5Obdo/80/2020

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, proti žalovanému: Y.. B. H., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom R. S. X, XXX XX C. H., zast. JUDr. Ema Zacharová, advokát, s.r.o., so sídlom Forgáchova Bašta 5676/7, Nové Zámky, IČO: 47 237 023, o určenie popretej pohľadávky, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 5Cbi/36/2018, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 7CoKR/11/2019- 560 zo dňa 25. júna 2020, takto

rozhodol:

I. Dovolanie žalovaného o d m i e t a.

II. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom č. k. 5Cbi/36/2018-473 zo dňa 25.6.2019 rozhodol, že žalobca je veriteľom špecifikovaných vymáhateľných pohľadávok proti úpadcovi Hotel Európa a. s., z titulu označených výkazov daňových nedoplatkov, prihlásených do konkurzu na majetok úpadcu vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 5K/3/2018, špecifikovanými prihláškami pohľadávok, zapísaných v zozname pohľadávok, ako aj určil, že označené pohľadávky sú zabezpečené v prvom poradí záložným právom na nehnuteľnostiach úpadcu zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie I., obec I., okres I..

2. Žalobca, veriteľ uvedených popretých pohľadávok, žalobu odôvodnil tým, že uznesením Okresného súdu Prešov, sp. zn. 5K/3/2018, zo dňa 18.6.2018, bol dňa 22.6.2018 vyhlásený konkurz na majetok úpadcu, v ktorom si v zákonnej lehote uplatnil uvedené pohľadávky - daňové nedoplatky zostavené výkazmi daňových nedoplatkov, ktoré vydal Daňový úrad Prešov, a ktoré nadobudli vykonateľnosť pred vyhlásením konkurzu, v zmysle § 89 zákona č. 563/2009 Z. z., o správe daní a poplatkov v platnom znení (ďalej len „daňový poriadok“ alebo „DP“). Na žalobcu boli pohľadávky postúpené Zmluvou opostúpení daňových nedoplatkov č. 2/2016 uzavretou dňa 30.11.2016 a č. 2/2017 uzavretou dňa 30.11.2017 medzi postupcom Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky a žalobcom ako postupníkom (ďalej len „Zmluvy o postúpení“). Pohľadávky žalobcu sú zabezpečené záložným právom na nehnuteľnostiach úpadcu zapísaných na príslušnom liste vlastníctva na základe Rozhodnutia o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. 9700501/5/1509610/2012/Sko, ktoré vydal Daňový úrad Prešov dňa 4.7.2012 v zmysle § 81 DP. Toto rozhodnutie sa stalo právoplatným dňa 28.7.2012 a vykonateľným dňa 12.7.2012 (ďalej len „Rozhodnutie o zriadení ZP“). Žalovaný (popierajúci veriteľ) poprel pohľadávky žalobcu v celosti, čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia zabezpečovacím právom a poradia zabezpečovacieho práva.

3. Žalovaný popretie všetkých pohľadávok uplatnených troma prihláškami odôvodnil takmer totožnými dôvodmi. Čo do výšky uplatnené pohľadávky poprel z dôvodu premlčania. Súd prvej inštancie považoval námietku za nedôvodnú, keďže zo strany žalobcu bol predložený prehľad daňových nedoplatkov spolu s označením jednotlivých výziev, ktorými jeho právny predchodca realizoval úkony podľa § 80 DP, čím došlo k predĺženiu premlčacej doby následne s nástupom daňového exekučného konania.

4. K popretiu pohľadávky s poukazom na nesprávny právny dôvod vzniku pohľadávky s odkazom na výkazy daňových nedoplatkov s tým, že ide iba o exekučný titul, či to, že výkazy boli vyhotovené v roku 2016 a 2017 pre potreby prehľadu pre postúpenie, súd prvej inštancie toto vyhodnotil ako nedôvodné a odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „NS SR“) sp. zn. 4Sž/143/98 zo dňa 22.6.1999, podľa ktorého „použiteľnosť výkazu daňových nedoplatkov ako exekučného titulu nie je podmienená jeho doručením daňovému dlžníkovi. Výkaz nedoplatkov predstavuje sumár zročných pohľadávok, ktoré majú podklad vo vykonateľných rozhodnutiach vykladajúcich daňovú povinnosť, ktoré sa účastníkovi daňového konania doručujú, alebo ktoré majú podklad v povinnosti ustanovenej zákonom, ktorú má daňový subjekt splniť bez udania a doručenia rozhodnutia. Neobstojí preto námietka žalobkyne, podľa ktorej žalovaný porušil zákon a poškodil ju na jej právach, keď akceptoval výkaz nedoplatkov bez toho, aby jej ho doručil. Právnu relevanciu nemá ani okolnosť, že daňový nedoplatok mohol daňový úrad vymáhať na základe samostatného platobného výmeru o vyrubení penále. Pri zostavovaní výkazu nedoplatkov, ktorý zahŕňa aj pohľadávky z vykonateľných rozhodnutí, je vecou správcu dane, ktorý z exekučných titulov použije“.

5. K zmluvám o postúpení daňových nedoplatkov a ich neúčinnosti, ktorej sa žalovaný dovolával, tvrdiac, že žalobca nie je veriteľom, súd prvej inštancie poukázal na ust. § 86 DP. Mal za to, že postúpenie daňových nedoplatkov je upravené daňovým poriadkom ako špeciálnym právnym predpisom, a preto aplikácia ustanovení občianskeho zákonníka je vylúčená, a teda popretie pohľadávok z týchto dôvodov zo strany žalovaného nemohlo obstáť. Zároveň hodnotil žalovaným rozporované nadobudnutie právoplatnosti výkazov vo vzťahu k doručovaniu p. B. Q. a dospel k záveru, že aj v tejto časti sú námietky nedôvodné.

6. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že na zabezpečenú pohľadávku musí byť podaná samostatná prihláška s uvedením zabezpečenej sumy, druhu, poradia, predmetu a právneho dôvodu vzniku zabezpečovacieho práva, uviedol, že z prihlášok žalobcu vyplýva právny dôvod uplatnených pohľadávok, ktorý je následne špecifikovaný v príslušných výkazoch daňových nedoplatkov. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobcu poukazujúcou na to, že s nesplnením tejto povinnosti zákon nespája taký účinok, aby sa na takú prihlášku neprihliadalo. Súd prvej inštancie prihliadol aj na to, že všetky čiastkové pohľadávky boli zabezpečené tým istým záložným právom.

7. K námietke žalovaného ohľadom popretia vzniku zabezpečovacieho práva podľa ust. § 151e ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), podľa ktorého záložné právo k nehnuteľnostiam vzniká zápisom v katastri nehnuteľností, a teda na jeho režim sa vzťahuje ust. § 47 ods. 2 OZ, ku dňu podania návrhu na konkurz nebolo zapísané záložné právo v katastri nehnuteľností, a teda nevzniklo, podľa ust. § 50 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z., o konkurze a reštrukturalizácii v platnom znení (ďalej aj „ZKR“) už vzniknúť nemôže. K uvedenému súd prvej inštancie poukázal na znenie ust. § 81 ods. 1, 8 a 11 DP, akoaj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn, 7Sžk/14/2016 zo dňa 01.08.2018, kde predmetom posúdenia bolo zriadené záložné právo na zabezpečenie daňového nedoplatku správcom dane, a to rozhodnutím správcu dane v súlade s postupom podľa ust. § 81 a nasl. DP, kde bolo konštatované, že : “záložné právo, ktoré vzniká správnym rozhodnutím správcu dane podľa zákona č. 563/2009 Z. z. (ďalej len „daňové záložné právo“) vzniká nezávisle od exekučného konania podľa zákona č. 233/1995 Z. z., ako aj od daňového exekučného konania, ktoré je upravené v § 88 a nasl. DP záložné daňové právo je podľa názoru odvolacieho súdu zabezpečovacím právom vymedzeným v § 8 zákona č. 7/2005 Z.z., keď zákonodarca zabezpečovacím právom na účely tohto zákona rozumie záložné právo, zádržné právo, zabezpečovací prevod práva a zabezpečovací prevod pohľadávky, vrátane iných práv, ktoré majú podobný obsah a účinky (§ 8 prvá veta zákona č. 7/2005 Z.z., v znení účinnom do 31.12.2014). Ustanovenie § 158 ods. 5 DP upravuje, že po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupom podľa osobitného predpisu (s odkazom na zákon č. 7/2005 Z. z.) sa začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania vyhlásením konkurzu zastavujú - § 48 ZKR, avšak v posudzovanej veci daňové záložné právo nie je exekučným záložným právom zriadeným v exekučnom konaní, postupom podľa zákona č. 233/1995 Z. z., nemožno konštatovať, že zriadené daňové záložné právo je výkonom daňovej exekúcie, keď zákonodarca v 98 DP upravil spôsoby vykonávania daňovej exekúcie, keď považuje za exekúciu: daňovú exekúciu a/ zrážkami zo mzdy a iných príjmov, b/ prikázaním pohľadávky, c/ predajom hnuteľných vecí, d/ odobratím peňazí v hotovosti a iných vecí, pri ktorých nedochádza k predaju, e/ predajom cenných papierov, f/ predajom nehnuteľností, g/ predajom podniku alebo jeho časti, h/ postihnutím majetkových práv spojených s obchodným podielom spoločníka v obchodnej spoločnosti. Preto v prejednávanej veci sa odvolací súd nemohol stotožniť s právnym názorom vysloveným v napadnutom rozsudku prvoinštančným súdom, ktorý poukazoval na účinky vyhlásenia konkurzu vo vzťahu k exekučnému konaniu a exekučnému záložnému právu. Podľa odvolacieho súdu nie je možné exekučné záložné právo a jeho posúdenie vo vzťahu k vyhláseniu konkurzu na majetok úpadcu posudzovať v rovnakom kontexte ako daňové záložné právo, zriadené postupom podľa § 81 a nasl. DP.“ Súd prvej inštancie mal za to, že postačuje katastrálnemu úradu oznámiť, kedy rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v spojení s ust. § 81 ods. 11 DP, na zriadenie daňového exekučného práva nedopadá právna úprava Občianskeho zákonníka.

8. Na záver uviedol, že pri posudzovaní popierajúceho úkonu prihliadol aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/61/2018, podľa ktorého „Z ustanovenia § 32 ods. 18 ZKR nevyplýva záver, že by pohľadávky priznané rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci nemali podliehať preskúmavaniu zo strany správcu. Správca je v prípade zistenia spornosti povinný poprieť aj pohľadávku priznanú rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci.“. Súd mal za to, že uvedené právo patrí aj veriteľovi, pričom najvyšší súd tu uviedol, že: „Dôvodom pre účinné popretie pohľadávky priznanej rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci môžu byť len skutočnosti, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia. Skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním rozhodnutia, nemôžu byť dôvodom pre popretie judikovanej pohľadávky, pretože ich posúdenie patrilo do právomoci orgánu, ktorý rozhodnutie vydal.“ Uviedol, že niektoré námietky žalovaného sa týkali práve skutočností, ktoré nastali pred vydaním rozhodnutí v daňovom konaní, napr. aj opakovaného vydávania výkazov daňových nedoplatkov, čo patrí podľa názoru súdu prvej inštancie do právomoci orgánu, ktorý rozhodnutia vydal, a preto nemôžu byť dôvodom pre popretie pohľadávok, ktoré boli uplatnené na základe v zmysle najneskôr vydaných výkazov. Tiež poukázal na uznesenie najvyššieho súdu z 30. januára 2017, sp. zn. 3Obdo/70/2016, z ktorého vyplýva, že: I. Konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných dôvodov ako tých, ktoré správca uviedol v incidenčnom konaní v popieracom prejave obsiahnutom v zozname pohľadávok. II. Účelom incidenčného konania je rozhodnúť o tom, či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom č.k. 7CoKR/11/2019-560, zo dňa 25. júna 2020, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vo veci bolo preukázané, že prihláškou č. 1, doručenou správcovi dňa 6.8.2018, prihlásil žalobca zabezpečenú pohľadávku vo výške 18.829,12 eur, prihláškou č. 2 zabezpečenú pohľadávku vo výške 288.508,46 eur a prihláškou č. 3 zabezpečenú pohľadávku vo výške

30.437,15 eur, každá zo dňa 30.7.2018. O náležitostiach prihlášok nemal odvolací súd pochybnosti, nakoľko boli vyhotovené na predpísanom tlačive s náležite špecifikovaným dôvodom pohľadávky, a preto správca žalobcovi potvrdil doručenie prihlášok a ich úplnosť v mailovej komunikácii zo dňa 15.8.2018, kde taktiež potvrdil, že ide o zabezpečené pohľadávky v sume 337.774,73 eur s tým, že tieto prihlášky boli riadne doručené a sú zapísané v zozname prihlásených pohľadávok, pričom ich možno považovať za úplné. Na základe uvedeného preto nebol dôvod pochybovať o náležitostiach prihlášok a riadnom uplatnení prihlásených pohľadávok v rámci konkurzného konania. 10. Ohľadom právneho dôvodu pohľadávok uviedol, že tento bol náležite v prihláškach špecifikovaný, pričom právnym dôvodom boli tzv. výkazy nedoplatkov a poukázal na ustálenú súdnu prax (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/143/98 zo dňa 22.6.1999), podľa ktorej výkazy nedoplatkov sú použiteľné ako exekučný titul, pričom uvedenie právoplatného výkazu nedoplatkov ako právneho dôvodu vzniku pohľadávky je skutkovou okolnosťou, z ktorej možno usudzovať existenciu prihlásených pohľadávok.

11. Odvolací súd k namietanému nedostatočnému zverejneniu zmluvy o postúpení pohľadávok uviedol, že nemožno konštatovať, že by predmetná zmluva nebola zverejnená v zmysle ust. § 5a ods. 1, 2 zákona č. 211/2000 Z.z., o slobodnom prístupe k informáciám, nakoľko v konaní na súde prvej inštancie bolo preukázané, že táto zmluva v Centrálnom registri zmlúv zverejnená bola s výnimkou jej príloh, pre ochranu daňového tajomstva. Odvolací súd bol názoru, že nemožno len z tejto okolnosti (nezverejnenie príloh) vyvodzovať to, že zmluva ako celok zverejnená nebola. Poskytnutie informácie o tejto zmluve bolo dodržané a oprávnený subjekt mohol čerpať informácie aj z takto dostupného zdroja, prípadne na podklade zverejnenia domáhať sa ďalších informácií u povinného subjektu, pokiaľ by takýto postup bol dôvodný v zmysle citovaného zákona. Poukázal na ustanovenie § 86 ods. 8 DP, z ktorého vyplýva, že na postúpenie daňového nedoplatku podľa tohto zákona sa Občiansky zákonník nepoužije, preto konštatoval, že nemôže obstáť námietka žalovaného spočívajúca v neúčinnosti predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávok s odkazom na ustanovenie § 47a Občianskeho zákonníka.

12. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie správne vysporiadal aj s otázkou premlčania nárokov uplatňovaných žalobcom v konaní, keď správne poukázal na to, že v zmysle § 85 ods. 1 až 5 DP sa právo na vymáhanie daňového nedoplatku premlčuje po šiestich rokoch po skončení kalendárneho roka, v ktorom daňový nedoplatok vznikol, avšak ak správca doručí (výzvu) daňovému subjektu v zmysle § 80 DP (čo sa aj stalo), začína plynúť nová premlčacia lehota po skončení kalendárneho roka, v ktorom bola výzva doručená.

13. V konaní ide o zabezpečené pohľadávky, tzv. daňovým záložným právom, pričom treba rozlišovať medzi exekučným záložným právom a daňovým záložným právom, pričom daňové záložné právo nariadením konkurzu nezaniká a je naďalej zabezpečovacím prostriedkom slúžiacim na zabezpečenie daňových nedoplatkov tak, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 7Sžk/14/2016 z 1.8.2018). Na základe uvedeného preto nebolo možné spochybniť postavenie žalobcu ako záložného veriteľa, pričom súd mal tiež za to, že zápis do registra záložných práv nie je nevyhnutný, nakoľko ide o vznik tzv. mimozmluvného záložného práva. Údajné rozdiely medzi výkazmi, na ktoré poukazoval žalovaný v odvolaní, nijako nenamietal v prvoinštančnom konaní, pričom v odvolaní pripustil, že celková suma pohľadávok prihlásená žalobcom predmetnými prihláškami predstavuje 337.774,37 eur a je len o 33,19 eur nižšia ako celková zabezpečená suma, čo odvolací súd vyhodnotil tak, že táto námietka žalovaného nie je spôsobilá privodiť iné závery, než aké urobil súd prvej inštancie v prejednávanej veci.

14. K namietanému spochybňovaniu plnomocenstva osoby, ktorá zastupovala v tom čase dlžníka, t.j. Hotel Európa, a.s., B. Q., odvolací súd konštatoval, že toto nebolo náležite odôvodnené a nemal o ňom pochybnosti ani daňový úrad, ktorý s touto splnomocnenkyňou konal.

15. K procesnej stránke veci uviedol, že nevyhotovenie zápisnice o pojednávaní a odkaz na použité záznamové prostriedky, z ktorých dodatočne mala byť zápisnica o pojednávaní vyhotovená, tak takýto postup nie je v rozpore s § 99 ods. 1 CSP, nakoľko len ak to súd považuje za vhodné a účelné, spisuje sa o procesných úkonoch aj zápisnica. Následné vyhotovenie zápisnice o pojednávaní zo záznamutechnického zariadenia určeného na zaznamenávanie zvuku nie je vylúčené, pretože tento postup predpokladá § 98 CSP. Právny názor vyslovený súdom prvej inštancie na niektorom z pojednávaní pred rozhodnutím vo veci samej nie je právne záväzný, pretože ide o právny názor predbežný, pričom oboznámenie strán s takýmto názorom a následne iné rozhodnutie vo veci nemožno kvalifikovať ako vadu, ktorá by mohla mať za následok znemožnenie uskutočňovania procesných práv niektorej zo strán, alebo že by išlo o vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozhodujúcou okolnosťou je to, aby súdne rozhodnutie bolo riadne odôvodnené a spĺňalo požiadavky uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP (požiadavky preskúmateľnosti).

16. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) včas dovolanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil podľa ust. § 420 písm. f/ CSP tým, že odvolací súd dovolateľovi nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a zároveň podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe.

17. Vadu podľa ust. § 420 písm. f/ CSP videl dovolateľ v skutočnosti, že obe rozhodnutia súdov nižšej inštancie vykazujú znaky nespravodlivosti a nerovnakého prístupu k stranám sporu. Súdy mali nedostatočne skúmať splnenie procesných podmienok konania a nesprávne vyhodnotiť aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Tvrdil, že súd prvej inštancie v rozpore so zásadou koncentrácie umožňoval žalobcovi predkladať nové dôkazy, ktoré mal žalobca k dispozícii už pri podaní žaloby. Tiež namietal, že súd prvej inštancie vyslovením svojho právneho názoru na prvom pojednávaní navodil určité očakávania výsledku konania, ktoré sa však nenaplnili. Ďalej sa súd prvej inštancie nezaoberal námietkami a argumentami dovolateľa, nevykonal alebo nevyhodnotil ním predložené dôkazy a nevysporiadal sa s judikatúrou, na ktorú poukazoval, a teda rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

18. Ďalej namietal, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nespĺňa obsahové náležitosti podľa § 393 ods. 2 CSP a odvolací súd nedostatočne zhrnul skutkové tvrdenia strán a právne argumenty. Nezaoberal sa judikatúrou, na ktorú dovolateľ poukazoval už v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj v podanom odvolaní, a neodôvodnil, prečo sa od tejto odklonil. Mal za to, že oba súdy nižšej inštancie sa bez odôvodnenia odklonili od účelu incidenčného konania vyjadreného v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/70/2016, a teda súd vo svojom rozhodnutí neposúdil popreté pohľadávky tak, ako boli prihlásené. Dovolateľ zotrvával na svojom tvrdení, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie prihlášok. Na základe uvedených skutočností mal odvolací súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožniť dovolateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

19. Vo vzťahu k namietanému dovolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP uviedol, že prihlášky neboli podané v súlade s ust. § 29 ZKR, pričom odvolací súd nesprávne právne vec posúdil tým, že sa nezaoberal zákonnou povinnosťou prihlásiť každú pohľadávku, pokiaľ je zabezpečená záložným právom na samostatnom tlačive, s rozlíšením, či ide o istinu alebo jej príslušenstvo. Mal za to, že závery odvolacieho súdu sú v rozpore s vykonaným dokazovaním a závermi súdu prvej inštancie. Odvolací súd mal nesprávne posúdiť povinnosť aplikácie ust. § 29 ods. 2 ZKR, keď nemal pochybnosti o náležitostiach jednotlivých prihlášok. Podľa dovolateľa pohľadávky tak, ako boli prihlásené, sú zo zákona vylúčené z uspokojenia v konkurze, z dôvodov obsiahnutých v popieracom prejave žalovaného. Nesprávne práve posúdenie videl aj v nerešpektovaní ust. § 29 ZKR tak, aby bolo rozlíšené prihlásenie istiny, poplatkov, nákladov spojených s uplatnením, pretože každý je z iného právneho dôvodu, pričom žalobca prihlásil všetko v jednej sume, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť podaných prihlášok, s čím sa súdy nevysporiadali.

20. K nesprávnemu právnemu posúdeniu malo dôjsť aj tým, že nenastali právne následky zmlúv o postúpení daňových nedoplatkov. Podľa dovolateľa súd riadne nevykonal dôkaz navrhnutý žalovaným na pojednávaní dňa 28.5.2020, t.j. dôkaz, akým spôsobom boli zverejnené jednotlivé zmluvy o postúpení daňových nedoplatkov, a vôbec neposúdil tento popierací dôvod. Namietal, že súd nevykonal riadne anidôkaz metodickým pokynom pre zverejňovanie zmlúv v centrálnom registri zmlúv. Poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 8Sži/30/2014, podľa ktorého predmetom daňového tajomstva nie je informácia o daňovom nedoplatku. Podľa dovolateľa súd všetky zákonné ustanovenia, rozhodnutia najvyššieho súdu a doložené listiny odignoroval, neposúdil ich a neuviedol ani dôvod odklonu od nich. Mal za to, že odvolací súd nesprávne právne vec posúdil, keď pri postúpení daňových nedoplatkov vylúčil aplikáciu celého OZ, a to hlavne ust. § 47a ods. 1 a 4 OZ. Tvrdil že zmluva o postúpení nenadobudla účinnosť, čo vylučuje možnosť, aby na jej podklade vznikol žalobcovi nárok, čo bolo dostatočným dôvodom na zamietnutie žaloby, pretože žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie prihlášok.

21. Súdy nižšej inštancie sa nevysporiadali s jeho argumentáciou, že výkaz daňových nedoplatkov nie je vždy právnym dôvodom vzniku daňových pohľadávok, pretože jeho vydaním nevzniká nový záväzkovo právny vzťah. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Sžf/37/2015 zo dňa 23.2.2017, podľa ktorého výkaz o daňových nedoplatkoch má konštitutívne účinky iba v tých prípadoch, kedy je zostavený bez právoplatného rozhodnutia o vyrubení dane. V konaní podľa dovolateľa bolo preukázané, že výkazy daňových nedoplatkov z rokov 2016 a 2017, a ani výkaz daňových nedoplatkov z roku 2012, nemajú konštitutívne účinky.

22. Ďalej poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/249/99, podľa ktorého „ak sa v žalobe o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky konkurzný veriteľ dovoláva iného právneho dôvodu, než uviedol v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní, súd žalobu zamietne“. Súd prvej inštancie podľa dovolateľa preto nemohol preskúmavať prípadné jednotlivé pohľadávky, z ktorých sa mala skladať pohľadávka prihlásená prihláškou, mohol skúmať len to, čo uviedol žalobca ako právny dôvod vzniku pohľadávky. Oba súdy nijako neodôvodnili, ako dospeli k záveru, že a) právnym dôvodom vymáhateľnej pohľadávky vo výške 18.829,12 eur prihlásenej prihláškou č. 1 zapísanej v zozname prihlášok pod č. 15 je výkaz daňových nedoplatkov č. XXXXXXXXX/XXXX z 28.9.2016, b) právnym dôvodom vymáhateľnej pohľadávky vo výške 288.508,46 eur prihlásenej prihláškou č. 2 zapísanej v zozname prihlášok pod č. 16 je výkaz daňových nedoplatkov č. XXXXXXXXX/XXXX z 28.9.2016 a c) právnym dôvodom vymáhateľnej pohľadávky vo výške 30.437,15 eur prihlásenej prihláškou č. 3 zapísanej v zozname prihlášok pod č. 17 je výkaz daňových nedoplatkov. č. XXXXXXXXX/XXXX zo 14.9.2017.

23. Podľa dovolateľa predmetom prihlášky musí byť pohľadávka, a tou nie je sumár, ale s poukazom na ust. § 158 ods. 1 DP konkrétny daňový nedoplatok, pričom žalobca uviedol nesprávne právny dôvod vzniku pohľadávok v prihláškach. Tvrdil, že súd neaplikoval ust. § 158 od. 1 DP, podľa ktorého daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku, napriek tomu súd dospel k záveru, že právnym dôvodom vzniku pohľadávok sú výkazy daňových nedoplatkov. Podľa dovolateľa ani celkový daňový nedoplatok, zostavený správcom dane k určitému dňu, nie je právnym dôvodom vzniku pohľadávok, pretože celkový daňový nedoplatok nevznikol ako jedna právna skutočnosť, ale je súčtom rôznych právnych dôvodov, na základe ktorých vznikol podstatne skôr ako sumár - výkaz daňových nedoplatkov.

24. Poukázal na to, že od začiatku konania namietal, že ide o iné pohľadávky, trval na tom, že pohľadávky prihlásené žalobcom nie sú zabezpečenými pohľadávkami. Mal za to, že povahu daňového záložného práva vo vzťahu ku § 8 ZKR je potrebné vždy dôsledne posudzovať podľa toho, či bolo zriadené správcom dane v rámci daňovej exekúcie, alebo mimo nej. K uvedenému odkázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Obo/61/2010, podľa ktorého: „Zriadenie exekučného záložného práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve povinného je inštitút realizovaný v rámci exekučného konania, ktorým sa zabezpečuje peňažný nárok oprávneného. Tento inštitút nie je možné používať mimo exekučného konania, ide teda o procesný zabezpečovací inštitút... Vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu prestanú účinky exekučného záložného práva a správca konkurznej podstaty speňaží aj nehnuteľnosť, na ktorú bolo exekučné záložné právo zriadené. Veriteľ sa preto nestane oddeleným veriteľom v konkurznom konaní len v dôsledku zriadenia exekučného záložného práva k nehnuteľnosti.“ Tvrdil, že z obsahu rozhodnutia o zriadení záložného práva 9700501/5/1509610/2012/Sko zo dňa 4.7.2012 vyplýva, že totobolo zriadené ako daňové exekučné právo a žalobca v žiadnom prípade nezriaďoval a ani nepreukázal zriadenie daňového záložného práva.

25. Spochybnil tiež plnomocenstvo osoby, ktorá v tom čase zastupovala dlžníka, B. Q., pričom odvolací súd sa nezaoberal jeho argumentami a bez náležitého vysvetlenia sa uspokojil len s tým, že o splnomocnení nemal pochybnosti ani daňový úrad, ktorý s touto splnomocnenkyňou konal. Mal za to, že žalobca doručenie účastníkovi nepreukázal, keďže splnomocnenie, ktoré žalobca priložil k žalobe, nie je splnomocnením na preberanie písomností pre dlžníka.

26. K premlčaniu prihlásených pohľadávok poukázal na to, akým spôsobom jednotlivé pohľadávky žalobca prihlásil, že z toho nie je možné premlčanie posúdiť. Podľa odvolacieho súdu pohľadávky neboli premlčané, keďže daňovému subjektu mala byť doručená výzva z 28.10.2014, teda niekoľko rokov pred vznikom pohľadávky, z čoho podľa dovolateľa vyplýva, že jednotlivé prihlášky nie sú preskúmateľné.

27. Napokon namietal aj nesprávnosť rozhodnutia o trovách konania. Súd neprihliadol na to, že žalobca zavinil súdne konanie, keď nepodal riadne prihlášky. Odvolací súd sa podľa dovolateľa nevyjadril k námietke, že žalobca zavinil odročenie pojednávania zo dňa 3.5.2019, a teda rozhodnutie v tejto časti je nesprávne a nespravodlivé. Mal za to, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí predikuje správnosť tvrdení žalobcu bez toho, že by sa zaoberal argumentami žalovaného, čím mu mal uprieť jeho ústavné právo na súdnu ochranu.

28. Dovolateľ navrhol dovolaciemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, že mení rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. až VI. tak, že žalobu zamieta a mení rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku VII. tak, že priznáva žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Dovolateľ zároveň žiadal priznať aj nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolateľ zároveň navrhol aj odklad právoplatnosti a vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodov hodných osobitného zreteľa

29. K dovolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý ho označil za neprípustné. Dovolaciemu súdu navrhol, aby zamietol návrh žalovaného na odklad právoplatnosti a vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, a aby dovolanie žalovaného ako neprípustné odmietol.

30. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť (§ 447 písm. c/ a f/ CSP).

31. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti.

32. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

33. Dovolanie podľa ust. § 420 písm. f/ CSP je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu v o veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd neprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

34. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

35. Podľa § 431 ods. 1, 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

36. Podľa ustanovenia § 432 ods. 1, 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

37. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).

38. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom, týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Zo zákonných ustanovení, upravujúcich otázku prípustnosti dovolania, je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody, a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP.

39. Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval z ust. § 420 písm. f/ CSP a zároveň z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

40. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom vymedzenému dôvodu zmätočnosti skutočne došlo.

41. Ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

42. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, dôsledkom čoho by bolo popretie zmyslu a podstaty práva na spravodlivý proces.

43. Za porušenie práva na spravodlivý proces sa považuje v zmysle rozhodovacej činnosti ústavného súdu situácia, ak všeobecný súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodní a nevysporiada sa so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými sporovými stranami, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. V takom prípade všeobecný súd svojim postupom založí nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho protiústavnosť. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho - ktorého rozhodnutia, svedčí to o ľubovôli v súdnom rozhodovaní, pričom zásada právneho štátu ľubovôľu v rozhodovaní orgánov verejnej moci zakazuje; len vecne správne rozhodnutie a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie, napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy. Podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

44. Vadu podľa ust. § 420 písm. f/ CSP, ktorou malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces videl dovolateľ najmä v nerovnocennom prístupe súdov k sporovým stranám, v porušení zásady koncentrácie konania, tiež v tom, že oba súdy nižšej inštancie sa nezaoberali jeho námietkami a argumentami, že súdy nevykonali alebo nevyhodnotili žalovaným predložené dôkazy, že rozhodnutie je svojvoľné, nedostatočne odôvodnené a tiež, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo prekvapivé.

45. Dovolateľ namietal, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie v procese dokazovania umožnil žalobcovi predkladať nové dôkazy, čím malo dôjsť k porušeniu zásady koncentrácie. Keďže sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku/obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať (II. ÚS 530/2018 z 15. novembra 2018). Dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné pre rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V preskúmavanej veci žiadne vybočenie zo zákonom daného rámca dovolací súd nevzhliadol.

46. V súvislosti s namietanými nedostatkami v procese dokazovania, dovolací súd zdôrazňuje, že posudzovanie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Súd nie je v konaní viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Pokiaľ teda súdy vyhodnotili listinné dôkazy, tak ako tvrdí dovolateľ v jeho neprospech, môže byť vo všeobecnosti ich rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto samotná skutočnosť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP nezakladá, a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné. Súd vykonáva dokazovanie a hodnotí predložené dôkazy podľa svojho uváženia v zmysle zákona, pričom zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku.

47. V preskúmavanej veci nemal dovolací súd za preukázané, že by sa týmto postupom súdy nižšej inštancie neriadili. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd na základe vykonaného dokazovania vychádzajúc z listinných dôkazov predložených sporovými stranami dospel k záveru, že popretie pohľadávky veriteľom (žalovaným) bolo nedôvodné. Konštatoval že nedošlo k premlčaniu pohľadávok, nezistil dôvod popretia s ohľadom na nesprávny právny dôvod vzniku pohľadávky - výkaz daňových nedoplatkov, vyjadril sa tiež k zmluvám o postúpení daňových nedoplatkov. Na základe daného súd prvej inštancie dospel k záveru, že popierací prejav veriteľa (žalovaného) neobstál, a teda dôvody obsiahnuté v poprieracom prejave neboli spôsobilé vylúčiť pohľadávku z upokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená.

48. Prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nezakladá ani nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 85/2010, 2Cdo 29/2011, 3Cdo 268/2012, 3Cdo 108/2016, 2Cdo 130/2011, 5Cdo 244/2011, 6Cdo 185/2011, 7Cdo 38/2012. Pri posudzovaní vád zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f/ CSP sa dovolací súd nemôže zaoberať vecnou správnosťou rozhodnutia súdu nižšej inštancie a je vylúčené, aby vstupoval do skutkových okolností veci. Zaoberá sa otázkou, či došlo k takému procesnému postupu súdu, ktorým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces alebo nie. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, s jej návrhmi dôkazov a ani s jej vyhodnotením dôkazov. Do tohto práva nespadá právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov, prípadne dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. aby súdy prebrali alebo sa riadili výkladom všeobecných právnychpredpisov, ktorý predkladá strana sporu.

49. Dovolací súd zdôrazňuje, že procesným pochybením by bol taký postup súdu, ktorý by procesnej strane v konaní znemožnil dôkazy predkladať alebo navrhovať. Teda námietka dovolateľa k spôsobu hodnotenia dôkazov vzhľadom na uvedené nie je dôvodná. Keďže konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich organickú jednotu, treba poukázať na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa zaoberal listinnými dôkazmi, tieto dôkazy riadne vyhodnotil, so závermi súdu prvej inštancie sa stotožnil aj odvolací súd. Z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch inštancií teda vyplýva, že sa predloženými listinnými dôkazmi zaoberali, neodignorovali ich a tieto aj vyhodnotili. Námietka žalovaného v tomto smere je nedôvodná a nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP. Rovnako ani skutočnosť, že dovolateľ s vyhodnotením dôkazov súdmi a závermi z nich prijatými nesúhlasí, nie je dôvodom pre prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.

50. K dovolateľom namietanej skutočnosti, že sa súdy nezaoberali jeho námietkami, argumentami, čo malo za následok svojvoľné a nedostatočne odôvodnené rozhodnutie, dovolací súd uvádza, že za porušenie práva na spravodlivý proces sa považuje v zmysle rozhodovacej činnosti ústavného súdu situácia, ak všeobecný súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodní a nevysporiada sa so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými sporovými stranami, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. V takom prípade všeobecný súd svojim postupom založí nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho protiústavnosť. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho - ktorého rozhodnutia, svedčí to o ľubovôli v súdnom rozhodovaní, pričom zásada právneho štátu ľubovôľu v rozhodovaní orgánov verejnej moci zakazuje; len vecne správne rozhodnutie a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie, napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy. Podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

51. Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní veci a napadnutého rozhodnutia stotožní s názormi vyslovenými súdom prvej inštancie bez toho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozhodnutia, nemožno túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, že sporová strana s rozhodnutím nesúhlasí. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (viď napr. I. ÚS 188/06).

52. Do práva na spravodlivý proces nepochybne patrí právo sporovej strany na preskúmateľné a dostatočne odôvodnené súdne rozhodnutie, s náležitosťami vyžadovanými zákonnou úpravou procesného práva (sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Na to aby odôvodnenie rozhodnutia spĺňalo všetky zákonom požadované náležitosti nie je však súd povinný dať podrobnú odpoveď na každý argument sťažovateľa. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgias c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

53. V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný/žalobca, a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 220 ods. 2 CSP).

54. Dovolací súd konštatuje, že potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, v odôvodnení svojho rozhodnutiauviedli rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísali priebeh konania, stanoviská sporových strán k prerokovávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citovali právne predpisy, ktoré aplikovali na daný prípad, a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Z rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, prečo odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a akými podstatnými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, stotožňujúc sa závermi súdu prvej inštancie, že právny dôvod pohľadávok bol v prihláškach náležite špecifikovaný (výkazy nedoplatkov), rovnako konštatoval, že zverejnenie zmlúv o postúpení bolo v súlade s ust. § 5a ods. 1, 2 zákona č. 211/2000 Z.z., vysporiadal sa v tomto kontexte aj s otázkou nezverejnenia príloh. Za správne vyhodnotil tiež vysporiadanie sa s otázkou premlčania nárokov, ktoré v zhode so súdom prvej inštancie považoval za nepremlčané. Rovnako ako súd prvej inštancie konštatoval, že ide o pohľadávky zabezpečené daňovým záložným právom. Odvolací súd sa vyjadril ku všetkým podstatným a pre posúdenie veci relevantným odvolacím námietkam, a nie je mu možné vytýkať, že sa vo svojom rozhodnutí v odôvodnení dostatočne nevysporiadal s argumentáciou sporových strán, resp. námietkami žalovaného. Dovolací súd uvádza, že odvolací súd sa s odvolacími námietkami žalovaného precízne zaoberal, tieto zhodnotil a dostatočne objasnil, prečo potvrdil rozhodnutie súd prvej inštancie.

55. K namietanej arbitrárnosti rozhodnutia, dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 78/95 zo dňa 16. marca 2005 z ktorého vyplýva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré preskúmava v odvolacom konaní. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP (od 1. júla 2016 § 220 ods. 2 CSP).

56. Dovolateľ namietal aj prekvapivosť rozhodnutia, ktorú videl v tom, že súd prvej inštancie vyslovením svojho právneho názoru na prvom pojednávaní navodil určité očakávania o výsledku konania, ktoré sa však nenaplnili.

57. Za závažné porušenie princípov spravodlivého procesu považuje dovolateľ to, že na pojednávaní dňa 3.5.2019 súd prvej inštancie vyslovil predbežný právny názor, čo však nebolo dostatočne zaznamenané v zápisnici z pojednávania, a zároveň to, že tento svoj predbežný názor napokon zmenil. Dovolací súd však po oboznámení sa so spisom a obsahom uvedenej zápisnice z pojednávania konštatuje, že z jej obsahu vyplývajú základné relevantné fakty, ktoré sa týkajú predbežného posúdenia veci súdom prvej inštancie. Následne z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplývajú argumenty a skutkové a právne závery, o ktoré svoje rozhodnutie tento súd oprel, ktoré sú prirodzeným dôsledkom následne vykonaného dokazovania a právnej argumentácie strán v konaní. Nemôže byť rozhodujúce a pre ďalšie závery súdu záväzné to, akým spôsobom sa vyjadril k právnemu posúdeniu veci počas konania, a to v čase neukončeného dokazovania, a vo vzťahu k dovtedy preukázanému skutkovému stavu. Súd prvej inštancie bez pochýb správne postupoval v zmysle ustanovenia § 181 v spojení s § 167 CSP, všetko v kontexte sudcovskej koncentrácie konania podľa § 153 CSP. Tu možno len poukázať na závery ustálenej rozhodovacej praxe vo vzťahu k vysloveniu predbežného právneho posúdenia v rámci konania, napríklad v rozhodnutí najvyššieho súdu zo dňa 28.12.2020, sp. zn. 2Obdo/56/2020, podľa ktorého striktné nedodržanie postupu podľa § 181 ods. 2 CSP zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania. Existencia tejto vady sama o sebe však nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania.

58. Pokiaľ ide o ostatné námietky dovolateľa, dovolací súd konštatuje, že nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tiež pripomína, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Základné právo na súdnu ochranu garantované ústavou neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho aniúčelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 4/94, sp. zn. I.ÚS 8/96).

59. Dovolací súd preto dovolanie žalovaného v tejto časti (ako neprípustné) podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP, odmietol.

60. Dovolateľ zároveň namietal aj vadu podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

61. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

62. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom právnu otázku zásadného právneho významu, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. ktorá ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania (uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/206/2016 z 26.09.2017, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/52/2017 z 8.06.2017).

63. Pokiaľ dovolací súd má riešiť relevantnú právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, je zákonnou povinnosťou dovolateľa ako procesnej strany konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť ako ju riešil odvolací súd a zároveň uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená (viď uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22.02.2018). CSP v tomto smere zaťažuje argumentačnou povinnosťou dovolateľa, a nie dovolací súd.

64. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, avšak z obsahu dovolania žalovaného nemožno vyvodiť žiadnu pre rozhodnutie vo veci kľúčovú právnu otázku, od ktorej ustáleného riešenia by sa odklonil odvolací súd. Z obsahu dovolania nie je zrejmé, ktoré otázky považuje za kľúčové pre rozhodnutie vo veci, či otázku posúdenia platnosti zmlúv o postúpení daňových nedoplatkov, či splnenie náležitostí popretých pohľadávok, právny dôvod vzniku pohľadávok alebo posúdenie, či pohľadávky sú zabezpečené daňovým záložným právom. Dovolateľ v zásade opakovane vznáša všetky skutkové a právne dôvody a námietky, ktoré už boli v konaní pred súdmi nižšej inštancie v tejto súvislosti vznesené, a s ktorými sa vo svojich rozhodnutiach súdy aj vysporiadali. Z dovolania je zrejmá len všeobecná nespokojnosť dovolateľa s vyvodením iných skutkových zistení a záverov súdmi nižších inštancií, pričom jeho námietky smerujú hlavne k vyhodnoteniu dokazovania, k nevykonaniu ním navrhovaných dôkazov, resp., že súdy nižšej inštancie sa nezaoberali jeho námietkami a argumentami, ktoré neposúdili podľa jeho predstáv. Samotná polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, resp. súdu prvej inštancie a spochybňovanie správnosti ich rozhodnutí, však nezodpovedá kritériuuvedenému v ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

65. Dovolací súd len poznamenáva, že nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach alebo predpokladoch o tom, akú právnu otázku mal dovolateľ na mysli. Mohol by tým podsúvať strane sporu majúcej záujem na zvrátení výsledku konania pred nižšími súdmi (za cenu porušenia princípu rovnosti zbraní) svoje vlastné úvahy o tom, čo je pre rozhodnutie vo veci zásadné, pominúc na tomto mieste ďalšie riziko dezinterpretácie obsahu dovolania (vyloženia si dovolacím súdom nesprávne, správnosť ktorej právnej úvahy nižších súdov alebo niektorého z nich mal dovolateľ v úmysle namietať).

66. Pokiaľ teda dovolateľ v dovolaní nevymedzil právnu otázku zásadného významu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil súd prvej inštancie a odvolací súd a v tejto súvislosti ani vyhľadávať všetky do úvahy prichádzajúce rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky, opačný postup by bol v rozpore s koncepciou právnej úpravy dovolania vyplývajúcej z Civilného sporového poriadku. Posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery prichádza do úvahy až vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné (viď R 54/2012 a rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010, sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 7Cdo/17/2013).

67. Dovolací súd, reflektujúc širokú škálu námietok dovolateľa, za účelom širšieho osvetlenia nesprávnosti jeho premís vo vzťahu k právnym záverom súdov nižšej inštancie, sumarizuje v nasledovnom dôvody, pre ktoré nijako nemožno dovodiť dostatočné vymedzenie dovolateľom tvrdeného judikatórneho odklonu.

68. V rámci vymedzenia námietky porušenia práva na spravodlivý proces dovolateľ uvádza, že súdy nižších o inštancií sa odklonili od účelu incidenčného konania vyjadreného v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 70/2016 s tým, že podľa dovolateľa účelom incidenčného konania je v podstate len rozhodnúť o tom, či popierací prejav veriteľa obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v tomto prejave zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená. Súdy nižších inštancií podľa neho vo svojich rozhodnutiach neposúdili popretie pohľadávok tak, ako boli prihlásené. Toto svoje konštatovanie ďalej nešpecifikuje, je však možné vyvodiť z obsahu dovolania, že zrejme dovolateľ vidí odklon od ustálenej rozhodovacej praxe, definovanej uvedeným rozhodnutím, ktorý však vníma ako odopretie spravodlivosti v tom, že podľa jeho názoru pohľadávky neboli prihlásené v súlade so zákonom, a teda sa na ne nemalo prihliadať vôbec. Táto jeho námietka sa nesie aj zvyškom dovolania, opakovane sa k nej vracia (vo vzťahu k tvrdeniu nesprávneho vyplnenia formulára uvedením výkazu nedoplatkov a nie definovaním jednotlivých daňových povinností).

69. Dovolací súd tu konštatuje, že ide o dovolateľom zjavné nepochopenie aj súdmi nižších inštancií uvádzaných záverov vyplývajúcich z rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré boli v konaní aplikované správne.

70. Zo záverov formulovaných rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 70/2016 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 63/2017) vyplýva len to, že žalovaný správca v zozname pohľadávok ako jediný dôvod popretia výšky, právneho dôvodu a vymáhateľnosti žalovaných pohľadávok, uviedol uplynutie 3-ročnej premlčacej doby, ktoré v konaní nebolo osvedčené. V kontexte námietok správcu dovolací súd akcentoval, že je nesprávny záver, že pokiaľ správca vykonal popierací prejav riadne a v zákonom stanovenej lehote, je povinnosťou súdu takto popreté pohľadávky skúmať ako celok a nie výlučne z pohľadu vykonaného popieracieho prejavu správcu. Dovolací súd výslovne deklaroval, že konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných dôvodov ako tých, ktoré správca uviedol v incidenčnom konaní v popieracom prejave obsiahnutom v zozname pohľadávok. Účelom incidenčného konania je rozhodnúť o tom, či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená. Nič z takto vyslovených záverov však súdy nižších inštancií vo veci prejednávanej neopomenuli a závery ich rozhodnutí sú plne v súlade s citovanýmjudikátom.

71. V rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo/61/2018 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 53/2019), ktorého aplikácie v konaní sa dovolateľ domáha, bolo formulované, že z ustanovenia § 32 ods. 18 ZKR nevyplýva záver, že by pohľadávky priznané rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci nemali podliehať preskúmavaniu zo strany správcu. Správca je v prípade zistenia spornosti povinný poprieť aj pohľadávku priznanú rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci. Dôvodom pre účinné popretie pohľadávky priznanej rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci môžu byť len skutočnosti, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia. Skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním rozhodnutia, nemôžu byť dôvodom pre popretie judikovanej pohľadávky, nakoľko ich posúdenie patrilo do právomoci orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. V uvedenej veci konajúce súdy skúmali, či popierací prejav správcu, ktorým poprel pohľadávky žalobcu čo do ich vymáhateľnosti (z dôvodu premlčania práva priznaného rozhodnutiami žalobcu s odkazom na ustanovenie § 147 ods. 3 zákona o sociálnom poistení), vylučujú ich uspokojenie v konkurze, keďže tu došlo podľa § 147 ods. 3 zákona o sociálnom poistení k premlčaniu prihlásených pohľadávok, nakoľko uplynulo viac ako 6 rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutí, ktorými sa poistné úpadcovi predpísalo. Dôvody popretia prihlásených pohľadávok, správcom obsiahnuté v popieracom prejave správcu, zodpovedali skutočnosti, a vylúčili tak tieto pohľadávky z uspokojenia v konkurze tak, ako boli prihlásené. Nie je zjavné, v čom mal dovolateľom tvrdený odklon nastať. Dovolateľom vznesená argumentácia podľa dovolacieho súdu smeruje výlučne k tomu, že výkaz daňových nedoplatkov nemá povahu relevantnej pohľadávky tak, ako ju uplatnil prihláškou žalovaný, čo však súdy nižších inštancií vyvrátili, pričom rovnaké závery vyplývajú aj z odbornej literatúry a napokon, čo je úplne zjavné, tvrdená interpretácia dovolateľa je v príkrom rozpore so znením zákona, teda nejde o nedostatočnú interpretáciu hypotézy či dispozície právnej normy, ale o mylné závery dovolateľa vyplývajúce z účelovej potreby zúžiť spôsob uplatňovania pohľadávok prihláškou spôsobom, ktorý sa však prieči povahe vymáhania daňových pohľadávok.

72. Dovolací súd uvádza, že ustanovenie § 29 odsek 1 ZKR výslovne deklaruje, že prihláška musí byť podaná na predpísanom tlačive a musí obsahovať základné náležitosti tak, ako sú zákonom definované, inak sa na ňu neprihliada. V intenciách tohto zákonného ustanovenia (a v súlade s obvyklou súdnou praxou a závermi odbornej literatúry vyslovenej v komentárovej tvorbe k ZKR rešpektovanými autormi (Ďurica, M., Pospíšil B.) súdy nižších inštancií aj konali a prihlášku takto vyhodnotili. Pokiaľ v tomto kontexte tvrdí dovolateľ nesprávne právne posúdenie, prípustnosti dovolania v tejto otázke bráni to, že neuviedol, v čom presne má tvrdený odklon spočívať, čo má byť tým tvrdeným nesprávnym právnym posúdením. Ak to, že výkaz daňových nedoplatkov nie je spôsobilým pre splnenie predpokladu dostatočnej identifikácie právneho dôvodu vzniku pohľadávky v prihláške (§ 29 ods. 1 písm. c/ DP; v kontexte tvrdených nedostatkov odsek 2 cit. ustanovenia DP), tak tu nejde o nesprávne právne posúdenie, ale o úplné nepochopenie toho, že výkaz daňových nedoplatkov sa považuje za dostatočné vymedzenie právneho dôvodu vzniku pohľadávky. Uvedenie viacerých pohľadávok v jednej prihláške (čo zodpovedá charakteru výkazu nedoplatkov), zákon (DP) nijako nesankcionuje, a to ani pri zabezpečených pohľadávkach. Čo sa týka právneho dôvodu vzniku pohľadávky, je ním právna skutočnosť, na základe ktorej vznikla veriteľovi pohľadávka, pričom popretie účelu výkazu daňových nedoplatkov pre takýto spôsob uplatnenia verejnoprávnych pohľadávok v konkurznom konaní, by popieralo účel toho, k čomu formulár prihlášky slúži, a to jednoduché a prehľadné uplatnenie si už existujúcich pohľadávok veriteľa v konkurznom konaní.

73. Prihláška pohľadávky je založená na tvrdení veriteľa, ktoré treba overiť a skontrolovať v rámci zákonného prieskumu. Uvedenú kontrolu vykonáva správca aj ostatní veritelia s tým rozdielom, že správca má nielen oprávnenie, ale aj povinnosť skontrolovať každú prihlásenú pohľadávku, pričom veriteľ povinnosť kontroly nemá, ide výlučne o jeho oprávnenie. Záverom tejto kontroly je popretie alebo nepopretie pohľadávky správcom, prípadne veriteľom. V prejednávanej veci verejnoprávnu pohľadávku nepoprel práve ten subjekt, ktorý má prístup ku všetkým relevantným informáciám týkajúcim sa pohľadávky uplatnenej žalobcom. Správca, ktorý pod dohľadom súdu musí konať s odbornou starostlivosťou, a ktorému sa výslovne ukladá povinnosť každú pohľadávku skontrolovať a v prípade jejnedostatkov alebo rozporu s ním zisteným stavom ju poprieť, tak neučinil. Považuje ju teda za zistenú. Naopak, veriteľ, ktorý len hypoteticky dovodzuje možný rozpor výšky uplatnenej verejnoprávnej pohľadávky a jej formu (výkaz nedoplatkov), hoci správca samotný ju považuje za nerozpornú, jej zisteniu a tým uspokojeniu žalobcu v konkurznom konaní, bráni.

74. Popretie vymedzuje predmet neskoršieho incidenčného sporu. Ak sa na veriteľa kladú vysoké formálne požiadavky na uplatnenie jeho pohľadávky v konkurze, rovnaké požiadavky, pokiaľ ide o kvalitu a zrozumiteľnosť popretia, treba klásť aj na popierací prejav. V preskúmavanej veci majú byť dôvodom popretia výlučne skutočnosti, ktoré mali a mohli byť predmetom správneho konania v čase, kedy daňové povinnosti úpadcovi vznikli, kedy sa riadnym spôsobom mohol obrátiť na správne orgány a rozporovať nimi zistené skutočnosti, čo neučinil, zjavne si vedomý, že tieto zákonom uložené povinnosti nesplnil. Úpadca v čase pred vyhlásením konkurzu nerozporoval ani doručené výkazy daňových nedoplatkov, ani uložené povinnosti v zmysle nariadeného zákazu dispozície s majetkom formou daňového zabezpečovacieho práva. Do práv, ktoré v takomto prípade prináležali výlučne dlžníkovi, nemôže v incidenčnom konaní vstupovať jeho veriteľ, navyše v čase, keď takéto práva už v dôsledku plynutia času nemá ani samotný úpadca prípadne správca (uplynutie lehôt v správnom konaní prípadne v správnom súdnictve). Samotný úpadca v čase, keď dané pohľadávky správcu dane vznikli, ich akceptoval. Ani konkurzný správca ich nepovažoval za neoprávnené. Veriteľ ako tretia osoba ich môže síce spochybňovať, avšak za dostatočnej dôkaznej situácie, nie len hypoteticky vyvodzovať, že by mohlo ísť o duplicitné vymáhanie, bez relevantnej špecifikácie, z čoho táto jeho pochybnosť vyplýva.

75. Vo vzťahu k pochybnostiam dovolateľa ohľadom charakteru výkazu daňových nedoplatkov dovolací súd len okrajom poznamenáva, že Ústavný súd SR vydal dňa 8. septembra 2021 nález sp. zn. PL. ÚS 18/2018-40, v ktorom uzavrel, že výkaz nedoplatkov nemožno považovať za rozhodnutie ukladajúce daňovému subjektu novú daňovú povinnosť a hoci ide o exekučný titul, výkaz nedoplatkov má deklaratórny charakter reflektujúci údaje z evidencie daní. V rámci svojich úvah akcentoval, že výkaz nedoplatkov nijako neovplyvňuje skutočnosť, že daňová povinnosť (povinnosť zaplatiť odvod) už vznikla a daň (odvod) sa stala splatnou priamo na základe zákona, a to splnením podmienok v ňom stanovených. Predpokladom vzniku daňovej (odvodovej) povinnosti ani splatnosti odvodu teda nebolo vydanie rozhodnutia správcu dane. V prípade, že by bol daňový nedoplatok v daňovej evidencii evidovaný v nesprávnej výške, čo by malo za následok obsahovú nesprávnosť výkazu nedoplatkov, má daňový subjekt možnosť využiť svoje právo podľa § 91 ods. 5 daňového poriadku podať u správcu dane odvolanie voči daňovej exekučnej výzve. V nadväznosti na právne prostriedky formálne sprostredkujúce uplatňovanie právnej ochrany daňového dlžníka v daňovom exekučnom konaní (§ 91 ods. 5 daňového poriadku, návrh na zastavenie daňového exekučného konania) Ústavný súd SR zdôraznil požiadavku ústavne konformného výkladu a uplatňovania (čl. 152 ods. 4 ústavy) ustanovení daňového poriadku, ktoré ich zakotvujú. Predmetná požiadavka vystupuje do popredia pri vykonateľných výkazoch daňových nedoplatkov, ktoré nevznikli v dôsledku právoplatných a vykonateľných rozhodnutí ukladajúcich daňovú povinnosť. V takýchto prípadoch je procesné prostriedky, ktorými sa daňový dlžník domáha právnej ochrany, potrebné posúdiť a uplatniť tak, aby popri sledovaní účelu daňovej exekúcie dôsledne rešpektovali základné právo daňového dlžníka na právnu ochranu. Pri exekučnom titule, ktorým je výkaz daňových nedoplatkov vzniknutých inak než v dôsledku právoplatných a vykonateľných daňových rozhodnutí, účinné presadenie základného práva daňového dlžníka na právnu ochranu nedovoľuje zohľadniť iba okolnosti, ktoré nastali po vyhotovení takého výkazu.

76. Aplikovaním uvedenej argumentácie ústavného súdu na závery vyslovené súdmi nižších inštancií nijako nemožno dovodiť, že by tieto vo veci prejednávanej postupovali v rozpore s takto ústavnokonformným výkladom, reflektujúcim verejnoprávne povinnosti dlžníka, kedy dovolateľ úplne opomína, že jediným, kto môže, a má, rozporovať prípadné nedostatky výkazu daňových nedoplatkov, je buď samotný dlžník, poprípade správca úpadcu (tu s poukazom na už citovanú judikatúru najvyššieho súdu), a to v príslušnom správnom konaní, a za špecifických okolností a vo veľmi obmedzenom rozsahu aj v incidenčnom konaní.

77. Pre vec prejednávanú je rozhodujúci záver správcu, ktorý ako veriteľa, tak pohľadávku samotnú,nijako nespochybnil, tu opäť poukazujúc na už citovanú judikatúru najvyššieho súdu. Pokiaľ dovolateľ poukazuje na rozhodnutie 8Sžf/37/2015, podľa ktorého výkaz o daňových nedoplatkoch má konštitutívne účinky iba v tých prípadoch, kedy je zostavený bez právoplatného rozhodnutia o vyrubení dane, tvrdiac, že výkazy daňových nedoplatkov predložené v konaní majú konštitutívne účinky, opomína právnu úpravu obsiahnutú v § 32 odsek 18 ZKR, podľa ktorej pohľadávka určená právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci sa v určenom rozsahu považuje za zistenú a v tomto kontexte výlučne správca takúto pohľadávku mohol spochybniť, čo neučinil, na čo súdy nižších inštancií prihliadli.

78. Ďalšie dôvody, ktorými dovolateľ spochybňuje nárok žalobcu, sú tvrdené dôvody neúčinnosti zmluvy medzi žalobcom a pôvodným majiteľom pohľadávky (Finančnou správou SR), ktorá podľa dovolateľa nebola zverejnená v súlade so zákonom, a napokon tiež v tomto kontexte namieta vadu doručovania rozhodnutí v daňovom správnom konaní.

79. K námietkam týkajúcim sa aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, dovolací súd poznamenáva, že súdy vecnú legitimáciu (aktívnu aj pasívnu) skúmajú vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán ju v konaní nenamieta. Ak by sa aj súd výslovne k vecnej legitimácii nevyslovil, neznamenalo by to, že sa ňou v konaní vôbec nezaoberal. Dovolací súd podotýka, že z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd aj súd prvej inštancie sa s námietkou žalovaného ohľadom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vysporiadal.

80. V rámci námietok týkajúcich sa nesprávneho právneho posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu uvádza dovolateľ skutočnosti týkajúce sa nedostatkov zverejnenia zmlúv o postúpení, pričom v tomto kontexte uvádza, že odvolací súd nesprávne právne vec posúdil, keď pri postúpení daňových nedoplatkov vylúčil aplikáciu celého Občianskeho zákonníka, a že nesprávnosť aplikácie ust. § 47a Občianskeho zákonníka sa mala prejaviť v tom že predmetné zmluvy neboli publikované aj s prílohami z dôvodu vylúčenia publikácie ich príloh s poukazom na to, že ide o daňové tajomstvo. Dovolateľ tu za judikatórny odklon považuje opomenutie aplikácie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 8Sži/30/2014, z ktorého dovolateľ vymedzuje všeobecný záver, že predmetom daňového tajomstva nie je informácia o daňovom nedoplatku.

81. Dovolateľ nesprávne v tomto kontexte poukazuje na uvedené rozhodnutie (správneho kolégia) najvyššieho súdu, keď jeho závery boli vyslovené len pre účely publikácie alebo zverejňovania daňových nedoplatkov obcou. Tu obec odmietla oprávnenej osobe sprístupniť požadované informácie z dôvodu, že ide o daňové tajomstvo. Z rozhodnutia je jednoznačné, že ide o aplikáciu zákonných ustanovení § 2 ods. 3, § 3 ods. 3 a § 11 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z., o slobodnom prístupe k informáciám, kedy súd konštatoval, že mesto je povinné sprístupňovať informácie o nakladaní s jeho majetkom. Zároveň uviedol, že z ust. § 8 ods. 1 zákona č. 369/1990 Z. z., o obecnom zriadení v spojení s § 2 ods. 1 písm. c/ a § 100 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z., o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady vyplýva, že pohľadávka mesta titulom vyrubenej dane za užívanie verejného priestranstva je majetkovým právom mesta, pričom išlo o individuálny dopyt vo vzťahu k špecifikovanému povinnému subjektu. Zároveň súd uviedol, že je zjavné, že z úpravy v § 11 ods. 7 písm. b/ v spojení s § 52 ods. 2 a 3 DP je obec oprávnená zverejniť daňové nedoplatky. Teda dovolateľ úplne scestne a nekompetentne odkazuje na neaplikovateľnú právnu úpravu a neaplikovateľnú judikatúru. Podstatným vo veci prejednávanej však je, že konajúce súdy aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu zhodne posúdili ako dostatočnú vzhľadom na to, že samotné postúpenie pohľadávky bolo publikované v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona dostatočným spôsobom, keď odkaz na prílohy podliehajúce daňovému tajomstvu nebol v rozpore so zákonom.

82. Napokon len stručne k tomu, že dovolateľ považuje daňové exekučné konanie za konanie totožné s exekučným konaním podľa Exekučného poriadku, čo do účinkov vo vzťahu k vyhláseniu konkurzu. V tejto súvislosti tvrdený judikatórny odklon už vôbec nie je ničím identifikovaný. Dovolateľ tvrdí, že daňové záložné právo vyhlásením konkurzu zaniklo. Tento záver nemá oporu v zákone, čo mu už súdy nižších inštancií vysvetlili. Dovolateľ ignoruje občianskoprávnu úpravu záložného práva, ako aj právnuúpravu daňového záložného práva, a dovolací súd v tejto súvislosti nebude poskytovať výklad k úprave záložného práva, ale len s poukazom na ust. §151b OZ dovolateľovi uvádza, že v konaní ide, ako i súdy nižších inštancií zhodne vyhodnotili, o pohľadávku zabezpečenú záložným právom, ktoré vzniklo v súlade so zákonnou úpravou ako takzvané mimozmluvné záložné právo, čomu konvenujú aj závery publikované vo všetkých dostupných komentároch k občianskemu zákonníku, unisono uvádzajúc ako typický príklad mimozmluvného, na základe zákona vzniknutého, záložného práva, záložné právo podľa § 81 DP, kedy ide o rozhodnutie správcu dane o zriadení daňového záložného práva, ktorým zabezpečuje už existujúci daňový nedoplatok alebo istú daňovú pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti, ak je dôvodná obava, že nesplatná alebo nevyrubená daň nebude uhradená. Na takéto záložné právo nemožno nijako vztiahnuť účinky ako na záložné právo, ktoré je výkonom exekúcie podľa Exekučného poriadku, v kontexte prebiehajúceho konkurzu.

83. Napokon, všetky námietky formulované v dovolaní, vzniesol dovolateľ už v podanom odvolaní, v rámci ktorého sa k nim odvolací súd vo svojom rozhodnutí dostatočným a preskúmateľným spôsobom vyjadril. Tu len na okraj dovolací súd uvádza, že pokiaľ samotný úpadca a následne ani správca nespochybnili doručenie príslušných rozhodnutí daňového úradu oprávnenej osobe, potom v incidenčnom konaní takúto pochybnosť veriteľ vznášať nemôže. Išlo by o preskúmavanie správneho konania, pričom k takémuto preskúmaniu mohlo dôjsť ešte v rámci možného konania či už samotného úpadcu prípadne správcu.

84. Pokiaľ v závere svojho dovolania dovolateľ uvádza, že odvolací súd sa nezaoberal vymenovanými rozhodnutiami, a neuviedol dôvod, pre ktorý sa od nich odkláňa, tak takúto vadu v konaní, ktorá by zodpovedala nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, nemožno považovať za vymedzenie zodpovedajúce požiadavkám podľa § 432 CSP (tu navyše odkazujúc na rozhodnutia ústavného súdu, krajských súdov a rozhodnutia odvolacích senátov najvyššieho súdu, ktoré nie sú spôsobilé byť rozhodnutiami zodpovedajúcimi požiadavkám podľa ust. § 421 ods. 1 CSP).

85. Dovolací súd tak uzavrel, že súdy nižších inštancií vyvodili z vykonaného dokazovania a po ustálení skutkového stavu, že žalobcom uplatnený nárok je dostatočne osvedčený, zodpovedajúci predpokladom spojeným s rozsahom súdneho prieskumu v rámci incidenčných konaní, rešpektujúc aplikovateľnú judikatúru, a to spôsobom, ktorý zároveň dáva odpovede na relevantné námietky žalovaného vznesené v konaní. Z dovolania nemožno zistiť, ako osvetlil dovolací súd vyššie, akú právnu otázku mal odvolací súd vyriešiť nesprávne. Dovolateľ uviedol len všeobecnú charakteristiku nesprávnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Z dovolania vyplýva, že žalobca „len“ nesúhlasí s právnym názorom odvolacieho súdu na riešenie sporu v rámci incidenčného konania, právnu otázku nevymedzil spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP.

86. Samotná polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd rozhodol, nezodpovedajú významovo kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP. Dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach alebo predpokladoch o tom, ktorú právnu otázku mal dovolateľ na mysli. Mohol by tým podsúvať strane sporu majúcej záujem na zvrátení výsledku konania pred súdmi nižších inštancií (za cenu porušenia princípu rovnosti zbraní) svoje vlastné úvahy o tom, čo je pre rozhodnutie vo veci zásadné, pominúc na tomto mieste ďalšie riziko dezinterpretácie obsahu dovolania (nesprávneho vyloženia dovolacím súdom, správnosť ktorej právnej úvahy súdov nižších inštancií alebo niektorého z nich mal dovolateľ v úmysle namietať). (K tomu obdobne pozri uznesenie najvyššieho súdu z 27. augusta 2019, sp. zn. 4Obdo/43/2018, ktoré prešlo testom ústavnosti v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR zo 14. októbra 2021, č. k. III. ÚS 555/2021-21).

87. Aj v tomto smere dovolací súd zdôrazňuje, že v prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie a odvolací súd. Ak by postupoval inak (opačne), uskutočnil by procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanémuustanovením § 421 ods. 1 CSP (tu por. Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str. 1382, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach, sp. zn. 1Cdo/23/2017, 2Cdo/117/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017 či 8Cdo/78/2017). Z týchto dôvodov najvyšší súd uzatvára, že dovolanie žalobcu, opierajúce sa o úpravu v ust. § 421 CSP, nevymedzuje právnu otázku relevantnú z hľadiska odseku 1 písm. a/ tohto ustanovenia. Pri viazanosti dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) tak, ako ich (ne)vymedzil žalobca v podanom dovolaní, bol dovolací súd oprávnený predmetnú námietku skúmať iba v tom smere, či zodpovedá ustanoveniu § 432 ods. 2 CSP. Dovolateľove konštatovanie, na základe jeho argumentácie, že napádané rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, avšak bez bližšej konkretizácie takejto právnej otázky, nemožno považovať za relevantné vymedzenie dovolacích dôvodov v zmysle § 432 CSP.

88. Žiada sa najvyššiemu súdu dodať, že si je vedomý dôležitosti a opodstatnenosti požiadavky posudzovania celého textu dovolania z hľadiska možného vlastného vyabstrahovania právnej otázky v zmysle ust. § 421 ods. 1 CSP, a to pre naplnenie obsahu práva na súdnu (a inú právnu) ochranu, ktorá nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, pričom jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nepochybne patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch, vrátane mimoriadnych. Takúto ochranu musí (tu dovolací) súd poskytnúť ale len v prípade, že strana konania splní všetky predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v opravnom konaní (porovnaj II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Pritom mal dovolací súd na zreteli aj recentnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“), z ktorej vyplýva, že ústavný súd vyžaduje (I. ÚS 115/2020), „...aby právna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť...preto musí pripraviť jasné, zreteľné, vecné a zmysluplné vymedzenie namietaného nesprávneho právneho posúdenia spornej právnej otázky“. Ústavný súd v náleze z 30. septembra 2021, č. k. II. ÚS 291/2021 - 48, najvyššiemu súdu (v inej veci) priamo vyčítal, že „neprípustným spôsobom vyabstrahoval z dovolania právnu otázku, ktorá z neho nevyplývala, ani ju z dovolania ako celku nemožno vyvodiť, pričom zároveň takto sformulovaná právna otázka nebola otázkou, na ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie a dovolateľ ani len netvrdí, že sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola absentujúca otázka vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne “.

89. Dovolací súd k ďalším dovolateľom uvádzaným rozhodnutiam najvyššieho súdu resp. ústavného súdu a k ich aplikácii na sporné konanie uvádza, že pri vymedzení dovolacieho dôvodu podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nepostačuje citovanie jednotlivých súdnych rozhodnutí (často aj nesúvisiacich s predmetom sporu), ale je povinnosťou dovolateľa zo zákonných ustanovení, prípadne z judikatúry určiť právny záver, ktorého (ne)správnosť v súvislosti s právnymi závermi odvolacieho súdu má preskúmať dovolací súd. Dovolací súd nemôže namiesto dovolateľa vytvárať vlastnú právnu argumentáciu vyvodením z možnej nespokojnosti dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu.

90. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ nevymedzil dovolací dôvod uplatnený v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu) spôsobom, aký vyplýva z ust. § 432 ods. 2 CSP. Bez uvedeného nemôže dovolací súd pristúpiť k posúdeniu prípustnosti dovolania a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa. Je tak nepochybné, že v dovolaní žalovaného absentuje zákonom požadovaná náležitosť, t. j. dovolací dôvod v ňom nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 CSP, pričom absenciu uvedeného považuje CSP za dôvod pre odmietnutie dovolania.

91. Nakoľko konanie pred odvolacím súdom nebolo poznačené namietanou vadou zmätočnosti ako vo vzťahu k meritu, tak ani k trovám konania, uvedenou v ustanovení § 420 písm. f/ CSP, a zároveňprípustnosť dovolania nebola daná ani podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, najvyšší súd dovolanie žalovaného odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ a f/ CSP.

92. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 druhá veta CSP). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

93. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.