UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: JUDr. Juraj Biroš, Rázusova 1, Košice, správca konkurznej podstaty úpadcu SUKMONT Teplo, s. r. o., Študentská 1595/6, Snina, IČO: 36 457 841, zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Suchým, Letná 45, Košice, proti žalovanému: Mesto Snina, Strojárska 2060/95, Snina, IČO: 00 323 560, zastúpenému AK JUDr. Radomír Bžán, s. r. o., Nám. Ľ. Štúra 2, Bratislava, IČO: 36 861 227, o zaplatenie 130 267,01 eur s prísl., vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 15Cb/109/2003, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 20.mája 2014, č. k. 4Cob/49/2013-951, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 20.mája 2014, č. k. 4Cob/49/2013-951 v napadnutej časti v spojení s rozsudkom Okresného súdu Humenné z 25. apríla 2013, č. k. 15Cb 109/2003-848, ktorou bolo rozhodnuté o povinnosti zaplatiť 130 267,01 eur so 17,6% úrokom z omeškania z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Humenné na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
Okresný súd Humenné rozsudkom z 24. júna 2005, č. k. 15Cb/l09/2003-169 žalobu žalobcu o zaplatenie 130 267,01 eur s prísl. zamietol v celom rozsahu. Žalobca sa pôvodne v žalobe domáhal zaplatenia tejto istiny vo výške 130 267,01 eur so 17,56 % úrokom z omeškania ročne od 07. 07. 2003 do zaplatenia od žalovaného v 1. rade : Mesto SNINA a od žalovaného v 2. rade : Siemens Building Technologies Slovensko, s. r. o., Bratislava, IČO: 31 368 743, spoločne a nerozdielne.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom z 26. januára 2006, č. k. 4Cob/72/05-206 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby proti žalovanému v 2. rade a zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa tak, že žalovaného v 1. rade zaviazal zaplatiť žalobcovi 130 267,01 eur o 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 28. 11. 2003 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. V prevyšujúcej časti uplatneného príslušenstva návrh zamietol a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania žalovanému v 2. rade.
Na dovolanie žalovaného 1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 6 Obdo 18/2006-256 z 12. 07. 2007 rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. januára 2006, č. k. 4Cob/72/05-206 vnapadnutej časti, ktorou bolo žalovanému 1/ uložené zaplatiť žalobcovi istinu 130 267,01 eur (3 924 424,-- Sk) so 17,6% úrokom z omeškania od 28. novembra 2003 do zaplatenia, 10 695,74 eur (322 220,-- Sk) náhrady trov konania a 7 203,74 eur (217 020,-- Sk) náhrady trov odvolacieho konania zrušil a vec vrátil v zrušenom rozsahu odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Dovolací súd vytkol odvolaciemu súdu, že nezisťoval, či úpadca peňažné prostriedky vo vymáhanej sume, ktoré zaplatil žalovanému 2/ ako zhotoviteľovi diela do času zrušenia zmluvy o nájme, získal priamo z tepelného hospodárstva, teda či plnenie, ktoré požaduje vrátiť, nebolo plnením v súlade s čl. IV. bodom 7. Nájomnej zmluvy. Z obsahu spisu nebolo zrejmé, či žalobca (úpadca) vymáhanú zaplatenú cenu diela platil zo svojich usporených zdrojov, alebo z poskytnutého úveru peňažným ústavom, prípadne z oboch zdrojov. Uviedol, že len v prípade, ak úpadca peňažné prostriedky na zaplatenie ceny diela podľa zmluvy o dielo č. 190 00 CB zo 17. augusta 2000 získal z podnikateľskej činnosti tepelného hospodárstva, tak plnil peňažný záväzok podľa uzavretej zmluvy o nájme. Potom ani zrušením zmluvy o nájme žalovaným 1/, ako vlastníkom tepelného zariadenia, žalobca, resp. úpadca cenu diela neplatil bez právneho dôvodu a žalovanému 1/ by nevzniklo bezdôvodné obohatenie. V prípade, ak úpadca získal peňažné prostriedky, resp. ich časť, z iných zdrojov (napr. z úveru), tak dovolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s právnym názorom odvolacieho súdu uvedenom v dôvodoch rozhodnutia.
Následne Krajský súd v Prešove uznesením z 26. 11. 2007, č. k. 4Cob/83/2007-296 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa z 24. 06. 2005, č. k. 15Cb/109/03-169 v napadnutej časti proti žalovanému 1/ a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uložil súdu prvého stupňa v zmysle názoru dovolacieho súdu zistiť, či žalobca mal z nájmu tepelného hospodárstva zisk, ktorý mohol reinvestovať do rekonštrukcie tepelného hospodárstva z predmetu zmluvy o dielo. Po vykonaní ekonomického zhodnotenia nájomnej zmluvy o tepelnom hospodárstve a prípadnom vytvorenom zisku je možné ustáliť, aká čiastka - zdroje boli získané z tepelného hospodárstva a mohli byť použité na zaplatenie ceny diela. Ak sa žalobcovi nepodarilo získať z prevádzky tepelného hospodárstva zdroje a preukáže sa, že cena za dielo bola platená z inej hospodárskej činnosti; ako z nájmu tepelného hospodárstva, potom súd má zvažovať, či nárok žalobcu proti žalovanému 1/ nie je dôvodný.
Vo vzťahu k žalovanému 2/ zostala vec právoplatne skončená zamietnutím žaloby voči nemu na základe rozsudku Okresného súdu Humenné z 24. júna 2005, č. k. 15Cb/l09/2003-169, ktorý vo vzťahu k žalovanému 2/ nadobudol právoplatnosť.
Po vrátení veci na ďalšie konanie Okresný súd Humenné rozsudkom z 10. júla 2009, č. k. 15Cb/l 09/2003-390 žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 16 864,41 eur, tiež uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť trovy konania štátu vo výške 209,17 eur.
V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že žalobca ako nájomca tepelného zariadenia a objednávateľ diela 17. augusta 2000 so žalovaným 1/ ako prenajímateľom a vlastníkom tepelného zariadenia a pôvodne žalovaným 2/ ako zhotoviteľom diela uzatvorili zmluvu o dielo č. 19000 CB. Na základe tejto zmluvy sa zhotoviteľ zaviazal vykonať v prospech objednávateľa dielo špecifikované v čl. II. ods. 2 písm. a/ Zmluvy o dielo a objednávateľ sa zaviazal uhradiť cenu diela vo výške 414 923,98 eur. Dielo špecifikované v tejto zmluve sa zhotoviteľ zaviazal vykonať v súlade s harmonogramom prác, a to najneskôr do 20. augusta 2000 a objednávateľ sa zaviazal uhradiť cenu diela v zmysle dodatku č. 1 k zmluve o dielo z 21. novembra 2000 v rozsahu 82 984,79 eur formou 10-ich splátok v termíne do 31. marca 2001 a 331 939,18 eura do 5 rokov v mesačných splátkach, pričom termín splatenia prvej splátky bol apríl 2001, vždy k 25. dňu príslušného mesiaca.
Uviedol, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že k zhotoveniu diela zo strany zhotoviteľa došlo, a to premenou výmenníkovej stanice na plynovú kotolňu. Taktiež medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že objednávateľ - žalobca uhradil zhotoviteľovi - pôvodne žalovanému 2/ sumu 130 267,01 eur.
Žalobca a žalovaný 1/ 13. júla 1995 uzavreli nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bol nájom tepelného hospodárstva Mesta Sniny. Účelom nájmu tohto hnuteľného a nehnuteľného majetku mesta bolozabezpečenie dodávky tepla a TUV a činností potrebných k prevádzkovaniu tepelných zariadení. Výpoveďou z 29. mája 2001 žalovaný 1/ ako prenajímateľ dal žalobcovi ako nájomcovi v súlade s ust. § 6 bod 2 nájomnej zmluvy výpoveď z tejto nájomnej zmluvy. Výpovedná lehota bola 3 mesiace a začala plynúť 1. dňom nasledujúceho mesiaca po doručení písomnej výpovede. Výpoveď žalobca prevzal 31. mája 2001.
Žalobca v žalobe tvrdil, že uplynutím výpovednej lehoty prestal byť aj účastníkom zmluvy o dielo v zmysle jej článku 15 bod 3 a všetky práva a povinnosti vyplývajúce z tejto zmluvy o dielo prešli na žalovaného 1/, vrátane splácania ceny diela a keďže žalobca v čase, kedy bol účastníkom zmluvy o dielo, uhradil na účet žalovaného 2/ splátky v celkovej sume 130 267,01 eur, vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 a nasl. Obč. zák.
Úlohou súdu prvého stupňa bolo po zrušení jeho rozsudku Krajským súdom v Prešove v ďalšom konaní zistiť, či žalobca mal z nájmu tepelného hospodárstva zisk, ktorý mohol reinvestovať do rekonštrukcie tepelného hospodárstva z predmetu zmluvy o dielo.
Z vykonaného znaleckého dokazovania súdu prvého stupňa vyplynulo, že žalobca z prevádzkovania tepelného hospodárstva na základe zmluvy o nájme tepelného hospodárstva z 13. júla 1995 za rok 1999 dosiahol hospodársky výsledok - stratu vo výške 456 269,-- eur, za rok 2000 dosiahol hospodársky výsledok - stratu vo výške 142 881,73 eur a za rok 2001 dosiahol hospodársky výsledok - zisk vo výške 142 424,01 eur. Prevažnú časť jeho výnosov v roku 1991 - 96,53%, v roku 2000 - 60,98% a v roku 2001 - 90,69% tvorili výnosy strediska 1300 Tepelné hospodárstvo, a teda aj prevažná časť finančných prostriedkov bola z inkasa pohľadávok za teplo. Je zrejmé, že žalobcovi sa podarilo získať z prevádzky tepelného hospodárstva zdroje a žalobca nepreukázal, že cena za dielo bola platená z inej jeho hospodárskej činnosti, ako z nájmu tepelného hospodárstva, preto súd nárok žalobcu proti žalovanému ako nedôvodný zamietol.
O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a o trovách štátu v súlade s ust. § 148 ods. 1 O. s. p.
Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 14. apríla 2011, č. k. 4Cob/67/2009-681 rozsudok Okresného súdu Humenné z 10. júla 2009, č. k. 15Cb/l09/2003-390 zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 130 267,01 eur s 18,6% úrokom z omeškania ročne od 28. novembra 2003 do zaplatenia. Vo zvyšku potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby. Zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách štátu tak, že žalovanému uložil povinnosť nahradiť trovy štátu 315,25 eur, z toho na účet Okresného súdu Humenné 209,17 eur a na účet Krajského súdu Prešov 106,08 eur. Zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách účastníkov tak, že žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 22 360,89 eur a trovy odvolacieho konania 8 305,85 eur.
Z odôvodnenia tohto rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že žalobca svoj nárok odvodil zo zmluvy o dielo č. 19000 CB, na základe ktorej nájomca tepelného zariadenia SUKMONT Teplo, s. r. o., uzavrel zmluvu s dodávateľom Siemens Building Technologies Slovensko, s. r. o., na dodávku adaptácie OST-a na plynovú kotolňu, pričom pôvodná kotolňa tepelného hospodárstva patrila vlastníkovi Mestu Snina. Dielo malo byť ukončené do 20. augusta 2000 s cenou diela 12 500 000,-- Sk. Podľa čl. XV bodu 3 zmluvy o dielo v prípade, ak dôjde po dobu platnosti tejto zmluvy z akýchkoľvek dôvodov k ukončeniu platnosti zmluvy o nájme tepelného zariadenia, uzavretej medzi vlastníkom a objednávateľom alebo k ukončeniu platnosti zmluvy a poskytovaní zmluvných energetických výkonov a služieb, uzatvorené medzi vlastníkom a objednávateľom alebo k zániku objednávateľa, vstupuje dňom nasledujúcim po dni ukončenia platnosti vyššie uvedených zmlúv alebo dňom zániku objednávateľa do práv a povinností vyplývajúcich pre objednávateľa z tejto zmluvy v plnom rozsahu vlastník, pokiaľ nebude dohodnuté inak. Žalobca vychádzal z nájomnej zmluvy z 13. júla 1995, uzavretej medzi Mestom Snina a Michalom Mergom SUKMONT Merga a spol., predmetom ktorej bol nájom tepelného hospodárstva Mesta Snina, uvedené v prílohe č. 1 zmluvy. Keďže mesto Snina na základe rozhodnutia mestského zastupiteľstvadalo výpoveď z nájomnej zmluvy z dôvodov závažného porušenia nájomnej zmluvy, a to pre neplatenie nájomného po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, ktorá výpoveď bola prevzatá v SUKMONT-e Teplo, s. r. o., 31. mája 2001, tak nájomný vzťah zanikol k 31. augustu 2001. Žalobca tak požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo tým, že spoločnosti Siemens do ukončenia nájomného pomeru 31. augusta 2001 poukázal čiastku 3 924 420,-- Sk, čo je predmetom žaloby. Táto suma zo strany žalovaných (pôvodne žalovaných 1/ a 2/) nebola nikdy rozporovaná, ale zo strany žalovaného mesta bola daná námietka, že v zmysle uzavretej nájomnej zmluvy z 13. júla 1995, a to čl. IV. bod 7 sa zmluvné strany zaviazali, že všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva reinvestujú do tepelného hospodárstva, ktoré je predmetom tejto zmluvy. Nájomca všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva mal spätne investovať do tepelného hospodárstva a tieto peniaze mal použiť na splácanie záväzkov z uzavretej zmluvy o dielo spoločnosti Siemens. Nájomca mal tak hospodáriť, aby zdroje z tepelného hospodárstva pokryli prípadné nároky na reinvestíciu do tepelného hospodárstva, v tomto prípade aj rekonštrukciu kotolne na plynovú kotolňu. Samotná nájomná zmluva bola uzavretá medzi prenajímateľom Mestom Snina a nájomcom Michalom Mergom SUKMONT Merga a spol., IČO: 10 672 648. Nájomná zmluva bola menená dodatkami, pričom posledný dodatok bol z 13. novembra 1998 a týkal sa čl. VI, kde sa dopĺňal bod 8 v znení: V rámci transformácie nájomcu na právnickú osobu firmu SUKMONT Teplo, s. r. o., sa prevádzajú všetky práva a povinnosti vyplývajúce z predmetnej nájomnej zmluvy s dátumom 01. 01. 1999 na firmu SUKMONT Teplo, s. r. o. Tento dodatok je podpísaný zástupcom Mesta Snina a nájomcom Michalom Mergom SUKMONT Merga a spol. Na tomto dodatku k nájomnej zmluve chýba podpis zodpovedného štatutárneho zástupcu SUKMONT-u Teplo, s. r. o. Odvolací súd upriamil pozornosť na znenie bodu V pôvodnej zmluvy z 13. júla 1995 o nájme, že zmluvy možno meniť doplniť alebo zrušiť písomnou dohodou zmluvných strán. Na dodatku z 13. novembra 1998 chýba podpis zástupcu spoločnosti SUKMONT Teplo, s. r. o. (žalobcu). Odvolací súd vyslovil, že nie je možná transformácia fyzickej osoby na právnickú osobu. Na nemožnosť transformácie nájomcu z fyzickej osoby na právnickú osobu poukazoval aj žalobca. Keďže dospel k záveru, že neexistuje platný dodatok k nájomnej zmluve o pokračovaní v nájomnom vzťahu ako nájomcu spol. SUKMONT Teplo, s. r. o., namiesto doterajšieho nájomcu Michala Mergu SUKMONT Merga a spol., nie je možné. Konštatoval, že žalobca nemohol vstúpiť do nájomného vzťahu zo zmluvy z 13. júla 1995, ak nedošlo k podpisu dodatku k tejto nájomnej zmluve žalobcom, kde sa pre platnosť vyžaduje písomná forma (čl. V zmluvy). Z ďalšej vôle účastníkov odvolací súd zistil, že mesto malo záujem pokračovať v nájomnom vzťahu so spol. SUKMONT Teplo, s. r. o., pokiaľ sa týka tepelného hospodárstva. Mesto ďalej prenajímalo tepelné hospodárstvo už spoločnosti SUKMONT Teplo, s. r. o., pravdepodobne od novembra 1998 (vychádzajúc z dodatku z 13. 11. 1998), pričom tento nájomný vzťah ale medzi SUKMONT Teplo, s. r. o. a mestom nebol v písomnej forme, ale došlo ku konkludentnému odovzdaniu nehnuteľností do nájmu. Ustanovenie § 663 a nasl. Obč. zák. rieši otázku nájmu vecí za odplatu, pričom podľa § 720 Obč. zák. nájom a prenájom nebytových priestorov upravuje osobitný zákon (č. 116/1990 Zb.). Zákon č. 116/1990 Zb. v § 3 ods. 3 uvádza, že zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu s podmienkou podľa § 4, že je potrebný súhlas národného výboru. V prípade prenájmu tepelného hospodárstva mestom je splnená podmienka súhlasu v zmysle § 3 ods. 4 zák. č. 116/1990, ale stále chýba písomná forma na platnosť zmluvy v zmysle § 3 ods. 3 zák. č. 116/90 Zb. v znení platnom v čase uzatvorenia dodatku k nájomnej zmluve (13. 11. 1998). Podľa odvolacieho súdu nájomná zmluva z 13. júla 1995 nezaväzuje terajšieho žalobcu, nestal sa právnym nástupcom nájomcu Michala Mergu SUKMONT Merga a spol. z tejto nájomnej zmluvy pre nepodpísanie dodatku z 13. novembra 1998 a neplatí potom pre neho záväzok z bodu IV Osobitné dojednania bodu 7 nájomnej zmluvy, že zmluvné strany sa zaväzujú, že všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva reinvestujú do tepelného hospodárstva, ktoré je predmetom tejto zmluvy. Žalobca nemal povinnosť získané zdroje z tepelného hospodárstva reinvestovať do tepelného hospodárstva.
Ak sa vychádza z toho, že mesto malo v úmysle ukončiť nájomný pomer z nájomnej zmluvy s Michalom Mergom a pokračovať v prenájme tepelného hospodárstva so žalobcom, tak bez platnej zmluvy vo vzťahu k žalobcovi mesto nemôže požadovať od žalobcu, aby zdroje získané z tepelného hospodárstva reinvestoval do tepelného hospodárstva, pretože tento záväzok zaväzoval len účastníkov nájomnej zmluvy z 13. júla 1995 a nezaväzoval žalobcu. Na druhej strane, mesto malo v úmysle skončiť nájomný vzťah s Michalom Mergom, čo je vyjadrené v dodatku k nájomnej zmluve z 13. novembra1998 a mesto chcelo pokračovať v nájme tepelného hospodárstva so spol. SUKMONT Teplo, s. r. o. Písomná zmluva o nájme uzavretá nebola. Zmluva o dielo č. 19000 CB z 18. augusta 2000 bola uzavretá medzi zhotoviteľom Siemens Building Technology Slovensko, spol. s r. o. a nájomcom tepelného zariadenia SUKMONT Teplo, s. r. o. a vlastníkom tepelného zariadenia mesta Snina, kde sa vychádzalo z toho, že nájomcom tepelného zariadenia je SUKMONT Teplo, s. r. o., na základe konkludentnej zmluvy o nájme medzi mestom Snina a SUKMONT Teplo, s. r. o., čo vyplýva z čl. XV bodu 3 zmluvy o dielo, že ak dôjde po dobu platnosti tejto zmluvy z akýchkoľvek dôvodov k ukončeniu platnosti zmluvy o nájme tepelného zariadenia, uzatvorenej medzi vlastníkom a objednávateľom, kde objednávateľom je SUKMONT Teplo, s. r. o. a vlastníkom mesto Snina, potom k ukončeniu nájomného užívania tepelného hospodárstva došlo na základe rozhodnutia mesta Snina (viď vypovedanie zmluvy na č. 1. 70 z 29. mája 2001), kde obaja ako SUKMONT Teplo, s. r. o., tak aj Mesto Snina akceptovali skončenie nájomného vzťahu k 31. máju 2001). Z toho dôvodu všetky investície žalobcu SUKMONT Teplo, s. r. o., do rekonštrukcie kotolne v zmysle uzavretej zmluvy o dielo boli investíciami do majetku Mesta Snina, ktoré sa takto na úkor žalobcu obohatilo, pretože došlo k zhodnocovaniu majetku mesta.
Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca plnil a platil zhotoviteľovi Siemens Building Technology Slovensko, spol. s r. o,. fakturované práce za vykonanie rekonštrukcie kotolne bez právneho dôvodu, keď sa mesto na jeho úkor obohatilo, ak došlo k zhodnoteniu majetku mesta práve vo výške plnenia, vykonaného spoločnosťou Siemens Building Technology Slovensko, spol. s r. o. a účtovaného žalobcovi. To je možné konštatovať aj z toho, že zo strany mesta nebola výška uplatneného nároku rozporovaná a bezdôvodné obohatenie tak spočíva v zhodnotení majetku mesta vo výške fakturácie za vykonanú zmluvu o dielo spoločnosťou Siemens Building Technology Slovensko, spol. s r. o. Keď zmluva o nájme tepelného hospodárstva z 13. júla 1995 nezaväzuje žalobcu, že podľa čl. IV bodu 7 má všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva späť reinvestovať do tepelného hospodárstva, potom obrana žalovaného nie je dôvodná, lebo táto povinnosť nezaväzovala žalobcu spätne investovať získané zdroje z tepelného hospodárstva do tepelného hospodárstva a investície do majetku mesta v celkovom rozsahu 3 924 424,-- Sk (130 267,01 eur) je bezdôvodným obohatením na strane mesta vo vzťahu k žalobcovi. Preto podľa § 451 ods. 1 v spojení s § 458 ods. 1 Obč. zák., ak nie je možné vydať to, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením - zhodnotením majetku mesta - musí sa poskytnúť peňažná náhrada. Preto krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a zaviazal žalovaného k zaplateniu čiastky 130 267,01 eur, nakoľko o túto sumu sa mesto bezdôvodne obohatilo vo vzťahu k žalobcovi.
Odvolací súd posúdil námietku premlčania uplatnenú žalovaným a dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je premlčaný a bol uplatnený s poukazom na ust. § 397 Obch. zák. v 4-ročnej premlčacej dobe. Žalovaný bol vyzvaný na vydanie bezdôvodného obohatenia až pri doručení platobného rozkazu dňa 28. novembra 2003. Preto úroky z omeškania môže žalobca požadovať až od 28. novembra 2003. Žalovaný bol v omeškaní s plnením svojho záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a preto mu súd priznal úroky z omeškania, žalobcom požadovaný úrok z omeškania 17,6% ročne je primeraný v dobe vzniku nároku žalobcu na zaplatenie bezdôvodného obohatenia.
Krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí nároku žalobcu na platenie úrokov z omeškania vo výške 17,6% ročne od 7. júla 2003 do 27. novembra 2003, pretože o vydanie bezdôvodného obohatenia požiadal žalobca až podaním žaloby, kde tento návrh bol doručený žalovanému s platobným rozkazom dňa 28. novembra 2003.
Krajský súd zmenil tiež rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách prvostupňového konania a úspešnému žalobcovi priznal trovy konania podľa § 142 ods. 3 O. s. p. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 3 O. s. p. a tiež zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách štátu, s poukazom na ust. § 148 ods. 1 O. s. p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu zo 14. 04. 2011, č. k. 4Cob/67/2009-681, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. mája 2011, podal v zákonnej lehote dovolanie žalovaný podaním z 28. júna 2011. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Prešove zmenil a žalobu zamietol a uložil žalobcovi nahradiť žalovanému trovy konania, alternatívne aby zrušil rozsudok krajského súdu a vrátilvec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. Žalovaný taktiež požiadal dovolací súd, aby odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu zo 14. apríla 2011, sp. zn. 4Cob/67/2009. Žalovaný prípustnosť dovolania vyvodzuje z ust. § 238 ods. 1 a 2 O. s. p. a dôvodnosť podľa ust. § 241 ods. 2 O. s. p., a to, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Podľa názoru žalovaného došlo zo strany krajského súdu k viacerým pochybeniam, odôvodňujúcim podanie dovolania, a to odchýlenie sa od právneho názoru najvyššieho súdu, nerešpektovanie ust. § 118 ods. 2 O. s. p. (porušenie procesných zásad konania), neprípustná zmena návrhu na začatie konanie, neexistencia bezdôvodného obohatenia, arbitrárnosť rozsudku krajského súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dospel k záveru, že vyššie uvedené dovolanie žalovaného je opodstatnené, a preto uznesením z 30. 04. 2012, č. k. 5 Obdo 1/2012-783 rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 14. apríla 2011, č. k. 4Cob/67/2009-681 vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 130 267,01 eur s 18,6% úrokom z omeškania ročne od 28. 11. 2003 do zaplatenia, vo výrokoch o náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovaným a vo výroku o náhrade trov štátu, zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
V odôvodnení tohto zrušujúceho uznesenia dovolací súd uviedol, že podmienkou na to, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je, aby toto rozhodnutie považoval odvolací súd za nesprávne, napriek tomu, že súd prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu správne zistil skutkový stav veci. Aby odvolací súd mohol dospieť k takému záveru, odôvodňujúcemu zmenu napadnutého rozhodnutia, musí sa zaoberať skutkovými zisteniami, ku ktorým dospel súd prvého stupňa a až v prípade, ak zistí, že tomuto skutkovému zisteniu nemožno nič vyčítať, posúdi, či na správne zistený skutkový stav súd prvého stupňa správne aplikoval právnu normu (či vec správne posúdil po právnej stránke). K zmene odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa môže dôjsť aj vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, podmienkou zmeny rozhodnutia však v takom prípade je, že odvolací súd sám doplní dokazovanie, na základe ktorého dospeje k úplnému skutkovému stavu, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že požiadavky § 157 ods. 2 O. s. p. rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 14. apríla 2011, č. k. 4Cob/67/2009-681 nespĺňa. Z obsahu tohto rozsudku absolútne nevyplývalo, ktoré dôvody v zmysle ust. § 205 ods. 2, vymedzené v odvolaní žalobcu z 29. júla 2009, považoval odvolací súd za relevantné a opodstatnené pre jeho záver, že je potrebné zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa a zaviazať žalovaného na úhradu sumy 130 267,01 eur s úrokmi z omeškania, a to s prihliadnutím na ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a § 205 ods. 3 O. s. p. Z tohto pohľadu nebolo možné ani preveriť správnosť postupu odvolacieho súdu, ktorý sa neviazal skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, ale v odvolacom konaní opakoval a dopĺňal dokazovanie. K tomu dovolací súd potreboval za potrebné uviesť, že odvolanie je konštruované ako opravný prostriedok bez možnosti prednášania nových skutočností a nových dôkazov (okrem niektorých zákonných výnimiek), a platí, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa. Znamená to teda, že by sa už v odvolacom konaní v zásade nemalo vykonávať dokazovanie. Z tejto zásady zákon pripúšťa 3 výnimky uvedené v § 213 ods. 3, 4, 5 O. s. p.
Dovolací súd poukázal na to, že odvolací súd na jednej strane opakoval dokazovanie, tiež dopĺňal dokazovanie, napr. oboznamoval na odvolacom pojednávaní znalecký posudok Ing. Ľudovíta Gdovina č. 17/2009, nariadil dokazovanie znalkyňou Ing. Annou Mamajovou, ktorá v rámci odvolacieho konania vypracovala znalecký posudok č. 12/2010, oboznamoval obsah listín (napr. listiny č. 1. 643 až 660), na druhej strane z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva, ktorým dôkazom predloženým zo strany žalobcu i žalovaného uveril, ktorým dôkazom neuveril, ako tieto dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Súd vo svojom rozhodnutí len konštatuje, že žalobca doložil znalecký posudok Ing. Ľ. Gdovina č. 17/2009, čo v ňom znalec konštatoval, ale s týmto dôkazom sa súd absolútne nevysporiadal, či na tento dôkaz prihliadal alebo neprihliadal aj z hľadiska ust. § 120 ods. 4 O.s. p. a či predložením a vykonaním tohto dôkazu odvolacím súdom bolo ovplyvnené rozhodnutie odvolacieho súdu. Taktiež z hľadiska záverov odvolacieho súdu chýba vyhodnotenie dôkazného prostriedku, a to znaleckého posudku Ing. Mamajovej č. 12/2010, ktorý vypracovala v odvolacom konaní a ďalšie listinné dôkazy, ktoré predložili účastníci konania v odvolacom konaní.
Odvolací súd vyhodnotil len listinný dôkaz, a to nájomnú zmluvu, uzatvorenú medzi mestom Snina a Michalom Mergom SUKMONT Merga a spol. 13. júla 1995 a dodatok z 13. novembra 1998, z jeho rozhodnutia nevyplynulo vyhodnotenie všetkých dôkazov vo vzájomných súvislostiach. Vytkol odvolaciemu súdu, že sa v odôvodnení rozhodnutia absolútne nevysporiadal s námietkami žalovaného, uvádzané v jeho podaní z 28. marca 2011, a to, že medzi úpadcom a žalovaným existoval záväzkovo- právny vzťah bez ohľadu na jeho označenie, ktorého súčasťou bola povinnosť úpadcu použiť prostriedky získané za predaj tepla a TÚV na rekonštrukciu zariadení tepelného hospodárstva v Snine a tvrdením žalovaného, že bez existencie tohto záväzku na strane úpadcu by žalovaný nikdy neodovzdal tepelné hospodárstvo do správy úpadcu a nikdy by nesúhlasil s tým, aby úpadca inkasoval príjmy z tepelného hospodárstva, ktoré zahŕňali aj náklady na rekonštrukciu zariadení tepelného hospodárstva. Žalovaný uviedol, že existencia tohto záväzkovo-právneho vzťahu vyplýva zo skutočnosti, že úpadca spravoval tepelné hospodárstvo mesta Snina, inkasoval platby za dodávku tepla a TÚV, úpadca v rámci ceny za dodávku tepla a TÚV inkasoval platby, ktoré v zmysle časti bod 2 ods. 15 písm. c/ Výmeru Ministerstva financií SR č. R-l/1996 z 12. marca 1996 zahŕňali aj náklady na rekonštrukciu zariadení tepelného hospodárstva, úpadca platil nájomné žalovanému, vykonával odpisy majetku, ktorý spravoval so súhlasom žalovaného, tiež úpadca uzatvoril zmluvu o dielo, ktorou sa zaviazal v rámci existujúcej povinnosti reinvestovať príjmy plynúce z tepelného hospodárstva späť do tepelného hospodárstva, uhradil časť ceny za dielo v rámci povinnosti reinvestovať príjmy plynúce z tepelného hospodárstva späť do tepelného hospodárstva, dňa 31. mája 2001 akceptoval výpoveď z nájomnej zmluvy z 29. mája 2001, uzatvoril novú nájomnú zmluvu so žalovaným na dobu určitú od 1. septembra 2001 do 31. decembra 2001. Tiež sa súd nevysporiadal s námietkou žalovaného, že úpadca plnil všetky ostatné práva a povinnosti v rovnakom rozsahu, ako vyplýva z nájomnej zmluvy a zmluvy o dielo.
Dovolací súd ďalej uviedol, že pri vyhodnotení obsahu nájomnej zmluvy z 13. júla 1995 a jej dodatkov zo 7. augusta 1995, 21. júla 1995 a 13. novembra 1998 bolo potrebné prihliadať aj na správanie sa účastníkov zmlúv, správanie sa úpadcu a tiež na mimoprávne skutočnosti, ktoré so zmluvami súviseli. Odvolací súd perfektnosti dodatku k nájomnej zmluve z 13. novembra 1998 a jej následnej záväznosti s obsahom nájomnej zmluvy z 13. júla 1995 vytýka, že tento dodatok k nájomnej zmluve nebol podpísaný spoločnosťou SUKMONT Teplo, s. r. o., Snina. K tomu dovolací súd uviedol, že dodatok k nájomnej zmluve z 13. novembra 1998 za prenajímateľa Mesto Snina podpísal primátor Ing. Štefan Miľovčík a za nájomcu Michal Merga. V texte zmluvy je uvedené, že nájomnou zmluvou zo 7. augusta 1995, uzavretou medzi Mestom Snina a firmou Michal Merga SUKMONT Merga a spol., je upravený prenájom tepelného hospodárstva Mesta Snina. Zmluvné strany sa dohodli na dodatku k tejto nájomnej zmluve tak, že čl. IV sa doplní o bod 8 tohto znenia: v rámci transformácie nájomcu na právnickú osobu firmu SUKMONT Teplo, s. r. o., sa prevádzajú všetky práva a povinnosti, vyplývajúce z predmetnej nájomnej zmluvy s dátumom 01. 01. 1999 na firmu SUKMONT Teplo, s. r. o. V čase podpisovania dodatku k nájomnej zmluve, teda za nájomcu, mal byť na dodatku k nájomnej zmluve podpísaný Michal Merga ako fyzická osoba a tiež štatutárny zástupca spoločnosti SUKMONT Teplo, s. r. o. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Prešov, oddiel Sro, vložka č. 11387/P vyplýva, že v čase uzatvorenia dodatku k nájomnej zmluve z 13. novembra 1998 boli konateľmi spoločnosti SUKMONT Teplo, s. r. o., Michal Merga, Gen. Svobodu 2447/1, Snina a Ing. Michal Merga, Dukelských hrdinov 2581/19, Snina, pričom za spoločnosť konajú a podpisujú konatelia každý samostatne. Podľa výkladu odvolacieho súdu by sa teda Michal Merga mal na dodatok k nájomnej zmluve podpísať dvakrát. S takýmto prehnaným formalizmom sa však dovolací súd nestotožnil. Dovolací súd sa taktiež nestotožnil s výkladom poslednej vety dodatku k nájomnej zmluve z 13. novembra 1998, podľa ktorého fyzická osoba sa nemohla pretransformovať na právnickú osobu, a preto obsah nájomnej zmluvy z 13. júla 1995 nezaväzuje úpadcu, konkrétne nevzťahuje sa na neho záväzok čl. IV bod 7. Pre posúdenie posledného odseku dodatku k nájomnej zmluve nie je rozhodujúce slovné spojenie „v rámci transformácie nájomcu na právnickú osobu SUKMONT Teplo, s. r. o.", ale podstatné je obsiahnuté v druhej časti vety tretiehoodseku, že sa prevádzajú všetky práva a povinnosti, vyplývajúce z predmetnej nájomnej zmluvy s dátumom 01. 01. 1999 na firmu SUKMONT Teplo, s. r. o. Dovolací súd uviedol, že záver odvolacieho súdu, že neexistoval záväzok spoločnosti SUKMONT Teplo, s. r. o., všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva reinvestovať do tepelného hospodárstva, ktoré je predmetom nájomnej zmluvy, nebol ničím podložený. Podľa názoru dovolacieho súdu, vyhodnotenie dodatku k nájomnej zmluve z 13. novembra 1998 odvolacím súdom bolo neprípustné, formalisticky zužujúce, bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu a v konaní došlo k pochybeniu v procese dokazovania a k nedodržaniu pravidiel vyplývajúcich zo zásady voľného hodnotenia dôkazov.
Dovolací súd taktiež vytkol odvolaciemu súdu, že sa vôbec nezaoberal námietkou žalovaného počas konania, že žalobca svojim podaním z 8. marca 2011 (v odvolacom konaní) zmenil rozhodujúce skutočnosti uvedené v žalobe zo 7. júla 2003, o ktoré opiera svoje právo na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, pričom podľa názoru žalobcu mal odvolací súd rozhodnúť o povolení, resp. nepovolení zmeny žaloby. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia na túto námietku žalovaného nereagoval. Dovolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 1M Obdo V 19/2007 a v tejto súvislosti posúdil dovolací súd záver odvolacieho súdu, týkajúci sa vyhodnotenia námietky premlčania, za predčasný, avšak poznamenal, že námietku premlčania odvolací súd správne posudzoval v zmysle Obch. zákonníka.
K samotnému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 130 267,01 eur dovolací súd uviedol, že aj v tejto časti odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu považuje za nedostatočné a nepresvedčivé. Je rozdiel vo vymedzení skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia tak, ako ju vo svojej žalobe a nakoniec v podaní z 8. marca 2011 vymedzil žalobca a ako ju odvolací súd vymedzil v dovolaním napadnutom rozhodnutí. V žalobe žalobca uviedol, že počas doby, keď bol účastníkom zmluvy o dielo č. 19000 CB, uhradil za žalovaného splátky v celkovej sume 3 924 424,-- Sk, vypovedaním zmluvy žalovaným prestal byť účastníkom zmluvných vzťahov, a keďže za žalovaného zaplatil sumu 3 924 424,- Sk, vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 a nasl. Obč. zák. V podaní z 8. marca 2011 žalobca uvádza, že pri platbách uhrádzaných zhotoviteľovi diela podľa zmluvy o dielo č. 19000 CB zo 17. augusta 2000 došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného ako vlastníka zhotoveného diela na úkor žalobcu, pričom došlo k finančnému plneniu z dôvodu, ktorý odpadol. Z podania žalobcu z 12. apríla 2011 vyplýva, že úpadca uhrádzal platby vyplývajúce zo zmluvy o dielo, ktorej bol úpadca účastný ako zmluvná strana - objednávateľ diela a nájomca. V okamihu, keď prestal byť účastníkom tejto zmluvy o dielo, čo bolo následkom výpovede zmluvného vzťahu zo strany žalovaného, sa zmenil charakter finančného plnenia zo zmluvného charakteru na charakter bezdôvodného plnenia. Dôvodom plnenia bol zmluvný záväzok, ktorý odpadol výpoveďou nájomného vzťahu. Majetkovým protiplnením malo byť podľa zmluvy o dielo to, že objednávateľ sa mal stať vlastníkom diela. V skutočnosti sa vlastníkom diela stal žalovaný. V tom vidí žalobca zníženie majetku úpadcu, čím odôvodňuje svoj uplatnený nárok. Odvolací súd ale konštatoval, že žalobca plnil a platil zhotoviteľovi Siemens Building Technologies Slovensko, s. r. o., fakturované práce za vykonanie rekonštrukcie kotolne bez právneho dôvodu, keď sa mesto na jeho úkor obohatilo, ak došlo k zhodnoteniu majetku mesta vo výške plnenia, vykonaného spoločnosťou Siemens Building Technologies Slovensko, s. r. o. a účtovného žalobcovi. Bezdôvodné obohatenie podľa názoru odvolacieho súdu spočívalo v zhodnotení majetku mesta.
K tomuto záveru dovolací súd poznamenal, že o plnenie bez právneho dôvodu ide, ak právny dôvod na plnenie od počiatku vôbec neexistoval. Zhodnotenie cudzej nehnuteľnosti opravou, či prístavbou alebo zhodnotenie cudzej nehnuteľnosti je tzv. investíciou do cudzieho majetku, ak došlo k tomu na základe dohody s vlastníkom, záleží na jej obsahu, aký právny vzťah medzi stranami vznikol. Ak ide o prípad zhodnotenia bez akejkoľvek dohody s vlastníkom, ide o bezdôvodné obohatenie, získané bez právneho dôvodu. Ak však bolo investované napr. na základe prísľubu vlastníka previesť vlastníctvo k zhodnocovanej veci na investujúceho, môže ísť o bezdôvodné obohatenie, získané plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol.
Dovolací súd tiež vytkol odvolaciemu súdu, že nedostatočne odôvodnil výšku bezdôvodného obohatenia
- peňažnej náhrady v zmysle ust. § 458 ods. 1 Obč. zák. a poukázal na to, že ak boli vynaložené hodnoty do cudzej nehnuteľnosti, čím došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia, ktoré je povinný žalovaný vydať, v takom prípade pohľadávka bezdôvodného obohatenia nie je hodnota vynaložených prostriedkov, ale rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti pred rekonštrukciou a po nej. Pri určení bezdôvodného obohatenia v prípade, že boli vynaložené hodnoty na cudziu nehnuteľnosť, sa musí zohľadniť miesto, kde sa nehnuteľnosť nachádza, účely jej využitia, cenová mapa, rovnako pri stanovení jej hodnoty pred rekonštrukciou, ako aj po nej, len takto zistený rozdiel potom vyjadruje skutočný, bezdôvodne nadobudnutý majetkový prospech (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 2 Cdo 21/2007 z 26. februára 2008).
Záverom dovolací súd odvolaciemu súdu vytkol, že obsah ani jednej zápisnice v predmetnej právnej veci nedáva podklad pre záver, že odvolací súd dôsledne postupoval podľa ust. § 118 ods. 2 O. s. p. a uzavrel, že rozsudok odvolacieho súdu nemá náležitosti uvedené v ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Tým došlo v konaní pred odvolacím súdom k vade - odňatiu možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p., čo je dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
Po vrátení veci dovolacím súdom na ďalšie konanie odvolaciemu súdu, Krajský súd v Prešove opätovne rozhodol o odvolaní žalobcu tak, že uznesením zo 04. 07. 2012 č. k. 4Cob/45/2012-805 rozsudok Okresného súdu Humenné zo dňa 10. 07. 2009, č. k. 15Cb/109/2003-390, ktorým žalobu voči žalovanému v celom rozsahu zamietol, zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení neuviedol, z akého zákonného dôvodu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, ale uviedol, že formulácia nájomnej zmluvy v č. IV, bod 7 hovorí o tom, že zmluvné strany sa zaväzujú všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva reinvestovať do tepelného hospodárstva, ktoré je predmetom zmluvy. Podľa odvolacieho súdu však nie je zrejmé, čo je myslené pod termínom zdroje získané z tepelného hospodárstva a čo by podľa účastníkov zmluvy mal tento termín obsahovať. Uložil súdu prvého stupňa, aby vypočul účastníkov pôvodnej nájomnej zmluvy na obsah záväzku, že všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva sa reinvestujú do tepelného hospodárstva, čo bolo myslené pod všetkými zdrojmi. Takisto mal súd posúdiť otázku, či toto znenie nájomnej zmluvy môže požívať právnu ochranu, a či nie je zneužitím práva (poukázal na § 265 Obchodného zákonníka). Mal zistiť, aký zmysel mal prenájom tepelného hospodárstva, ak prípadné zisky z prevádzky tepelného hospodárstva musí nájomca odovzdať. V princípe samotné podnikanie je za účelom vytvorenia zisku a uzavretím nájomnej zmluvy sa nájomca takéhoto práva vzdal. Súd uzavrel, že tieto otázky neboli predmetom zisťovania okresným súdom a bez zistenia týchto okolností nie je možné rozhodnúť o nároku žalobcu. Nebolo ani preukázané, či prenájom tepelného hospodárstva bol ziskový alebo nájomca vykazoval stratu. Preto odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Okresný súd Humenné následne vec opätovne prejednal a rozsudkom z 25. 04. 2013, č. k. 15Cb/109/2003-848 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 130 267,01 eur spolu so 17,6% ročným úrokom z omeškania od 28. 11. 2003 do zaplatenia a trovy konania vo výške 13 692,58 eur a 20 676,90 eur na trovách právneho zastúpenia na účet zástupcu žalobcu.
V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že počas nájomného vzťahu žalobca investoval finančné prostriedky do majetku žalovaného vo výške 130 267,01 eur s tým, že nakoniec žalovaný ukončil nájomný vzťah so žalobcom a v dôsledku skončenia nájomného vzťahu sa žalobca nestal takto vlastníkom príslušného tepelného zariadenia, a preto podľa názoru súdu žalovaný získal na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie, ktoré spočíva v tom, že žalobca plnil žalovanému z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol.
Ďalej uviedol, že dojednanie v zmluve o tom, že mal nájomca, získané finančné zdroje z tepelného hospodárstva reinvestovať do tepelného hospodárstva, súd považoval za rozpor so zásadami poctivého obchodného styku a takéto dojednanie preto nepožíva právnu ochranu. Je nelogické, aby nájomca mal všetky získané zdroje opätovne reinvestovať do predmetu nájmu.
Súd prvého stupňa tiež uviedol, že na otázky, či mal žalobca zisk z prevádzky tepelného hospodárstva a v akej výške, je obtiažne odpovedať s poukázaním na výsledky znaleckého dokazovania v tomto konaní. Zásadnou otázkou zostáva aj to, ak by žalobca dosiahol zisk z prenájmu tepelného hospodárstva ako nájomca, dohoda k zmluve o nájme o povinnosti nájomcu, teda žalobcu, získané zdroje opätovne reinvestovať do tepelného hospodárstva, je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a preto sa touto otázkou súd prvého stupňa nezaoberal, teda neskúmal otázku dosiahnutého zisku žalobcom z titulu prenájmu.
Súd prvého stupňa poukázal na záver najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 5 Obdo 1/2012 zo dňa 30. 04. 2012, z ktorého vyplýva, že ak žalobca investoval finančné prostriedky do rekonštrukcie kotolne, ktorá bola vo vlastníctve žalovaného, ide o bezdôvodné obohatenie spočívajúce v zhodnotení majetku žalovaného. Ak žalobca investoval finančné prostriedky na základe prísľubu vlastníka previesť vlastníctvo zhodnocovanej veci na investujúceho, môže ísť o bezdôvodné obohatenie získané plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol.
Uviedol, že o takýto prípad bezdôvodného obohatenia ide v danej veci, pretože bolo preukázané, že žalobca podľa zmluvy o dielo uzavretej so spoločnosťou Siemens, s. r. o., investoval finančné prostriedky do majetku, ktorý bol vo vlastníctve žalovaného Mesta Snina s tým, že bolo dohodnuté, že tento majetok sa neskôr stane vlastníctvom žalobcu, avšak právny vzťah bol nakoniec medzi žalobcom a žalovaným ukončený a k prevodu vlastníckeho práva na žalobcu nedošlo.
V súvislosti s otázkou preukázania výšky bezdôvodného obohatenia považoval súd prvého stupňa za potrebné poukázať na to, že zmluva o dielo bola uzavretá 17. augusta 2000 s tým, že zmluvný vzťah žalovaným vypovedal listom zo dňa 29. 05. 2001 ku dňu 31. 08. 2001 a je teda zrejmé, že žalobca v pomerne krátkom časovom období investoval finančné prostriedky, t. j. zaplatil dohodnuté splátky ceny diela zhotoviteľovi spoločnosti Siemens, s. r. o. a vzhľadom na odstup času by bolo veľmi obtiažne, a to aj prípadným znaleckým dokazovaním zistiť hodnotu nehnuteľnosti pred zaplatením splátok, po odstúpení od zmluvy a z týchto dôvodov súd ustálil, že výška bezdôvodného obohatenia spočíva v hodnote splátok, ktoré žalobca zaplatil spoločnosti Siemens, s. r. o. Súd zároveň priznal žalobcovi aj uplatňovaný úrok z omeškania, ktorý žalobca požadoval s tým, že výška úroku z omeškania bola priznaná žalovanému počnúc 28. novembrom 2003, kedy bola žalovanému doručená výzva na plnenie, a preto až týmto dátumom bol priznaný žalobcovi úrok z omeškania. Výška požadovaného úroku z omeškania je v súlade s ustanovením § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v čase omeškania žalovaného.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p. a priznal trovy žalobcovi v plnej výške, pretože žalobca mal neúspech v pomerne nepatrnej časti, a to v časti úrokov z omeškania za obdobie od 07. 07. 2003 do 27. 11. 2003, v ktorej bola žaloba zamietnutá.
Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa z podal odvolanie žalovaný, a to z dôvodov uvedených v § 205 ods. 1 a 2 písm. a/, b/, d/ a f/ O. s. p. a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol, prípadne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.
V odvolaní uviedol, že vlastníkom technologickej časti tepelného hospodárstva podľa Zmluvy o dielo sa nikdy nestal žalovaný, ale obchodná spoločnosť TENERGO Brno, a. s. - organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorá vstúpila do práv a povinností žalobcu, z uvedeného dôvodu žalovaný nie je v konaní pasívne legitimovaný, pretože na strane žalovaného nedošlo k bezdôvodnému obohateniu. Obsah záväzku reinvestovať všetky zdroje získané z nájmu tepelného hospodárstva späť do tepelného hospodárstva nepredstavuje rozpor so zásadami poctivého obchodného styku. Absencia dostatočnej a zrozumiteľnej argumentácie, resp. jej obmedzenie na strohé konštatovanie súdu prvého stupňa je podľa názoru žalovaného neprimerane extenzívna a v rozpore so sledovaným účelom, ktorý zákonodarca začlenením ust. § 265 Obchodného zákonníka do právneho poriadku Slovenskej republiky sledoval. Súd prvého stupňa nerešpektoval ust. § 226 O. s. p. o viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu a vrozpore s uloženou povinnosťou nevykonal dokazovanie za účelom zistenia, či žalobca mal zisk z prevádzky tepelného hospodárstva. Odchýlenie sa od právneho názoru Najvyššieho súdu SR, keď sa súd prvého stupňa nevysporiadal s námietkami žalovaného, uvedenými v jeho podaní zo dňa 28. 03. 2011, súd prvého stupňa nerešpektoval ust. § 118 ods. 2 O. s. p, t. j. povinnosť súdu oboznámiť účastníkov konania na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať, a ktoré vykonané nebudú. Súd prvého stupňa porušením svojej povinnosti vysporiadať sa s právnymi argumentmi žalovaného o neexistencii bezdôvodného obohatenia odoprel právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia súdu. Súd prvého stupňa bol pri rozhodovaní o výške bezdôvodného obohatenia (čo uviedol žalovaný len z opatrnosti, nakoľko zdôraznil, že bezdôvodné obohatenie nevzniklo) viazaný názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý nerešpektoval. Súd prvého stupňa sa nevysporiadal s výpoveďami svedka G. G. a štatutárneho orgánu účastníka konania - primátora Ing. H. G., neodôvodnil dostatočne svoj právny názor ohľadom údajného porušenia poctivého obchodného styku. Rovnako sa nevysporiadal s písomným podaním žalovaného zo dňa 30. 01. 2013. V neposlednom rade žalovaný namietol, že súd priznal žalobcovi náhradu trov konania za účasť na pojednávaní, ktoré sa neuskutočnilo.
Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného vyjadril písomne a uviedol, že námietky žalovaného v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa považuje za neopodstatnené, pretože súd prvého stupňa sa v rámci hodnotenia dôkazov vysporiadal so všetkými námietkami žalovaného prednesenými v rámci vykonaného dokazovania. O správnosti pasívnej legitimácie žalovaného nemali súdy v celom doterajšom konaní, počnúc Najvyšším súdom SR, žiadne pochybnosti, preto táto námietka žalovaného je neopodstatnená. V dôsledku skončenia platnosti zmluvy o nájme tepelného hospodárstva, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, vstúpil dňom nasledujúcom po dni ukončenia platnosti tejto zmluvy žalovaný do práv a povinností vyplývajúcich pre žalobcu ako objednávateľa z tejto zmluvy v plnom rozsahu ako vlastník (článok XV bod 3 Zmluvy o dielo). Správne zhodnotil súd prvého stupňa, že obsah záväzku, vyplývajúci z nájomnej zmluvy, že všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva sa reinvestujú do tepelného hospodárstva, ako dojednanie v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Ani výsluchom svedkov G. G. a štatutárneho orgánu žalovaného - primátora Ing. H. G. sa nepodarilo bližšie zistiť úmysel účastníkov nájomnej zmluvy k tejto otázke. Podľa názoru žalobcu správne postupoval súd prvého stupňa aj pri rozhodovaní o výške uplatneného bezdôvodného obohatenia, ktorá predstavuje zaplatenú časť ceny diela v zmysle uzavretej Zmluvy o dielo. Predmetom tejto zmluvy bola dodávka a montáž technologickej časti kotolne‚ v dohodnutej cene, preto je možné súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že vzhľadom na odstup času by sa ani znaleckým dokazovaním nepodarilo zistiť hodnotu technológie (nie hodnotu nehnuteľnosti) pred zaplatením splátok a po zániku účasti žalobcu. Žalobca naviac poukázal na to, že v podanom odvolaní túto skutočnosť žalovaný namieta, avšak dokazovanie v tomto smere nenavrhoval na pojednávaní dňa 25. 04. 2013 a netrval na ďalšom dokazovaní vo veci.
Dopĺňacím rozsudkom z 25. 04. 2013 č. k. 15Cb/109/2003-854 súd prvého stupňa doplnil výrok rozsudku č. k. 15Cb/l09/2003-848 z 23. apríla 2013 tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť sumu 315,25 eur na trovách štátu na účet Okresného súdu Humenné. Dopĺňací rozsudok odôvodnil tým, že v danej veci súd v rozsudku z 25. apríla 2013 nerozhodol o trovách štátu, a preto v zmysle § 166 ods. 1 O. s. p. doplnil výrok tohto rozsudku o trovy štátu, ktoré pozostávajú z odmeny vyplatenej znalkyni Ing. Anne Mamajovej zo štátnych prostriedkov. Ing. Anne Mamajovej bola vyplatená odmena súdom prvého stupňa zo štátnych prostriedkov vo výške 209,17 eur, a to za podaný znalecký posudok pod č. 02/2008 s tým, že v rámci odvolacieho konania znalkyni bola vyplatená odmena Krajským súdom v Prešove tejto znalkyni vo výške 106,08 eur, ktorú predstavujú hotové výdavky a doplatok za vypracovaný znalecký posudok v odvolacom konaní. Podľa § 148 ods. 1 O. s. p. súd zaviazal neúspešného žalovaného zaplatiť trovy štátu.
Krajský súd v Prešove odvolanie žalovaného prejednal a zistil, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť vo výroku o povinnosti zaplatiť 130 267,01 eur s príslušným úrokom z omeškania, ale je potrebné zrušiť rozsudok okresného súdu v znení dopĺňacieho rozsudku, pokiaľ sa týka náhrady trovkonania účastníkov a štátu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pokiaľ sa týka veci samej (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
K dôvodom súdu prvého stupňa odvolací súd dodal, že na základe Nájomnej zmluvy z 13. júla 1995, uzavretej medzi Mestom Snina ako prenajímateľom a nájomcom Michalom Mergom SUKMONT Merga a spol., došlo k podnikateľskému prenájmu tepelného hospodárstva Mesta Snina podľa prílohy č. 1, pričom podľa čl. IV bodu 7 nájomnej zmluvy, zmluvné strany sa zaväzujú, že všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva reinvestujú do tepelného hospodárstva, ktoré je premetom tejto zmluvy. Dodatkom k nájomnej zmluve z 13. novembra 1998 došlo k zmene nájomcu. Nájomcom z nájomnej zmluvy sa stal SUKMONT Teplo, s. r. o., ktorý 17. augusta 2000 podpísal zmluvu o dielo so zhotoviteľom Siemens Building Technologies Slovensko, s. r. o., (č. 1. 4 spisu) ako zhotoviteľom a nájomcom tepelného hospodárstva SUKMONT Teplo, s. r. o., ako objednávateľom, kde vlastníkom tepelného zariadenia je Mesto Snina. Keď mesto 29. mája 2001 vypovedalo nájomnú zmluvu a výpoveď bola doručená žalobcovi - nájomcovi 31. mája 2001 s 3-mesačnou výpovednou dobou (č. 1. 70 spisu), nájomný pomer zanikol k 31. augustu 2001. Zánikom nájomného pomeru nastali účinky predpokladané v čl. XV bodu 3 zmluvy o dielo a mesto vstúpilo po vypovedaní nájomnej zmluvy do práv objednávateľa, ktorým bol dovtedy žalobca. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že do zániku zmluvného vzťahu zo strany žalobcu bolo platené zhotoviteľovi Siemens celkove 3 924 424,-- Sk, ktoré žalobca žiada od mesta vydať. Titulom má byť bezdôvodné obohatenie, ktorým nie sú vynaložené prostriedky, ale rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti pred rekonštrukciou a po nej (§ 667 ods. 1 Obč. zákonníka). Okresný súd správne uvažoval, keď poukázal na ustanovenie § 451 ods. 2 Obč. zákonníka. Ukončením nájomného pomeru medzi mestom a žalobcom vstúpil do postavenia objednávateľa vlastník tepelného zariadenia Mesto Snina. Je bez významu to, ak neskôr dodatkom po dohode medzi zhotoviteľom Mestom Snina a spoločnosťou TENERGO došlo k vstupu spoločnosti TENERGO do postavenia objednávateľa namiesto spoločnosti SUKMONT Teplo, pretože rozhodujúce pre uplatnený nárok je to, že po ukončení nájomného pomeru vstúpil do práv objednávateľa - žalobcu žalovaný - Mesto Snina a všetky doterajšie platby zhotoviteľovi za objednávateľa v rozsahu uplatneného nároku 3 924 424,-- Sk boli platbami, ktorých dôvod platenia odpadol zrušením nájomného pomeru a vstupom Mesta Snina do postavenia objednávateľa pri zmluve o dielo.
Podľa odvolacieho súdu záväzok pri zmluve o dielo pre žalobcu vznikol z uzavretej Zmluvy o nájme z 13. júla 1995, kde v čl. IV bode 7 sa nájomca tepelného hospodárstva zaviazal všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva reinvestovať do tepelného hospodárstva, ktoré je predmetom zmluvy. Ak sa v čl. III bodu 2 zmluvy objednávateľ zaviazal vykonané dielo riadne prevziať a zaplatiť za dielo zhotoviteľovi dohodnutú cenu a zaplatil cez 3 900 000,-- Sk, potom skončením nájomného pomeru vstúpil do práv objednávateľa vlastník tepelnej kotolne Mesto Snina. Dovtedajšie platby zhotoviteľovi sú bezdôvodným obohatením na strane mesta, ak podľa čl. VX bodu 3, všetky práva, a teda aj splnené povinnosti na platenie ceny diela prešli na mesto a právny dôvod platenia Siemensu za objednávateľa odpadol. Preto je Mesto Snina pasívne legitimované v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia, kde žalobcovi dovtedajší právny dôvod platenia ceny diela odpadol.
Poukázal na to, že Mesto Snina bolo vlastníkom kotolne, čo vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17. 03. 2003 č. k. 5Cb/1062/02-51, kde súd konštatoval, že je vlastníkom kotolne, a to stavebnej, ako aj technologickej časti, je žalobca - Mesto Snina. Realizovaním diela došlo k zlepšeniu technologických parametrov kotolne a k jej zhodnoteniu, a nie k vytvoreniu samostatnej veci. Realizovaním diela sa toto stalo súčasťou pôvodnej stavby, ktorej vlastníkom je žalobca. Žalovaný - správca konkurznej podstaty úpadcu SUKMONT Teplo, s. r. o., JUDr. Juraj Biroš nie je oprávnený zahrnúť do konkurznej podstaty majetok žalobcu. Okrem toho súd zistil, že zhotoviteľovi nebola uhradená v celej sume cena diela, preto v dôsledku výhrady vlastníckeho práva v zmluve o dielo. Úpadca ani nenadobudol vlastníctvo k dodanej technológii. Táto technológia z toho dôvodu nepatrí do konkurznej podstaty úpadcu.
Podľa odvolacieho súdu povinnosti zo zmluvy o dielo boli splnené zhotovením diela, aj keď podľa zmluvy o postúpení práv a povinností z 31. 08. 2002 vstúpila do postavenia objednávateľa spoločnosťTENERGO Brno, a. s. - organizačná zložka zahraničnej osoby (č. 1. 55 spisu). Je takisto bez významu, ak mesto neskôr previedlo tepelné hospodárstvo na TENERGO Brno, a. s., ale bezdôvodne sa obohatil vlastník, a to Mesto Snina na platbách vykonávaných dovtedajším nájomcom a objednávateľom - žalobcom. Nemôže ísť o obohatenie na strane zhotoviteľa, pretože tomu bolo platené za zhotovenie diela, ale ide o osobu, kto platil, resp. vstúpil do práv a povinností objednávateľa platiť za cenu diela. Odstúpením od zmluvy - nájomnej zmluvy tepelného hospodárstva mesto vstupovalo ako vlastník do práv objednávateľa, preto dovtedajšie platby vykonané objednávateľom sú obohatením - bezdôvodným obohatením na strane mesta. Pri ukončení nájmu je potrebné ustáliť protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Ako rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, tak aj vyjadrenie primátora mesta konštatujú zhodnotenie majetku mesta dodávkou novej technológie, keď primátor mesta hovorí o tom, že došlo k výmene 40-ročného technologického zariadenia za nové, čím mesto získalo jedno z najlepších tepelných hospodárstiev na Slovensku (viď zápisnica z pojednávania z 25. 04. 2013 na č. 1. 837 spisu). Došlo k zmene technologickej časti tepelného hospodárstva, zvýšila sa hodnota tepelného hospodárstva z nulovej odpisovej hodnoty pri 40-ročnom technologickom zariadení, pričom v čase ukončenia nájomného vzťahu k 31. 08. 2001 ešte dielo nebolo ukončené. Z hľadiska zámeny starého za nové technologické zariadenie zvýšila sa hodnota tepelného hospodárstva - technologického zariadenia tepelného hospodárstva Mesta Snina minimálne v rozsahu platieb vykonávaných žalobcom za dobu trvania zmluvného vzťahu so Siemensom, t. j. vo výške aspoň žalovaných 3 924 424,-- Sk. Vychádzal z toho, že každou výmenou novej technológie za doterajšiu starú zvyšuje sa hodnota minimálne v cene menenej technológie. Odvolací súd preto nemal pochybnosti o tom, že sa zvýšila hodnota tepelného hospodárstva v dôsledku platieb žalobcom za dodávku technologického zariadenia Siemensu. Z hľadiska odpisových hodnôt od uzavretia zmluvného vzťahu - zmluvy o dielo do vypovedania zmluvy o dielo, nemohlo dôjsť k poklesu hodnoty technologického zariadenia jeho užívaním. Naviac, ak sa toto zariadenie ešte nedodalo v celom rozsahu a zvyšok dodávky potom preplácala spoločnosť TENERGO, potom aj úvaha súdu prvého stupňa bola podľa odvolacieho súdu správna, ak ustálil výšku zvýšenia hodnoty veci až do výšky predchádzajúcich platieb objednávateľa - žalobcu do doby ukončenia nájomného pomeru s ním.
Odvolací súd vyslovil súhlas so záverom súdu prvého stupňa o tom, že dojednanie v čl. IV bod 7 nájomnej zmluvy je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Nájomná zmluva z 13. júla 1995 je podnikateľským nájmom tepelného hospodárstva, kde nájomca ako podnikateľ predpokladá z nájmu aj dosiahnutie určitého zisku. Takýmto ustanovením nájomnej zmluvy sa obmedzuje profitovanie nájomcu z prenájmu, ak všetko čo získa z tepelného hospodárstva, musí spätne investovať do majetku prenajímateľa -Mesta Snina. Nemôže požívať právnu ochranu, ani výkon práva Mesta Snina, aby jeho nájomca reinvestoval všetky zdroje získané z tepelného hospodárstva do tepelného hospodárstva, ktoré je predmetom nájomnej zmluvy. Aká bola výška zdrojov získaných z tepelného hospodárstva, bol problém, ktorý mali vyriešiť ako znalecký posudok Ing. Mamajovej, tak dôkaz predložený žalobcom, a to posudok vypracovaný Ing. Gdovinom. Obidva listinné dôkazy ako znalecký posudok, tak posudok Ing. Gdovina (č. 1. 412 spisu) nedali jednoznačnú odpoveď na výšku zisku žalobcu z tepelného hospodárstva, ale zhodne konštatujú, že od roku 2000 SUKMONT Teplo, s. r. o., získavalo platby pre Siemens neuhrádzaním svojich záväzkov iným veriteľom, uprednostňovalo platby pre Siemens. Ak SUKMONT Teplo, s. r. o., všetky prostriedky, ktoré z podnikania malo, investovalo do preplácania platieb za cenu diela pre Siemens Building zo zmluvy o dielo, a právo Mesta Snina požadovať od nájomcu reinvestovať všetky získané zdroje z tepelného hospodárstva nemôže mať právnu ochranu, a keď došlo k zrušeniu nájomnej zmluvy a tým aj k zmene a vstupu do práv objednávateľa zo zmluvy o dielo, potom sa mesto na úkor SUKMONT Teplo, s. r. o., obohatilo, pričom výška obohatenia je zhodnotenie technológie tepelného hospodárstva vo vlastníctve mesta. Mesto musí toto zhodnotenie s poukazom na § 667 ods. 1 Obč. zákonníka v spojení s § 451 ods. 2 Obč. zákonníka ako bezdôvodné obohatenie z plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, žalobcovi vydať. Preto je podľa odvolacieho súdu rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne.
Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok aj v časti priznaného úroku z omeškania, pretože podľa § 369 ods. 1 Obch. zákonníka dlžník v omeškaní s plnením peňažného záväzku je povinný platiť dohodnutú sadzbu úrokov z omeškania. Ak nie je dohodnutá, je dlžník povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky omeškania určené v zmluve, inak o 1% vyššie, než je úroková sadzba určená obdobne podľa § 502Obch. zákonníka. § 502 ods. 1 Obch. zákonníka v znení platnom v roku 2000 riešil otázku platenia úrokov v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške stanovenej zákonom. Ak úroky nie sú určené, dlžník je povinný platiť obvyklé úroky z omeškania požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v meste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. V tom čase banka na strednodobé úvery požadovala úroky od 16-22 % ročne, v roku 2001 to bolo 17 % ročne, preto požadovaný úrok z omeškania 17,6% ročne je primeraný dobe vzniku nároku žalobcu na zaplatenie bezdôvodného obohatenia.
Procesné pochybenia súdu prvého stupňa, ktoré namietol žalovaný v podanom odvolaní, odvolací súd považoval za také, ktoré nespôsobili nesprávnosť napadnutého rozsudku.
Odvolací súd rušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania účastníkov a o náhrade trov štátu. Keď okresný súd rozhodoval o nároku žalobcu rozsudkom z 10. 07. 2009 č. k. 15Cb/109/2003-390, rozhodoval aj o trovách štátu, kde zaviazal žalobcu na zaplatenie trov štátu 209,17 eur, pretože znalkyňa Ing. Mamajová vyúčtovala odmenu znalca 514,10 eur a preddavky účastníkmi boli len vo výške 331,93 eur. Odvolací súd poukazuje na to, že znalkyňa Ing. Anna Mamajová s podaním znaleckého posudku č. 02/2008 (č. 1. 339 spisu) vyúčtovala aj odmenu znalca na čiastku 541,10 eur (č. 1. 338 spisu), pričom okresný súd nerozhodol o tomto nároku znalkyne vydaním uznesenia o priznaní odmeny znalkyni. Preto odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu zo dňa 10. 07. 2009 č. k. 15Cb/l09/2003-390 nemá oporu v predchádzajúcom - chýbajúcom rozhodnutí okresného súdu o náhrade trov znalkyne. Vytkol tiež súdu prvého stupňa, že pri posúdení nároku úspešného žalobcu došlo k pochybeniu, ak okresný súd priznával na trovách právneho zastúpenia odmenu pre zástupcu žalobcu za deň 22. 04. 2010, kedy pojednávania sa zúčastnil len správca konkurznej podstaty -žalobca. Súd mu aj napriek tomu priznal trovy právneho zastúpenia neprítomného právneho zástupcu a následne priznával aj stratu času a náhradu cestovných výdavkov. Obdobne okresný súd priznával trovy za pojednávanie 25. 02. 2013, kedy pojednávanie bolo zrušené a odročené na iný dátum. V tento deň nemohli vzniknúť právnemu zástupcovi trovy na právnom zastúpení na strate času, či na cestovných výdavkoch.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, a to podľa § 238 ods. 2, § 241 ods. 2 písmeno b/ a c/ a § 237 písm. f/ O. s. p. V ňom namietol, že odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenom v rozsudku sp. zn. 5 Obdo 1/2012 z 30. apríla 2012 na strane 22 a nevysporiadal sa s námietkami žalovaného, uvádzanými v podaní z 28. marca 2011, a to, že medzí úpadcom a žalovaným existoval záväzkovo-právny vzťah bez ohľadu na jeho označenie, ktorého súčasťou bola povinnosť úpadcu použiť prostriedky získané za predaj tepla a TÚV na rekonštrukciu zariadení tepelného hospodárstva v Snine a tvrdením, že bez existencie tohto záväzku na strane úpadcu by žalovaný nikdy neodovzdal tepelné hospodárstvo do správy úpadcu a nikdy by nesúhlasil s tým, aby úpadca inkasoval príjmy z tepelného hospodárstva, ktoré zahŕňali aj náklady na rekonštrukciu zariadení tepelného hospodárstva. Tiež sa nevysporiadal s námietkou žalovaného, že úpadca plnil všetky ostatné práva a povinnosti v rovnakom rozsahu, ako vyplýva z nájomnej zmluvy a zmluvy o dielo. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na skutočnosť, že žalovaný sa neobohatil na úkor žalobcu, pretože tento si zaplatené náklady na rekonštrukciu bol oprávnený započítať v rámci cenotvorby do konečnej ceny za dodávky tepla, aj vyvolané investície z titulu rekonštrukcie tepelného hospodárstva (s poukazom na § 5 ods. 1 písm. b/ a § 5 ods. 3 písm. c/ zákona č. 18/1996 Z. z.). Poukázal tiež na cenový výmer R - 1/1996 zo dňa 12. marca 1996 (Smernica MF SR), ktorá sčasti 1/2/15/c pojednáva o tom, že do cien tepelnej energie je možné pripočítať primeraný zisk, teda aj základný zisk. Základný zisk je možné zvýšiť v príslušnom roku o zisk určený na investície (rekonštrukcia, modernizácia, meranie a regulácia), vrátane prípadných úrokov z investičných úverov na tieto investície. Tento dodatočný limitovaný zisk slúži na investície, ktoré sú zmluvne, projektovo a dodávateľsky zabezpečené a sú preukázateľné. Ak v cene tepla a teplej úžitkovej vody žalobca účtoval aj zvýšené náklady na rekonštrukciu (čo mal a mohol vzhľadom na vtedajšiu platnú legislatívu), náklady na túto rekonštrukciu mu teda boli zaplatené v cene za toto teplo a teplú úžitkovú vodu, a preto v tomto prípade nemôže ísť o bezdôvodné obohatenie. Ak tak žalobca neurobil a v cene tepla si tieto náklady neúčtoval, tak potom je to jeho riziko a aj zodpovednosť za túto eventuálnu stratu.
Ďalej namieta, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je v rozpore s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nedáva dostatočné a zrozumiteľné odpovede na vyššie vymedzené právne relevantné otázky. Krajský súd v Prešove, rovnako tak Okresný súd Humenné, sa napriek povinností uloženej Najvyšším súdom Slovenskej republiky opakovane nedokázali vysporiadať s týmito okruhmi otázok a zaujať k nim konzistentné a logické stanovisko, ktoré by hodnoverne odôvodňovalo napádaný rozsudok.
Postup a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove má podľa názoru žalovaného za dôsledok, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, t. j. došlo k naplneniu dôvodu na podanie dovolania podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Obsah ani jednej zápisnice v predmetnej právnej veci nedáva podklad pre záver, že súd prvého stupňa dôsledne postupoval podľa ust. § 118 ods. 2 O. s. p. Toto ustanovenie ukladá povinnosť súdu oboznámiť účastníkov konania na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať, a ktoré vykonané nebudú. Postup, ktorým všeobecný súd znemožní uplatnenie procesných práv, ktoré by inak mohol účastník konania pred súdom uplatniť, je procesnou vadou konania, pričom dovolací súd na ňu musí vždy prihliadať. Táto procesná vada je dôvodom, pre ktorý by mal dovolací súd napadaný rozsudok Krajského súdu v Prešove zrušiť.
Konanie Krajského súdu v Prešove má podľa názoru žalovaného za dôsledok, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení, t. j. došlo k naplneniu dôvodu na podanie dovolania podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Krajský súd v Prešove resp. Okresný súd Humenné napriek názoru dovolacieho súdu vyjadrenom v rozhodnutí sp. zn. 5 Obdo 1/2012 zo dňa 30. apríla 2012 na strane 24 nerozhodol uznesením o povolení, či nepovolení zmeny žaloby v zmysle ust. § 95 ods. 1 O. s. p. (podaním žalobcu z 8. marca 2011), naopak konal o pôvodnej žalobe žalobcu zo dňa 7. júla 2003. Krajský súd v Prešove, resp. Okresný súd Humenné nemohol rozhodnúť o pôvodnej žalobe na základe dôvodov, ktoré sú uvedené v napádanom rozsudku, nakoľko tieto dôvody nevyplývajú z pôvodnej žaloby zo 7. júla 2003.
Dovolateľ tiež namietol nesprávnosť určenia výšky bezdôvodného obohatenia. Krajský súd v Prešove nepostupoval v zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrenom v uznesení sp. zn. 5 Obdo 1/2012 zo dňa 30. apríla 2012 na strane 26 a 27 a výšku údajného bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného určil v rozpore s kritériami, ktoré mu Najvyšší súd Slovenskej republiky stanovil.
Vytkol taktiež, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, teda nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnený. Odvolací súd sa podľa žalovaného nevysporiadal s právnou argumentáciou žalovaného, uvedenou na stranách 6 až 9 odvolania - nevyjadril sa k rozsiahlej citovanej právnej teórii, týkajúcej sa neexistencie rozporu s dobrými mravmi, resp. poctivým obchodným stykom, na ktorú žalovaný podrobne poukazoval; nevysporiadal sa s výpoveďami svedka G. G. a štatutárneho zástupcu žalovaného - primátora Ing. H. G.; nevysporiadal sa s právnou argumentáciou žalovaného uvedenou na strane 2 písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 24. 04. 2014 - t. j. so skutočnosťou, že dojednanie, ktoré je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nie je postihnuté sankciou neplatnosti, ale len odopretím poskytnutia súdnej ochrany; nevysporiadal sa s právnou argumentáciou žalovaného, uvedenou na stranách 9 a 10 odvolania - nevysvetlil odchýlenie sa od právneho názoru Najvyššieho súdu SR; absolútne sa nevysporiadal s procesnými pochybeniami Okresného súdu Humenné, na ktoré žalovaný poukazoval na stranách 10 a 11 Odvolania - v rámci 13 stranového odôvodnenia napádaného rozsudku im venoval jednu vetu!; nevysporiadal sa s právnou argumentáciou žalovaného uvedenou na stranách 3 a 4vyjadrenia zo dňa 24. 04. 2014, týkajúcou sa neexistencii bezdôvodného obohatenia z dôvodu oprávnenia žalobcu započítať v rámci cenotvorby do konečnej ceny za dodávky tepla aj vyvolané Investície z titulu rekonštrukcie tepelného hospodárstva.
Takéto porušenie predstavuje vadu konania v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (uvedené vyplýva napr. z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. marca 2009, sp. zn. 3 Obdo 2/2008, nálezu ÚS SR z 12. mája 2004, sp. zn. I. ÚS 226/03, nálezu ÚS SR z 13. marca 2003, sp. zn.II. ÚS 6/03). Navrhol preto, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Prešove z 20. mája 2014, sp. 4Cob/49/2013 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. Zároveň požiadal o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku.
Žalobca sa k dovolaniu žalovaného vyjadril písomne tak, že podľa názoru žalobcu je podané dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nedôvodné, neprípustné a navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalovaného zamietol. Žalovaný prípustnosť dovolania odvodzuje od rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.5 Obdo 1/2012 zo dňa 30. apríla 2012, ktorý v danej veci rozhodol tak, že zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Cob/67/2009-681 zo dňa 14. apríla 2011 a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. Prax dovolacieho súdu je jednotná v tom, že pokiaľ v dovolacom konaní zistí1 existenciu vady uvedenej v § 237 O. s. p., napadnuté rozhodnutie zruší bez toho, aby posudzoval opodstatnenosť uplatnenia dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Vzhľadom na uvedené dovolaciemu súdu neprislúchalo zaoberať sa vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia a ďalšími dovolacími dôvodmi a námietkami.
Podľa ust. § 238 ods. 2 O. s. p. je možné podať dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu len vtedy, ak odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý už vyslovil v danej veci. Táto procesná situácia nastáva výhradne vtedy, ak dovolací súd vysloví svoj právny názor v zrušujúcom rozhodnutí ako kategoricky právny pokyn z tohto hľadiska za záväzný právny názor v zmysle ust. § 238 ods. 2 O. s. p. nemožno považovať všeobecné pokyny dovolacieho súdu pre ďalší postup súdov po procesnej stránke, ale ani dovolacím súdom vyslovené úvahy inej než procesnej povahy, ktoré by mali slúžiť len ako námet na ďalšie zameranie pozornosti konajúcich súdov bez znakov kategorického právneho pokynu, či bezpodmienečného právneho príkazu, ako treba rozhodnúť. Pokiaľ dovolací súd svoje úvahy takto neformuluje, nejde o ním vyslovený právny názor v tejto veci v zmysle ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. Z uvedeného dôvodu nie je prípustné dovolanie tak, ako to uvádza žalovaný podľa ust. § 238 ods. 2 O. s. p., t. j. odchýlenie sa od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd sa vecnou správnosťou dovolaním napadnutého pôvodného rozhodnutia krajského súdu nezaoberal.
Podľa názoru žalobcu nie je dovolanie prípustné ani z dôvodov podľa ust. § 237 O. s. p., ktoré pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Žalovaný prípustnosť podaného dovolania odôvodňuje aj podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. a tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 f/ O. s. p., konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa názoru žalobcu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je daná, pretože žiadnym spôsobom žalovanému ako účastníkovi konania postupom odvolacieho súdu nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Ide o subjektívny názor žalovaného, ktorý nie je jednoznačne preukázaný, aby konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté takou vadou, ktorá by mu ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom.
Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil po stránke skutkovej a právnej zhodnotil doteraz vykonané dôkazy jednotlivo a v ich súhrne. Žalobca nesúhlasí s názorom žalovaného, že rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne. Podľa názoru žalobcu dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa všetky atribúty v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Na základe vyššie uvedeného žalobca je toho právneho názoru, že nie sú dané dôvody dovolania a nie sú ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.
Žalobca si vo vyjadrení k dovolaniu uplatnil náhradu trov dovolacieho konania za 2 úkony právnej služby(prevzatie a príprava právneho zastúpenia, vyjadrenie k dovolaniu), t. j. 2 x 685,49 eur, paušálna náhrada hotových výdavkov 2 x 8,04 eur, spolu 1 387,06 eur.
Žalovaný v rámci dovolacieho konania doručil dovolaciemu súdu svoje stanovisko k veci, v ktorom uvádza, že 20. februára 2015 bol advokátovi žalovaného doručený list advokáta žalobcu zo 17. februára2015, v ktorom okrem iného advokát žalobcu na strane 1 konštatuje, že žalovaný ako jeden z veriteľov žalobcu má v konkurznom konaní voči žalobcovi prihlásenú a uznanú pohľadávku vo výške 478 370,68 eur, čo predstavuje 15,62% k celkovej výške prihlásených pohľadávok a v rozvrhu speňaženej konkurznej podstaty by pre žalovaného pripadla suma vo výške cca 31 240,-- eur. Advokát žalovaného o tejto skutočnosti do doručenia predmetného listu nemal žiadnu vedomosť. Na druhej strane žalobca si voči žalovanému v tomto konaní uplatňuje nárok na zaplatenie 130 267,01 eur s príslušenstvom, pričom sa jedná o údajnú pohľadávku, ktorej oprávnenosť žalovaný od začiatku konania namieta. Žalovaný má za to, že uplatňovanie pohľadávky žalobcu v tomto konaní je v rozpore s dobrými mravmi, vzhľadom k skutočnosti, že žalovaný má voči žalobcovi včas prihlásenú a uznanú pohľadávku žalovaného (ktorá je na rozdiel od nároku uplatneného v tomto konaní medzi účastníkmi konania nesporná), a ktorej výška viac než trojnásobne prevyšuje pohľadávku žalobcu, uplatňovanú v tomto konaní. Konanie žalobcu spočívajúce v podaní žaloby, napriek skutočnosti, že v čase podania žaloby vedel o pohľadávke žalovaného, je konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a so zásadami poctivého obchodného styku a v zmysle ust. § 265 Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho nepožíva právnu ochranu. Žalovaný ďalej zdôrazňuje, že pohľadávku žalobcu, uplatnenú v tomto konaní, si žalobca pred vyhlásením konkurzu u žalovaného neuplatnil, teda žalovaný o tomto nároku ani nevedel, a preto si ho nemohol započítať, z uvedených dôvodov je postup správcu konkurznej podstaty potrebné považovať za zneužitie práva. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že prípadné priznanie pohľadávky žalobcu rozsudkom v tomto konaní vzhľadom na jej výšku nepochybne bude viesť k narušeniu povinností žalovaného, vyplývajúcich mu zo zákona o obecnom zriadení, t. j. ohrozeniu jeho povinnosti, týkajúcich sa hospodárenia s majetkom mesta a zabezpečovania verejnoprospešných služieb.
Podľa žalovaného je proti princípom spravodlivosti, ak by súd aproboval stav, podľa ktorého by priznal žalobcovi nárok uplatnený v tomto konaní, zatiaľ čo niekoľkonásobne vyššia pohľadávka žalovaného by bola uspokojená len cca vo výške 15%, bolo by to v priamom rozpore so základnou zásadou občianskeho práva neminem laedere (nikoho nepoškodzovať).
Záverom žalovaný navrhol, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. 05. 2014 sp. zn. 4Cob/49/2013 zmenil tak, že žalobu zamietne, alternatívne, aby tento rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie odvolaciemu súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený advokátom, proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 2 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je opodstatnené.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.).
V zmysle ustanovenia § 241 ods.2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že : a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Žalovaný podal dovolanie podľa § 238 ods. 2 O. s. p., § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ a § 237 písm. f/ O. s. p. Predovšetkým namietal, že odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v tejto veci zrušujúcim uznesením z 30. apríla 2012, sp. zn. 5 Obdo 1/2012 (ďalej len rozhodnutie dovolacieho súdu).
Dovolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí podrobne rozviedol, v čom vidí nesprávny procesný postup odvolacieho súdu a vyslovil záväzný právny názor pre súdy oboch stupňov (§ 243dods. 1 O. s. p.). Uviedol, že zhodnotenie cudzej nehnuteľnosti opravou, či prístavbou alebo zhodnotenie cudzej nehnuteľnosti je tzv. investíciou do cudzieho majetku, ak došlo k tomu na základe dohody s vlastníkom, záleží na jej obsahu, aký právny vzťah medzi stranami vznikol. Ak ide o prípad zhodnotenia bez akejkoľvek dohody s vlastníkom, ide o bezdôvodné obohatenie, získané bez právneho dôvodu. Ak však bolo investované napr. na základe prísľubu vlastníka previesť vlastníctvo k zhodnocovanej veci na investujúceho, môže ísť o bezdôvodné obohatenie, získané plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol.
Aj pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia, dovolací súd vyslovil záväzný právny názor, že ak boli vynaložené hodnoty do cudzej nehnuteľnosti, čím došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia, ktoré je povinný žalovaný vydať, potom pohľadávka bezdôvodného obohatenia nie je hodnota vynaložených prostriedkov, ale rozdiel medzi hodnotou nehnuteľností pred rekonštrukciou a po nej. Pri určení bezdôvodného obohatenia v prípade, ak boli vynaložené hodnoty na cudziu nehnuteľnosť, musí sa zohľadniť miesto, kde sa nehnuteľnosť nachádza, účely jej využitia, cenová mapa.
Dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolací súd a ani súd prvého stupňa sa právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí neriadili.
Základ nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj výšku bezdôvodného obohatenia určili v rozpore s právne záväzným právnym názorom dovolacieho súdu.
Úplne bez povšimnutia nechali usmernenie dovolacieho súdu uvedené na strane 22 rozhodnutia: že sa súdy vôbec nevysporiadali s námietkami žalovaného a to, že medzi úpadcom a žalovaným existoval záväzkovo-právny vzťah bez ohľadu na jeho označenie, ktorého súčasťou bola povinnosť úpadcu použiť prostriedky získané z predaja tepla a TÚV na rekonštrukciu zariadenia tepelného hospodárstva v Snine a tvrdením žalovaného, že bez existencie tohto záväzku zo strany úpadcu, by žalovaný nikdy neodovzdal tepelné hospodárstvo do správy úpadcu a nikdy by nesúhlasil s tým, aby úpadca inkasoval príjmy z tepelného hospodárstva. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že úpadca v rámci ceny za dodávku tepla a TÚV inkasoval platby, ktoré v zmysle časti I bodu 2 ods. 15 písm. c/ výmeru Ministerstva financií SR č. R-1/1996 z 12. marca 1996 zahŕňali aj náklady na rekonštrukciu zariadení tepelného hospodárstva.
Podľa názoru dovolacieho súdu doplniť dokazovanie v tomto smere je potrebné na zistenie základnej skutkovej okolnosti, lebo ak žalobca v cene tepla a teplej úžitkovej vody účtoval aj zvýšené náklady na rekonštrukciu, čo mal a mohol v zmysle citovaného výmeru, potom náklady na rekonštrukciu mu boli zaplatené v cene za teplo a teplú úžitkovú vodu a zmysel dostáva aj dohoda účastníkov v čl. IV, bode 7 nájomnej zmluvy o reinvestovaní zdrojov získaných z tepelného hospodárstva do tepelného hospodárstva. Ktoré dojednanie odvolací súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne vyhodnotil, že je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Dovolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vzhľadom na uvedený nedostatok nedáva racionálnu, presvedčivú a tým ani z pohľadu materiálnej spravodlivosti dostatočnú odpoveď na argumentáciu žalovaného. Tým sa žalovanému ako účastníkovi súdneho konania nedostala súdna ochrana v zákonom predpokladanej kvalite.
Najvyšší súd v tejto súvislosti poznamenáva, že súdy nižších stupňov v občianskom súdnom konaní spravidla postupne riešia viacero otázok, pričom z pohľadu konania ako celku ide o reťazec po sebe idúcich otázok a ich riešení, v ktorom neskôr riešená otázka vychádza z výsledkov riešenia skôr nastolenej otázky. Proces prijímania právnych záverov je v dôsledku tohto zároveň aj procesom postupného odmietania skorších alternatív riešenia. Najvyšší súd v dovolacom konaní túto postupnosť zohľadňuje a akceptuje, pokiaľ však pri prieskume zistí, že nebola správne vyriešená otázka, ktorá má kľúčový význam v tom zmysle, že od nej závisí správne zvolenie riešenia, obmedzí svoj prieskum iba na nesprávnosť riešenia kľúčovej otázky. So zreteľom na to sa v prejednávanej veci dovolací súd obmedzil na konštatovanie, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočnom vyhodnotení dôkazov, keď neskúmal napriek záväznému pokynu dovolacieho súdu v predchádzajúcom rozhodnutí opodstatnenosť vyššie uvedených námietok žalovaného.
Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní je záväzný.
Dovolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí vytkol odvolaciemu súdu, že sa vôbec nezaoberal v priebehu konania viackrát opakovanou námietkou žalovaného, že žalobca svojim podaním z 8. marca 2011 zmenil rozhodujúce skutočnosti uvedené v žalobe zo 7. júla 2003, o ktoré opiera svoje právo na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, pričom podľa názoru žalovaného, odvolací súd mal rozhodnúť o povolení, resp. nepovolení zmeny žaloby, napriek upozorneniu sa súdy opäť s uvedenou námietkou žalovaného nezaoberali.
Dovolací súd z uvedených dôvodov zrušil v napadnutej časti dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa a vec vrátil v zrušenom rozsahu súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O. s. p.). V novom rozhodnutí súd znova rozhodne aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.