5Obdo/28/2022

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcu MODIFIN, spol. s r.o., so sídlom Tilgnerova 16, Bratislava, IČO: 35 721 260, zast. Peter Šumšala, advokát, so sídlom kancelárie Krasovského 13, Bratislava, proti žalovanému Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne nám. 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, o zaplatenie 77.103,61 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 31Cb/15/2021, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Cob/31/2022-135 zo dňa 31. marca 2022, takto

rozhodol:

I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a.

II. Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením č. k. 31Cb/15/2021-106 (vydaným sudcom) zo dňa 12.1.2022 zamietol sťažnosť žalobcu proti uzneseniu zo dňa 13.12.2021 č.k. 31Cb/15/2021-95, vydanému vyšším súdnym úradníkom, ktorým konanie zastavil z dôvodu, že žalobca nezaplatil súdny poplatok v súdom určenej lehote.

2. Súd prvej inštancie poukázal na to, že výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola žalobcovi odoslaná do elektronickej schránky už dňa 9.11.2021, preto skutočnosť, že konateľ žalobcu ochorel na ochorenie COVID19 dňa 23.11.2021, nie je možné podľa súdu prvej inštancie považovať za relevantné, hoci výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola žalobcovi doručená dňa 25.11.2021 uplynutím úložnej lehoty. Od 9.11.2021 do 22.11.2021 mal žalobca vytvorený dostatočný časový priestor, aby si v elektronickej schránke výzvu na zaplatenie súdneho poplatku prevzal. Podľa súdu prvej inštancie bolo zrejmé, že žalobca nepostupoval obozretne pri ochrane svojich práv a rovnako tak konateľ žalobcu nepostupoval pri výkone svojej funkcie v súlade s ust. § 135a Obchodného zákonníka. Tiež žalobca žiadnymspôsobom nepreukázal, že by sa o výzve na zaplatenie súdneho poplatku dozvedel až v posledný deň lehoty, kedy bol žalobca povinný súdny poplatok zaplatiť (t.j. 6.12.2021).

3. Žalobca zaplatil súdny poplatok po uplynutí lehoty určenej vo výzve na zaplatenie súdneho poplatku, čo potvrdil aj samotný žalobca vo svojej sťažnosti. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na to, že ak existovala objektívna prekážka na strane žalobcu, znemožňujúca mu zaplatenie súdneho poplatku v určenej lehote, a pre túto prekážku zmeškal úkon, mal možnosť požiadať súd o odpustenie zmeškania lehoty, čo však žalobca nevyužil, keď podľa jeho tvrdenia prekážka brániaca mu zaplatiť súdny poplatok v lehote odpadla dňa 6.12.2021. Súdny poplatok síce žalobca zaplatil po štyroch dňoch (10.12.2021), avšak v 15 dňovej lehote (do 21.12.2021) nepožiadal súd o odpustenie zmeškania lehoty.

4. Súd prvej inštancie uzavrel, že sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o zastavení konania nie je možné považovať ani podľa obsahu za žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty podľa ust. § 122 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), pričom sťažnosť by bola aj tak podaná po uplynutí lehoty, v ktorej mohol žalobca požiadať o odpustenie jej zmeškania.

5. Voči rozhodnutiu, ktorým súd prvej inštancie zamietol sťažnosť žalobcu, podal žalobca odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) uznesením č. k. 3Cob/31/2022-135, zo dňa 31.3.2022, rozhodnutie súdu prvej inštancie v prvom výroku potvrdil a zároveň nepriznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

6. Odvolací súd dospel k názoru, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak sťažnosť žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I, č.k. 31Cb/15/2021-95 zo dňa 13.12.2021, ktorým súd zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, zamietol. Tiež sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca mal od 9.11.2021 do 22.11.2021 vytvorený dostatočný časový priestor, aby si v elektronickej schránke výzvu na zaplatenie súdneho poplatku prevzal a v tom, že žalobca nepostupoval správne, ak v súlade s § 122 CSP nepožiadal súd o odpustenie zmeškania lehoty na zaplatenie súdneho poplatku. Za danej situácie oneskorené zaplatenie súdneho poplatku však nemôže založiť splnenie podmienok pre konanie súdu a v takom prípade je povinnosťou súdu konanie zastaviť (viď napr. III. ÚS 196/2018,

IV. ÚS 235/2018 a IV. ÚS 349/2021).

7. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal včas žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodil z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP a zároveň aj podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, navrhujúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, že uznesenie súdu prvej inštancie zmení tak, že žalobcovi odpúšťa zmeškanie lehoty na zaplatenie súdneho poplatku a že súd je povinný ďalej konať, alebo aby rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

8. Dovolateľ v podanom dovolaní namietal, že odvolací súd znemožnil žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Poukázal na to, že v čase zhoršenia zdravotného stavu konateľa žalobcu (13.12.2021) vydal súd prvej inštancie uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, pričom konateľ dňa 5.1.2022 ako nie vysokoškolsky právne vzdelaná osoba pristúpil k podaniu označenému ako „sťažnosť“. Tvrdil, že z jeho obsahu bolo zrejmé, že sa jedná o preukázanie podstatných skutočností, ktoré spôsobili objektívnu nemožnosť zaplatiť súdny poplatok včas, pričom je zrejmé, že sa malo jednať o ospravedlnenie zmeškania lehoty na zaplatenie súdneho poplatku. Dovolateľ mal za to, že v uvedenom podaní je uvedené, že zmeškaný úkon - zaplatenie súdneho poplatku, bolo zo strany žalobcu uskutočnené už dňa 10.12.2021 a toto podanie spravil konateľ žalobcu dňa 5.1.2022, t.j. do 15 dní od odpadnutia prekážky, teda po zlepšení zdravotného stavu, ktoré nastalo až po 29.12.2021.

9. Ďalej tvrdil, že podanie žalobcu zo dňa 5.1.2022 mal súd prvej inštancie a následne aj odvolací súd posudzovať podľa obsahu, z ktorého vyplývalo, že sa týmto žalobca snažil v lehote 15 dní po odpadnutí prekážky uviesť dôvody, ktoré ho mali ospravedlniť zo zmeškania lehoty zaplatiť súdny poplatok. Pričom k uvedenému dňu bol zmeškaný úkon - súdny poplatok zaplatený. Oba súdy nižšej inštancie mali žalobcovi znemožniť, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Záverom uviedol, že pokiaľ žalobcovi bola do elektronickej schránky doručená výzva na zaplatenie súdneho poplatku dňa 9.11.2021 a lehota na prevzatie mala uplynúť až 24.11.2021, je konštatovanie súdu prvej inštancie a následne aj odvolacieho súdu, že žalobca mal od 9.11.2021 do 22.11.2021, t.j. 3 dni pred koncom zákonnej lehoty na prevzatie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, vytvorený dostatočný časový priestor na jej prevzatie, vecne nesprávne. Poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo/73/2018, v ktorom je uvedené, že „Prekážka nemusí trvať počas celej lehoty, ale môže nastať aj na jej konci, t.j. aj deň pred skončením lehoty“. Dovolateľ preto závery oboch súdov považuje za nesprávne a v rozpore s uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu.

11. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) ako súd dovolací v zmysle ust. § 35 CSP (ďalej aj „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu zastúpená v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť (§ 447 písm. c/ CSP).

12. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

13. Podľa ust. § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

14. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

15. Podľa ustanovenia § 431 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie v čom spočíva táto vada.( § 431 ods. 2 CSP)

16. Podľa ustanovenia § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)

17. Podľa ustanovenia § 440 CSP, dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

18. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, dôsledkom čoho by bolopopretie zmyslu a podstaty práva na spravodlivý proces.

19. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov SR. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Nesprávnym procesným postupom v zmysle § 420 písm. f/ CSP sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie) znemožňujúca strane sporu (účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017, 8Cdo/85/2018).

20. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom procese zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. To platí pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

21. Civilný sporový poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok a jeho mimoriadna povaha sa prejavuje, okrem iného, aj v prísne regulovaných predpokladoch jeho prípustnosti. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

22. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom vymedzenému dôvodu zmätočnosti skutočne došlo.

23. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (ďalej aj ZoSP), ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním žaloby, návrhu na začatie konania, dovolania alebo kasačnej sťažnosti, príslušný súd podľa § 9 vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí, spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený.

24. Podľa ust. § 14 ods. 1 ZoSP, ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie vo veciach poplatkov sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku okrem § 357 písm. a/.

25. Podľa § 14 ods. 4 ZoSP, v konaní podľa tohto zákona koná a rozhoduje vyšší súdny úradník vrátane rozhodovania o zastavení konania. Sudca v konaní koná a rozhoduje o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Ak sa sťažnosti vyhovie v plnom rozsahu, rozhodnutie nemusí obsahovať odôvodnenie.

26. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom dňa 13.12.2021 č. k. 31Cb/15/2021-95 podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch zastavil konanie žalobcu pre nezaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca sťažnosť dňa 5.1.2022, o ktorej následne súd prvej inštancie ako súd príslušný na konanie a rozhodnutie o sťažnosti (§ 248 CSP) rozhodol uznesením č.k. 31Cb/15/52021-106 zo dňa 12.1.2022, vydaným sudcom, tak, že túto zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal dňa 9.2.2022 podanie označené ako „Odvolanie“, ktorým sa domáhal zrušenia uznesenia ako celku, resp. zmeny ním označeného uznesenia tak, že sa zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku a v konaní sa bude pokračovať. Odvolací súd uznesením zo dňa 31.3.2022, č.k. 3Cob/31/2022-135 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Toto uznesenie odvolacieho súdu žalobca napadol dovolaním, doručeným súdu prvej inštancie dňa 27.7.2022.

27. Dovolací súd konštatuje, že proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 355 ods. 2 CSP). Uznesenia, proti ktorým zákon odvolanie pripúšťa, sú taxatívne vymenované v ustanovení § 357 CSP. Medzi týmito uzneseniami sa ale uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu vydanému súdnym úradníkom, nenachádza, z čoho a contrario vyplýva, že proti nemu nie je odvolanie prípustné. Prípustnosť odvolania proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku je však s účinnosťou od 1.7.2017 výslovne vylúčená ustanovením § 10 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, v zmysle ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie vo veciach poplatkov sa primerane použijú ustanovenia CSP okrem § 357 písm. a/ CSP (t. j. ustanovenia o prípustnosti odvolania proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zastavení konania).

28. Dovolací súd má za to, že zmyslom a účelom dovolania ako procesného inštitútu, a v tom dôsledku úlohou dovolacieho súdu, je preskúmať zákonnosť a vecnú správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu - t. j. či odvolací súd riadne preskúmal namietané odvolacie dôvody (odvolacie námietky) a či k nim zaujal správny právny záver - a svojou rozhodovacou činnosťou zasiahnuť do rozhodnutia odvolacieho súdu a odstrániť namietané nesprávnosti v prípade, že ich odvolací súd svojím procesným postupom sám nenapravil. Ak však zákon vylučuje prípustnosť odvolania proti konkrétnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie, odvolací súd nemá zákonnú možnosť vytýkané chyby a nedostatky preskúmať a ich prípadný výskyt napraviť.

29. Ak zákon proti určitému typu súdneho rozhodnutia vyhlási riadny opravný prostriedok za právne neúčinný (t. j. že sa ním v danom prípade nemožno úspešne domáhať nápravy chýb a nedostatkov pred súdom nižšej inštancie), nemôže byť právne účinným ani mimoriadny opravný prostriedok. Inak by právna úprava riadneho opravného prostriedku pre tento typ súdneho rozhodnutia v inštančnom postupe stratila svoj význam a zmysel, bola by v rozpore so zásadou vylúčenia tzv. redundancie (nadbytočnosti v právnom poriadku) a s princípom prezumpcie racionálneho zákonodarcu, ktorý je nevyhnutným predpokladom existencie právnej istoty a právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a zároveň by sa tým poprela účelnosť práva ako základná právna hodnota.

30. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd uvádza, že ak zákon proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vylučuje prípustnosť odvolania (nepripúšťa odvolanie) ako riadneho opravného prostriedku, tým skôr je vylúčená i prípustnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. V nadväznosti na danú vec z uvedeného vyplýva, že ak zákon proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku nepripúšťa odvolanie, nemožno proti tomuto rozhodnutiu úspešne podať ani dovolanie.

31. Dovolací súd zároveň dáva do pozornosti aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Obo/14/2018 uvedené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 82/2018, podľa ktorého „Konanie o súdnych poplatkoch s účinnosťou od 1. júla 2017,vrátane vydania uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, je jendoinštančné a vedie sa výlučne na súde prvej inštancie. Proti uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, ktoré bolo vydané po 1. júli 2017, nie je prípustné odvolanie a ani dovolanie. Zároveň dovolací súd poukazuje na nesprávnosť procesného postupu odvolacieho súdu, keď o odvolaní žalobcu rozhodol podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Z vyššie uvedeného možno dospieť k tomu, že odvolací súd mal správne odvolanie žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým sa rozhodlo o sťažnosti odmietnuť, pretože Civilný sporový poriadok odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o sťažnosti, podľa § 357 CSP nepripúšťa. Pokiaľ teda v prejednávanej veci odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil, nepostupoval síce procesne správne, avšak takéto pochybenie, nemôže viesť k záveru o založení prípustnosti dovolania voči takémuto rozhodnutiu. Nesprávny procesný postup nemal vplyv na vecnú správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia.

32. Ústavný súd Slovenskej republiky už viackrát (napr. II. ÚS 224/2018, II. ÚS 105/2018,

II. ÚS 134/2015, II. ÚS 361/2015) zdôraznil, že rozhodovanie o súdnych poplatkoch (napr. o oslobodení od súdnych poplatkov, o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku a pod.) spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok sekundárne dotýka účastníka konania, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na podstatu konania v zásade nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Rozhodovanie o súdnych poplatkoch, o naplnení zákonom ustanovených predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov, o následkoch nepriznania oslobodenia od povinnosti zaplatiť súdny poplatok alebo o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku - spadá podľa ústavného súdu výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.

33. Podporne tiež dovolací súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, a to na rozhodnutie, sp. zn. III. ÚS 59/2000 zo dňa 16.3.2000, podľa ktorého platobná nedisciplína účastníka konania je už sama osebe očividne nežiaduca okrem iného preto, lebo všeobecné súdy v ich agende zbytočne zaťažuje a ak účastník konania v tejto nedisciplíne napriek výzve a upozorneniu na procesné dôsledky spojené s nedodržaním výzvy pokračuje, ide o konanie (opomenutie), za ktoré musí niesť procesnú zodpovednosť, najmä ak bola lehota ustanovená všeobecným súdom dostatočná.

34. Dovolateľ v dovolaní zároveň vyvodzoval prípustnosť dovolania aj z ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, pričom však z obsahu jeho dovolania zásadne vyplýva, že svoje námietky odôvodňoval len vadami zmätočnosti podľa ust. § 420 písm. f/ CSP, z ktorých bola zrejmá len jeho všeobecná nespokojnosť s vyvodením iných skutkových zistení a záverov súdmi nižších inštancií.

35. Dovolací súd uzatvára, že prípustnosť dovolania žalobcu proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd, ako vecne správne potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o sťažnosti podanej proti rozhodnutiu súdneho úradníka o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, nie je daná, pretože prípustnosť odvolania je v danom prípade zákonom výslovne vylúčená, pričom túto nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 420 CSP, ani z ustanovenia § 421 CSP, a preto dovolanie žalobcu, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, odmietol dovolací súd podľa § 447 písm. c/ CSP.

36. Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel dovolací súd k záveru, že v podmienkach danej veci k naplneniu tvrdeného dôvodu prípustnosti dovolania ani podľa ust. § 420 písm. f/ CSP, ani podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, nedošlo. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.

37. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP tak, že žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva, pretože žalovanému v dovolacom konaní žiadne trovy dovolacieho konania nevznikli.

38. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.