5 Obo 11/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: U.- I.H., a. s., R.B., IČO: X., zastúpený: JUDr. K.I., advokátka so sídlom K.B. proti žalovanému: Č., a. s., M.B.,
IČO: X., zastúpený: JUDr. P.M., advokát so sídlom D.B., o zaplatenie 1 000 000 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.
decembra 2010, č. k. 34Cb 61/2002-739 v znení opravného uznesenia z 31. decembra 2010, č.
k. 34 Cb 61/2002-755, takto
r o z h o d o l:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 15. decembra 2010, č. k. 34 Cb 61/2002-739 v znení opravného uznesenia z 31. decembra
2010, č. k 34 Cb 61/2002-755 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zo dňa 15.12.2010, č. k. 34Cb
61/2002-739 návrh žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. Zároveň podľa § 151
ods. 3 O. s. p. rozhodol, že o trovách konania bude z dôvodu zložitosti prípadu, spočívajúcej
v dĺžke konania, rozhodnuté až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou na súd dňa
19.12.2002, v znení opravy z 30.11.2005, si žalobca uplatnil na súde právo na zaplatenie
1 000 000 eur istiny z príslušenstva z titulu náhrady škody z dôvodu porušenia zmluvy
o obstarávaní obchodov so zahraničnými cennými papiermi, ich vysporiadaní a správe
a zmluvy o autorizácii inštrukcií pre vysporiadanie obchodov s cennými papiermi a s tým
súvisiacich peňažných prevodov zasielaných faxom z 28. mája 1999, uzatvorených medzi žalobcom a žalovaným. Podľa týchto zmlúv bol žalovaný zaviazaný prijímať faxové
inštrukcie k vysporiadaniu obchodov s cennými papiermi v súlade so zmluvou o obstarávaní
obchodov za predpokladu použitia správneho znaku série a kontrolného čísla a faxovej
tabuľky v termínoch, ktoré sú v súlade s obchodnými podmienkami pre obstarávanie
obchodov so zahraničnými cennými papiermi, ich vysporiadanie a správa, ktoré sú súčasťou
uvedenej zmluvy a podľa faxových dispozícii klienta uskutočnených klientom, prípadne
oprávnenými osobami, zrealizoval žalovaný vysporiadanie obchodu žalobcu s 1 000 kusmi
zahraničných cenných papierov eurobondov, označených ako SKWF 11,25 03/07 ISIN X
SO116904672, denominovaných v EUR v nominálnej hodnote 1 000 eur/kus v celkovej
hodnote 1 000 000 eur ako prevod zahraničných cenných papierov na tretiu osobu
- spoločnosť G.G., s. r. o., B. B. ako obchod bez finančného vysporiadania - protiplnenia
v prospech tejto tretej osoby na základe faxovej inštrukcie žalobcu s dňom vysporiadania 11.
januára 2001 z majetkového účtu cenných papierov, ktorý má žalobca vedený u žalovaného.
Žalobca tvrdil, že obchod podľa neho žalovaný nemal zrealizovať. Žalobcovi
v dôsledku neoprávneného prevodu cenných papierov mala vzniknúť škoda vo výške
nominálnej hodnoty uvedených cenných papierov v sume 1 000 000 eur. Dovolával sa
zodpovednosti podľa § 373 Obchodného zákonníka, ako aj podľa ustanovení § 570
a nasledujúce Obchodného zákonníka, upravujúcich mandátnu zmluvu.
Z dokazovania mal súd za preukázané, že zo strany žalovaného k porušeniu povinnosti
zo záväzkového vzťahu, majúce za následok vznik škody, nedošlo, preto nie je daná
ani zodpovednosť žalovaného za jej úhradu. Z uvedeného dôvodu žalobu zamietol. Proti
tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca. Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť alebo zmeniť
a žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 699 762,40 eur s prísl. Odvolateľ
namietal aj voči výške trov, ktoré boli žalovanému priznané.
Súd prvého stupňa po tom, ako bolo jeho prvšie rozhodnutie zrušené odvolacím
súdom, mal doplniť dokazovanie ohľadom hodnovernosti a záväznosti faxovej inštrukcie
z 11. januára 2001, podpísanej Ing. R., na základe ktorej žalovaný zrealizoval sporný prevod
zahraničných cenných papierov. Ďalej mal zistiť, kedy sa presne žalovaný dozvedel
o zmenách v štatutárnom orgáne žalobcu, vykonaných mimoriadnym valným zhromaždením
žalobcu zo 4. januára 2001. Napriek uvedenému usmerneniu podľa názoru odvolacieho súdu
súd prvého stupňa v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie. Z dôkazov doložených do
spisu nie je možné uzavrieť, že inštrukcia z 11. januára 2001, opatrená podpisom Ing. R.,
doložená do spisu vo fotokópii, bez opatrenia odtlačkom pečiatky žalujúcej spoločnosti, bez opatrenia dátumu a hodiny odoslania, bez čísla faxu, z ktorého bola odoslaná, je inštrukciu
bezchybnou a záväznou, na základe ktorej bol žalovaný povinný realizovať sporný prevod.
Súd prvého stupňa neodstránil pochybnosti o odoslaní a prijatí druhej inštrukcie dňa 11.
januára 2001 o 11:15 hod., napriek tomu túto skutočnosť uvádza ako preukázanú, čo má za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Súd prvého stupňa nechal bez povšimnutia námietku žalobcu, že žalovaný porušil
zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 11a písm. b/ zákona č. 21/1992 Zb.
o bankách v znení zákona č. 367/2000 Z. z., lebo nekonal s odbornou starostlivosťou.
Pri výkone s odbornou starostlivosťou nemal problém oboznámiť sa so zmenami štatutárneho
orgánu žalobcu, lebo pobočka žalovaného v B. B. už 2. januára 2001 preukázateľne zrušila
oprávnenie Ing. R. podpisovať a konať za žalobcu
a Ing. R. bol vyčiarknutý z radu osôb oprávnených konať a podpisovať za žalobcu. Vzhľadom
na počítačové spracovanie údajov a informácií v bankách žalovaný mal mať možnosť už 2.
januára 2001 zistiť personálne zmeny u žalobcu. V tejto časti je rozhodnutie sporu
nepreskúmateľné, lebo s námietkou podstatnou pre vyriešenie sporu sa nezaoberal.
Pokiaľ sa súd prvého stupňa upriamil na úverovú zmluvu a zmluvu o zabezpečovacom
prevode práva k cenným papierom, ušlo jeho pozornosti, že úver bol poskytnutý v sume
12 500 000 Sk a hodnota cenných papierov bola 1 000 000 eur, čo je značný nepomer. Navyše
splatnosť úveru bola zmluvne dohodnutá k 31. decembru 2005, pričom prevod cenných
papierov sa uskutočnil 11. januára 2001, teda ešte pred zmluvne dohodnutou splatnosťou
úveru. Vzhľadom na uvedené, bez ďalších skutočností nie je možné spájať sporný prevod
cenných papierov so zmluvnými povinnosťami žalobcu, ktoré mu vyplývali z uvedených
zmlúv.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.) s usmernením, aby v novom
konaní odstránil uvedené pochybenia a vo veci znovu rozhodol.
Súd prvého stupňa, ktorému sa vec opakovane vrátila na nové konanie, pokračoval
v ďalšom, v zmysle usmernení odvolacieho súdu.
Žalobca si v tomto súdnom konaní (prvostupňovom aj odvolacom) uplatňuje právo
na náhradu škody, ktorá mu údajne vznikla zavinením žalovaného. Z tvrdení žalobcu vyplýva,
že žalovaný neoprávnene realizoval prevod predmetných cenných papierov v celkovej hodnote 1 000 000 eur na základe faxovej inštrukcie podpísanej p. Ing. B., eventuálne na
základe faxovej inštrukcie podpísanej p. Ing. R., čím mala vzniknúť žalobcovi škoda.
Odvolací súd uložil súdu opakovane skúmať skutkové okolnosti realizácie prevodu
cenných papierov, ktoré žalobca analyzuje a spochybňuje v odvolaní proti rozhodnutiu súdu
zo dňa 10.06.2009, ktorým súd žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal
náhradu trov konania s tým, že žalovaný neporušil právnu povinnosť, ktorá by mala
za následok vznik škody, tak ako to v žalobe opísal žalobca.
Žalovaný mal spôsobiť žalobcovi škodu tak, že v rozpore so svojimi povinnosťami,
ktoré mu vyplývali zo Zmluvy o obstarávaní obchodov so zahraničnými cennými papiermi,
ich vyporiadaní a správe, ktorú uzavrel so žalobcom dňa 28.05.1999, Zmluvy o autorizácii
inštrukcií pre vyporiadanie obchodov s cennými papiermi a s tým súvisiacich peňažných
prevodov zasielaných faxom, ktorú uzavrel so žalobcom dňa 28.05.1999, Zákona č. 21/1992
Zb. o bankách, dňa 11.01.2001 neoprávnene previedol 1 000 ks zahraničných cenných
papierov SKWF 11,25 03/07 ISIN X SO 116904672 v celkove nominálnej hodnote 1 000 000
eur, ktoré sa nachádzali na majetkovom účte žalobcu vedenom žalovaným, na účet
spoločnosti G., s. r. o. (IČO: X.) vedený v S., a. s.,
a to na základe neplatnej faxovej inštrukcie žalobcu zo dňa 11.01.2001 podpísanej
neoprávnenou osobou Ing. B., čím žalobcovi spôsobil škodu zodpovedajúcu hodnote týchto
cenných papierov, garantovanému úrokovému výnosu z nich a ušlému zisku.
Súd sa opakovane zaoberal skutkovými okolnosťami tejto právnej veci, analyzoval
výpovede svedkov, ktorí mali vedomosť o okolnostiach realizácie prevodu cenných papierov
na strane žalobcu aj žalovaného a bral na vedomie aj výsledky trestného konania, ktoré sa
zaoberalo postupom účastníkov prevodu.
Prevod cenných papierov bol realizovaný na základe faxovej inštrukcie podpísanej
Ing. R., čiže osobou zapísanou v obchodnom registri ako oprávnenou konať
za žalobcu v čase uskutočnenia právneho úkonu, pričom táto faxová inštrukcia bola zaslaná
ako oprava faxovej inštrukcie podpísanej Ing. B..
Ing. R. v rovnaký deň a v časovej nadväznosti poslal po uvedomení si,
že na strane žalobcu došlo k pochybeniu, druhú faxovú inštrukciu, s rovnakým kontrolným
číslom, na rovnaký prevod cenných papierov. Nešlo o novú faxovú inštrukciu, ale o opravenú
faxovú inštrukciu, t. j. na ten istý prevod zo zahraničných cenných papierov, ibaže podpísanú oprávnenou osobou, a to Ing. R.. Konanie Ing. R. o. i. preukazuje
aj skutočnosť, že vôľou žalobcu bolo prevod cenných papierov uskutočniť.
Skutočnosť, že žalobca neinformoval včas žalovaného o zbavení Ing. R. funkcie
predsedu predstavenstva a dokonca sa snaží vyvodiť zodpovednosť žalovaného
za škodu, zakladá právo žalovaného na náhradu škody voči žalobcovi z dôvodu porušenia
zmluvných povinností žalobcom, nie naopak.
V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa poukázal aj na čl. 3 ods. 7 Zmluvy
o obstarávaní obchodov a na čl. 6 ods. 15 Zmluvy o autorizácii. Ako súd uvádza, tieto
zmluvné ustanovenia oslobodzujú žalovaného od zodpovednosti za škodu v prípade, že by jej
vznik zavinil.
Súd mal za to, že: „Klient bol zodpovedný za správne vyplnenia objednávky a niesol
prípadné následky svojho chybného zadania objednávky. Klient bol povinný nahradiť banke
škodu vzniknutú nesplnením jeho povinností, prípadne dodaním chybných alebo neúplných
údajov v rozpore s obchodnými podmienkami. Banka neniesla zodpovednosť v prípadoch
nepresných údajov v súlade s obchodnými podmienkami. Žalovaný bez predchádzajúceho
oznámenia žalobcu o zmene osôb oprávnených konať za žalobcu, ktorá informačná povinnosť
vyplývala pre žalobcu z článku 3 bodu 7 zmluvy o obstarávaní, nemal dôvod nedôverovať
v správnosť zápisu štatutárnych zástupcov v obchodnom registri. Žalobca si svoju
oznamovaciu povinnosť zakotvenú v predmetnej zmluve nesplnil.“
Súd mal ďalej za to, že: „i v prípade opravy podpisu osoby konajúcej za žalobcu nešlo
o nový obchod s nutnosťou použitia nového kontrolného čísla faxovej inštrukcie,
ale o obchod totožný s prvou inštrukciou, riešiteľný opakovaním inštrukcie toho istého
kontrolného čísla.“ Z uvedeného vyplýva, že na základe zistenia skutkových okolností tejto
právnej veci a aplikácie príslušných zmluvných ustanovení, ktoré upravujú právny vzťah
medzi žalobcom a žalovaným, súd uznal tvrdenia žalobcu za pravdivé a akceptoval
aj aplikáciu príslušných zmluvných ustanovení, podľa ktorých bola prípustná oprava faxovej
inštrukcie, v tomto prípade k nej aj došlo. Z uvedeného vyplýva, že riadnou faxovou
inštrukciou je až opravená inštrukcia, podpísaná Ing. R. ako predsedom predstavenstva,
zapísaným v obchodnom registri a na jej základe bol vykonaný prevod cenných papierov.
Súd v odôvodnení ďalej uvádza, že z výpisu z obchodného registra žalobcu vyplýva,
že k 11.01.2001 bol v obchodnom registri ako predseda predstavenstva žalobcu zapísaný Ing. M.R. a špekulácie o spochybňovaní jeho oprávnenia konať v mene žalobcu považoval
vzhľadom na právnu povahu zápisov v obchodnom registri za bezpredmetné.
Súd v odôvodnení poukázal aj na čl. IV bod 4 zmluvy o úvere zo dňa 21.12.2000
„dlžník nie je oprávnený uhradiť úver pred dohodnutou konečnou splatnosťou, ak sa strany
nedohodnú inak“, t. j. môžu sa dohodnúť v záujme predídenia vzniku škody v rozsahu,
v akom ju uvádza žalobca, napr. tak, že istinu 12 500 000 Sk, ktorá je predmetom tejto
úverovej zmluvy, obratom žalobca po poskytnutí úveru vráti a zaplatí úrok 15% ročne, podľa
úverovej zmluvy za obdobie odo dňa poskytnutia úveru do 31.12.2005, čiže do dňa konečnej
splatnosti istiny a veriteľ mu na základe takejto dohody urobí spätný prevod zahraničných
cenných papierov. Takýto postup by veriteľa uspokojil, pretože by bol splnený účel úverovej
zmluvy a dlžník by zamedzil vzniku škody a zahraničnými cennými papiermi by mohol
disponovať.
Súd mal za to, že vtedy by sa zabezpečené akcie stali opätovne majetkom žalobcu.
Mohlo sa tak stať kedykoľvek po nadobudnutí účinnosti úverovej zmluvy. Žalobca však úver
v podstate zmenených lehotách splatnosti nesplatil ani nevrátil - sumu 12 500 000 Sk
si ponechal pravdepodobne na financovanie svojej obchodnej činnosti. Zo strany veriteľa G.,
spol. s r. o. došlo k odstúpeniu od úverovej zmluvy, a to listom z 18.07.2001, čo žalobca
akceptoval. Veriteľ G., spol. s r. o. sa tak stal majiteľom cenných papierov s konečnou
platnosťou.
V odôvodnení rozsudku prvostupňový súd ďalej uvádza, že prehodnotením
vykonaných dôkazov má za to, že dostatočne vykonal dokazovanie aj ohľadne hodnovernosti
a záväznosti faxovej inštrukcie zo dňa 11.01.2001, podpísanej Ing. R.. Pokiaľ ide o porušenie
právnej povinnosti zo strany žalovaného, žalobca najprv tvrdil, že na zadanie faxovej
inštrukcie bol oprávnený jedine Ing. R. (riadok 9 zhora na strane 3 žaloby). Následne, keď sa
preukázalo, že Ing. R. (ako predseda predstavenstva žalobcu oprávnený konať samostatne)
prejavil za žalobcu vôľu na vyporiadanie obchodu, a to
vo forme ním podpísanej inštrukcie, ktorá bola doručená žalovanému v ten istý deň
ako faxová inštrukcia podpísaná Ing. B. a zároveň ešte predtým, ako žalovaný zrealizoval
prevod cenných papierov z majetkového účtu žalobcu, žalobca spochybnil oprávnenie Ing. R.
konať za spoločnosť, a to tým spôsobom, že tvrdil,
že Ing. R. dňa 02.01.2001 odstúpil z funkcie predsedu predstavenstva žalobcu
(č. l. 96), resp. dňa 04.01.2001 bolo toto jeho odstúpenie z funkcie prerokované
na mimoriadnom valnom zhromaždení žalobcu.
Po tom, čo bol žalovaný upozornený na zásadu ochrany osôb konajúcich v dôvere
v zápis do Obchodného registra, vyjadrenú v § 27 Obchodného zákonníka a na to, že žalovaný
sa o zmenách v predstavenstve žalobcu dozvedel až 24.01.2001, žalobca založil do súdneho
spisu list žalobcu adresovaný žalovanému z 09.01.2001 (č. l. 294), ktorý mal predstavovať
oznámenie zmien v štatutárnom orgáne žalobcu. K tomuto listu ale neboli priložené žiadne
prílohy preukazujúce jeho doručenie žalovanému.
Keď to žalovaný vytkol, žalobca prostredníctvom znaleckých posudkov spochybnil
hodnovernosť faxovej inštrukcie podpísanej Ing. R. a prišiel s právnou konštrukciou o tom, že
keď Ing. B. a Ing. P. dňa 02.01.2001 v pobočke žalovaného v B. B. zrušili podpisový vzor
Ing. R., oznámili tým vlastne žalovanému, že Ing. R. prestal byť členom štatutárneho orgánu
žalovaného.
Ako prvostupňový súd v odôvodnení ďalej uvádza, žalobca sa v tomto konaní domáha
náhrady škody v zmysle § 373 Obchodného zákonníka a bol povinný preukázať v tomto
konaní okrem porušenia právnej povinnosti zo strany žalovaného vznik škody a príčinnú
súvislosť medzi škodou a porušením právnej povinnosti. Súčasne existenciu všetkých troch
predpokladov musí preukázať žalobca. Z vykonaného dokazovania má súd za preukázané,
že zo strany žalovaného k porušeniu povinnosti zo záväzkového vzťahu, majúce za následok
vznik škody žalobcovi nedošlo, preto nie je daná ani zodpovednosť žalovaného za jej
náhradu.
Proti napadnutému rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Uviedol, že odvolaním
napáda celú výrokovú časť rozsudku. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil
a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania. Alternatívne navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania. Odvolanie odôvodnil podľa
§ 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, f/ O. s. p. V odvolaní žalobca uvádza, že odôvodnenie súdu
o tom, že analyzoval výpovede svedkov, ktorí mali vedomosť o okolnostiach realizácie
prevodu cenných papierov neobstojí, pretože súd prvého stupňa nevykonal žiadne
vyhodnotenie výpovede svedka Ing. R., vypočutého na pojednávaní
dňa 19.02.2004 a úplne ignoroval skutočnosti ním uvedené o tom, že až následne, po prevode,
podpísal inštrukciu dodatočne ako novú inštrukciu s tým, aby sa nahradila tá predchádzajúca,
že p. H. mu povedala následne, že je problém s podpisovými vzormi, na pôvodnej inštrukcii
boli podpísané osoby, ktoré nemali podpisový vzor v banke. Uvádza, že výpoveď svedkyne
RNDr. H. je zmätočná, rozporuplná, nepresvedčivá a že ani nepotvrdila, že druhá inštrukcia bola skutočne doručená o 11:15 hod. dňa 11.01.2001 žalovanému a že jej vysvetlenie
o časovom rozdiele v doručení prvej a druhej inštrukcie je iba jej subjektívny názor
a v odôvodnení uznesenia KR PZ v B. B. z 20.09.2009 pred vyšetrovateľom PZ uviedla, že
prevod cenných papierov bol uskutočnený de iure na základe inštrukcie
p. B.. Ani v prípravnom konaní nebolo preukázané, že druhá inštrukcia, ktorú považovala za
potvrdenie Ing. R., bola skutočne následne doručená 11.01.2001 žalovanému tak, ako to
tvrdila, pretože orgány činné v trestnom konaní túto skutočnosť
ani neprešetrovali. Bez vyhodnotenia zostali aj výpoveď Ing. H. a znalecký posudok
vyhotovený súdnym znalcom Ing. J., Ing. O. predložené žalobcom a znalecký posudok
vyhotovený súdnym znalcom Ing. N. predložený žalovaným, ktorý nevysvetlil možnosť či
nemožnosť odoslania oboch inštrukcií v rovnakom čase. Žalobca uvádza, že súd nevykonal
žiadne hodnotenie dôkazov podľa kritérií uvedených v § 132 O. s. p. a žiadny výsledok
hodnotenia dôkazov, ani analýza výpovede svedkov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 122 až § 135 O. s. p. a nepremietol ich
do odôvodnenia rozsudku, a teda je celé rozhodnutie súdu nepreskúmateľné. Žalobca ďalej
poukazuje na to, že nebolo vôbec preukázané doručenie druhej faxovej inštrukcie žalovanému
v ten istý deň a že v konaní neboli odstránené pochybnosti o odoslaní a prijatí druhej
inštrukcie dňa 11.01.2001 o 11:15 hod. Namieta, že napriek tomu súd prvého stupňa
v rozsudku uvádza túto skutočnosť ako preukázanú, čo má za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Žalobca namieta, že súd prvého stupňa v rámci hodnotenia dôkazov nemal dôvod
prisúdiť pravdivostnú hodnotu listine - druhej faxovej inštrukcie, fotokópii, ktorej pravosť
a pravdivosť bola celú dobu namietaná, poukazuje aj na to, že je v rozpore s vykonaným
dokazovaním tvrdenie súdu o tom, že druhá faxová inštrukcia bola doručená pred realizáciou
obchodu s cennými papiermi, pretože tieto skutočnosti neuviedla vo svojej výpovedi
ani Dr. H., ani žiadny iný vypočutý svedok. Žalobca uvádza, že nemôže právne obstáť ani
tvrdenie súdu o tom, že žalovaný konal v dôvere v zápis do obchodného registra podľa § 27
ods. 2 Obchodného zákonníka, pretože práve podľa výpisu z obchodného registra, podľa
ktorého banka vykonala kontrolu, čo potvrdzuje aj žalovaný, Ing. R. tam bol zapísaný ako
predseda predstavenstva, oprávnený konať a podpisovať v mene žalobcu „samostatne“ a tak
banka len na základe žiadosti, poznajúc výpis z obchodného registra, nemohla zrušiť
predsedovi predstavenstva právo vyplývajúce a patriace mu zo zákona konať neobmedzene,
vrátane disponovať s peniazmi na účte č. X.. Inak konala v rozpore so zákonom
a predloženým výpisom z obchodného registra. Žalobca ďalej uvádza, že centrála banky v B.
vedela o tejto vykonanej zmene dňa 02.01.2001, keď práve centrála zahraničnej pobočky banky na S., žalovaný, sa vo svojom liste z 31.01.2001 odvoláva na to, že Ing. B. bol
oprávnený konať a podpisovať samostatne podľa podpisového vzoru z 02.01.2001. Rovnako
v ten istý deň boli zapísané ako osoby oprávnené disponovať s peniazmi na účte Ing. B. a Ing.
P. ako členovia predstavenstva žalobcu s určeným spôsobom disponovania. Inak by banka
nezrušila podpisový vzor predsedovi predstavenstva a nezapísala by iba členov
predstavenstva ako oprávnené osoby,
ak by mala k tomu iba výpis z obchodného registra a žiadosť, bez preukázania právneho
dôvodu k zrušeniu. Poukazuje aj na to, že podľa výpisu z obchodného registra v rozhodnom
období bol iba žalovaný zapísaný v obchodnom registri pod obchodným menom: Č., a. s.,
zahraničná pobočka v SR, so sídlom M.B., IČO: X., ako organizačná zložka zahraničnej
osoby. Pobočka banky
so sídlom v B. B. vôbec nebola zapísaná v obchodnom registri ako samostatná organizačná
zložka a doposiaľ ani nie je. Táto tvorila neoddeliteľnú súčasť organizačnej zložky so sídlom
v B.. Činnosť vykonávaná neexistujúcou organizačnou zložkou žalovaného v B. B. bola a je
činnosťou samotnej zahraničnej pobočky v SR, organizačnej zložky zahraničnej osoby v B.
a tieto údaje sú verejne známe z údajov uvedených vo výpise z obchodného registra. Žalobca
tvrdí, že žalovaný teda preukázateľne vedel o tom, že Ing. R. ako predseda predstavenstva
odstúpil z funkcie už 02.01.2001 a od tej doby ho už pobočka banky neviedla ako osobu
oprávnenú konať a podpisovať za žalobcu a vtedy nemožno hovoriť o konaní v dôvere
v údaje zapísané v obchodnom registri, a preto takýto vzťah nemôže byť chránený v zmysle §
27 ods. 3 Obchodného zákonníka. Žalobca ďalej poukazuje na to, že keď žalovanému bola
doručená prvá faxová inštrukcia podpísaná Ing. B., tento bol povinný konať s odbornou
starostlivosťou a vtedy by zistil, že v rozhodujúcej dobe v obchodnom registri bolo zapísané,
že ďalší členovia predstavenstva konajú v mene spoločnosti žalobcu vždy spoločne dvaja,
a teda Ing. B. spolu s ďalším členom predstavenstva. Tento spôsob konania bol záväzný tak
pre žalobcu, ako aj voči ďalším osobám. Právny úkon teda nebol platný a na tom nemení nič
ani to, či žalovaný bol alebo nebol v dobrej viere. Žalovanému je možné dôvodne vytýkať
pochybenie, keď na základe takéhoto úkonu dal ďalej pokyn svojej centrále, zahraničnej
banke v P., na predaj cenných papierov. Aj bez poznania zmien týkajúcich sa osoby predsedu
predstavenstva žalobcu, o čom však žalovaný mal vedomosť, bol žalovaný povinný konať
v súlade s obsahom obchodného registra a v ňom uvedených údajov o žalobcovi. Tieto
skutočnosti a údaje o spôsobe konania za žalobcu boli žalovanému veľmi dobre známe,
vyplývali z obchodného registra žalobcu už v čase uzavretia zmluvy o obstarávaní obchodov
s cennými papiermi, uzavretej medzi účastníkmi 28.05.1999 a boli nezmenené aj v rozhodnom období. Podľa žalobcu je tvrdenie súdu o tom, že žalobca neinformoval včas
žalovaného o zbavení Ing. R. funkcie predsedu predstavenstva a že táto skutočnosť zakladá
právo žalovaného na náhradu škody voči žalobcovi z dôvodu porušenia zmluvných povinností
žalobcom ako právne nedôvodné a súčasne v rozpore so zákonom. Žalobca namieta, že
hypotetické predstavy súdu o tom, ako sa strany mohli dohodnúť na tom, že žalobca vráti G.,
s. r. o. istinu 12,5 mil. Sk a zaplatí jej úrok až do 31.12.2005 ku dňu splatnosti istiny a veriteľ
by žalobcovi spätne vrátil cenné papiere, čím by sa zamedzilo údajne vzniku škody, nielenže
je v rozpore s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR v uznesení z 25.06.2010
na str. 7 ods. 3, ale súčasne vôbec nesúvisí s meritom veci, nezodpovedá tomu, čo malo byť
v konaní zisťované. Namieta, že súd vôbec nebral do úvahy skutočný obsah oboch zmlúv
uzavretých medzi žalobcom a treťou osobou, ani to, že zabezpečovacia zmluva je absolútne
neplatný právny úkon podľa § 39 OZ pre jej rozpor so zákonom a obchádzanie zákona,
pretože prejav vôle oboch strán smeroval k dohode o tom, že G. s. r. o. natrvalo získa
vlastnícke právo k cenným papierom,
čo vyplýva z čl. IV. ods. 4, 2 zabezpečovacej zmluvy, s prihliadnutím na dohodnuté
podmienky uvedené v zmluve o úvere, podľa ktorých splatnosť záväzku bola dohodnutá
jednorázovo k 31.12.2005, pri vylúčení možnosti dlžníka splatiť záväzok pred dohodnutou
lehotou splatnosti (čl. III. ods. 4, čl. IV. ods. 4). Avšak veriteľ bol oprávnený kedykoľvek
požadovať od dlžníka okamžité splatenie (čl. VI. ods. 1, 3). Premyslený zámer veriteľa získať
pre seba cenné papiere do trvalého vlastníctva bol viazaný na jeho právo požadovať
od dlžníka zaplatenie zmluvnej pokuty. Takúto dohodu nie je možné uzatvoriť pred vznikom
samotného záväzku, ani pred jeho splatnosťou, pretože tým by bol vylúčený zabezpečovací
charakter a účel takejto zmluvy podľa zákona. Žalobca ďalej uvádza, že záver súdu, že ak by
žalobca konal podľa predstavy súdu, zamedzil by tak vzniku škody a s cennými papiermi
by mohol disponovať, je absurdný, neprípustný a vyvoláva dôvodné pochybnosti o správnosti
doterajšieho postupu a riešenia veci konajúcim súdom a odôvodnenie v tejto časti nemá
žiadny význam. Žalobca nepovažuje za správne ani právne posúdenie veci súdom, podľa
ktorého neoznámenie zmeny, týkajúcej sa osoby predsedu predstavenstva, znamená porušenie
zmluvnej povinnosti žalobcu a vylučuje uplatňovanie nároku na náhradu škody voči
žalovanému v prípade, že by táto zavinením žalovaného skutočne vznikla pri súčasnom
konštatovaní, že uvedené zmluvné ustanovenia oslobodzujú žalovaného od zodpovednosti
za škodu v prípade, že by jej vznik zavinil. Žalobca ďalej uvádza, že zrejme nedopatrením
je v rozsudku uvedený čl. 6 ods. 15 zmluvy o autorizácii, hoci správne má byť zmluvy
o obstarávaní obchodov a rovnako predpokladá, že iba nedopatrením sa v odôvodnení rozsudku uvádza zavinenie žalovaného v súvislosti so vznikom škody, keďže úprava náhrady
škody podľa § 373 Obchodného zákonníka spočíva v objektívnej zodpovednosti. Poukazuje
však na čl. 6 ods. 15 zmluvy o obstarávaní obchodov, ktorý upravuje, aké údaje má obsahovať
inštrukcia, pokiaľ obchodné podmienky neustanovujú inak postup banky po doručení
inštrukcie, ale aj to, že obchodná korešpondencia zmluvných strán bude realizovaná
prostredníctvom zmluvných strán, ktoré budú záväzné pre obidve zmluvné strany (čl. 6 ods. 3
v previazanosti na čl. 10 ods. 7 zmluvy). Žalobca poukazuje na čl. 6 ods. 5 zmluvy (čl. 6
ods. 15 zmluvy nadväzuje na čl. 6 ods. 5 zmluvy), ktorý obsahuje a špecifikuje údaje, ktoré
má inštrukcia a uvádza, že za chybný alebo nepresný údaj v inštrukcii nemožno považovať
neoznámenie zmeny v osobe predsedu predstavenstva tak, ako to tvrdí súd, pretože z údajov
zapísaných v obchodnom registri vyplýva spôsob konania a podpisovania za spoločnosť
a tieto sú zo zákona záväzné aj voči tretím osobám, bez ohľadu na podmienky uvedené
v zmluve. Poukazuje aj na to, že žalovaný vzhľadom na centrálny technický systém
prepojenia informácií a údajov o klientoch mal už dňa 02.01.2001 vedomosť o tom,
že predseda predstavenstva nie je oprávnený konať za žalobcu, inak by Ing. R.
ako štatutárneho zástupcu úplne nevymazal z podpisovania a konania za spoločnosť. Žalobca
opakovane poukazoval na záväznosť čl. 6 ods. 3 a čl. 10 ods. 7 zmluvy o obstarávaní
obchodov v tej súvislosti, že druhá faxová inštrukcia bola bez akéhokoľvek čísla faxu,
z ktorého bola odoslaná, hoci faxové spojenie podľa zmluvy bolo záväzné pre obe strany a iba
taká inštrukcia mohla byť považovaná za náležite uskutočnený právny úkon, a teda doručená
žalovanému v súlade so zmluvou. V konaní nebolo preukázané, že druhá faxová inštrukcia
podpísaná Ing. R. bola odoslaná a prijatá dňa 10.01.2001 o 11:15 hod. v súlade
s podmienkami dohodnutými v zmluve. Zároveň namieta, že okolnosti, tak ako ich uviedol
súd, nemôžu oslobodzovať žalovaného od jeho zodpovednosti za škodu, pretože sa nejedná
o okolnosti vylučujúce zodpovednosť v zmysle § 374 Obchodného zákonníka. Nejedná sa
o také prekážky, ktoré boli neodvratné a neprekonateľné a naviac, tieto žalovanému
ani nebránili v plnení, keď žalovaný zrealizoval obchod so zahraničnými cennými papiermi.
Zistené nedostatky boli odstrániteľné a prekonateľné, tieto však mali pôvod v nedostatočnej
odbornej starostlivosti a v nedostatočnom odbornom prístupe zo strany banky pri realizácii
obchodu. Liberačné dôvody na strane žalovaného neexistovali. Žalobca poukázal aj
na uznesenie z 25.06.2010, sp. zn. 6 Obo 120/2009, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval,
že predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa z 10.06.2009 je nepreskúmateľný, pretože
súd prvého stupňa nechal bez povšimnutia námietku žalobcu o tom, že žalovaný porušil
zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 11a písm. b/ zákona č. 21/1992 Zb. v znení zákona č. 367/2000 Z. z., lebo nekonal s odbornou starostlivosťou, keď námietkou podstatnou
pre vyriešenie sporu sa nezaoberal a pri vydaní ďalšieho rozhodnutia dňa 15.12.2010, táto
námietka vznesená žalobcom, podrobne zdôvodnená v podaní doručenom súdu 20.05.2009,
zostala opakovane bez povšimnutia. Súd prvého stupňa nielen, že sa s ňou nezaoberal, ale túto
úplne ignoroval a v odôvodnení vydaného rozsudku k vznesenej námietke súd nezaujal žiadne
stanovisko. Súd nebral do úvahy ani to, že zmluva o obstarávaní obchodov zo dňa 28.05.1999
bola uzavretá aj podľa zákona č. 600/1992 Zb. v znení účinnom v čase jej uzavretia. Podľa
§ 33 ods. 1, 3 zákona č. 600/1992 Zb. v znení zákona č. 331/2000 Z. z. je táto zmluva
zmluvou mandátnou a spravuje sa ustanoveniami Obchodného zákonníka. Podľa § 567
Obchodného zákonníka je mandatár povinný postupovať pri zariaďovaní záležitostí
s odbornou starostlivosťou. Žalobca uvádza, že z uvedeného vyplýva, že aj podľa ďalšieho
zákonného ustanovenia bol žalovaný ako mandatár povinný postupovať pri obstarávaní
obchodov pre žalobcu s odbornou starostlivosťou. Obchodovanie s prevoditeľnými cennými
papiermi a správa cenných papierov bola v rozhodnom období predmetom podnikania
žalovaného a vzhľadom aj na túto skutočnosť je zákonný nárok na odbornosť žalovaného
zrejmý, nepochybný a dôvodný. Uzatvorením zmluvy prebral žalovaný povinnosť aj voči
žalobcovi postupovať pri vykonávaní činnosti s takou odbornosťou, ktorá sa u osoby, ktorá
takúto činnosť vykonáva profesionálne, nielen predpokladá, ale aj vyžaduje v danej oblasti,
v ktorej vykonávajú činnosť osoby odborne zdatné. Aj keby pri výkone svojej činnosti
žalovaná banka nezistila také okolnosti, ktoré pri zachovaní odbornej starostlivosti zistiť
mala, je banka zodpovedná za škodu, ktorá následkom toho jej klientovi, žalobcovi, vznikne
podľa § 373 Obchodného zákonníka. Nároky na odborný postup banky a výkon činnosti
s odbornou starostlivosťou zákonodarca požaduje dôvodne, a to aj vzhľadom na vysokú
hodnotu cenných papierov, s ktorými banka obchoduje, ktoré jej boli zverené a ku ktorým
banka vykonáva správu. Žalobca poukazuje, že aj keď tieto okolnosti uviedol vo svojich
vyjadreniach či prednesoch, naposledy v písomnom stanovisku z 02.12.2010, konajúci súd
prvého stupňa všetky námietky uvádzané žalobcom ponechal bez povšimnutia, vôbec sa
s nimi nevysporiadal, čo má za následok nepreskúmateľnosť celého rozhodnutia, a to aj
s prihliadnutím na skutočnosti uvedené v odvolaní. Na základe uvedených skutočností
žalobca žiadal napadnutý rozsudok zmeniť, žalobe vyhovieť a zaviazať žalovaného
na náhradu trov konania. Alternatívne žalobca žiadal napadnutý rozsudok zrušiť v celom
rozsahu a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a zároveň žiadal zaviazať
žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania.
Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal odvolanie žalovaného podľa ust. § 212
ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní rozsudku
v medziach dôvodov odvolania dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, a preto mu
treba vyhovieť.
Žalobca počas doterajšieho konania na súde prvého stupňa, ako aj v jeho odvolaniach,
namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci, v dôsledku čoho súd prvého stupňa
nesprávne právne zhodnotil predmet sporu, čo sa prejavilo ako v rozsudku súdu prvého stupňa
z 1. decembra 2005, č. k 34 Cb 61/02-241, z 10. júna 2009, č. k. 34 Cb 61/02-591,
keď Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim rozhodnutím - uznesením zo 17. mája 2007,
č. k. 6 Obo 231/06-289 a z 25. júna 2010, č. k. 6 Obo 120/2009-703 zrušil rozsudok súdu
prvého stupňa, tak aj v rozsudku prvostupňového súdu z 15. decembra 2010, č. k. 34 Cb
61/2002-739, keď bez ohľadu na názor odvolacieho súdu opätovne rozhodol bez toho,
aby doplnil dokazovanie v zmysle usmernenia odvolacieho súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto poukazuje na ust. § 226 O. s. p., podľa
ktorého, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Odvolací súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že súd prvého stupňa bez doplnenia
dokazovania ohľadom hodnovernosti a záväznosti faxovej inštrukcie z 11. januára 2001,
podpísanej Ing. R., na základe ktorej žalovaný zrealizoval sporný prevod zahraničných
cenných papierov, vyhodnotil túto ako záväznú pre žalobcu, a to len z dôkazov už založených
v spise, pričom sa vôbec nezaoberal námietkami žalovaného, že inštrukcia
z 11. januára 2001, opatrená podpisom Ing. R., doložená do spisu, je fotokópia
bez uvedenia čísla faxu, z ktorého bola odoslaná, bez odtlačku pečiatky žalujúcej spoločnosti,
dátumu a hodiny odoslania. Teda prvostupňový súd neodstránil pochybnosti spočívajúce
v odoslaní a prijatí druhej inštrukcie z 11. januára 2001 o 11,15 hod. Súd prvého stupňa
bez akýchkoľvek dôkazov v napadnutom rozsudku konštatoval, že inštrukcia podpísaná
Ing. R. bola doručená žalovanému ešte predtým, ako žalovaný zrealizoval prevod cenných
papierov z majetkového účtu žalobcu. Ak vychádzal z výpovede svedkyne
dr. H., z tejto výpovede sa však nedá ustáliť záver, aký prijal prvostupňový súd. Odvolací súd
je názoru, že rozpory vo výpovedi svedkyne H. treba odstrániť
jej vypočutím, ako aj vypočutím Ing. R. (o okolnostiach, prečo podpisoval predmetnú inštrukciu, keď už nebol osobou na to oprávnenou, kedy ju podpisoval)
a Ing. B. (prečo podpisoval inštrukciu, na ktorú nebol oprávnený).
Napriek názoru odvolacieho súdu sa prvostupňový súd nevysporiadal s námietkou
žalobcu o porušení zákonnej povinnosti žalovaného, ktorá mu vyplývala z ust. § 11a písm. b/
zák. č. 21/1992 Zb. o bankách v znení zákona č. 367/2000 Z. z., a to, že žalovaný nekonal
s odbornou starostlivosťou. Súd prvého stupňa náležite nevyhodnotil skutočnosť, že žalovaný
cestou svojej pobočky v B. B. bol už 2. januára 2001 oboznámený so zmenami štatutárneho
orgánu žalobcu, pričom došlo k tomuto dátumu k zrušeniu oprávnenia
Ing. R. podpisovať a konať za žalobcu a Ing.R. bol vyčiarknutý z radu osôb oprávnených
konať a podpisovať sa za žalobcu. Odvolací súd sa pridržiava svojho názoru vysloveného
v uznesení z 25. júna 2010, č. k. 6 Obo 120/2009-703, poukazujúc
na počítačové spracovanie údajov a informácií v bankách, teda aj u žalovaného, žalovaný mal
možnosť už od 2. januára 2001 zistiť personálne zmeny u žalobcu. V novom konaní
prvostupňový súd sa touto okolnosťou nezaoberal, a to napriek tomu, že vyriešenie tejto
okolnosti má kľúčové postavenie pri rozhodovaní v danom spore. Poukazuje pritom na list
žalobcu z 9. januára 2001, adresovaný žalovanému, ktorým mali byť zmeny vykonané
na mimoriadnom valnom zhromaždení žalobcu 4. januára 2001 včas oznámené žalovanému.
Tento list naznačuje, že žalovaný mal informácie o zmenách v spoločnosti žalobcu obdržať
včas, vzhľadom na čas, kedy realizoval predmetný obchod s cennými papiermi.
Odvolací súd považuje názor súdu prvého stupňa vo vzťahu k Zmluve o úvere
z 21. decembra 2000 za nesúvisiaci s danou vecou. Predmetom sporu nie je Zmluva o úvere
z 21. decembra 2000, ale porušenie, resp. neporušenie zmlúv z 28. mája 1999, uzatvorených
medzi účastníkmi konania, a to Zmluvy o obstarávaní obchodov so zahraničnými cennými
papiermi, ich vysporiadaní a správe a Zmluvy o autorizácii inštrukcií pre vysporiadanie
obchodov s cennými papiermi a s tým súvisiacich peňažných prevodov zasielaných faxom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného konštatoval,
že v predmetnej veci nie sú splnené podmienky pre potvrdenie napadnutého rozsudku podľa
ust. § 219 O. s. p. a ani na jeho zmenu (§ 220 O. s. p.), pretože k tomu nemožno pristúpiť
pre nedostatočne zistený skutkový stav prejednávanej veci.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa ust. § 221 ods. 1
písm. h/ O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2
O. s. p.).
Bude preto úlohou prvostupňového súdu, aby v novom konaní postupoval
v naznačenom smere a vo veci znova rozhodol, a to aj o trovách odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 O. s. p.), pričom prvostupňový súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
(§ 226 O. s. p.).
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave, 30. apríla 2012
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová