Najvyšší súd
5 Obo 48/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: R.-V.C., s. r. o., so sídlom N.U.Č., IČO: X.,
zast. AK JUDr. A., s. r. o., P.T.,
IČO: X. proti žalovanému: Mgr. R., S.B., správca konkurznej podstaty úpadcu L., a. s. „v
konkurze“, S.L., IČO: X., o určenie pravosti, výšky a poradia pohľadávky v sume
29 574,18 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15.
marca 2012, č. k. 45Cbi 5/2010-93, takto
r o z h o d o l:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 15. marca 2012, č. k. 45Cbi/5/2010-93 z r u š u j e a v r a c i a vec tomuto súdu
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom z 15. marca 2012, č. k. 45Cbi
5/2010-93 žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá
na ich náhradu právo.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu dňa 20. októbra 2010
sa žalobca domáhal proti žalovanému určenia pravosti výšky a poradia pohľadávky vo výške
29 574,18 eur.
Žalovaný sa bránil tým, že žalovanému za uplatnené obdobie nevznikol nárok
na zaplatenie odplaty za nájom nehnuteľností, pretože bolo dohodnuté, že počnúc
od 1. októbra 2005 nebude účtované žiadne nájomné, nakoľko z pôvodne prenajímaných
nehnuteľností zostali v užívaní spoločnosti L., a. s. „ v konkurze“ už len časť skladu M., časť skladu hotových výdavkov a jedna kancelária o výmere 20 m². Žalovaný tiež vzniesol
námietku premlčania nároku žalobcu.
Zo zmluvy o nájme, uzavretej medzi zmluvnými stranami R., a. s., Trenčín. IČO: X.
ako prenajímateľom a L., a. s., L. M.,
IČO: X. ako nájomcom, zo dňa 18. mája 2005, z č. l. III. Doba nájmu, súd zistil,
že v bode 3.3 sa zmluvné strany dohodli, že túto zmluvu nie je možné vypovedať, avšak
v prípade, že by výpovedný dôvod zakladal zákon, tak sa zmluvné strany dohodli na dĺžke
(trvaní) výpovednej doby, a to v trvaní jedného roka (t. j. jednoročná výpovedná doba) a táto
sa počíta od prvého dňa nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede druhému účastníkovi
zmluvy. Výpoveď musí mať písomnú formu.
Podľa ust. § 14 ods. 3 ZKV nájomnú zmluvu uzavretú úpadcom, s výnimkou zmluvy
o nájme bytu, je správca oprávnený vypovedať v lehote ustanovenej zákonom alebo
dohodnutej v zmluve, a to aj v prípade, že bola dohodnutá na určitý čas.
Podľa ust. § 101 Obč. zák. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Súd dospel k záveru, že nárok žalobcu uplatnený v nájomnej zmluve je potrebné
právne kvalifikovať ako nájomné z nájomnej zmluvy, uzavretej dňa 18. mája 2005.
Z písomného podania žalobcu zo dňa 18. júla 2005, doručeného správcovi konkurznej
podstaty úpadcu dňa 21. júla 2005 vyplýva, že samotný žalobca trval na plynutí výpovednej
doby v zmysle uzavretej zmluvy, pričom výpovedná lehota začala plynúť od 1. júla 2005
a uplynula dňa 30. júna 2006. Z uvedeného potom vyplýva, že nárok žalobcu je nárokom
na zaplatenie nájomného za obdobie od 1. októbra 2005 do 30. júna 2006, pretože nájomná
zmluva zanikla k 1. júlu 2006. V zmysle ust. § 101 Obč. zák. trojročná premlčacia lehota
začala plynúť od 1. júla 2006 a uplynula 1. júla 2009. Vzhľadom k tomu, že nárok žalobcu
bol uplatnený na súde dňa 20. októbra 2010, súd žalobu pre premlčanie nároku zamietol.
Keďže nárok žalobcu na zaplatenie nájomného za obdobie od 1. októbra 2005 do 30. júna
2006 zanikol premlčaním, súd na ďalšie dôvody obrany žalovaného nebral zreteľ.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 25 ods. 2 ZKV v spojení s ust. § 33
ods. 1 písm. b/ ZKV tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca podaním zo dňa
30. apríla 2012. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že určí, že žalobca
je veriteľom pohľadávky vo výške 29 574,18 eur proti úpadcovi L., a. s. v konkurze, S.L.,
IČO: X., táto pohľadávka sa považuje
za oprávnenú a zistenú vo výške 29 574,18 eur a je pohľadávkou proti podstate. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. Žalobca podal odvolanie
z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., t. j. rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalobca je toho názoru, že prvostupňový súd vec nesprávne právne
posúdil, pričom v samotnom rozhodnutí sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalobcu,
keď neuviedol, na základe ktorých dôkazov dospel k rozhodnutiu, ani sa bližšie nezaoberal
predloženou judikatúrou či ostatnými, žalobcom prezentovanými skutočnosťami.
Prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal žalobcovým poukazom na znenie § 14 ods. 3
zákona č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní, ktorý možnosť vypovedať nájomnú zmluvu
priznáva výlučne správcovi a nijakým spôsobom neviaže spôsob určenia, resp. dĺžku
výpovednej lehoty na stanovisko druhej zmluvnej strany. Žalobca poukázal už v konaní pred
prvostupňovým súdom, pokiaľ ide o dĺžku výpovednej lehoty, správca má právo voľby a buď
vypovie zmluvu v lehote, ktorá je dohodnutá v zmluve alebo stanovená v zákone. V prípade,
keď sa správca rozhodol vypovedať predmetnú nájomnú zmluvu s 3-mesačnou výpovednou
lehotou v zmysle zákona, nemá prípadný nesúhlas druhej zmluvnej strany na dĺžku
výpovednej lehoty žiadny vplyv. Opačný právny názor je nesprávny a nemá žiadnu oporu
v zákone. Jednalo sa pritom o dôležitú otázku, na ktorú bolo treba dať v odôvodnení
rozhodnutia náležitú odpoveď. Nakoľko tak súd neurobil, zaťažil rozhodnutie vadou
nepreskúmateľnosti. Žalobca zotrváva na stanovisku, že nájomná zmluva zanikla dňa
30. septembra 2005 a úpadca v období od 1. októbra 2005 do 30. júna 2006 užíval
nehnuteľnosti vo vlastníctve právneho predchodcu žalobcu bez právneho dôvodu, čím sa
na úkor žalobcu (resp. jeho právneho predchodcu) bezdôvodne obohatil. Žalobca opätovne
zdôrazňuje, že prvostupňový súd sa s touto argumentáciou nijako nevysporiadal.
Rovnako prvostupňový súd nezaujal stanovisko v otázke dĺžky premlčacej doby
v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého v obchodno-právnych vzťahoch. V tejto
súvislosti žalobca poukazuje na príslušnú judikatúru, najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 1 Obdo V 5/2008, v ktorom sa uvádza, že nakoľko Obchodný zákonník
premlčanie upravuje, nie je možné použiť vzhľadom na § 1 ods. 2 Obch. zák. na premlčanie
tohto práva ust. § 107 Obč. zák. Obchodné záväzkové vzťahy sa riadia predovšetkým
Obchodným zákonníkom. V spojení s § 397 Obch. to potom znamená, že ak Obchodný
zákonník pre premlčanie niektorého práva neustanovuje osobitnú premlčaciu dobu, právo sa
premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe 4 rokov. Rovnaký názor vyslovil Najvyšší súd aj
vo svojom rozhodnutí zo 6. októbra 2005 pod sp. zn. 5 Obo 86/2005. S uvedeným výkladom
sa stotožnil aj Ústavný súd SR v náleze II.ÚS 92/06 z 22. marca 2007.
Ďalej prvostupňový súd sa nijako nezaoberal žalobcovým poukazom na ust. § 20
ods. 7 zákona č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní, v ktorom zákon upravuje, že podanie
prihlášky pohľadávky má vo vzťahu k premlčaniu rovnaké účinky ako podanie žaloby
na súde, a teda od momentu doručenia prihlášky premlčacia doba neplynie. Žalobca riadne
podanie prihlášky v konaní dostatočným spôsobom preukázal, pričom odkazuje na dôkazy
predložené v konaní pred prvostupňovým súdom. Právny predchodca žalobca uplatnil
rovnaký nárok podaním žalobného návrhu na Krajský súd Banská Bystrica dňa 27. novembra
2007, ktoré bolo právoplatne skončené dňa 11. septembra 2008. Ani jednu z týchto
skutočností prvostupňový súd pri posudzovaní plynutia premlčacej lehoty nezohľadnil
a nijako nevysvetlil.
Z uvedených skutočností je zrejmé, že rozhodnutie prvostupňového súdu nemá
náležitosti vyžadované § 157 ods. 2 O. s. p., predovšetkým v rozhodnutí absentuje riadne
odôvodnenie. Súd v odôvodnení len rámcovo a nedostatočne opísal závery, ku ktorým
na základe dokazovania dospel, pričom nijako nešpecifikoval dôkazy, o ktoré oprel svoje
skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri spravovaní dôkazov a skutočnosti, ktoré
mal za preukázané. Odôvodnenie obsahuje len stručné opísanie skutkových okolností prípadu
bez podrobnejšej právnej argumentácie, ktorá by výrok prvostupňového súdu odôvodňovala,
objasňovala a vysvetľovala zrozumiteľným a preskúmateľným spôsobom. Prvostupňový súd
konal v rozpore s § 157 ods. 2 O. s. p., čím zasiahol do žalobcovho práva na súdnu ochranu,
keď svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil, nezaoberal sa jeho argumentáciou a uspokojil sa
s konštatovaním, že ide o nárok z titulu nájomného z nájomnej zmluvy, ktorý je premlčaný.
Takéto rozhodnutie prvostupňového súdu považuje žalobca za arbitrárne, svojvoľné
a vo svojej podstate za nepreskúmateľné a hrubo zasahujúce do práv žalobcu garantovaných
Ústavou SR. Okrem nedostatkov, týkajúcich sa odôvodnenia, je samotné rozhodnutie aj vecne
nesprávne z dôvodu, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil.
K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 24. mája 2012.
Vo vyjadrení uviedol, že považuje napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne
správne, súd vykonal potrebné dokazovanie, správne zistil skutkový stav veci a tento aj
správne právne posúdil.
Žalovaný poukázal na to, že predchádzajúci správca konkurznej podstaty úpadcu
JUDr. V.N. s poukazom na ust. § 14 ods. 3 ZKV vypovedal zmluvu o nájme medzi žalobcom
a žalovaným výpoveďou zo dňa 9. júna 2005 s tým, že výpovedná doba mala uplynúť ku dňu
30. septembra 2005. Žalobca mu odpovedal listom zo dňa 18. júla 2005, v ktorom s takýmto
skončením výpovednej doby nesúhlasil. Podľa názoru žalovaného, zmluva o nájme zo dňa 18. mája 2005, zanikla až dňa 30. júna 2006, preto nie je namieste, aby žalobca žaloval vydanie
bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1. októbra 2005
do 30. júna 2006, nakoľko v tomto čase nájomná zmluva ešte trvala. Z toho potom tiež
vyplýva, že tvrdenie žalobcu o užívaní nehnuteľností úpadcom bez právneho dôvodu sa
nezakladá na pravde. Je nepodstatné, že správca pôvodne určil výpovednú dobu na 3 mesiace
a až potom, ako ho sám žalobca upozornil na znenie nájomnej zmluvy, akceptoval ročnú
výpovednú lehotu. Je nepochybné, že predmetom tohto sporu je nezaplatené nájomné a súd
rozhodol správne, keď svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 101 Obč. zák. Trojročná
premlčacia lehota začala plynúť dňa 1. júla 2006 a uplynula dňa 1. júla 2009.
Žalobca v priebehu konania tvrdil, že svoj nárok si uplatnil ako pohľadávku proti
podstate prihláškou zo dňa 3. decembra 2008, doručenou konkurznému súdu 17. decembra
2008, čo má údajne právne účinky uplatnenia práva na súde. S týmto tvrdením sa žalovaný
nestotožňuje. Podľa ust. § 20 ods. 7 ZKV prihláška pohľadávky má pre plynutie premlčacej
lehoty a zánik práva rovnaké účinky ako uplatnenie práva na súde. Je však potrebné povedať,
že toto ustanovenie sa vzťahuje výlučne na konkurzné prihlášky, ktorými sa uplatňujú
konkurzné pohľadávky konkurzných veriteľov, vzniknuté pred vyhlásením konkurzu. Jedná
sa o konkurzné prihlášky, ktoré konkurzný veriteľ musí doručiť v zákonom stanovenej lehote
konkurznému súdu. V žiadnom prípade nemôže mať uplatnenie pohľadávky proti podstate
u správcu konkurznej podstaty účinky uplatnenia práva na súde.
Čo sa týka v odvolaní uvádzaných skutočností, že súd nezaujal stanovisko v otázke
dĺžky premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého v obchodno-
právnych vzťahoch, tak podľa názoru žalovaného súd sa nemal dôvod s týmto zaoberať,
keďže jednoznačne zaujal názor, že žalovaným nárok je nájomné - občiansko-právny vzťah,
a teda sa jedná o absolútny neobchod. Podľa názoru žalovaného, premlčanie bezdôvodného
obohatenia v obchodno-právnych vzťahoch podlieha režimu Občianskeho zákonníka.
Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici ako vecne správny potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal
odvolanie žalobcu podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
Z obsahu odvolania žalobcu vyplýva, že podal odvolanie proti rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 15. marca 2012 pod č. k. 45 Cbi 5/2010-93.
Podľa ust. § 152 ods. 1 O. s. p. rozsudkom rozhoduje súd o veci samej. Zákon
ustanovuje, kedy súd rozhoduje o veci samej uznesením.
Podľa ust. § 156 ods. 1 O. s. p. rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne, vyhlasuje ho
predseda senátu alebo samosudca v mene Slovenskej republiky. Uvedie pritom výrok
rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti výkonu rozhodnutia.
Rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení konania, ktoré rozsudku
predchádzalo (§ 156 ods. 2 veta prvá O. s. p.).
Podľa § 118 ods. 4 O. s. p. ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd
vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené (§ 118 ods. 4 O. s. p.).
Zo zápisnice o pojednávaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici dňa 15. marca
2012 vyplýva, že po uznesení, ktorým súd považoval dokazovanie za skončené, vyhlásil
uznesenie, ktorým opravil protokoláciu a v zmysle § 118 O. s. p. vyzval účastníkov
k záverečnej reči. Po tom, ako právny zástupca žalobcu i žalovaný predniesli svoje návrhy,
súd vyhlásil uznesenie, ktorým žalobu zamietol a o náhrade trov konania rozhodol tak,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Z uvedenej zápisnice teda
nevyplýva, že súd o veci samej rozhodol rozsudkom, že tento rozsudok vyhlásil verejne,
že súd tento výrok rozsudku odôvodnil a uviedol poučenie o odvolaní a o možnosti výkonu
rozhodnutia. Týmto postupom súdu bolo porušené právo účastníka na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 122 ods. 1 O. s. p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli
splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
Účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa
vykonali (§ 123 O. s. p.).
Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä
výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb
a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania
dôkazu predpísaný, určí ho súd (§ 125 O. s. p.).
Dôkaz listinou sa vykonáva tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní
listinu alebo jej časť prečíta, alebo oznámi jej obsah: to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje
pojednávanie (§ 129 ods. 1 O. s. p.). Ak súd nariadi ako dôkaz výsluch účastníkov, účastníci
sú povinní ustanoviť sa na výsluch: majú vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, o tom musia
byť poučení, vyplýva to z ust. § 131 ods. 1 O. s. p.
Pri vykonávaní dôkazov sa musia rešpektovať ustanovenia občianskeho súdneho
konania, pretože pri rozhodovaní možno prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli riadne
vykonané a len takéto dôkazy možno hodnotiť v zmysle ust. § 132 O. s. p.
Z obsahu zápisníc o pojednávaní (zápisnica o pojednávaní zo dňa 29. septembra 2011,
8. marca 2012, 15. marca 2012) vyplýva, že súd prvého stupňa nevykonal dôkaz listinami
v súlade s ust. § 129 O. s. p., pričom za riadne vykonanie dôkazu listinou v zmysle ust. § 129
nemôže byť považované, ako je to uvedené v zápisnici zo dňa 29. septembra 2011
a 8. marca 2012 „oboznamuje sa spis“. Taktiež zo zápisníc o pojednávaniach nevyplýva,
že by súd vykonal výsluch účastníkov konania napriek tomu, že tak uvádza v rozsudku
z 15. marca 2012. Bez riadneho vykonania dôkazov nie je možné hodnotiť takéto dôkazy
v súlade s ust. § 132 O. s. p., nie je možné riadne zistiť skutkový stav veci, dospieť na základe
riadneho vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a správne vo veci
rozhodnúť.
Tým, že súd riadne nevykonal vo veci dokazovanie, účastníkom konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odvolateľ v odvolaní namietal, že rozsudok súdu prvého stupňa trpí nedostatkom
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., čím bolo
porušené právo účastníka na spravodlivé konanie. Absencia riadneho odôvodnenia je vadou,
spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
Odôvodnenie rozsudku musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p. Súd sa
v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený,
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,
ale tiež s poukazom na ním prijaté závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom
logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým
zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval.
Odôvodnenie rozhodnutia musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Ak rozsudok súdu neobsahuje
náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p., je nepreskúmateľný.
Jedným z princípov, predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť
súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (I.ÚS
243/07), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho,
čo uviedli účastníci.
Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2) musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi
na strane druhej (III.ÚS 36/2010).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad
a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.
Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR (IV.ÚS 77/02, II.ÚS 63/06, III.ÚS
127/2010), každý má právo na to, aby sa v jeho veci pred všeobecnými súdmi rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku SR
alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,
ktorý predpisuje zákon. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa
vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu.
Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť
spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd
pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávnených záujmov účastníkov konania
(napr. III.ÚS 271/05, III.ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany
práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým
súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu. To, že právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj
z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torria C.
Španielsko z 9. decembra 1994, Hiro Balany c. Španielsko z 9. decembra 1994).
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV.ÚS 115/03, III.ÚS 209/04) tiež vyslovil,
že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (čl. 6
ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky,
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne nedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že požiadavky § 157 ods. 2
O. s. p. odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici nespĺňa.
V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu absolútne chýba logické vysvetlenie,
k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako
ju interpretoval. V odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď
na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, nereagoval na podstatné námietky
a tvrdenia žalobcu a námietky žalovaného. Neuviedol, ktorým dôkazom, predloženým
zo strany žalobcu i žalovaného uveril, ktorým dôkazom neuveril, ako tieto dôkazy vyhodnotil
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo vyšlo za konania najavo a ako vec
právne posúdil. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí obmedzil iba na konštatovanie,
že nárok uplatnený z citovanej nájomnej zmluvy je potrebné kvalifikovať ako nájomné
z nájomnej zmluvy, uzavretej dňa 18. mája 2005, že nárok žalobcu je nárokom na zaplatenie
nájomného za obdobie od 1. októbra 2005 do 30. júna 2006 a s prihliadnutím na námietku
premlčania uplatnenú žalovaným a s prihliadnutím na ust. § 101 Obč. zák. z dôvodu
premlčania nároku žalobu zamietol. Z obsahu žaloby však vyplýva, že žalobca sa domáhal
určenia, že žalobca je veriteľom pohľadávky vo výške 29 574,18 eur proti úpadcovi L., a. s.
v konkurze, S.L., IČO: X.,
že táto pohľadávka sa považuje za oprávnenú a zistenú vo výške 29 574,18 eur a je
pohľadávkou proti podstate. Žalobca v samotnej žalobe uviedol, že žalovaný počnúc
od 1. októbra 2005 do 30. júna 2006 nepretržite a výlučne užíval nehnuteľnosti evidované
v katastri nehnuteľností vedenom Správou katastra L. M. na LV č. X. v k. ú. P., a to
konkrétne: a/ sklad na parcele č. X. o výmere 423 m², b/ časť výrobnej haly
na parcele č. X., a to konkrétne nebytové priestory o výmere 867 m², c/ časť výrobnej haly so
súpisným číslom X. na parc. č. X., a to konkrétne nebytové priestory o výmere 1 488 m², d/
časť skladu na parc. č. X., a to konkrétne nebytové priestory o výmere 200 m², a to bez
právneho dôvodu a bez platenia akejkoľvek odplaty s tým, že žalobca si v zmysle
ust. § 20 ZKV prihlásil u žalovaného a tiež na konkurznom súde dňa 3. decembra 2008
pohľadávku proti podstate. Žalobca tvrdil, že nájomná zmluva zanikla dňa 30. septembra
2005 a že úpadca v období od 1. októbra 2005 do 30. júna 2006 užíval nehnuteľnosti
vo vlastníctve právneho predchodcu žalobcu bez právneho dôvodu, čím sa na úkor žalobcu,
resp. jeho právneho predchodcu bezdôvodne obohatil, a teda keďže sa žalovaný na úkor
žalobcu bezdôvodne obohatil, musí toto obohatenie vydať s poukazom na ust. § 451 ods. 1
Obč. zák. Prvostupňový súd sa s touto argumentáciou žalobcu nijako nevysporiadal.
Súd prvého stupňa bez toho, aby posúdil samotný nárok žalobcu na určenie pravosti
pohľadávky proti podstate vo výške 29 574,18 eur, bez toho, aby sa zaoberal konkrétnou
pohľadávkou žalobcu, či ide o pohľadávku proti podstate v súlade s ust. § 31 ods. 3 ZKV,
bez toho, aby konkrétnu pohľadávku vo výške 29 574,18 eur podriadil pod príslušnú normu
hmotného práva, posudzoval námietku premlčania, pričom sa nevysporiadal so žalobcovým
poukazom na ust. § 14 ods. 3 a § 20 ods. 7 zák. č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní.
Odvolací súd nad rámec svojho konštatovania o nedostatku odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvého stupňa poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, že ak vznikne vo vzťahoch medzi
podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti alebo vo vzťahoch medzi samosprávnou
územnou jednotkou a podnikateľom pri jeho podnikateľskej činnosti, týkajúcich sa
zabezpečenia verejných potrieb bezdôvodné obohatenie, riadi sa premlčanie práva na jeho
vydanie právnou úpravou Obchodného zákonníka.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v súlade
s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ zrušil a v súlade s ust. § 221 ods. 2 O. s. p. vrátil vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí súd opätovne rozhodne o trovách
prvostupňového i odvolacieho konania.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 27. júna 2012
JUDr. Anna Marková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová