Najvyšší súd Slovenskej republiky

5 Obo 70/2008

 

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Aleny Priecelovej a členiek JUDr. Gabriely Mederovej a JUDr. Viery Pepelovej v právnej veci

žalobcu: S. V., O., proti žalovanému: K., spol. s r. o. v likvidácii, H., zastúpený advokátom

JUDr. J. P., N. o zaplatenie 200 066,09 eur ( 6 929 473,50 Sk ) o odvolaní žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cb/32/98-376 z 23. novembra 2005 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. 43Cb/32/98-376 zo dňa 23. novembra 2005 vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť

žalobcovi 3 231 707,10 Sk p o t v r d z u j e .

V prevyšujúcej časti okrem výroku o zastavení konania rozsudok z   r u š u j e

a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi 6 027 191 Sk s 18,6% úrokom z omeškania od 31. júla 1998 do zaplatenia.

Vo zvyšku konanie zastavil a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Ďalším výrokom

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť štátu súdny poplatok 303 440 Sk a trovy konania

8 000 Sk.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že predmetom konania je právo žalobcu

na zaplatenie sumy 6 929 473,50 Sk titulom vyrovnacieho podielu s 18,6% úrokom z omeškania od 31. 07. 1998 do zaplatenia. Žalobca sa domáha zaplatenia vyrovnacieho

podielu z dôvodu, že jeho účasť v spoločnosti žalovaného bola zrušená súdom 16. 04. 1997.

Podľa článku XVII spoločenskej zmluvy mu vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho

podielu, ktorý sa stal splatným v lehote troch mesiacov od schválenia ročnej účtovnej

závierky.  

Dokazovaním zistil, že žalobca ako spoločník vložil do spoločnosti žalovaného

nepeňažný vklad v zostatkovej hodnote 1 717 500 Sk, pozostávajúci z nehnuteľnosti

( vydraženej prevádzkovej jednotky ), hodnota ktorej bola spoločníkmi vzájomne dohodnutá

na sumu 1 718 000 Sk. Ostatní spoločníci spoločnosti pani V. R. a pán J. B. vložili do

základného imania spoločnosti žalovaného peňažný vklad vo výške 20 000 Sk.

Za účelom zistenia výšky čistého obchodného imania žalovaného za obdobie v ktorom zanikla účasť spoločníka súd nariadil znalecké dokazovanie. Zo záverov znaleckého

posudku vyplynulo, že k   31. 12. 1997 výška čistého obchodného imania žalovaného

predstavovala 6 228 900 Sk. Žalobca s uvedeným záverom súhlasil a v súlade s ním vzal späť

žalobu v časti o zaplatenie 700 573,50 Sk. Súd v súlade s § 96 ods. 1, 2 O. s. p. so súhlasom

žalovaného v tejto časti konanie zastavil.

Žalovaný nesúhlasil s   hodnotou čistého obchodného imania stanoveného

v znaleckom posudku. Podľa jeho názoru znalec zamenil pojem obstarávacej ceny s pojmom

hodnoty veci pre prípadný prevod majetku tretej osobe. Obstarávacia cena je nemenná

od roku 1994 a od nej sa odvíjajú všetky úkony podľa zákona o účtovníctve. Namietal tiež

nesprávnu aplikáciu predpisov, ktoré v čase zániku účasti žalobcu v spoločnosti neexistovali.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca splatil vklad 1 718 000 Sk a ostatní dvaja

spoločníci po 20 000 Sk, miera účasti žalobcu na čistom obchodnom imaní žalovaného

v zmysle § 150 ods. 2 Obchodného zákonníka predstavuje 97,72%. Vychádzajúc

zo znaleckého posudku, podľa ktorého čisté obchodné imanie žalovaného ku dňu zániku

účasti žalobcu v spoločnosti predstavuje 6 228 900 Sk, dospel súd k záveru, že vyrovnací

podiel žalobcu predstavuje 6 086 881 Sk.

Žalovaný v konaní uplatnil proti nároku žalobcu viaceré započítacie námietky,

naposledy podaním z   26. 05. 2004, v ktorom vyčíslil svoje pohľadávky uplatnené

na započítanie v   celkovej výške 5 025 718,80 Sk, pričom súhlasil s   výškou čistého obchodného imania žalovaného 1 748 000 Sk. Žalobca neuznal pohľadávky žalovaného

a namietal ich premlčanie.

Súd konštatoval, že žalovaný nepreukázal spôsobilú pohľadávku na započítanie

nájomného za neoprávnené užívanie priestorov vo výške 2 795 483,90 Sk, ktoré žalovaný

žiadal za obdobie rokov 1994 až 2004. Žalovaný zaplatenie nájomného za roky 1994 až 1997

uplatnil až podaním doručeným súdu 26. 05. 2004, preto je námietka premlčania v zmysle  

§ 351 Obchodného zákonníka dôvodná. Z tohto dôvodu súd nevykonal dokazovanie,

či žalovaný má spôsobilú pohľadávku na započítanie titulom nájomného za uvedené obdobie.

Zistil, že medzi účastníkmi nebola uzavretá zmluva o nájme nebytových priestorov

v období rokov 1998 až 2004. Z dôvodu, že žalovaný nepredložil dôkaz o výške obvyklého

nájomného za uvedené obdobie s poukazom na neunesenie dôkazného bremena neuznal túto

pohľadávku žalovaného. Rovnako nepreukázal, že tieto priestory žalobca užíval vzhľadom

na realizáciu exekúcie. Z tých istých dôvodov neuznal započítanie pohľadávky vo výške DPH

za nájom v rokoch 1997 a1998 vo výške 39 966 Sk a 99 647 Sk.

Žalovaný nepreukázal, že mu vznikla spôsobilá pohľadávka na započítanie vo výške

828 377,90 Sk v súvislosti s vykonanými prácami v galvanizovni, ktoré si objednal v inej

firme z dôvodu, že tieto práce nemohol vykonávať vo svojej galvanizovni.

Ďalšia uplatnená pohľadávka žalovaného uplatnená na započítanie vo výške

174 440 Sk spočívala v úhrade pohľadávky na základe exekučného príkazu Daňového úradu

v N. na daňového dlžníka – K., s. r. o. H.. Žalovaný nepreukázal, že túto pohľadávku zaplatil

za žalobcu, a preto žalovaný takisto v tomto ohľade nemá spôsobilú pohľadávku na

započítanie v tejto výške voči žalobcovi.

Žalovaný nepreukázal tvrdenie, že žalobca ešte ako spoločník žalovaného prevzal

peniaze za predaj šrotu v sume 41 851 Sk a preto započítacia námietka v   tejto časti

nie je dôvodná. Ani pohľadávku žalovaného vo výške 10 000 Sk za predaj pozlátenej

monštrancie súd nepovažoval za opodstatnenú, pretože pohľadávka žalovaného vznikla voči

Ing. B., ktorý ju prevzal a nezaplatil.

  Obdobne žalovaný nepresvedčil súd o oprávnenosti pohľadávky za nerealizované

objednávky v rokoch 1996 až 1998 vo výške 196 014 Sk, ktorá predstavuje 25 % podiel

na zisku, ktorý by žalovaný dosiahol, keby realizoval objednávky v galvanizovni sám. Podľa názoru súdu objednávky nie sú dôkazom o vzniku pohľadávky a v roku 1996

bol žalobca ešte spoločníkom žalovaného. Žalovaný neuviedol ako žalobca znemožnil

žalovanému realizovať objednávku.

Žalovaný nepreukázal, že by žalobca odcudzil veci žalovaného v hodnote 133 400 Sk

a z vyjadrenia žalobcu vyplynulo, že dal do šrotu miešačku za cenu 2 800 Sk. Z uvedenej

pohľadávky súd uznal započítaciu námietku žalovaného len vo výške 2 800 Sk.

Súd uznal aj započítaciu námietku žalovaného vo výške 1 850 Sk, 37 058 Sk

a 17 932 Sk z dôvodu, že žalobca nenahradil žalovanému trovy konania na základe

právoplatných a vykonateľných rozhodnutí súdov.

Pohľadávku na započítanie 2 krát po 308 407 Sk súd neuznal z dôvodu, že nárok

na podiel na zisku vyplýva zo zmluvy o tichom spoločenstve uzavretej žalobcom

ako podnikateľom a tichými spoločníkmi J. B. a V. R.. Z tejto zmluvy mohlo vzniknúť právo

len účastníkom záväzkového vzťahu a nie žalovanému, ktorý účastníkom nebol.

Súd rozhodol o nároku žalobcu s poukazom na § 150 Obchodného zákonníka,

vychádzajúc z čistého obchodného imania spoločnosti zisteného v znaleckom posudku

6 228 900 Sk a z podielu žalobcu na čistom obchodnom imaní 97,72%, čo predstavuje sumu

6 000 086 881 Sk ( zrejme mal na mysli 6 086 881 Sk ). Od tejto sumy odpočítal pohľadávky

žalovaného spôsobilé na započítanie v celkovej výške 59 690 Sk. Žalobcovi preto priznal

výšku vyrovnacieho podielu 6 027 191 Sk s úrokom z omeškania v zmysle § 369 ods. 1

a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vo výške 18,6% od 31. 07. 1998 do zaplatenia, pretože

žalovaný sa dostal do omeškania so splnením peňažného záväzku, keď žalobcovi nevyplatil

vyrovnací podiel splatný v lehote troch mesiacov od schválenia ročnej účtovnej závierky.

Súd o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov nepriznal, pretože

týchto trov sa vzdal.

V zmysle § 148 ods. 1 O.s.p., súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť štátu súdny

poplatok a trovy konania.

Proti   rozsudku okrem výroku o zastavení konania podal včas žalovaný odvolanie,

v odôvodnení ktorého uviedol, že prvostupňový súd sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu. Tvrdil, že opätovné rozhodnutie súdu vykazuje tie isté pochybenia

a rovnako nevykazuje objektívne hodnotenie dôkazov. Verbálnym tvrdeniam žalobcu,

bez akýchkoľvek zjavných dôkazov, kladie vyššiu vážnosť, než listinným dôkazom

predkladaných žalovaným, z čoho vyvodzuje zjavnú nevyváženosť hodnotenia dôkazov

v neprospech žalovaného a tým aj k porušeniu rovnosti strán pred súdom. Konajúci súd

napriek návrhu žalovaného nevykonal ďalšie dokazovanie kontrolným znaleckým posudkom,

odmietol vypočuť znalca, tiež ignoroval návrh na predloženie iného znaleckého posudku

a opomenul tieto a ďalšie návrhy uznesením zamietnuť alebo pripustiť. Žalobca niekoľkokrát

menil žalobný petit, čo súd z nepochopiteľných dôvodov pripustil a to vždy bez súdneho

poplatku.

Podľa účtovnej závierky žalovaného schválenej v mesiaci jún 1998 za rok 1997,

čisté obchodné imanie predstavovalo sumu 1 748 000 Sk. Uvedená čiastka mala

byť základom pre stanovenie výpočtu vyrovnávacieho podielu. Súd pochybil, ak pri stanovení

výšky čistého obchodného imania vychádzal z inej sumy ako z tej, ktorá je pre výpočet výšky

vyrovnávacieho podielu stanovená v   spoločenskej zmluve. V žiadnom z   ustanovení

spoločenskej zmluvy nie je dohoda o tom, že základom pre výpočet vyrovnávacieho podielu

bude hodnota čistého obchodného imania určená znaleckým posudkom. Navyše plnenie

rozhodnutia súdu by bolo pre žalovaného likvidačné, pretože hodnota celého obchodného

imania spoločnosti podľa účtovníctva predstavuje sumu 1 758 000 Sk a ročný obrat

predstavuje v priemere cca 3 800 000 Sk. Pri vzniku spoločnosti, t. j. k 01. 04. 1994

zahajovacia súvaha vykazovala sumu 1 785 000 Sk a od tohto času nedošlo k žiadnym

iným výrazným zmenám.

Ďalej uviedol, že súd nesprávne hodnotil dôkazy, ktorými preukazoval záväzky voči

žalobcovi. Keďže žalobca mal v priestoroch spoločnosti uzamknutý svoj materiál a žalovaný

tieto priestory nemohol využívať na svoje výrobné účely bolo logické, že za tieto priestory

účtoval žalobcovi nájomné. Faktúry za vyúčtovaný nájom riadne žalobcovi zasielal, odviedol

z nich DPH, riadne a včas si zápočet uplatnil a preto nemohlo dôjsť k premlčaniu nároku.

Ďalšie záväzky žalobcu voči žalovanému sú z titulu náhrady ušlého zisku, bezdôvodného

obohatenia a odcudzenia vecí z majetku žalovaného. Odôvodnenie v rozsudku, ktorým súd

zápočet odmieta z dôvodu premlčania je nesprávne a vzájomne si odporujúce. Presne uviedol kedy a v akej výške si žalovaný započítava vzájomné záväzky a pohľadávky a nesúhlasí

s odôvodnením rozhodnutia, že žalobca si právo na zaplatenie nájomného za obdobie

1994-1997 uplatnil až podaním doručeným súdu dňa 26. 05. 2004. Aj vyhodnotenie týchto dôkazov súdom považuje žalovaný za nesprávne, čo malo za následok aj neprávne

rozhodnutie vo veci samej. Žalovaný dokladoval súdu každú faktúru, každý svoj nárok určený

na vzájomný zápočet. Podobným spôsobom nesprávne priznal úrok z omeškania, ktorý

nie je v súlade s príslušným ustanovením Obchodného zákona. Navrhol odvolaciemu súdu,

aby napadnuté rozhodnutie zmenil.

  Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu   navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol,

že všetky listinné dôkazy, ktoré predkladá žalovaný sú podvody, vykonštruované v úmysle

zavádzať súdy a poškodiť žalobcu. V súčasnej dobe by bola cena nehnuteľností ešte vyššia

ako v roku 1997. Znalci sa riadia koeficientmi, ktoré určujú vyhlášky a zákony.

Žalobca vložil do základného imania žalovaného nepeňažný vklad v zostatkovej

hodnote 1.717 500 Sk pozostávajúci z nehnuteľnosti – vydraženej prevádzkovej jednotky.

Žalobca podľa spoločenskej zmluvy nevložil do spoločnosti nástroje a kovotlačiarske modely,

ktoré používajú p. R. a p. B. protiprávne, nakoľko sa ich zmocnili násilím, odpílením zámkov

na skriniach, v ktorých boli nástroje a kovotlačiarske modely uzamknuté. Neuhradením

vyrovnávacieho podielu žalovaný v marci 1998, spôsobil žalobcovi exekúciu v auguste 1998

vo výške 7 000 000 Sk.

Žalobca sa rozhodol zo spoločnosti vystúpiť lebo žalovaný nebol schopný z dôvodu

nízkej odbornosti spoločníkov uskutočňovať zákazky, čím došlo k veľkým stratám.

Od žalobcu ostatní spoločníci odobrali vydražené materiálové zásoby v hodnote 409 000 Sk

a tieto neuhradili ani jemu, ani bývalému O. dodnes. Na svojich známych vykazovali čierne

mzdy. Účtovná závierka, ktorú vypracovala p. R. je zavádzajúca, s úmyslom oklamať

žalobcu. Na požiadanie k nahliadnutiu mu ju nikdy neposkytla. Vyrovnávací podiel je

položka, ktorá je výsledkom podnikateľskej činnosti spoločnosti, ktorá môže byť

niekoľkonásobne vyššia ako pri vzniku spoločnosti. Imanie spoločnosti sa počas existencie

spoločnosti môže niekoľkonásobne zvýšiť alebo aj znížiť.

Obvinenie z odcudzenia vecí, ktoré žalobca neodcudzil, zisťovala Okresná justičná

polícia v Ž. a žalobca to bude riešiť súdnou cestou. Žalobca nemal uzamknuté žiadne

priestory, kde by žiaci alebo učni mohli vykonávať prax. Galvanizovňu má uzamknutú súdny

exetútor. Do galvanizovne, kde je asi 1 000 litrov kyanidov, môže vstupovať

len pracovník, ktorý má vykonané skúšky u krajského hygienika a povolenie s kyanidmi a zvlášť nebezpečnými jedmi pracovať, a už vôbec nie žiak alebo učiteľ.

Všetky návrhy žalovaného na započítanie sú vyložené klamstvá a žalobca s nimi

aj z dôvodu premlčania nesúhlasí.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec ako odvolací súd podľa § 10

ods. 2 O. s. p. prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia

pojednávania v zmysle § 214 ods. 2   O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného

je čiastočne dôvodné.

Z obsahu spisu vyplýva, že po zastavení konania o zaplatenie 700 573,50 Sk

je predmetom konania nárok žalobcu na zaplatenie vyrovnacieho podielu vo výške

206 761,60 eur ( 6 228 900 Sk ).

Podľa § 150 ods. 1 veta prvá zákona č. 513/1991 Zb. v znení platnom v čase zániku

účasti žalobcu v spoločnosti ( ďalej len Obchodný zákonník ), spoločníkovi, ktorého účasť

v spoločnosti súd zrušil alebo ktorý bol vylúčený, vzniká právo na vyrovnací podiel

( § 61 ods. 2 a 3 ).

Vyrovnací podiel sa vypočíta pomerom splateného vkladu spoločníka, ktorého účasť

v spoločnosti zanikla, k splateným vkladom všetkých spoločníkov, ak spoločenská zmluva

neurčuje inak ( § 150 ods. 2 Obchodného zákonníka ).

  Podľa § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka, podiel je miera účasti spoločníka

na čistom obchodnom imaní spoločnosti.

Podľa § 61 ods. 2 Obchodného zákonníka, pri zániku účasti spoločníka v spoločnosti

za trvania spoločnosti vzniká spoločníkovi právo na vyplatenie podielu ( vyrovnací podiel ).

Výška vyrovnacieho podielu sa určí na základe ročnej účtovnej závierky za obdobie, v ktorom

zanikla účasť spoločníka v spoločnosti. Ak zákon, spoločenská zmluva alebo stanovy

neustanovujú inak, vyrovná sa podiel v peniazoch.

Právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu je splatné uplynutím troch mesiacov

od schválenia ročnej účtovnej závierky, ak spoločenská zmluva alebo stanovy neurčujú inak

( § 61 ods. 3 Obchodného zákonníka ).

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa nesporne vyplynulo, že účasť

žalobcu v   žalovanej spoločnosti zanikla na základe rozhodnutia súdu v roku 1997,

a preto žalobcovi vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu.

Spoločenská zmluva žalovaného neustanovuje inak spôsob výpočtu výšky

vyrovnacieho podielu ani jeho splatnosť, preto súd správne posudzoval nárok žalobcu

podľa citovaných ustanovení. Vychádzal pritom z   pomeru splateného vkladu žalobcu

( 1 718 000 Sk ) ku splateným vkladom všetkých spoločníkov ( 1 758 000 Sk ),

ktorý v prospech žalobcu predstavuje 97, 72 %. Uvedená skutočnosť nebola sporná. Žalovaný

namietal spôsob výpočtu vyrovnacieho podielu, konkrétne základ z ktorého bol vyrovnací

podiel vo výške 97,72 % vypočítaný. Tvrdil, že súd mal vychádzať z čistého obchodného

imania uvedeného v účtovnej závierke za rok 1997 vo výške 1 748 000 Sk a nie z výšky

čistého obchodného imania zisteného znaleckým dokazovaním.

V zmysle § 127 O.s.p. ak rozhodnutie súdu závisí od posúdenia skutočnosti, na ktoré

treba odborné znalosti, súd nariadi znalecké dokazovanie. V tomto prípade rozhodnutie súdu

závisí od výšky čistého obchodného imania žalovaného, na zistenie ktorého sú potrebné

odborné znalosti. Podľa názoru odvolacieho súdu ak súd prvého stupňa vychádzal zo záverov

znaleckého posudku, úlohou ktorého bolo zistiť výšku čistého obchodného imania žalovaného

a vychádzať pritom z ročnej účtovnej závierky žalovaného za obdobie, v ktorom účasť

žalobcu v   spoločnosti zanikla, nepochybil a   právny záver o   vzniku práva žalobcu

na zaplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 6 086 881 Sk je správny. Zo znaleckého

posudku vyplýva, že východiskom pre znalca bola účtovná závierka žalovaného

k 31. 12. 1997. Nakoľko ale súvaha neevidovala opravné položky k majetku – nepeňažnému

vkladu, jeho hodnota nebola reálna a preto pri určení hodnoty hmotného investičného majetku

vychádzal z   hodnoty určenej znaleckým posudkom v roku 1995 zníženej o rovnomerné

odpisy do roku 1997. Námietka žalovaného, že čisté obchodné imanie žalovaného, zistené

znalcom, nevyplýva z jeho účtovnej závierky, nie je opodstatnené.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že v priebehu konania žalovaný uplatnil proti

žalobcovi svoje pohľadávky na započítanie vo výške 5 025 718,80 Sk. Súd prvého stupňa

správne podľa § 98 O. s. p. posudzoval oprávnenosť pohľadávok uplatnených na započítanie.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o vzniku špecifikovaných pohľadávok okrem nájomného za roky 1994 až 2004 v celkovej výške 2 795 483,90 Sk. Taktiež je správny aj záver o dôvodnosti pohľadávky

žalobcu vo výške 59 640 Sk, ktorú žalobca nenamietal a započítací prejav akceptoval.

V tejto časti odvolací súd poukazuje na dôvody uvedené v odôvodnení rozhodnutia

prvostupňového súdu a podľa § 219 ods. 1 O. s. p. rozsudok v napadnutej časti o povinnosti

žalovaného zaplatiť žalobcovi 3 231 707,10 Sk ako vecne správny potvrdil.

Nie je možné ale súhlasiť s   právnym záverom o   nedôvodnosti pohľadávky

žalovaného vo výške 2 795 483,90 Sk, ktorá pozostáva z ušlého nájomného za roky 1994

až 2004. Súd vzal do úvahy námietku premlčania vznesenú žalobcom v konaní a s odkazom

na ustanovenie § 351 Obchodného zákonníka konštatoval, že nárok na nájomné za obdobie

rokov 1994 až 1998 je premlčaný. S uvedeným záverom odvolací súd nesúhlasí a predčasný

je aj záver súdu prvého stupňa o nedôvodnosti pohľadávky vo výške nájomného za obdobie

rokov 1998 až 2004.

Podľa § 358 Obchodného zákonníka, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky,

ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná,

ale   premlčanie   nastalo   až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že započítaniu spôsobilej pohľadávky nebráni,

ak je pohľadávka premlčaná, keď premlčanie nastalo až po dobe keď sa pohľadávky stali

spôsobilými na započítanie, to znamená keď sa splatné pohľadávky stretli. Súd prvého stupňa

nesprávne vyložil uvedené ustanovenie, ktoré aj nesprávne citoval, a   konštatoval,

že pohľadávka žalobcu vo výške nájomného za roky 1994 až 1997 bola premlčaná v čase

jej uplatnenia na súde a nezisťoval či bola premlčaná v čase, kedy sa vzájomné pohľadávky

stretli. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súd prvého stupňa nevykonal

dokazovanie o opodstatnenosti uvedenej pohľadávky. Nedôvodnosť pohľadávky žalovaného

za ďalšie obdobie odôvodnil neunesením dôkazného bremena o výške obvyklého nájomného

a o užívaní nebytových priestorov žalobcom. Aj uvedený záver je predčasný a vyplýva

z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Stručné odôvodnenie rozhodnutia o dôvodnosti

výšky a obdobia priznaného úroku z omeškania sa javí ako nepreskúmateľné. Súd zároveň

opomenul   rozhodnúť o nároku žalobcu, ktorý prevyšuje priznanú sumu 6 027 191 Sk.

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f/ h/ O. s. p. rozsudok

v napadnutej časti zrušil a v zmysle § 221 ods. 2 O. s. p. vrátil vec súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie, v ktorom bude úlohou súdu prvého stupňa po doplnení dokazovania zistiť či žalobca bezdôvodne v období rokov 1994 až 2004 užíval nebytové priestory žalovaného,

ak áno, kedy a v akom rozsahu vznikla žalovanému splatná pohľadávka v súvislosti

s ich užívaním. Následne posúdi námietku premlčania vznesenú žalobcom podľa

§ 358 Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa tiež rozhodne o nároku žalobcu

prevyšujúcom sumu 6 027 191 Sk a úroku z omeškania a rozhodnutie odôvodní v súlade

s § 157 ods. 2 O. s. p.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom

rozhodnutí o veci. ( § 224 ods. 3 O. s. p. )

Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu

( § 226 O. s. p. ).

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 31. mája 2011

JUDr. Alena Priecelová, v. r.  

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blažíčková