5 Obdo 30/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcu: S., k.s., H.B., IČO: X., správca konkurznej podstaty úpadcu: G. spol. s r.o. „v konkurze“, N.L., IČO: X., proti

žalovanému: G., s.r.o., R.L., IČO: X., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej na

Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.: 26Cbi 81/2008, o dovolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. apríla 2011, č. k.: 43CoKR 14/2011-224,

takto

r o z h o d o l:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 11. novembra 2010, č. k.: 26Cbi 81/2008-

200 žalobu zamietol a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa svojou žalobou domáhal

určenia neúčinnosti Zmluvy o prevode dobývacieho priestoru V. uzavretou medzi úpadcom

a žalovaným 21. apríla 2006 a zaplatenia peňažnej náhrady vo výške 56.244,08 EUR

s odôvodnením, že uvedená zmluva je právnym úkonom bez primeraného protiplnenia,   - 2 -   5Obdo/30/2011

nakoľko úpadca previedol na žalovaného dobývací priestor bezodplatne, a zároveň je

ukracujúcim právnym úkonom.

Súd prvého stupňa poukázal na § 57 ods. 4, § 58 ods. 1 a 2, § 60 ods. 1 a 2 Zákona č.

7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len „ZKR“) a § 27 Zákona č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský

zákon). Uviedol, že v konaní nebolo sporné, že úpadca so žalovaným uzavreli zmluvu

o prevode dobývacieho priestoru po predchádzajúcom rozhodnutí príslušného obvodného

banského úradu. Banský zákon v ust. § 27 ods. 8 neurčuje cenu, resp. odplatu ako jednu

z podstatných náležitostí zmluvy o prevode dobývacieho priestoru. Neznamená to, že

zmluvný prevod dobývacieho priestoru musí byť v zásade bezodplatný. Je vecou dohody

zmluvných strán, či sa dohodnú na prevode odplatnom alebo bezodplatnom. Pokiaľ bol aj

napadnutý prevod dobývacieho priestoru bezodplatný, samotná táto skutočnosť nenasvedčuje

tomu, že ide o odporovateľný právny úkon. Odporovať aj bezodplatnému právnemu úkonu je

možné len vtedy, ak takýto úkon ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky čo len jedného

z konkurzných veriteľov dlžníka. Právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa

v tom prípade, pokiaľ práve v dôsledku tohto právneho úkonu sa zmenšil majetok úpadcu tak,

že z neho nie je možné uspokojiť prihlásenú pohľadávku konkurzného veriteľa. Žalobca

preukazoval ukrátenie uspokojenia pohľadávok konkurzných veriteľov ich prihláškami

podaných v konkurznom konaní s tým, že ich splatné pohľadávky existovali už v čase

vykonania napadnutého právneho úkonu. Ohľadom výšky majetku úpadcu v čase vykonania

napadnutého právneho úkonu, prípadne po jeho vykonaní žalobca neuviedol žiadne

rozhodujúce skutočnosti a jeho výšku ani nijakým spôsobom nepreukazoval. Súd prvého

stupňa, preto v konaní nemal preukázané, že napadnutým právnym úkonom došlo k ukráteniu

uspokojenia pohľadávok konkurzných veriteľov. V konaní nebol preto preukázaný jeden zo

základných predpokladov úspešného odporovania právnemu úkonu. Súd prvého stupňa z toho

dôvodu ani nenariadil znalecké dokazovanie za účelom zistenia všeobecnej hodnoty práv

k dobývaciemu priestoru, nakoľko aj v prípade stanovenia všeobecnej hodnoty dobývacích

práv by nemohol súd odporovacej žalobe žalobcu vyhovieť práve z dôvodu nepreukázania

ukrátenia uspokojenia pohľadávok konkurzných veriteľov. O náhrade trov konania rozhodol

súd podľa § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Za dôvody hodné

osobitného zreteľa považoval súd druh predmetu sporu. Súd prihliadol na skutočnosť, že

správca musí s odbornou starostlivosťou preskúmať právne úkony dlžníka a v relatívne

krátkej 6 – mesačnej lehote, a tieto posúdiť aj z hľadiska možnej odporovateľnosti.   - 3 -   5Obdo/30/2011

Bezodplatný právny úkon je jednou z osobitných skutkových podstát odporovateľných

právnych úkonov, preto v takomto prípade môže byť zvlášť obtiažne vopred posúdiť

úspešnosť odporovacej žaloby.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa v tejto veci dospel k správnym

skutkovým zisteniam a zistené skutočnosti správne posúdil, keď vychádzal zo záveru, že

žalobca nepreukázal, že v dôsledku právneho úkonu, neúčinnosti ktorého sa domáha, bolo

ukrátené uspokojenie pohľadávky veriteľov. Účelom odporovania právnym úkonom dlžníka

v konkurze je dosiahnuť, aby bola do konkurznej podstaty získaná náhrada za majetok alebo

priamo majetok, ktorý bol dlžníkovými právnymi úkonmi zmenšený, prípadne aby bolo

dosiahnuté vykompenzovanie v tých prípadoch, keď takýmito právnymi úkonmi bol síce

zmenšený majetok dlžníka, ale sa ho týkajú tak, že v dôsledku týchto úkonov došlo

k ukráteniu niektorých prihlásených pohľadávok. Uviedol, že platná legislatíva nevyžaduje,

aby zmluva o prevode dobývacieho priestoru bola odplatná. Je vecou dohody zmluvných

strán, či sa dohodnú na prevode odplatnom alebo bezodplatnom. Odvolací súd súhlasí so

záverom súdu prvého stupňa, že samotná skutočnosť, že dobývací priestor bol prevedený na

žalovaného bezodplatne nestačí na záver, že ide o odporovateľný právny úkon z dôvodu

právneho úkonu bez primeraného protiplnenia (§ 58 ZKR). Pokiaľ žalobca poukazoval na

podobnú zmluvu, na základe ktorej došlo k odplatnému prevodu dobývacieho priestoru D. zo

žalovaného na úpadcu, uzavretú 5. februára 2003, odvolací súd uvádza, že pri uzavieraní

každej zmluvy vychádzajú zmluvné strany z konkrétnych, špecifických podmienok, ktoré

mohli byť odlišné. Vykonaným dokazovaním súdom prvého stupňa bolo zistené, že úpadca

a žalovaný dlhšiu dobu spolupracovali na banskej činnosti v dobývacích priestoroch V., J., D.

a M.

Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca nepreukázal

ukrátenie uspokojenia pohľadávok konkurzných veriteľov ako jednej zo základných

podmienok úspešnosti odporovateľnej žaloby. V zmysle § 57 ods. 4 ZKR preukázanie

tvrdenia, že napadnutým právnym úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok

konkurzných veriteľov je jedným zo základných predpokladov úspešného odporovania

právnemu úkonu. Dôkazné bremeno, že predmetná zmluva, je právnym úkonom, ktorý ukrátil

uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov bolo na žalobcovi. Žalobca   - 4 -   5Obdo/30/2011

namietal, že v prípade úpadcu a žalovaného ide o spriaznené osoby, preto nie je povinný

preukazovať úpadok dlžníka v čase vykonania právneho úkonu a ani úmysel dlžníka ukrátiť

veriteľov a vedomosť druhej strany o tomto úmysle. Odporovateľnosť urobená medzi

spriaznenými osobami je v Zákone o konkurze a reštrukturalizácii upravená tak, že správca,

ktorý podáva odporovaciu žalobu má z hľadiska dôkazného bremena zvýhodnené procesné

postavenie. Pri odporovaní právnym úkonom bez primeraného protiplnenia (§ 58 ZKR)

a zvýhodňujúcim právnym úkonom (§ 59 ZKR) zákon predpokladá, že dlžník bol v úpadku

a v prípade ostatných právnych úkonov sa predpokladá, že ich dlžník urobil s úmyslom

ukrátiť veriteľov a že nadobúdateľovi bol tento úmysel známy (§ 60 ZKR). Predpokladom

úspešnosti odporovacej žaloby je preukázanie toho, že právnym úkonom bolo ukrátené

uspokojenie pohľadávky veriteľov, a to aspoň jedného veriteľa, ktorý si po vyhlásení

konkurzu riadne a včas uplatnil pohľadávku. Uviedol, že ak teda v tomto prípade je

spoločníkom žalovaného Mgr. J.U., ktorý je tiež členom dozornej rady úpadcu, táto

skutočnosť by mohla byť právne relevantná len v prípade preukázania splnenia zákonom

stanovenej požiadavky ukrátenia prihlásenej pohľadávky veriteľa v dôsledku prevodu

dobývacieho priestoru z úpadcu na žalovaného. Žalobca ukrátenie uspokojenia pohľadávok

konkurzných veriteľov nepreukázal. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol

podľa § 224 ods.1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.. Úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si ich neuplatnil.  

Proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, v ktorom

navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

Dovolateľ svoje dovolanie odôvodnil tým, že napadnutý rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p..

Dovolateľ sa nestotožnil so záverom napadnutého rozsudku a uviedol, že v prípade ak

dlžník uzavrie právny úkon s treťou osobou bezodplatne, je podľa jeho názoru určiteľné, že

ide   o odporovateľný právny úkon, nakoľko dlžník poskytuje nejaký majetok alebo iné

plnenie inej osobe bez protiplnenia, čím sa v danom prípade a v danom čase nedosiahla trhová

cena, a to najmä v prípade ak predmetom právneho úkonu sú v našom prípade práva k

dobývaciemu priestoru, ktorého všeobecná hodnota bola stanovená Znaleckým posudkom č.

07/2009 na sumu 1.230.366,- EUR, pričom uvedený znalecký posudok zohľadňoval

všeobecnú hodnotu práv k dobývaciemu priestoru. Je zrejmé, že ak právna norma   - 5 -   5Obdo/30/2011

neustanovuje obligatórnu náležitosť právneho úkonu aj určenie ceny za predmet zmluvy nie je

vadou, ktorá by spôsobovala neplatnosť, a ktorej sa správca úpadcu v danom prípade

jednoznačne nedomáha. Zároveň uviedol, že je nespochybniteľná spriaznenosť medzi

účastníkmi predmetnej zmluvy o prevode dobývacieho priestoru, a teda s ohľadom na

prezentovanú právnu skutočnosť nastupuje predpoklad vymedzený v ust. § 60 ods. 3 ZKR.

Uviedol, že žalobca sa v žalobe domáhal určenia neúčinnosti Zmluvy o prevode dobývacieho

priestoru z 25. apríla 2006 uzavretej medzi úpadcom a žalovaným z dôvodu, že je právnym

úkonom bez primeraného protiplnenia, nakoľko úpadca previedol na žalovaného dobývací

priestor V. bezodplatne, vzhľadom na to, že úpadca a žalovaný boli spriaznenými osobami,

úpadok sa v čase urobenia právneho úkonu predpokladá. Z odplatného prevodu mohli byť

uspokojované pohľadávky veriteľov úpadcu, najmä keď podľa účtovníctva úpadcu, boli na

tento dobývací priestor vynaložené peňažné prostriedky vo výške 1.695.403,29 Sk. Žalobca

poukázal na prevod dobývacieho priestoru D. zmluvou z 5. februára 2003, podľa ktorej bol

úpadca zaviazaný zaplatiť za prevod 2.000.000,-Sk. Uvedeným konaním sa úpadca zbavil

majetku, z ktorého mohli byť uspokojované pohľadávky veriteľov úpadcu. Dovolateľ je toho

názoru, že každý predpoklad úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu bol splnený a preukázaný, nakoľko bol preukázaný nielen úpadok dlžníka.  

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že stanovisko a požiadavka

žalobcu je v rozpore s Článkom 4 Ústavy SR. V stanovisku banského úradu z 30. marca 2010

sa uvádza, že prevod dobývacieho priestoru je riešený v ustanovení § 27a banského zákona.

V danom prípade sa prevodom dobývacieho priestoru myslí prevod oprávnenia na dobývanie,

konkrétne výhradného ložiska, ktoré je v zmysle Čl. 4 Ústavy SR vo vlastníctve SR. Názor

žalobcu, že bezodplatný prevod dobývacieho priestoru je odporovateľným právnym úkonom

je rovnako v rozpore so zákonom. Poukázal na stanovisko banského úradu. Ďalej poukázal na

odôvodnene rozhodnutia súdu prvého stupňa, že žalobca nepredložil nijaký dôkaz na zistenie

hodnoty majetku úpadcu v čase vykonania právneho úkonu. Ak mal úpadca v čase

uzatvorenia napadnutého právneho úkonu dostatok iného majetku na krytie svojich záväzkov

voči svojim veriteľom, tak potom týmto odpredajom ich rozhodne nemohol ukrátiť. Ďalej

uviedol, že aktíva úpadcu v tom čase niekoľkonásobne prevyšovali pasíva. V konaní

poukazoval na pohľadávku úpadcu voči H.B., kde žalobca uvádzal, že ide o nulovú

pohľadávku. Medzičasom však vo veci tejto pohľadávky rozhodla Generálna prokuratúra SR

o podaní mimoriadneho dovolania voči rozhodnutiu   súdu, preto bolo tvrdenie správcu

ohľadne neexistencie a hodnoty tejto pohľadávky minimálne predčasné. Žalovaný má za to,   - 6 -   5Obdo/30/2011

že rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sú správne a zákonné a navrhol, aby

ich dovolací súd ako vecne správne potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie bolo podané v lehote stanovenej v § 240 ods. 1 O.s.p. a po preskúmaní veci v

zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci

odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, a rovnako nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods.

3 a 4 O.s.p., a preto prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 O.s.p. nie je daná.

Žalobca ako dovolací dôvod uviedol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c ) O.s.p..

Dovolateľ neuviedol, že by napadnutý rozsudok odvolacieho súdu trpel niektorou

z vád uvedených v § 237 O.s.p..

V zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy na

prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a) až g)

O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu   - 7 -   5Obdo/30/2011

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred

súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté niektorou z

uvedených vád.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci ani nedošlo postupom súdov

k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Súd nemusí rozhodovať v súlade so

skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania

zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu

akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa

nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník

konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného

procesu. (IV. ÚS 329/04)

Správnosť skutkových a právnych záverov založených na dokazovaní, by bolo možné

v dovolacom konaní posúdiť až v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné (ide o dôvody,

ktoré síce môžu zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť). O taký prípad v

prejednávanej veci nešlo. Z uvedeného teda vyplýva, že posúdenie, či rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci, prichádza do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné.

Dovolací súd nezistil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté vadou taxatívne

uvedenou v § 237 O.s.p..

Najvyšší súd preto dovolanie žalobcu odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s

§ 218 ods. 1 písm. c) O.s.p, ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

tento opravný prostriedok prípustný.

  - 8 -   5Obdo/30/2011

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo žalovanému v zmysle § 243b ods.

5, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Dovolací súd žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože v dovolacom

konaní nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. júla 2011

JUDr. Anna Marková, v.r.   predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mária Némethová