Najvyšší súd
5 Obdo 5/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: E. - občianske združenie, T.B., IČO: X., zastúpeného advokátom Mgr. V.Š., so sídlom N.B. proti žalovanému: S., zastúpená M.S., so sídlom S.B., IČO: X., o zaplatenie 41 456,68 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 26 Cb 123/2007, o dovolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 3. júna 2010, č. k. 1 Cob 400/2009-432
v spojení s opravným uznesením z 10. januára 2011, č. k. 1 Cob 400/2009, takto
r o z h o d o l:
Najvyšší súd Slovenskej republiky medzitýmny rozsudok Okresného súdu Bratislava
III zo 14. októbra 2009, č. k. 26 Cb 123/2007-396 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 3. júna 2010, č. k. 1 Cob 400/2009-432 v spojení s opravným uznesením z 10. januára 2011,
č. k. 1 Cob 400/2009 z r u š u j e a v r a c i a vec Okresnému súdu Bratislava III
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e:
Okresný súd Bratislava III medzitýmnym rozsudkom zo 14. októbra 2009 pod č. k.
26 Cb 123/2007-396 rozhodol tak, že odstúpenie od zmluvy o poskytnutí nenávratného
finančného príspevku č. SORO/JPD3-1/2005 z 13. januára 2006 je neplatné.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného
na zaplatenie istiny v sume 366 174,20 Sk s príslušenstvom ako nárokov zo zmluvy
o poskytnutí nenavrátneho finančného príspevku. Žalobca 13. decembra 2008 vzal návrh
v časti istiny v sume 168 054,61 Sk späť, preto súd s poukazom na ust. § 96 O. s. p. konanie
v tejto časti zastavil. Žalobca podaním zo 16. februára 2009 rozšíril žalobu o platbu č. 456
s tým, že celkovo uplatnená suma je 41 456,68 eur /1 248 923,84 Sk/. Súd v súlade s ust. § 95
O. s. p. pripustil zmenu návrhu.
Súd poukázal na ust. § 152 ods. 2 O. s. p. a považoval za potrebné medzitýmnym
rozsudkom rozhodnúť o otázke platnosti odstúpenia od zmluvy, nakoľko takýto postup súdu
je v súlade so zásadou hospodárnosti, rýchlosti konania a rozsah dokazovania sa v ďalšom
konaní obmedzí iba na určenie výšky uplatňovaného nároku.
V zmysle § 344 Obch. zák., účastník môže od zmluvy odstúpiť iba v prípadoch, ktoré
ustanovuje zmluva alebo tento alebo iný zákon.
V zmysle § 345 ods. 1 Obch. zák., ak omeškanie dlžníka alebo veriteľa znamená
podstatné porušenie jeho zmluvnej povinnosti, je druhá strana oprávnená odstúpiť, ak to
oznámi strane v omeškaní bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o tomto porušení dozvedela.
Účastníci si v článku XIV zmluvy vymienili možnosť odstúpenia od zmluvy. Žalovaný
odstúpil od zmluvy v zmysle článku XIV ods. 1 písm. b/ zmluvy, ktoré upravuje, že žalovaný
je oprávnený od zmluvy odstúpiť najmä, ale nielen v prípadoch, ak žalobca porušil svoje
zmluvné záväzky a opakovane neplní alebo ak porušil svoj zmluvný záväzok úmyselne. Čo sa
týka včasnosti odstúpenia od zmluvy, žalovaný odstúpil až po vykonaní kontroly. Kontrola
prebiehala od 29. apríla 2008 do 09. októbra 2008 s prerušením. Kontrolou žalovaný zistil
porušenie zmluvných povinností a následne žalovaný dňa 08. decembra 2008 odstúpil
od zmluvy. Podľa názoru súdu žalovaný odstúpil od zmluvy včas, vychádzajúc z dátumu
vypracovania správy. V odstúpení od zmluvy sú taxatívne uvedené dôvody s poukazom
na porušenie zmluvných povinností. Hlavný dôvod odstúpenia od zmluvy videl súd v tom,
že žalobca nerealizoval projekt takým spôsobom, ako sa v popise projektu zaviazal.
V celkovom cieli projektu je uvedené, že je potrebné zlepšiť vedomosti a zručnosti študentov
vysokých škôl v oblasti programov Európskej únie, ich poznanie a hlavne bližšie
oboznámenie sa s nimi prostredníctvom spracovania žiadosti k vybratej výzve. Podľa popisu projektu k samotnej realizácii projektu si študenti mali vybrať program EÚ a k nemu
príslušnú výzvu. Nie je tu uvedené, že sa musí jednať o aktuálne výzvy. Neobstojí námietka
žalobcu, že v roku 2006 sa vyhlasovanie výziev zastavilo. Študenti mohli realizovať výzvy
vyhlásené už skôr. Žalobca pri realizácii projektu zvolil pri výstupe projektu jednoduchšie
formy projektov s prevahou mimo rámca EÚ, napr. konto Orange, Komunitná nadácia,
Hlavné mesto Slovenskej republiky. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu,
že z objektívnych príčin nebolo možné vypracovávať projekty v rámci EÚ, keď neexistovali
vhodné výzvy. Namiesto toho, aby študenti končili predmet bez záverečnej práce, skončili ho
s projektom, ktorý nebol orientovaný na výzvy EÚ. V prípade objektívnych príčin nemožnosti
plnenia cieľov mal a mohol žalobca požiadať o zmenu zmluvy. V čl. III bod e/ sa prijímateľ -
žalobca zaviazal, že nesmie jednostranne meniť projekt a v písmene f/ písomne informovať
o akejkoľvek okolnosti, ktorá môže spôsobiť zmenu projektu. Podľa názoru súdu žalobca
nesplnil celkový cieľ projektu podľa prílohy č. 2 zmluvy. Na platnosť odstúpenia od zmluvy
stačí vymieniť jeden dôvod. Nenaplnenie predmetu zmluvy súd považoval za taký dôvod,
ktorý žalovaného oprávňoval na odstúpenie, preto súd sa nezaoberal ďalšími dôvodmi
odstúpenia.
Súd zamietol návrh žalobcu na vypočutie svedkov I.M., ktorá sa mala vyjadriť, či
semináre splnili svoj účel a Mgr. M.P., ktorá sa mala vyjadriť k dôvodom odstúpenia od
zmluvy, nakoľko pre posúdenie otázky platnosti ich výpoveď je irelevantná.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca.
Krajský súd v Bratislave medzitýmny rozsudok Okresného súdu Bratislava III
zo 14. októbra 2009, č. k. 26 Cb 123/2007-396 potvrdil.
Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že účastníci konania uzatvorili
13. januára 2006 zmluvu o poskytnutí nenavrátneho finančného príspevku
č. SORO/JPD3/1/2005, predmetom ktorej bolo poskytnutie nenavrátneho finančného
príspevku na sumu 1 498 000 Sk na realizáciu projektu „Seminár Manažment projektov
a programov EÚ“ s dodatkom. Touto zmluvou si zmluvné strany dohodli podrobným
spôsobom svoje vzájomné práva a povinnosti. Je nepochybné, že žalobca projekt realizoval
a platbou, ktorá je predmetom tohto sporu, si uplatnil u žalovaného nárok na čiastočné
plnenie. Žalovaný má nepochybne povinnosť na základe Zmluvy o ES chrániť finančné
záujmy ES pod sankciou pozastavenia pomoci v prípade rozsiahlych nedostatkov zo strany konečných prijímateľov. Ako 100%-ný poskytovateľ príspevkov je povinný kontrolovať
finančné prostriedky, k čomu ho zaväzuje najmä nariadenie Rady č. 438/2001 ES, Zákon
č. 502/2001 Z. z., ako i podzákonné normy. Preto žalovaný vykonal u žalobcu kontrolu
na mieste. Správou z kontroly na mieste kontrolná skupina mala za preukázané, že zo strany
žalobcu došlo k porušeniu viacerých právnych predpisov. Konštatovala tiež, že realizácia
projektu nie je v súlade so zmluvou. Uviedla, že do vzdelávacích programov projektu bolo
zapojených 53 študentov a bolo vypracovaných 7 projektov so zameraním na granty,
resp. programy EÚ, čo predstavuje účinnosť 13,2%. Projekty z iných projektových schém
kontrolná skupina vyhodnotila ako nesúvisiace s projektom. Zároveň konštatovala, že došlo
k zmene projektu, pričom konečný prijímateľ neoznámením a neodsúhlasením zmluvy projekt
porušil, najmä článok III ods. 5 písm. l/ a m/ a čl. X ods. 6 zmluvy. Zároveň navrhla
žalovanému od zmluvy odstúpiť. Žalovaný od uzavretej zmluvy odstúpil dňa 8. decembra
2008. Keďže žalovaný v priebehu konania odstúpil od zmluvy, správne urobil súd prvého
stupňa, pokiaľ sa v prvom rade zaoberal otázkou platnosti odstúpenia od zmluvy. Základným
spôsobom zániku záväzku je splnenie, pričom právna úprava pripúšťa odstúpiť od zmluvy
jednostranne. Takýmto právnym úkonom je odstúpenie od zmluvy, pričom úprava odstúpenia je v Obchodnom zákonníku upravená komplexne. Táto je upravená v ust. § 344 a nasl.
Obchodného zákonníka a v súlade s ust. § 263 Obch. zák. sú tieto ustanovenia dispozitívnymi
ustanoveniami. Zmluvné strany sa však v rámci zmluvnej voľnosti môžu dohodnúť na tom,
že jedna z nich alebo obe sú oprávnené od zmluvy odstúpiť a zároveň si dohodnúť i dôvody,
pre ktoré sú tak oprávnení urobiť. Takáto dohoda nesmie odporovať kogentným ustanoveniam
zákona.
V prejednávanom prípade si zmluvné strany v článku II dohodli, že v prípade,
ak prijímateľ poruší ktorúkoľvek povinnosť, ku ktorej sa zaviazal podľa zmluvy, je SORO
(žalovaný) bez ohľadu na závažnosť porušenia zmluvy oprávnený odstúpiť od zmluvy
za podmienok a v súlade s článkom XIV ods. 1 tejto zmluvy.
Je nepochybné, že zo správy kontroly vyplýva, že žalobca sa dopustil viacerých
porušení zákona, ako i zmenil projekt. Táto skutočnosť preto žalovaného oprávňovala
od zmluvy v súlade s článkom XII, XIV ods. 1 Zmluvy odstúpiť, a to bez ohľadu na to,
k akým porušeniam zo strany žalobcu došlo. Záver súdu prvého stupňa o tom, že odstúpenie
od zmluvy je platné, je správny. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Opravným uznesením z 10.01.2011, č. k. 1 Cob 400/2009 Krajský súd v Bratislave
opravil záhlavie rozsudku zo dňa 03.06.2010, č. k. 1 Cob 400/2009-432 tak, že obchodné
meno navrhovateľa znie: E., občianske združenie, T.B., IČO: X..
Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 03.06.2010, č. k. 1 Cob 400/2009-432
podal v zákonnej lehote dovolanie žalobca. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok Krajského
súdu v Bratislave zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.
Podľa názoru žalobcu dovolaním napadnutý rozsudok trpí závažnými vadami
odôvodnenia, keďže odvolací súd ani v najmenšom nereagoval na argumenty žalobcu,
nevysporiadal sa s podstatnými skutkovými okolnosťami a právnymi aspektmi veci a jeho
závery sa javia ako svojvoľné a arbitrárne, pričom v dokazovaní hrubým spôsobom porušil
zásadu rovnosti zbraní. Rozhodnutie odvolacieho súdu teda trpí vadami takej intenzity, že ich
dôsledkom je porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy
SR, čoho dôsledkom je vada rozsudku v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. zakladajúca
žalobcovi prípustnosť dovolania. Rozhodnutie odvolacieho súdu tiež trpí vadou nesprávneho
právneho posúdenia podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
Žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolaní uvádzal, že dobrým mravom odporuje konanie žalovaného, ktorý bol v dlhodobom a chronickom omeškaní
s platením svojich zmluvných povinností a keď sa žalobca začal svojich práv domáhať
súdnou cestou, tak z pomsty vykonal kontrolu a inicioval kontroly iných štátnych orgánov
a následne od zmluvy odstúpil. Žalovaný pritom vôbec svoje povinnosti neplnil, nechal
žalobcu splniť jeho záväzky a potom cynicky vyhlásil, že svoje povinnosti ani nesplnil
a odstúpil od zmluvy. Súd nemal priznať ochranu odstúpeniu žalovaného ako právnemu
úkonu žalovaného odporujúcemu dobrým mravom. Existovala výrazná asymetria v postavení
zmluvných strán, pretože odstúpenie od zmluvy ako sankcia za porušenie povinnosti bolo
reálne dostupné iba pre žalovaného. Žalobca by si odstúpením od zmluvy
iba uškodil, pretože následkom jeho odstúpenia by bola iba strata nároku na finančné
prostriedky do budúcnosti a nutnosť ukončiť projekt. Žalovaný však mohol mať z odstúpenia
vždy iba prospech a v každom prípade by sa tým zbavil svojich ďalších záväzkov. Žalovaný
odstúpil od zmluvy po ukončení projektu a po zániku zmluvy, teda v situácii, kedy už žalobca
nebol v omeškaní s plnením žiadnych povinností, pretože aj keby tieto nezanikli splnením,
zanikli by uplynutím dojednanej doby. Od skončenej zmluvy, z ktorej vyplývajú povinnosti
iba pre odstupujúcu stranu, už táto strana odstúpiť nemôže, keďže nemá odstúpiť od čoho. Žalovaný opakovane počas trvania projektu ku každej monitorovacej správe žalobcu pripojil
stanovisko, že projekt prebieha a je riadne plnený v súlade so zmluvou. O skutočnostiach,
ktorými žalovaný odôvodnil odstúpenie, vedel už z monitorovacích správ, napriek tomu
odstúpil od zmluvy až po ukončení projektu a najprv nechal žalobcu vynaložiť svoje
prostriedky na realizáciu projektu. Žalovaný teda neodstúpil bez zbytočného odkladu po tom,
ako sa o údajnom porušení dozvedel. Žalovaný ani nevyzval žalobcu na odstránenie údajného
porušenia zmluvy a neposkytol mu dodatočnú primeranú lehotu na splnenie povinnosti.
Žalobca projekt nezmenil, ale jeho realizáciu vynútenú prispôsobil nepredvídateľným
okolnostiam, ktoré sa vyskytli až v priebehu realizácie projektu. Konkludentnou dohodou
strán došlo k zmene projektu, a to tým, že žalobca v monitorovacích správach pravidelne
informoval žalovaného o spôsobe plnenia projektu, vrátane skutočností, ktoré dnes žalovaný
žalobcovi vytýka a žalobca tieto monitorovacie správy schválil so záverom, že projekt
je plnený správne. Neobstojí tvrdenie, že žalobca nesplnil celý cieľ projektu. Žalovaným
vytýkaný spôsob realizácie projektu sa týkal iba jednej parciálnej aktivity, pričom aj v tejto
časti bol zachovaný cieľ, bol iba použitý okolnosťami vynútený odlišný prostriedok
pre splnenie cieľa. Žalovaný žiadal vypočutie svedkov I.M. a M.P., súd tieto dôkazy nevykonal a označil ich za irelevantné. Žalobca podrobne rozporoval každé jedno
z vytýkaných porušení zmluvy. Tiež rozporoval tézu žalovaného, že ním produkované listiny
majú povahu verejnej listiny. Súdy ani na jeden z argumentov nereagovali a vôbec sa
s nimi nevysporiadali. Prvostupňový súd sa v rozsudku nezaoberal žalovaným uvádzaným
porušením zmluvy a právnych predpisov, ale podstatu sporu zredukoval na jediný dôvod
odstúpenia. Nenaplnenie predmetu sporu a ostatným vytýkaným porušeniam zmluvy sa
nevenoval ani v rámci dokazovania. Odvolací súd prevzal absurdný argument žalovaného,
že každá ním vyprodukovaná listina je verejnou listinou a súd z nej musí vychádzať. Takýmto
postupom bola porušená rovnosť zbraní, pretože žalobcovi nebolo vôbec umožnené vykonať
jeho dôkazy, naopak, od žalovaného sa to ani nevyžadovalo a ním vyprodukovaná listina,
označená ako Správa z kontroly, bola zohľadnená ako verejná listina, ktorej pravdivosť sa
predpokladá, pričom nebolo umožnené vykonať dôkazy vyvracajúce jej pravdivosť. Odvolací
súd úplne evidentne a prvostupňový súd implicitne pristupoval k žalovanému ako štátnemu
orgánu, ktorý je v konaní dôveryhodnejší a sú naň kladené menšie nároky v otázke dôkazného
bremena, ako na žalobcu. Žalovaný pritom neuniesol dôkazné bremeno, ktoré zaťažuje
účastníka konania, aby svoje tvrdenia preukázal. Naviac, odvolací súd nemal k dispozícii
všetky listinné dôkazy, ktorými disponoval prvostupňový súd. Prvostupňovému súdu
žalovaný predložil svoju kompletnú spisovú dokumentáciu k projektu. Po rozhodnutí prvostupňového súdu sa však na súd dostavil žalovaný, ktorý prevzal originály všetkých
spisov žalovaného a následne vrátil iba ich nekompletné kópie. Takýmto spôsobom boli
odvolaciemu súdu zatajené kontrolné listy k monitorovacím správam, z ktorých vyplýva,
že žalovaný priebežne schvaľoval plnenie projektu žalobcom a ani pri poslednom kontrolnom
liste k záverečnej správe, ktorý bol spísaný až po ukončení kontroly, sa tento záver
žalovaného nezmenil. Uvedené mal opäť za následok porušenia rovností zbraní ako súčasti
práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, keďže odvolací súd
pri svojom rozhodovaní mal k dispozícii odlišný okruh dôkazov ako súd prvostupňový,
pričom boli vylúčené iba dôkazy v prospech žalobcu. Dôsledkom uvedeného je vada
rozsudku v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. zakladajúca príslušnosť dovolania.
Žalovaný sa napriek výzve súdu k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací /§ 10a ods. 1 O. s. p./ vec prejednal podľa § 242 ods. 1 a § 243a ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a po zistení,
že dovolanie podal účastník konania včas, dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
Okresný súd Bratislava III v predkladacej správe, ktorou spis predkladal na Najvyšší
súd SR, nesprávne uviedol, že dovolanie bolo podané po lehote jedného mesiaca
od právoplatnosti. Podľa ust. § 240 ods. 1 O. s. p. účastník môže podať dovolanie do jedného
mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom
stupni.
Rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 04.08.2010. Posledným
dňom na podanie dovolania bol 04.09.2010. Keďže tento deň pripadol na sobotu,
je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň (§ 57 ods. 2 O. s. p.). Lehota
na podanie dovolania bola s poukazom na ust. § 57 ods. 3 O. s. p. zachovaná, keďže
v posledný deň lehoty bolo dovolanie odovzdané na pošte (06.09.2010). Preto bolo dovolanie
zo strany žalobcu podané včas.
Podľa ust. § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Podľa ust. § 238 ods. 2 dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto
veci.
Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Dovolací súd zistil, že prípustnosť dovolania nie je daná podľa ust. § 238 ods. 1, 2 a 3
O. s. p., keďže rozsudkom odvolacieho súdu nebol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa,
rozhodnutie odvolacieho súdu sa neodchýlilo od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci a odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku nevyslovil
vo výroku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
právneho významu.
Podľa ust. § 237 O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak došlo k vadám taxatívne uvedeným vo vyššie uvedenom ustanovení
pod písmenami a/ až g/. Dovolateľ v dovolaní prípustnosť dovolania odôvodňuje ust. § 237
písm. f/ O. s. p., t. j., že účastníkovi konania - žalobcovi sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým
znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Nie je pritom rozhodujúce, či bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom
v odvolacom konaní alebo v konaní pred súdom prvého stupňa.
Z obsahu spisu vyplýva, že návrhom zo dňa 10.07.2007 sa žalobca domáhal zaplatenia
sumy 366 174,20 Sk /12 154,76 eur/ s príslušenstvom. Počas konania zobral žalobca návrh
v časti späť a žiadal konanie o zaplatenie 168 054,61 Sk /5 578,39 eur/ s úrokom z omeškania
zastaviť. Podaním zo dňa 16.02.2009 žalobca požiadal o zmenu návrhu a žiadal o úhradu
sumy 41 456,68 eur s príslušenstvom. Na pojednávaní dňa 18.02.2009 súd uznesením
pripustil zmenu návrhu v súlade s podaním žalobcu zo dňa 16.02.2009. Súd na pojednávaní
dňa 14.10.2009 rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že odstúpenie od zmluvy
o poskytnutí nenavrátneho finančného príspevku č. SORO/JPD3-1/2005 zo dňa 17.01.2006 je platné. Tento medzitýmny rozsudok Okresného súdu Bratislava III Krajský súd
v Bratislave potvrdil.
Podľa ust. § 152 ods. 1 O. s. p. rozsudkom rozhoduje súd o veci samej. Zákon
ustanovuje, kedy súd rozhoduje vo veci samej uznesením.
Rozsudkom má sa rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môže
súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe (§ 152 ods. 2 O. s. p.).
Medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe uplatneného nároku. Základ
uplatneného nároku definuje iba teória a judikatúra. Základom predmetu konania budú všetky
okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky,
od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku. Za základ prejednávanej veci,
o ktorom môže súd rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, treba spravila považovať všetky
sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí posúdiť, ak má súd o veci
rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku (RV/1968). Posúdenie predbežnej otázky nemožno
v žiadnom prípade vyjadriť formou výroku, ale sa môže prejaviť len v spôsobe rozhodnutia
o návrhu vo veci samej a možno ho uviesť len v odôvodnení rozhodnutia (R61/1965).
Medzitýmnym rozsudkom môže byť rozhodnuté len o základe prejednávanej veci, nikdy len o dielčej spornej právnej otázke, týkajúcej sa uplatneného žalobného návrhu (R44/1996).
Rozhodnutím o základe prejednávanej veci nie je riešenie predbežnej otázky
pre rozhodovanie vo veci samej.
Dovolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa tým, že medzitýmnym rozsudkom
rozhodol, že odstúpenie od zmluvy o poskytnutí nenavrátneho finančného prostriedku
č. SORO/JPD3-1/2005 zo dňa 13.01.2006 je platné, nerozhodol o základe nároku ani o jeho
časti, a preto porušil ustanovenie § 152 ods. 2 O. s. p. Základom nároku by v danom prípade
bolo, že žalobca má nárok, resp. nemá nárok na nenavrátny finančný príspevok po vyriešení
všetkých sporných otázok vyplývajúcich z uplatneného nároku, ktoré musí posúdiť súd,
s výnimkou výšky nároku. Súd prvého stupňa výrokom rozsudku, ktorým rozhodol,
že odstúpenie od zmluvy o poskytnutí nenavrátneho finančného príspevku je platné, rozhodol
len o predbežnej otázke. Túto otázku mal posúdiť len v rámci odôvodnenia rozhodnutia a táto
otázka sa mohla prejaviť v spôsobe rozhodnutia o návrhu vo veci samej.
Rozhodnutie o základe veci (§ 152 ods. 2 O. s. p.) je v prvom rade rozhodnutím
o skutkovom základe sporu (skutkovom deji), ktorým je uplatnený nárok charakterizovaný
a z neho sa odvíja právne posúdenie základu veci; ak nie je základ nároku skutkovo
preukázaný, nie je ho možné posúdiť ani právne.
Súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie
rozhodnutia bez ústneho pojednávania (§ 122 ods. 1 O. s. p.). Účastníci majú právo vyjadriť
sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O. s. p.).
Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu sa v konaní realizuje tak,
že predseda senátu spravidla bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní účastníkovi,
aby sa k nemu vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení vykonaného dôkazu považuje
za významné. Procesnú možnosť účastníka vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napr. z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejednávanej veci, pravdivosti
a správnosti listiny, osoby a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej správnosti postupu súdu pri
vykonávaní ohliadky a podobne) musí súd vytvoriť účastníkovi už v rámci dokazovania
(t. j. pred jeho skončením). Zo zápisníc o pojednávaní (č. l. 320, 438, 466, 493) vyplýva,
že súd nevykonal na pojednávaní riadne dokazovanie, pričom na pojednávaní dňa 03.12.2008
súd prvého stupňa nevykonal žiadne dokazovanie, taktiež nevykonal žiadne dokazovanie
na pojednávaní dňa 18.02.2009 ani 01.04.2009. K tomu je potrebné uviesť, že vyjadrenia
zástupcov účastníkov konania nemožno považovať za riadne vykonanie dôkazu výsluchom
účastníka s poučením podľa § 131 O. s. p., ani oboznámenie s doterajším priebehom
dokazovania tak, ako je to konštatované v zápisnici o pojednávaní zo dňa 14.10.2009 nie je
možné považovať za riadne vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vykonanie dôkazov
listinami tak, ako to upravuje ust. § 129 O. s. p. Bez riadneho vykonania dôkazov tieto nie je
možné vyhodnotiť jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti a nie je možné robiť z nich
skutkové závery. Preto podľa názoru dovolacieho súdu bolo porušené právo účastníka
konania na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Aj rozsudok všeobecného súdu len o základe prejednávanej veci - medzitýmny
rozsudok - musí obsahovať odôvodnenie preskúmateľné, vychádzajúce z objektívneho
postupu súdu pri zisťovaní skutkového stavu pre rozhodnutie. Ak sa všeobecný súd
v odôvodnení takéhoto rozsudku vôbec nezaoberá zásadnou odvolacou námietkou účastníka
konania, ktorá by mohla v konečnom dôsledku spochybniť základ nároku druhého účastníka
konania a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s ňou nevysporiada, treba absenciu
argumentácie všeobecného súdu v tomto smere považovať za prejav arbitrárnosti a porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II.ÚS
410/06).
V odôvodnení rozhodnutia sa súd prvého stupňa ani odvolací nevysporiadali
s namietanou otázkou zo strany žalobcu, ktorý uvádzal, že časť zmluvy týkajúca sa aj
odstúpenia od zmluvy je v rozpore s dobrými mravmi, pretože je tu výrazná asymetria
v postavení zmluvných strán, a preto je v časti zmluva neplatná. Taktiež sa nezaoberali
otázkou, či bolo možné odstúpiť od zmluvy zo strany žalovaného po zániku zmluvy a po splnení predmetu zmluvy zo strany žalobcu. Odôvodnenie rozsudku (súdu prvého stupňa
aj odvolacieho súdu) musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 3 O. s. p. (§ 211 O. s. p.).
Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na skutkové zistenia vyvodené z výsledkov vykonaného dokazovania,
ale tiež s poukazom na prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť
postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť zároveň
prostriedkom kontroly v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Ak rozsudok neobsahuje
náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p., je nepreskúmateľný. Aj týmto postupom súdov
došlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces a tým aj k naplneniu dovolacieho
dôvodu podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
K náprave negatívnych dopadov procesných nesprávností súdu prvého stupňa
v odvolacom konaní nedošlo - odvolací súd vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214
ods. 2 O. s. p.) a napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil ako vecne správny.
Z vyššie uvedených dôvodov zrušil Najvyšší súd rozsudky oboch súdov nižších
stupňov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243i O. s. p. v spojení s § 243b
O. s. p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách dovolacieho konania
v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2011
JUDr. Anna Marková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová