5ObdoK/4/2023

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcu I & R KONKURZY A REŠTRUKTURALIZÁCIE, k.s., Bratislava, Šoltésovej 2, IČO: 36 865 265, správca konkurznej podstaty úpadcu: M -MÓDA, s.r.o., Ružomberok, Hrabovská 1670, IČO: 46 750 533, zastúpeného IKRÉNYI & REHÁK, s.r.o. Bratislava, Šoltésovej 2, IČO: 36 854 808, proti žalovanému R - MÓDA, s. r.o., Likavka, Pod Paračkou 62, IČO: 44 672 811, zastúpeného Advokátska kancelária Kováčik Legal, s.r.o., Dolný Kubín, Radlinského 1729, IČO: 36 863 203, o určenie neúčinnosti právnych úkonov a iné, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 50Cbi/2/2020, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 14CoKR/8/2022-262 zo dňa 22. júna 2023, takto

rozhodol:

Dovolanie žalobcu o d m i e t a.

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj,,súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 50Cbi/2/2020-188 zo dňa 7.7.2022 žalobu v prvom výroku zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania.

2. Žalobca sa domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov titulom odporovateľnosti - zmluvy o poskytovaní ekonomických a sprostredkovateľských služieb zo dňa 1.1.2018, dohody o dočasnom pridelení zamestnancov v pracovnom pomere na výkon práce zo dňa 1.1.2018, dohody o dočasnom pridelení zamestnancov v pracovnom pomere na výkon práce zo dňa 1.1.2019 (ďalej „Zmluva“ a „Dohody“), ako aj špecifikovaných bezhotovostných úhrad, uskutočnených úpadcom so žalovaným, a to v konkurznom konaní úpadcu sp. zn. 3K/3/2019. Žalobca sa zároveň domáhal aj uloženia povinnosti žalovanému vrátiť do všeobecnej podstaty úpadcu peňažnéplnenie v sume 55 115,67 eur. 3. Súd prvej inštancie prvotne posudzoval zachovanie prekluzívnej lehoty jedného roka od vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu v zmysle § 57 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v platnom znení (ďalej aj „ZKR“) konštatujúc, že žaloba bola podaná včas. Tiež konštatoval zachovanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu (správcu konkurznej podstaty úpadcu) a uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu proti žalovanému ako osobe, ktorá s dlžníkom odporovateľný úkon dohodla (pokiaľ ide o Zmluvu a Dohody) a v prospech ktorej dlžník odporovateľný úkon jednostranne urobil (pokiaľ ide o bezhotovostné platobné príkazy). Tým bola naplnená podmienka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného podľa ust. § 62 ods. 1 ZKR.

4. Súd prvej inštancie považoval za nesporné platné uzatvorenie Zmluvy a Dohôd, ako aj vykonanie bezhotovostných platobných príkazov uskutočnených úpadcom v prospech účtu žalovaného. Za sporné vyhodnotil splnenie podmienok odporovateľnosti napadnutých právnych úkonov, a to ako všeobecných predpokladov v zmysle § 57 ZKR tak osobitných vyžadovaných zákonom pri jednotlivých skutkových podstatách v zmysle § 58, § 59, § 60 ZKR. Žalovaný popieral skutkové tvrdenia žalobcu týkajúce sa realizácie predmetu plnenia jednotlivých zmlúv ako aj žalobcom uvedené tvrdenia týkajúce sa výšky odplaty realizovanej na základe uzavretých zmlúv.

5. Súd prvej inštancie posudzoval splnenie základnej hmotnoprávnej podmienky odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 ZKR, a to existenciu ukracujúceho právneho úkonu. K všeobecným predpokladom odporovateľnosti právnych úkonov v konkurze súd prvej inštancie uviedol, že tieto vyplývajú z § 57 ZKR bez ohľadu na to, ktorá skutková podstata odporovacieho práva je zo strany správcu úpadcu uplatnená. Správca úpadcu v postavení žalobcu je vo vzťahu k naplneniu všeobecných predpokladov odporovateľnosti právnych úkonov vždy nositeľom povinnosti tvrdenia, ako aj dôkaznej povinnosti. Základnou hmotnoprávnou podmienkou odporovateľnosti právnych úkonov je v zmysle § 57 ods. 1 ZKR preukázanie existencie právneho úkonu dlžníka týkajúceho sa jeho majetku a zároveň preukázanie ukrátenia uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého veriteľa dlžníka podľa § 57 ods. 4 ZKR. Žalobca ako aktívne legitimovaný subjekt je povinný v konaní o uplatnenie odporovacieho práva preukázať, že právny úkon dlžníka k okamihu jeho účinnosti ukrátil ktorúkoľvek, teda čo aj len jednu riadne prihlásenú pohľadávku veriteľa, ktorá existovala v čase, keď právny úkon dlžníka bol uskutočnený, resp. nadobudol účinnosť. Odporovateľnosť súčasne predpokladá existenciu právneho úkonu dlžníka, ktorým dôjde k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa, čo znamená, že v dôsledku konkrétneho právneho úkonu dlžníka nebude môcť byť pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku uspokojená buď vôbec alebo čiastočne. Súčasne musí ísť o pohľadávku, ktorá existovala v čase, keď bol úkon dlžníka uskutočnený, resp. nadobudol účinnosť, a ktorá bola v konkurze riadne prihlásená a zistená. Aj v prípade, ak by právnym úkonom dlžníka došlo k zmenšeniu jeho majetku, nemožno sa domáhať odporovateľnosti, pokiaľ majetok dlžníka, ktorý mu ostal, postačuje na uspokojenie pohľadávky, nakoľko takýmto úkonom nedochádza k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa. Stav majetku dlžníka je potrebné skúmať k momentu uskutočnenia odporovaného právneho úkonu, nakoľko len v kontexte zistených majetkových pomerov dlžníka k uvedenému momentu možno hovoriť o tom, že právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa. 6. Žalobca poukazoval na skutočnosť, že napadnuté právne úkony realizoval úpadca počas jeho preukázateľného predlženia, ktoré bolo možné identifikovať z účtovnej závierky zostavenej úpadcom za hospodársky rok 2018, v ktorej úpadca vykazuje záporné vlastné imanie v sume 62 079 eur. Poukázal ďalej na to, že podľa účtovnej závierky úpadcu za rok 2017 síce úpadca vykazoval kladné vlastné imanie v sume 38 916 eur, tento stav sa však v priebehu roka zmenil, keď za obdobie mesiacov 01/2018 až 07/2018 vykazoval úpadca stratu vo výške 30 537,89 eur, pričom ku dňu 1.8.2018 rozhodol jediný spoločník úpadcu o vyplatení zisku za obdobie rokov 2014 až 2017 v celkovej sume 32 211,33 eur, a teda úpadca sa najneskôr dňom rozhodnutia jediného spoločníka úpadcu o vyplatení zisku, t.j. najneskôr dňom 1.8.2018, dostal do predlženia ako jednej z foriem úpadku. Navyše, v danom prípade sa úpadok predpokladá, nakoľko napádané úkony boli urobené medzi spriaznenými osobami. Súd prvej inštanciezdôraznil, že predpoklad úpadku daný zákonnou úpravou nie je možné zamieňať s hmotno-právnou podmienkou vyplývajúcou z ust. § 57 ods. 4 ZKR, a to podmienkou, že ide o ukracujúci právny úkon.

7. Na záver uviedol, že žalobca v danom prípade nesplnil dôkaznú povinnosť, pokiaľ neposkytol porovnanie stavu majetku pred uskutočnením odporovaných právnych úkonov a po ich účinnosti. Žalobca neposkytol tvrdenia, neposkytol dôkazy, ktoré by dali základ pre vyvodenie kvalifikovaného dopadu napadnutých právnych úkonov dlžníka v jeho majetkovej sfére, t.j. s dôsledkom ukrátenia uspokojenia veriteľmi prihlásených a zistených pohľadávok úplne, resp. sčasti. Žalobca nepreukázal, že majetok úpadcu pred účinnosťou odporovaných právnych úkonov stačil na uspokojenie pohľadávok veriteľov, ktorí mali k tomuto momentu existujúce pohľadávky následne prihlásené do konkurzu voči úpadcovi a ďalej nepreukázal to, že po vykonaní týchto právnych úkonov došlo k takému zmenšeniu majetku dlžníka, ktorý nestačil na plné uspokojenie pohľadávok veriteľov, resp. po účinnosti odporovaných právnych úkonov sa miera uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka - úpadcu znížila. Žalobca nepreukázal základný hmotno-právny predpoklad pre odporovaciu žalobu, a to, že išlo o ukracujúce právne úkony. Ani samotné poukázanie na stav pohľadávok veriteľov voči úpadcovi nepreukazuje bez ďalšieho majetok úpadcu. Záväzky úpadcu, resp. pohľadávky veriteľov sú len jednou zložkou stavu majetku. Existencia samotných pohľadávok veriteľov (záväzkov úpadcu) nie je bez ďalšieho preukázaním hmotno-právnej podmienky ukracujúceho právneho úkonu, ktorému právnemu úkonu, resp. ktorým úkonom žalobca odporoval. Zo strany žalobcu nebolo v rámci jeho dôkaznej povinnosti poskytnuté majetkové vyhodnotenie úpadcu

- dlžníka, t.j. či majetkové pomery dlžníka - úpadcu v období uskutočnenia, resp. účinnosti odporovaných právnych úkonov sa zmenili tak, že spôsobili ukrátenie uspokojenia pohľadávok veriteľmi prihlásených a zistených v konkurze. Pokiaľ si žalobca v konaní povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť nesplnil, nebolo možné žalobe o určenie neúčinnosti právnych úkonov vyhovieť.

8. Nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne základnej podmienky odporovateľnosti právneho úkonu v zmysle § 57 ods. 4 ZKR, súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

9. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (ďalej len,,odvolací súd“) rozsudkom č. k. 14CoKR/8/2022-262 zo dňa 22.6.2023, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

10. Odvolací súd konštatoval, že žalobca namietal nesprávny procesný postupu okresného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces, tiež nesprávne skutkové zistenia okresného súdu plynúce z vykonaného dokazovania, kde žalobca namietal procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý vo veci rozhodol na jedinom pojednávaní bez nariadenia predbežného prejednania sporu, ako aj, že žalovaný účinným spôsobom nepoprel naplnenie predpokladu odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR, v dôsledku čoho malo byť toto tvrdenie považované za nesporné, a tiež vyhodnotenie vykonaných dôkazov okresným súdom, najmä v kontexte predloženej účtovnej dokumentácie, nakoľko sa jednalo o zložitejšiu problematiku, a preto okresný súd pochybil, ak do konania neprizval odborníka z odboru ekonómie a účtovníctva.

11. Odvolací súd uviedol, že žalovaný v priebehu celého súdneho konania popieral dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu, pričom v zmysle ust. § 151 ods. 2 CSP uviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. Zo strany žalovaného tak popretím skutkových tvrdení uvedených v žalobe a uvedením vlastných tvrdení o dotknutých skutkových okolnostiach a ich právnom posúdení, ako aj jeho argumentáciou o nenaplnení predpokladov odporovateľnosti, či už vo vzťahu k zvýhodňujúcim právnym úkonom alebo úkonom bez primeraného protiplnenia tak, ako charakter týchto úkonov tvrdil žalobca, došlo k popretiu zákonom stanovených predpokladov odporovateľnosti, medzi ktoré patrí aj naplnenie podmienky ukrátenia v zmysle úpravy ust. § 57 ods. 4 ZKR. Odvolací súd akonedôvodnú vyhodnotil odvolaciu argumentáciu žalobcu ohľadom tvrdenia o naplnení predpokladu odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR, ktorá mala byť medzi stranami konania nesporná.

12. Ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku, že zo strany okresného súdu došlo k neprípustnému zásahu do procesných práv žalobcu procesným postupom okresného súdu, ktorý po tom, ako označil za medzi stranami sporné naplnenie predpokladu odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR, nedal žalobcovi priestor na predloženie ďalších dôkazov. Zo zápisnice z pojednávania pred okresným súdom vyplynulo, že súd umožnil stranám, aby predniesli cestou svojich právnych zástupcov vyjadrenia vo veci a následne určil, ktoré okolnosti považuje za sporné a za nesporné. Následne bol sporovým stranám daný priestor na ich ďalšie vyjadrenia, pričom právny zástupca žalobcu vo svojom prednese poukázal len na obsah pripojeného konkurzného spisu a na konečný zoznam pohľadávok, ktoré existovali v čase vykonania napádaných právnych úkonov. K oboznámeným listinným dôkazom neboli sporovými stranami uplatnené žiadne pripomienky. Následne žalovaný navrhol doplnenie dokazovania, ktoré dokazovanie bolo uznesením okresného súdu zamietnuté. Odvolací súd uviedol, že žalobca mal v konaní pred súdom prvej inštancie zabezpečenú možnosť na realizáciu jeho procesných práv a bola mu vytvorená možnosť obhájenia jeho práv a právom chránených záujmov, pričom súd prvej inštancie svojím procesným postupom vytvoril sporovým stranám rovnaký priestor a možnosti na realizáciu ich procesných práv a plnenie ich procesných povinností.

13. Za nedôvodnú vyhodnotil aj ďalšiu námietku žalobcu, podľa ktorej malo dôjsť k porušeniu jeho procesných práv postupom okresného súdu, ktorý vo veci nenariadil predbežné prejednanie sporu podľa § 168 ods. 1 CSP. Odvolací súd uviedol, že z ust. § 168 ods. 1 CSP nevyplýva povinnosť, aby súd pred prvým pojednávaním vždy nariadil predbežné prejednanie sporu. To sa nariaďuje len v prípade, ak súd nerozhodne inak. Jedná sa o fakultatívnu fázu konania, je teda dané na vôľu konajúceho sudcu, či túto fázu konania vynechá a nariadi vo veci priamo pojednávanie (tu poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/139/2021). K uvedenej námietke poukázal aj na ust. § 179 ods. 1 CSP uvádzajúc, že zo zápisnice z pojednávania nevyplynulo, že by na pojednávaní vystali akékoľvek okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup súdu smerujúci k vykonaniu ďalšieho pojednávania vo veci, keď ani samotný žalobca, ktorý tento postup súdu prvej inštancie napáda, na predmetnom pojednávaní neuviedol žiadne nové skutkové tvrdenia a nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov.

14. Žalobca ďalej v odvolaní argumentoval, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. K tomuto odvolaciemu dôvodu krajský súd uviedol, že ak odvolateľ v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. Odvolací súd ďalej uviedol, že žalobca svoju námietku nesprávnych skutkových zistení okresného súdu uplatnil predovšetkým proti posúdeniu otázky naplnenia predpokladu odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR. Žalobca argumentoval odkazom na účtovnú dokumentáciu preukazujúcu účtovný a finančný stav spoločnosti úpadcu, pričom poukazoval na vykazovanie kladného vlastného imania úpadcom v sume 38 916 eur ku dňu 31.12.2017 a na vykazovanie záporného vlastného imania v sume 62 079 eur ku dňu 31.12.2018. Žalobca tak argumentoval, že v čase vykonania napádaných právnych úkonov bola hodnota majetku úpadcu v zjavnom nepomere k hodnote jeho záväzkov, a po nadobudnutí účinnosti týchto úkonov sa miera uspokojenia pohľadávok veriteľov úpadcu výrazne znížila. Odvolací súd zdôraznil, že zo strany žalobcu išlo o žalobu, ktorou žalobca odporoval právnym úkonom úpadcu z dôvodu, že sa jednalo o úkony bez primeraného protiplnenia a o zvýhodňujúce právne úkony v zmysle ust. § 60 a § 59 ZKR. Okresný súd v tejto súvislosti vecne správne konštatoval, že základom každej odporovacej žaloby uplatnenej v zmysle relevantných ustanovení ZKR je predovšetkýmpreukázanie, že úkony, ktorým žalobca odporuje, sú úkony, ktorými sa ukracuje uspokojenie prihlásených pohľadávok veriteľov úpadcu. Zdôraznil, že žalobca musí v konaní preukázať, že právnym úkonom dlžníka bola ukrátená pohľadávka veriteľa, ktorý si v konkurznom konaní pohľadávku prihlásil. To, aby právny úkon ukracoval uspokojenie niektorej z prihlásených pohľadávok, je základnou a všeobecnou podmienkou každej skutkovej podstaty odporovateľného právneho úkonu, bez ktorej právo odporovať právnemu úkonu nevznikne. Pri ukracujúcom právnom úkone je rozhodujúca skutočnosť, či v dôsledku uzatvorenia právneho úkonu došlo k zmenšeniu majetku dlžníka - úpadcu a predpokladom odporovateľnosti je objektívny ekonomický dôsledok vykonaných právnych úkonov. To, či týmito právnymi úkonmi došlo k ukráteniu veriteľa, je vždy vecou zisťovania a dokazovania v každom konaní za dôkaznej povinnosti žalobcu, ktorý takýmto právnym úkonom odporuje.

15. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal splnenie základnej hmotnoprávnej podmienky uplatnenia odporovateľnosti právnych úkonov uvedených v žalobe, vyplývajúcej z § 57 ods. 4 ZKR, ako základného predpokladu odporovateľnosti podľa jednotlivých skutkových podstát odporovateľnosti v § 58 - 60 ZKR, v rovine neunesenia dôkazného bremena žalobcu. Len pre úplnosť uviedol, že ani v rámci podaného odvolania žalobca nešpecifikoval a neuviedol skutočnosti, z ktorých by bolo možné závery okresného súdu vyvodiť ako nesprávne. Zdôraznil, že žalobca ako nositeľ dôkazného bremena musí základnú hmotnoprávnu podmienku odporovateľnosti vyplývajúcu z ust. § 57 ods. 4 ZKR preukázať. Musí preukázať, že právne úkony, ktorým odporoval, boli úkonmi, ktorými bola pohľadávka veriteľa prihlásená v konkurznom konaní ukrátená. Žalobca, ktorý v konaní nepreukázal ukrátenie veriteľov v dôsledku napadnutých právnych úkonov dlžníka, tak nemôže byť v konaní o odporovacej žalobe úspešný. Žalobca bol v rámci svojho dôkazného bremena povinný preukázať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka - úpadcu, a tým preukázať hmotnoprávnu podmienku ukracujúceho právneho úkonu, k čomu však z jeho strany nedošlo.

16. Odvolací súd tiež uviedol, že v tomto smere nemôže obstáť všeobecná argumentácia žalobcu s poukazom na úpadcom po vykonaní napadnutých úkonov evidované záporné vlastné imanie. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke uviedol, že len zo samotného v účtovníctve evidovaného záporného vlastného imania nie je možné konštatovať záver vo vzťahu ku skutočnému rozsahu disponibilného majetku dlžníka a tým ani záver o ukrátení jeho veriteľov. Majetok evidovaný v účtovníctve bez ďalšieho nemožno stotožňovať so skutočným stavom majetku, jeho hodnotou a tým aj možnosťou z neho uspokojiť pohľadávky veriteľov. Stav majetku dlžníka je potrebné skúmať k momentu uskutočnenia odporovaného právneho úkonu, pretože len v kontexte zistených majetkových pomerov dlžníka k uvedenému momentu možno hovoriť o tom, že právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa. Odvolací súd mal za to, že otázku ukrátenia v zmysle ust. § 57 ods. 4 ZKR nemožno posudzovať len vo väzbe na rozsah uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľov, ale vždy na konkrétne majetkové pomery úpadcu v čase uskutočnenia odporovaného právneho úkonu. Žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenia k majetkovým pomerom dlžníka a k otázke kvalifikovaného zmenšenia majetku dlžníka, v dôsledku ktorého nemohlo dôjsť k uspokojeniu pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Zo skutkových tvrdení žalobcu ani z predložených dôkazných prostriedkov nevyplynuli skutočnosti týkajúce sa hodnoty majetku úpadcu v čase uskutočnenia odporovaných právnych úkonov a následne po ich uskutočnení z hľadiska konkrétneho dopadu týchto úkonov na majetkové pomery úpadcu a možnosť uspokojenia pohľadávok ostatných veriteľov úpadcu. Bolo zásadne povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou žalobcu tvrdiť a preukázať, že v dôsledku odporovaného právneho úkonu sa majetok úpadcu zmenšil takým spôsobom, že zostávajúci majetok nestačil na úplné uspokojenie v danom čase existujúcich pohľadávok veriteľov, ktorí si súčasne prihlásili svoje pohľadávky v konkurznom konaní. Kvalifikovaný ekonomický dopad odporovaného právneho úkonu v majetkovej sfére dlžníka je možné vyhodnotiť len za preukázania stavu majetku úpadcu k okamihu účinkov napadnutých právnych úkonov. Žalobca bol pritom nositeľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti k otázke, či sa majetok úpadcu, ktorý zostal po vykonaní odporovaných právnych úkonov, zmenšil, v akom rozsahu a akýmajetok úpadcovi zostal na uspokojenie prihlásených pohľadávok ostatných veriteľov.

17. Čo sa týka argumentácie žalobcu, že sa jednalo o zložitejšiu problematiku, z čoho žalobca vyvodzuje pochybenie okresného súdu v tom, že do konania nebol prizvaný odborník z odboru ekonómie a účtovníctva, krajský súd zdôraznil, že nositeľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti v konaní bol primárne žalobca. Poukázal na základnú zásadu plynúcu z ust. § 185 ods. 1 CSP, že súd rozhoduje len na základe navrhnutých dôkazov. Nebolo potom namieste, aby okresný súd bez návrhu vykonával dokazovanie zabezpečením odborného vyjadrenia či znaleckého posudku, ak žalobca vykonanie takéhoto dokazovania nenavrhol, pričom žalobcovi ako nositeľovi dôkazného bremena nič nebránilo, aby v priebehu konania pred súdom prvej inštancie navrhol vykonanie takého dokazovania, ktoré považoval za potrebné na unesenie svojho dôkazného bremena.

18. Na záver odvolací súd dodal, že úpadok vo forme predlženia alebo insolvencia ešte neznamená kvalifikované zmenšenie majetkového substrátu úpadcu, nepreukazuje, že ide o ukracujúci právny úkon a úpadok nedáva odpoveď na primárnu hmotnoprávnu podmienku odporovateľnosti právnych úkonov, t.j. či došlo k ukráteniu veriteľov. Odvolací súd preto uzavrel, že pri nepreukázaní predpokladu odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR nemohlo byť žalobe žalobcu vyhovené konštatujúc, že rozhodnutie okresného súdu bolo vecne správne O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

19. Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním žalobca (ďalej aj,,dovolateľ“), prípustnosť ktorého vyvodil z dôvodov podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. aby zrušil obe rozhodnutia súdov nižších inštancií a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zároveň žiadal priznať nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu.

20. Porušenie práva na spravodlivý proces vidiel dovolateľ v skutočnosti, že súd prvej inštancie zamietol podanú žalobu len z dôvodu, že žalobca v odporovacom konaní nemal preukázať základný hmotnoprávny predpoklad odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR, bez toho, aby riadne a v súlade s vykonaným dokazovaním vyhodnotil dôvodnosť žalobcovej argumentácie, a v rozpore s princípom rovnosti strán neprimerane zvýhodnil postavenie žalovaného, čím znemožnil dovolateľovi uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv. Dovolateľ mal za to, že spornosť otázky ohľadom naplnenia hmotnoprávneho predpokladu odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR nebola medzi sporovými stranami daná, a teda ak súd prvej inštancie určil za spornú otázku naplnenia jednotlivých hmotnoprávnych predpokladov odporovateľnosti právnych úkonov, postupoval v rozpore s ust. § 151 CSP a základnými princípmi civilného sporového poriadku. Podľa dovolateľa zo strany žalovaného nedošlo ani len k nepriamemu popretiu skutkového tvrdenia dovolateľa, tak ako ho predpokladá ust. § 151 CSP.

21. Dovolateľ poukázal na bod 21 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, s ktorým záverom v ňom uvedeným sa nestotožnil, keďže žalovaný vo svojich vyjadreniach uvádzal len všeobecné vyhlásenie, že „popiera tvrdenia žalobcu a uvádza vlastné tvrdenia o uvedených skutkových okolnostiach“. Namietal, že súdy neskúmali a neanalyzovali aké vlastné tvrdenia o skutkových okolnostiach žalovaný prednáša, ďalej tiež procesne postupovali tak, akoby žalovaný účinne poprel všetky skutkové tvrdenia žalobcu. Podľa dovolateľa týmto nesprávnym procesným postupom súdy zaťažili konanie vadou zmätočnosti a porušili základné princípy sporového konanie (kontradiktórnosť a rovnosť zbraní), nakoľko žalovaný sa k samotnému „spornému“ predpokladu odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR žiadnym spôsobom nevyjadril, tvrdenia žalobcu nevyvrátil ani neposkytol vlastné skutkové tvrdenia, z jeho strany tak nedošlo k žiadnemu účinnému popretiu skutkových tvrdení žalobcu. Dovolateľ mal za to, že súd prvej inštancie v rozpore so zákonom sám vzniesol v mene žalovaného námietku

o tom, že žalobca nepreukázal naplnenie základného hmotnoprávneho predpokladu odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR, čím nerešpektoval kľúčové princípy civilného sporového poriadku.

22. Ďalej namietal, že od začiatku konania riadne tvrdil a preukázal naplnenie základného hmotnoprávneho predpokladu odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR, a to najmä vo forme predloženia účtovnej dokumentácie úpadcu. Poukázal na bod 33 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu majúc za to, že tu vyjadrené závery odvolacieho súdu sú v rozpore s princípmi civilného sporového konania ako aj konkurzného práva, ktorými sú na žalobcu zo strany odvolacieho súdu nedôvodne kladené požiadavky, ktoré nemajú oporu v hmotnoprávnom ani procesnoprávnom predpise, čoho dôsledkom došlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces. Podľa dovolateľa vyžadovanie preukázania skutočností, ktoré idú nad rámec priebehu súdneho konania a zákona, resp. nemajú oporu v zákonných ustanoveniach, predstavujú nelegitímne a svojvoľné požiadavky, ktorými dochádza k porušeniu zásady rovnosti strán sporu, rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania na prospech žalovaného, čím dochádza k zásahu do práv dovolateľa na spravodlivý proces.

23. Vo vzťahu k vymedzeniu dovolacieho dôvodu podľa ust. § 432 ods. 2 CSP a prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ uviedol, že podľa súdov nižších inštancií bol dovolateľ v rámci svojho dôkazného bremena povinný preukázať tzv. kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka, a tým zároveň preukázať naplnenie základného hmotnoprávneho predpokladu odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR, pričom podľa súdov dovolateľ dôkazné bremeno neuniesol v tom zmysle, že neposkytol tvrdenia a dôkazy, ktoré by dali základ pre vyvodenie kvalifikovaného dopadu napádaných právnych úkonov úpadcu v jeho majetkovej sfére. Existujúci a preukázateľný stav úpadku úpadcu vo forme predlženia už v čase predchádzajúcom a pretrvávajúcom v okamihu urobenia napádaných právnych úkonov so žalovaným ako spriaznenou osobou úpadcu žalobca preukazoval prostredníctvom účtovnej dokumentácie úpadcu, a túto detailne objasnil na pojednávaní. Namietal, že predmetom žaloby boli právne úkony, ktorými úpadca plnil voči žalovanému ako jemu spriaznenej osobe, a ktorými preukázateľne v čase svojho úpadku už v tom čase predlženého majetku uprednostnil uspokojenie žalovaného ako jemu spriaznenej osoby na úkor uspokojenia pohľadávok ostatných veriteľov. Dovolateľ mal za to, že napádané právne úkony boli urobené v prospech osoby spriaznenej s úpadcom (§ 58 ods. 2 ZKR), a úpadok úpadcu v čase urobenia napádaných právnych úkonov sa predpokladal, pričom dôkazné bremeno preukázania opaku svedčilo práve žalovanému, ktorý ho neuniesol. Vo vzťahu k uvedenému dovolateľ položil otázku „či sa uplatnenie rovnakej vyvrátiteľnej domnienky spolu s prenesením dôkazného bremena na žalovaného nevzťahuje aj pri posudzovaní splnenia podmienky existencie úpadku pre naplnenie predpokladu odporovateľnosti právnych úkonov podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR“. Dovolateľ je názoru, že ak je odporovacie právo uplatnené voči osobe spriaznenej s úpadcom, právna domnienka existencie úpadku v čase uskutočnenia napádaného právneho úkonu je daná nielen pri posudzovaní osobitných predpokladov odporovateľnosti ale aj pri posudzovaní naplnenia všeobecných predpokladov odporovateľnosti, vrátane naplnenia predpokladu podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR. Dovolateľ tvrdil, že konajúce súdy sa pri právnom posúdení veci existenciou takejto právnej domnienky neriadili.

24. Ohľadom ďalšej podmienky odporovateľnosti právnych úkonov podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR, a to existencie pohľadávok iných veriteľov v čase uskutočnenia napádaných právnych úkonov, uviedol, že táto skutočnosť bola rovnako v konaní zo strany žalobcu riadne preukázaná a medzi stranami nesporná, čo mal potvrdiť aj súd prvej inštancie (bod 24 rozhodnutia) ako aj odvolací súd (bod 6). K poslednej podmienke naplnenia predpokladu odporovateľnosti právnych úkonov - preukázaniu tzv. kvalifikovaného zmenšenia majetku úpadcu, dovolateľ uviedol, že oba súdy nižšej inštancie v rozpore s vykonaným dokazovaním a pre kvalifikované posúdenie splnenia tejto podmienky nesprávne, nedostatočne posudzovali a zidentifikovali charakter napádaných právnych úkonov, resp. sa individualizáciou napádaných právnych úkonov a identifikáciou ich charakteru nezaoberali, čím dospeli v otázke splnenia podmienky existencie tzv. kvalifikovanéhozmenšenia majetku úpadcu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

25. Ďalej uviedol, že predmetom odporovacieho konania boli okrem iných aj jednostranné právne úkony, pričom súdy nižšej inštancie sa individualizáciou napádaných právnych úkonov a identifikáciou ich charakteru vôbec nezaoberali (osobitne napádané právne úkony neposudzovali). Dovolateľ nesúhlasí so záverom odvolacieho súdu vyjadrenom v bode 34 rozhodnutia, že úpadok vo forme predlženia alebo insolvencie ešte neznamená kvalifikované zmenšenie majetkového substrátu úpadcu, a nepreukazuje, že ide o ukracujúci úkon. Má za to, že ku kvalifikovanému zmenšeniu majetku pre účely posúdenia naplnenia predpokladov odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR, nepochybne dochádza aj pri právnych úkonoch vykonaných za úpadkového stavu dlžníka, a tak jedinou podmienkou pre kvalifikované zmenšenie majetku uskutočnením právneho úkonu v úpadkovom stave dlžníka je preukázanie absencie ekvivalentnosti právneho úkonu čo do poskytnutého protiplnenia.

26. Záverom uviedol, že súdy nižšej inštancie sa dostatočne nevysporiadali s predmetom odporovania, resp. opomenuli identifikáciu a individualizáciu charakteru právnych úkonov, ktoré boli predmetom odporovania. V spojení s nedostatočným právnym posúdením sa následne riadili nesprávnymi právnymi úvahami vychádzajúcimi z prejednávanej veci, nepriliehavej rozhodovacej praxe odvolacích súdov, v dôsledku čoho dospeli k nesprávnym právnym záverom, ako aj posúdeniu veci.

27. Dovolateľ žiadal, aby sa dovolací súd vysporiadal s otázkou „či existencia spriaznenosti osôb, medzi ktorými bol napadaný právny úkon realizovaný bez ďalšieho nezakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku úpadku dlžníka ako jednej z podmienok pre naplnenie hmotnoprávneho predpokladu odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods.4 ZKR“. Ako druhú otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, dovolateľ špecifikoval otázku, „či sa povinnosť preukázania tzv. kvalifikovaného zmenšenia majetku vzťahuje bez rozdielu na všetky právne úkony a bez ohľadu na ich charakter a potrebu jeho skúmania zo strany konajúcich, a to aj tie právne úkony, ktoré boli uskutočnené v čase preukázaného úpadkové stavu dlžníka titulom predlženia.“ Poslednou otázkou, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, označil otázku „aké sú jednotlivé atribúty pojmu kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka v vzťahu k jednotlivým právnym úkonom zohľadňujúc charakter osobitosti právnych úkonov, a existenciu alebo absenciu úpadkového stavu dlžníka vo forme predlženia, teda či je právny úkon realizovaný buď v čase existenciu predlženia dlžníka, kedy majetková podstata dlžníka preukázateľne nepostačuje na uspokojenie jeho záväzkov alebo v čase, kedy nie je daná existencia predlženia dlžníka a tak je potrebné preukázať negatívny dopad uskutočneného právneho úkonu, teda jeho neekvivalentnosť, ktorá spôsobila úpadok dlžníka vo forme predlženia, pričom tento následok je potrebné preukazovať.“

28. K dovolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril navrhujúc, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol, resp. zamietol, a priznal žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalovaný považoval žalobcovu argumentáciu, kedy sa tento analógiou snaží prepojiť ustanovenie § 57 ods. 4 ZKR a ust. § 58 ods. 2 ZKR, za účelovú, poukazujúc na to, že žalobca s touto argumentáciou prichádza až v dovolacom konaní, a tento svoj právny názor v konaní pred súdmi nižšej inštancie neprezentoval.

29. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného uviedol, že v celom rozsahu trvá na dôvodnosti dovolania, majúc za to, že žalovaný argumentáciu žalobcu o dôvodnosti podania dovolania žiadnym spôsobom nevyvrátil.

30. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (advokátskou kanceláriou) v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcu nie je prípustný.

31. Žalobca svoje dovolanie odôvodnil dovolacím dôvodom podľa ust. § 431 CSP v spojení s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP ako aj nesprávnym právnym posúdením veci podľa ust. § 432 v spojení s dôvodom prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

K namietanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP

32. V posudzovanom prípade dovolateľ prípustnosť dovolania odôvodňoval s poukazom na ust. § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

33. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ods. 2).

34. Relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Vyššie citované ustanovenie § 420 písm. f) C. s. p. zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie faktická (ne)činnosť súdu znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení, resp. možnosť jej aktívnej účasti v spore, predchádzajúca vydaniu súdneho rozhodnutia, avšak nie samotné rozhodnutie súdu vo veci a ani jeho odôvodnenie, funkciou ktorého je vysvetliť podstatné dôvody, so zreteľom na ktoré súd vo veci rozhodol.

35. Odporovateľnosť právnych úkonov je osobitný inštitút, slúžiaci na ochranu veriteľov a jeho základným predpokladom je ukrátenie uspokojenia pohľadávok dlžníkových veriteľov. Podľa § 57 ods. 4 veta prvá ZKR, odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Povinnosťou strany odporujúcej právnemu úkonu je preukázať v konaní, že došlo k ukráteniu pohľadávky čo i len jedného veriteľa, a teda preukázanie toho, že sa majetok dlžníka jeho právnym úkonom zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok ostane na uspokojenie pohľadávky. To, či právnymi úkonmi došlo k ukráteniu veriteľa, resp. veriteľov, je vždy vecou zisťovania, dokazovania v každom konaní. Aj keď právnym úkonom dôjde len k zmenšeniu majetku dlžníka - úpadcu, nie je možné domáhať sa úspešne odporovateľnosti, ak majetok dlžníka, ktorý mu zostal, postačuje na uspokojenie prihlásenej pohľadávky veriteľa.

36. Z obsahu dovolania je zrejmé, že vada podľa § 420 písm. f) CSP bola podľa dovolateľa spôsobená nesprávnym záverom konajúcich súdov o nesplnení povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti, resp. neunesenia dôkazného bremena na strane žalobcu, a to vo vzťahu k preukázaniu všeobecných podmienok odporovateľnosti právnych úkonov, t. j. vo vzťahu k naplneniu všeobecnej podmienky odporovateľnosti právnych úkonov - ukráteniu uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého veriteľa dlžníka podľa § 57 ods. 4 ZKR.

37. Možno konštatovať, že dovolateľ v podanom dovolaní namieta okolnosti týkajúce sa zisťovania skutkového stavu, dokazovania a vyhodnotenia predložených dôkazov k otázke splnenia podmienok odporovateľnosti právnych úkonov. Dovolateľ svojimi tvrdeniami vyvracia súdmi nižšej inštancie prijatý a dokazovaním zistený záver, nestotožňujúc sa s konštatovaním, že nepreukázal splnenie základnej podmienky odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 ZKR, a to, že v okolnostiach prejednávanej veci išlo o ukracujúce právne úkony, keďže v danej veci nepreukázal kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka - úpadcu. Záver konajúcich súdov spočíval v zistení, že žalobca nepreukázal, že išlo o ukracujúce právne úkony, nepreukázal hodnotu majetku úpadcu pred a po ich účinnosti, tiež nepreukázal, či majetok úpadcu, ktorý zostal po vykonaní odporovaných právnych úkonov sa zmenšil a v akom rozsahu, a že po vykonaní týchto právnych úkonov došlo k takému zmenšeniu majetku dlžníka, ktorý by nestačil na plné uspokojenie pohľadávok veriteľom, resp. že miera uspokojenia veriteľov dlžníka - úpadcu sa znížila. Dovolateľ zastával názor, že predloženými dôkazmi (v účtovníctve evidovaného záporného vlastného imania v účtovnej závierke za rok 2018, pričom úpadca v účtovnej závierke za rok 2017 vykázal kladné vlastné imanie) si splnil svoje procesné povinnosti, t. j. povinnosť tvrdenia, ako aj dôkaznú povinnosť, a teda uniesol dôkazné bremeno.

38. Dovolací súd pripomína, že nie je v dovolacom konaní oprávnený preskúmavať správnosť a ani úplnosť skutkových zistení súdov nižšej inštancie, a to už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože v dovolacom konaní je dokazovanie vylúčené, okrem preukazovania včasnosti a prípustnosti dovolania (§ 442 v spojení s § 435 CSP). Dovolací súd nie je treťou inštanciou a v dovolaní sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania, pretože dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy nižších inštancií ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle ust. § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho ustálil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018). Zároveň uvádza, že už podľa predchádzajúcej právnej úpravy nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení strany sporu (a zakladajúcim prípustnosť dovolania), nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R37/1993, R125/1999, R42/1993).

39. Dovolací súd uvádza, že dôvodom zamietnutia žaloby bolo neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu, ktorý nepreukázal, že v dôsledku odporovaného právneho úkonu došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky niektorého veriteľa. Žalobcom predložené listiny neposkytovali porovnanie stavu majetku pred uskutočnením napadnutých právnych úkonov a po ich účinnosti a neumožňovali tak vyhodnotiť kvalifikovaný právny dopad týchto úkonov dlžníka v jeho majetkovej sfére. Predpokladaný úpadok ako stav majetku dlžníka definovaný v ust. § 3 ZKR nie je možné stotožňovať s vlastnosťou odporovaného úkonu, spočívajúcou v ukrátení uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka, teda takým vplyvom odporovaného právneho úkonu na stav majetku dlžníka, ktorého následkom je zmenšenie uspokojenia niektorej z pohľadávok veriteľov prihlásených do konkurzu. Nie každý právny úkon uskutočnený dlžníkom v čase, kedy je v úpadku alebo sa jeho úpadok predpokladá, má nevyhnutne za následok ukrátenie niektorej z pohľadávok veriteľa, pričom práve procesnou zodpovednosťou správcu je, aby ukrátenie niektorej z pohľadávok prihlásených do konkurzu preukázal.

40. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, postupom v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP. Z ustanovenia § 387 ods. 2 CSP vyplýva, že v prípade, ak sa v celom rozsahu odvolací súd stotožňuje s odôvodnením

ním preskúmavaného napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Táto (skrátená) forma odôvodnenia spĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu práva na spravodlivé súdne konanie. Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutí oboch konajúcich nižších súdov v ustálení, že pokiaľ nebolo v konaní preukázané (dôkazným bremenom na strane žalujúceho správcu unesené), že právnymi úkonmi, ktorým žalobca odporuje, došlo k ukráteniu uspokojenia veriteľov úpadcu, a preto nie je potrebné skúmať ďalšie podmienky odporovateľnosti právneho úkonu podľa ust. § 59 ZKR, keďže nebol splnený jeden zo základných zákonných predpokladov odporovateľnosti, pričom všeobecné, ako aj osobitné podmienky odporovateľnosti musia byť naplnené kumulatívne, možno považovať za dostatočnú a preskúmateľnú argumentáciu, ktorá nejaví známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti.

41. Dovolací súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu javilo znaky arbitrárnosti z hľadiska dovolateľom tvrdenej svojvoľnosti (ľubovôle) súdu, keďže súdy oboch nižších inštancií dodržali zákonný rámec pre odôvodnenie svojho rozhodnutia, ako vyplýva predovšetkým z ust. § 220 ods. 2 CSP pre rozsudok súdu prvej inštancie a z ust. § 393 ods. 2 CSP pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ sú dôvody súdneho rozhodnutia zjavné a zreteľné (hoci s nimi neúspešná strana nesúhlasí), nemožno hovoriť o arbitrárnom výkone spravodlivosti z hľadiska dodržania práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (pozri I. ÚS 117/07).

42. Rovnako zmätočnosť súdneho rozhodnutia z hľadiska nepreskúmateľnosti dôvodov vyjadrených v odôvodnení jeho písomného vyhotovenia nie je možné zamieňať s jeho vecnou nesprávnosťou z hľadiska nesprávne zisteného skutkového stavu alebo nesprávneho právneho posúdenia veci (sporu).

43. Dovolací súd zhŕňa, že preskúmaním dotknutých rozhodnutí a v nich obsiahnutých záverov súdov nižšej inštancie, chápaných v ich organickej jednote ako celok ( I. ÚS 259/2018), dospel k záveru, že konajúce súdy sa z hľadiska práva na spravodlivý proces zrozumiteľným a akceptovateľným spôsobom vysporiadali s predmetom sporu a aplikujúc procesnoprávne i hmotnoprávne ustanovenia relevantnej právnej úpravy, vyjadrili sa k podstatným argumentom strán sporu, pričom svoje závery primeraným spôsobom zdôvodnili. Preto dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu možno z hľadiska jeho preskúmateľnosti považovať za dostatočne odôvodnené, jeho záverom nechýba predchádzajúca interpretácia príslušných právnych noriem a nemožno ho preto považovať za svojvoľné. Skutočnosť, že dovolateľ má na vec odlišný právny názor a s meritórnym rozhodnutím ako ani s dôvodmi jeho prijatia nižšími súdmi z hľadiska nimi prijatých skutkových a právnych záverov sa nestotožňuje, bez ďalšieho nezakladá porušenie jeho označených procesných práv v zmysle ust. § 420 písm. f/ CSP.

44. K ďalšej námietke dovolateľa v súvislosti s nevykonaním všetkých navrhnutých dôkazov dovolací súd uvádza, že už v minulosti opakovane vyslovil, že dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa ust. § 420 písm. f/ CSP nie je tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, o nevykonaní všetkých navrhovaných dôkazov alebo o nesprávnom vyhodnotení niektorého dôkazu (3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval aj ústavný súd, napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, pričom nedospel k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.

45. Dovolací súd zdôrazňuje, že súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Ak teda súd v priebehu konania nevykoná všetkynavrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle ust. § 420 písm. f/ CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčené (obdobne R 125/1999, R 6/2000). Rovnako, pokiaľ by aj súd niektorý z vykonaných dôkazov vyhodnotil nesprávne, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné.

46. Do práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva procesnej strany, ak si neosvojí ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, a ak sa neriadi ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, IV. ÚS 251/03, II. ÚS 3/97).

47. Niet pochýb, že k základným právam procesnej strany patrí aj právo navrhovať a predkladať dôkazy, ale nie je procesným pochybením súdu to, že súd procesnou stranou navrhované dôkazy neakceptoval, resp. nevykonal v tomto smere dokazovanie. Súd hodnotí predložené dôkazy, vykonáva dokazovanie aj inými dôkazmi, než predložia strany a následne ich hodnotí podľa svojho uváženia v zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku. V preskúmavanej veci nemal dovolací súd za preukázané, že by sa týmto postupom súdy nižšej inštancie neriadili. Dovolací súd zdôrazňuje, že procesným pochybením by bol taký postup súdu, ktorý by procesnej strane v konaní znemožnil dôkazy predkladať alebo navrhovať.

48. Procesnému právu sporovej strany navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil, resp. prečo ich nevzal za základ svojich skutkových zistení. Dovolací súd poznamenáva, že ako už bolo povedané vyššie, prípadné nedostatky pri zisťovaní skutkového stavu, alebo nesprávne skutkové závery prijaté konajúcimi súdmi, nie je možné podrobiť dovolaciemu prieskumu. Dovolací súd totiž nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

49. Dovolací súd vo vzťahu k obšírne formulovaným námietkam dovolateľa týkajúcim sa posudzovania náležitostí odporovacej žaloby, považuje za potrebné uviesť, že označenie veriteľa a ukrátenej pohľadávky je rozhodujúca skutočnosť, ktorú by mala obsahovať odporovacia žaloba, pričom je úlohou žalobcu v odporovacom konaní existenciu ukrátenej pohľadávky (ktorá existovala v čase vykonania odporovaného úkonu úpadcu) niektorého z prihlásených veriteľov, preukázať, pričom je irelevantné, pohľadávka ktorého alebo koľkých veriteľov bola ukrátená. Podľa dovolacieho súdu žalobca však môže v žalobe tvrdiť ukrátenie aj celej sumy pohľadávok všetkých prihlásených veriteľov, ktoré im vznikli v čase vykonania právneho úkonu dlžníka. Konkretizáciu týchto veriteľov a pohľadávok môže vykonať aj odkazom na Zoznam pohľadávok prihlásených v konkurze, ktorý je založený v konkurznom spise úpadcu (rovnako pozri sp. zn. 4Obdo/75/2022). V predmetnej veci žalobca už v žalobe tvrdil ukráteniecelej sumy pohľadávok prihlásených veriteľov a odkázal v rámci ich špecifikácie na Zoznam pohľadávok prihlásených do konkurzu úpadcu, s označením konkrétneho konkurzného spisu úpadcu, kde je zoznam založený. Zároveň však treba zdôrazniť (čo už bolo vyslovené v rozhodnutí sp. zn. 4Obdo/75/2022), že „pre naplnenie jedného z predpokladov úspešnosti odporovacej žaloby postačuje preukázanie existencie (zistenie) aspoň jednej v konkurze úpadcu prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov, o ktorej uspokojenie bol tento veriteľ účinnosťou napadnutého právneho úkonu úpadcu ukrátený. Takúto pohľadávku/-ky súd v záverečnom rozhodnutí vo veci konkretizuje.“ Pokiaľ však z navrhnutých dôkazov a vykonaného dokazovania takýto záver pre súd nevyplýva, t.j. žalobca svoju povinnosť uniesť dôkazné bremeno nesplní, potom nemožno dospieť k záveru, že súdy nižších inštancií sa dopustili pochybenia v zmysle nesprávnej aplikácie a interpretácie právnej normy na daný skutkový stav.

50. Dovolací súd ešte v súvislosti s otázkou dôkazného bremena, ktorého neunesenie bolo v prejednávanom prípade dôvodom rozhodnutia v neprospech dovolateľa, zdôrazňuje, že spochybňovanie záverov súdov nižších inštancií o nepreukázaní predpokladov odporovateľnosti právneho úkonu, je záverom výslovne vyplývajúcim z vykonaného dokazovania, v rámci ktorého bolo povinnosťou žalobcu preukázať tvrdenia, o ktoré opieral svoj nárok uplatnený žalobou. Dovolací súd, ako už zdôraznil vyššie, nie je oprávnený posudzovať (prehodnocovať) procesne náležitým spôsobom zistený a ustálený skutkový stav súdmi nižších inštancií a zaoberať sa skutkovými otázkami. Dovolací súd taktiež pre úplnosť a potvrdenie, že posudzovanie unesenia, resp. neunesenia dôkazného bremena spadá do štádia zisťovania skutkového stavu veci, dodáva, že,,otázka posudzovania dôkazného bremena je integrálnou súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov. Nejde teda o právne posudzovanie veci, ktorým treba spravidla rozumieť hmotnoprávne posúdenie (subsumpciu). Ani prípadné ustálenie odlišného skutkového stavu v odvolacom konaní v dôsledku odlišného posúdenia dôkazného bremena, by neznamenalo odlišné právne posúdenie veci (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 400/09 zo 6.5.2010).

51. Dovolací súd preto uzatvára, že pre rozhodnutie oboch súdov nižších inštancií bol podstatný záver o neunesení dôkazného bremena žalobcu vo vzťahu k tvrdenej existencii základnej hmotnoprávnej podmienky úspešného odporovania žalobou uplatnených právnych úkonov úpadcu, stanovenej v § 57 ods. 4 ZKR. Žalobca len spochybňuje skutkové zistenia a závery súdov nižších inštancií, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie v predmetnej veci k tomu, že žalobca predloženými dôkazmi nepreukázal, že došlo k ukráteniu prihlásených pohľadávok veriteľov úpadcu, resp. že po vykonaní odporovaných právnych úkonov sa majetok úpadcu zmenšil, nepreukázal, v akom rozsahu sa majetok úpadcu zmenšil, a aký majetok zostal úpadcovi na uspokojenie prihlásených pohľadávok veriteľov. Dovolací súd tu zdôrazňuje, že skutočnosť, že žalobca neakceptoval skutkové závery odvolacieho súdu, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, je pre záver o prípustnosti a dôvodnosti dovolania právne irelevantná (porov. II. ÚS 416/2018). 52. Dovolací súd ešte záverom konštatuje, že dovolateľ v zásade opakovane uvádzal všetky dôvody a námietky, ktoré už boli v konaní pred súdmi nižšej inštancie vznesené a s ktorými sa tieto vo svojich rozhodnutiach aj vysporiadali. Z dovolania v zásade vyplýva, že žalobca vytýka odvolaciemu súdu viacero nesprávností, kritizuje najmä spôsob vykonania a hodnotenia dôkazov a nesúhlasí so závermi súdov nižšej inštancie, pričom svojimi námietkami napáda a spochybňuje skutkové zistenia a závery prijaté vo veci súdmi nižších inštancií. Uvedené však nie je možné považovať za vadu zmätočnosti spočívajúcu v porušení práva žalobcu na spravodlivý proces. 53. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie žalobcu podané z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP odmietol v zmysle ustanovenia § 447 písm. c) CSP ako procesne neprípustné bez toho, aby sa zaoberal dôvodnosťou dovolania.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP

54. Dovolateľ zároveň odôvodnil svoj mimoriadny opravný prostriedok s poukazom na § 421 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

55. Pre dovolanie prípustné podľa § 421 CSP platí, že ho možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, avšak ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolanie podané z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci musí mať určitú kvalitu, a to v tom, že musí zodpovedať náležitostiam podľa § 432 ods. 1 a 2 CSP.

56. Podľa ust. § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

57. Podľa ust. § 432 ods. 2 CSP, dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

58. Podľa ust. § 447 ods. 1 písm. f) CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.

59. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa ust. § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj ust. § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom právnu otázku zásadného právneho významu, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania (uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/206/2016 z 26.09.2017, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/52/2017 z 8.6.2017).

60. Pokiaľ má dovolací súd riešiť právnu otázku, ktorou sa dovolací súd ešte nezaoberal (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP), tak v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení je povinnosťou dovolateľa ako procesnej strany a/ konkretizovať právnu otázku, ktorá je pre konanie kľúčová, a ktorá doposiaľ nebola predmetom posúdenia zo strany dovolacieho súdu a b/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Civilný sporový poriadok v tomto smere zaťažuje argumentačnou povinnosťou dovolateľa, a nie dovolací súd.

61. Posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery prichádza do úvahy až vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné (viď R 54/2012 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010,

sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 7Cdo/17/2013).

62. Vadu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ vzhliadol v nesprávnom právnom posúdení formulujúc právnu otázku nasledovne (doslovná citácia dovolania - pozn. dovolacieho súdu): „S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti má Dovolateľ za to, že sa súdy oboch inštancií dostatočne nevysporiadali s predmetom odporovania, resp. absolútne opomenuli identifikáciu a individualizáciu charakteru právnych úkonov, ktoré boli predmetom odporovania. V spojení s nedostatočným právnym posúdením sa následne riadili nesprávnymi právnymi úvahami vychádzajúcimi z prejednávanej veci nepriliehavej rozhodovacej praxe odvolacích súdov v dôsledku čoho napokon dospeli k nesprávnym právnym záverom ako aj posúdeniu veci. Pre odstránenie akýchkoľvek ďalších pochybností preto Dovolateľ považuje za potrebné, aby sa dovolací súd vysporiadal nielen s otázkou, či existencia spriaznenosti osôb, medzi ktorými bol napadaný právny úkon realizovaný bez ďalšieho nezakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku úpadku dlžníka ako jednej z podmienok pre naplnenie hmotnoprávneho predpokladu odporovateľnosti podľa ust. 57 ods. 4 ZKR, ale aj s otázkou, či sa povinnosť preukázania tzv. kvalifikovaného zmenšenia majetku vzťahuje bez rozdielu na všetky právne úkony a bez ohľadu na ich charakter a potrebu jeho skúmania zo strany konajúcich (najmi pri úkonoch, z povahy ktorých bez ďalšieho priamoúmerné zmenšenie majetku vyplýva preukázateľne neekvivalentné právne úkony) a to aj tie právne úkony, ktoré boli uskutočnené v čase preukázaného úpadkového stavu dlžníka titulom predlženia a zároveň s otázkou, aké sú jednotlivé atribúty pojmu kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka vo vzťahu k jednotlivým právnym úkonom zohľadňujúc (i) charakter a osobitosti právnych úkonov, a (ii) existenciu alebo absenciu úpadkového stavu dlžníka vo forme predlženia, teda či je právny úkon realizovaný buď v čase existencie predlženia dlžníka, kedy majetková podstata dlžníka preukázateľne nepostačuje na uspokojenie jeho záväzkov (a každým neekvivalentným úkonom dochádza k prehĺbeniu predlženia) alebo v čase, kedy nie je daná existencia predlženia dlžníka a tak je z logiky veci potrebné preukázať negatívny dopad uskutočneného právneho úkonu, teda jeho neekvivalentnosť, ktorá spôsobila úpadok dlžníka vo forme predlženia (kvalifikované zmenšenie majetku), pričom tento následok (spôsobenie úpadku uskutočnením konkrétneho neekvivalentného právneho úkonu) je potrebné preukazovať.“

63. Vzhľadom na obsah dovolania (§ 124 ods. 1 CSP v spojení s § 438 ods. 1 CSP), sa dovolací súd zameral na kumulatívne uplatnený dovolací dôvod vyvodený z ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP, kedy prípustnosť dovolania je potrebné vykladať tak, že dovolanie je prípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená ustálene. Nemožno túto prípustnosť teda vykladať tak, že je to právna otázka, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vôbec riešená (I. ÚS 51/2020, I. ÚS 115/2020).

64. Zároveň platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré nemajú vôbec súvis s rozhodovaným sporom. Uvedenému musí zodpovedať aj argumentácia dovolateľa, pokiaľ ide o vymedzenie prípadnej nesprávnosti právneho posúdenia odvolacím súdom, a pokiaľ ide o uvedenie právnej argumentácie, ako mal podľa jeho názoru odvolací súd vec správne posúdiť. Táto povinnosť sa vzťahuje nielen na samotné vymedzenie právnej otázky, ktorá musí byť pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, ale aj na to, aby právna otázka (a dovolateľom predložené právne posúdenie veci) mala oporu v skutkovom stave zistenom súdmi nižšej inštancie, nakoľko dovolací súd je v zmysle ustanovenia § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil odvolací súd.

65. Dovolateľom položené otázky tak, ako ich v dovolaní uviedol, uvedené kritéria nespĺňajú a ich formulácia opomína základné závery rozhodujúce pre právne úvahy odvolacieho (i prvoinštančného)súdu. Pritom pre záver o tom, že ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej a pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor sporovej strany, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver najvyššieho súdu rozhodujúceho o dovolaní.

66. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na potvrdení záverov súdu prvej inštancie z dôvodov založených výslovne na skutkových záveroch, a to o neunesení dôkazného bremena žalujúcej strany k preukázaniu splnenia hmotnoprávneho predpokladu odporovateľnosti dotknutého právneho úkonu podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR. Odhliadnuc od dovolateľom priamo formulovaných otázok, ktoré však nezodpovedajú kritériám vyplývajúcim z ust. § 432 ods. 1 a 2 CSP, a to z dôvodu, že išlo v zásade o hypotetické otázky, na ktorých odvolací súd kľúčovo nezaložil svoje napadnuté rozhodnutie (keďže svoje rozhodnutie založil na nepreukázaní základného predpokladu konania ako takého - zmenšenia majetku dlžníka ukracujúcim úkonom), dovolací súd, zohľadňujúc obsah dovolateľom nastolených otázok pokiaľ išlo o výklad ust. § 57 ods. 4 ZKR z hľadiska posúdenia predpokladov preukazovania podmienky existencie ukracujúceho úkonu vo vzťahu k iným veriteľom, dospel k záveru, že je však možné z obsahu a celkového kontextu dovolania zjavne vyrozumieť a vyabstrahovať jednu zrozumiteľnú právnu otázku, ktorú odvolací súd podľa názoru dovolateľa nesprávne právne posúdil a od ktorej záviselo konečné rozhodnutie vo veci. Pritom mal dovolací súd na pamäti názor ústavného súdu, podľa ktorého „základné právne otázky, ktoré v civilných sporoch vznikajú, súvisia s podriadením skutkového stavu pod normu hmotného práva, ktorá so skutočnosťou spája právny následok. Úlohou najvyššieho súdu.... je hľadanie, či už zákonom alebo judikatúrou neriešených otázok, tak ako to vyplýva z § 421 ods. 1 CSP“. (III. ÚS 303/2021)

67. V danom prípade išlo o otázku, „či existencia spriaznenosti osôb, medzi ktorými bol napadaný právny úkon realizovaný, bez ďalšieho nezakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku úpadku dlžníka ako jednej z podmienok pre naplnenie hmotnoprávneho predpokladu odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods.4 ZKR, v dôsledku čoho nie je potrebné osobitne preukazovať, ktorý z konkurzných veriteľov bol napadnutými úkonmi ukrátený na možnosti svojho uspokojenia prihlásenej pohľadávky.“

68. Uvedená právna otázka interpretácie ust. § 57 ods. 4 ZKR, na základe ktorého boli kumulatívne uplatnené osobitné dôvody neúčinnosti napadnutého právneho úkonu úpadcu ako úkonu zvýhodňujúceho (tu žalovaného), nebola v čase vydania napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu riešená, avšak v čase rozhodovania o dovolaní v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu už vyriešená bola, preto v tejto časti nebola splnená ani podmienka procesnej prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

69. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4Obdo/75/2022 zo dňa 25. apríla 2024, výslovne uvádza právne závery, a to vo vzťahu k otázke formulovanej nasledovne: „Či existencia spriaznenosti osôb, medzi ktorými bol napadaný právny úkon realizovaný bez ďalšieho nezakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku úpadku dlžníka ako jednej z podmienok pre naplnenie hmotnoprávneho predpokladu odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods.4 ZKR.“

70. Dovolací súd v citovanom uznesení, s odkazom na ďalšie relevantné rozhodnutia najvyššieho súdu, konštatuje nasledovné: „Žaloba na uplatnenie práva odporovať podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii musí, okrem včasnosti jej podania na súd v prekluzívnej lehote, spĺňať všeobecné náležitosti podania na súd upravené v § 127 CSP a súčasne aj náležitosti samotnej žaloby, ktoré sú upravené v §§ 132 - 136 CSP (pričom preukazovanie naliehavého právneho záujmu, hoci ide o určovaciu žalobu, sa v tomto prípade nevyžaduje, keďže právo podať odporovaciu žalobu vyplýva priamo zo ZoKR - § 137 CSP). Medzi všeobecné náležitosti žaloby v zmysle § 127 CSP patrí uvedenie a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. Popri nich musí byť v žalobe podľa § 132 CSP uvedené označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov

na ich preukázanie a žalobný návrh. Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Právny úkon dlžníka, ktorý je predmetom odporovania by mal byť v žalobe vymedzený konkrétnymi údajmi o jeho druhu (napr. zmluva o postúpení pohľadávky, kúpna zmluva a pod.), jeho účastníkoch, predmetu plnenia, dátumom vykonania právneho úkonu, prípadne identifikačným číslom (ak číslo má), aby bolo jeho vymedzenie nezameniteľné s inými úkonmi, ktoré tí istí účastníci prípadne uzavreli v ten istý deň. Malo by v nej byť vymedzené vzhľadom na právnu úpravu práva odporovať v ZoKR, že tento úkon ukracuje uspokojenie v konkurze prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov, a to vymedzením tejto pohľadávky, prípadne i viacerých pohľadávok viacerých veriteľov, ďalej konkretizáciou veriteľa, príp. veriteľov, s uvedením ako sa majetok odporovaným právnym úkonom zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok dlžníkovi na uspokojenie prihlásených pohľadávok/-vky veriteľov/veriteľa zostal (v konaní sa uvedené zisťuje porovnaním stavu majetku pred a po odporovanom právnom úkone vo väzbe na existujúce pohľadávky veriteľov - Najvyšší súd SR, sp. zn. 2Obdo 41/2020). Toto vymedzenie pohľadávky/pohľadávok a veriteľa/veriteľov je dôležité preto, že o odporovateľnosti nemôže byť rozhodnuté skôr, kým nie je v konkurznom konaní, prípadne vyvolanom incidenčnom konaní zistená oprávnenosť prihlásenej pohľadávky, ktorej uspokojenie má byť ukrátené (nemožno totiž ukrátiť uspokojenie pohľadávky, ktorá vôbec nevznikla, teda pohľadávka musí v čase rozhodovania súdu o práve odporovať existovať, a zároveň musí byť v konkurze prihlásená). Keďže však v konkurznom konaní ide vždy o pluralitu veriteľov, je irelevantné pohľadávka ktorého, alebo koľkých veriteľov bola ukrátená. Žalobca môže v žalobe podanej podľa § 57 a nasl. ZoKR v rámci opisu rozhodujúcich skutočností tvrdiť a v konaní preukazovať ukrátenie aj celej sumy pohľadávok všetkých prihlásených veriteľov, ktoré im vznikli v čase vykonania právneho úkonu dlžníka. Znižuje totiž tým riziko prípadnej neúspešnosti odporovacej žaloby pre nenaplnenie jedného z predpokladov úspešnosti odporovacej žaloby, a to ukrátenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov, ktorá pohľadávka musí byť v čase rozhodovania súdu o odporovaní zistená. Povinnosťou strany odporujúcej právny úkon je totiž v súdnom konaní preukázať, že došlo k ukráteniu pohľadávky veriteľa/veriteľov (z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/70/2019, sp. zn. 1Obdo/80/2019). Preukázanie toho, pohľadávka ktorého veriteľa/veriteľov bola ukrátená a v akej výške, sa môže stať v priebehu konania s tým, že (aj) tento procesný úkon podlieha koncentrácii konania (k tomu bližšie viď body 40. - 44. tohto uznesenia). V prípade úspešnosti odporovacej žaloby je právny úkon neúčinný voči veriteľom ex tunc, teda od kedy bol urobený. V odpovedi na druhú položenú otázku dovolateľa v nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd uvádza, že správca už v odporovacej žalobe podanej podľa § 57 ods. 2, ods. 4 ZoKR musí uviesť veriteľa, prípadne veriteľov a konkretizovať ním/nimi prihlásenú pohľadávku, o ktorej/-ých uspokojenie bol/-li napadnutým právnym úkonom ukrátený/-í. Takúto povinnosť si správca v prípade, že v žalobe ako rozhodujúcu skutočnosť tvrdí ukrátenie celej sumy pohľadávok všetkých veriteľov, ktoré im vznikli v čase vykonania právneho úkonu dlžníka, môže splniť aj tým, že v odporovacej žalobe týchto veriteľov a ich pohľadávky špecifikuje odkazom na Zoznam pohľadávok (§ 31 ZoKR) prihlásených veriteľov, ktorý je súčasťou konkurzného spisu vo veci konkurzu dotknutého úpadcu, a do ktorého sa zapisujú všetky podstatné údaje uvedené veriteľmi v prihláškach pohľadávok do konkurzu. Tento zoznam následne k odporovacej žalobe pripojí, aby sa s ním žalovaný mohol oboznámiť. Vzhľadom na tento záver možno konštatovať, že súdy nižšej inštancie postupovali vo vzťahu k akceptácii špecifikácie veriteľov odkazom na Zoznam pohľadávok (§ 31 ZoKR) správne. Opačný prístup by bol podľa dovolacieho súdu prílišne formalistický. Záverom k tejto otázke ešte dovolací súd považuje za potrebné uviesť na dovysvetlenie, že pre naplnenie jedného z predpokladov úspešnosti odporovacej žaloby postačuje preukázanie existencie (zistenie) aspoň jednej v konkurze úpadcu prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov, o ktorej uspokojenie bol tento veriteľ účinnosťou napadnutého právneho úkonu úpadcu ukrátený. Takúto pohľadávku/-ky súd v záverečnom rozhodnutí

vo veci konkretizuje, čo aj urobil súd prvej inštancie v bode 18.1. odôvodnenia rozsudku.“

71. Nepochybne ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa je vecou dôkazného bremena žalobcu a vyhodnotenia v konkrétnej veci vykonaného dokazovania. Úspešnosť odporovateľnosti bude závisieť od toho, či sa majetok dlžníka jeho právnym úkonom zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok mu ostane na uspokojenie pohľadávky. Odporovateľnosť predpokladá, že právnym úkonom dlžníka sa skráti uspokojenie pohľadávky veriteľa, teda že v dôsledku konkrétneho právneho úkonu dlžníka nebude pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku uspokojená vôbec alebo len čiastočne. Pri zvýhodňujúcich právnych úkonoch (§ 59 ZKR ) sa zníženie hodnoty majetku, z ktorého sa majú uspokojiť pohľadávky veriteľov, relativizuje (napríklad pri zaplatení nesplatnej pohľadávky veriteľa, pretože tým dochádza aj k zníženiu pasív). Vo všetkých prípadoch znevýhodňujúcich právnych úkonov môže dôjsť k ukráteniu pohľadávok ostatných veriteľov len vtedy, keď majetok dlžníka nestačí na uspokojenie všetkých pohľadávok veriteľov. Ak teda dlžník nemá dostatok majetku na uspokojenie všetkých pohľadávok, riskuje úspešnú odporovaciu žalobu, ak zvýhodní niektorého veriteľa na úkor iného svojho veriteľa. Dôkazné bremeno o tom, že majetok dlžníka nestačil na úplné uspokojenie všetkých pohľadávok veriteľov, má správca (resp. veriteľ), ktorý podal odporovaciu žalobu. Súčasne musí preukázať splnenie aj ostatných predpokladov stanovených v ust. § 59 ods. 1 ZKR. (porovnaj Ďurica, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. 4. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2021, s. 511)

72. Nepochybne základnou podmienkou odporovateľnosti je preukázanie ukrátenia veriteľov. Nie každý právny úkon dlžníka spôsobuje ukrátenie veriteľa. Vymedzenie ukrátenia veriteľa je v právnej teórii viazané predovšetkým na zmenšenie majetku dlžníka, z ktorého by sa mala uspokojiť veriteľova pohľadávka. Podstatné je, že majetok dlžníka v rozhodnej dobe bol odporovateľným úkonom zmenšený (prípadne bude v budúcnosti zmenšený). Aktívna legitimácia na podanie odporovacej žaloby je daná v prípade, ak odporovateľným úkonom dlžníka došlo k zmenšeniu majetku dlžníka v tom smere, že sa tým ukracuje uspokojenie veriteľov pohľadávky (IV. ÚS 284/2010).

73. Podľa názoru dovolacieho súdu v preskúmavanej veci odvolací súd (a rovnako aj súd prvej inštancie) prijali správny záver o neunesení dôkazného bremena žalujúcej strany, keď primárne sa zaoberali preskúmateľnosťou skutočnosti preukázania ukracujúceho úkonu a preukázania takejto skutočnosti aspoň vo vzťahu k jednému veriteľovi, nielen paušálnym poukazom na závery účtovníctva.

74. Súdmi nižších inštancií bolo správne aplikované ustanovenie § 57 ods. 4 ZKR, ich právny názor vychádza zo zmyslu samotného konkurzného konania a osobitne z účelu inštitútu odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka v zmysle úpravy Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Pôvodne bolo základnou funkciou konkurzného práva len pomerné uspokojenie pohľadávok veriteľov z výťažku získaného speňažením majetku dlžníka v ich súbehu (pri súbežnom uplatnení pohľadávok) v záujme toho, aby nedošlo k individuálnemu uspokojeniu pohľadávok len niektorých veriteľov. (pozri Ďurica, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. 4. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2021, s. 2). V tomto smere všeobecne akceptovanou skutočnosťou je potreba zabezpečiť ochranu veriteľov, skôr než spoločnosť vstúpi do konkurzu. Hlavným rizikom každého veriteľa je, že jeho pohľadávka nebude uspokojená v čase, keď sa stane splatnou. Samotným účelom konkurzného konania by malo byť zachovanie princípu pari passu (tzn. rovnakého postavenia; pozn. dovolacieho súdu) pri uspokojovaní veriteľov. Konkurzné právo berie veriteľom právo individuálneho vymáhania pohľadávok a nahrádza ho právom podieľať sa na tvorbe rozhodnutí o tom, ako má byť s dlžníkovým majetkom naložené a zároveň toto právo vykonávajú veritelia kolektívne. Tento účel sa dosahuje aj prostredníctvom skúmania právnych úkonov uskutočnených ešte pred samotným začatím konkurzného konania, a to za účelom zhodnotenia možnosti ich odporovateľnosti. (pozri Dolný, J. Odporovateľnosť právnych úkonov v konkurznom práve. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 2)

75. Dovolací súd má za to, že ďalšie otázky tak, ako sú dovolateľom zložito formulované, sú otázkami skutkovými, teda nejde o otázky právne, t. j. o nesprávne právne posúdenie veci v zmysle nesprávneho vyvodenia právnych záverov zo zisteného skutkového stavu. Navyše, ich zodpovedanie nebolo pre rozhodovanie odvolacieho súdu kľúčovým, ako už bolo uvedené vyššie. Z dovolateľom (navyše obšírnych a ťažko formulovaných) otázok nemožno dospieť k záveru, že nimi namieta, že konajúci súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval, alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Za relevantné vymedzenie dovolacieho dôvodu v zmysle ust. § 432 ods. 1 a 2 CSP nemožno považovať argumenty dovolateľa, z ktorých je zrejmá v podstate len jeho nespokojnosť s vyvodením iných skutkových zistení a záverov, než ním predkladaných v konaní.

76. Z obsahu dovolateľom nastolených otázok vyplýva, že dovolateľ namieta (opakovane tvrdí), že svojimi dôkazmi preukázal stav majetku úpadcu pred a po uskutočnení odporovaných právnych úkonov, zastavajúc názor, že preukázal, že vykonaním predmetných právnych úkonov úpadcom jeho ďalší majetok už nepostačoval na úplné uspokojenie prihlásených pohľadávok veriteľov existujúcich v čase vykonania sporných správnych úkonov. Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľ týmito otázkami len namietal posudzovanie splnenia predpokladov odporovateľnosti právnych úkonov súdmi nižšej inštancie, vyjadrujúc jeho nespokojnosť so zamietnutím žaloby z dôvodu neunesenia dôkazného bremena, v zásade namietal rozsah dôkazného bremena, ktoré mal niesť a naplniť. V dovolaní spochybňoval závery nižších súdov, ktoré konštatovali, že neuniesol dôkazné bremeno, čo zodpovedá skutkovej otázke. Súdy nižšej inštancie dali žalobcovi v rámci svojich rozhodnutí jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na ním nastolené podstatné argumenty a otázky, ktoré v konaní vystali, pričom všeobecná nespokojnosť žalobcu s výsledkom konania a skutkové otázky nevyhovujú zákonným požiadavkám na prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Dôvodom zamietnutia žaloby bolo primárne neunesenie dôkazného bremena žalobcu, keďže žalobca v skutkovej rovine nepreukázal stav majetku úpadcu pred a po týchto právnych úkonoch a po ich účinnosti, a teda, že odporovateľné právne úkony boli ukracujúcimi právnymi úkonom podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR.

77. Vzhľadom na vyššie uvedené tak dovolanie podané žalobcom nespĺňa kritériá prípustnosti dovolania podaného z dôvodu podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Vymedzené otázky predstavujú otázky skutkové (a nie právne), ktoré nemôžu založiť prípustnosť dovolania v posudzovanej veci, pričom zároveň nešlo ani o kľúčové otázky, na ktorých by spočívalo rozhodnutie týchto súdov. Záver o neprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP pri riešení tzv. skutkových otázok zaujal dovolací súd už vo svojich skorších rozhodnutiach (viď uznesenie sp. zn. 1Obdo/47/2017, sp. zn. 4Obdo/45/2017, sp. zn. 5Obdo/22/2017).

78. Dovolací súd ešte pripomína, že pre prípustnosť dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je relevantný len subjektívny názor dovolateľa, teda čo on sám z hľadiska svojho (ne)úspechu v spore považuje za právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej a ani jeho hodnotenie právneho posúdenia veci súdom. Dovolací súd sa nemôže vecne (novo) zaoberať námietkami podľa predstáv dovolateľa, ak sa nimi meritórne nezaoberal odvolací súd, z dôvodu ich neuvedenia odvolateľom v rámci odvolacieho konania.

79. Dovolací súd tiež poukazuje na druhú právnu vetu judikátu R 73/2019 publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 7/2019, podľa ktorej: „Dovolateľ môže v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku, úspešne argumentovať iba tými dôvodmi, ktoré už skôr namietol v odvolaní, avšak odvolací súd tieto dôvody meritórne posúdil v jeho neprospech.“ Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia (§ 421 ods. 1 CSP) je pre prípustnosť dovolania relevantný len vtedy, ak vec nesprávne právne posúdil odvolací súd, alebo ak v odvolaní namietané nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolací súd svojím procesným postupom nenapravil, pričom dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje zavýznamnú, ako aj všetky dovolacie návrhy, už v odvolacom konaní.

80. Nesprávne právne posúdenie môže byť dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok napadnutého rozhodnutia. Ak bude dovolateľ tvrdiť, že súdy z vykonaného dokazovania nezistili správne skutkový stav a nesprávne vec právne posúdili, a to vo vzťahu k riešeniu niektorej právnej otázky, nepôjde o dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatočné zistenie skutkového stavu. Predložením vlastnej verzie skutkového stavu, ktorý považoval za dôležitý pre rozhodnutie, dovolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale proti skutkovým zisteniam. Nemôže byť v tomto smere postačujúce, nakoľko je dovolací súd viazaný obsahovým vymedzením dovolacieho dôvodu, aby namietané nesprávne právne posúdenie veci bolo uvedené len odkazom na zákonné ustanovenie, ale je potrebné, aby dovolateľ konkrétne uviedol právnu otázku a uviedol, prečo zaujal odvolací súd nesprávny právny názor na jej riešenia.“ (Števček, M., Ficová, J., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1604, s. 1606).

81. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže nie je daná procesná prípustnosť dovolania podľa ust. § 420 písm. f) CSP, ani podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolací súd dovolanie žalobcu na základe ust. § 447 písm. c) a písm. f) CSP odmietol.

82. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 druhá veta CSP, § 453 ods.1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie (§262 ods. 2 CSP).

83. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.