5Obo 109/2010

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   5Obo/110/2010

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky   v právnej veci   žalobcu S., a.s., B.C., IČO: X., proti žalovanému Ing. L.P., H.Z., zastúpenému advokátom JUDr. J.M.,   J.Z., o zaplatenie

1,108.449,74 Eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 12. júla 2010, č. k. 34 Cb 160/01-295 a na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 26. augusta 2010, č. k. 34 Cb 160/01-342, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. júla 2010, č. k. 34 Cb 160/01-295 sa   z r u š u j e a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Napadnuté uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. augusta 2010, č. k.   34 Cb 160/01-432 sa p o t v r d z u j e.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o zaplatenie

1 108 449,74 Eur s úrokom z omeškania, žalovanému odpustil zmeškanie lehoty na vyčíslenie

trov konania a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 15.806,36 Eur.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že A.Z., š.p., Z. uzavrela so V., pobočkou Z. 30.

júla 1990 úverovú zmluvu, predmetom ktorej bol úver na TOZ v sume 55,927.000 Kčs.

Dlžník požiadal K. s.p.ú. P., aby prevzal pohľadávku V., pobočka Z. voči žiadateľovi A., š.p.,   5Obo/110/2010

Z. v rozsahu 27,964.000 Kčs, t.j. v rozsahu 50% z poskytnutého úveru s tým, že túto sumu sa

dlžník zaviazal splatiť najneskôr do 30. júna 1999. Po zániku ČSFR a vzniku nástupníckych

štátov Českej a Slovenskej republiky boli vytvorené K.P., s.p.ú. a K.B., š.p.ú. a na tieto

subjekty boli prevedené práva a povinnosti z federálnej K., s.p.ú., Praha. F. uzavrel s Ing. L.P.

21. decembra 1993 zmluvu o predaji časti podniku č. 429/1993, podľa ktorej kupujúci

nadobudol na základe schváleného privatizačného projektu majetok štátneho podniku A.Z.,

iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžili k činnosti časti podniku A., š.p., Zvolen.

Vláda SR schválila priamy predaj časti podniku A., š.p., Z. podľa privatizačného projektu.

Podľa prílohy č. 10 zmluvy, nazvanej „Súpis úverových zmlúv“ na kupujúceho prešiel

záväzok z úverovej zmluvy na TOZ v sume 27,964.000 Sk. Žalovaný ako jediný člen

a zakladateľ založil Notárskou zápisnicou z 22. Októbra 1993 spoločnosť A., spol. s r.o.,

Zvolen. Táto spoločnosť oznámila 3. januára 1994 K., š.p.ú., B., že v rámci privatizácie

vznikol 1. januára 1994 z bývalého podniku A., š.p., Z. nový subjekt s názvom A., spol. s r.o.,

Z.. Uvedená spoločnosť komunikovala s K.B., š.p.ú. ohľadom jej povinností z úveru na TOZ.

Podľa písomných záznamov mala spoločnosť uvedenú dlžnú sumu zaplatiť žalobcovi.

Žalobca podal na spoločnosť A., spol. s r.o., Z. návrh na vyhlásenie konkurzu a v priebehu konania žalobca oznámil súdu, že mu prihlásená pohľadávka bola na prieskumnom

pojednávaní 31. augusta 2006 zistená, preto žalobca vzal voči žalovanému 2/ A., spol. s r.o., Z. žalobu späť a súd konanie voči nemu zastavil. Žalovaný Ing. L.P. predložil súdu úverovú

zmluvu zo 17. júna 1996 (ďalej len zmluva), uzavretú medzi K., š.p.ú. B. a A., spol. s r.o., Z..

Súd poukázal na článok I. zmluvy, kde sa zmluvné strany dohodli, že ich záväzkový vzťah,

vzniknutý pred 1. januárom 1992 na základe hospodárskej zmluvy o úvere na TOZ, sa bude

podľa § 262 Obchodného zákonníka riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka odo dňa

účinnosti zmluvy. V článku II. zmluvy sa dohodli v súlade s § 585 Občianskeho zákonníka

o urovnaní svojich práv a povinností, vyplývajúcich zo záväzkového vzťahu podľa článku III.

tejto zmluvy. Účastníci zmluvy uviedli, že pohľadávka banky voči klientovi z úveru na TOZ

k 31. decembru 1995 je 718.232,19 Eur (21,637.463,10 Sk). Lehotu splatnosti si dohodli na  

7. júla 1999. Súd považoval predmetnú úverovú zmluvu zo 17. júna 1996 za dohodu

o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že účastníkom tejto zmluvy

bola spoločnosť A., spol. s r.o., Z., ktorá pohľadávku právneho predchodcu uznala čo do

dôvodu a výšky. Touto zmluvou bol nahradený pôvodný záväzok a došlo aj k zániku ručenia

žalovaného Ing. L.P., ktorého ručenie zaniklo zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje.   5Obo/110/2010

Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že zmluvu nemožno vykladať podľa obsahu, ale podľa

vôle strán, ktorých vôľou bolo nahradenie záväzku len podľa § 570 Občianskeho zákonníka,

s ktorým nahradením zostalo zachované aj ručenie žalovaného. Podľa súdu, ak by vôľou

účastníkov zmluvy bolo nahradenie záväzku podľa § 570 Občianskeho zákonníka, zmluvné

strany by zmluvu uzavreli v súlade s týmto ustanovením a neuvádzali by ust. § 585

Občianskeho zákonníka.   Ďalej súd uviedol, že nič nebráni tomu, aby si zmluvné strany

hospodársko-právne   vzťahy nahradili dohodou o urovnaní, ktorou sa všeobecne   podriadia

režimu Obchodného zákonníka s poukazom na ust. § 262. Podľa bodu I. zmluvy sa zmluvné

strany dohodli, že ich záväzkový vzťah vzniknutý pred 1. januárom 1992 z hospodárskej

zmluvy o úvere na TOZ sa bude podľa § 262 Obchodného zákonníka od nadobudnutia

účinnosti zmluvy riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka. V bode II. zmluvy si

dojednali, že v zmysle ust. § 585 Občianskeho zákonníka uzavreli túto zmluvu, ktorou sú

upravené všetky práva zmluvných strán k pohľadávkam uvedených v článku II./1. a sú ňou

nahradené doterajšie záväzky, vyplývajúce z úveru na TOZ a v nasledujúcom článku III. si

splácanie pohľadávky z úveru na TOZ v sume 2,770.000 Kč dohodli spolu s úrokmi, úrokmi z omeškania aj ďalšie podmienky. Z uvedeného dôvodu súd zamietol žalobu a zamietol ju aj

z ďalšieho dôvodu, ktorým je, že F. a Ing. L.P. a T., a.s., Z. ako nový dlžník uzavreli zmluvu

o prevzatí záväzku podľa § 269 ods.2 Obchodného zákonníka 3. júna 1999. V tejto zmluve si

účastníci dohodli v článku II., že dňom nadobudnutia účinnosti zmluvy o prevzatí záväzkov

preberá nový dlžník ( T., a.s., Z.) záväzok pôvodného dlžníka ( Ing. L.P.) voči veriteľovi (F.)

podľa zmluvy o predaji časti podniku č. 429/1993 z 21. decembra 1993. Následne títo

účastníci uzavreli 15. Júna 2001 dohodu o odstúpení od zmluvy o predaji majetku štátu č.

429/1993 a vrátenie majetku z kúpnej zmluvy, uzavretej medzi F. a T., a.s., Zvolen. Poukázal

na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici a Najvyššieho súdu SR, ktorými rozhodli,

že došlo k zrušeniu zmluvy o predaji časti podniku č. 429/1993, a preto aj z tohto dôvodu

žalobu voči žalovanému zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie.

Súd prvého stupňa rozhodol o odpustení zmeškania lehoty na vyčíslenie trov konania

žalovaným a rozhodol o trovách konania tak, že úspešnému žalovanému priznal poukazom na

ustanovenie § 142 ods.1 O.s.p. 15.806,36 Eur náhrady trov konania.

  5Obo/110/2010

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Žiadal napadnutý rozsudok zmeniť

a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

V odvolaní žalobca namieta, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil zmluvu

o úvere zo 17. júna 1996. Podľa jeho názoru nikdy nedošlo k uzavretiu tejto zmluvy o úvere,

lebo mu nikdy nebola doručená. Súd prvého stupňa sa s touto námietkou žalobcu

nevysporiadal, vôbec neuviedol, prečo zmluvu považuje za platne uzavretú. Podľa jeho

názoru žalovaný použil zmluvu o úvere zo 17. júna 1996 v konaní iba účelovo, bez toho, aby

akceptačný prejav doručil právnemu predchodcovi žalobcu - K., š.p.ú. Doloženie

sprievodného listu, ktorým žalovaný údajne doručil zmluvu o úvere zo 17. júna 1996, nie je

podľa neho postačujúce na preukázanie doručenia, t.j. akceptáciu návrhu zmluvy. Žalobca

túto zmluvu nepovažoval za platne uzavretú a nespájal s ňou žiadne právne následky. Ďalej

žalobca tvrdí, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil zmluvu o úvere zo   17. júna 1996 ako dohodu o urovnaní, pretože v nej absentuje základný atribút urovnania a to

spornosť záväzku. Z obsahu zmluvy o urovnaní jednoznačne vyplýva vôľa zmluvných strán

uznať záväzok a podriadiť záväzkové vzťahy vzniknuté podľa hospodárskeho zákonníka,

režimu obchodného zákonníka. V žiadnom z ustanovení zmluvy nie je zmluvnými stranami

konštatovaná spornosť záväzku, preto nie je možné konštatovať, že sa jedná o dohodu o urovnaní v zmysle § 585 Občianskeho zákonníka. Spornosť záväzku nevyplýva ani

z predchádzajúcej komunikácie medzi právnym predchodcom žalobcu K., š.p.ú.

a spoločnosťou A., spol.s r.o.   Odvolateľ namieta, že súd prvého stupňa nepostupoval

správne, keď posúdil zánik ručenia žalovaného zo zániku pôvodného záväzku a z akcesorickej

povahy ručenia. Žalobca poukazuje na ust. § 585 až § 587 Občianskeho zákonníka s tým, že

tieto ustanovenia upravujúce dohodu o urovnaní neobsahujú právnu úpravu vo vzťahu

k ďalšej existencii zabezpečenia v prípade uzavretia dohody o urovnaní a v komentári k ust. §

585 sa uvádza, že zabezpečenie práv, ktorých sa dohoda týka, trvá naďalej. Ak však došlo

k urovnaniu bez súhlasu ručiteľa, ručiteľ môže voči veriteľovi namietať všetko, čo by mohol,

keby nebolo urovnania. Tento právny názor vychádza aj s ustanovenia § 853 Občianskeho

zákonníka v spojení s použitím analógie s ust. § 572 ods.1 Občianskeho zák. a je podporený

aj logickým a systematickým výkladom. Pokiaľ by následky v prípade urovnania mali byť

odlišné od následkov upravených v ust. § 572 ods.1 Občianskeho zák. pri novácii, bolo by to

priamo upravené v príslušných ustanoveniach o urovnaní, čím by sa vylúčila aplikácia   5Obo/110/2010

analógie. Samozrejme postavenie osoby, ktorá poskytla zabezpečenie sa pri novom záväzku

nemôže zhoršiť, preto platí, že pokiaľ by sa urovnanie uskutočnilo bez súhlasu osoby

poskytujúcej zabezpečenie, zabezpečenie pri novom záväzku trvá len v rozsahu pôvodného

záväzku a všetky námietky proti doterajšiemu záväzku zostávajú zachované. Odvolateľ ďalej

namieta, že rozsudok je nepreskúmateľný z dôvodu absencie riadneho a presvedčivého

odôvodnenia pokiaľ ide o dôvod zamietnutia žaloby z dôvodu, že zmluva o predaji časti

podniku č. 429/1993 dohodou o odstúpení od zmluvy bola zrušená. Súd nedostatočne

rozlišoval v napadnutom rozhodnutí právne vzťahy z úverovej zmluvy na TOZ, resp. zmluvy

o úvere zo 17. júna 1996 a vzťahmi vyplývajúcimi zo zmluvy o predaji podniku medzi F.

a kupujúcim a následne medzi veriteľmi z úverovej zmluvy a kupujúcimi. Rozhodnutie vôbec

neodôvodnil, prečo zaniklo zákonné ručenie.

Po podaní odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 26. augusta 2010,

č.k. 34 Cb 160/01-342 uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť na účet súdu poplatok za odvolanie v sume 33.193,50 Eur podľa položky č. 1 písm. a/ poznámka 3 Sadzobníka súdnych

poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. v platnom znení.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca, lebo podľa neho súdny poplatok za

odvolanie mu bol vyrúbený v nesprávnej výške. Je toho názoru, že správna výška v danom

prípade je 19.916 Eur. Odvolanie odôvodnil tým, že za žalobu bol súdom vyzvaný zaplatiť

súdny poplatok 600 000 Sk podľa položky 2 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov zákona

č. 71/1992 Zb. v znení platnom ku dňu podania žaloby (2. 11. 2001). V zmysle prechodných

a záverečných ustanovení zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch sa majú poplatky za

konanie začaté pred 1. januárom 2006 a taktiež pred 1. januárom 2001 vyberať podľa

doterajších predpisov. Predmetné súdne konanie začalo podaním žaloby na súd 2. novembra

2001, pričom právny predchodca žalobcu zaplatil za žalobu súdny poplatok podľa položky č.

2 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov v maximálnej výške, t.j. v sume 600 000 Sk.

Zákonom č. 621/2005 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon o súdnych poplatkoch, sa sadzba

poplatku zvýšila v obchodných veciach zo 600 000 Sk na 1 000 000 Sk. Podľa ust. § 18 ods.2

zákona o súdnych poplatkoch, účinného od 1.1.2006 sa za úkony navrhnuté alebo za konanie

začaté pred 1. januárom 2006 vyberajú poplatky podľa doterajších predpisov, i keď sa stanú

splatnými po 1. januári 2006. Vzhľadom na uvedené odvolateľ je toho názoru, že súd prvého

stupňa v napadnutom uznesení stanovil nesprávnu výšku súdneho poplatku za odvolanie.   5Obo/110/2010

Žiada preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť a vyrúbiť mu poplatok za

odvolanie v správnej výške, t.j. v sume 19.916 Eur, resp. zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa.

K uvedeným odvolaniam žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods.2 O.s.p.) prejednal

odvolania podľa § 212 ods.1. O.s.p., bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2

O.s.p. a po preskúmaní napadnutých rozhodnutí ako aj konania, ktoré im predchádzalo, dospel

k záveru, že odvolanie proti rozsudku je opodstatnené a proti uzneseniu odvolanie nie je

možné vyhovieť.

Predmetom odvolacieho konania je zaplatenie peňažnej pohľadávky 1 108 449,74 Eur

s prísl. z titulu nezaplateného úveru. Úver na trvalo sa obracajúce zásoby (TOZ) bol

poskytnutý právnym predchodcom žalobcu   štátnemu podniku A.Z.   úverovou zmluvou,

uzavretou 30. Júla 1990, v sume 55,927.000 Kčs. Nie je sporné, že predajom časti štátneho

podniku A.Z.   kupujúcemu Ing. L.P. (žalovanému), prešiel na žalovaného záväzok   zaplatiť

časť úveru v sume 27,964.000 Kčs. Vyplýva to z prílohy č. 10 k zmluve o predaji časti

podniku č. 429/1993 z 21. decembra 1993, (na č.l. 19) ako aj z listu A., spol.s r.o., Z. z 18. mája 1995 a z 15. decembra 1995 ( čl. 23 a 24), adresovanými právnemu predchodcovi

žalobcu. Uvedené listy za spoločnosť s ručením obmedzeným A., Z. podpísal Ing. L.P.

(jediný spoločník a konateľ spoločnosti). Z vykonaného dokazovania ďalej vyplýva, že

žalovaný ako vlastník podniku, tento vložil ako nepeňažný vklad do spoločnosti A., spol. s

r.o., Z.. Vyplýva to z vyhlásenia vkladateľa z 3. januára 1994 a zo 7. februára 1994 (čl. 40, 42,

43). Nový vlastník spoločnosť A., spol. s r.o., Z. uzavrela s právnym predchodcom žalobcu

17. júna 1996 zmluvu o úvere, kde sa zmluvné strany dohodli, že pohľadávka z úveru na TOZ

k 31. Decembru 1995 je v sume 21,637.463,10 Sk. Dohodli si splatnosť úveru   7. júla 1999

s tým, že A., spol. s r.o., Z. túto sumu uznala čo do základu a výšky a v čl. II zmluvy sa strany

dohodli podľa § 585 Občianskeho zákonníka o urovnaní svojich práv a povinností.

Podľa § 59 ods.4 Obchodného zákonníka ak sa vkladá podnik alebo jeho časť, použijú

sa vo vzťahu k prechodu práv a povinností primerane ustanovenia o zmluve o predaji

podniku.

  5Obo/110/2010

Na prechod záväzku sa nevyžaduje súhlas veriteľa, predávajúci však ručí za splnenie

prevedených záväzkov kupujúcim ( § 477 ods.3 Obchod. zák.).

Podľa § 312 Obchodného zákonníka ustanovenia § 305 až 311 platia primerane aj pre

ručenie, ktoré vzniklo zo zákona.

Ručenie zaniká zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje. Ručenie však nezaniká,

ak záväzok zanikol pre nemožnosť plnenia dlžníka a záväzok je splniteľný ručiteľom, alebo

pre zánik právnickej osoby, ktorá je dlžníkom ( § 311 ods.1, ods.2 Obchod. zák.).

V zmysle citovaných ustanovení špecifickým predmetom nepeňažného vkladu

spoločníka   je podnik alebo jeho časť. Na spoločnosť pri vklade podniku alebo jeho časti

prechádzajú nielen práva, ale aj záväzky (napr. z úverovej zmluvy). Na prechod záväzkov sa

použijú ustanovenia upravujúce zmluvu o predaji podniku ( § 476 až § 488) podľa ktorých

okrem iného predávajúci veriteľovi ručí zo zákona za splnenie prevedených záväzkov.

Trvanie právneho vzťahu ručenia je časovo závislé od existencie zabezpečovaného záväzku,

teda ručenie spravidla trvá, pokiaľ trvá zabezpečovaný záväzok. Dve výnimky z tejto zásady

sú upravené v § 311 ods.2 Obchod. zák. podľa ktorého ručenie nezaniká pre nemožnosť

plnenia dlžníka aj napriek tomu, že v dôsledku nej došlo k zániku záväzku dlžníka ( § 352),

pokiaľ je záväzok splniteľný ručiteľom a po ďalšie, ručenie nezaniká zánikom právnickej

osoby, ktorá je dlžníkom.

Súd prvého stupňa vec vôbec neposudzoval podľa citovaných ustanovení. O

zákonnom ručení žalovaného sa vo svojom rozhodnutí zmienil len pri posudzovaní úverovej

zmluvy uzavretej medzi žalobcom a A., spol. s r.o. Z. 17. júna 1996. Kde dospel k záveru,

že ide o dohodu o urovnaní a keďže touto zmluvou bol pôvodný záväzok nahradený, došlo aj

k zániku ručenia žalovaného, ktoré ručenie zaniklo zánikom záväzku, ktorý ručenie

zabezpečuje. S týmto záverom sa odvolací súd nestotožnil.  

Odvolací súd pri posudzovaní vzťahu žalovaného k uplatnenej pohľadávke dospel

k záveru, že žalovanému po vklade podniku do spoločnosti A., spol. s r.o., Z., vzniklo   zo

zákona ručenie za splnenie tohto záväzku (§ 59 ods. 4 v spojení s § 477 ods. 3 Obchodného

zákonníka). Pokiaľ ide o zmluvu o úvere zo 17. júna 1995 dospel k záveru, že medzi

účastníkmi právny vzťah z úverovej zmluvy na TOZ sporný nebol a neboli sporné ani práva   5Obo/110/2010

a povinnosti z neho vyplývajúce, napokon vyplýva to nielen z obsahu tejto zmluvy, ale aj

z korešpondencie, na ktorú už odvolací súd poukázal vyššie ( list z 18. mája 1995 a z  

15. decembra 1995 na č.l. 23 a 24). Z čl. III. zmluvy vyplýva, že doterajší záväzok spoločnosti

A., spol. s r.o., Z. bol zmenený len pokiaľ ide o splatnosť, teda záväzok zaplatiť dlh z úveru

na TOZ nezanikol a ručenie zo zákona taktiež nezaniklo. Odvolací súd poznamenáva, že aj

v prípade, ak by došlo k nahradeniu pôvodného záväzku novým záväzkom (privatívna

novácia), podľa § 572 Občianskeho zákonníka   ručenie zabezpečujúce zaniknutý (pôvodný)

záväzok, zabezpečuje aj záväzok, ktorý nahrádza pôvodný záväzok. Právny inštitút novácie

ako aj právny inštitút urovnania sú zaradené v šiestom oddieli, ôsmej časti   Občianskeho

zákonníka, ktorá upravuje zánik záväzku. Preto následky v prípade urovnania sú také isté ako

v prípade novácie, ktoré následky sú upravené v § 572 ods.1 Občianskeho zákonníka. Záver

súdu prvého stupňa, že uzavretím úverovej zmluvy zo 17. júna 1995 došlo k zániku

zákonného ručenia žalovaného, je preto nesprávny.

Záver súdu prvého stupňa pokiaľ ide o zánik povinnosti žalovaného zaplatiť uplatnenú

pohľadávku z titulu zákonného ručenia, lebo zmluva o predaji časti podniku č. 429/1993 bola

zrušená, je predčasný. V tomto smere súd prvého stupňa nevykonal žiadne dokazovanie, len

poukázal na predchádzajúce rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v spojení s rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými bolo rozhodované, že   vlastníkom

konkrétnych nehnuteľností je F., pritom súdy sa záväzkami žalovaného voči ostatným

veriteľom nezaoberali, lebo neboli predmetom sporu.

Ušlo pozornosti súdu prvého stupňa, že zmluvou o prevzatí záväzkov, uzavretou  

3. júna 1999 medzi F., T., a.s., Z. ako novým dlžníkom a Ing. L.P. ako pôvodným dlžníkom

sa   medzi zmluvnými stranami dohodlo prevzatie záväzku   novým dlžníkom z pôvodného

dlžníka len voči   veriteľovi - F.- ( čl. II. prvý odsek, zmluvy) a že sa vôbec   táto zmluva

nedotýkala   pohľadávok ostatných veriteľov, ktoré prešli na žalovaného predajom podniku

v roku 1993, prípadne pohľadávkami veriteľov, ktoré vznikli v súvislosti s prevádzkou

podniku, po predaji žalovanému a ktoré ešte neboli uhradené. Ani v dohode o odstúpení od

zmluvy o predaji majetku štátu č. 429/1993 a vrátení majetku z kúpnej zmluvy, uzavretej 15.

júna 2001 nie je upravený prechod pohľadávok ostatných veriteľov, ktoré vznikli v súvislosti

s prevádzkou podniku a teda ani prechod pohľadávky žalobcu. Nie je preto možné bez

ďalšieho dokazovania (vypočutia žalovaného a dotazu na F.) dospieť k záveru, že žalovanému   5Obo/110/2010

povinnosť splniť dlh z úveru na TOZ zanikla. U uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( § 221 ods.1 O.s.p.).

Úlohou súdu prvého stupňa, ktorému sa vec vracia na ďalšie konanie, bude doplniť

dokazovanie v tomto smere.   Súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho

súdu ( § 226 O.s.p.).

  Žalobca podal odvolanie aj voči uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým mu bola uložená

povinnosť zaplatiť za odvolanie súdny poplatok v sume 33.193,50 Eur podľa položky č. 1

písm. a/ poznámka 3 Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. v platnom znení.

Podľa § 17 ods.2 zákona č. 71/1992 Zb. v znení platnom v čase podania odvolania,

poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje

vo výške určenej týmto zákonom.

V obchodných veciach sa súdne poplatky za žalobu vyberajú podľa časti I, položky 1

písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 71/1992 Zb. (ďalej

len Sadzobník ) v sadzbe 6% z ceny, najviac 33.193,50 Eur. Podľa poznámky 3. k položke 1

Sadzobníka, poplatky v rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

V danom prípade 6% z ceny sporu je 66.507 Eur. Súd prvého stupňa preto rozhodol

vecne správne, keď súdny poplatok vyrubil vo výške stropu stanoveného vo vyššie uvedenej

položke Sadzobníka. Z uvedeného dôvodu je napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

správne, preto ho odvolací súd podľa ustanovenia § 219 O.s.p. potvrdil.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 11. júla 2011

JUDr. Anna Marková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mária Némethová