ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcu Technická univerzita vo Zvolene, Zvolen, Ul. T. G. Masaryka 24, IČO: 00 397 440, zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Abelovským, Zvolen, Tehelná 189, proti žalovanému J. P., nar. XX.X.XXXX, B., T. XXX/X,. podnikajúci pod obchodným menom Ján Belička - BELSPOL, Sliač, Hronská 1037/27, IČO: 14 444 275, zastúpenému AK Dlhopolec, s.r.o., Zvolen, Námestie SNP 27, IČO: 36 867 306, o určenie neplatnosti prevodu majetku, vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 15Cb/8/2021, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. septembra 2022, č. k. 43Cob/45/2023-583, takto
rozhodol:
Dovolanie žalobcu z a m i e t a.
Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj ako „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 22.2.2022, č.k. 15Cb/8/2021-219 v prvom výroku žalobu zamietol, druhým výrokom určil, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
2. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplynulo, že žalobca žiadal určiť, že prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - pozemku parcela Q. evidovaná na mape určeného operátu parc. č. XXX, druh pozemku ostatné plochy o výmere 4945 m2, nachádzajúce sa v kat. úz. X., obci T., okres O., zapísaného na OÚ Zvolen, katastrálny odbor, evidovaného na liste vlastníctva č. XXX, na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 29.1.2021 medzi Technickou univerzitou vo Zvolene ako predávajúcim a Jánom Beličkom - BELSPOL ako kupujúcim je neplatný.
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že celý proces nakladania s majetkom verejnoprávnych inštitúcií boldodržaný a v podstate tento nebol žalobcom ani žalovaným namietaný, formálne podmienky predaja nepotrebného majetku splnené boli. Taktiež bola dodržaná primeraná cena, vychádzajúca zo všeobecnej hodnoty majetku podľa osobitného predpisu, pričom znalecký posudok z 11.11.2019 stanovil všeobecnú hodnotu majetku, ktorý verejnoprávna inštitúcia mala záujem previesť ako nepotrebný nehnuteľný majetok. K výške primeranej ceny sa vyjadrovali tak akademický senát, ako aj správna rada a rektor. Mali vedomosť o výške ceny a nehnuteľnosť sa nachádzala v blízkosti sídla žalobcu, preto pokiaľ by boli pochybnosti o neprimeranosti, prípadne podhodnotenej výške všeobecnej hodnoty, nič nebránilo žalobcovi ako objednávateľovi dať si vyhotoviť ďalší znalecký posudok, ktorým by mohol obe ceny porovnať.
4. Ďalej uviedol, že žalobcovi nič nebránilo zistiť si cenu obdobných pozemkov v danej lokalite v uvedenom čase, pričom pokiaľ žalobca takto nepostupoval a v uvedenom období nemal žiadne pochybnosti o stanovení primeranej ceny znalcom, nie je možné, aby následne po podpísaní kúpnej zmluvy a po podaní návrhu na vklad, poukazoval na „indície“, ktoré bližšie nekonkretizoval a v dôsledku ktorých až koncom apríla 2021 a v máji 2021 požiadal ďalších dvoch znalcov o určenie všeobecnej hodnoty nepotrebného nehnuteľného majetku, ktorý už bol prevedený na základe platne uzatvorenej kúpnej zmluvy zo dňa 29.1.2021. Teda v čase, keď zadával požiadavky na ďalších dvoch znalcov, už žalobca nebol vlastníkom spornej nehnuteľnosti. To, že následne došlo zo strany žalobcu k spochybňovaniu primeranosti ceny predmetu prevodu, nemôže byť podľa súdu prvej inštancie dôvodom pre neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená v súlade s ustanoveniami zákona o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií. Na základe týchto skutočností súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
5. O odvolaní žalobcu rozhodol prvotne Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) uznesením č. k. 43Cob/53/2022-264 zo dňa 30.6.2022, ktorým v prvom výroku odvolanie žalobcu odmietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Odvolací súd mal za to, že podanie (odvolanie) bolo z elektronickej schránky právneho zástupcu doručené súdu bez kvalifikovanej autorizácie týmto právnym zástupcom, neobsahovalo základnú náležitosť podania podľa § 127 ods. 1 písm. e/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), a preto ho postupom podľa § 386 písm. d/ CSP odmietol. O dovolaní žalobcu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 5Obdo/38/2022 zo dňa 18.4.2023 tak, že rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 450 CSP). Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd zaťažil konanie vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm. f/ CSP, čím v dôsledku svojho nesprávneho procesného postupu znemožnil žalovanému v realizácii jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
6. V novom rozhodnutí odvolací súd rozsudkom č. k. 43Cob/53/2022-583 zo dňa 14.9.2023, v prvom výroku potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie. Druhým výrokom návrh žalobcu zo dňa 21.8.2023 na zmenu žaloby nepripustil a posledným výrokom priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konanie v rozsahu 100%.
7. Uviedol, že súd prvej inštancie sa správne zameral na preskúmanie tvrdenia žalobcu, či v procese uzatvárania kúpnej zmluvy došlo k porušeniu zákona o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií v tom zmysle, či cena dohodnutá nebola cenou primeranou. Odvolací súd poukázal na to, že žalobca v žalobe uviedol, že kúpna cena bola určená na základe znaleckého posudku č. 340/2019 vyhotoveného Ing. Pražmom, ktorý bol vypracovaný na základe vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR o stanovení všeobecnej hodnoty majetku č. XXX/XXXX, v znení vyhlášky 213/2017 Z. z., ktorá bola poslednou novelou vyhlášky o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Vzhľadom na uvedené mal odvolací súd za to, že určenie ceny nehnuteľnosti bolo vykonané na základe určenia všeobecnej hodnoty majetku, ktoré zodpovedalo postupu, ktorý zákon o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií považuje za podmienku toho, aby cena bola určená ako cena primeraná.
8. Odvolací súd konštatoval, že v prípade konkurencie viacerých znaleckých posudkov, nemôže súd urobiť „priemer“ cien, ktoré znalecké posudky ustanovujú, a taktiež nemôže rozhodnúť o tom, ktorý z posudkov bol vypracovaný v súlade s vyhláškou o stanovení všeobecnej hodnoty majetku na základe predpokladu, že „dva je viac ako jeden“, a teda povedať, že pokiaľ v dvoch znaleckých posudkoch bola určená iná všeobecná hodnota majetku, tá je nevyhnutne správna, pretože väčšie množstvo znaleckých posudkov určilo cenu inú, než bol pôvodne predložený jeden znalecký posudok.
9. Zdôraznil, že na to, aby mohol žalobca spochybniť závery znalca v znaleckom posudku, musel by predložiť kontrolný znalecký posudok, ktorý by nebol zameraný na nové určenie kúpnej ceny, ale z ktorého by vyplývalo pochybenie znalca Ing. Pražmu pri stanovovaní kúpnej ceny v tom zmysle, že by ju určil v rozpore s Vyhláškou o stanovení všeobecnej hodnoty majetku účinnej ku dňu vyhotovenia znaleckého posudku, čo však z dokazovania nevyplynulo. Za správny vyhodnotil názor súdu prvej inštancie, ktorý neprihliadol na to, že po uzavretí kúpnej zmluvy síce boli vypracované dva nové znalecké posudky (v ktorých znalci tiež údajne postupom podľa Vyhlášky o stanovení všeobecnej hodnoty majetku určili cenu odlišnú od znaleckého posudku, ktorý bol základom pre uzavretie kúpnej ceny), avšak ani z jedného nevyplývalo, ako konkrétne Ing. Pražma pochybil a v čom postupoval v rozpore s Vyhláškou pri určení všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti. Z ostatných dvoch znaleckých posudkov teda nevyplynulo, že Ing. Pražma určil všeobecnú hodnotu majetku (VHMJ) nesprávne, na základe čoho bola cena vyhlásená vo verejnej obchodnej súťaži cenou neprimeranou. Žalobca v konaní doposiaľ neuviedol žiadne tvrdenie, z ktorého by vyplývalo, čím konkrétne bola znalcom Ing. Pražmom porušená vyhláška pri určení VHMJ. Vzhľadom na uvedené mal odvolací súd za to, že kúpna zmluva bola uzavretá riadne, s cenou určenou na základe VHMJ vyplývajúcou zo znaleckého posudku, takže žalobca neporušil zákon o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií a cena určená na základe posudku Ing. Pražmu nespôsobila neplatnosť kúpnej zmluvy.
10. Za zásadné tiež považoval, že zo znaleckých posudkov vyplynulo, že znalci určili všeobecnú hodnotu prevádzaného pozemku vo vyššej sume z dôvodu, že vychádzali z inej východiskovej hodnoty pre pozemok v lokalite katastrálneho územia T., pričom ani jeden zo znaleckých posudkov neodôvodnil, z akého dôvodu by bol postup Ing. Pražmu pri určení východiskovej hodnoty pre pozemok v lokalite katastrálneho územia T. určený nesprávne. Zo znaleckých posudkov Ing. Bartkoviča a Ing. Pastieroviča vyplývalo, že tieto určovali cenu nehnuteľností v katastrálnom území T. na základe východiskovej hodnoty odvodenej od toho, že nehnuteľnosť patrí do spádovej oblasti okresného mesta Zvolen, použijúc tak vyšší koeficient. Pokiaľ však zo znaleckých posudkov nevyplynulo porušenie postupu pri určení VHMJ prevádzanej nehnuteľnosti umiestnenej v lokalite mesta Sliač, nemožno podľa odvolacieho súdu dospieť k záveru, že Vyhláška o stanovení všeobecnej hodnoty majetku bola porušená, a že cena v prvom znaleckom posudku bola určená v rozpore s vyhláškou. Odvolací súd mal za to, že pokiaľ žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že cena určená znalcom bola určená v rozpore s vyhláškou, bol správny záver súdu prvej inštancie, že v procese uzatvárania kúpnej zmluvy na prevode nehnuteľnosti nedošlo k porušeniu zákona o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií.
11. Okrem toho, že odvolací súd sa nestotožnil s presvedčením žalobcu, že VHMJ určená prvým znaleckým posudkom bola neadekvátna už v čase uzavretia, tak uviedol, že na určenie trhovej ceny nehnuteľnosti vplýva aj plynutie času, a preto nie je vylúčené, že by znalecký posudok vypracovaný k dátumu 5.11.2019 (opätovne znalcom potvrdený vyjadrením zo dňa 16.6.2020) dospel k inej všeobecnej hodnote majetku ako znalecký posudok vypracovaný ku dňu 26.4.2021 alebo 23.5.2021. Odvolací súd zdôraznil, že sám žalobca poukazoval na to, že cena určená znaleckým posudkom zo dňa 11.11.2019 nebola adekvátna v čase uzavretia kúpnej zmluvy, avšak opäť uvedené dokladoval iba tým, že predložil dva znalecké posudky vypracované na základe iného kritéria určenia všeobecnej hodnoty majetku, a teda
ani z nich nie je možné určiť, akým spôsobom mohol vplyv plynutia času ovplyvniť určenie všeobecnej hodnoty majetku pri takom postupe, aký zvolil znalec Ing. Pražma (VHMJ pre nehnuteľnosti v katastri mesta T.). Uzavrel, stotožňujúc sa so záverom súdu prvej inštancie, že dôvodom, že v konaní nebolo preukázané porušenie postupu pri prevode majetku verejnoprávnej inštitúcie, nebola skutočnosť, že nové znalecké posudky boli vypracované po uzavretí kúpnej zmluvy, ale dôvod bol ten, že z týchto znaleckých posudkov nevyplýva porušenie postupu podľa vyhlášky, na základe ktorej sa určuje všeobecná hodnota majetku, a teda nebolo preukázané, že by cena dohodnutá medzi kupujúcim a predávajúcim nebola cenou primeranou. 12. Ohľadom žalobcovho nesúhlasu s úvahami súdu prvej inštancie, ktorým poukazoval, že predaj bol schvaľovaný viacerými orgánmi žalobcu, pričom žiaden z orgánov nenamietal výšku stanovenú v posudku Ing. Pražmu, odvolací súd uviedol, že táto argumentácia súdu mala svoju váhu z dôvodu, že vyhodnotenie súladu prevodu nehnuteľností so zákonom určeným postupom muselo zahŕňať aj posúdenie toho, či náležitosti kúpnej zmluvy boli riadne schválené v rámci inštitucionalizovaného procesu schvaľovania v rámci univerzity. Za nedôvodné vyhodnotil námietky smerujúce k vzťahu rektora a zamestnancov zabezpečujúcich priebeh verejných obchodných súťaží. Súd bol povinný skúmať, či námietka žalobcu, že cena nebola určená spôsobom súladným so zákonom, je alebo nie je dôvodná, a keďže žalobca nepreukázal, že by sa znalec Ing. Pražma dopustil pri určení všeobecnej hodnoty prevádzanej nehnuteľnosti porušenia vyhlášky, nebolo možné dospieť k záveru, že cena primeraná nebola.
13. Odvolací súd súhlasil s názorom žalobcu, že prípadné preukázanie nesprávneho určenia kúpnej ceny znaleckými posudkami vyhotovenými po uzavretí kúpnej zmluvy je prípustné, inak by nebolo možné spätne preukázať ne/primeranosť ceny a priečilo by sa to ust. § 16 zákona č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií a o zmene zákona Národnej rady SR č. 259/1993 Z. z. o slovenskej lesníckej komore v znení zákona č. 464/2002 Z. z. (ďalej len zákon o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií alebo zákon č. 176/2004 Z.Z.), ktoré umožňuje verejnoprávnej inštitúcii v lehote 6 mesiacov od porušenia zákona spätne preveriť, či cena dohodnutá pri prevode jej majetku bola alebo nebola cenou primeranou. Dôkazné bremeno ohľadom porušenia povinností pri určovaní primeranosti ceny však ležalo na žalobcovi, ktoré neuniesol. Znalecké posudky, ktoré predložil, síce uvádzali odlišnú hodnotu nehnuteľnosti, ale z dôvodu jej zaradenia do okolia mesta Zvolen, nepreukazovali však, že by určenie hodnoty na základe VHMJ mesto Sliač bolo v rozpore s vyhláškou pre nehnuteľnosť, ktorá sa nachádza v katastri mesta T.. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie sa správne sústredil na preskúmanie postupu v súlade s ustanoveniami zákona o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií.
14. Ako nesprávne vyhodnotil konštatovanie súdu prvej inštancie (bod 16.3), že žalobca už nebol vlastníkom nehnuteľnosti v čase, kedy zadával nové požiadavky na znalcov, avšak toto konštatovanie nemalo vplyv na vecnú správnosť záverov súdu prvej inštancie. Iba nad rámec úvah okresného súdu odvolací súd vo vzťahu k námietke žalobcu (že zrejme uniklo pozornosti súdu, že k povoleniu vkladu vlastníckeho práva doposiaľ nedošlo) uviedol, že práve z uvedeného dôvodu okresný súd žalobe o určenie neplatnosti prevodu nehnuteľnosti vyhovieť nemohol.
15. Ďalej uviedol, že pokiaľ sa žalobca domáhal rozhodnutia o svojej žalobe v zmysle ust. § 137 ods. c) OSP (pozn. súdu správne malo byť „CSP“), ako to uviedol aj okresný súd, toto ustanovenie nebolo uvedené správne, pretože v danom prípade sa nedomáhal určenia, či je alebo nie je vlastníkom veci, keďže skutočnosť, že k zavkladovaniu vlastníckeho práva nedošlo ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie, nebolo sporné, že ku dňu podania žaloby aj ku dňu rozhodnutia okresného súdu bol vlastníkom žalobca, a teda žaloba o určenie vlastníckeho práva by nemala opodstatnenie. Žalobca sa v zmysle žalobného petitu domáhal určenia neplatnosti prevodu nehnuteľnosti, teda určenia právnej skutočnosti v zmysle ust. § 137 písm. d) CSP. Okresný súd, napriek tomu, že uviedol nesprávne označené ustanovenie § 137 písm. c) CSP, vo veci postupoval správne, pokiaľ o podanej žalobe rozhodoval, keďže žalobcovi vyplýval nárok na podanie žaloby podľa § 137 písm. d) CSP z ust. § 16 zák. č. 176/2004 Z. z., ktorý mu umožňuje domáhať sa určenia právnejskutočnosti, ktorou je určenie neplatnosti prevodu vlastníctva. Okresný súd tak rozhodoval o žalobe, ktorá bola vzhľadom na text petitu podaná v zmysle ust. § 137 písm. d) CSP, pretože i keď žalobca opakovane v texte žaloby upozorňoval na neplatnosť kúpnej zmluvy, petitom sa v súlade so zák. č. 176/2004 Z. z. domáhal určenia neplatnosti prevodu vlastníctva. Nedomáhal sa určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, napriek tomu, že neplatnosťou kúpnej zmluvy v spore argumentoval (ako dôvodom pre určenie neplatnosti prevodu). Žalobca prevod vlastníctva ani netvrdil, a keďže sám poukázal na skutočnosť, že k zavkladovaniu vlastníckeho práva v prospech žalovaného pred rozhodnutím okresného súdu nedošlo, a pokiaľ pred súdom prvej inštancie nebolo sporné, že k prevodu nehnuteľnosti nedošlo, keďže nebol realizovaný vklad do katastra nehnuteľností, tak vlastníkom nehnuteľnosti bol naďalej žalobca. Preto nemohla byť žaloba o určenie neplatnosti prevodu nehnuteľnosti v čase rozhodovania okresného súdu úspešná, keďže nemôže byť neplatným prevod, ku ktorému nedošlo.
16. Odvolací súd zároveň uviedol, že v odvolacej duplike žalovaný uviedol, že na základe Dodatku č. 1 ku Kúpnej zmluve zo dňa 16.12.2022 (v čase po podaní odvolania) povolil katastrálny odbor vklad vlastníckeho práva z kúpnej zmluvy na žalovaného, čo potvrdil aj žalobca vo vyjadrení k odvolacej duplike. Odvolací súd k uvedenej skutočnosti prihliadať nemohol, keďže primárne je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku, a k prípadným novotám, ktoré nebolo možné uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, je možné prihliadnuť, iba ak sú uplatnené najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu (§ 373 ods. 4 CSP). Vyjadrenie k odvolaniu bolo doručené do spisu dňa 9.6.2022, preto k informácii o zavkladovaní prevodu nehnuteľnosti (spĺňajúcej náležitosti novoty podľa § 366 CSP) uvedenej v odvolacej duplike žalovaného zo dňa 14.7.2023 a vo vyjadrením žalobcu zo dňa 21.8.2023, odvolací súd prihliadnuť nemohol.
17. Na záver odvolací súd uviedol, že žalobca v priebehu odvolacieho konania podaním zo dňa 21.8.2023 navrhol odvolaciemu súdu zmenu žaloby, keď navrhol aby určenie neplatnosti prevodu bolo vyslovené vo vzťahu nielen ku kúpnej zmluve, ale aj k vo vzťahu k Dodatku č. 1 ku kúpnej zmluve, prípadne aby súd určil, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti svedčí žalobcovi a v súvislosti s tým, aby uložil žalobcovi povinnosť vrátiť žalovanému kúpnu cenu a žalovanému povinnosť nehnuteľnosť vypratať. Odvolací súd návrh žalobcu na zmenu žaloby doručený v odvolacom konaní nepripustil, keďže podľa ust. § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť, preto ani nepreskúmaval dôvody, ktoré viedli žalobcu k podaniu návrhu na zmenu žaloby.
18. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z ust. § 420 písm. f) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a zároveň podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP, t.j. že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
19. Dovolateľ sa nestotožnil so záverom odvolacieho súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania skutkového tvrdenia o neprimeranosti kúpnej ceny pozemku dohodnutej v rámci kúpnej zmluvy uzavretej 29.1.2021 so žalovaným poukazujúc na to, že žalobca v rámci žaloby predložil dva znalecké posudky stanovujúce inú cenu pozemku, pričom žalovaný nevzniesol žiadne námietky, nijako nespochybnil ich správnosť ani závery v nich prijaté.
20. Namietal, že odvolací súd žalobcovi vytýkal, že nepreukázal v akom konkrétnom ohľade pri stanovení výšky VHMJ znalcom Ing. Pražmom tento pochybil, uvádzajúc, že predmetom prieskumu súdu bola otázka absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorú je súd povinný skúmať ex offo. Uviedol, že v prípadoch, v ktorých súd posudzuje otázku absolútnej neplatnosti právneho úkon ex offo, nič nebráni súdu vyvíjať vlastnú dôkaznú aktivitu, a teda súdu nič nebránilo aj bez návrhu nariadiť znalecké dokazovanie, ktorého predmetom by bol prieskum správnosti záverov znaleckého posudku Ing. Pražmu.
21. Vo vzťahu k vyššie uvedenému dovolateľ špecifikoval otázku, „či je súd za účelom posúdenia otázkyabsolútnej neplatnosti právneho úkonu oprávnený/povinný nad rozsah procesného úkonu a procesnej obrany, realizovať dokazovanie bez návrhu“.
22. Dovolateľ ďalej nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu, že pokiaľ k prevodu nehnuteľnosti nedošlo - keďže nebol realizovaný vklad prevodu do katastra nehnuteľností, v dôsledku čoho vlastníkom nehnuteľnosti bol naďalej žalobca, nemohla byť žaloba o určenie neplatnosti prevodu nehnuteľnosti v čase rozhodovanie okresného súdu úspešná. Dovolateľ mal za to, že odvolací súd vychádzal z nesprávnej premisy, že pod pojmom „prevod“ vlastníctva (ktorý je použitý v § 16 zákona č. 176/2004 Z. z.) mal zákonodarca na mysli tzv. dokonaný prevod, t. j. stav, keď už došlo na základe tohto prevodu k nadobudnutiu vlastníckeho práva kupujúcim, a to vkladom do katastra nehnuteľností. Tvrdil, že § 16 zákona č. 176/2004 Z. z. nerozlišuje, či predmetom návrhu o určenie neplatnosti prevodu majetku môže byť prevod nedokonaný (samotné uzavretie kúpnej zmluvy) alebo naopak len prevod dokonaný (po vklade do katastra nehnuteľností).
23. Ďalej uviedol, že nakoľko je verejnoprávna inštitúcia podľa § 16 zákona č.176/2004 Z. z. na podanie návrhu o neplatnosť prevodu limitovaná 6 mesačnou lehotou plynúcou od zistenia takéhoto porušenia, v prípade, ak by sa o porušení zákona dozvedela skôr, ako dôjde k povoleniu vkladu vlastníckeho práva, by objektívne nebola schopná podať žalobu včas, pretože táto prekluzívna lehota, by uplynula ešte pred samotným zavŕšením druhej fázy, t. j. pred dokonaním prevodu vlastníckeho práva v prospech žalovaného vkladom do katastra nehnuteľností. Žalobca mal za to, že vylúčiť možnosť napadnúť žalobou (podľa § 16 zákona č. 176/2004 Z. z.) prvú fázu prevodu majetku (pred vkladom do katastra), by znamenalo právnu neistotu účastníkov právneho úkonu, keďže nie je možné podľa dovolateľa vopred určiť, či k dokonaniu prevodu vôbec dôjde, resp. kedy sa tak stane.
24. Za problematickú považuje dovolateľ aj úvahu odvolacieho súdu, že žalobu o určenie neplatnosti prevodu majetku možno podať až po tom, čo k prevodu majetku dôjde (po vklade do katastra nehnuteľností), má za to že podľa praxe súdov a praxe katastrálnej, je spôsobilé na zmenu zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností len rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva. Poukázal na skutočnosť, že po tom, čo došlo k prevodu a ku vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovaného do katastra nehnuteľností, žalobca žiadal pripustiť alternatívny petit (určenie vlastníctva) pre prípad, že by žaloba o určenie neplatnosti prevodu nebola spôsobilým podkladom pre zmenu zápisu do katastra nehnuteľností, avšak odvolací súd tento návrh vyhodnotil ako neprípustnú novotu.
25. Ďalšiu otázku, ktorá podľa dovolateľa v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešenáformuloval nasledovne: „či je verejnoprávna inštitúcia oprávnená v zmysle ust. § 16 zákona č. 176/2004 Z. z. napadnúť žalobou neplatnosť prevodu vlastníctva (napr. k nehnuteľnosti) pred tým, než dôjde k vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe zmluvy o prevode vlastníctva, resp. je takúto žalobu oprávnená podať až po tom, čo na základe zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti dôjde k povoleniu vkladu vlastníctva v prospech kupujúceho?“
26. Na záver dovolateľ navrhol najvyššiemu súdu, aby zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, aby žalovanému uložil povinnosť nahradiť trovy prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Zároveň navrhol, aby najvyšší súd rozhodol o odklade vykonateľnosti a právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.
27. K dovolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.
28. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podal včas žalobca, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený v súlade s ust. § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP veta
pred bodkočiarkou), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je prípustné, avšak nie je dôvodné a je potrebné ho zamietnuť (§ 448 CSP).
29. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom, týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania, vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP, a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP.
K námietke porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP
30. Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval odkazom na ust. § 420 písm. f) CSP, hoci obsahom jeho dovolania boli v prevažujúcej časti dôvody smerujúce k naplneniu dovolacích dôvodov podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP, potrebné je však vychádzať z obsahu dovolania a jeho zmyslu, pričom dovolateľ v podanom dovolaní namietal aj porušenie jeho práva na spravodlivý proces.
31. K tvrdenej vade zmätočnosti predpokladanej ustanovením § 420 písm. f) CSP malo dôjsť v dôsledku toho, že, súdy ohľadom dvoch znaleckých posudkov vyhotovených po uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 29.1.2021, v skutočnostiach súvisiacich s procesom dokazovania nevyzvali žalobcu na špecifikáciu, v čom spočívajú nedostatky, resp. pochybenie prvého znaleckého posudku. Tiež k porušeniu práva na spravodlivý proces malo dôjsť tým, že súdy v prípade posudzovania absolútnej neplatnosti právneho úkonu nevyvíjali vlastnú dôkaznú aktivitu, keďže súdu prvej inštancie nič nebránilo aj bez návrhu nariadiť znalecké dokazovanie.
32. Aby bola daná prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP, musí súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva zákon. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou SR. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae, teda odmietnutia spravodlivosti. Pre prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP musí intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru porušenia práva na spravodlivý proces.
33. Žalobca namietal, že súd mal vyvíjať vlastnú dôkaznú aktivitu, a aj bez návrhu sporových strán nariadiť znalecké dokazovanie, ktoré by preukazovalo nesprávnosť záverov prvého znaleckého posudku, keďže sa jednalo o prípad, kde súd posudzuje otázku absolútnej neplatnosti právneho úkonu. V tomto smere dovolací súd konštatuje, že súd môže vykonať len navrhované dôkazy a pokiaľ podstatné právne skutočnosti nie sú preukázané, žalobu zamietne bez toho, aby inštruoval strany k ďalšej dôkaznej aktivite. Je vecou strany sporu, aké dôkazy predloží na preukázanie svojich tvrdení, avšak v prípade, ak týmito nepreukáže tvrdené skutkové okolnosti prípadu, vystavuje sa riziku neunesenia dôkazného bremena, ktoré má v zásade za následok stratu sporu. Súd teda nemá povinnosť a ani nie je jeho úlohou vyzývať žalobcu na doplnenie dôkazov, ktorými podopiera svoj návrh, ak sú dôkazy vo vzťahu k žalobným tvrdeniam nedostatočné, a teda, že jeho prípadnú aktivitu, resp. neaktivitu má nahradiť súd, keďže v takomto prípade by sa prenášalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na súd, čo je v kontradiktórnom proceseneprípustné. Takýto postup súdu, rozširujúci dokazovanie samotnou sporovou stranou (tu žalobcom) nenavrhované a v prospech argumentácie jednej zo sporových strán, by v civilnom sporovom procese vo výsledku narušilo rovnosť strán, a teda by viedlo k porušeniu princípu spravodlivého procesu.
34. Pokiaľ neboli žalobcom v konaní navrhované ďalšie dôkazy, súd o žalobe v kontradiktórnom konaní nemá povinnosť, a ani len možnosť vykonávať dokazovanie vo veci v širšom rozsahu, než navrhujú sporové strany, a to z dôvodu potreby zachovania zásady,,rovnosti zbraní“, ktorá sa uplatňuje práve v sporovom konaní. Civilné sporové konanie nie je ovládané vyšetrovacou zásadou, v zmysle ktorej by sám súd bez samotnej dôkaznej iniciatívy a aktivity procesných strán mal vykonávať šetrenie a dokazovanie s výnimkou sporov uvedených v civilnom sporovom poriadku. Súd nemôže nahrádzať procesnú aktivitu žalobcu, ktorý znáša dôkaznú povinnosť, ktorá zahrňuje povinnosť tvrdenia a povinnosť predložiť dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia. Pokiaľ žalobca chcel, aby boli vykonané dôkazy k otázke preukázania neprimeranosti ceny nehnuteľnosti určenej tvrdeným alebo údajným pochybením znalca, ktorá by preukazovala, že cena bola stanovená v rozpore s vyhláškou o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, bolo z jeho strany potrebné takého dôkazy predložiť alebo označiť na súde prvej inštancie, a to do vyhlásenia uznesenia o vyhlásení dokazovania za skončené, k čomu však neprišlo.
35. Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo povinnosťou súdu nahrádzať a vykonávať dokazovanie nad zákonný rámec. Nepriaznivé procesné dôsledky, neúspech v spore, stíhajú v sporovom konaní toho, kto neuniesol dôkazné bremeno, neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané. Tu dovolací súd ešte uvádza, že systém neúplnej apelácie, ktorou je ovládané odvolacie konanie v sporových veciach, predpokladá, že skutková stránka veci sa objasní na súde prvej inštancie. Strana sporu musí predložiť alebo označiť všetky dôkazy, ktorými preukazuje svoje tvrdenia (akékoľvek tvrdenia, bez rozlišovania k akým procesným účinkom tieto majú viesť), pred súdom prvej inštancie najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie. Súd v odvolacom konaní nemôže na dôkazy predložené alebo označené neskôr prihliadnuť, len celkom výnimočne ich možno použiť za podmienok uvedených ust. § 366 CSP. Takáto dôkazná situácia v danom prípade nenastala.
36. K námietke žalobcu, že predmetom prieskumu súdu bola otázka absolútnej neplatnosti právneho úkonu, tak k uvedenému dovolací súd uvádza, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada vždy len cez vedomosť o skutočnosti jemu známej z vykonaného dokazovania, nehľadá absolútnu neplatnosť nad rámec tvrdení strán, nie je jeho úlohou vlastnými úvahami nahradiť vôľu strán, pokiaľ určité skutočnosti sami nerozporujú, prirodzene, pokiaľ nejde napr. o očividný postup zodpovedajúci obchádzaniu zákona alebo neplatnosť, ktorá je zjavná prima facie (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.5.2018, sp. zn. 5Obdo/28/2017).
37. Keďže dôvody neplatnosti právnych úkonov sú rozmanité, v konaní, v ktorom súd posudzuje platnosť právneho úkonu na návrh strany sporu, nie je povinný z úradnej moci skúmať všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Pri posudzovaní dôvodov neplatnosti je potrebné rozlišovať medzi dôvodmi neplatnosti, ktoré musia byť stranou sporu tvrdené (nedostatok vôle, rozpor s dobrými mravmi a pod.) a ostatnými, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti (nedostatok formy, neurčitosť, spôsobilosť subjektu zmluvu uzavrieť, rozpor zmluvy so zákonom a pod.). Súd najmä nie je povinný bez ďalšieho skúmať neplatnosť z dôvodov, ktorých základ je na strane subjektu dovolávajúceho sa neplatnosti právneho úkonu. Z hľadiska dôvodov neplatnosti, ktoré je súd povinný z úradnej povinnosti vždy skúmať, a to najmä nedostatok formy, neurčitosť, spôsobilosť subjektu zmluvu uzavrieť, rozporu zmluvy so zákonom. Tu tvrdená absolútna neplatnosť má podľa žalobcu spočívať v neprimeranosti (kúpnej) ceny nehnuteľnosti určenej znalcom v prvom znaleckom posudku, ktorá mala byť v rozpore s vyhláškou ostanovení všeobecnej hodnoty majetku, toto tvrdenie však žalobca neosvedčil.
38. Neplatnosť právneho úkonu je reštriktívnou výnimkou, ku ktorej možno interpretačne dospieť iba v prípade, ak konkrétny úkon za žiadnych okolností neobstojí ako platný. Úloha všeobecného súdu pri interpretácii relevantných právnych úkonov nespočíva vo,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu a neumožňuje vyvodzovať jeho neplatnosť z okolností, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. (porov. rozhodnutia ÚS SR sp. zn. I. ÚS 242/2007, I. ÚS 243/2007, IV. ÚS 340/2012, IV. ÚS 15/2014, I. ÚS 640/2014, ako aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 132/2007; podobne aj Sedlačko, In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 - 880. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2015, s. 1698). Aj podľa odbornej literatúry povinnosť súdu prihliadnuť na absolútnu neplatnosť právneho úkonu ex offo neznamená, že strana sporu nemusí uviesť fakty, z ktorých neplatnosť vyplýva. Žalobca tvrdené dôvody absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy v spore nepreukázal, čím neuniesol svoju procesnú zodpovednosť (dôkazné bremeno) za výsledok sporu, a preto súd žalobu zamietol.
39. Žalobca vychádzal z toho, že oba následné znalecké posudky (znalecký posudok 2 a 3) uvádzali odlišnú cenu ako prvý znalecký posudok vypracovaný Ing. Pražmom, podľa ktorého bola následne stanovená cena pozemku v kúpnej zmluve. Treba zdôrazniť, že znalecký posudok vyhotovený Ing. Pražmom sa týkal stanovenia všeobecnej hodnoty pozemku parcely Q. č. XXX, v kat. úz. X., obec T., okres O., pre účely prevodu vlastníckych práv. Dátum vyžiadania posudku bol 5.11.2019 a vypracovaný bol k totožnému dňu, pričom aj pozemok bol ohodnotený k uvedenému dátumu. Predmetom ostatných dvoch znaleckých posudkov bolo taktiež stanoviť všeobecnú hodnotu totožného pozemku, pri druhom znaleckom posudku až ku dňu 26.4.2021 a u tretieho ku dňu 23.5.2021. Zároveň treba uviesť, že znalecké posudky 2 a 3, boli zamerané len na nové určenie kúpnej ceny pozemku, pričom ohľadom rozdielnosti východiskovej ceny tieto zohľadňovali iné posúdenie lokality - polohy pozemku nachádzajúceho sa v katastri mesta T. tak, že tento zaradili do spádovej oblasti mesta Zvolen, resp. zohľadnili umiestnenie pozemku v kúpeľnom meste a zaradiac ho do spádovej oblasti mesta Zvolen, ktorou skutočnosťou znalci odôvodňovali zvýšenie východiskovej hodnoty. Tieto znalecké posudky boli navyše vyhotovené v inom časovom období, cca jeden a pol roka od vyhotovenia spochybňovaného znaleckého posudku. Znaleckými posudkami 2 a 3, vypracovanými po podpísaní kúpnej zmluvy, nebolo preukazované, ani z nich nevyplynulo, pochybenie znalca Ing. Pražmu pri stanovení všeobecnej hodnoty majetku, čím by sa odôvodnil záver, že cena ním určená by bola cenou neprimeranou (resp. chybne znalcom určenou). Uvedené dodatočné dva znalecké posudky stanovovali hodnotu pozemku za použitia iných kritérií, v inom čase, avšak neriešili, či cena určená v prvom posudku bola stanovená v rozpore s vyhláškou.
40. Nemožno sa stotožniť ani s názorom žalobcu ohľadom tvrdenej nezákonnosti procesu predaja a následného uzavretia kúpnej zmluvy. Súdy vyhodnocovali súlad prevodu nehnuteľností so zákonom určeným postupom, posudzujúc aj to, či náležitosti kúpnej zmluvy boli riadne schválené v rámci inštitucionalizovaného procesu schvaľovania v rámci univerzity. Na základe vykonaného dokazovania dospeli k záveru, že proces predaja pozemkov bol transparentný, schvaľovaný a nenamietaný viacerými orgánmi univerzity, pričom k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo v súlade s ustanoveniami zákona o nakladaní s majetkom verejnoprávnej inštitúcie, pričom dovolací súd v myšlienkovom postupe, úvahe súdov a celkovom vyhodnotení skutkového stavu nezistil žiadne pochybenie.
41. Dovolací súd má za to, že oba súdy jasne a logicky vysvetlili, že iba preukázanie nesprávneho postupu pri určení všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti by mohlo viesť k záveru,
že cena nebola v zmysle § 5 ods. 9 zákona č. 176/2004 Z. z. primeraná. Podstatným pre rozhodnutie súdu bolo zistenie, že všeobecná hodnota majetku/cena bola určená spôsobom v súlade so zákonom, a bola cenou primeranou, tiež že postup žalobcu pri predaji pozemku bol zákonný, keď o tom rozhodoval orgán verejnoprávnej inštitúcie podľa § 5 ods. 8 zákona 176/2004 Z. z. Žalobca neporušil zákon o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií a cena určená prvým posudkom nespôsobila neplatnosť kúpnej zmluvy. Záverom v tejto časti možno konštatovať, že súdy nižších inštancií správne postupovali a za správny možno považovať aj ich názor, že žalobca konkrétne skutočnosti týkajúce sa neplatnosti kúpnej zmluvy síce tvrdil, avšak v konaní nevyšli najavo také skutočnosti, na základe ktorých by kúpna zmluva mohla byť neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
42. Vo vzťahu k namietanému postupu súdov nižšej inštancie pri posudzovaní náležitostí znaleckých posudkov a spôsobu vykonávania znaleckého dokazovania, dovolací súd napokon len veľmi stručne odkazuje na publikovanú recentnú judikatúru, podľa ktorej „v zmysle § 185 ods. 1 CSP patrí do právomoci súdu rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp. nevykoná, a preto súd nemusí v prípade dvoch protichodných záverov v znaleckých posudkoch nariadiť ďalšie znalecké dokazovanie, ak zváži jeho nehospodárnosť vo vzťahu k skutkovým okolnostiam, ktoré vyplynuli z iných dôkazov. Právo strany sporu predložiť súkromný znalecký posudok nie je podmienené predchádzajúcim nariadením znaleckého dokazovania zo strany súdu, keďže žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. júna 2022 sp. zn. 2Obdo/53/2021, uverejnené v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 5/2023). 43. Ak žalobca prípustnosť dovolania podľa tohto dovolacieho dôvodu (§ 420 písm. f) CSP) čiastočne vyvodzoval aj z právnych záverov, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutie, dovolací súd v tejto súvislosti pripomína, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezakladá (a účinky umožňujúce meritórny dovolací prieskum nevyvoláva) to, že by napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj judikát R 54/2012, ale aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej procesnej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa strane sporu neznemožňuje právnym posúdením. Pokiaľ teda aj zvyšná časť námietok dovolateľa týkajúcich sa procesného postupu súdov v konaní smerovala v podstate k nesprávne zistenému skutkovému stavu a z neho vyplývajúcemu nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, tak dovolací súd uvádza, že v tejto časti dovolania nešlo o prípustné dovolacie dôvody.
44. Dovolací súd preto dospel k záveru, že v danej veci nejde o taký prípad zmätočnosti ako namieta dovolateľ. Skutočnosť, že žalobca mal na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nezakladá vadu podľa § 420 písm. f) CSP. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, nie je spôsobilá založiť prípustnosť dovolania podľa § 420 CSP ani podľa § 421 ods. 1 CSP.
45. Dovolací súd uzatvára, že na základe vyššie uvedených dôvodov boli vo vzťahu k tejto časti dovolania splnené podmienky pre jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP ako podaného proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP)
46. Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval zároveň aj z ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
47. Pre dovolanie prípustné podľa § 421 CSP platí, že ho možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
48. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí mať charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu (nie skutkovú), na vyriešení ktorej spočívalo napadnuté rozhodnutie. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, teda vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu, aj keby bola v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Dôvodnosť prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). 49. Posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery prichádza do úvahy až vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné (R 54/2012).
50. Dovolací súd pri interpretácii ust. § 421 ods. 1 CSP zdôrazňuje, že prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je limitovaná tým, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia určitej, dovolateľom formulovanej právnej otázky. Dovolateľ výslovne sformuloval dve právne otázky: 1. Je súd za účelom posúdenie otázky absolútnej neplatnosti právneho úkonu oprávnený/povinný nad rozsah procesného útoku a procesnej obrany, realizovať dokazovanie bez návrhu? 2. Je verejnoprávna inštitúcia oprávnená v zmysle ust. § 16 zákona č. 176/2004 Z. z. napadnúť žalobou neplatnosť prevodu vlastníctva (napr. k nehnuteľnosti) pred tým, než dôjde k vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe zmluvy o prevode vlastníctva, resp. je takúto žalobu oprávnená podať až po tom, čo na základe zmluvy o prevode vlastníctva (k nehnuteľnosti) dôjde k povolenku vkladu vlastníctva v prospech kupujúceho?
51. Vo vzťahu k prvej žalobcom položenej otázke dovolací súd konštatuje, že ide o procesnú otázku týkajúcu sa dokazovania, ku ktorej sa dovolací súd vyjadril v rámci námietok k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa ust. § 420 psím. f) CSP.
52. Vychádzajúc z obsahu dovolania a k právnej podstate namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci dovolací súd vyvodil, že dovolateľ sa v zásade pýta, či má verejnoprávna inštitúcia v zmysle ust. § 16 zákona č. 176/2004 Z. z. len (prekluzívnu) lehotu 6 mesiacov na podanie žaloby o určenie neplatnosti prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti, a po uplynutí tejto lehoty jej možnosť namietať neplatnosť právneho úkonu zaniká.
53. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií, verejnoprávna inštitúcia môže predať nepotrebnú nehnuteľnú vec na základe obchodnej verejnej súťaže tomu, kto ponúkne najvyššiu kúpnu cenu. Kúpna cena v obchodnej verejnej súťaži nesmie byť nižšia ako primeraná cena, ak odseky 2 až 5 neustanovujú inak. Ak žiaden záujemca neponúkne v obchodnej verejnej súťaži za nepotrebnú nehnuteľnú vec kúpnu cenu najmenej vo výške primeranej ceny, je verejnoprávna inštitúcia povinná opakovať obchodnú verejnú súťaž.
54. Podľa ustanovenia § 5 ods. 9 zákona o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií, za primeranú cenu sa na účely tohto zákona pri prevode nehnuteľných vecí považuje všeobecná hodnota majetku podľa osobitného predpisu.
55. Podľa ustanovenia § 12 ods. 3 zákona o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií, právny úkon, na ktorý nebol daný predchádzajúci písomný súhlas podľa ods. 2, je neplatný. Neplatný je aj právny úkon, ktorý je v rozpore s týmto zákonom alebo
s osobitným zákonom.
56. Podľa § 16 zákona o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií, ak pri prevode vlastníctva, nájme alebo výpožičke majetku verejnoprávnej inštitúcie boli porušené ustanovenia tohto zákona alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov, je prokurátor oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti prevodu vlastníctva, nájmu alebo výpožičky, ak tento návrh nepodala verejnoprávna inštitúcia, do šiestich mesiacov od zistenia takéhoto porušenia zákona.
57. Z prvej časti vety ust. § 16 zákona o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií možno vyvodiť, že uvedenú žalobu je prokurátor v mene prokuratúry oprávnený podať (s účinnosťou od 1. mája 2004) tak, že sa môže žalobou domáhať určenia neplatnosti prevodu, nájmu alebo výpožičky majetku verejnoprávnej organizácie, ak sa domnieva, že takýmto nakladaním bol porušený tento zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis. Zákon je formulovaný tak, že tu citované žalobné oprávnenie prokurátora (prokurátorská žaloba) je však subsidiárne a prokurátor ho môže využiť len v prípade nečinnosti verejnoprávnej inštitúcie. To znamená, že prokurátor je oprávnený žalobu podať, len ak túto nepodala samotná verejnoprávna organizácia v lehote šiestich mesiacov od zistenia nezákonnosti pri nakladaní s jej vlastníctvom. Táto lehota sa však týka oprávnenia prokurátora a nijako nelimituje samotnú verejnoprávnu organizáciu v tom, či takýto prevod v budúcnosti napadne osobitnou, samostatnou súkromnoprávnou žalobou, rozporujúc existenciu vlastníckeho práva domnelého vlastníka.
58. V tomto smere možno poukázať na nevhodnú formuláciu v zákonnom texte, ktorá by mohla viesť aj k takému výkladu, ktorý by šesťmesačnú lehotu chápal ako prekluzívnu vo vzťahu k podaniu žaloby prokurátorom. Takémuto gramatickému výkladu totiž nasvedčuje čiarka pred slovami „do šiestich mesiacov od zistenia takéhoto porušenia zákona“. Prednosť je však potrebné dať teleologickému výkladu, opierajúcemu sa aj o znenie dôvodovej správy, ktorá jednoznačne túto lehotu spája s nečinnosťou verejnoprávnej organizácie, a nie preklúziou vzťahujúcou sa na možnosť podania žaloby prokurátorom. Podľa znenia dôvodovej správy totiž: „Prokurátor bude oprávnený na podanie návrhu, ak do šiestich mesiacov od zistenia porušenia zákona nepodá návrh na neplatnosť prevodu, nájmu alebo výpožičky verejnoprávna inštitúcia.“. Teda ak verejnoprávna inštitúcia nepodá tento druh žaloby (o neplatnosť prevodu) do 6 mesiacov od zistenia nezákonnosti, môže žalobu podať subsidiárne prokurátor a to bez toho, aby bol limitovaný lehotou (obdobne pozri Fečík, In: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok, 2. vydanie. Komentár, Praha: C. H. Beck, 2022, s. 372).
59. Dovolací súd ma za to, že verejnoprávna inštitúcia môže podať takúto žalobu, keďže ide o absolútnu neplatnosť (§ 39 OZ), kedykoľvek. Dovolací súd tu nenachádza žiaden zákonom identifikovaný dôvod znevýhodňovať verejnoprávnu inštitúciu vo vzťahu k ochrane jej majetku. Zákonodarca prípadnú pasivitu verejnoprávnej inštitúcie v tomto smere spojil s možnou ingerenciou prokurátora, čo však v žiadnom prípade nemožno vykladať tak, že verejnoprávna inštitúcia by mala mať menšiu možnosť ochrany, než iný vlastník. Je teda zrejmé, že v ustanovení § 16 zákona č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií nie je stanovená objektívna lehota časovo limitujúca možnosť napadnúť prevod majetku, ale subjektívna lehota, a to len pre prokurátora pri uplatnení takéhoto osobitného druhu prokurátorskej žaloby (po márnom uplynutí 6 mesiacov). Uvedené ustanovenie teda len rozširuje okruh aktívne legitimovaných osôb na podanie žaloby, avšak neobmedzuje verejnoprávnu inštitúciu k možnosti podať žalobu podľa § 137 písm. d) CSP.
60. Podľa dovolacieho súdu možnosť verejnoprávnej inštitúcie dovolať sa neplatnosti prevodu podľa ust. § 16 zákona č. 176/2004 Z.z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií nie je ohraničená dobou 6 mesiacov pre prípady absolútnej neplatnosti úkonov, ktoré mali dať základ namietanému prevodu vlastníckeho práva (t. j. naplniac tak podstatu absolútne neplatného právneho úkonu formulovanú § 39 OZ). Vo vzťahu k plynutiu času je lehota uložená len vo vzťahu kprokurátorovi, nie samotnej inštitúcii, a pokiaľ v procese prevodu vlastníckeho práva došlo k nezákonnému postupu, alebo samotná kúpna zmluva by bola absolútne neplatná, potom sa verejnoprávna inštitúcia môže domáhať buď určenia neplatnosti právnej skutočnosti procesne postupujúc podľa § 137 písm. d) CSP (tu s odkazom na § 16 zákona č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií), a teda platnosť úkonu rozporovať aj v čase pred zavkladovaním do katastra nehnuteľností, alebo žiadať určenie vlastníckeho práva postupom podľa § 137 písm. c) CSP, po vykonaní vkladu do katastra nehnuteľností. Možno uzavrieť, že verejnoprávna inštitúcia (ako aj akýkoľvek iný právny subjekt), nie je časom limitovaná v uplatňovaní práva pre prípady absolútnej neplatnosti úkonov, ktoré dali základ prevodom vlastníckeho práva (t. j. pre rozpor s § 39 OZ).
61. Dovolací súd tu podporne poukazuje, zdôrazňujúc právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), na rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 56/2021, podľa ktorého „na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností“.
62. Hoci odvolací súd vo svojom rozhodnutí uvádza (v bode 61 napadnutého rozhodnutia, a len ako obiter dictum, pričom jeho záver nemá žiaden vplyv na následnú potrebu potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie), že „V tejto súvislosti je nutné zohľadniť skutočnosť, že samotný prevod vlastníctva žalobca ani netvrdil, keďže sám žalobca správne poukázal na skutočnosť, že k zavkladovaniu vlastníckeho práva v prospech žalovaného pred rozhodnutím okresného súdu nedošlo. Pokiaľ však v konaní pred súdom prvej inštancie, ani nebolo sporné, že k prevodu nehnuteľnosti nedošlo (pretože nebol realizovaný vklad prevodu do katastra nehnuteľností), v dôsledku čoho vlastníkom nehnuteľnosti bol naďalej žalobca, nemohla byť žaloba o určenie neplatnosti prevodu nehnuteľnosti v čase rozhodovania okresného súdu úspešná. Nemôže byť neplatným prevod, ku ktorému nedošlo.“, tento jeho záver nemožno hodnotiť ako nesprávny, alebo vedúci k takému nesprávnemu právnemu posúdeniu, ktoré má za následok nesprávne posúdenie veci ako celku. Tu podstatnou je potvrdzujúca úvaha krajského súdu vo vzťahu k vyhodnoteniu ako skutkového, tak právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, kde primárnym bol záver o platnosti kúpnej zmluvy ako základného obligačnoprávneho nástroja na dosiahnutie zápisu vecnoprávnych účinkov do katastra nehnuteľností, a to v kontexte priebehu zákonom danej povinnosti realizácie verejnej súťaže. Súdy teda správne posúdili kúpnu zmluvu samotnú a ich závery dovolací súd považuje za správne.
63. Platnosť písomnej zmluvy o prevode nehnuteľností a ani jej účinnosť nie je podmienená zápisom jej vecnoprávnych účinkov do katastra nehnuteľností (R 59/2007, rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 184/2005 a sp. zn. 2 Cdo 124/2003 (publikované v časopise Zo súdnej praxe, č. 1/2006; pozri aj Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Euroiuris, 2011, s. 379, ako aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 331/1998 z 12. júna 2006), hoci tento výklad nie je jediným možným výkladom a aj iný výklad môže spĺňať podmienky ústavne udržateľného odôvodnenia (porovnaj IV. ÚS 66/2012). Zároveň podľa prevažujúceho názoru právnej praxe tak obligačnoprávne následky zo zmluvy o prevode nehnuteľnosti vznikajú bez ohľadu na zápis jej účinkov v katastri nehnuteľností a iba jej vecnoprávne účinky sú týmto zápisom podmienené. Rovnako ani skutočnosť, že určitá listina nie je vkladuschopná, teda nespĺňa podmienky vyžadované právom na vyvolanie zmeny v katastri nehnuteľností, nevedie sama osebe k záveru o neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľností. Platnosť zmluvy o prevode nehnuteľnosti sa posudzuje autonómne aj od rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/96/95 publikovaný pod č. 39 v časopise Zo súdnej praxe, č. 4/1998, s. 77).
64. Zmluva je platná a účinná dňom jej podpisu a rozhodnutie o vklade nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal účinnosť zmluvy. Je potrebné rozlišovať medzi obligačnoprávnymi a vecnoprávnymi účinkami kúpnej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľnosti a taktiež tej časti, že kúpna zmluva nadobúda platnosť a účinnosť dňom jej podpisu, ak sa zmluvné strany nedohodli inak, alebo ak tak neustanovuje zákon. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. mája 2008 sp. zn. 8 Sžo 41/2008, tento uviedol, že zmluva je platná po podpísaní všetkými jej účastníkmi (ak nie sú iné dôvody jej absolútnej neplatnosti). Účinnosť zmluvy nastáva súčasne so vznikom platnej zmluvy za predpokladu, že zákon alebo dohoda strán neustanovuje inak. K nadobudnutiu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam dochádza až vkladom do katastra. Najvyšší súd SR v inej veci (rozsudok z 28. februára 2006 sp. zn. 2 Cdo 184/2005, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 59/2007) konštatoval, že rozhodnutie katastrálneho úradu o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci. Účinky vkladu podľa ustanovenia § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka spočívajú v nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t. j. vo vecnoprávnych následkoch, a nie v obligačnoprávnych následkoch. Zo zmluvy, pokiaľ bola uzavretá platne, vznikajú pre jej účastníkov obligačnoprávne účinky - obsah zmluvy sa pre nich stáva záväzným.
65. V uvedenom kontexte dovolací súd zdôrazňuje, že pre posúdenie ako skutkových, tak právnych záverov v prejednávanej veci, bolo podstatné to, že konajúce súdy žalobu zamietli, keď dospeli k záveru, že napadnutá zmluva je platná, ako aj, že proces jej uzatvárania bol v súlade so zákonom. Z ich odôvodnenia zjavné, že sa zaoberali aj vznesenými tvrdeniami a dôkazmi a skutkovými okolnosťami súvisiacimi s podstatnými námietkami žalobcu, tieto vyhodnotili, a napokon dospeli k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť, keďže neboli naplnené predpoklady unesenia dôkazného bremena vo vzťahu k napadnutému tvrdenému nedostatku kúpnej ceny (jej rozporu so zákonom).
66. Záverom k námietke ohľadom nepripustenia zmeny žaloby dovolací súd uvádza, že neprípustnosť dispozície so žalobou v rámci odvolacieho konania je daná tým, že vec sa nachádza v opravnom konaní, cieľom a úlohou ktorého je prieskum rozhodnutia a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, teda sa jedná o skúmanie správnosti konania o tom predmete, ktorý bol vymedzený v čase vydania odvolaním napadnutého rozsudku. Nie je preto namieste pripustiť, aby v rámci odvolacieho konania došlo k zmene žaloby, čím by sa stal irelevantným celý doterajší procesný postup. Vzhľadom na uvedené sa dovolací súd sa stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, tu s poukazom na ust. § 371 CSP, že žalobu v odvolacom konaní nemožno meniť. Uvedené súvisí aj s tým, že v zmysle § 383 CSP odvolací súd je a priori viazaný skutkovým stavom uzavretým pred súdom prvej inštancie, pokiaľ nie sú splnené podmienky pre opakovanie alebo doplnenie dokazovania, čo v danom prípade nenastalo.
67. Ohľadom novôt dovolací súd uvádza, že právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené reštriktívne ako výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP). K prípadným novotám, ktoré nebolo možné uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie je možné prihliadnuť, iba ak sú uplatnené najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu (§ 373 ods. 4 CSP). Tu dovolací súd uvádza, že odvolací súd neprihliadol k novotám, nakoľko tieto boli z jeho strany produkované až v jeho vyjadrení k duplike žalovaného. Z tohto dôvodu odvolací súd nemohol na takto uplatnené novoty prihliadnuť.
68. Podľa ust. § 448 CSP, dovolací súd zamietne dovolanie, ak dovolanie nie je dôvodné.
69. Dovolanie žalobcu bolo preto z vyššie uvedených dôvodov tejto časti posúdené ako nedôvodné. Z tohto záveru, v spojení s predtým konštatovanou neprípustnosťou dovolania
z hľadiska dôvodov v zmysle § 420 písm. f) CSP [§ 447 písm. c) CSP], dovolací súd vo výsledku rozhodol meritórne o zamietnutí dovolania podľa § 448 CSP.
70. Žalovaný bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP), preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ust. § 453 ods. 1 CSP vo väzbe na § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
71. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.