UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu: LANCILLON LIMITED, so sídlom Anastasi Siourky 17, Lordos central court block 2, Flat/Office A1, P.C. 3105, Limassol, Cyperská republika, zapísaná v registri spoločností Cyperskej republiky pod registračným číslom HE 247977, práv. zast. JUDr. Marián Košut, advokát, so sídlom Ambroseho 17, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Železničná spoločnosť Slovensko, a. s., so sídlom Rožňavská 1, Bratislava, IČO: 35 914 939 a 2/ Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a. s., so sídlom Drieňová 24, Bratislava, IČO: 35 914 921, obaja práv. zast. Advokátska kancelária RELEVANS, s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, Vajnorská 47, Bratislava, za účasti Okresnej prokuratúry Bratislava III., o náhradu škody vo výške 51 751 875,50 eur (pôvodne vo výške 82 775 592,50 eur) s príslušenstvom, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. augusta 2015 č. k. 3Cob/413/2013-3744, takto
rozhodol:
I. Dovolanie žalobcu sa o d m i e t a.
II. Žalovaní 1/ a 2/ m a j ú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 18. septembra 2013 pripustil späťvzatie žaloby vo výške 31 023 717,- eur a konanie v tejto časti zastavil, žalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 51 751 875,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 51 751 875,50 eur od 02. 08. 2010 až do zaplatenia, ako aj trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku a nákladov na znalecké dokazovanie, všetko vo výške 102 593,50 eur spolu s trovami právneho zastúpenia vo výške 3 648 665,98 eur, všetko k rukám právneho zástupcu žalobcu JUDr. Mariána Košuta, ako aj nahradiť trovy štátu v sume 188,86 eur, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého zo žalovaných.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobca sa domáhal od žalovaných náhrady ušlého zisku, ktorý právnemu predchodcovi žalobcu vznikol v priamej súvislosti s tým, že ho právny predchodca žalobcu nemohol dosiahnuť predajom 98 ks rušňa r. 755 právnemu predchodcovižalovaných, resp. žalovaným podľa bodu 4 Zmluvy o stavbe prototypu rušňa r. 755. Súd prvej inštancie najskôr posudzoval, či takýto záväzok platne vznikol, a teda, či jeho nesplnenie mohlo byť právnym predpokladom pre vznik takejto škody. Dospel k záveru, že zmluvné strany uzavreli platnú kúpnu zmluvu podľa § 409 ods. 1 Obch. zák. a § 410 ods. 1 Obch. zák. Právny predchodca žalovaných sa platne zaviazal kúpiť od právneho predchodcu žalobcu 98 ks rušňa r. 755 po tom, ako ho bude možné sériovo vyrábať, podmieňujúc možnosť tejto sériovej výroby úspešným vykonaním prototypových skúšok tohto rušňa. Je teda zrejmé, že predmetný predaj mohol byť zrealizovaný za predpokladu splnenia predmetnej odkladacej podmienky. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že z bodu 4 v spojení s bodmi 7 a 1 Zmluvy o stavbe prototypu rušňa r. 755 vyplýva splnenie podstatných náležitostí na vznik kúpnej zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu účastníkov. Zmluvnými stranami Zmluvy o stavbe prototypu rušňa 755 boli právny predchodca žalovaných a právny predchodca žalobcu. Súčasťou tejto zmluvy bol aj záväzok vymedzený v jej bode 4, ktorý súd posúdil tak, že v kontexte ostatných ustanovení predmetnej zmluvy s prihliadnutím na § 266 ods. 3 Obch. zák. ide o prejav vôle, ktorý spĺňa náležitosti kúpnej zmluvy podľa § 409 a § 410 Obch. zák. Tento záver podľa súdu prvej inštancie nie je možné meniť ani z dôvodu, že v bode 4 Zmluvy o stavbe prototypu rušňa 755 nie je explicitne ako predávajúci uvedený právny predchodca žalobcu, a že záväzok predať a kúpiť je vyjadrený slovným spojením „odoberie od budúceho výrobcu“.
3. Súd prvej inštancie poukázal na výkladové pravidlo podľa § 266 ods. 3 Obch. zák. a dospel k záveru, že predávajúcim mohol byť vo vzťahu k záväzku vymedzenom v bode 4 jedine právny predchodca žalobcu, pretože je zrejmé, že v Zmluve o stavbe prototypu rušňa 755 ako dodávateľ vystupuje právny predchodca žalobcu. Ďalej konštatoval, že z bodu 1 a 7 Zmluvy o stavbe prototypu rušňa 755 je zrejmé, že pri uzatváraní tejto zmluvy bolo práve medzi týmito zmluvnými stranami brané do úvahy, že sa po realizácii prototypu rušňa r. 755 bude realizovať jeho sériová výroba v počte kusov 98, pričom práve tieto isté zmluvné strany medzi sebou dohodli v zmysle bodu 7, aká bude horná hranica ceny jedného takéhoto rušňa vyrobeného v sériovej výrobe. Uviedol, že z uvedeného nie je možné vyvodiť iný záver, ako ten, že jedine subjekty, ktoré sú zmluvnou stranou určitej zmluvy, majú v úmysle byť viazané záväzkami, ktoré sú v nich obsiahnuté. V bode 1 je vyjadrený záväzok právneho predchodcu žalobcu ako dodávateľa realizovať prototyp rušňa r. 755, ktorého sériové vyhotovenie v počte 98 ks nahradí staršie typy rušňov a na druhej strane korelátom tohto záväzku je zas záväzok právneho predchodcu žalovaných financovať výrobu prototypu a následne po splnení odkladacej podmienky odobrať sériovo vyrobených 98 ks od budúceho výrobcu. Zo Zmluvy o stavbe prototypu rušňa r. 755 je zrejmé, že záväzkovo bol za výrobcu prototypu rušňa r. 755 považovaný právny predchodca žalobcu. Súd mal z obsahu zmluvy za dané, že jej účelom bolo nielen vyrobiť prototyp, ale primárne konať tak, aby sa mohla realizovať sériová výroba rušňa r. 755 vychádzajúc zo schváleného prototypu tohto rušňa, a preto považuje slovné spojenie „od budúceho výrobcu“ za vyjadrenie subjektu, ktorým v intenciách výkladu zvyšných ustanovení tejto zmluvy bol tiež právny predchodca žalobcu. Z obsahu zmluvy podľa súdu prvej inštancie nebolo možné vyvodiť záver, že by sa objednávateľ mal právo po absolvovaní úspešných prototypových skúšok rozhodnúť, či pristúpi k objednaniu sériovej výroby rušňov, a teda či záväzok v bode 4 odobrať 98 ks rušňov zo sériovej výroby je podmienený okrem odkladacej podmienky spočívajúcej v úspešnom typovom schválení prototypu rušňa r. 755 zo strany štátnych orgánov, ešte nejakou ďalšou podmienkou, a to, že právny predchodca žalovaných sa po splnení odkladacej podmienky rozhodne pre objednanie sériovej výroby rušňov. Takéto dojednanie v zmluve absentuje, čo súd prvej inštancie len utvrdilo v závere, že účelom zmluvy nebolo len vyrobiť určitý prototyp rušňa bez toho, aby už v čase uzavretia tejto zmluvy bolo úmyslom odberateľa investovať do prototypu len z toho dôvodu, že výsledky takejto činnosti budú použité pre praktické účely, spočívajúce v uplatnení prototypu vo svojej bežnej činnosti, a to vo forme zmodernizovania svojho vozového parku o 98 ks nových rušňov vyrobených podľa tohto prototypu. Preto súd vyvodil záver, že zmluvné strany Zmluvy o stavbe prototypu rušňa 755 mali právne relevantný úmysel dohodnúť vzájomné záväzky predať a kúpiť určitý, v zmluve určito druhovo vymedzený tovar (rušeň r. 755) v určenom množstve (98 ks), ktorý slovne vyjadrili prostredníctvom dojednaní v bode 4 v spojení s bodom 1 a 7 Zmluvy o stavbe prototypu rušňa 755. Opačný záver by bol v danom prípade podľa súdu prvej inštancie celkom nelogický a chýbala by mu ekonomická podstata, prečo by zmluvné strany medzi sebou dojednávali ustanovenia, týkajúce sa sériovej výroby rušňa r. 755 v spojení s dojednaním o hornej hranici výškykúpnej ceny jedného rušňa z tejto sériovej výroby, keďže takáto dohoda bez ďalšieho nemohla zaväzovať iný subjekt ako zmluvnú stranu. Žalovanými spochybňovanú určitosť tohto právneho úkonu - kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol dohodnutý predaj 98 ks rušňa r. 755 po jeho typovom schválení, súd vyhodnotil ako účelovú v snahe spochybniť povinnosť nahradiť ušlý zisk žalobcovi. Platí, že ak sa strany dohodnú na podstatných náležitostiach zmluvy, zmluva je uzavretá. Z výpovede svedka Ing. J. O., ktorý za právneho predchodcu žalobcu uzatváral posudzované zmluvy, naopak vyplynulo, že ekonomickou podstatou uzavretia Zmluvy o stavbe prototypu rušňa r. 755 a následne aj iných s ňou súvisiacich zmlúv bola modernizácia v tej dobe už zastaraných rušňov vozového parku ŽSR, čo sa malo naplniť rozšírením tohto vozového parku o 98 ks modernizovaného typu rušňa, označeného ako r. 755, pričom predpokladom dosiahnutia tohto cieľa, a teda možnosti realizovať túto sériovú výrobu bolo v zmysle platnej legislatívy typové schválenie tohto nového, modernizovaného rušňa príslušnými orgánmi štátu. Takúto ekonomickú podstatu (kauzu) vzniku predmetného záväzku potvrdil aj žalovaný v 2/ rade vo svojom vyjadrení z 18. 03. 2011. Bolo teda zrejmé, že ekonomickou podstatou záväzkov zo Zmluvy o prototype rušňa r. 755 bolo postupovať tak, aby sa tento cieľ mohol naplniť. Ekonomickou podstatou predmetného záväzku teda primáme nebolo vyvinúť len prototyp nového typu rušňa, ale rozšíriť zastaraný vozový park o nové rušne. Ak by naplnenie tejto ekonomickej podstaty bolo bez právneho významu pre splnenie záväzkov zo Zmluvy o stavbe prototypu rušňa r. 755, zmluvné strany by v zmluve zrejme neupravovali také záväzky, ktoré by sa ich vzájomne nemali týkať.
4. K námietke žalovaných o tom, že zmluva neobsahovala dohodu o cene, ani výslovný prejav vôle strán uzavrieť zmluvu bez určenia ceny, súd prvej inštancie uviedol, že v bode 7 Zmluvy o stavbe prototypu rušňa r. 755, si dohodli hornú hranicu, ktorú nemôže kúpna cena sériovo vyrábaného rušňa r. 755 prekročiť v čase dodania tovaru s dôrazom na zabezpečenie v predmetom čase garancie zachovania cenovej konkurencieschopnosti v porovnaní s najnižšími cenami renomovaných svetových výrobcov. Súd vyjadril presvedčenie, že dojednanie je dostatočne konkrétne s prejavom vôle uzavrieť zmluvu (v čase jej uzavretia) bez dohody o výške kúpnej ceny podľa § 409 ods. 2 Obch. zák., pretože pre zmluvné strany bolo podstatnejšie dohodnúť, akú sumu bude kupujúci povinný zaplatiť v čase dodania tovaru. Ak sa kupujúci a predávajúci dohodnú na tom, akú sumu nemôže presiahnuť výška kúpnej ceny, pričom zároveň nedohodnú jej konkrétnu výšku, potom tým právne záväzným spôsobom prejavia vôľu, že za dodávaný tovar sa kúpna cena zaplatí. Súd mal za to, že dohodnutie výšky ceny vzhľadom na okolnosti daného prípadu nepovažovali zmluvné strany za dôležité vyjadriť v obsahu zmluvy, pretože pre zmluvné strany bolo dôležitejšie určiť limitujúcu sumu pre cenu rušňa, akú bude kupujúci povinný zaplatiť v čase dodania tovaru. Takéto dojednanie je však jednoznačne prejavom vôle uzavrieť kúpnu zmluvu aj bez určenia výšky kúpnej ceny. V takom prípade v súlade s druhou vetou ust. § 409 ods. 2 Obch. zák. platí, že výška kúpnej ceny je určená zo zákona podľa § 448 Obch. zák. Súd konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zmluvné strany podstatným spôsobom doplnili svoje zmluvné dojednania Dodatkom č. 1 zo dňa 08. 05. 1996, ktorý podstatným spôsobom ovplyvnil výšku ceny za zhotovenie diela prototypu rušňa r. 755, finančné náklady na zhotovenie ktorého sa zvýšili z odhadovanej sumy 30 mil. Sk na 95 mil. Sk. Dodatkom č. 2 zo dňa 14. 10. 1997 sa tieto odhadované finančné náklady zvýšili druhýkrát. Avšak v porovnaní s navýšením tejto sumy Dodatkom č. 1, zvýšenie odhadovaných finančných nákladov zo sumy 95 mil. Sk na sumu 99,5 mil. Sk nie je také podstatné. Navyše z obsahu Dodatku č. 2 nie je možné vyvodiť, aký dôvod zmluvné strany viedol k jeho uzavretiu, t. j. k dohode, ktorou túto výšku odhadovaných finančných nákladov na zhotovenie prototypu zvýšili. Súd posúdením Zmluvy o stavbe prototypu rušňa r. 755, súčasťou ktorej bol aj kúpno-predajný záväzok na odber 98 ks rušňa r. 755, a jej Dodatku č. 1 dospel k záveru, že zmena špecifikácie technických požiadaviek na prototyp rušňa r. 755, majúca za následok podstatné zvýšenie odhadovaných nákladov na jeho výrobu, mala vplyv aj na zmenu ceny podľa § 448 ods. 2 Obch. zák., pretože uzavretím Dodatku č 2 sa podstatným spôsobom zmenili zmluvné podmienky, ktoré sú rozhodujúce pre stanovenie ceny metódou porovnania s cenami rovnakých alebo obdobných tovarov v zmysle § 448 ods. 2 Obch. zák. Súd preto dospel k záveru, že pre určenie kúpnej ceny 98 ks rušňov r. 755 v zmysle § 448 ods. 2 Obch. zák. je určujúci okamih uzavretia Dodatku č. 1, t. j. dátum 08. 05. 1996.
5. Záväzkový vzťah účastníkov súd prvej inštancie neposúdil ako zmluvu o dielo, pretože za kúpnu zmluvu sa považuje aj zmluva o dodávaní tovaru, ktorý sa má ešte len vyrobiť, a to aj za predpokladu,ak kupujúci predávajúcemu dodá na ich výrobu určité veci, napr. staré rušne typu r. 750, 753 a 754 (§ 410 ods. 1 Obch. zák.). Z bodu 3 Zmluvy o stavbe prototypu r. 755 vyplýva, že rozhodujúce - základné agregáty rušňa r. 755 sa budú vyrábať subdodávateľsky, takže súd dospel k záveru, že právny predchodca žalovaných nemal pre budúcu výrobu rušňa r. 755 dodať podstatné časti vecí, ktoré sú potrebné na výrobu rušňa r. 755. Na uvedenom závere nemení nič ani to, že 98 ks rušňov r. 755 malo vzniknúť použitím dvoch modernizovaných komponentov existujúcich, starších modelov rušňov r. 750, 753 a 754. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že použitie modernizovaných komponentov, podvozkov a rámu, pri výstavbe rušňa radu 755 nemá žiadny vplyv na určenie trhovej ceny rušňa, a že použitie modernizovaných komponentov predchádzajúcich typových radov nemá vplyv na funkčnosť, životnosť, kvalitu alebo cenu rušňa radu r. 755. Ak teda použitie starších typových radov rušňov r. 750, 753 a 754, dodávaných právnym predchodcom žalovaných za účelom ich prestavby na rušeň r.755, nemá vplyv na určenie ceny nového rušňa r. 755, nemohol súd dospieť k záveru, že by právny predchodca žalovaných mal dodávať právnemu predchodcovi žalobcu podstatné časti vecí pre výrobu rušňa r. 755. Preto súd posúdil záväzok dodať 98 ks ako kúpno-predajný záväzok podľa § 410 ods. 1 Obch. zák. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že predmetom plnenia záväzku odobrať a dodať 98 ks rušňa r. 755 by okrem dodania tovaru bola aj iná činnosť právneho predchodcu žalobcu ako dodávateľa, čo odlišuje kúpnu zmluvu od zmluvy o dielo.
6. Podmienku úspešnosti prototypových skúšok dohodnutú v bode 4 Zmluvy o stavbe prototypu rušňa r. 755 posúdil súd prvej inštancie ako odkladaciu podmienku, po splnení ktorej mal právny predchodca žalobcu pristúpiť k sériovej výrobe 98 ks rušňov r. 755. K zmareniu tejto odkladacej podmienky došlo konaním, resp. nekonaním zo strany právneho predchodcu žalovaných a následne žalovaných, nakoľko v dôsledku porušenia ich súčinnostných povinností podľa Zmluvy o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755, ktorého následkom bolo dlhodobé právom aprobované omeškanie so splnením odkladacej podmienky zo strany právneho predchodcu žalobcu, právny predchodca žalobcu od tejto zmluvy odstúpil, čím došlo k zmareniu možnosti splnenia tejto odkladacej podmienky. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právny predchodca žalovaných a následne žalovaní zapríčinili omeškanie s plnením zmluvných záväzkov, a to až do tej intenzity, že právny predchodca žalobcu z tohto konania mohol dôvodne nadobudnúť dojem, že dlhodobým omeškaním vyjadrujú nezáujem konať tak, aby sa naplnil účel Zmluvy o stavbe prototypu rušňa č.755, t. j. aby sa realizovala sériová výroba 98 ks rušňa r. 755, na odobratie ktorých sa zaviazali v Zmluve o stavbe prototypu rušňa r. 755. Súd však z vykonaného dokazovania nedospel k záveru, že by právny predchodca žalobcu musel k takémuto záveru dospieť skôr v takom čase, od uplynutia ktorého mohla uplynúť premlčacia doba na uplatnenie jeho práva odstúpiť od Zmluvy o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755. Preto je zrejmé, že zmarenie odkladacej podmienky v dôsledku správania sa právneho predchodcu žalovaných a následne žalovaných, ktoré viedlo právneho predchodcu žalobcu k odstúpeniu od Zmluvy o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755, bolo na prospech žalovaných, a preto sa dojednanie o sériovej výrobe rušňov r. 755 stalo nepodmieneným (dojednanie podľa bodu 4 v spojení s ustanovením bodov 1 a 7 Zmluvy o stavbe prototypu rušňa 755). Poukázal na § 50 ods. 2 zákona o dráhach, podľa ktorého na základe kladného výsledku overenia príslušný dráhový správny úrad schváli technickú spôsobilosť dráhového vozidla a vydá technický preukaz dráhového vozidla. Bez riadneho, aj formálne vykonaného a zaznamenaného odskúšania uvedeného rušňa nie je teda možné schváliť typový rad rušňov a začať s ich výrobou. Bez splnenia odkladacej podmienky, podmienky úspešnosti skúšok podľa Zmluvy o stavbe prototypu rušňa r. 755, nie je právne možné vôbec pristúpiť k výrobe rušňa r. 755, keďže chýba typové schválenie koľajového vozidla príslušným dráhovým správnym úradom. Právny úkon, zmluva o odbere 98 kusov rušňov typu r. 755 (dojednanie podľa bodu 4 v spojení s ustanovením bodov 1 a 7 Zmluvy o stavbe prototypu rušňa 755), sa v tejto časti stal nepodmieneným a zároveň tento záväzok pre právnu nemožnosť plnenia účinnosťou odstúpenia od Zmluvy o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755 zo strany právneho predchodcu žalobcu zanikol. Nemožnosť výroby 98 ks rušňa r. 755, a teda súčasne v nemožnosť ich dodania právnemu predchodcovi žalovaných, resp. žalovaným, zapríčinili žalovaní, resp. ich právny predchodca. Takýmto konaním spôsobili žalovaní právnemu predchodcovi žalobcu škodu, ktorá spočíva v tom, že nemožnosťou naplniť záväzok spočívajúci v práve dodať právnemu predchodcovi žalovaných, resp. žalovaným 98 ks rušňa r. 755, nemohol právny predchodca žalobcu získať ako protiplnenie kúpnu cenu, zo zaplatenia ktorej by získal zisk. Takýmto konaním mu teda ušielzisk, ktorý by pri riadnom plnení záväzkov z uzavretých zmlúv získal, a žalobca sa preto dôvodne v tomto konaní domáha náhrady tohto ušlého zisku.
7. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol, že právny predchodca žalovaných nebol verejným obstarávateľom podľa § 22 písm. a/ zák. č.120/96 Z. z. a podľa § 2 ods. 2 zákona č. 81/94 Z. z., t. j. nebol osobou zapojenou na štátny rozpočet. Podľa ustanovenia § 10 ods. 3 zákona č. 258/1993 Z. z. o železniciach Slovenskej republiky (ďalej len „zákon o ŽSR') v znení účinnom do 31. 07. 2001 sú železnice priamym subjektom vzťahov k štátnemu rozpočtu, štátnym fondom a rozpočtom obcí. Z tohto ‚ustanovenia vyvodzuje postavenie ŽSR ako obstarávateľa aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1MObdoV10/2004. Výkladom ďalších ustanovení zákona o ŽSR v ich vzájomnej súvislosti, v spojení s ustanoveniami § 1 ods. 1 ZVO 94 a ZVO 96 však súd dospel k záveru, že ŽSR nie sú verejným obstarávateľom, pretože ŽSR neboli zapojené na štátny rozpočet. Podľa ustanovenia § 11 zákona o ŽSR, železnice svoje potreby a náklady uhrádzajú z príjmov získaných predovšetkým zo svojej činnosti, ako aj ďalších zdrojov. Toto ustanovenie zákona hovorí o príjmovej časti rozpočtu ZSR, pričom ustanovuje, že ŽSR uhrádzajú svoje potreby z vlastných príjmov najmä zo svojej vlastnej podnikateľskej činnosti. Toto ustanovenie nespresňuje § 10 ods. 3 zákona o ŽSR a neustanovuje zapojenie ŽSR na výdavkovú časť verejného rozpočtu. Zapojenie ŽSR na štátny rozpočet na strane príjmov nevyplýva ani z ustanovenia § 12 zákona o ŽSR, podľa ktorého vlastnými finančnými zdrojmi ŽSR sú základné imanie, zisk vytvorený z ich činnosti, rezervný fond a ďalšie fondy železníc na financovanie ich potreby vytvárané zo zisku. Podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zákona o ŽSR výdavky ŽSR na údržbu, opravy, modernizáciu a rozvoj železničnej dopravnej cesty, potrebné na zabezpečenie cieľov koncepcie dopravy, medzinárodných záväzkov a na plnenie dôležitých záujmov štátu, sa kryjú predovšetkým úhradami za používanie železničnej dopravnej cesty a výnosmi z ostatnej podnikateľskej činnosti. Na modernizáciu a rozvoj železničnej dopravnej cesty poskytuje štát dotácie v rozsahu schválenom zákonom o štátnom rozpočte na príslušný rok. Predmetný spor sa netýka dopravnej cesty, ale modernizácie vozového parku ŽSR, a okrem toho v rozhodnom období rokov 1995 až 1998 žiaden zo zákonov o štátnom rozpočte Slovenskej republiky neobsahoval ani ustanovenie o finančných výdavkoch na uvedený účel. Podľa ustanovenia § 20 ods. 1 zákona o ŽSR zmluvou o výkonoch vo verejnom záujme sa ŽSR zaväzujú poskytnúť výkony, ktoré by z hľadiska svojich obchodných záujmov neposkytovali vôbec, alebo neposkytovali v požadovanom rozsahu a štát alebo samostatný samosprávny územný celok sa zaväzuje železniciam poskytnúť za tieto výkony úhradu straty. Aj z tohto ustanovenia vyplýva, že ŽSR neboli napojené na štátny rozpočet. Z ustanovení zákona o ŽSR v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že ŽSR boli podnikateľským subjektom, ktorý vystupoval v súkromnoprávnych vzťahoch vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť a záväzky a práva, ktoré na seba bral, boli záväzkami a právami ŽSR a nie záväzkami a právami Slovenskej republiky. V ust. § 10 ods. 1 zákona o ŽSR nie je uvedené, že právny predchodca žalovaných má právo hospodárenia s majetkom štátu, resp. spravuje majetok štátu. ŽSR neboli štátnym podnikom, ale právnickou osobou sui generis zriadenou zákonom. Právny predchodca žalovaných nehospodáril s majetkom obce, nebolo preukázané, že by mu boli poskytnuté finančné prostriedky z rozpočtu obce, zo štátneho rozpočtu, zo štátneho fondu alebo bola poskytnutá iná forma pomoci z týchto zdrojov. Právny predchodca žalovaných nebol ani verejnoprávnou inštitúciou. Právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje legálnu definíciu pojmu verejnoprávna inštitúcia. Osobitné zákony, ktorými sa takéto právnické osoby zriaďovali, však obsahovali výslovné vyjadrenie, že ide o verejnoprávnu inštitúciu. Zákon o ŽSR takéto ustanovenie neobsahoval. Právny predchodca žalovaných nepôsobil vo verejnoprospešnej ani nepodnikateľskej sfére, ani na základe zákona nespravoval majetok štátu. Keďže právny predchodca žalovaných nebol obstarávateľom podľa zák. č. 120/96, zmluvy uzatvorené medzi právnym predchodcom žalovaných a právnym predchodcom žalobcu v období od 9.11.1995 do augusta 1998, a to Zmluva o dielo na stavbu rušňa r. 755 v znení dodatkov, Zmluva o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755 sú platnými právnymi úkonmi a Zmluva o dielo č. 1/98-755 na stavbu dvoch kusov prototypov rušňa r. 755 v overovacej sérii v znení dodatku neboli uzavreté v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní. Súd pripustil, že striktne gramatickým výkladom ustanovení zák. č.120/96 Z. z., je možné dospieť k záveru, že právny predchodca žalovaných bol obstarávateľom a z tohto dôvodu by potom bolo možné vyvodzovať absolútnu neplatnosť zmlúv uzavretých medzi právnym predchodcom žalovaných a právnym predchodcom žalobcu z dôvodu rozporu so zákonom č. 120/96 Z.z. Sám právny predchodca žalovaných však uzavrel s právnym predchodcom žalobcu celý komplex zmlúv a na základe týchto zmlúv začali obe zmluvné strany plniť svoje záväzky. Súd poukázal na to, že rozpor zmlúv so zákonom o verejnom obstarávaní bol právnym predchodcom žalovaných namietaný vo viacerých súdnych konaniach s právnym predchodcom žalobcu od roku 2000 (súdne spory sa týkali aj iných zmlúv uzavretých medzi týmito zmluvnými stranami, než tých ktoré sú posudzované v rámci tohto súdneho konania), a to v súdnych konaniach vedených pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako súdom dovolacím, sp. zn. 2Obdo/7/04 a sp. zn. 2Obdo/6/04. Tieto súdne spory skončili neúspechom žalovaných. Odvolací súd žaloby zamietol s odôvodnením, že v konaní nebolo preukázané použitie verejných prostriedkov a z tohto dôvodu nebolo možné na daný právny vzťah aplikovať ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní. V októbri 1996 bol medzi právnym predchodcom žalovaných, právnym predchodcom žalobcu a ministerstvom dopravy prijatý dokument - Základné technické podmienky, ktorý podrobnejšie špecifikoval predmet diela podľa Zmluvy o stavbe prototypu rušňa 755. Ingerencia ministerstva dopravy vo vzťahoch medzi právnym predchodcom žalovaných a právnym predchodcom žalobcu tiež potvrdzovala dôveru právneho predchodcu žalobcu v platne uzatvorené zmluvy. Aj na základe uvedených skutočností sa súd prvej inštancie priklonil k výkladu zák. č. 81/94 a zák. č. 120/96 v tom zmysle, že právny predchodca žalovaných nebol obstarávateľom v zmysle týchto zákonov.
8. Súd prvej inštancie konštatoval, že výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, že k správaniu právneho predchodcu žalovaných a následne žalovaných, ktoré vykazuje znaky hrubo porušujúce dobré mravy, dochádzalo dlhodobo počas celého obdobia, pričom okamih takéhoto správania sa spája s dobou krátkou po zmene personálneho obsadenia v riadiacej pozícii právneho predchodcu žalovaných v decembri 1998. Odstúpením od Zmluvy o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755 dňa 20. 10. 2009 sa uzavrel sled príčinných súvislostí vedúcich k zmareniu dosiahnutia hospodárskeho účelu zmlúv, keďže po zániku tejto rozhodujúcej zmluvy zanikla aj právna povinnosť žalovaných plniť, a tým aj jej porušovanie, pričom sa súčasne zmarila možnosť právneho predchodcu žalobcu dosiahnuť hospodársky účel sledovaný predmetnými záväzkovými vzťahmi, a tým aj možný zisk, ktorý bolo možné rozumne očakávať z naplnenia tohto hospodárskeho účelu. Súd prvej inštancie uviedol, že by sa mohlo javiť, že skutočnou príčinou zmarenia zisku právneho predchodcu žalobcu bolo práve jeho konanie, spočívajúce v odstúpení od zmluvy, nakoľko toto odstúpenie právne definitívnym spôsobom založilo ten právny následok, že sa už zo zmlúv plniť nebude. Takéto vyvodzovanie by však bolo klamlivé, nakoľko práve právny predchodca žalovaných a následne žalovaní svojím správaním sa dali jasne najavo, že nemajú záujem na plnení zmlúv, čím zapríčinili, že sa hospodársky účel zmlúv nenapĺňal. Odstúpenie od jednej zo zmlúv právnym predchodcom žalobcu následne bolo len logickým ukončením tohto protiprávneho stavu, pričom by bolo nespravodlivé tento výkon práva mu pričítať na ťarchu. Porušením uvedených povinností spôsobili žalovaní právnemu predchodcovi žalobcu škodu, ktorá spočíva v tom, že nemožnosťou naplniť záväzok spočívajúci v práve dodať právnemu predchodcovi žalovaných, resp. žalovaným 98 ks rušňa r. 755, nemohol právny predchodca žalobcu získať ako protiplnenie kúpnu cenu, zo zaplatenia ktorej by získal zisk. Takýmto konaním mu teda ušiel zisk, ktorý by pri riadnom plnení záväzkov z uzavretých zmlúv získal, a žalobca sa preto dôvodne v tomto konaní domáha náhrady tohto ušlého zisku.
9. Podľa súdu prvej inštancie v konaní bolo preukázané, že v roku 2006 sa žalovaní opätovne snažili účelovo ukončiť Zmluvu o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755 a nakoniec z dôvodu, že žalovaní neposkytli právnemu predchodcovi žalobcu dostatočnú súčinnosť na to, aby mohol byť prototyp rušňa r. 755 vyskúšaný, žalovaní neodovzdali právnemu predchodcovi žalobcu predmet skúšok - prototyp rušňa 755, ani neposkytli svoje technologické a prevádzkové zariadenia, technickú dokumentáciu a odborný personál na zabezpečenie optimálneho plnenia zmluvy, od tejto zmluvy odstúpil v roku 2009 právny predchodca žalobcu.
10. Pri určení výšky ušlého zisku súd prvej inštancie neprihliadol na Znalecký posudok Ing. Petra Blaha PhD., kontrolný znalecký posudok doc. Ing. Jozefa Gašparíka a na nich nadväzujúci Znalecký posudok č. 8/2012, vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomická univerzita v Bratislave a znalecký posudok č. 5/2012, spracovaný znaleckou organizáciou KPMG Valuation, s. r. o., vrátane ich doplnení. Tietoznalecké posudky predložené zo strany žalovaných nešpecifikujú maximálnu hornú hranicu sériovo vyrábaného rušňa r. 755, t. j. nedávajú odpoveď na otázku, či cena sériového rušňa r. 755 v čase jeho dodávky bola nižšia, ako aktuálne najnižšie trhové ceny porovnateľných rušňov od renomovaných európskych a svetových výrobcov v čase sériovej výroby r. 755. Súd tiež neprihliadol na Expertné posúdenie Ing. Ivana Kolára, pričom v tomto prípade súd nemal preukázanú odbornú spôsobilosť spracovateľa posúdenia. Pri určení výšky ušlého zisku súd vychádzal zo znaleckého posudku č. 9/2009 zo dňa 19. 06. 2009, vypracovaný znaleckou organizáciou SK ACTIVE, s. r. o., vo veci odhadu najpravdepodobnejšej hodnoty čistého zisku z projektu nerealizovanej výroby 98 ks rušňov s označením R 755. O správnosti záverov tohto znaleckého posudku nemal súd prvej inštancie pochybnosti, aj vzhľadom na vyhotovenie doplnku č. 1 k uvedenému Znaleckému posudku, ktorým SK ACTIVE upravil odhad výšky ušlého zisku po zohľadnení nových zistených skutočností a odstránení formálnych chýb v posudku.
11. Súd prvej inštancie nevykonal žalovanými navrhnuté dokazovanie, a to výsluch svedkov Ing. J. D., Ing. S. Y., Ing. H. Y., Ing. H. W., Ing. D. M., pretože títo už boli vypočutí, ako to vyplýva z pripojeného trestného spisu KRP-7/OEK-ZA-2006 Bk, pričom k meritu veci, najmä však k vývoju a zhotoveniu prototypu rušňa R-755 a jeho následnej výroby nevedeli uviesť nič podstatné. Rovnako súd nepovažoval za potrebné vypočuť Mgr. T. F., JUDr. R. J. i Mgr. J. Q. a JUDr. J. F., pretože podľa názoru súdu správcovia konkurznej podstaty a súdny exekútor nemohli mať vedomosť o skutočnostiach, ako je to uvedené u vyššie uvedených svedkov.
12. Z vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že vývoj, zhotovenie a riadne odovzdanie prototypu rušňa R 755 vykonal právny predchodca žalobcu (v tom čase ešte s pomocou právneho predchodcu žalovaných) v krátkom časovom úseku, za pomerne nízke náklady a evidentne len vďaka entuziazmu vhodne vybraných odborníkov, čo len umocňuje prijatie záveru, že právny predchodca žalobcu bol schopný zrealizovať v rokoch 1999 až 2004 sériovú výrobu 98 kusov rušňov R 755. Podľa názoru súdu však projekt, dovedený síce len do štádia vyhotovenia, odovzdania a prevzatia prvého prototypu rušňa R 755, bol natoľko atraktívny, že bolo reálne získať na rozbehnutie sériovej výroby prípadné úverové krytie. I počiatočné financovanie prostredníctvom tretích strán nemuselo byť pre spustenie sériovej výroby rozhodujúce, pretože akcionárom právneho predchodcu žalobcu bol aj právny predchodca žalovaných, ktorý sa zmluvne zaviazal poskytovať pri vývoji prototypu i následnej sériovej výrobe svoje výrobné kapacity, vrátane všetkej potrebnej súčinnosti, ako aj poskytnutím svojich odborníkov. Životaschopnosť projektu podľa názoru súdu preukazuje aj prístup zahraničných renomovaných dodávateľov, ktorí vybavili rušeň R 755 v tom čase špičkovou regulačnou technikou.
13. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal aj úrok z omeškania v zmysle § 369 Obch. zák. od 02. 08. 2010, t. j. od podania žaloby. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 a 3 O. s. p., úspech žalobcu v konaní a vznikom trov na právnom zastúpení v sume 3 648 665,98 eur na súdnom poplatku a sumu 33 193,50 eur a nákladoch na znaleckom dokazovaní vo výške SCI Verkehr 29 400,-- eur a za znalecké posudky SK ACTIVE a Ing. Mičáka vo výške 40 000,-- eur. Súd zaviazal žalovaných 1/ a 2/, keď u nich na rozdiel od žalobcu nezistil predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, na náhradu trov štátu vo výške188,86 eur, ktoré štát v konaní platil Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline na základe uznesenia sp. zn. 20Cb/49/2010 zo dňa 07. 11. 2012.
14. Na základe odvolania Okresnej prokuratúry Bratislava III a odvolania žalovaných 1/ a 2/ Krajský súd v Bratislave unesením zo dňa 14. augusta 2015 č. k. 3Cob/413/2013-3744 odvolanie Okresnej prokuratúry Bratislava III proti zastavujúcemu výroku rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 20Cb/49/2010-3101 zo dňa 18. 09. 2013 odmietol a rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 20Cb/49/2010-3101 zo dňa 18. septembra 2013 vo vyhovujúcej časti a súvisiacom výroku o náhrade trov účastníkov, ako aj štátu, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
15. Svoje rozhodnutie odvolací súd odôvodnil tým, že z obsahu spisu zistil, že prokurátor sa ním podaným odvolaním domáhal zrušenia napadnutého rozsudku v celosti, a to teda aj v časti, ktorým súd prvej inštancie pripustil čiastočné späťvzatie žaloby a konanie v tejto časti zastavil. So zreteľom naprocesné úkony účastníkov odvolací súd dospel k záveru, že uvedeným výrokom nebola žiadnej zo strán sporu spôsobená ujma na právach, a preto by ani jedna z nich nebola oprávnená podať proti tomuto výroku odvolanie. Po prihliadnutí na ust. § 35 ods. 3 O. s. p. potom ani prokurátor nebol podľa názoru odvolacieho súdu oprávnený podať proti tejto časti rozsudku odvolanie, a preto odvolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odvolanie prokurátora v tejto časti ako podané neoprávnenou osobou odmietol.
16. Ďalej odvolací súd uviedol, že žalovaní 1/ a 2/ vzniesli proti vec prejednávajúcej sudkyni dve námietky zaujatosti, v ktorých namietali skutočnosti, na ktoré poukázali aj v odvolaní. Vo svojom vyjadrení k námietke zaujatosti doručenej súdu dňa 17. 06. 2013 sudkyňa uviedla, že ju považuje za oneskorene podanú. Ďalej uviedla, že JUDr. Repák bol jej manželom do decembra 2010, od februára 2010 nežijú v spoločnej domácnosti, nakoľko jej bývalý manžel mal už v tom čase vytvorenú spoločnú domácnosť so svojou súčasnou manželkou. V súvislosti s Mgr. Krišťákom uviedla, že jej pre ňu úplne neznáma osoba, nepamätá sa, že by sa s ním bola stretla pri založení spoločnosti WA Sen/ices. Jej činnosť v spoločnostiach bola obmedzená len na formálny podpis dokumentov a taktiež podľa jej názoru sa na adrese Krížna 47 nachádzalo len registrové sídlo spoločnosti, nakoľko sa počas jej pôsobenia v advokátskej kancelárii nachádzali len zamestnanci, resp. partneri advokáti advokátskej kancelárie JUDr. Repáka. Pokiaľ ide o námietky týkajúce ustanovenia znaleckej organizácie ZNALEKON, s. r. o., rozhodovania o návrhu na zloženie preddavkov podľa § 141a a nepredloženie odvolania odporcov 1/ a 2/ voči rozhodnutiu, tieto označila za námietky, týkajúce sa postupu súdu v konaní, ktoré podľa § 14 ods. 3 O. s. p. nezakladajú dôvod pre jej vylúčenie z prejednávanej veci. Vzhľadom na uvedené namietaná sudkyňa vec nepredložila na prejednanie nadriadenému súdu. Sudkyňa nepredložila nadriadenému súdu ani ďalšiu námietku zaujatostí vznesenú odporcom 1/ a 2/, ktorá bola doručená konajúcemu súdu dňa 23. 07. 2013. Opätovne poukázala na to, že pána H. X. nepozná, počas pôsobenia v spoločnosti WA Services, a. s., sa nekonalo žiadne valné zhromaždenie, na ktorom by boli fyzicky prítomní akcionári, resp. členovia kontrolných a výkonných orgánov, akékoľvek dokumenty podpísala tak, ako všetci klienti advokátskej kancelárie, že im vyhotovené dokumenty boli kanceláriou doručené kuriérom na podpis s presným vyznačeným, akým spôsobom sa má podpis overiť. Ani druhú námietku nepredložila nadriadenému súdu, nakoľko obsahuje rovnaké okolnosti ako prvá námietka (vzťah Mgr. Jurajovi Krištákovi a zákonnej sudkyne).
17. Odvolací súd poukázal na ust. § 212 ods. 2 O. s. p. a uviedol, že nerozhodoval o námietkach zaujatosti podľa § 16 O. s. p., nakoľko bola vec pridelená inému sudcovi z dôvodu odchodu namietanej sudkyne na materskú dovolenku a rodičovskú dovolenku dňom 22. 10. 2013, a to dodatkom č. 8 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava III na rok 2013. Vychádzajúc z obsahu námietok odvolací súd je toho názoru, že všetky námietky nesmerujú proti postupu sudkyne v konaní, a preto nebol v zmysle § 15a ods. 5 O. s. p. dôvod ich nepredložiť nadriadenému súdu. Podľa názoru odvolacieho súdu pri posudzovaní nestrannosti sudcu sa nevyžaduje exaktné preukázanie vzťahu, ale postačí iba osvedčenie určitých okolností, ktoré objektívne môžu spochybňovať nezaujatosť sudcu. Odvolací súd po posúdení vyjadrení sudkyne, žalovaných a predložených listinných dôkazov, týkajúcich sa jej vzťahu k Jurajovi Krišťákovi, predovšetkým s ohľadom na jej vyjadrenie a obsah zápisnice z riadneho valného zhromaždenia spoločnosti WA Services, a. s., konaného dňa 02. 05. 2005 dospel k záveru, že uvedené skutočnosti sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudkyne. Odvolací súd sa stotožnil s názorom odvolateľov, že ak vyjadrenie sudkyne a Juraja Krišťáka je pravdivé, znamená to, že valné zhromaždenie sa v roku 2005 vôbec nekonalo tak, ako to vyplýva zo zápisnice o jeho priebehu, to teda nasvedčuje tomu, že sudkyňa ako zapisovateľka a skrutátorka a Juraj Krišťák ako overovateľ zápisnice vedome fingovali neexistujúcu skutočnosť, a to konanie valného zhromaždenia dňa 02. 05. 2005, ktoré v skutočnosti neprebehlo, navyše v listine, ktorá bola určená orgánu verejnej moci (registrovému súdu) za účelom vykonania zápisu orgánov do obchodného registra. Uvedené skutočnosti sú aj podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilé vyvolať predstavu o blízkom vzťahu a existencii mimoriadnej dôvery medzi sudkyňou JUDr. Miriam Repákovou a Jurajom Krišťákom. Uvedenými skutočnosťami sa odporcovia bránili v poradí druhej nimi vznesenej námietke, doručenej súdu prvého stupňa dňa 23. 07. 2013. Odvolací súd je toho názoru, že uvedenú námietku uplatnili v lehote uvedenej v § 15a ods. 2 O. s. p., keďže sa o pochybnosti o nestrannosti konajúcej sudkyne dozvedeli dňa 12. 07. 2013 na základeinformácii z webovej stránky denníka SME (Vyjadrenie sudkyne bolo v denníku SME publikované 11. 07. 2013). Odvolací súd je toho názoru, že druhá námietka zaujatosti nemá povahu opakovanej námietky v zmysle § 16 ods. 2 O. s. p., nakoľko sa nezakladá na rovnakých skutočnostiach, ako pri prvej námietke, keďže vychádza z rozporov vo vyhlásení vec prejednávajúcej sudkyne zo dňa 11. 07. 2013, ktoré urobila až po predložení prvej námietky zo dňa 16. 06. 2013. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. g/ a f/ O. s. p. v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom o veci rozhodne opätovne nezaujatý zákonný sudca.
18. Proti uzneseniu odvolacieho súdu č. k. 3Cob/413/2013-3744 zo dňa 14. augusta 2015 v časti, ktorou zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, podal žalobca dovolanie. V ňom uviedol, že dovolanie je prípustné podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., nakoľko dovolateľovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Dovolanie odôvodnil podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., nakoľko v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O. s. p. Dovolateľovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, keďže: a/ odvolací súd sa z dôvodu nesprávneho/nezákonného rozhodnutia o zaujatosti konajúcej sudkyne vôbec nezaoberal odvolaniami žalovaných, a tým odňal dovolateľovi možnosť konať pred súdom; b/ napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie; c/ odvolací súd napadnutým uznesením odňal dovolateľovi zákonného sudcu; d/ odvolací súd v odvolacom konaní vykonal dokazovanie bez nariadenia pojednávania.
19. K vade uvedenej v dovolaní pod písm. a/ uviedol, že konajúca sudkyňa a J. Krišťák, sa vôbec nepoznajú, stretli sa nanajvýš raz a žiaden vzťah medzi nimi nie je a ani nikdy nebol. Nesprávny a nelogický je záver žalovaných, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd v napadnutom uznesení. Žalovaní „vykonštruovali“ zo zhodných pravdivých vyjadrení dvoch osôb o tom, že sa osobne vôbec nepoznajú, blízky vzťah založený na existencii údajnej mimoriadnej dôvery medzi sudkyňou JUDr. Miriam Repákovou a Jurajom Krišťákom. Ako už bolo veľakrát judikované Najvyšším súdom Slovenskej republiky, pracovný vzťah dvoch osôb (o čo v prejednávanom prípade expressis verbis nešlo) alebo len samotná skutočnosť, že jedna osoba pozná druhu osobu (ani o túto skutočnosť nejde v prejednávanom prípade v pravom slova zmysle), nemôžu bez ďalšieho, samy osebe, založiť pochybnosť o nestrannosti sudcu. V prejednávanom prípade nie je možné povedať, že by sa sudkyňa a J. Krišťák navzájom poznali, keďže ich vzájomné osobné osudy sa mohli nanajvýš pretnúť čisto len kvôli de facto pracovnej veci, čo z nich v žiadnom prípade nerobí osoby, ktoré sa navzájom poznajú. Môže to z nich robiť nanajvýš osoby, ktoré sa mohli stretnúť. Sudkyňa a J. Krišťák sa môžu poznať rovnako ako dve osoby, ktorá jedna stojí v rade v obchode na pokladňu a pustí pred seba jej úplne neznámu osobu a umožní jej sa „predbehnúť' pred ostatných. Ani o týchto osobách sa nedá povedať, že sa navzájom poznajú, hoci medzi nimi tiež nastalo to, že zosúladili svoj vzájomný postup, ktorý nie je úplne perfektný v očiach ostatných. Aj o týchto osobách by teda muselo platiť, že je medzi nimi vzťah mimoriadnej dôvery, čo samozrejme je absurdné, pretože sa to nedá z jednej takejto okolnosti nijako vyvodiť. Keďže konajúca sudkyňa pred nástupom na výkon funkcie sudcu pôsobila ako advokátka, navyše (ako koncipientka) u svojho bývalého manžela, aktívneho advokáta s množstvom podnikateľských aktivít, možno predpokladať, že z dôvodu výkonu svojho povolania pozná množstvo ľudí bez akéhokoľvek bližšieho vzťahu k nim. Ako uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1Nc/58/2010, je potrebné brať na zreteľ skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločností; preto závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu, môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonnej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne. Záver odvolacieho súdu o zaujatosti sudkyne je teda zjavne nesprávny/nezákonný, čím odvolací súd odňal dovolateľovi možnosť konať pred súdom. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá predchádzala rozhodnutiu, ale aj samotným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd rozhodol zjavne nesprávne o zaujatosti konajúcej sudkyne a nezaoberal sa ďalej meritom podaných odvolaní, v dôsledku čoho neprebehlo riadne odvolacie konanie. V odvolacom konaní mal dovolateľ nesporne možnosť uplatňovať svoje procesné práva, ktoré v dôsledku nesprávneho postupu odvolacieho sudu (zjavne v nesprávnom rozhodnutí o zaujatosti konajúcej sudkyne) nemohol využiť.
20. K vade uvedenej v dovolaní pod písm. b/ uviedol, že odvolací súd sa vôbec, ani len okrajovo, nevyjadril k argumentácii dovolateľa o zmeškaní lehoty na podanie prvej námietky, o dôvodoch, prečo ide v prípade druhej námietky o opakovanú námietku a ani k LOGICKEJ argumentácii dovolateľa o tom, prečo je vylúčené, aby bola konajúca sudkyňa zaujatá a nie sú dané ani objektívne pochybnosti o jej nezaujatosti. V prvej a rovnako aj v druhej námietke, žalovaní poukazovali na tú istú skutočnosť, a to údajný vzťah sudkyne a J. Krišťáka, pričom ich údajne blízky vzťah mimoriadnej dôvery podporili v druhej námietke nelogickou absurditou. V odôvodnení napadnutého uznesenia sa odvolací súd vôbec nevysporiadal s vyjadreniami dovolateľa uvedenými k námietkam zaujatosti, a to najmä k podstatným výhradám, že Mgr. Krišťák v tomto konaní nikdy nebol právnym zástupcom dovolateľa. Preto neexistuje dôvod na vyvodzovanie akýchkoľvek pochybností o nezaujatosti zákonnej sudkyne v tomto konaní. JUDr. Miriam Repáková nebola v žiadnom z orgánov uvedenej spoločnosti počas obdobia, kedy uvedenú spoločnosť vlastnil výlučne bývalý právny zástupca dovolateľa (a odkedy bola uvedená spoločnosť zároveň v likvidácii). V čase, keď bola JUDr. Miriam Repáková členkou predstavenstva, bol Mgr. Juraj Krišťák len minoritným akcionárom so žiadnym vplyvom na činnosť spoločnosti a na zloženie jej orgánov. Je preto takmer vylúčené, aby medzi uvedenými osobami bol z tohto dôvodu akýkoľvek vzťah, či už ekonomickej alebo inej závislosti, ktorý by odôvodňoval pochybnosti o zaujatosti sudkyne, žalovaní sa zo všetkého snažia umelo vyvodiť zaujatosť zákonnej sudkyne, bez ohľadu na zásady logického myslenia, vzhľadom na rozvod JUDr. Miriam Repákovej s JUDr. Repákom by v zmysle zásad základného logického myslenia mala pripadať do úvahy určitá tendencia akéhosi pozitívneho postoja sudkyne práve k žalovaným (ak by sme akýmkoľvek spôsobom mali pripustiť otázku zaujatosti zákonnej sudkyne, čo striktne odmietam), čo žalovaní znovu akosi opomenuli vziať do úvahy. Ich argumentácia preto skutočne pôsobí veľmi účelovo. Skutočnosť, že v danom čase bola JUDr. Repáková advokátskou koncipientkou, v súčasnosti nemá a ani nemôže mať žiadny vplyv na jej sudcovskú nezávislosť. Žalovaní zjavne zmeškali prekluzívnu lehotu na podanie prvej námietky a zinscenovaním určitej skutkovej situácie sa snažili navodiť dojem, že im lehota neuplynula. Dokonca sa v prípade druhej námietky snažili navodiť dojem, že ide o úplne nové skutočnosti, ktoré sa pritom od pôvodných skutkových okolností ničím nelíšia. Súd prvej inštancie tak postupoval správne, keď druhú námietku posúdil ako opakovanú námietku, a v zmysle ust. § 15a ods. 4 O. s. p. na ňu neprihliadol. Odvolací súd v napadnutom uznesení nedal odpoveď ani len na základné argumenty dovolateľa, majúce pre vec podstatný význam, nemožno ho považovať za zodpovedajúce požiadavke plnej realizácie základného práva účastníka na spravodlivý proces. Vzhľadom na charakter námietok dovolateľa k námietkam zaujatosti, s ktorými sa odvolací súd absolútne nezaoberal, resp. v napadnutom uznesení nijako neodôvodnil, prečo pre jeho záver nemajú žiaden význam, dopustil sa odvolací súd vady, ktorá má za následok nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia, čím došlo k odňatiu možností konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
21. K vade uvedenej v dovolaní pod písm. c/ uviedol, že zjavne nesprávnym rozhodnutím o zaujatosti konajúcej sudkyne, odvolací súd porušil právo dovolateľa na spravodlivý proces, konkrétne odňal dovolateľovi zákonného sudcovu, v dôsledku čoho mu tak bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
22. K vade uvedenej v dovolaní pod písm. d/ uviedol, že odvolací súd na základe tých istých dôkazných prostriedkov, ktoré už hodnotil súd prvej inštancie, dospel k opačnému záveru, a to, že sú dané pochybnosti o nezaujatosti konajúcej sudkyne. Zákon pripúšťa tri výnimky, ktoré umožňujú, aby aj odvolací súd mohol v rámci odvolacieho konania vykonávať dokazovanie. Jedna z týchto výnimiek oprávňuje odvolací súd na to, aby v potrebnom rozsahu opakoval dokazovanie. Znamená to, že odvolací súd môže znovu vykonať len niektoré z tých dôkazných prostriedkov, ktoré už raz vykonal súd v rámci konania na prvej inštancii. Nestačí preto, ak bol dôkazný prostriedok súdu prvej inštancie iba navrhnutý, ale nedošlo k jeho vykonaniu. Opakovať dokazovanie môže odvolací súd len vtedy, ak je toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd totiž nemôže bez ďalšieho dôkazné prostriedky iba zhodnotiť inak, ako ich zhodnotil súd prvej inštancie. Môže tak spraviť len pod podmienkou, že ich v odvolacom konaní opäť vykoná, a to na pojednávaní, ktoré sa v takom prípade nariaďuje obligatórne, čo sa v prejednávanom prípade nestalo. 23. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/413/2013- 3744 zo dňa 14. 08. 2015 v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zaviazal žalovaných na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolateľ si zároveň uplatnil náhradu trov dovolacieho konania.
24. K dovolaniu žalobcu sa žalovaní 1/ a 2/ vyjadrili písomne. Uviedli, že dovolanie navrhovateľa je procesné neprípustné. Proti zrušujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie len z tzv. dôvodov zmätočnosti, teda dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. Žalobca nevytýka vady zmätočnosti. Formálne síce tvrdí, že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom, v skutočnosti však namieta vecnú správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Námietky proti skutkovým a právnym záverom odvolacieho súdu prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nezakladajú.
25. K námietke dovolateľa, že odvolací súd nesprávne posúdil zaujatosť sudkyne Repákovej (otázku, či rozhodoval vylúčený sudca) a z tohto dôvodu sa ďalej nezaoberal ďalšími odvolacími dôvodmi žalovaných, čím mu údajne odňal možnosť konať pred súdom, žalovaní uviedli, že je z obsahu dovolania zrejmé, že žalobca v skutočnosti žiada preskúmať vecnú správnosť záveru odvolacieho súdu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Uvedenou otázkou sa však dovolací súd môže zaoberať iba vtedy, ak prijme primárny záver, že podané dovolanie je procesne prípustné. Občiansky súdny poriadok neumožňuje dovolaciemu súdu zaoberať sa vecnou správnosťou rozhodnutia v základnom konaní a až z výsledku posúdenia vecnej správnosti rozhodnutia vyvodzovať procesnú prípustnosť dovolania. Bez toho, aby dovolací súd primáme prijal záver o procesnej prípustnosti dovolania, nemá zákonnú možnosť sa opodstatnenosťou dovolania (a vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia súdu) zaoberať. Uvedené vyplýva z jasne vymedzenej zásady, že dovolacie konanie má primáme fázu preskúmania procesnej prípustnosti a až následne fázu preskúmania opodstatnenosti dovolania. Druhá fáza nastáva iba za predpokladu, ak je dovolanie procesne prípustné. Procesná prípustnosť dovolania je procesnou podmienkou vedenia dovolacieho konania. Preto sa dovolanie v prípade jej nedostatku odmieta. Prípustnosť sa samozrejme nemôže zakladať na preskúmaní opodstatnenosti dovolania. V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR platí, že procesnú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nemožno vykladať extenzívne a vyvodzovať ju z postupu súdu vtedy, ak ide o meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu, ktorým došlo k odňatiu možnosti účastníka konania konať pred súdom, sa môže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania, jednotlivé procesné úkony, nie však rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu. Nesprávne právne posúdenie a nesprávne skutkové závery nezakladajú prípustnosť dovolania. Aj keby odvolací súd zrušil rozsudok z nesprávnych dôvodov, nezakladalo by to prípustnosť dovolania. Neexistuje teda žiaden dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. Ak odvolací súd dospel k záveru, že vec rozhodoval vylúčený sudca, musel rozhodnutie na základe § 221 O. s. p. zrušiť a nemal povinnosť zaoberať sa ďalšími dôvodmi. Povinnosť preskúmavať ostatné dôvody odvolania za situácie, kedy súd identifikuje vadu zmätočnosti, ktorá podľa § 221 O. s. p. vedie k zrušeniu rozhodnutia, nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia.
26. K dovolacej námietke, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie, žalovaní uviedli, že aj v tomto prípade ide o námietku vady, ktorá by za žiadnych okolností nemohla založiť procesnú prípustnosť dovolania. Dovolací súd sa preto nemôže zaoberať otázkou, či je rozhodnutie preskúmateľné alebo nie. Napadnuté rozhodnutie je v skutočnosti správne a riadne odôvodnené.
27. Prípadná nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá procesnú prípustnosť dovolania. Ak dovolanie nie je prípustné z iného dôvodu, dovolací súd nemôže začať skúmať, či je napadnuté rozhodnutie odôvodnené dostatočne. Podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje iba tzv. inú vadu konania v zmysle § 241/2(b) O. s. p., ktorá môže byť dovolacím dôvodom v procesne prípustnom dovolaní, ale sama procesnú prípustnosť dovolania nezakladá. Tento názor bol vyslovený v publikovanom rozhodnutí R 111/1998 a množstve ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. Aj keby napadnuté rozhodnutie trpelo vadou nepreskúmateľností,dovolací súd sa tým nemôže zaoberať, pretože dovolanie nie je procesné prípustné.
28. Podľa žalovaných je napadnuté uznesenie vecne správne a riadne odôvodnené. Nedostatok odôvodnenia nie je možné vidieť len v tom, že žalobca nesúhlasí so záverom odvolacieho súdu, hoci je tento záver preskúmateľne odôvodnený. Žalovaní podali dve námietky zaujatosti. Súd prvej inštancie ani jednu z nich nepredložil na rozhodnutie nadriadenému (odvolaciemu) súdu. Krajský súd, ktorý je odvolacím a nadriadeným súdom súčasne, podrobne zdôvodnil iba prípustnosť dôvodnosť druhej námietky, pričom prvej námietke sa bližšie nevenoval. To však nezakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Ak odvolací súd zistí dôvod, o ktorý oprie svoj záver, že vo veci rozhodol vylúčený sudca, nemusí sa ďalej zaoberať otázkou, či bolo týchto dôvodov viac. Odvolací súd už po preskúmaní druhej námietky zistil jednoznačné dôvody pre zrušenie rozsudku; bolo by nadbytočné, aby sa zaoberal ďalšou námietkou a detailne ju zdôvodňoval v rozhodnutí. Akokoľvek by ju vyhodnotil, jeho záver potrebe zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie by tým nemohol byť ovplyvnený. Odvolací súd sám uvádza, z ktorých skutočností vychádzal, pričom dôraz kládol práve na vyjadrenie konajúcej sudkyne a obsah zápisnice z valného zhromaždenia spoločnosti WA Services, ktoré sa konalo 2. mája 2005. V čase, keď bola sudkyňa Repáková manželkou Dušana Repáka, už prebiehalo súdne konanie. Manžel sudkyne (teda zo zákona osoba blízka konajúcej sudkyne) v čase podania žaloby pôsobil spolu s Jurajom Krišťákom v spoločnosti WAServices, t. j. spoločnosti v čase podania žaloby preukázateľne patriacej Krišťákovi. Zápisnicu vlastnoručne podpísali Juraj Krišťák a Miriam Repáková (ešte pod dievčenským menom) a pri podpise je uvedené, že zodpovedajú za jej správnosť. Ani Juraj Krišťák a ani sudkyňa Repáková vo svojich vyhláseniach nespochybnili pravosť zápisnice a ani svoje podpisy na nej. Tvrdia iba, že obsah zápisnice nezodpovedá realite-teda že skutočnosti sa odohrali úplne inak, ako je v nej zapísané-a to napriek tomu, že zápisnicu vlastnoručne podpísali a podpisom sa zaručili za jej správnosť Inak povedané, Krišťák a sudkyňa Repáková vyhlásili, že pri podpisovaní listiny určenej štátnemu orgánu (registrovému súdu) obaja vedome predstierali existenciu skutočností, ktoré sa nestali-teda, že spolu a vedome podpísali nepravdivú listinu, zaručili sa podpisom za jej správnosť napriek jej nepravdivosti. Pokiaľ sú tieto vyhlásenia Krišťáka a sudkyne Repákovej pravdivé a veci sa naozaj odohrali tak, ako to opisujú, je zrejmé, že medzi nimi musí existovať značná dôvera a takýto vzťah zakladá objektívne pochybností o nestrannosti sudkyne Repákovej. Odôvodnenie odvolacieho súdu je úplne zrozumiteľné a presvedčivé. Vada nepreskúmateľnosti by bola daná iba vtedy, ak by nebolo možné zistiť, prečo odvolací súd prijal záver, ktorý prijal. Žalobca ďalej tvrdí, že druhá námietka je opakovaná, pretože aj „v druhej námietke žalovaní poukazovali na tú istú skutočnosť, a to údajný vzťah sudkyne a Krišťáka“. Táto výhrada je neopodstatnená. Prvá námietka sa opierala o skutočnosť, že sudkyňa Repáková, jej manžel Repák a Krišťák spoločne pôsobili v súkromnej spoločnosti WA Services, ktorej majiteľmi boli Repák a Krišťák. Druhá námietka sa zakladá na novozistených skutočnostiach, ktoré vyplývajú z vyhlásenia konajúcej sudkyne. Toto vyhlásenie bolo publikované v denníku SME dňa 11. júla 2013; námietka bola podaná 23. júla 2013 - teda zjavne včas. Námietka je opakovaná vtedy, keď sa zakladá na rovnakých skutočnostiach. Teda nie je opakovanou námietka, ktorá sa týka tých istých osôb, ale obsahuje nové skutočnosti, ktoré sa stali, alebo o ktorých sa účastník dozvedel neskôr. Odvolací súd aj tieto skutočností riadne odôvodnil. Žalobca argumentuje, že Krišťák ho nezastupoval v tomto konaní, a preto sa ani nemal posudzovať vzťah Krišťáka a sudkyne Repákovej. Žalobcova argumentácia je nepravdivá v tom, že Krišťák preukázateľne zastupoval žalobcu aj v tomto konaní - zaplatil za neho v tomto súdnom konaní súdny poplatok. Tým padá celá podstata žalobcovho argumentu. Pre posúdenie otázky, či rozhodoval vylúčený sudca v zmysle § 14 O. s. p., nie je podstatné, či zástupca zastupuje účastníka v konaní alebo inde. Krišťák mal generálnu plnú moc na zastupovanie žalobcu vo všetkých veciach, vrátane akýchkoľvek súdnych konaní. Krišťák túto plnú moc aktívne využíval. Urobil za žalobcu všetky známe právne a faktické úkony súvisiace s touto vecou (napríklad uzavrel v jeho mene zmluvy, na základe ktorých žalobca získal žalovanú pohľadávku, zúčastnil sa namiesto neho exekučnej dražby a pod.) a zastupoval ho aj vo všetkých ostatných právnych konaniach (v exekúcii proti Mechatronickej a v konkurznom konaní na jej majetok). Je zrejmé, že táto žalobcova námietka nemá žiaden základ ani v skutkovom stave (Krišťák bol zástupcom žalobcu v súdnom konaní) a ani v právnych predpisoch (pre vylúčenie sa nevyžaduje, aby šlo o zástupcu účastníka v konaní).
29. K žalobcovmu poukazu na judikatúru, podľa ktorej pracovný vzťah dvoch osôb nezakladá sámosebe pochybnosti o nezaujatostí sudcu, pričom podľa neho vzťah Krišťáka a sudkyne Repákovej nedosahoval ani túto intenzitu, žalovaní uviedli, že advokát Krišťák a manžel sudkyne Repák boli spolumajiteľmi (akcionármi) súkromnej obchodnej spoločnosti WA Services. Vylúčená sudkyňa bola štatutárnym orgánom a do tejto funkcie bola zvolená práve a iba hlasmi akcionárov Repáka a Krišťáka. Krišťák sám dobrovoľne hlasoval za zvolenie sudkyne Repákovej do vedenia súkromnej spoločnosti, v ktorej mal podiel. Ešte aj v čase po začatí konania bol Repák manželom konajúcej sudkyne, teda zo zákona bol jej blízkou osobou (§ 116 OZ) a ešte aj v tomto období stále pôsobil v orgánoch súkromnej spoločnosti WA Services, ktorej jediným majiteľom sa medzičasom stal advokát Krišťák (Krišťák odkúpil Repákov podiel). V čase po začatí tohto konania sudkyni blízka osoba ešte stále pôsobila v orgánoch súkromnej spoločnosti, ktorá patrila generálnemu zástupcovi žalobcu. Tieto vzťahy nemožno porovnávať s bežnými pracovnými alebo kolegiálnymi vzťahmi. Je to diametrálne odlišná situácia od kolegiálnych vzťahov napr. dvoch sudcov, ktorí náhodou pracujú na tom istom súde. Každopádne však tieto skutočnosti nie sú dôležité pre posúdenie druhej námietky zaujatosti, o ktorú oprel odvolací súd svoje zrušujúce rozhodnutie. Dôvodom, na ktorom odvolací súd vyvodil svoj záver, bol neštandardný spôsob spolupráce medzi Krišťákom a sudkyňou Repákovou, ktorý opísali vo svojich vyhláseniach. Odvolací súd podrobne nezdôvodňoval prípustnosť a dôvodnosť prvej námietky, nakoľko nie sú žiadne pochybnosti o prípustnosti a dôvodnosti druhej námietky. Len pre úplnosť, vyhlásenie sudkyne Repákovej o údajnom zmeškaní lehoty na posúdenie prvej námietky, bolo svojvoľné-sama sudkyňa totiž uvádza, že o tvrdených dôvodoch zaujatosti sa dozvedela až z námietky žalovaných. Je potom absurdné, ak sudkyňa v tom istom vyhlásení tvrdí, že o dôvodoch zaujatosti, ktoré sa týkajú jej osoby, sa mali žalovaní dozvedieť zo spisu skôr, ako ona sama. Námietky žalobcu boli buď vyvrátené v odôvodnení súdneho rozhodnutia, alebo sa týkajú skutočností, na ktorých súd rozhodnutie nezaložil. V rozsahu dôvodov na zrušenie rozsudku sa odvolací súd vysporiadal so všetkými argumentmi žalobcu. Neexistuje argument žalobcu, týkajúci sa prípustnosti a dôvodnosti druhej námietky, s ktorým by sa súd priamo nevysporiadal. Takéto zdôvodnenie je nad rámec stanovený judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, judikatúrou Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR. Ako uvádza aj sám žalobca, všeobecný súd nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
30. K námietke žalobcu, že nesprávnym rozhodnutím odvolacieho súdu mu bol odňatý zákonný sudca a tým aj odňatá možnosť konať pred súdom, žalovaní vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že táto argumentácia žalobcu je nesprávna. Napadnutým rozhodnutím nedošlo k žiadnej zmene v osobe zákonného sudcu, a teda mu ani nemohol byť odňatý zákonný sudca týmto rozhodnutím. Zákonným sudcom je v súčasnosti sudca Marián Fekete, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom po odchode sudkyne Miriam Repákovej na materskú dovolenku. Zákonný sudca sa zmenil ešte pred začatím odvolacieho konania (pred podaním odvolania). Rozhodnutie, ani postup odvolacieho súdu nemohol nijako ovplyvniť zmenu zákonného sudcu, ktorá nastala pred začatím odvolacieho konania. Odvolací súd teda nemohol svojim postupom alebo rozhodnutím ani len teoreticky odňať žalobcovi zákonného sudcu. Záver odvolacieho súdu, že vo veci rozhodol vylúčený sudca je konštatovaním vady prvoinštančného konania (bez akejkoľvek zmeny zákonného sudcu). Správnosť jeho záverov však dovolací súd nemôže skúmať pre procesnú neprípustnosť dovolania.
31. K námietke žalobcu, že odvolací súd na základe tých istých záverov dospel k opačnému záveru ako súd prvej inštancie bez toho, aby vykonal dokazovanie na pojednávaní, žalovaní uviedli, že tvrdenia, že námietka je opakovaná a nedôvodná, nie sú súčasťou rozsudku prvej inštancie a ten z nich ani nevychádza. Dané tvrdenia prezentovala sudkyňa Repáková iba vo vyjadrení sa k námietke zaujatosti v zmysle § 16 O. s. p. Nejde o názor súdu prvej inštancie, ale len o názor namietaného sudcu, ktorý sa vyjadruje k námietke zaujatosti. Preto ani nemožno hovoriť o odklonení sa od skutkových zistení súdu prvej inštancie v zmysle § 213 O. s. p. Už z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemohol porušiť § 213 O. s. p. a dopustiť sa žalobcom vytýkanej vady. Na prijatie záveru, že rozhodol vylúčený sudca, teda nie je potrebné vykonávať dokazovanie na pojednávaní.
32. Žalovaní v závere svojho vyjadrenia k dovolaniu žalobcu navrhli, aby dovolací súd dovolanie žalobcuako neprípustné odmietol.
33. Vyjadrenie žalovaných k podanému dovolaniu bolo žalobcovi (PZ) doručené dňa 27. 11. 2015.
34. V priebehu dovolacieho konania žalovaní doplnili svoje vyjadrenie k dovolaniu, a to s poukazom na zmenu procesnej právnej úpravy (C. s. p.) a ňou zavedených zmien. V tejto súvislosti poukázal na § 48 C. s. p., podľa ktorého, ak sa konajúci senát chce odchýliť od názoru, ktorý vyslovil najvyšší súd v inom rozhodnutí, musí vec postúpiť veľkému senátu (§ 48 C. s. p.). Najvyšší súd v iných rozhodnutiach vyslovil, že samotným zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu nemôže dôjsť k odňatiu možnosti strany konať pred súdom a k založeniu vady podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Ak odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie, možnosť konať pred súdom by mohla byť odňatá výlučne nezákonným postupom odvolacieho súdu pred vydaním odvolacieho rozhodnutia (v žiadnom prípade, ale nie samotným zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu). Žalobca teda prípustnosť (a dôvodnosť) dovolania odôvodňuje predovšetkým tým, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v dôsledku zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu (prvé tri dovolacie dôvody) - čo je v zmysle predložených rozhodnutí najvyššieho súdu absolútne vylúčené. Iba v štvrtom dovolacom dôvode je odňatie možnosti spájané s postupom odvolacieho súdu - tento dovolací dôvod je však zjavne bez základu, keďže odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dokazovanie nevykonával a ani nemusel vykonať. Za týchto okolnosti najvyšší súd môže postupovať iba jedným z dvoch možných spôsobov: buď bude rešpektovať názor vyslovený opakovane v iných rozhodnutiach najvyššieho súdu a bez ďalšieho žalobcovo dovolanie odmietne ako neprípustné, alebo postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu podľa § 48 C. s. p., pokiaľ sa chce odchýliť od záverov vyslovených v predložených rozhodnutiach najvyššieho súdu. Za žiadnych okolností neprichádza do úvahy, aby sa najvyšší súd odklonil od vyslovených názorov najvyššieho súdu v iných rozhodnutiach bez postúpenia veci veľkému senátu. Pokiaľ by tak predsa len konal, došlo by k porušeniu procesných pravidiel a tým aj k porušeniu práva našich klientov na spravodlivý proces, najmä s ohľadom na princíp právnej istoty garantovaný v článku 2 C. s. p. Žalovaní poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2ObdoV/12/2014 a 3Obdo/36/2010, z ktorých vyplýva, že zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu navodzuje stav, aký bol pred prvoinštančným rozhodnutím, čo logicky vylučuje možnosť, aby zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. Jedinou výnimkou je prípad, že k odňatiu možnosti konať došlo už samotným postupom odvolacieho súdu, ktorý viedol k vydaniu rozhodnutia. Ďalej poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo/208/20004, podľa ktorého, ak odvolací súd zruší prvostupňové rozhodnutie, hoci mal rozhodnutie potvrdiť (podľa § 219 O. s. p.) alebo zmeniť (podľa § 220 O. s. p.), ide o nesprávne rozhodnutie, ktoré však nezakladá vadu odňatia možnosti konať pred súdom. V tomto prípade k odňatiu možností konať môže dôjsť len „faktickou procesnou činnosťou odvolacieho súdu (procedúrou prejednania veci), nie jeho rozhodovaním. Po vrátení veci na ďalšie konanie súd pokračuje prejednávaní veci a účastníkom konania zostávajú zachované ich procesné práva. Otázka dopadov takéhoto nesprávneho rozhodnutia na rýchlosť a hospodárnosť konania je z pohľadu § 237 (f) O. s. p. irelevantná“. Podľa ustálenej judikatúry síce samotné rozhodnutie odvolacieho súdu môže výnimočne zakladať odňatie možnosti konať, ale je tak tomu iba v prípade, ak v príčinnej súvislosti s týmto rozhodnutím bolo strane znemožnené ďalej uplatňovať jej procesné práva, t. j., ak ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je konečné. Napríklad v rozhodnutí sp. zn. 6ECdo/224/2013 a mnohých ďalších najvyšší súd vyslovil: „K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen nesprávnym postupom, ale aj jeho správnym procesným rozhodnutím, v dôsledku ktorého konanie končí. V praxi môže ísť napríklad o rozhodnutie, ktorým odvolací súd bez splnenia zákonných podmienok odmietne odvolanie (6Cdo/272/2012), alebo zastaví konanie (2Cdo/141/2005). Spoločné týmto situáciám je to, že odvolací súd svojim rozhodnutím nezákonne ukončí konanie, ktoré malo prebiehať ďalej, a tým znemožňuje stranám uplatňovať ich procesné práva. Iný je ale prípad, ak odvolací súd zruší prvostupňové rozhodnutie, pretože po zrušení prvostupňového rozhodnutia a vrátení veci konanie naďalej prebieha a účastníci majú možnosť uplatňovať svoje procesné práva. Neexistuje žiadne rozhodnutie najvyššieho súdu, v ktorom by vyslovil názor, že samotným zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu došlo k odňatiu možnosti strany konať pred súdom. Žalobca postup odvolacieho súdu spochybňuje iba v jedinom (štvrtom) dovolacom dôvode. Tento dovolací dôvod je však zjavne neopodstatnený. Žalobca v podstate namietal, že odvolací súdpostupoval v rozpore s § 213 ods. 3 O. s. p. Odvolací súd sa neodklonil a ani nemohol odkloniť od skutkových zistení súdu prvej inštancie o prípustnosti a dôvodnosti námietok, a to z dôvodu, že neurobil vo vzťahu k námietke zaujatosti žiadne skutkové zistenia, ani právne hodnotenie. Tvrdenia o neprípustnosti a nedôvodnosti námietky boli tvrdeniami namietanej sudkyne, a nie tvrdeniami súdu. Tieto tvrdenia sa preto ani nenachádzajú v rozsudku súdu, ale len vo vyjadrení sudkyne k námietkam zaujatosti podľa § 16 O. s. p. Pre rozhodnutie o námietke zaujatosti alebo o existencii procesnej vady podľa § 237 O. s. p. sa zásadne nevyžaduje dokazovanie (stačí iba tzv. šetrenie). Dôkazom toho je, že o existencii týchto procesných vád bežne rozhoduje aj najvyšší súd, ktorý dokazovanie ani vykonávať nemôže. Odvolací súd dokonca rozhodol o existencii vady práve na základe skutkových tvrdení uvedených vo vyhlásení sudkyne Repákovej a vyhlásení generálneho zástupcu žalobcu Krišťáka, teda na základe tých skutkových tvrdení, ktorých sa dovoláva aj žalobca. Právne hodnotenie týchto skutočností v odvolacom rozhodnutí je odlišné od hodnotenia namietanej sudkyne. Žalobcovi nemohla byť nijako odňatá možností konať pred súdom, a to ani postupom a ani rozhodnutím odvolacieho súdu. Žalobca v odvolacom konaní mohol realizovať svoje procesné práva v plnom rozsahu. Zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu s vrátením veci na súd prvej inštancie principiálne nie je spôsobilé odňať strane možnosť konať pred súdom. Po zrušení rozsudku bude žalobca môcť uplatňovať všetky svoje procesné práva v konaní, a to pred zákonným sudcom. Zákonným sudcom je v súčasnosti sudca Mgr. Fekete, ktorý sa ním stal na základe rozvrhu práce po odchode sudkyne Repákovej na materskú dovolenku ešte pred začatím odvolacieho konania. Tento sudca sa stal zákonným sudcom ešte pred začatím odvolacieho konania, a to nie na základe rozhodnutia alebo postupu odvolacieho súdu, ale na základe úpravy rozvrhu práce. Postavenie tohto sudcu ako zákonného sudcu žalobca nijako nespochybnil, proti zmene rozvrhu práce v dôsledku odchodu sudkyne Repákovej na materskú dovolenku nič nenamietal. Žalovaní zotrvali na tom, aby dovolací súd dovolanie odmietol a priznal žalovaným nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
35. Doplnenie vyjadrenia žalovaných bolo žalobcovi doručené dňa 28. 12. 2016.
36. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [(§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.)], po zistení, že dovolanie bolo podané včas, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ C. s. p.).
37. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 01. 07. 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 C. s. p. (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované), a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 239 O. s. p.
38. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom v čase podania dovolania).
39. V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom v čase podania dovolania) je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak: a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c)] na zaujatie rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.
40. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. (v znení účinnom v čase podania dovolania) dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak: a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky.
41. Žalobca podal dovolanie voči uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo odmietnuté odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. v časti podanej proti zastavujúcemu výroku, a zároveň bol rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej zrušený a vrátený na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.
42. Rozhodnutia odvolacieho súdu vydané v procesnej forme uznesenia, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v ust. § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. (v znení účinnom v čase podania dovolania). Dovolací súd v zmysle § 451 ods. 3 C. s. p. stručne uvádza, že dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z uznesení, proti ktorým je prípustné podať dovolanie podľa § 239 O. s. p. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z uvedeného ustanovenia nemožno vyvodiť.
43. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. (v znení účinnom v čase podania dovolania) ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to strana v konaní namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p.
44. Podľa § 237 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom v čase podania dovolania) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
45. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu, avšak v zmysle § 237 ods. 2 O. s. p. s vylúčením rozhodnutí v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia, majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ak je totiž konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené.
46. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 ods. 1 O. s. p. Žalobca procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/, g/ O. s. p. nenamietal, pričom existencia vád tejto povahy ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
47. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkaných vád, ktorých sa mal odvolací súd dopustiť, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či v konaní nedošlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., a teda či sa žalobcovi postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
48. Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle O. s. p. treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi (strane sporu) znemožnilo realizovať jeho procesné práva, ktoré sú mu priznané v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
49. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal strane sporu jej procesné práva, ktoré jej právny poriadok priznáva.
50. Žalobca v dovolaní namietol, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že odvolací súd rozhodol nesprávne o zaujatosti konajúcej sudkyne a nezaoberal sa následne ďalšími odvolacími dôvodmi žalovaných, v dôsledku čoho neprebehlo riadne odvolacie konanie, ďalej tým, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné (nedáva odpovede na základné argumenty žalobcu k námietkam zaujatosti), že ním došlo k odňatiu zákonnej sudkyne z prejednávania veci, a že odvolací súd rozhodol bez doplnenia alebo zopakovania dokazovania na pojednávaní, pričom sa odklonil od skutkových zistení súdu prvej inštancie (hoci nimi bol viazaný).
51. K dovolacej námietke nesprávneho posúdenia veci (nesprávne rozhodnutie o tom, že rozhodoval vylúčený sudca) dovolací súd uvádza, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 ods. 1 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (v danom prípade podľa § 239 O. s. p.). O taký prípad v prejednávanej veci nejde, preto sa posúdením správnosti právneho posúdenia veci dovolací súd nemohol zaoberať. Len pre úplnosť dovolací súd uvádza, že v danom prípade k zmene konajúcej sudkyne na súde prvej inštancie došlo z dôvodu jej nástupu na materskú a neskôr rodičovskú dovolenku a stalo sa tak v dôsledku zmeny (Dodatok č. 8) Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava III na rok 2013 (tak ako konštatovali aj žalovaní vo svojom vyjadrení a vyplýva to zo skutočnosti všeobecne dostupnej na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR, a to zo zverejneného znenia Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava III na rok 2013, resp. jeho zmien, ako aj z obsahu predmetného spisu ), a to ešte pred predložením veci na odvolací súd, teda ešte pred vydaním dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu. Odvolací súd musel na námietku zaujatosti prihliadnuť (aj z úradnej moci) a posudzovať ju bez ohľadu na to, či o nej bolo rozhodnuté v samostatnom rozhodnutí alebo nie (v danom prípade ani jedna z námietok zaujatosti vznesená žalovanými nebola pred rozhodnutím súdu prvej inštancie predložená na rozhodnutie odvolaciemu súdu), pretože vylúčenie sudcu nastáva zo zákona, ak existujú dôvody pre jeho vylúčenie a nie až rozhodnutím súdu o jeho vylúčení.
52. K námietke, že neprebehlo riadne odvolacie konanie, a že súd rozhodol na základe dokazovania bez nariadeného pojednávania, dovolací súd uvádza, že nezistil vadu konania pred odvolacím súdom, ktorá by odňala žalobcovi právo konať pred súdom. Po podaní odvolania zo strany Okresnej prokuratúry Bratislava III a žalovaných 1/ a 2/ boli odvolania riadne doručené žalobcovi na vyjadrenie k rukám jeho právneho zástupcu. Následne odvolací súd rozhodol o týchto odvolaniach bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Dovolací súd poukazuje na ust. § 214 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom do 30. 06. 2016, teda aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu), z ktorého vyplýva, že odvolací súd (predseda senátu odvolacieho súdu) je na prejednanie odvolania povinný nariadiť pojednávanie len vtedy, ak ide o prejednanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej a za predpokladu, že je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ďalej ak súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch, než uvedených v § 214 ods. 1 O. s. p., možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.). Je teda na úvahe príslušného odvolacieho senátu, v ktorých prípadoch bude nariadenie pojednávania považovať za potrebné. S aplikáciou citovaného ustanovenia je spojený účel urýchlenia, zhospodárnenia a racionalizácie súdneho konania.
53. V danom prípade odvolací súd rozhodoval len na základe skutočností vyplývajúcich zo súdneho spisu, z vyjadrení konajúcej sudkyne, ako aj strán sporu, k namietaným skutočnostiam. Nerozhodoval o žiadnych tzv. novotách v konaní vo vzťahu k námietkam o zaujatosti konajúcej sudkyne na súde prvej inštancie. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní nezohľadňoval nič iné ako to, čo už vyšlo najavo vkonaní pred súdom prvej inštancie, pričom k všetkým skutočnostiam sa mali možnosť strany sporu vyjadriť ešte v priebehu konania pred súdom prvej inštancie. K týmto otázkam nebolo v danom prípade potrebné nariaďovať pojednávanie. Pokiaľ odvolací súd využil zákonnú možnosť o odvolaniach žalovaných a okresnej prokuratúry rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, pričom jeho rozhodnutie nebolo vo veci samej konečné, nedoplňoval a ani neopakoval dokazovanie k veci samej, nemožno dospieť k záveru, že by odňal žalobcovi právo konať pred súdom. V konečnom dôsledku vzhľadom na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie, budú mať všetky strany sporu možnosť realizovať, uplatniť, svoje procesné práva pred súdom prvej inštancie, nakoľko vec sama bude opätovne prejednaná a rozhodnutá. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je dovolací súd toho názoru, že postup odvolacieho súdu bol zákonný, tento v konaní postupoval v súlade s procesnými právnymi predpismi a žalobcovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
54. K námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, keď sa odvolací súd nezaoberal podľa dovolateľa ani len základnými argumentmi žalobcu, ktoré mali mať podstatný význam pre rozhodnutie veci, dovolací súd uvádza, že povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O. s. p.) je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ustanovenie § 157 O. s. p. sa v zmysle § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej v zákone ustanovené inak, primerane použije na uznesenie a uplatňuje sa aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p. v znení v čase rozhodovania odvolacieho súdu) s tým, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
55. Judikatúra najvyššieho súdu (viď R 111/1998) zastáva názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale ide len o tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorá však nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1Cdo/140/2009, 1Cdo/181/2010, 2MCdo/18/2008, 2Cdo/83/2010, 4Cdo/310/2009, 5Cdo/290/2008, 5Cdo/216/2010, 6Cdo/25/2012, 7Cdo/52/2011, 7Cdo/109/2011).
56. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (v znení v čase podania dovolania).
57. Z týchto dôvodov možno konštatovať, že prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia len vo výnimočných prípadoch. Dovolací súd má za to, že v danom prípade o takýto výnimočný prípad, ako je uvedený v Stanovisku občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016, nejde. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie podstatných dôvodov, pre ktoré vo veci rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súduprvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd rozhodol na základe konštatovania existencie závažnej procesnej vady v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorá znamenala podľa odvolacieho súdu v konečnom dôsledku porušenie práva na spravodlivý súdny proces (vrátane práva na nestranný a nezávislý súd), čo bolo dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. Túto vadu konania odvolací súd v rozhodnutí jasne definoval a odôvodnil, pričom keďže išlo o procesnú vadu (prekážku procesného charakteru), nemohol a ani sa nezaoberal vecou samou po skutkovej a právnej stránke. Preto nebol dôvod uvádzať v jeho odôvodnení ďalšiu argumentáciu k ostatným odvolacím námietkam žalovaných a okresnej prokuratúry, ako aj k stanovisku žalobcu k namietaným skutočnostiam v podaných odvolaniach a k veci samej. Odvolací súd v napadnutom uznesení dostatočne odôvodnil rozhodujúce skutočnosti objektívneho charakteru vyplývajúce zo súdneho spisu (zdôvodnenie objektívneho aspektu nestrannosti), ktoré boli podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilé vzbudiť pochybnosti o nezaujatosti konajúcej sudkyne. Uviedol aj stanovisko, prečo nepovažoval nepredloženie námietok zaujatosti na rozhodnutie odvolaciemu súdu za správny postup súdu prvej inštancie (k argumentácii žalobcu, že v prvom prípade išlo o oneskorene podanú námietku a v druhom prípade o opakovanú námietku). Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje všetky rozhodujúce argumenty, nie je nelogické, ani nezrozumiteľné, obsahuje odpoveď na argumentáciu žalobcu, týkajúcu sa otázky zaujatosti konajúcej sudkyne pred súdom prvej inštancie, hoci nie je v odôvodnení výslovne uvedená formulácia, že odvolací súd zaujíma stanovisko ku konkrétnemu argumentu žalobcu. Obsahovo však odpovede na jeho argumenty vo vzťahu k vytknutej vade odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu má. Nemožno preto konštatovať, že by neobsahovalo zásadné vysvetlenie podstatných dôvodov pre rozhodnutie odvolacieho súdu.
58. V zmysle vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom nedošlo a odvolacie konanie nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ktorá by odôvodňovala prípustnosť podaného dovolania.
59. So zreteľom na vyššie uvedené preto dovolací súd dovolanie žalobcu proti uzneseniu odvolacieho súdu podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako procesne neprípustné odmietol.
60. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd odôvodňuje len stručne (§ 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.), a to plným úspechom žalovaných v dovolacom konaní (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p.). O výške náhrady trov konania žalovaných rozhodne súd prvej inštancie (§ 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p.).
61. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.