Najvyšší súd Slovenskej republiky
5 Obo 70/2008
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Aleny Priecelovej a členiek JUDr. Gabriely Mederovej a JUDr. Viery Pepelovej v právnej veci
žalobcu: S. V., O., proti žalovanému: K., spol. s r. o. v likvidácii, H., zastúpený advokátom
JUDr. J. P., N. o zaplatenie 200 066,09 eur ( 6 929 473,50 Sk ) o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cb/32/98-376 z 23. novembra 2005 takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 43Cb/32/98-376 zo dňa 23. novembra 2005 vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi 3 231 707,10 Sk p o t v r d z u j e .
V prevyšujúcej časti okrem výroku o zastavení konania rozsudok z r u š u j e
a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 6 027 191 Sk s 18,6% úrokom z omeškania od 31. júla 1998 do zaplatenia.
Vo zvyšku konanie zastavil a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Ďalším výrokom
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť štátu súdny poplatok 303 440 Sk a trovy konania
8 000 Sk.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že predmetom konania je právo žalobcu
na zaplatenie sumy 6 929 473,50 Sk titulom vyrovnacieho podielu s 18,6% úrokom z omeškania od 31. 07. 1998 do zaplatenia. Žalobca sa domáha zaplatenia vyrovnacieho
podielu z dôvodu, že jeho účasť v spoločnosti žalovaného bola zrušená súdom 16. 04. 1997.
Podľa článku XVII spoločenskej zmluvy mu vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho
podielu, ktorý sa stal splatným v lehote troch mesiacov od schválenia ročnej účtovnej
závierky.
Dokazovaním zistil, že žalobca ako spoločník vložil do spoločnosti žalovaného
nepeňažný vklad v zostatkovej hodnote 1 717 500 Sk, pozostávajúci z nehnuteľnosti
( vydraženej prevádzkovej jednotky ), hodnota ktorej bola spoločníkmi vzájomne dohodnutá
na sumu 1 718 000 Sk. Ostatní spoločníci spoločnosti pani V. R. a pán J. B. vložili do
základného imania spoločnosti žalovaného peňažný vklad vo výške 20 000 Sk.
Za účelom zistenia výšky čistého obchodného imania žalovaného za obdobie v ktorom zanikla účasť spoločníka súd nariadil znalecké dokazovanie. Zo záverov znaleckého
posudku vyplynulo, že k 31. 12. 1997 výška čistého obchodného imania žalovaného
predstavovala 6 228 900 Sk. Žalobca s uvedeným záverom súhlasil a v súlade s ním vzal späť
žalobu v časti o zaplatenie 700 573,50 Sk. Súd v súlade s § 96 ods. 1, 2 O. s. p. so súhlasom
žalovaného v tejto časti konanie zastavil.
Žalovaný nesúhlasil s hodnotou čistého obchodného imania stanoveného
v znaleckom posudku. Podľa jeho názoru znalec zamenil pojem obstarávacej ceny s pojmom
hodnoty veci pre prípadný prevod majetku tretej osobe. Obstarávacia cena je nemenná
od roku 1994 a od nej sa odvíjajú všetky úkony podľa zákona o účtovníctve. Namietal tiež
nesprávnu aplikáciu predpisov, ktoré v čase zániku účasti žalobcu v spoločnosti neexistovali.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca splatil vklad 1 718 000 Sk a ostatní dvaja
spoločníci po 20 000 Sk, miera účasti žalobcu na čistom obchodnom imaní žalovaného
v zmysle § 150 ods. 2 Obchodného zákonníka predstavuje 97,72%. Vychádzajúc
zo znaleckého posudku, podľa ktorého čisté obchodné imanie žalovaného ku dňu zániku
účasti žalobcu v spoločnosti predstavuje 6 228 900 Sk, dospel súd k záveru, že vyrovnací
podiel žalobcu predstavuje 6 086 881 Sk.
Žalovaný v konaní uplatnil proti nároku žalobcu viaceré započítacie námietky,
naposledy podaním z 26. 05. 2004, v ktorom vyčíslil svoje pohľadávky uplatnené
na započítanie v celkovej výške 5 025 718,80 Sk, pričom súhlasil s výškou čistého obchodného imania žalovaného 1 748 000 Sk. Žalobca neuznal pohľadávky žalovaného
a namietal ich premlčanie.
Súd konštatoval, že žalovaný nepreukázal spôsobilú pohľadávku na započítanie
nájomného za neoprávnené užívanie priestorov vo výške 2 795 483,90 Sk, ktoré žalovaný
žiadal za obdobie rokov 1994 až 2004. Žalovaný zaplatenie nájomného za roky 1994 až 1997
uplatnil až podaním doručeným súdu 26. 05. 2004, preto je námietka premlčania v zmysle
§ 351 Obchodného zákonníka dôvodná. Z tohto dôvodu súd nevykonal dokazovanie,
či žalovaný má spôsobilú pohľadávku na započítanie titulom nájomného za uvedené obdobie.
Zistil, že medzi účastníkmi nebola uzavretá zmluva o nájme nebytových priestorov
v období rokov 1998 až 2004. Z dôvodu, že žalovaný nepredložil dôkaz o výške obvyklého
nájomného za uvedené obdobie s poukazom na neunesenie dôkazného bremena neuznal túto
pohľadávku žalovaného. Rovnako nepreukázal, že tieto priestory žalobca užíval vzhľadom
na realizáciu exekúcie. Z tých istých dôvodov neuznal započítanie pohľadávky vo výške DPH
za nájom v rokoch 1997 a1998 vo výške 39 966 Sk a 99 647 Sk.
Žalovaný nepreukázal, že mu vznikla spôsobilá pohľadávka na započítanie vo výške
828 377,90 Sk v súvislosti s vykonanými prácami v galvanizovni, ktoré si objednal v inej
firme z dôvodu, že tieto práce nemohol vykonávať vo svojej galvanizovni.
Ďalšia uplatnená pohľadávka žalovaného uplatnená na započítanie vo výške
174 440 Sk spočívala v úhrade pohľadávky na základe exekučného príkazu Daňového úradu
v N. na daňového dlžníka – K., s. r. o. H.. Žalovaný nepreukázal, že túto pohľadávku zaplatil
za žalobcu, a preto žalovaný takisto v tomto ohľade nemá spôsobilú pohľadávku na
započítanie v tejto výške voči žalobcovi.
Žalovaný nepreukázal tvrdenie, že žalobca ešte ako spoločník žalovaného prevzal
peniaze za predaj šrotu v sume 41 851 Sk a preto započítacia námietka v tejto časti
nie je dôvodná. Ani pohľadávku žalovaného vo výške 10 000 Sk za predaj pozlátenej
monštrancie súd nepovažoval za opodstatnenú, pretože pohľadávka žalovaného vznikla voči
Ing. B., ktorý ju prevzal a nezaplatil.
Obdobne žalovaný nepresvedčil súd o oprávnenosti pohľadávky za nerealizované
objednávky v rokoch 1996 až 1998 vo výške 196 014 Sk, ktorá predstavuje 25 % podiel
na zisku, ktorý by žalovaný dosiahol, keby realizoval objednávky v galvanizovni sám. Podľa názoru súdu objednávky nie sú dôkazom o vzniku pohľadávky a v roku 1996
bol žalobca ešte spoločníkom žalovaného. Žalovaný neuviedol ako žalobca znemožnil
žalovanému realizovať objednávku.
Žalovaný nepreukázal, že by žalobca odcudzil veci žalovaného v hodnote 133 400 Sk
a z vyjadrenia žalobcu vyplynulo, že dal do šrotu miešačku za cenu 2 800 Sk. Z uvedenej
pohľadávky súd uznal započítaciu námietku žalovaného len vo výške 2 800 Sk.
Súd uznal aj započítaciu námietku žalovaného vo výške 1 850 Sk, 37 058 Sk
a 17 932 Sk z dôvodu, že žalobca nenahradil žalovanému trovy konania na základe
právoplatných a vykonateľných rozhodnutí súdov.
Pohľadávku na započítanie 2 krát po 308 407 Sk súd neuznal z dôvodu, že nárok
na podiel na zisku vyplýva zo zmluvy o tichom spoločenstve uzavretej žalobcom
ako podnikateľom a tichými spoločníkmi J. B. a V. R.. Z tejto zmluvy mohlo vzniknúť právo
len účastníkom záväzkového vzťahu a nie žalovanému, ktorý účastníkom nebol.
Súd rozhodol o nároku žalobcu s poukazom na § 150 Obchodného zákonníka,
vychádzajúc z čistého obchodného imania spoločnosti zisteného v znaleckom posudku
6 228 900 Sk a z podielu žalobcu na čistom obchodnom imaní 97,72%, čo predstavuje sumu
6 000 086 881 Sk ( zrejme mal na mysli 6 086 881 Sk ). Od tejto sumy odpočítal pohľadávky
žalovaného spôsobilé na započítanie v celkovej výške 59 690 Sk. Žalobcovi preto priznal
výšku vyrovnacieho podielu 6 027 191 Sk s úrokom z omeškania v zmysle § 369 ods. 1
a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vo výške 18,6% od 31. 07. 1998 do zaplatenia, pretože
žalovaný sa dostal do omeškania so splnením peňažného záväzku, keď žalobcovi nevyplatil
vyrovnací podiel splatný v lehote troch mesiacov od schválenia ročnej účtovnej závierky.
Súd o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov nepriznal, pretože
týchto trov sa vzdal.
V zmysle § 148 ods. 1 O.s.p., súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť štátu súdny
poplatok a trovy konania.
Proti rozsudku okrem výroku o zastavení konania podal včas žalovaný odvolanie,
v odôvodnení ktorého uviedol, že prvostupňový súd sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu. Tvrdil, že opätovné rozhodnutie súdu vykazuje tie isté pochybenia
a rovnako nevykazuje objektívne hodnotenie dôkazov. Verbálnym tvrdeniam žalobcu,
bez akýchkoľvek zjavných dôkazov, kladie vyššiu vážnosť, než listinným dôkazom
predkladaných žalovaným, z čoho vyvodzuje zjavnú nevyváženosť hodnotenia dôkazov
v neprospech žalovaného a tým aj k porušeniu rovnosti strán pred súdom. Konajúci súd
napriek návrhu žalovaného nevykonal ďalšie dokazovanie kontrolným znaleckým posudkom,
odmietol vypočuť znalca, tiež ignoroval návrh na predloženie iného znaleckého posudku
a opomenul tieto a ďalšie návrhy uznesením zamietnuť alebo pripustiť. Žalobca niekoľkokrát
menil žalobný petit, čo súd z nepochopiteľných dôvodov pripustil a to vždy bez súdneho
poplatku.
Podľa účtovnej závierky žalovaného schválenej v mesiaci jún 1998 za rok 1997,
čisté obchodné imanie predstavovalo sumu 1 748 000 Sk. Uvedená čiastka mala
byť základom pre stanovenie výpočtu vyrovnávacieho podielu. Súd pochybil, ak pri stanovení
výšky čistého obchodného imania vychádzal z inej sumy ako z tej, ktorá je pre výpočet výšky
vyrovnávacieho podielu stanovená v spoločenskej zmluve. V žiadnom z ustanovení
spoločenskej zmluvy nie je dohoda o tom, že základom pre výpočet vyrovnávacieho podielu
bude hodnota čistého obchodného imania určená znaleckým posudkom. Navyše plnenie
rozhodnutia súdu by bolo pre žalovaného likvidačné, pretože hodnota celého obchodného
imania spoločnosti podľa účtovníctva predstavuje sumu 1 758 000 Sk a ročný obrat
predstavuje v priemere cca 3 800 000 Sk. Pri vzniku spoločnosti, t. j. k 01. 04. 1994
zahajovacia súvaha vykazovala sumu 1 785 000 Sk a od tohto času nedošlo k žiadnym
iným výrazným zmenám.
Ďalej uviedol, že súd nesprávne hodnotil dôkazy, ktorými preukazoval záväzky voči
žalobcovi. Keďže žalobca mal v priestoroch spoločnosti uzamknutý svoj materiál a žalovaný
tieto priestory nemohol využívať na svoje výrobné účely bolo logické, že za tieto priestory
účtoval žalobcovi nájomné. Faktúry za vyúčtovaný nájom riadne žalobcovi zasielal, odviedol
z nich DPH, riadne a včas si zápočet uplatnil a preto nemohlo dôjsť k premlčaniu nároku.
Ďalšie záväzky žalobcu voči žalovanému sú z titulu náhrady ušlého zisku, bezdôvodného
obohatenia a odcudzenia vecí z majetku žalovaného. Odôvodnenie v rozsudku, ktorým súd
zápočet odmieta z dôvodu premlčania je nesprávne a vzájomne si odporujúce. Presne uviedol kedy a v akej výške si žalovaný započítava vzájomné záväzky a pohľadávky a nesúhlasí
s odôvodnením rozhodnutia, že žalobca si právo na zaplatenie nájomného za obdobie
1994-1997 uplatnil až podaním doručeným súdu dňa 26. 05. 2004. Aj vyhodnotenie týchto dôkazov súdom považuje žalovaný za nesprávne, čo malo za následok aj neprávne
rozhodnutie vo veci samej. Žalovaný dokladoval súdu každú faktúru, každý svoj nárok určený
na vzájomný zápočet. Podobným spôsobom nesprávne priznal úrok z omeškania, ktorý
nie je v súlade s príslušným ustanovením Obchodného zákona. Navrhol odvolaciemu súdu,
aby napadnuté rozhodnutie zmenil.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol,
že všetky listinné dôkazy, ktoré predkladá žalovaný sú podvody, vykonštruované v úmysle
zavádzať súdy a poškodiť žalobcu. V súčasnej dobe by bola cena nehnuteľností ešte vyššia
ako v roku 1997. Znalci sa riadia koeficientmi, ktoré určujú vyhlášky a zákony.
Žalobca vložil do základného imania žalovaného nepeňažný vklad v zostatkovej
hodnote 1.717 500 Sk pozostávajúci z nehnuteľnosti – vydraženej prevádzkovej jednotky.
Žalobca podľa spoločenskej zmluvy nevložil do spoločnosti nástroje a kovotlačiarske modely,
ktoré používajú p. R. a p. B. protiprávne, nakoľko sa ich zmocnili násilím, odpílením zámkov
na skriniach, v ktorých boli nástroje a kovotlačiarske modely uzamknuté. Neuhradením
vyrovnávacieho podielu žalovaný v marci 1998, spôsobil žalobcovi exekúciu v auguste 1998
vo výške 7 000 000 Sk.
Žalobca sa rozhodol zo spoločnosti vystúpiť lebo žalovaný nebol schopný z dôvodu
nízkej odbornosti spoločníkov uskutočňovať zákazky, čím došlo k veľkým stratám.
Od žalobcu ostatní spoločníci odobrali vydražené materiálové zásoby v hodnote 409 000 Sk
a tieto neuhradili ani jemu, ani bývalému O. dodnes. Na svojich známych vykazovali čierne
mzdy. Účtovná závierka, ktorú vypracovala p. R. je zavádzajúca, s úmyslom oklamať
žalobcu. Na požiadanie k nahliadnutiu mu ju nikdy neposkytla. Vyrovnávací podiel je
položka, ktorá je výsledkom podnikateľskej činnosti spoločnosti, ktorá môže byť
niekoľkonásobne vyššia ako pri vzniku spoločnosti. Imanie spoločnosti sa počas existencie
spoločnosti môže niekoľkonásobne zvýšiť alebo aj znížiť.
Obvinenie z odcudzenia vecí, ktoré žalobca neodcudzil, zisťovala Okresná justičná
polícia v Ž. a žalobca to bude riešiť súdnou cestou. Žalobca nemal uzamknuté žiadne
priestory, kde by žiaci alebo učni mohli vykonávať prax. Galvanizovňu má uzamknutú súdny
exetútor. Do galvanizovne, kde je asi 1 000 litrov kyanidov, môže vstupovať
len pracovník, ktorý má vykonané skúšky u krajského hygienika a povolenie s kyanidmi a zvlášť nebezpečnými jedmi pracovať, a už vôbec nie žiak alebo učiteľ.
Všetky návrhy žalovaného na započítanie sú vyložené klamstvá a žalobca s nimi
aj z dôvodu premlčania nesúhlasí.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec ako odvolací súd podľa § 10
ods. 2 O. s. p. prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia
pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
je čiastočne dôvodné.
Z obsahu spisu vyplýva, že po zastavení konania o zaplatenie 700 573,50 Sk
je predmetom konania nárok žalobcu na zaplatenie vyrovnacieho podielu vo výške
206 761,60 eur ( 6 228 900 Sk ).
Podľa § 150 ods. 1 veta prvá zákona č. 513/1991 Zb. v znení platnom v čase zániku
účasti žalobcu v spoločnosti ( ďalej len Obchodný zákonník ), spoločníkovi, ktorého účasť
v spoločnosti súd zrušil alebo ktorý bol vylúčený, vzniká právo na vyrovnací podiel
( § 61 ods. 2 a 3 ).
Vyrovnací podiel sa vypočíta pomerom splateného vkladu spoločníka, ktorého účasť
v spoločnosti zanikla, k splateným vkladom všetkých spoločníkov, ak spoločenská zmluva
neurčuje inak ( § 150 ods. 2 Obchodného zákonníka ).
Podľa § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka, podiel je miera účasti spoločníka
na čistom obchodnom imaní spoločnosti.
Podľa § 61 ods. 2 Obchodného zákonníka, pri zániku účasti spoločníka v spoločnosti
za trvania spoločnosti vzniká spoločníkovi právo na vyplatenie podielu ( vyrovnací podiel ).
Výška vyrovnacieho podielu sa určí na základe ročnej účtovnej závierky za obdobie, v ktorom
zanikla účasť spoločníka v spoločnosti. Ak zákon, spoločenská zmluva alebo stanovy
neustanovujú inak, vyrovná sa podiel v peniazoch.
Právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu je splatné uplynutím troch mesiacov
od schválenia ročnej účtovnej závierky, ak spoločenská zmluva alebo stanovy neurčujú inak
( § 61 ods. 3 Obchodného zákonníka ).
Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa nesporne vyplynulo, že účasť
žalobcu v žalovanej spoločnosti zanikla na základe rozhodnutia súdu v roku 1997,
a preto žalobcovi vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu.
Spoločenská zmluva žalovaného neustanovuje inak spôsob výpočtu výšky
vyrovnacieho podielu ani jeho splatnosť, preto súd správne posudzoval nárok žalobcu
podľa citovaných ustanovení. Vychádzal pritom z pomeru splateného vkladu žalobcu
( 1 718 000 Sk ) ku splateným vkladom všetkých spoločníkov ( 1 758 000 Sk ),
ktorý v prospech žalobcu predstavuje 97, 72 %. Uvedená skutočnosť nebola sporná. Žalovaný
namietal spôsob výpočtu vyrovnacieho podielu, konkrétne základ z ktorého bol vyrovnací
podiel vo výške 97,72 % vypočítaný. Tvrdil, že súd mal vychádzať z čistého obchodného
imania uvedeného v účtovnej závierke za rok 1997 vo výške 1 748 000 Sk a nie z výšky
čistého obchodného imania zisteného znaleckým dokazovaním.
V zmysle § 127 O.s.p. ak rozhodnutie súdu závisí od posúdenia skutočnosti, na ktoré
treba odborné znalosti, súd nariadi znalecké dokazovanie. V tomto prípade rozhodnutie súdu
závisí od výšky čistého obchodného imania žalovaného, na zistenie ktorého sú potrebné
odborné znalosti. Podľa názoru odvolacieho súdu ak súd prvého stupňa vychádzal zo záverov
znaleckého posudku, úlohou ktorého bolo zistiť výšku čistého obchodného imania žalovaného
a vychádzať pritom z ročnej účtovnej závierky žalovaného za obdobie, v ktorom účasť
žalobcu v spoločnosti zanikla, nepochybil a právny záver o vzniku práva žalobcu
na zaplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 6 086 881 Sk je správny. Zo znaleckého
posudku vyplýva, že východiskom pre znalca bola účtovná závierka žalovaného
k 31. 12. 1997. Nakoľko ale súvaha neevidovala opravné položky k majetku – nepeňažnému
vkladu, jeho hodnota nebola reálna a preto pri určení hodnoty hmotného investičného majetku
vychádzal z hodnoty určenej znaleckým posudkom v roku 1995 zníženej o rovnomerné
odpisy do roku 1997. Námietka žalovaného, že čisté obchodné imanie žalovaného, zistené
znalcom, nevyplýva z jeho účtovnej závierky, nie je opodstatnené.
Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že v priebehu konania žalovaný uplatnil proti
žalobcovi svoje pohľadávky na započítanie vo výške 5 025 718,80 Sk. Súd prvého stupňa
správne podľa § 98 O. s. p. posudzoval oprávnenosť pohľadávok uplatnených na započítanie.
Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o vzniku špecifikovaných pohľadávok okrem nájomného za roky 1994 až 2004 v celkovej výške 2 795 483,90 Sk. Taktiež je správny aj záver o dôvodnosti pohľadávky
žalobcu vo výške 59 640 Sk, ktorú žalobca nenamietal a započítací prejav akceptoval.
V tejto časti odvolací súd poukazuje na dôvody uvedené v odôvodnení rozhodnutia
prvostupňového súdu a podľa § 219 ods. 1 O. s. p. rozsudok v napadnutej časti o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi 3 231 707,10 Sk ako vecne správny potvrdil.
Nie je možné ale súhlasiť s právnym záverom o nedôvodnosti pohľadávky
žalovaného vo výške 2 795 483,90 Sk, ktorá pozostáva z ušlého nájomného za roky 1994
až 2004. Súd vzal do úvahy námietku premlčania vznesenú žalobcom v konaní a s odkazom
na ustanovenie § 351 Obchodného zákonníka konštatoval, že nárok na nájomné za obdobie
rokov 1994 až 1998 je premlčaný. S uvedeným záverom odvolací súd nesúhlasí a predčasný
je aj záver súdu prvého stupňa o nedôvodnosti pohľadávky vo výške nájomného za obdobie
rokov 1998 až 2004.
Podľa § 358 Obchodného zákonníka, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky,
ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná,
ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že započítaniu spôsobilej pohľadávky nebráni,
ak je pohľadávka premlčaná, keď premlčanie nastalo až po dobe keď sa pohľadávky stali
spôsobilými na započítanie, to znamená keď sa splatné pohľadávky stretli. Súd prvého stupňa
nesprávne vyložil uvedené ustanovenie, ktoré aj nesprávne citoval, a konštatoval,
že pohľadávka žalobcu vo výške nájomného za roky 1994 až 1997 bola premlčaná v čase
jej uplatnenia na súde a nezisťoval či bola premlčaná v čase, kedy sa vzájomné pohľadávky
stretli. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súd prvého stupňa nevykonal
dokazovanie o opodstatnenosti uvedenej pohľadávky. Nedôvodnosť pohľadávky žalovaného
za ďalšie obdobie odôvodnil neunesením dôkazného bremena o výške obvyklého nájomného
a o užívaní nebytových priestorov žalobcom. Aj uvedený záver je predčasný a vyplýva
z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Stručné odôvodnenie rozhodnutia o dôvodnosti
výšky a obdobia priznaného úroku z omeškania sa javí ako nepreskúmateľné. Súd zároveň
opomenul rozhodnúť o nároku žalobcu, ktorý prevyšuje priznanú sumu 6 027 191 Sk.
Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f/ h/ O. s. p. rozsudok
v napadnutej časti zrušil a v zmysle § 221 ods. 2 O. s. p. vrátil vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie, v ktorom bude úlohou súdu prvého stupňa po doplnení dokazovania zistiť či žalobca bezdôvodne v období rokov 1994 až 2004 užíval nebytové priestory žalovaného,
ak áno, kedy a v akom rozsahu vznikla žalovanému splatná pohľadávka v súvislosti
s ich užívaním. Následne posúdi námietku premlčania vznesenú žalobcom podľa
§ 358 Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa tiež rozhodne o nároku žalobcu
prevyšujúcom sumu 6 027 191 Sk a úroku z omeškania a rozhodnutie odôvodní v súlade
s § 157 ods. 2 O. s. p.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom
rozhodnutí o veci. ( § 224 ods. 3 O. s. p. )
Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
( § 226 O. s. p. ).
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 31. mája 2011
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blažíčková