UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: MIDO SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Pekárska 14/160, 917 01 Trnava, IČO: 45 711 682, právne zastúpeného JUDr. Martinom Abrahámom, advokátom, so sídlom Koceľova 25, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Československá obchodná banka, a.s., so sídlom Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36 854 140, o nariadenie predbežného opatrenia, na dovolanie žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 8. marca 2016, č. k. 2Cob/60/2016-79, takto
rozhodol:
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu o d m i e t a.
II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 4. februára 2016 č. k. 32Cb/1/2016-58 zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia a uložil žalobcovi povinnosť v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia podať žalobu vo veci samej. Pokiaľ ide o trovy konania, súd uviedol, že o nich rozhodne v rozsudku vo veci samej. V odôvodnení súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 75 ods. 1 prvá veta a ods. 6, § 76 ods. 1 písm. e/ a f/, ods. 3 a 4 a § 154 ods. 1 O. s. p. uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom nesplnil zákonné predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, ohrozenie pomerov žalobcu nebolo preukázané a nebola preukázaná dočasná potreba okamžitého súdneho opatrenia.
2. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením z 8. marca 2016, č. k. 2Cob/60/2016-79 potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia. Uviedol, že argumenty žalobcu nijako neosvedčili existenciu nebezpečenstva ujmy, ktorá bezprostredne hrozí, a teda neodôvodňujú naliehavú potrebu predbežnej úpravy pomerov účastníkov prostredníctvom navrhovaného predbežného opatrenia. Odvolací súd mal tiež za to, že hoci súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že v merite veci sa žalobca mieni domáhať toho istého výroku ako v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, hoci z návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyplýva, že žalobca sa mieni domáhať náhrady škody podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka, uvedená nesprávnosť nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého uznesenia. Zároveň mal za to, že súd prvej inštancie tým, že prípisom z 26. januára 2016 dopytoval Krajskú prokuratúru v Bratislave, čiPríkaz na zaistenie účtu I KO-V-72/2013 z 5. apríla 2013 stále trvá, nijakým spôsobom neporušil ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o predbežnom opatrení. Dodal, že Príkaz na zaistenie účtu doposiaľ zrušený nebol, a preto nemožno predbežným opatrením žalovanému nariadiť, aby sa zdržal zásahu do práva žalobcu na vyplatenie zostatku v rozsahu 440 404,57 eur z bankového účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX, tak ako to navrhovaným predbežným opatrením žiadal žalobca. Zároveň odvolací súd poukázal na to, že argumenty žalobcu týkajúce sa Príkazu Krajskej prokuratúry Bratislava z 5. apríla 2013 ohľadom jeho neautentickosti a že jeho súčasťou nie je potvrdenie príkazu podľa § 95 ods. 2 Trestného poriadku, sa týkajú trestného konania a súd v tomto občianskom súdnom konaní uvedené skutočnosti nie je oprávnený riešiť.
3. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie (a doplnenie dovolania) žalobca z dôvodu, že postupom odvolacieho súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Podľa žalobcu odvolací súd arbitrárne schválil postup súdu prvej inštancie v rozpore s ust. § 75 ods. 6 O. s. p., konal v rozpore s ust. § 121 O. s. p., čím sám konal v rozpore s ust. § 1, § 3 a § 75 ods. 6 O. s. p. v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Tiež namietal, že odvolací súd arbitrárne oprel svoje rozhodnutie o existenciu súdom nepotvrdeného návrhu Krajskej prokuratúry Bratislava č. I KO-V-72/2013 z 5. apríla 2013. Žalobca v dovolaní navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že žalovaný je povinný sa zdržať zásahu do práva žalobcu na vyplatenie zostatku v rozsahu 440 404,57 eur z bankového účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX, ktorý žalovaný vo svojej evidencii odôvodňuje existenciou príkazu Krajskej prokuratúry Bratislava č. I Ko-V-72/2013 z 5. apríla 2013, potvrdeného 5. apríla 2013 sudcom Okresného súdu Bratislava I pre prípravné konanie. Zároveň navrhol zaviazať žalovaného povinnosťou uhradiť žalobcovi trovy dovolacieho konania a trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“), ako súd dovolací [§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“)], po zistení, že dovolanie podala včas a riadne zastúpená strana sporu, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ C. s. p.).
5. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 C. s. p. (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované) a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 239 O. s. p.
6. Na odôvodnenie svojho záveru dovolací súd v zmysle § 451 ods. 3 C. s. p. stručne uvádza, že v prejednávanej veci dovolanie nie je prípustné z dôvodov uvedených v ust. § 239 ods. 3 O. s. p., keďže dovolaním bolo napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa ohľadom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.
7. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 ods. 1 O. s. p. Žalobca procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietal; existencia vád tejto povahy ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
8. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či v konaní odvolacieho súdu nedošlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., že žalobcovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
9. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval právny predpis, ktorý aplikovalna prejednávaný prípad a z ktorého vyvodil svoje právne závery. Jasne uviedol dôvody, pre ktoré mal za to, že žalobca nesplnil predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, nebolo preukázané ohrozenie pomerov žalobcu a že nebola preukázaná dočasná potreba okamžitého súdneho opatrenia. Odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil, pričom svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Podrobne vysvetlil, ktoré hľadiská považoval za rozhodujúce pre potvrdenie uznesenia súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Odvolací súd sa v odôvodnení podrobne zameral aj na námietku žalobcu, že súd v konaní o nariadení predbežného opatrenia nemôže vykonávať dokazovanie. Dovolací súd konštatuje, že skutkové a právne závery dotknutých súdov nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a obe odôvodnenia súdu prvej inštancie, aj odvolacieho súdu ako celok spĺňajú parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
10. Žalobca v podanom dovolaní, ako aj v jeho doplnení priložil aj listinné dôkazy na podporu svojich tvrdení. Dovolací súd k tomu dodáva, že dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú možnosť, aby (len) v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, dosiahol nápravu, prípadný pád konania, alebo nesprávnosti napadnutého rozhodnutia. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním - a ani pokiaľ je procesne prípustné - úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má prieskumnú povahu; a so zreteľom na ktorú dovolací súd - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 442 C. s. p., obdobne aj ust. § 243a O. s. p.).
11. Zo spisu nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie a odvolací súd v prejednávanej veci dopustili porušenia procesných oprávnení žalobcu, majúcich za následok odňatie možnosti pred súdom konať. Z tohto dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že v posudzovanej veci postup súdov nemal za následok znemožnenie realizácie procesných práv žalobcu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
12. So zreteľom na vyššie uvedené preto dovolací súd dovolanie žalobcu proti uzneseniu odvolacieho súdu podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako procesne neprípustné odmietol bez toho, aby sa mohol zaoberať dôvodnosťou dovolania.
13. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C. s. p.).
14. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.