5 Obdo 56/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu S. V. B., F., IČO X., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., A. k., I., proti žalovanému Mgr. V. V., K., zastúpeného
advokátom JUDr. V. Š., M., o zaplatenie 1 870,36 Eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Košice I. pod sp. zn. 26 Cb 63/2008, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 13. júna 2011 č. k. 2 Cob 89/2001-175, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalobcu o d m i e t a.
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Košice I. rozsudkom z 10. 12. 2010 č. k. 26 Cb 63/2008-154 zamietol
žalobcu. Žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 1 419,71 Eur. V odôvodnení
uviedol, že žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 1 870,36 Eur (56 376,46
Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne od 01. 12. 2006 do zaplatenia titulom
náhrady škody. Dlh žalovaného v sume 56 346,46 Sk pozostával z neuhradenej istiny
28 742,37 Sk (ku dňu 30. 09. 2006) a neuhradených úrokov z omeškania v sume 26 604,09
Sk, počítaných ku dňu 30. 09. 2006. Listom z 28. 11. 2006 žalobca vyzval žalovaného
na zaplatenie sumy 55 346,46 Sk titulom náhrady škody.
Zmluvou o výkone správy z 15. 10. 1997 bolo preukázané, že žalobca ju uzavrel
s úpadcom ako vlastníkom neodkúpených bytov č. 2, 8, 14 a 16 na F. Na základe tejto zmluvy
sa žalobca zaviazal vykonávať správu spoločných častí a spoločných zariadení domu, jeho
príslušenstva a pozemku a úpadca sa zaviazal plniť povinnosti uvedené v čl. III zmluvy. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4K 40/00-6 z 23. 03. 2000, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 04. 2000, bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka P., a. s.
v likvidácii, M. a za správcu podstaty bol ustanovený JUDr. L. L.. Uznesením Krajského súdu
v Košiciach z 25. 01. 2002 č. k. 4K 40/00-69 bol JUDr. L. L. zbavený funkcie správcu
konkurznej podstaty a do funkcie správcu konkurznej podstaty bol ustanovený žalovaný.
Opatrením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4K 40/00-195 zo 17. 07. 2004 súd
súhlasil s predajom majetku úpadcu, patriaceho do konkurznej podstaty mimo dražby
pre R., s. r. o., v súlade so schváleným plánom speňaženia. Byt č. 8 na F. bol súčasťou súboru
predávaných vecí. Kúpnou zmluvou, uzavretou medzi správcom konkurznej podstaty ako
predávajúcim a spoločnosťou R., s. r. o., ako kupujúcim, mal súd preukázané, že byt č. 8 na F.
bol súčasťou súboru vecí, predávaných predmetnou zmluvou. Cena vecí, ktorých predaj bol
odsúhlasený opatrením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4K 40/00-195 zo 17. 07. 2004, bola
určená znaleckými posudkami Ing. M. P.. Listom žalovaného, adresovaného Krajskému súdu
v Košiciach zo 14. 03. 2003, bolo súdu preukázané, že žalovaný oznámil súdu, že
na účet žalobcu boli poukázané všetky platby, ktoré obdržal od nájomníkov (užívateľov)
bytov a požiadal o vydanie pokynu, či má uhrádzať platby na účet spoločenstva aj v prípade,
že užívatelia bytov si neplnia voči úpadcovi svoje povinnosti. Súd zistil, že správcovi
konkurznej podstaty nebol vydaný pokyn v predmetnej veci. Krajský súd v Košiciach
uznesením z 27. 01. 2006 schválil konečnú správu spolu s vyúčtovaním odmeny a náhrady
hotových výdavkov správcu. Uznesením z 23. 02. 2006 rozhodol o rozvrhu a svojím
uznesením z 04. 05. 2006 pod č. k. 4K 40/2000-291 zrušil konkurz a správca bol zbavený
funkcie.
Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 415 Obč. zák. a § 420 Obč. zák., § 10 ods. 1 až 4
zák. č. 182/1993 Z. z., § 8 ods. 2 a § 27 ods. 4 písm. a/ Zákona o konkurze a vyrovnaní.
Zo zápisnice zo schôdze konkurzných veriteľov, konanej dňa 18. 12. 2001
a z prezenčnej listiny súd zistil, že žalobca sa zúčastnil na schôdzi, na ktorej bol prejednávaný
plán speňaženia, aj keď nebol schválený. Z uvedeného vyplýva, že žalobca bol oboznámený s plánom speňaženia. Plán speňaženia pripravil správca konkurznej podstaty JUDr. L. L. Plán
bol schválený na schôdzi veriteľov dňa 25. 01. 2002 so zmenou, podľa ktorej sa v prvom kole
majetok nesmie speňažiť pod hodnotu znaleckého posudku, v druhom kole pod hodnotu 20% a v treťom a v ďalších kolách na speňaženie za najvyššiu ponúknutú cenu,
pričom je potrebný aj súhlas najväčšieho veriteľa.
Z pripojeného konkurzného spisu bolo zistené, že hodnota predávaného majetku
úpadcu bola stanovená znaleckými posudkami. Žalovaný ako správca konkurznej podstaty
postupoval pri speňažovaní majetku úpadcu podľa schváleného plánu speňaženia a jeho
úkony boli schválené aj rozhodnutiami súdu. Súd mal za preukázané, že žalovaný ako správca
konkurznej podstaty postupoval pri výkone svojej funkcie s odbornou starostlivosťou
a v súlade s právnymi predpismi. Žalobca nevzniesol námietky voči konečnej správe
a nepodal opravný prostriedok ani proti rozvrhovému uzneseniu. Nebolo medzi účastníkmi
konania sporné, že správca konkurznej podstaty v priebehu konkurzného konania uhradil časť z pohľadávky žalobcu voči úpadcovi. Z pripojeného konkurzného spisu najmä z rozvrhového
uznesenia súd zistil, že ani pohľadávky ostatných oddelených veriteľov neboli uspokojené v plnom rozsahu. Nebolo súdu preukázané, že by žalovaný porušil svoje povinnosti
pri výkone funkcie správcu konkurznej podstaty, ani to, že by žalovanému spôsobil škodu.
Preto dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa
ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 13. júna 2001
pod č. k. 2 Cob 89/2011-175 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobcovi uložil
povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v sume 105,-- Eur na účet
právneho zástupcu. Potvrdzujúci rozsudok odôvodnil tým, že považoval odvolanie
za nedôvodné. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu
prvého stupňa a skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozsudku. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd považoval za potrebné uviesť, že návrhom
na začatie konania sa žalobca domáhal náhrady škody, ktorá žalobcovi vznikla tým, že
žalovaný ako správca konkurznej podstaty pri výkone správcu konkurznej podstaty konal
v rozpore so zásadou odbornej starostlivosti a porušil viaceré povinnosti uložené mu zákonom
č. 328/1991 Zb.
Podľa § 8 ods. 2 Zákona o konkurze a vyrovnaní správca je povinný pri výkone
funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením
povinností, ktoré mu ukladá zákon, alebo mu ich uloží súd.
Správca konkurznej podstaty pri plnení všetkých povinností a pri výkone funkcie
správcu konkurznej podstaty postupuje s odbornou starostlivosťou a v prípade porušenia
povinnosti správcu konkurznej podstaty zodpovedá za škodu podľa § 420 Obč. zák.
Pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody je súd povinný vždy skúmať, či sú splnené
zákonné predpoklady pre náhradu škody. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil
s právnymi závermi súdu prvého stupňa, že žalovaný ako správca konkurznej podstaty
postupoval pri speňažovaní majetku úpadcu podľa schváleného plánu speňaženia a jeho
úkony boli schválené aj rozhodnutiami súdu. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno
a nepredložil súdu žiadne dôkazy o tom, že správca konkurznej podstaty pri výkone svojej
funkcie nepostupoval s odbornou starostlivosťou a v súlade s právnymi predpismi. Všeobecné
konštatovanie porušenia viacero povinností správcu konkurznej podstaty je pri priznaní
nároku na náhradu škody nepostačujúce. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil a o náhrade trov konania
rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Navrhol
rozsudok Krajského súdu v Košiciach a rozsudok Okresného súdu Košice I. zrušiť a vec
vrátiť Okresnému súd Košice I. na ďalšie konanie, v ktorom súd rozhodne aj o trovách
odvolacieho a dovolacieho konania. Žalobca súčasne s poukazom na ust. § 243 O. s. p.
navrhol dovolaciemu súdu, aby odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Košiciach.
Žalobca považuje napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za nesprávny. Dovolanie
odôvodnil tým, že podľa jeho názoru došlo k vadám uvedeným v ust. § 241 ods. 2 O. s. p.,
a to v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f/ O. s. p. tým, že žalovanému ako
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd konal v rozpore s ust.
§ 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p., podľa ktorého mal obligatórne nariadiť pojednávanie, pretože
vo veci bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Odvolací súd svojím postupom
odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu jeho ústavného práva
na spravodlivý proces, zahŕňajúce právo na verejné prerokovanie veci.
Žalobca sa v konaní domáhal úhrady sumy 1 870,36 Eur s príslušenstvom titulom
náhrady škody, keď žalovaný svojím postupom ako správca konkurznej podstaty úpadcu P., a.
s. v konkurze, S., porušil viacero povinností, uložených mu zákonom č. 328/1991 Zb., a to
vo vzťahu k žalobcovi a k uspokojovaniu jeho pohľadávky ako oddeleného veriteľa, pričom
byt č. 8 v obytnom dome na F., na ktorom viazlo záložné právo žalobcu ako oddeleného
veriteľa za jeho pohľadávku speňažil za podhodnotenú cenu značne nižšiu, ako bola jeho
skutočná hodnota a žalobcovi ako oddelenému konkurznému veriteľovi vopred a včas
v rozpore so zákonom neoznámil konkrétne podmienky speňažovania, čím žalobcovi vznikla
škoda v žalovanej sume. Žalobca teda konkrétne a nevšeobecne, ako uzavrel odvolací súd,
namietal konkrétny postup žalovaného ako správcu konkurznej podstaty pri speňažovaní
majetku úpadcu v rozpore so zásadou odbornej starostlivosti pri výkone tejto funkcie, stanovenou mu ustanoveniami v tom čase platného zákona č. 328/1991 Zb. v znení neskorších
predpisov, čo bolo možné v konaní preukázať dokazovaním, navrhovaným žalobcom, čo však
súdy obidvoch stupňov nevykonali, pričom podľa názoru žalobcu sa súd prvého stupňa
s návrhom na vykonanie dokazovanie dôsledne nevysporiadal. Súdy obidvoch stupňov
nevykonali dokazovanie navrhnuté aj podaním žalobcu z 05. 10. 2009, ktorým navrhol
zadovážiť dôkaz a vykonať dokazovanie zadovážením kúpnej zmluvy, ktorou žalovaný ešte
ako správca konkurznej podstaty úpadcu P., a. s. v likvidácii, S., odpredal nehnuteľnosť byt č.
8 v obytnom dome na F., a to spolu so znaleckým posudkom na všetky nehnuteľnosti a ich
súbory odpredávané touto zmluvou od Správy katastra v K., čím uprel žalobcovi možnosť
konať pred súdom a čím došlo k porušeniu procesných práv žalobcu ako účastníka konania,
ktorých dôsledok sa prejavil vo výsledku konania, formulovanom vo výroku súdneho
rozhodnutia vo veci samej. Skutkové závery súdu prvého stupňa, ktoré si osvojil aj odvolací
súd, neobstoja, skutkové zistenia obidvoch súdov ohľadom údajného postupu žalovaného pri
výkone svojej funkcie správcu konkurznej podstaty s odbornou starostlivosťou a v súlade
s právnymi predpismi nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v tomto smere je napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a tiež odvolacieho súdu nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodov.
Podľa názoru žalobcu nebol v súlade s odbornou starostlivosťou správcu konkurznej podstaty a s právnymi predpismi odpredaj bytu č. 8 úpadcu v správe žalobcu na F. žalovaným
v lukratívnom dome v centrálnej časti mesta K. za sumu rovnajúcu sa sume 20 až 21%,
zo zrejme aj nesprávneho znaleckého odhadu 103 140,-- Sk, t. j. necelých 22 000,-- Sk. Postupom žalovaného do rozvrhu pripadlo podstatne menej finančných prostriedkov, ako by
pripadlo pri dodržaní náležitej odbornej starostlivosti, ktorú bol žalovaný povinný vynaložiť
pri ohodnocovaní a predaji lukratívneho majetku úpadcu.
Žalobca je toho názoru, že v konaní pred súdom prvého stupňa nebola zabezpečená
spravodlivá ochrana jeho práv a oprávnených záujmov ako účastníka konania, súd prvého
stupňa v súdenej veci nezistil úplne a správne skutkový stav veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo sa následne ako vada konania
prejavilo aj v konaní pred odvolacím súdom.
Žalobca považoval rozhodnutia súdov prvého stupňa i odvolacieho súdu za nesprávne.
Žalovaný sa napriek výzve súdu k dovolaniu žalobcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O. s. p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno
napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku,
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Keďže napadnuté dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že
dovolanie proti nemu je prípustné, ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa,
v ktorom súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4, nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O. s. p., ani
z § 238 ods. 3 O. s. p. Pre úplnosť treba uviesť, že dovolací súd v prejednávanej veci dosial
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2
O. s. p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na obsah dovolania, ako aj zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.)
skúmať vždy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou zo závažných procesných vád, vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238
O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je
postihnuté niektorou z vád, vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. V zmysle § 237
O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemá
spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval
vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Žalobca vady v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/, g/ O. s. p. nenamietal, a tieto vady
nezistil ani dovolací súd. Žalobca v dovolaní namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie
taký závadný procesný postup súdu alebo rozhodnutie súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní
realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Pokiaľ žalobca túto vadu vidí v nenariadení pojednávania a v nevykonaní dokazovania
pred odvolacím súdom, ktoré navrhol, treba uviesť, že podľa § 156 ods. 1 O. s. p. rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne; vyhlasuje ho predseda senátu alebo samosudca v mene Slovenskej
republiky. Uvedie pritom výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní
a o možnosti výkonu rozhodnutia.
Podľa § 156 ods. 3 O. s. p. vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom
bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením.
Podľa § 211 ods. 2 O. s. p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie
na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
V zmysle § 214 ods. 1, 2 O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci
samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak po a) je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a
bez nariadenia pojednávania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch
možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Odvolací súd rozhodol v predmetnej veci v súlade s ustanovením § 214 O. s. p.
bez nariadenia pojednávania. Rozsudok v súlade s § 156 ods. 1 a 3 verejne vyhlásil, pričom
oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu 02. 06. 2011
(rozhodnutie bolo vyhlásené 13. 06. 2011 o 09.10 hod.). Odvolací súd neopakoval a ani
nevykonával doplnenie dokazovania, pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutkových zistení
na základe dokazovania, vykonaného prvostupňovým súdom. Zo spisu nevyplýva ani to, že
by išlo o dôležitý verejný záujem (Dohovor o ľudských právach a základných slobodách
nevyžaduje a ani z judikatúry ESĽP nevyplýva, že by sa malo na všetkých súdnych
inštanciách pojednávanie vykonať verejne). Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa
na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Doposiaľ ESĽP
nejudikoval, čo je dôležitý verejný záujem a navrhované ustanovenie necháva odvolacím
senátom voľnú úvahu, kedy nariadia pojednávania z dôležitého verejného záujmu. Spravidla
pôjde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory, týkajúce
sa územného celku, sídliska a podobne.
Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým,
že nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že
takýto postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz
môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci najmä výsluch svedkov,
znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka
a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá a § 125 veta prvá O. s. p.). O tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov (ale aj tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však
súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva
právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci
aj využil (nebolo mu odňaté). Rozhodnutie o tom, či navrhnutý dôkaz bude vykonaný,
ponecháva súdu. Odvolací súd preto svojím postupom dovolateľa nevylúčil z realizácie
žiadneho procesného práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
Pokiaľ žalobca tvrdí, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, resp.
nedostatočne odôvodnený (§ 237f O. s. p.), dovolací súd uvádza, že všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj
odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Dovolací súd považuje za potrebné upozorniť aj
na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená
v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II ÚS 78/05). Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlúčiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
žalobcu. Vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. dovolací súd nezistil, preto
prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z tohto ustanovenia.
Žalobca ako dovolací dôvod ďalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že
nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený skutkový stav
správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.
Pre úplnosť – k formuláciám v dovolaní, ktoré nasvedčujú, že dovolateľ namieta aj
nesprávne hodnotenie dôkazov – dovolací súd dodáva, že v prípade nesprávnosti hodnotenia
dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. Ak aj
súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto
dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá.
Nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdom nie je ani dovolacím dôvodom v zmysle
§ 241 ods. 2 O. s. p. (viď. tiež R 42/1993).
Vzhľadom na uvedené v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť
z ustanovenia § 237 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím
súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 218 ods. 1
písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou
úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243d ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1
O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov tohto
konania, lebo nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O. s. p., § 224 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. novembra 2011
JUDr. Anna Marková v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová