UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: S. W., nar. XX I. XXXX, bytom G., právne zastúpeného Mgr. Róbertom Kučerom, advokátom, so sídlom Veľká Okružná 39, 010 01 Žilina, proti žalovanému: E. H., nar. XX. I. XXXX., bytom Q., právne zastúpeného Mgr. Zuzanou Bdžochovou, advokátkou, so sídlom Mickiewiczova 6, 811 07 Bratislava, o zaplatenie zmenkovej pohľadávky 1 228 162,76 eur s príslušenstvom, na dovolanie žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 24. augusta 2011, č. k. 14CoZm/3/2011-481, takto
rozhodol:
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného o d m i e t a.
II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Žilina uznesením z 22. júna 2011 č. k. 11CbZm/1/2009-460 priznal znalkyni PhDr. PaeDr. L., so sídlom C., znalečné vo výške 511,28 eur. Samostatným výrokom upravil učtáreň tamojšieho súdu, aby po právoplatnosti tohto uznesenia vyplatila znalkyni znalečné vo výške 511,28 eur na účet č. XXXXXXX/XXXX, vedený v H., a to vo výške 500 eur zo zloženej zálohy žalobcom na účet konajúceho súdu dňa 20. augusta 2010, pod variabilným symbolom 5180692510, položka registra sup-b 2676/2010, číslo účtovného dokladu 58/07-10, a vo zvyšnej časti 11,28 eur z rozpočtových prostriedkov súdu.
2. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline uznesením z 24. augusta 2011, č. k. 14CoZm/3/2011- 481 potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie. V odôvodnení uznesenia poukázal na ust. § 139 ods. 2 O. s. p., ust. § 2 ods. 4 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 3 ods. 1 a § 5 písm. b/ vyhlášky č. 491/2004 Z. z. o odmenách, náhradách výdavkov a náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov. Odvolací súd sa pri preskúmavaní veci oboznámil s podstatným obsahom spisu a konštatoval, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie dostatočne vyplýva, za ktoré úkony špecifikované znalkyňou súd prvej inštancie priznal ustanovenej znalkyni znalečné. Uviedol, že je zrejmé, že znaleckú odmenu priznal za prevzatie a prvotné oboznámenia sa so spisom, obhliadkou sporných podpisov, analýzu sporných podpisov SM1,2, analýzu porovnávacích rukopisov PM a komparácia a zazhodnotenie a vypracovanie znaleckého posudku. Z toho dôvodu nepovažoval odvolací súd námietku žalovaného o nekonkretizovaní jednotlivých úkonov za dôvodnú. Odvolací súd zároveň konštatoval, že s prihliadnutím na náročnosť danej problematiky, súd prvej inštancie znalkyni správne priznal znaleckú odmenu vo výške 511,28 eur. Odvolací súd považoval časový úsek - 37 hodín, za zodpovedajúci reálnemu času potrebnému na dôkladné spracovanie materiálov a kvalitné vypracovanie znaleckého posudku. K námietke žalovaného ohľadne včasnosti vypracovania znaleckého posudku odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie určil znalkyni na jeho vypracovanie lehotu 3 mesiace, avšak neurčil, od ktorého momentu mala plynúť a nebolo možné jednoznačne určiť, že lehota začala plynúť od dňa, kedy bol znalkyni doručený spis súdu prvej inštancie. Odvolací súd považoval vypracovanie a predloženie znaleckého posudku v časovom rozmedzí do 20. júna 2011 za splnenie uloženej povinnosti znalkyňou v primeranej lehote. Mal tiež za to, že využitie ust. § 3 ods. 5 písm. b/ zákona č. 382/2004 Z. z. tak nebolo na mieste. K námietke žalovaného týkajúcu sa odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu, že mu nebolo doručené vyúčtovanie znalkyňou, odvolací súd poukázal, že o priznaní znaleckej odmeny rozhoduje súd uznesením, vyjadrenie účastníkov konania sa k rozhodnutiu o znalečnom nevyžaduje, doručovanie vyúčtovania znalečného účastníkom nie je pre rozhodnutie nevyhnutné a právnymi predpismi vyžadované. Proti uzneseniu o znalečnom je prípustné odvolanie. Uviedol, že predmetné uznesenie bolo žalovanému doručované. Záverom odvolací súd konštatoval, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňalo náležitosti ustanovené v § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p..
3. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný z dôvodu, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p., rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený podľa ust. § 237 písm. g/ O. s. p., konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie v odôvodnení nekonkretizoval úkony, za ktoré znalkyni priznal odmenu, ani kedy boli úkony vykonané, a to, v akej výške je odmena znalkyne za každý jednotlivý presne označený znalecký úkon. Namietal, že mu nebolo doručené vyúčtovanie znalečného, a to aj napriek tomu, že na túto skutočnosť upozorňoval. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočné, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Odvolací súd v rozhodnutí len konštatoval, že súd prvého stupňa priznal znaleckú odmenu za jednotlivé úkony, ktoré odvolací súd vymenoval bez uvedenia počtu hodín a výšky odmeny ku každému jednotlivému úkonu. V súvislosti so záverom súdu týkajúcom sa dodržania lehoty na vykonanie znaleckého posudku žalovaný namieta, že stanovisko odvolacieho súdu je nesprávne a v rozpore s ust. § 171 O. s. p.. Znalkyňa vypracovala a predložila znalecký posudok oneskorene až po cca 5 mesiacoch. Žalovaný má za to, že súd mal ex offo tarifnú odmenu znalca znížiť alebo nepriznať podľa § 3 ods. 5 písm. b/ zákona č. 382/2004 Z. z. Je zrejmé, že súdy postupovali v rozpore s ust. § 153 O. s. p.. Žalovaný uviedol, že z rozhodnutia odvolacieho súdu sa nedajú zistiť mená členov senátov, ktorí vo veci rozhodovali, v závere rozhodnutia je uvedené iba meno predsedníčky senátu, a teda nie je splnené podmienka možnosti kontroly správnosti obsadenia odvolacieho súdu, t. j., či vo veci rozhodovali zákonní sudcovia. Žalovaný navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie alternatívne vrátil vec na ďalšie konanie odvolaciemu súdu a zároveň uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému plnú náhradu trov dovolacieho konania.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“), ako súd dovolací [§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“)], po zistení, že dovolanie podala včas a riadne zastúpená strana sporu, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ C. s. p.).
5. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 C. s. p. (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované) a prípustnosťdovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 239 O. s. p..
6. Na odôvodnenie svojho záveru dovolací súd v zmysle § 451 ods. 3 C. s. p. stručne uvádza, že v prejednávanej veci dovolanie nie je prípustné z dôvodov uvedených v ust. § 239 ods. 3 O. s. p., keďže dovolaním bolo napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo znalkyni priznané znalcovské.
7. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 ods. 1 O. s. p.. Žalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ O. s. p. nenamietal; existencia vád tejto povahy ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
8. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či v konaní odvolacieho súdu nedošlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., že žalovanému sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
9. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval právny predpis, ktorý aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorého vyvodil svoje právne závery. Jasne uviedol, že jednotlivé úkony znalkyne, ako aj časový rozsah jednotlivých úkonov (obhliadka sporných spisov v rozsahu 2 hodín, analýza sporných podpisov v rozsahu 9 hodín, analýza porovnávacích rukopisov a komparácia v rozsahu 13 hodín a zhodnotenie a vypracovanie znaleckého posudku v rozsahu 13 hodín), uviedol výšku hodinovej odmeny za jednu a aj začatú hodinu výkonu znaleckej činnosti (13,28 eur podľa § 3 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 491/2004 Z. z.), ako aj výšku paušálnej odmeny za prevzatie a prvotné oboznámenie so spisom (19,92 eur podľa § 5 ods. 5 písm. b/ predmetnej vyhlášky). Odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil, pričom svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Z odôvodnenia vyplýva, že sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Uviedol, ktoré úkony znalkyňa vykonala, v akom rozsahu, ako aj to, aká je výška odmeny za jednotlivé úkony. Nie je preto pravdivé tvrdenie žalovaného, že by súd prvého stupňa nekonkretizoval úkony, za ktoré znalkyni priznal odmenu, ani kedy boli úkony vykonané, a to, v akej výške je odmena znalkyne za každý jednotlivý presne označený znalecký úkon. Rovnako nie je teda pravdivé ani tvrdenie žalovaného, že odvolací súd v rozhodnutí len konštatoval, že súd prvého stupňa priznal znaleckú odmenu za jednotlivé úkony, ktoré odvolací súd vymenoval bez uvedenia počtu hodín a výšky odmeny ku každému jednotlivému úkonu. Odvolací súd sa v odôvodnení náležite vysporiadal aj s otázkou včasnosti vypracovania znaleckého posudku, riadne odôvodnil, prečo nebolo na mieste využitie moderačného práva podľa ust. § 3 ods. 5 písm. b/ zákona č. 382/2004 Z. z. Odvolací súd sa tiež dostatočne a správne vysporiadal s námietkou žalovaného, že mu nebolo doručené vyúčtovanie znalkyňou, ktoré ako správne odvolací súd uviedol, sa účastníkom nedoručuje a nie je to právnymi predpismi vyžadované. Dovolací súd konštatuje, že skutkové a právne závery dotknutých súdov nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a obe odôvodnenia súdu prvej inštancie, aj odvolacieho súdu, ako celok, spĺňajú parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
10. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či v konaní odvolacieho súdu nedošlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. g/ O. s. p., že rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto sudcu rozhodoval senát.
11. V dovolaní žalovaný uviedol, že z rozhodnutia odvolacieho súdu sa nedajú zistiť mená členov senátov, ktorí vo veci rozhodovali, v závere rozhodnutia je uvedené iba meno predsedníčky senátu, ateda nie je splnené podmienka možnosti kontroly správnosti obsadenia odvolacieho súdu, t. j., či vo veci rozhodovali zákonní sudcovia. Dovolací súd k tejto námietke uvádza, že odvolací súd v predmetnej veci správne rozhodoval uznesením. Pri tejto forme rozhodnutia O. s. p. nevyžadoval, aby sa v hlavičke rozhodnutia uvádzali mená sudcov tak, ako to vyžadoval pri rozhodnutiach vydávaných vo forme rozsudku (viď ust. § 157 ods.1 a § 169 ods. 1 O. s. p.). V závere uznesenia je správne uvedené len meno predsedníčky senátu. Z obsahu spisu je zrejmé, že v predmetnej veci nebolo rozhodnuté o tom, že by niektorý zo sudcov Krajského súdu v Žiline bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, preto dovolací súd nepovažuje námietku žalovaného, že sa v konaní vyskytla vada podľa § 237 písm. g/ O. s. p. za opodstatnenú.
12. V súvislosti s námietkou žalovaného, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
13. So zreteľom na vyššie uvedené preto dovolací súd dovolanie žalovaného proti uzneseniu odvolacieho súdu podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako procesne neprípustné odmietol bez toho, aby sa mohol zaoberať dôvodnosťou dovolania.
14. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.). O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C. s. p.).
15. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.