5Obdo/33/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: MIKROP Slovensko, s.r.o., Okružná 25, Poprad, IČO: 31 717 063, právne zastúpeného spoločnosťou MUNDIEROVÁ & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária, Zámocké schody 2/A, Bratislava, IČO: 36 861 545, proti žalovanému: F.. X. L., nT. 1968, bytom X., X. - Q. Q., právne zastúpenému Mgr. Marošom Ježíkom, advokátom, so sídlom Okružná 871/65, Stará Ľubovňa, pracovisko Mnoheľova 17, 058 01 Poprad, o zaplatenie 43.686,25 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp.zn.16Cb 210/2009, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2013, č. k. 7Cob 1/2012-254, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného o d m i e t a. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v sume 624,80 eur na účet právneho zástupcu žalobcu.

Odôvodnenie

Okresný súd Poprad rozsudkom zo 6. septembra 2011 č. k. 16Cb 210/2009-196 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 43.686,25 eur s 9 % úrokom z omeškania od 28. septembra 2009 až do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 11.633,53 eur na účet právneho zástupcu žalobcu MUNDIEROVÁ & PARTNERS, s.r.o., vedený v G. a.s., č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť aj nahradiť trovy štátu vo výške 70,82 eur na účet Okresného súdu Poprad, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že spoločnosť MIKROP Slovensko s.r.o. vznikla 23. novembra 1995, kedy spoločníkmi boli v tom čase MIKROP Cebín, a.s. a F.. X. L., ktorý bol aj v čase 23. novembra 1995 do 7. marca 2005 konateľom spoločnosti. Dňa 13. decembra 2002 bola medzi spoločnosťou MIKROP Slovensko s.r.o. na strane kupujúceho a spoločnosťou BOVIT, s.r.o., ako predávajúceho, uzatvorená kúpna zmluva, predmetom ktorej bol odpredaj a kúpa výrobkov predávajúceho, na základe písomnej požiadavky kupujúceho v požadovanom množstve a kvalite. Tovar mal byť dodaný v cenách na základe platného cenníka výrobkov predávajúceho. Ďalej v zmluve boli dohodnuté dodacie podmienky, práva a povinnosti a v časti osobitnédojednania bolo uvedené, že zmluva je uzatvorená na dobu určitú, a to 5 rokov, počínajúc 1. januárom 2003. Zároveň bol dohodnutý ročný minimálny objem vo výške 300 ton mliečnej kŕmnej náhradky Miktel. Zároveň boli dohodnuté sankcie v prípade nedodržania min. ročného odberu (vo forme zmluvnej pokuty, a to v či XXII. zmluvy), ako aj pre prípad nezaplatenia kúpnej ceny v lehote splatnosti, a to vo forme úroku z omeškania vo výške 0,05 % za každý deň omeškania. Dňa 1. februára 2003 bola uzavretá medzi týmito spoločnosťami aj zmluva o podpore predaja výrobku Miktel a rozdelení nákladov vynaložených na tento účel, kde žalovaný predložil v tejto súvislosti aj faktúry súvisiace so zaplatením inzercie v časopise Slovenský chov v č. 2/2003, č. 3/2003, ako aj kópie samotnej inzercie slúžiacej na podporu predaja tejto komodity. Spoločnosť BOVIT, s.r.o. vznikla 27. februára 2002, kedy spoločníkom a konateľom do 25. januára 2005 bol F. V. a následne došlo 14. januára 2005 k prevodu obchodného podielu uvedenej spoločnosti z F. V. na K. L., ktorá je od 26. januára 2005 spoločníčkou, ako aj konateľkou a od 18. augusta 2007 je konateľom v tejto spoločnosti aj žalovaný, ktorý je manželom pani K. L.. Z vykonaného dokazovania prvostupňový súd mal za preukázané, že 27. apríla 2004 bola na súde podaná žaloba o zaplatenie 1.000.000,- Sk, a to návrh na vydanie platobného rozkazu spoločnosťou BOVIT, s.r.o. proti spoločnosti MIKROP Slovensko s.r.o., ktorá predstavovala zmluvnú pokutu podľa bodu E čl. XXII. kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou BOVIT, s.r.o. a žalobcom. V tejto veci bolo rozhodnuté vydaním platobného rozkazu sp. zn. 17 Rob l43/2004-17 z 27. apríla 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť 19. mája 2004. Dňa 1. júna 2009 bola žalobcovi na základe platobného rozkazu v rámci výkonu exekúcie z jeho účtu odpísaná suma 43,686.25 eur (1.316.091,97 Sk).

Žalobca zaslal 16. septembra 2009 žalovanému výzvu na náhradu škody, ktorú prevzal žalovaný 22. septembra 2009. K uvedenej výzve žalovaný mal v lehote 5 dní od doručenia výzvy uhradiť na účet žalobcu sumu 43.686,25 eur z dôvodov uvádzaných v tejto výzve. Žalobca si uplatnil proti žalovanému nárok v zmysle ust. § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka, čiže nárok bol uplatnený voči konateľovi, ktorý uzavrel zmluvu za spoločnosť MIKROP Slovensko, s.r.o. so spoločnosťou BOVIT, s.r.o. Žalovaný bol zaviazaný na základe vykonaného dokazovania k náhrade uplatneného nároku, t. j. škody, ktorá vznikla konaním konateľa žalobcom (§ 135 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka). Úprava náhrada škody podľa Obchodného zákonníka spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti za spôsobenú škodu, pri ktorej sa neskúma zavinenie konajúcej osoby, čím sa uľahčuje dôkazná situácia v prípade spôsobenia škody. Ak poškodená strana preukáže, že jej zo škodovej udalosti vznikla škoda, má nárok voči povinnej strane na náhradu škody. Nárok na náhradu škody nevznikne, ak povinná strana preukáže, že škodovej udalosti nemohla zabrániť pre okolnosti vylučujúce zodpovednosť. Ide o tzv. liberačné dôvody a prichádza tu do úvahy zbavenie sa povinnosti nahradiť škodu. Liberácia konateľa je upravená v ust. § 135 ods. 3 a všeobecne v § 374 Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide o rozsah náhrady škody, ten upravujú ust. § 378 až § 382 Obchodného zákonníka. V danom prípade súd posudzoval, či došlo u žalovaného k porušeniu povinnosti konateľa tak, ako to má na mysli ust. § 135 ods. 1 Obchodného zákonníka vedúceho k jeho zodpovednosti za spôsobenú škodu. V priebehu dokazovania bolo preukázané vo vzťahu k uzavretej zmluve medzi spoločnosťou žalobcu a spoločnosťou BOVIT, s.r.o., že pri obchodoch s takouto komoditou - s mliečnymi kŕmnymi náhradkami dochádzalo k uzatváraniu obchodov prevažne na základe objednávok, nie uzatváraniu rámcových kúpnych zmlúv s dohodnutým množstvom odberu a uzavretím zmluvy na dlhšie časové obdobie, čo vo svojej výpovedi potvrdila svedkyňa V. K., ktorej sa táto zmluva zdala neobvyklá a nevýhodná. D.. X. K. a P. F. vo výpovedi posúdili zmluvu s BOVIT, s.r.o. ako neštandardnú, poškodzujúcu žalobcu, ktorú by oni neboli uzatvorili, ani neexistuje v spoločnosti MIKROP Cebín, a.s., ktorá je spoločníkom žalobcu a takáto rámcová kúpna zmluva, ktorá by bola uzatvorená na dobu dlhšiu, ako jeden rok. Žalobca súdu predložil pre porovnanie ešte ďalšiu písomnú zmluvu, ktorá bola uzavretá so spoločnosťou ALLTECH SK s.r.o., z ktorej sú zrejmé dodacie podmienky, čas a miesto plnenia, ako aj dohodnuté sankcie, ako bola zmluva so spoločnosťou BOVIT, s.r.o. Žalobca súdu predložil skladovú kartu z roku 2001, týkajúcej sa komodity Miktel, ktorá je dôkazom o tom, že v roku 2001 bol tento druh tovaru zobchodovaný čo do množstva 47,23 ton a tak dojednanie záväzku žalobcom odobrať 300 ton Miktelu ročne počnúc od roku 2003 nevychádzalo z reálnych čísiel minulých období, keďže pred uzatvorením zmluvy sa ani len približný resp. porovnateľný objem, nedosiahol. Pokiaľ ide aj o exkluzívnu cenu, žalobca počas roku 2001 nakupoval Miktel od spoločnosti BODIT TACHOV s.r.o., za nákupnú cenu od28,075 Sk do 31,47 Sk, z čoho vyplýva, že cena dohodnutá v spornej kúpnej zmluve nebola exkluzívna. Zároveň v tejto súvislosti súd poukazuje na skladové karty z roku 2001-2003 tak, ako sú uvedené, ktoré nepreukazujú odobraté množstvo tejto komodity tak od spoločnosti BODIT TACHOV s.r.o., ako následne od spoločnosti BOVIT, s.r.o.

Žalovaný zaviazal žalobcu na odobratie 300 ton/rok komodity Miktel počas 5 rokov, aj keď s podporou predaja, ale bez zabezpečenia reálneho odbytu komodity Miktel u zmluvných partnerov žalobcu. Pokiaľ aj však k uzavretiu zmluvy došlo aj s prihliadnutím na skutočnosť, že sa vymykala obchodným zvyklostiam žalobcu, mal žalovaný ako konateľ súc si vedomý možnosti byť sankcionovaný úrokom z omeškania 182,5 % ročne a zmluvnou pokutou vyvinúť maximálnu snahu a doobjednať koncom roka 2002 komoditu Miktel na sklad. Zo skladových kariet komodity Miktel vyplýva, že v roku 2003 bolo na sklad žalobcu dodaných 286,66 ton Miktelu, kedy spoločnosť BOVIT, s.r.o. dodala 263,86 ton, avšak ešte 21. januára 2003 v čase, keď už platila zmluva so spoločnosťou BOVIT, s.r.o., dodala spoločnosť BODIT TACHOV s.r.o. 22,8 ton a koncom roka, a to v decembri 2002 táto istá spoločnosť dodala 10. decembra 2002 23 ton Miktel, teda v čase, keď žalovaný ako konateľ už mal predzmluvné jednania so spoločnosťou BOVIT, s.r.o. uzavreté a následne 13. decembra 2002 došlo k podpisu zmluvy. Je možné dôvodne predpokladať, že pokiaľ by nebolo došlo k dodaniu v decembri 2002 23 ton a 21. januára 2003 22,8 ton Miktelu od spoločnosti BODIT TACHOV s.r.o., zmluvne dohodnutý objem 300 ton by bol dodržaný. Svedkyňa F. V. vo svojej výpovedi uviedla, že nevedela o existencii zmluvy so spoločnosťou BOVIT, s.r.o., a ani o sankciách, ktoré im vyplývali, pretože objednať 30 ton Miktelu na sklad nevidela ako problém. O existencii uzavretia zmluvy, o sankciách z nich vyplývajúcich a následne potom o súdnom rozhodnutí podľa názoru súdu mal vedieť druhý spoločník apo spoločnom prejednaní a zvolení spôsobu, akým sa vo veci bude postupovať už v prípade vydania platobného rozkazu, mala byť vec po vzájomnej dohode riešená. Naproti tomu druhý spoločník sa o existencii zmluvy a o platobnom rozkaze dozvedel až v roku 2008, kedy platobný rozkaz bol právoplatný a následne došlo aj k exekučnému vymoženiu dlžnej sumy podľa platobného rozkazu.

Na vznik zodpovednosti konateľa za škodu sa vyžaduje splnenie troch základných predpokladov, kedy súd konštatuje, že pokiaľ ide o vznik škody, k tomuto jednoznačne došlo, kedy žalobca aj preukázal výšku škody, teda sumu, o ktorú sa majetok žalobcu škodnou udalosťou zmenšil. Vo vzťahu k porušeniu povinnosti tieto súd vyhodnotil u žalovaného jednak v súvislosti s uzavretím kúpnej zmluvy z 13. decembra 2002, porušením povinností doobjednať chýbajúceho množstva Miktelu v roku 2003, ako aj v porušení povinnosti podať odpor voči platobnému rozkazu a brániť sa na súde proti vydanému rozhodnutiu aj s ohľadom na to, že tu bol predpoklad, aby bolo bránenie práva vo vzťahu k uplatnenému nároku úspešné. Pokiaľ je protiprávny úkon jednou z príčin škody, ktorá vznikla, je tak daná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou. Súd dospel teda k záveru, že konania žalovaného sú bezprostrednými príčinami škody, ktorá žalobcovi vznikla v ním uplatnenej výške. Žalovaný uvádzal, že preukázal skutočnosť, že spoločnosť pod jeho vedením vykazovala vždy kladný hospodársky výsledok, a že všetky funkcie v rámci vedenia spoločnosti vykonával sám alebo prostredníctvom iných odborne spôsobilých osôb, majúc na mysli účtovníčku a advokáta. Pokiaľ ide o kladný hospodársky výsledok, žalobca preukázal, že tak, ako dosiahol žalobca zisk, v následnom období dosiahol stratu, aj v čase pod vedením konateľa, ktorým je žalovaný, ale táto okolnosť pre celkové posúdenie tohto prípadu nie je podstatnou.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol, že Obchodný zákonník upravuje aj zbavenie sa konateľov zodpovednosti za škodu, keď v § 135a ods. 3 Obchodného zákonníka sú uvádzané špeciálne liberačné dôvody a v prípade, že nie je možné ich použiť, sú tu aj všeobecné liberačné dôvody zbavenia sa obchodno-právnej zodpovednosti uvedené v § 374 až § 376 Obchodného zákonníka, ktorých použitie sa spravuje povahou každého jednotlivého prípadu. Konateľ nezodpovedá za škodu voči spoločnosti, ak je daný v tomto konkrétnom prípade liberačný dôvod a to, že konateľ preukáže, že postupoval pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločností. V prípade, že by konateľ toto preukázal, môže sa celkom zbaviť zodpovednosti za škodu. Výkon spôsobnosti s odbornou starostlivosťou ako dôvod zbavenia konateľa zodpovednosti za škodu sa posudzuje objektívne s prihliadnutím na všetky okolnosti, a ak by sa chcel zbaviť zodpovednosti zaškodu, mal by preukázať, že dodržiaval zákony, spoločenskú zmluvu, že si zaobstaral pred rozhodnutím všetky dostupné informácie a potom rozhodol na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu o predmete rozhodovania, a že konal v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých spoločníkov. Konateľ musí dospieť k presvedčeniu, že dané rozhodnutie je v najlepšom záujme spoločnosti. Okolnosti, za akých sa žalobca dozvedel o zmluve a o existencii platobného rozkazu, ako aj okolnosti uzatvorenia rámcovej zmluvy so spoločnosťou BOVIT, s.r.o. a ďalšie udalosti, ku ktorým dochádzalo následne, sú neštandardné a vo vzájomnej spojitosti týchto skutočností a okolností prípadu súd konštatuje, že žalovaný nepreukázal, že dodržiaval spoločenskú zmluvu a zákon a rozhodoval sa na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu o predmete rozhodovania, konajúc v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých spoločníkov a preto súd žalobe zaplatiť dlžnú sumu 46.686,25 eur vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie tejto sumy. O úrokoch z omeškania prvostupňový súd rozhodol podľa ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení platnom od 15. januára 2009. Súd žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 9 % ročne, ktorá výška predstavuje zákonnú výšku úroku z omeškania v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, kedy žalovanému bola doručená 22. septembra 2009 výzva na náhradu škody, v ktorej bolo uvedené, že v lehote 5 dní od doručenia má žalovaný uhradiť na účet žalobcu dlžnú sumu. Žalobca požadoval úrok z omeškania už od 23. septembra 2009 až do zaplatenia, avšak nárok na úrok z omeškania má až odo dňa 28. septembra 2009, pretože dňom 27. septembra 2009 uplynula 5-dňová lehota, ktorú sám určil vo výzve na náhradu škody, v ktorej mal žalovaný zaplatiť dlžnú sumu. V prevyšujúcej časti súd preto žalobu zamietol a úrok z omeškania priznal od 28. septembra 2009 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého, aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania. Trovy prvostupňového konania boli priznané vo výške 11.633,53 eur. Žalovanému prvostupňový súd uložil povinnosť nahradiť aj trovy štátu vo výške 70,82 eur podľa § 151 ods. 6 O. s. p. Štátu vznikli trovy v súvislosti s úhradou svedočného vo výške 78,72 eur svedkyni V. K.. Keďže žalovaný bol v spore neúspešný, je povinný nahradiť aj tieto vzniknuté trovy štátu. Na odvolanie žalovaného odvolací súd rozsudkom z 31. januára 2013 č. k. 7Cob 1/2012-254 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej a vo výroku o náhrade trov konania a o trovách štátu. Zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi na účet právneho zástupcu žalobcu MUNDIEROVÁ & PARTNERS, s.r.o., trovy konania vo výške 624,31 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odvolací súd v odôvodnení rozsudku poukázal na ust. § 214 ods. 2, § 211 ods. 2, § 156 ods. 3, § 212 ods. 1 a § 212 ods. 3 O. s. p. Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním v napadnutej časti potvrdiť. Odvolací súd odvolacím dôvodom žalovaného nemohol vyhovieť.

Tvrdenie žalovaného v dôvodoch odvolania, že v rámci výkonu svojej činnosti konateľa nikdy neuprednostňoval svoje záujmy a nikdy nekonal v rozpore so záujmami spoločnosti a že túto funkciu v rámci vedenia spoločnosti vykonával sám alebo prostredníctvom iných odborne spôsobilých osôb účtovníčky a advokáta, neodôvodňuje obsah ust. § 135a Obchodného zákonníka. Žalovaný ako konateľ spoločnosti mal povinnosť s odbornou starostlivosťou v súlade so záujmami spoločnosti, resp. všetkých spoločníkov, vykonávať svoju pôsobnosť v tejto spoločnosti žalobcu. Z konania žalovaného nevyplýva, že túto svoju zákonnú povinnosť vykonával s odbornou starostlivosťou. Ak by vykonával svoje povinnosti s odbornou starostlivosťou, nebol by uzavrel kúpnu zmluvu, ktorá je v neprospech žalobcu. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že zmluva uzavretá na určitú dobu s uvedeným obsahom sankcií nemôže byť výhodná pre žalobcu. Taktiež tvrdenie žalovaného, že o platobnom rozkaze sa v spoločnosti žalobcu vedelo, nebolo zo strany navrhnutých dôkazov žalovaným preukázané. Žalovaný prevzal platobný rozkaz, tento nedal zaúčtovať účtovníčke, táto ho nemohla pojať do účtovníctva. Taktiež tvrdenia žalovaného, že sa dohodol s konateľom spoločnosti BOVIT, s.r.o., že tento nebude vymáhať pohľadávku vyplývajúcu z platobného rozkazu svedčí o tom, že žalovaný ako konateľ spoločnosti nepostupoval s odbornou starostlivosťou, ak nechal uplynúť lehotu na podanie odporu a pritom nevyužil liberačné dôvody na zmiernenie následkov, ktoré vyplynuli z obsahu zmluvy, ktorú uzavrel v neprospech žalobcu. Neobstálo tvrdenie, že sa radil s právnym zástupcom. Ako konateľ spoločnosti mal možnosť sa radiť s právnym zástupcom, ale mal aj vedieť o následkoch, aké spôsobížalobcovi, ak nepodá včas opravný prostriedok proti platobnému rozkazu. Tým, že nepodal odpor proti platobnému rozkazu, navýšil škodu žalobcovi ešte o ďalší nárok, a to o úroky z omeškania za obdobie do zaplatenia a o exekučné náklady.

Ďalej v odvolacom konaní žalovaný poukazoval na to, že bola uzavretá zmluva na podporu kúpnej zmluvy a ako táto zmluva je výhodná. Táto zmluva, ktorá bola uzavretá na podporu predaja, nemá žiaden podporný vzťah vo vzťahu k uzavretiu kúpnej zmluvy. Tieto tvrdenia odvolacieho súdu jednoznačne vyplývajú z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, ako aj zo samotnej výpovede žalovaného a zo stanoviska žalobcu. Zmluva na podporu predaja bola uzavretá na 3 mesiace bez akejkoľvek zmluvnej pokuty, bez uvedenia spojitosti tejto zmluvy s kúpnou zmluvou a mala predstavovať výhodu zníženia ceny Miktelu o 2,50 Sk. V čom spočíva výhodnosť tejto zmluvy, odvolaciemu súdu nebolo známe, pretože kúpna zmluva bola uzavretá na obdobie 5 rokov a zmluva o podpore predaja bola uzavretá na 3 mesiace, z ktorej nevyplýva, aby zmluvný partner zabezpečoval reálny odbyt komodity Miktel u zmluvných partnerov žalobcu. Na tvrdenia žalovaného, že súd v nedostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie a že sa mu podarilo ešte zabezpečiť zmluvu o pôžičke, ktorú mal doma, odvolací súd uviedol, že s týmito tvrdeniami sa nemôže stotožniť. Účastníci konania boli poučení uznesením o povinnosti tvrdenia a dokazovania, t. j. že povinnosťou účastníkov konania je v priebehu súdneho konania predkladať návrhy na dokazovanie svojich tvrdení. Pred súdom nestačí iba tvrdiť určitú skutočnosť, aleje potrebné navrhnúť aj dôkaz na vykonanie svojho tvrdenia. V danej veci žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, pretože svoje tvrdenia dôkazmi nepreukázal. Z výpovedí svedkov, ako aj z predmetnej žaloby a z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa jednoznačne vyplýva to, ako odvolací súd už uviedol, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno. Tvrdenia žalovaného, že oddialil vykonanie platobného rozkazu nie je v súlade odbornou starostlivosťou konateľa spoločnosti. Takéto konanie je porušenie odbornej starostlivosti konateľa spoločnosti. Taktiež zmluva, ktorá bola uzavretá v neprospech spoločnosti, čo z obsahu zmluvy jednoznačne vyplýva, s poukazom na predchádzajúce obdobie, koľko žalobca bol schopný odobrať a zabezpečiť odbyt komodít Miktelu u zmluvných partnerov, obsah tejto zmluvy je v rozpore s tvrdeniami žalovaného. Dojednanie tak vysokej zmluvnej pokuty s tak vysokým obsahom predmetu plnenia a nezabezpečenia celkového odberu predmetu plnenia podľa kúpnej zmluvy, malo za následok nesplnenia povinnosti vyplývajúcej z obsahu zmluvy a preto došlo ku sankcii v zmysle dohodnutých podmienok podľa čl. 22 citovanej kúpnej zmluvy. Taktiež o odbornej starostlivosti nesvedčí ani konanie konateľa, ak odoberie pred uzavretím kúpnej zmluvy od iného dodávateľa tovar, ktorý bude predmetom kúpnej zmluvy, na odbere ktorého sa dohodol v tak veľkom rozsahu, t. j. 300 ton pri takomto záväzku na sankciu. Z vykonaného dokazovania odvolací súd mal za to, že prvostupňový súd dôsledne vykonal navrhované dôkazy účastníkmi konania. Účastníci konania boli poučení podľa ust. § 120 ods. 4 na možnosť predkladania dokazovania len do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania. Na dôkazy, ktoré sú predkladané odvolaciemu súdu následne, ak tieto dôkazy mohli byť predložené v dokazovaní pred súdom prvého stupňa, odvolací súd uviedol, že vzhľadom na uvedené citované ustanovenie, na tieto nemôže prihliadať zo zákonných dôvodov. Len pre doplnenie, tieto dôkazy nevyvracajú zodpovednosť konateľa spoločnosti, že vykonával svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou v súlade so záujmami spoločnosti a v súlade so záujmami všetkých spoločníkov. Tieto navrhované dôkazy sú vo vzťahu k citovanému ust. § 135a Obchodného zákonníka, bezvýznamné.

Odvolací súd sa stotožnil s vykonaným dokazovaním, ktoré vykonal súd prvého stupňa, ako aj so zdôvodnením rozhodnutia v celom rozsahu a preto potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

Odvolací súd tak konštatoval, že protiprávnym konaním žalovaného došlo k zmenšeniu majetku žalobcu o sumu 43.686,25 eur. Ak by nebolo preukázaný protiprávny úkon žalovaného, žalobcovi by žiadna škoda nevznikla. Žalobca tým preukázal aj príčinnú súvislosť ako zákonom požadovanú podmienku pre vznik jeho nároku na náhradu škody.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust.a § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2013, č. k. 7Cob 1/2012-254, a to proti celémuvýroku o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej a vo výroku o náhrade trov konania a trov štátu, ako aj proti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy odvolacieho konania vo výške 624,31 eur, podal žalovaný dovolanie podľa § 237 písm. f/ O. s. p.

Žalovaný v dovolaní uviedol, že postupom súdu prvého stupňa bolo porušené právo na spravodlivý súdny proces, pretože sú prvého stupňa vôbec v odôvodnení rozsudku nevyhodnotil všetky dôkazy a to tak listinné ako aj výpovede svedkov, ktoré v konaní boli vykonané, neposúdil, čo nimi bolo preukázané a čo nie, a teda čo je pre súd nesporné a aký skutkový stav z vykonaného dokazovania pre súd vyplynul, čo vedie k názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Žalovaný poukázal, že súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Dodal, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Žalovaný namieta, že súdy sa v prejednávanej veci dostatočne nevysporiadali s obranou žalovaného z hľadiska súdom zisteného skutkového stavu. Pre žalovaného je sporné, prečo súdy ignorovali výpoveď svedka p. V. resp. túto vyhodnotili ako nevierohodnú, pričom svedok relevantne zodpovedal na všetky otázky. Súdy vyhodnotili uzavretie spornej zmluvy na dobu 5 rokov za nevýhodnú, poškodzujúcu žalobcu, čo však nebolo v konaní preukázané žiadnym iným dôkazom ako výpoveďou svedkyne K., ktorá však vôbec nepoznala obsah a podmienky zmluvy a hodnotila a vyjadrovala sa len k okolnostiam, ktoré mali byť v danom druhu podnikania v rozhodnom čase všeobecne známe a podnikateľmi akceptované. Dojednanie zmluvnej pokuty v samotnej zmluve, predsa nie je možné ešte považovať za okolnosť spôsobujúcu škodu žalobcovi, resp. za okolnosť, ktorá preukazuje nevýhodnosť uzavretej zmluvy. Zmluvná pokuta ako zmluvná sankcia sa viaže k hodnote zabezpečovaného záväzku a v týchto intenciách bola dojednaná ako primeraná.

Žalovaný tiež namieta, že nevykonanie dôkazu - výsluchu svedka P.. T. A., ktorý bol advokátom žalobcu, z dôvodu zákonom uloženej povinnosti mlčanlivosti vo vzťahu ku žalobcovi ako svojmu klientovi, je v neprospech žalovaného a je to porušenie práva na spravodlivý súdny proces a odňatie možnosti konať pred súdom, a to z dôvodu, že tento advokát, resp. navrhnutý svedok v konaní, dojednal zmluvu o právnych službách so žalovaným ako konateľom žalobcu práve na ochranu práv žalobcu. Žalovaný má za to, že Obchodný zákonník vo svojich ustanoveniach síce hovorí, že konateľ vykonáva činnosť s náležitou odbornou starostlivosťou, avšak táto povinnosť je splnená aj ak výkon činnosti zverí iným odborne spôsobilým osobám.

V ďalšej časti dovolania žalovaný podrobne popísal skutkový stav veci. Záverom navrhol, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2013 č. k. 7Cob 1/2012-254 v celom rozsahu zrušil a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie. K dovolaniu žalovaného sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril žalobca. Uviedol, že žalovaným tvrdený a ani žiaden iný dôvod zmätočnosti rozhodnutia neexistuje a preto je samo o sebe neprípustné.

Žalobca zastáva názor, že pokiaľ ide o samotné konanie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu v tejto právnej veci, z pohľadu § 237 O. s. p. v nich nenastala žiadna z vád a preto dovolanie podľa tohto ustanovenia nie je prípustné. Z hľadiska vady konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. uviedol, že žalovanému nebola v týchto konaniach znemožnená realizácia procesných práv priznaných Občianskym súdnym poriadkom.

Žalobca tiež nesúhlasí s názorom žalovaného, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku nevyhodnotil všetky dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané a že neposúdil, čo nimi bolo preukázané a či nie a teda čo je pre súd nesporné a aký skutkový stav z vykonaného dokazovania pre súd vyplynul. Žalobca má za to, že odôvodnenie súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu je v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a súvisiacou judikatúrou. Súdy sa podrobne vysporiadali s vykonanými dôkazmi a záveryz toho vyplývajúce podrobne uviedol v odôvodnení rozsudku. Dodal, že samotná skutočnosť, že sa súd nestotožnil s jeho tvrdením, nezakladá prípustnosť dovolania.

Záverom žalobca navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p. a zaviazal žalovaného na náhradu trov dovolacieho konania, ktoré v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. žalobca vyčíslil na 624,80 eur (odmena za 1 úkon právnej služby - písomné podanie na súd - vyjadrenie k dovolaniu). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O. s. p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015, lebo dovolanie bolo podané pred týmto dňom)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), či jeho dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Žalovaný dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Prípustnosť podaného dovolania preto z § 238 O. s. p. nevyplýva. So zreteľom na ust. § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť. Žalovaný v dovolaní namietal, že súdy mu odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci vobčianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)]. Žalovaný v dovolaní namietal, že nevykonanie dôkazu - výsluchu svedka P.. T. A., je v neprospech žalovaného a je to porušenie práva na spravodlivý súdny proces a odňatie zákonnej možnosti konať pred súdom. Žalovaný tiež namieta, že súdy ignorovali výpoveď svedka p. V., resp. túto vyhodnotili ako nevierohodnú a nesúhlasí s tým, že súdy vyhodnotili spornú zmluvu na dobu 5 rokov za nevýhodnú. K týmto námietkam žalovaného dovolací súd uvádza, že dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. (viď R 37/1993). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Žalovaný v dovolaní tiež namieta, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je nedostatočne odôvodnené a nedáva odpoveď na argument rozhodujúci pre rozhodnutie. K tejto námietke žalovaného dovolací súd uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď najmä aktuálne rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku". Toto stanovisko, ktoré bude publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety - rozhodnutia súdu prvého stupňa aj odvolacieho súdu uvádzajú skutkový stav, ktorý považovali súdy za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného. V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2Cdo 130/2011, 3Cdo 248/2011, 5Cdo 244/2011, 6Cdo 185/2011 a 7Cdo 38/2012). Rovnako, ako je už uvedené vyššie, postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

So zreteľom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného nevyplýva z § 238 O. s. p., v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia žalovaným namietanej procesnej vady (§ 237 písm. f/ O. s. p.) a nevyšli najavo iné procesné vady vymenované v § 237 ods. 1 O. s. p., najvyšší súd odmietol jeho dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.). V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p., § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd priznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania (§ 142 ods. 1 O. s. p. a § 243b ods. 5 O. s. p.) spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej služby - vypracovanie vyjadrenia žalobcu k dovolaniu žalovaného z 22. mája 2013 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška")]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil dovolací súd podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 512,85 eur, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu 7,81 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a 20% DPH (104,132 eur) predstavuje spolu 624,80 eur. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.