UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcu Coca-Cola HBC Česko a Slovensko, a.s., Česká republika, Praha 9, Českobrodská 1329, IČ: 411 89 698, zastúpeného Advokátska kancelária ERASMUS LEGAL, s.r.o., Bratislava, Justičná 9, IČO: 36 789 615, proti žalovaným 1/ Enzo F s.r.o., Košice, Napájadlá 7, IČO: 51 200 678, 2/ P. F., nar. XX.X.XXXX, A., P. XXXX/X, zast. advokátom Mgr. Ing. Petrom Holéczym, Vojenská 5, Košice, o zaplatenie 4 897,90 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice II (aktuálne Mestský súd Košice) pod sp. zn. K2
- 35Cb/84/2021, o dovolaní žalovaného 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 25. januára 2023 č. k. 4Cob/97/2022-324, takto
rozhodol:
Dovolanie žalovaného 2/ o d m i e t a.
Žalobca m á voči žalovanému 2/ n á r o k na plnú náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Košice II (ďalej tiež „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 35Cb/84/2021-109 zo dňa 16.2.2022 rozhodol v prvom výroku tak, že návrh žalovaného 1/ na prerušenie konania zamietol. Druhým výrokom rozhodol, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi sumu 4 897,90 eur s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania od 28.5.2021 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Posledným výrokom rozhodol, že žalobca má voči žalovaným 1/ a 2/ právo na náhradu trov konania spoločne a nerozdielne v plnom rozsahu. 2. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným 1/ vznikol obchodnoprávnyvzťah na základe zmluvy o spôsobe podpory predaja, na základe ktorého žalobca žalovanému 1/ poskytol peňažné prostriedky formou zálohy na bonus v sume 8 000 eur. Za účelom zabezpečenia záväzku žalovaný 2/ dňa 1.7.2018 v pozícii ručiteľa vyhlásil, že neodvolateľne, bezvýhradne a osobne ručí za všetky finančné záväzky kupujúceho voči predávajúcemu, vyplývajúce zo zmluvy, a zaväzuje sa predávajúcemu zaplatiť na prvú výzvu, bez omeškania a výhrad, dlžnú sumu, vrátane príslušných úrokov, s ktorej platením bude kupujúci v omeškaní. Nakoľko žalovaný 1/ bol v omeškaní s úhradou záväzku, žalobca ku dňu 27.1.2021 odstúpil od zmluvy a následne dňa 10.3.2021 zmluvu vypovedal, pričom vyzval žalovaného 1/ na plnenie. Keďže žalovaný 1/ svoj záväzok nesplnil, žalobca vyzval na plnenie žalovaného 2/ ako ručiteľa. Žalobca žalovaných niekoľkokrát písomne vyzval na úhradu dlhu, avšak bezúspešne. 3. Súd prvej inštancie za nesporné považoval to, že na základe zmluvy o spôsobe podpory predaja medzi sporovými stranami vznikol obchodnoprávny vzťah, a tiež, že došlo ku zrušeniu predmetnej zmluvy a zároveň, že žalovaní poskytnutú časť zálohy žalobcovi nezaplatili. Ako spornú vyhodnotil skutočnosť, z akého titulu došlo ku zrušeniu zmluvy, a pokiaľ došlo ku zrušeniu zmluvy odstúpením, či má žalovaný 1/ nárok na náhradu nákladov spojených s reklamou a propagáciou obchodnej značky žalobcu. Súd prvej inštancie uzavrel, že nárok na vrátenie poskytnutého bonusu vo výške zodpovedajúcej poskytnutej zálohy žalobcovi vznikol zrušením zmluvy, bez ohľadu na spôsob jej zrušenia (výpoveď či odstúpenie od zmluvy). Dodal, že napriek zneniu ust. § 582 ods. 1 OZ, podľa ktorého je možné vypovedať iba zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú, pri zmluvách uzatváraných na dobu určitú majú účastníci zmluvného vzťahu možnosť dojednať si na individuálnom zmluvnom základe možnosť ukončenia zmluvy výpoveďou. V danom prípade žalobca vypovedal zmluvu v zmysle čl. 6 bod 2 zmluvy, na základe osobitného zmluvného dojednania. 4. Ohľadom nákladov vynaložených na propagáciu a reklamu obchodnej značky žalobcu, žalovaný 1/ v konaní nešpecifikoval tieto náklady, ani neuviedol, na akom základe si na ne robil nárok. Tvrdenie žalovaného 1/ o vynaložení nákladov tak zostalo len v rovine všeobecného tvrdenia, a teda bez relevancie pre dané konanie. Predmetná činnosť žalovaného 1/ nie je ani obsahom zmluvy o spôsobe podpory predaja. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť mal súd prvej inštancie za to, že nárok žalobcu je daný a žalobcovi vznikol nárok na vrátenie poskytnutej zálohy. 5. Záverom uviedol, že nárok je dôvodný v celom rozsahu, a preto žalovanému 1/ ako dlžníkovi a žalovanému 2/ ako ručiteľovi uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 4 897,90 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 28.5.2021 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) tak, že priznal žalobcovi, ktorý bol v spore v plnom rozsahu úspešný, proti neúspešným žalovaným, plnú náhradu trov konania. Návrh žalovaného 1/ na prerušenie konania súd prvej inštancie zamietol. 6. O spoločnom odvolaní žalovaného 1/ a žalovaného 2/ rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej tiež „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 4Cob/97/2022-324 z 25.1.2023, ktorým v prvom výroku rozsudok súdu prvej inštancie v časti prvej a druhej výrokovej vety potvrdil. Druhým výrokom zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho treťom výroku tak, že žalobcovi priznáva proti žalovanému 1/ a žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že plnením jedného zo žalovaných zanikne v rozsahu plnenia povinnosť druhému žalovanému. Tretím výrokom odmietol odvolanie žalovaného 1/ a posledným výrokom priznal žalobcovi proti žalovanému 1/ a žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že plnením jedného zo žalovaných zanikne v rozsahu plnenia povinnosť druhému žalovanému. 7. Odvolací súd posudzoval včasnosť podania odvolania žalovaného 1/ ako aj žalovaného 2/ (samostatné procesné spoločenstvo) konštatujúc, že žalovaný 1/ podal odvolanie až dňa 4.4.2022, teda po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty na podanie odvolania (do 31.3.2022). K odvolaniu žalovaného 2/ uviedol, že tento podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v posledný deň zákonnej lehoty na podanie odvolania 4.4.2022, teda včas. Vzhľadom na uvedené, preto odvolací súd odvolanie žalovaného 1/ proti rozsudku súdu prvej inštancie odmietol ako oneskorené podľa § 386 písm. a) CSP.
8. Ďalej uviedol, že žalovaný 2/ odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f), g) a písm. e) CSP. K odvolaciemu dôvodu uvedenému v § 365 ods. 1 písm. a) CSP uviedol, že nebol naplnený, pretože žaloba spĺňa všetky náležitosti stanovené Civilným sporovým poriadkom, súd prvej inštancie mal právomoc a príslušnosť prejednať a rozhodnúť tento spor, v spore rozhodol zákonný sudca a strany sporu mali procesnú subjektivitu (spôsobilosť na práva a povinnosti) a procesnú spôsobilosť (spôsobilosť samostatne konať pred súdom, prípadne konať splnomocneným zástupcom). 9. Ohľadom odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP uviedol, že ani tento odvolací dôvod nebol naplnený. Odvolací súd zistil z obsahu spisu aj to, že žalovaný 2/ podal odpor z 29.6.2021 proti platobnému rozkazu, v ktorom aj predložil dôkazy, ktoré boli predmetom skutkového a právneho posúdenia zo strany súdu prvej inštancie a zároveň poukázal na tvrdenia žalovaného 1/, že žalovaný 1/ pracuje na vyčíslení poskytnutých plnení zo strany žalovaného 1/ žalobcovi, ktoré však ani žalovaný 2/, ani žalovaný 1/ nepredložili a ani ich bližšie nešpecifikovali. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k žalobe z 29.10.2021 taktiež vôbec nešpecifikoval náklady na propagáciu a reklamu obchodnej značky žalobcu, ktoré mal údajne žalobca, iba sa všeobecne odvolal na listinnú a elektronickú dokumentáciu žalovaného 1/, pričom ani neuviedol, na akom základe si na ich úhradu robil žalovaný 1/ nárok. Žalovaný 2/ sa nedostavil ani na pojednávanie dňa 16.2.2022 a svoju neúčasť ani neospravedlnil.
10. K tvrdeniu žalovaného 2/, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý proces tým, že neprerušil toto konanie do sprístupnenia dokumentácie žalovaného 1/, a preto žalovaný 1/ nemohol riadne predložiť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, na ktoré sa odvolával aj žalovaný 2/, odvolací súd mal za to, že toto tvrdenie žalovaného 2/ nie je dôvodné. Konštatoval, že súd prvej inštancie riadne odôvodnil záver o tom, že návrh žalovaných na prerušenie konania nie je dôvodný a ani riadne odôvodnený, pretože za účelom rozhodnutia vo veci samej nenavrhli konkrétny dôkaz, ktorého vykonanie by znemožňoval zamedzený prístup žalovaného 1/ k dokumentom žalovaného 1/, ktoré mali údajne slúžiť ako prostriedky procesnej obrany a prostriedky procesného útoku žalovaného 2/. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec riadne prejednal, návrh na prerušenie konania zamietol a následne aj rozhodol vo veci samej, pričom týmto procesným postupom a samotným rozhodnutím neznemožnil žalovanému 2/, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalovaného 2/ na spravodlivý proces.
11. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolací súd uviedol, že žalovaný 2/ v odvolaní neuviedol a ani riadne neodôvodnil inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 12. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, ohľadom nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie uviedol, že ak žalovaný 2/ v podanom odvolaní namietal skutkové závery súdu prvej inštancie, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. Odvolací súd konštatoval, že nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií hodnotenia dôkazov, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené na nesporných tvrdeniach, relevantných dôkazoch produkovaných stranami v spore na súde prvej inštancie a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. Odvolací súd preto uzavrel, že súd prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania správne vychádzal iba z dôkazov predložených stranami sporu a zároveň vychádzal z tvrdení strán sporu, ktoré neboli medzi stranami sporu sporné a na základe takto vykonaného dokazovania vec následne správne právne posúdil. 13. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uviedol, že za nedôvodné považuje tvrdenie žalovaného 2/, že súd nesprávne právne posúdil a ani sa riadne nevysporiadal s tým, že žalobca od Zmluvy o spôsobe podpory predaja odstúpil, a preto neskoršie vypovedanie od zmluvy je irelevantné a právne neúčinné, nakoľko zmluvu od ktorej žalobca odstúpil nemožno neskôr vypovedať len z dôvodu, že právne účinky výpovede zozmluvy sú pre žalobcu priaznivejšie a zároveň nemožno vypovedať zmluvu uzavretú na dobu určitú v zmysle § 582 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd, v zhode so súdom prvej inštancie, zistil z článku VI. bod 2 Zmluvy o podpore predaja uzavretej na dobu určitú, predmetom ktorej nebol záväzok na nepretržitú, alebo opakovanú činnosť, že žalobca a žalovaný 1/ si dohodli možnosť ukončenia zmluvného vzťahu výpoveďou. V prejednávanom spore pritom nebolo sporné ani to, že žalobca po tom, čo žalovaný 1/ spochybnil platnosť odstúpenia žalobcu od zmluvy, v zmysle článku VI. bodu 2 zmluvy, vypovedal predmetnú zmluvu. 14. Odvolací súd ďalej uviedol, že žalovaní v odvolaní tvrdili, že 14.12.2021 žalovaný 1/ vystavil žalobcovi faktúru číslo 20211214 na sumu 7 603,20 eur, splatnú 28.12.2021 a následne predžalobnou výzvou žalobcu vyzval na úhradu predmetnej sumy. Vzhľadom na to, že žalobca sumu 7 603,20 eur nezaplatil, žalovaný 1/ jednostranným právnym úkonom z 8.2.2022 započítal vzájomné pohľadávky, a to pohľadávku žalovaného 1/ vo výške 7 603,20 eur, splatnú 28.12.2021, s pohľadávkou žalobcu vo výške 4 897,90 eur. Nesplatená časť pohľadávky žalovaného 1/ je vo výške 2 705,30 eur. Odvolací súd k započítaniu pohľadávok podľa § 588 OZ uviedol, že započítaním žalovaný 1/ prejavil vôľu plniť záväzok žalobcu, čo možno považovať za uznanie dlhu (skutkového a právneho dôvodu nároku protistrany), keďže z prejavu žalovaného 1/ je zrejmé, že veriteľovi poskytuje plnenie. Odvolací súd preto dospel k záveru, že úkonom započítania zo strany žalovaného 1/, žalovaní (teda aj žalovaný 2/) negovali svoje tvrdenia o nedôvodnosti pohľadávky žalobcu uplatnenej zo strany žalobcu v spore z dôvodu nemožnosti vypovedať zmluvu zo strany žalobcu, a spornou už preto nebola pohľadávka žalobcu 4 897,90 eur s prísl., ale pohľadávka žalovaného 1/, ktorou sa započítava predmetná pohľadávka žalobcu. 15. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP uviedol, že tento dôvod je potrebné posudzovať v spojitosti s § 366 písm. b) CSP. Konštatoval, že žalovaný 2/ tento odvolací dôvod preukazoval tvrdením, že bez vlastnej viny nemohol uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, pretože všetky listiny, celé účtovníctvo žalovaného 1/ bolo neoprávnene zadržiavané treťou osobou - spoločnosťou Kitt Car Slovakia s.r.o. Odvolací súd zistil, že uznesením Okresného súdu Košice II z 19.11.2021, č. k. 37C/38/2021-23, bola uvedenej spoločnosti uložená aj povinnosť umožniť žalovaným vstup do nehnuteľností za účelom prevzatia hnuteľných vecí žalovaných nachádzajúcich sa v predmetných nehnuteľnostiach. 16. Odvolací súd ďalej uviedol, že z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaný 2/ podal odpor proti platobnému rozkazu, v ktorom neuviedol tvrdenia o existencii iného zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/, a ktoré uviedol až v odvolaní. Zároveň žalovaný 2/ v prvoinštančnom konaní predložil dôkazy, ktoré boli predmetom skutkového a právneho posúdenia zo strany súdu prvej inštancie. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k žalobe z 29.10.2021 taktiež nešpecifikoval náklady na propagáciu a reklamu obchodnej značky žalobcu, ktoré mali údajne vzniknúť žalovanému 1/, iba všeobecne sa odvolal na listinnú a elektronickú dokumentáciu žalovaného 1/, pričom ani neuviedol, na akom základe si na ich úhradu robil žalovaný 1/ nárok, a opäť neuviedol tvrdenia o existencii iného zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/, ktoré boli uvedené v odvolaní. 17. Odvolací súd mal za to, že dôkazy predložené zo strany žalovaného 2/ spolu s odvolaním, časovo predchádzajú rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej, a to mesiac pred konaním predmetného pojednávania. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalovaný 2/ tým, že sa nedostavil na pojednávanie dňa 16.2.2022, vlastnou vinou zmaril možnosť predloženia a označenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany predložených v odvolacej lehote, a preto na predmetné dôkazy nemôže odvolací súd prihliadať ako na novoty v odvolacom konaní. 18. Odvolací súdu záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie 4 897,90 eur s príslušenstvom aj voči žalovanému 2/ ako ručiteľovi, vyhodnotil ako správny. Zároveň dodal, že úprave ručenia v Obchodnom zákonníku nezodpovedá taký výrok rozsudku, ktorým vyslovuje záväzok dlžníka a ručiteľov ako spoločný a nerozdielny, pričom u žalovaného 1/ ide o plnenie zo zmluvy a u žalovaného 2/ ide o plnenie z ručiteľského vzťahu. Preto výrokom rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil povinnosť dlžníkovi (žalovanému 1/) a ručiteľovi (žalovanému 2/)zaplatiť žalovanú sumu tomu istému veriteľovi, každému z nich zo samostatného právneho dôvodu, bolo potrebné jasne vyjadriť aj povahu záväzku, najmä z hľadiska toho, či je dlžník a ručiteľ povinný plniť každý celú pohľadávku, a či splnením pohľadávky jedným z nich zanikne povinnosť druhého (resp. ostatných). Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol správne, ak uložil žalovanému 1/ ako dlžníkovi a žalovanému 2/ ako ručiteľovi, povinnosť uhradiť žalobcovi peňažnú pohľadávku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. 19. Záverom uviedol, že tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol, že žalobca má voči žalovaným 1/ a 2/ právo na náhradu trov konania spoločne a nerozdielne v plnom rozsahu nie je vecne správny. Odvolací súd preto podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom treťom výroku o trovách konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. 20. Proti výroku I., II. a IV. rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný 2/ (ďalej aj „dovolateľ“) včas dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval primárne z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Dovolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal dovolateľovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 21. V dovolaní uviedol, že je podané z dôvodu porušenia procesných práv žalovaného 2/. Dovolateľ namietal, že „vo svojom odvolaní žalovaný nežiadal, aby odvolací súd meritórne rozhodoval o neprejednanej veci, ktorá nebola riadne prejednaná ani na prvostupňovom súde, ale žiadal práve o to, aby mohol riadne doručiť dôkazy, aby mal možnosť uviesť svedkov a iné dôkazy a aby mal možnosť riadne prejednať vec na prvostupňovom súde.“ Uvedeným bolo podľa dovolateľa „žalovanému úplne znemožnené, aby riadne prebehol prvostupňový súd.“ 22. Ďalej poukazoval na to, že žalovaný 2/ (z obsahu dovolania, ktoré obsahuje vždy len označenie „žalovaný“ nevyplýva, ktorý z dvoch žalovaných, dovolací súd teda vyvodil s ohľadom na postavenie dovolateľa, že je to žalovaný 2/) v konaní nemohol predložiť dôkazy v dôsledku trestného činu zo dňa 8.10.2021, kedy došlo k odcudzeniu všetkých dokladov žalovaných potrebných k sporu, čo bolo aj oznámené ako trestný čin, a zároveň oznámené aj súdu prvej inštancie ako dôvod nemožnosti procesnej obrany, z ktorého dôvodu bolo aj navrhované prerušenie konania do doby získania dokladov. Dovolateľ mal za to, že súd prvej inštancie tým, že nerozhodol o prerušení konania, zabránil žalovanému 2/ v možnosti brániť sa v danom spore, a teda súd rozhodol nespravodlivo, keďže žalovaný 2/ „mal znemožnené predložiť súdu nielen dôkazy, ktoré považoval z účinné dôkazy, ale mal znemožnené predniesť súdu akékoľvek dôkazy.“ Vzhľadom na uvedené mal dovolateľ za to že „je vylúčené, aby súd prvého stupňa spor riadne prejednal“, pričom ďalej uviedol, že „fakticky nedošlo k žiadnemu prejednaniu sporu.“ 23. Dovolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že „už z odporu žalovaného vyplynulo, že mieni predložiť súdu prvého stupňa vyčíslenie plnení, resp. špecifikáciu plnení.“ To bolo podľa neho krádežou dokladov a listín žalovanému 2/ dočasne znemožnené, pričom ak by súd prvej inštancie prerušil konanie, bola by následne umožnená žalovanému 2/ efektívna obrana, a nedošlo by tak k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietal, že „rozhodnutie súdu bez dokladov a súčasne bez toho aby prebehlo čo len jediné riadne súdne pojednávanie za účasti strán sporu, bez výpovedí a bez výsluchu jednej zo strán, je podľa názoru žalobcu (pozn. dovolacieho súdu - správne malo byť žalovaného 2/) znamená, že súd prvého stupňa porušil právo na spravodlivý proces.“ 24. K dovolaniu žalovaného 2/ sa žalobca písomne nevyjadril. 25. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podal včas žalovaný 2/, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený v súlade s ust. § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP veta pred bodkočiarkou), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. 26. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sútaxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 27. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
28. Vyššie citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Teda, intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu musí dosahovať mieru, resp. intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústava“).
29. Podstata argumentácie dovolateľa k dôvodom dovolania uplatneným v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP spočívala v tvrdení o nemožnosti uplatnenia prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré nemohli žalovaní uplatniť pred súdom prvej inštancie bez svojho zavinenia, čím im bolo znemožnené predkladať súdu dôkazy, zároveň aj v porušení princípu rovnosti strán, nakoľko žalovaný 2/ je „slabšia strana“, a to v miere zakladajúcej porušenie práva strany na spravodlivý proces.
30. Dovolací súd k dovolacej námietke žalovaného ohľadom uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany uvádza, že odvolací súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že ide o novoty v odvolacom konaní, na ktoré v súlade s § 366 CSP nemôže prihliadať. Odvolací súd v bodoch 70. a 71. odôvodnenia rozsudku uviedol, že žalovaný 2/ v odvolaní poukázal na tvrdenie žalovaného 1/ uvedené v odvolaní, že 14.12.2021 (teda pred napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie zo 16.2.2022) žalovaný 1/ vystavil žalobcovi faktúru číslo 20211214 na sumu 7 603,20 eur, splatnú 28.12.2021 a následne predžalobnou výzvou žalobcu vyzval na úhradu predmetnej sumy. Žalovaný 1/ v odvolaní uviedol, že žalobca sumu 7 603,20 eur nezaplatil a preto žalovaný 1/ jednostranným právnym úkonom z 8.2.2022 započítal vzájomné pohľadávky, a to pohľadávku žalovaného 1/ vo výške 7 603,20 eur, splatnú 28.12.2021, s pohľadávkou žalobcu vo výške 4 897,90 eur, ktorej zaplatenie je predmetom tohto sporu. Spolu s odvolaním boli zároveň predložené aj listinné dôkazy s tým, že majú preukazovať tvrdenia o jednostrannom zápočte vzájomných pohľadávok zo strany žalovaného 1/, ako aj tvrdenia žalovaných o údajnom vzniku nákladov spojených s reklamou výrobkov žalobcu. Odvolací súd konštatoval, že dôkazy predložené zo strany žalovaného 2/ spolu s odvolaním časovo predchádzajú rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej, a to mesiac pred konaním predmetného pojednávania. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalovaný 2/ tým, že sa nedostavil na pojednávanie dňa 16.2.2022, vlastnou vinou zmaril možnosť predloženia a označenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany predložených v odvolacej lehote, a preto na predmetné dôkazy nemohol prihliadať ako na novoty v odvolacom konaní.
31. Dovolací súd sa stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že dovolateľ mal dostatočný čas a príležitosť na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, a to aj na pojednávaní dňa 16.2.2022, na ktoré sa bez ospravedlnenia nedostavil. Odvolací súd preto správne vyhodnotil (bod. 64. a nasl. odôvodnenia), že obaja žalovaní v podanom odvolaní predložili dôkazy a uviedli skutočnosti, na ktoré odvolací súd nemôže prihliadať ako na novoty v odvolacom konaní, keďže vlastným konaním zmarili možnosť včasného predloženia a označenia týchto dôkazných prostriedkov.
Samotný dovolateľ v dovolaní uvádza, že „Námietka žalobcu do spisu, že do dňa trestného činu teda do dňa 07.10.2021 sa mohol žalovaný brániť, je síce pravdivá, ale predpokladá na jednej strane veštecké schopnosti žalovaného, že snáď od 08.10.2021 sa už nebude môcť účinne brániť.... “, pričom však následne uvádza svoje domnienky o tom, že od neho takúto snahu nebolo možné očakávať. Odhliadnuc od zvoleného jazyka a výrazových prostriedkov nesvedčiacich práve profesionálnej advokátskej etike právneho zástupcu dovolateľa, dovolací súd upriamuje pozornosť dovolateľa (a jeho právneho zástupcu) na významné časové súslednosti, a to ako súvisiace s podaním odporu a možnosťou už v tom čase svoje tvrdenia podložiť potrebnými dôkazmi (odpor je datovaný 29.6.2021), tak s časovým sledom udalostí po tom, ako príslušné listiny získal. Dovolateľ mal v danom konaní dostatok procesných inštitútov, predchádzajúcich momentu vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie na vykonanom pojednávaní, ktorého sa bez ospravedlnenia nezúčastnil, ktoré mohol a mal využiť tak, aby svoje dôkazné bremeno uniesol.
32. Vzhľadom na vyššie uvedené sa dovolací súd stotožňuje s postupom odvolacieho súdu, ktorý na žalovaným 2/ uvádzané novoty v odvolacom konaní neprihliadol. Podľa dovolacieho súdu bolo dovolateľovi v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poskytnuté dostatočné vysvetlenie, prečo odvolací súd tieto tvrdené okolnosti neskúmal. Dovolací súd tu nesprávny procesný postup odvolacieho súdu nezistil.
33. Ohľadom namietaného porušenia rovnosti procesných strán a nemožnosti žalovaného 2/ predkladať dôkazy, dovolací súd poukazuje na odsek 36. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, kde tento konštatoval, že súd prvej inštancie spor riadne prejednal, strany sporu (teda aj žalovaného 2/) riadne poučil o ich procesných právach a povinnostiach. Žalovaný 2/ mal právo vyjadriť sa k žalobe, k jednotlivým dôkazom, mal právo navrhnúť a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Odvolací súd pritom zistil z obsahu spisu aj to, že žalovaný 2/ podal odpor z 29.6.2021 proti platobnému rozkazu, v ktorom aj predložil dôkazy, ktoré boli predmetom skutkového a právneho posúdenia zo strany súdu prvej inštancie, a zároveň poukázal na tvrdenia žalovaného 1/, že žalovaný 1/ „pracuje“ na vyčíslení poskytnutých plnení zo strany žalovaného 1/ žalobcovi, ktoré však ani žalovaný 2/, ani žalovaný 1/ nepredložili a ani ich bližšie nešpecifikovali. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k žalobe z 29.10.2021 taktiež vôbec nešpecifikoval náklady na tvrdenú propagáciu a reklamu obchodnej značky žalobcu, ktoré mal údajne žalobca, iba sa všeobecne odvolal na listinnú a elektronickú dokumentáciu žalovaného 1/, pričom ani neuviedol, na akom základe si na ich úhradu robil žalovaný 1/ nárok. Žalovaný 2/ sa nedostavil na pojednávanie dňa 16.2.2022 a svoju neúčasť ani neospravedlnil.
34. Podľa čl. 6 ods. 1 CSP, strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Článok 6 normatívne pokrýva tú časť procesnoprávnych vzťahov, ktorá vzniká medzi dvoma sporovými stranami kontradiktórneho konania. Obsahom každého právneho vzťahu sú práva a povinnosti, ktoré vznikajú pri realizácii oprávnení jednotlivých subjektov tohto právneho vzťahu. Z tohto aspektu sa prejavuje princíp rovnosti sporových strán ako tzv. rovnosť zbraní judikovaná Európskym súdom pre ľudské práva.
35. Dovolací súd uvádza, že rovnosť pred zákonom a rovnosť pred súdom je obsahom toho istého pojmu a znamená rovnaké postavenie oboch procesných strán pri aplikácii hmotných i procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek účastníkovi konania. Rovnosť zbraní sa prejavuje ako rovnaká miera možností uplatňovania prostriedkov procesného útoku, ale aj procesnej obrany v medziach stanovených Civilným sporovým poriadkom. Obsah princípu rovnosti sporových strán v civilnom sporovom konaní sa tak prejavuje ako tzv. funkčná rovnosť spočívajúca v takom procesnom postupe súdu, aby sa každej zo sporových strán umožnilo v rovnakej miere realizovať svoje procesné oprávnenia.
To, či sporová strana svoje procesné oprávnenia aj reálne využije a v akej kvalite, už netvorí obsah princípu rovnosti sporových strán. Procesná rovnosť sa sústreďuje výlučne na zabezpečenie akejsi pomyselnej rovnakej štartovacej čiary pre obidve sporové strany. (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 45).
36. Podľa čl. 6 ods. 2 CSP, súd zohľadňuje špecifické potreby strán sporu vyplývajúce z ich zdravotného stavu a sociálneho postavenia. Z označeného čl. 6 ods. 2 CSP vyplýva, že tento sa týka špecifických potrieb určitých kategórií subjektov.
37. Vo vzťahu k čl. 6 ods. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku najvyšší súd poznamenáva, že „súčasťou právno-ochranného mechanizmu je aj princíp ochrany tzv. slabšej strany, ktorý sa vzťahuje na spotrebiteľa, zamestnanca, ako aj diskriminovaného v antidiskriminačných sporoch. Nepriaznivý zdravotný stav, ako aj sociálne postavenie strany v spore súdy zohľadňujú in concreto v zohľadnení okolností, ktoré môžu mať vplyv na mieru náročnosti realizácie procesných oprávnení, napr. v súvislosti s nariadením času pojednávania a pod. Osobitné okolnosti týkajúce sa sporovej strany sa však netýkajú jej povinnosti uniesť dôkazné bremeno. Navyše, v danej veci sa nejedná o spor so slabšou zmluvnou stranou.
38. Dovolateľ v podanom dovolaní vyslovil domnienku, že vo vzťahu k žalovanému 2/ ide o konanie s ochranou slabšej strany, keďže v konaní vystupuje silný podnikateľský subjekt (žalobca) voči subjektu slabšiemu. Dovolací súd tu konštatuje, že v danom prípade ide o sporové kontradiktórne konanie podnikateľských subjektov, ktorým prináležia rovnaké procesné práva a povinnosti. Nie je to vzťah nerovnomerného postavenia strán sporu, ako je tomu napr. v spotrebiteľských sporoch, antidiskriminačných či pracovnoprávnych sporoch, kde by mal súd vyvíjať určitú vlastnú iniciatívu na obranu slabšej strany sporu. Dovolací súd má za to, že za slabšiu stranu v spore nemožno považovať žalovaného 2/ ako konateľa spoločnosti, ktorým je žalovaný 1/. Podstatné je, že základný záväzkový vzťah sa týkal žalobcu a žalovaného 1/ ako podnikateľských subjektov v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou. Od tohto vzťahu sa odvíjal záväzok žalovaného 2/ ako ručiteľa za záväzky žalovaného 1/ voči žalobcovi, pričom jeho ručenie tu má akcesorický charakter, a preto v takomto prípade postavenie žalovaného 1/ nemá spotrebiteľský charakter. Okolnosť, že žalovaný 1/ a akcesoricky aj žalovaný 2/ zmluvne vstúpili do obchodného záväzkového vzťahu s obchodným partnerom (žalobcom), ktorého postavenie na obchodnom trhu je „silné“, je podnikateľským rozhodnutím (ako aj rizikom). Táto okolnosť však nemá žiadny vplyv na rovnosť strán v obchodnom spore riešenom v civilnom sporovom konaní príslušným súdom.
39. Dovolací súd zároveň poukazuje na to, že civilný sporový poriadok zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní, a teda aj vykonávaní dôkazov. Dôkazné bremeno možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. V rámci dokazovania platí, že strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje (affirmanti incumbit probatio). Inak povedané, strana musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. (porovnaj ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 692-693, resp. 696-697).
40. K tomu dovolací súd považuje za vhodné doplniť, že za výsledok sporu zodpovedajú jeho sporové strany (a to i v prípade sporu so slabšou stranou, čo však nie je prípad tu preskúmavanej veci), ktoré majú v spore preukázať vysokú mieru procesnej aktivity a svoje skutkové tvrdenia dokázať. Procesná aktivita má pritom mať na zreteli najmä časové kritérium, a to včasnosť, ktorú posudzuje podľa vlastnej úvahy konajúci súd najmä s dôrazom na naplnenie požiadavkyhospodárnosti a rýchlosti vedenia súdneho sporu vrátane uplatnenia sudcovskej koncentrácie. Procesná strana taktiež zodpovedá za skutkový základ sporu. Civilné sporové konanie najmä po 1. júli 2016 je konaním dôkazným, ovládaným tzv. prejednacím princípom (princípom formálnej pravdy). V takomto type konania sú sporové strany povinné substancovať svoje skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy v jednotlivých procesných úkonoch (povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť). Je teda potrebné, aby najmä žalovaná strana nasmerovala svoju aktivitu viac na uplatňovanie prostriedkov procesnej obrany a unesenie bremena tvrdenia a bremena dôkazu, keďže v zmysle zásady kto tvrdí, ten dokazuje, musí každá strana sporu uniesť bremeno tvrdenia týkajúce sa svojho tvrdenia a bremeno dôkazu, pokiaľ ide o splnenie si dôkaznej povinnosti.
41. Dovolací súd má za to, že obsah súdneho spisu nedáva podklad pre záver o porušení zásady rovnosti procesných strán, a preto uzatvára, že vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľ neuviedol taký nesprávny procesný postup súdu, ktorý mu znemožnil uskutočňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, teda v posudzovanom prípade nedošlo k vade zmätočnosti v zmysle citovaného ustanovenia, preto dovolací súd dovolanie žalovaného podľa § 447 písm. c) CSP ako procesne neprípustné odmietol.
42. Keďže dovolanie žalovaného 2/ smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné, najvyšší súd ho odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP v spojení s ust. § 422 ods. 1 písm. a/ CSP, bez toho, aby skúmal vecnú správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia.
43. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3, druhá veta CSP). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
44. Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.