnosti podmieňoval prevzatím nesplateného
úveru spoločnosti A., s. r. o., ako aj skutočnosť, že spoločnosť až do roku 1997, kedy došlo
ku zmene v jej vedení, nepochybovala o oprávnenosti a správnosti postupu žalovaného.
V neposlednom rade aj písomná žiadosť spoločnosti A. - K., s. r. o., o prolongáciu (predĺženie
lehoty splatnosti) splátky úveru spoločnosti A., s. r. o., predložená Najvyššiemu súdu
na pojednávaní konanom dňa 16. mája 2000.
Svoj súhlas s postupom žalovaného nepoprel, hoci ani nepotvrdil, svedok P. L., ktorý
si podľa jeho výpovede na okolnosti súvisiace so sporom vôbec nepamätá.
Pri posudzovaní nároku žalobcu na zaplatenie 39 500,76 eur, ktorý po právoplatnom
potvrdení zamietnutia nároku na úroky z omeškania rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 6 Obo 223/2006-343 zostal predmetom konania, súd v súlade s právnym názorom
dovolacieho súdu skúmal naplnenie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti
žalovaného za škodu podľa § 373 Obchodného zákonníka - porušenie povinnosti
zo záväzkového vzťahu, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením
povinnosti.
Dospel pritom k záveru, že jediné porušenie povinnosti žalovaného zo záväzkového
vzťahu vzhľadom na súhlas (príkaz) spoločnosti A. - K., s. r. o., udelený jej konateľom P. L.,
spočívalo nie vo vykonaní odpísania prostriedkov z bežného účtu spoločnosti, ale
v nevyžadovaní pokynu v písomnej forme predpokladanej ustanovením zmluvy o bežnom
účte. Vznik škody, ktorá majiteľovi účtu takýmto spôsobom vznikla, je potom následkom
dohody majiteľa účtu so žalovaným bez existencie priamej príčinnej súvislosti (bezprostredný
vzťah príčiny a následku) medzi porušením povinnosti a vznikom škody, ktorá ako nutná
náležitosť vzniku zodpovednosti za škodu nemôže byť nahradená iba iným prístupom k nakladaniu s finančnými prostriedkami spoločnosti po zmene v jej vedení.
Z vyššie uvádzaných dôvodov súd konštatoval absenciu jedného zo zákonných
predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, a preto žalobu v jej zostávajúcej
časti - o zaplatenie 39 500,76 eur ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Trnave podal odvolanie žalobca,
v ktorom navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu vyhovel, napadnutý
rozsudok zmenil a rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 39 500,77 eur
s 23% úrokom z omeškania zo sumy 6 638,78 eur od 25. mája 1995 do zaplatenia, zo sumy
9 958,18 eur od 22. júna 1995 do zaplatenia, zo sumy 9 958,18 eur od 4. júla 1995
do zaplatenia, zo sumy 3 319,39 eur od 19. septembra 1995 do zaplatenia, a s 20,5% úrokom
z omeškania zo sumy 1 991,64 eur od 26. októbra 1995 do zaplatenia, zo sumy 1 327,76 eur
od 27. októbra 1995 do zaplatenia, zo sumy 3 319,39 eur od 24. novembra 1995 do zaplatenia
a zo sumy 2 987,45 eur do zaplatenia, všetko do troch dní. Zároveň žalobca navrhol zaviazať
žalovaného povinnosťou nahradiť mu trovy konania.
Žalobca odôvodnil svoje odvolanie tým, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.
Žalobca poukázal na to, že všetky tri predchádzajúce prvostupňové rozhodnutia
akceptovali nárok žalobcu ako oprávnený a stotožnili sa s právnym názorom žalobcu, že
v danom prišlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného a že žalovaný je povinný toto
bezdôvodné obohatenie vydať. Taktiež rozhodnutia odvolacieho súdu nespochybňovali toto
právne hodnotenie skutkového stavu a zrušovacie rozhodnutia odvolacieho súdu boli vždy
odôvodnené potrebou skúmať otázku, či neprišlo k premlčaniu nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia.
Žalobca poukázal aj na právny názor dovolacieho súdu a rešpektujúc ho doplnil, že
v prípade, ak mu nebude jeho nárok priznaný z titulu práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia, žiada, aby mu bol jeho nárok priznaný z titulu práva na náhradu škody. Žalobca
ďalej dodal, že v konaní bolo nesporne preukázané, že žalovaný (banka) inkasoval z bežného
účtu žalobcu peňažné prostriedky v sume 1 190 000,-- Sk bez jeho písomného súhlasu, týmto
postupom žalobca porušil povinnosti vyplývajúce z bodov 3 a 4 zmluvy o bežnom účte č. X.
z 19. septembra 1994 a že žalobcovi vznikla majetková ujma, spočívajúca v zmenšení stavu
peňažných prostriedkov na jeho účte, a to v rozsahu 1 190 000,-- Sk.
Žalobca má za to, že v konaní bolo preukázané, že žalobca má právo na náhradu škody
v sume 39 500,77 eur (pričom zo strany žalovaného nebol označený žiadny dôkaz, ktorý by
preukazoval okolnosti vylučujúce zodpovednosť), rozhodol súd prvého stupňa napadnutým
rozhodnutím tak, že sa žaloba zamieta. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne
a súčasne z rovnakých dôvodov považuje za nesprávny aj postup súdu prvého stupňa (v tejto
fáze konania, t. j. po zrušení predchádzajúceho rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci
súdu prvého stupňa).
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, podľa názoru žalobcu, vyplýva, že súd
vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil, pretože na jednej strane prehliadal preukázané
porušenia zákona aj zmluvy o bežnom účte číslo X. z 19. septembra 1994, ktorých sa dopustil
žalovaný (to je banka disponujúca širokým aparátom platených špecialistov) a na druhej strane bez akéhokoľvek relevantného dôkazu akceptoval ničím nepreukázané tvrdenie bývalej
riaditeľky pobočky žalovaného, že konala na základe ústneho súhlasu vtedajšieho konateľa.
Poukázal aj na to, že súd prvého stupňa zjavne nesprávne vyhodnotil aj vzťah spoločnosti A. -
K., s. r. o. so sídlom S., IČO: X. a celkom iného právneho subjektu, ktorý podnikal v inom
čase, mal iný názov, iné sídlo, iné predmety činnosti, inú štruktúra spoločníkov, iný okruh
konateľov, a to spoločnosti A., spoločnosť
s ručením obmedzeným, T., so sídlom 059 41 T., SNP 79/12, X.. V konaní nebolo
preukázané, že by medzi týmito spoločnosťami prišlo k uzavretiu akejkoľvek platnej zmluvy,
ktorá by opodstatňovala vykonanie inkás z účtu v danom prípade. Súd prvého stupňa rovnako
bez dôkazu uvádza, že v konaní nebola sporná existencia obchodno-záväzkových vzťahov
medzi bankou (žalovaným) a spoločnosťami A., s. r. o. (súd aj tu zrejme opäť mienil
spoločnosť s obchodným menom A., spoločnosť s ručením obmedzeným, T.) a spoločnosťou
A. - K., s. r. o. Žalobca ďalej uvádza, že sa nikdy nemohol nijako záväzne vyjadrovať
k existencii či neexistencii zmluvy o bežnom účte medzi bankou a spoločnosťou A.,
spoločnosť s ručením obmedzeným, T. Uvedený predpoklad súdu o nespornosti existencie
vzťahov založených zmluvami o bežnom účte je chybný a nemožno z neho vyvodzovať
v konaní žiadne závery. Žalobca môže potvrdiť len to, že on uzavrel s bankou zmluvu
o bežnom účte číslo X z 19. septembra 1994 - len existencia tohto záväzkového vzťahu je
nesporná.
Súd prvého stupňa podľa názoru žalobcu pri svojom rozhodovaní dezinterpretoval
skutočný obsah a význam listu P. L. z 21. februára 1995, ako aj písomného vyhlásenia Ing. J.
K. z 15. novembra 2001. Zo žiadnej z týchto listín nemožno vyvodzovať oprávnenie banky
vykonať bez písomného príkazu klienta inkasá z účtu.
Z uvedeného je zrejmé, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam.
Súd prvého stupňa pri právnom hodnotení veci dospel k chybným právnym názorom.
Žalobca poukázal aj na neudržateľnosť konštrukcie o možnosti nahradiť písomný príkaz
ústnym súhlasom a z toho následne vyvodený záver, že žalovaný sa síce dopustil porušenia
zmluvnej povinnosti, ale že tým nespôsobil žalobcovi škodu. Vznik škody, ako aj porušenie
povinnosti, ako aj príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti, sú pritom jednoznačne zrejmé. Preto žalobca poukázal na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Súd prvého stupňa napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, pretože
z rozhodnutia nie je jednoznačne zrejmé, čo viedlo súd k zásadnej zmene v skutkovom
i právnom hodnotení v konaní preukázaných skutočností oproti rozhodnutiam
prvostupňového súdu v predchádzajúcich štádiách konania. Konanie je preto postihnuté inou
vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.
K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný (banka), ktorý navrhol, aby odvolací súd
odvolanie žalobcu zamietol ako nedôvodné a rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, č. k.
19 Cb 1/2011-435, zo 14. októbra 2011 potvrdil ako vecne správne.
Vo vyjadrení žalovaný uviedol, že svojimi výpoveďami a predloženými dôkazmi
preukázal oprávnenosť svojho postupu pri odpisovaní peňažných prostriedkov z účtu č. X a s jeho argumentmi sa stotožnil tak Krajský súd v Trnave (sp. zn.
19 Cb 1/2011 zo 14. októbra 2011) ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (sp. zn.
6 Obo 223/2006 zo 4. októbra 2007).
Žalovaný má za to, že zo žiadneho žalobcom predloženého dôkazu nevyplýva, že
odpisovanie peňažných prostriedkov žalovaným z účtu spoločnosti A. – K., s. r. o, by bolo
realizované bez súhlasu majiteľa účtu a porušením povinnosti zo zmluvy, uzatvorenej medzi
majiteľom účtu a žalovaným. Zo žiadneho právneho predpisu ani dohody banky nevyplývala
povinnosť existencie takéhoto súhlasu. Z vykonaného dokazovania navyše bolo preukázané,
že súhlas spoločnosti A. – K., s. r. o., na odpisovanie peňažných prostriedkov z jej účtu
existoval.
Žalovaný poukázal aj na to, že personálne prepojenie medzi spoločnosťami A.,
spoločnosť s ručením obmedzeným, T. a A. – K., s. r. o., prostredníctvom konateľa p. P. L. je
nevyvrátiteľné a vyplýva z výpisov z obchodného registra, ako aj z listu konateľa oboch
spoločností z 21. februára 1995 adresovaného žalovanému (z ktorého vyplýva aj ekonomické
prepojenie oboch spoločností), ako aj z výpovede hlavného ekonóma spoločnosti Ing. K.,
ktorý vo svojej výpovedi z 15. novembra 2001 potvrdil nespochybňovanie existencie súhlasu
na odpisovanie peňažných prostriedkov z účtu spoločnosti A. – K., s. r. o., už v roku 1995, keď sa na túto skutočnosť informoval u žalovaného a namietal ju, navyše mal za to, že súhlas
existoval.
V závere žalovaný v súvislosti s odvolaním žalovaného poukázal na to, že dovolací
súd nezrušil rozhodnutia súdov prvého a druhého stupňa v časti týkajúcej sa trov konania
a v tejto časti je teda rozhodnutie súdu právoplatné dňa 19. novembra 2007.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) odvolanie
prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 písm.
c/ O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
Podľa § 204 ods. 1 O. s. p. sa odvolanie podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 204 ods. 1 O. s. p.). Do plynutia lehoty sa
nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty (§ 57 ods. 1 O. s. p.).
Lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa
svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho
v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo
sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň (§ 57 ods. 2 O. s. p.).
Lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá
orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť (§ 57 ods. 3 O. s. p.).
Odvolaním napadnuté uznesenie bolo žalobcovi doručené 14. októbra 2011, t. j.
piatok. Lehota na podanie odvolania začala oprávnenému plynúť 15. októbra 2011.
Posledným dňom lehoty na podanie odvolania bol pondelok 31. októbra 2011, ako najbližší
nasledujúci pracovný deň, keďže koniec lehoty pôvodne pripadol na sobotu 29. októbra 2011.
Obsah spisu svedčí o tom, že žalobca podal odvolanie na poštovú prepravu 2. novembra 2011.
Z toho vyplýva, že odvolanie bolo podané po uplynutí odvolacej lehoty.
Z uvedeného dôvodu odvolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. odvolanie ako
oneskorene podané odmietol.
Odvolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania, lebo
v odvolacom konaní mu žiadne nevznikli (§ 224 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 14. novembra 2013
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová