5Obdo/26/2023

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v konaní o uložení pokuty podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len: „Zákon o RPVS"), v právnej veci oprávnenej osoby, AK Dlhopolec s.r.o., so sídlom Nám. SNP 27, 960 01 Zvolen, IČO: 36 867 306 (ďalej len: „Oprávnená osoba") a partnera verejného sektora, MABONEX SLOVAKIA spol. s r.o., so sídlom Krajinská cesta 3, 921 01 Piešťany, IČO: 31 428 819 (ďalej len: „Partner verejného sektora"), v mene ktorého v relevantnom čase ako štatutárny orgán konali konatelia: Ing. C. T., trvale bytom G. XXX XX E. a B. D., trvale bytom B., adresa na doručovanie: O. (ďalej len: „Konatelia"), všetci zastúpení Mgr. Zuzanou Klúzovou, advokátkou, so sídlom: Námestie SNP 27, 960 01 Zvolen, IČO: 52 164 101, o dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 18.07.2023, sp. zn. 13Cob/34/2023, takto

rozhodol:

I. Podľa čl. 19 ods. 3 písm. b) Zmluvy o Európskej únii (ďalej ako „ZoEÚ) a podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ako: „ZoFEÚ“) p r e d k l a d á Súdnemu dvoru Európskej únie nasledovné prejudiciálne otázky:

1) Majú sa ustanovenia čl. 26 v spojení s čl. 49 a čl. 114 ZoFEÚ a čl. 57 v spojení s čl. 58 Smernice EP a Rady 2014/24/EÚ z 26. februára 2014 o verejnom obstarávaní a o zrušení smernice 2004/18/ES (ďalej len „smernica 2014/24/EÚ“) a čl. 3 v spojení s čl. 38 a čl. 41 Smernice EP a Rady 2014/23/EÚ z 26. februára 2014 o udeľovaní koncesií (ďalej len „ smernica 2014/23/EÚ“) vykladať tak, že bránia právnej úprave o akú ide v tejto veci, ktorá uloženie pokuty podľa § 13 Zákona o RPVS a jej nezaplatenie spája s vylúčením z uzatvárania zmlúv a koncesných zmlúv s verejným sektorom (tak na základe výsledkov verejného obstarávania, ako aj mimo verejného obstarávania), iba v dôsledku (a teda z dôvodu) výmazu z Registra partnerov verejného sektora (ďalej ako: „RPVS“)? 2) V prípade, ak odpoveď na prvú otázku je kladná, je potrebné vyššie uvedené ustanovenia čl. 26 v spojení s čl. 49 a čl. 114 ZoFEÚ a čl. 57 v spojení s čl. 58 smernice 2014/24/EÚ a čl. 3 v spojení s čl. 38 a čl. 41 smernice 2014/23/EÚ vykladať tak, že bránia uloženiu pokuty podľa § 13 ods. 1 písm. a) Zákona o RPVS, ktorej nezaplatenie môže viesť k výmazu z RPVS? 3) V prípade, ak odpoveď na prvú otázku je negatívna, má sa ustanovenie čl. 49 Charty základných práv EÚ (ďalej len „Charta“) a z neho vyplývajúca zásada primeranosti trestu vykladať tak, že bráni právnejúprave o akú ide v tejto veci, ktorá nezaplatenie pokuty uloženej partnerovi verejného sektora automaticky, bez možnosti zohľadnenia závažnosti deliktu (nezákonného konania), individuálnych okolností jeho spáchania a dôvodov nezaplatenia pokuty, spája s jeho výmazom z RPVS a nemožnosťou jeho zápisu do RPVS po dobu dvoch rokov od výmazu? 4) Majú sa ustanovenia čl. 49 Charty a zásada primeranosti trestu vykladať tak, že bránia právnej úprave o akú ide v tejto veci, podľa ktorej orgán ukladajúci pokutu partnerovi verejného sektora automaticky uloží pokutu vo výške hospodárskeho prospechu, bez toho, aby tento orgán mohol diferencovať, aký delikt je dôvodom uloženia sankcie a bez toho, aby vedel zohľadniť ďalšie negatívne právne dôsledky (sankcie), ktoré prípadne pre sankcionovanú osobu nastanú po uložení pokuty? 5) Majú sa ustanovenia čl. 49 Charty a zásada zákonnosti a primeranosti trestu a zásada právnej istoty vykladať tak, že bránia právnej úprave o akú ide v tejto veci, podľa ktorej sa uloží pokuta vo výške hospodárskeho prospechu bez toho, aby samotná právna úprava explicitne určila základné parametre pre jeho určenie, pokiaľ ide o základ, z ktorého sa hospodársky prospech vypočíta a pokiaľ ide o obdobie dosiahnutia tohto hospodárskeho prospechu? 6) Majú sa ustanovenia čl. 49 Charty a zásada zákonnosti trestného činu a zásada právnej istoty vykladať tak, že bránia právnej úprave o akú ide v tejto veci, podľa ktorej právnym dôvodom uloženia sankcie je nedodržanie požiadavky nestrannosti oprávnenej osoby, bez podrobnejšieho určenia kritérií, na základe ktorých je potrebné túto nestrannosť hodnotiť?

II. Konanie podľa § 162 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku p r e r u š u j e.

Odôvodnenie

Informácia o dotknutej vnútroštátnej právnej úprave a relevantných ustanoveniach vnútroštátneho zákona: 1. V Slovenskej republike bol prijatý Zákon o RPVS, ktorým bol zriadený RPVS. Osoby, ktoré majú resp. chcú mať majetkové vzťahy s verejným sektorom a ktoré v dôsledku toho prijímajú finančné prostriedky z verejných zdrojov (vrátane európskych fondov), prípadne nadobúdajú majetok alebo iné práva majetkového charakteru na základe zmluvy (uzatvorenej v procese verejného obstarávania alebo mimo procesu verejného obstarávania), pokiaľ hodnota tohto plnenia majetkového charakteru presahuje zákonom stanovený limit (100 000 eur v prípade jednorazovo poskytnutého plnenia zo zmluvy a 250 000 eur v prípade viacerých čiastkových alebo opakujúcich sa plnení zo zmluvy) majú povinnosť byť zapísané v RPVS, a to aspoň po dobu trvania takejto zmluvy s verejným sektorom.

2. Úmyslom zákonodarcu bolo zaviesť transparentnosť do majetkových vzťahov, ktoré sa týkajú verejných financií alebo majetku patriaceho tzv. verejnému sektoru, teda najmä štátu, obciam, vyšším územným celkom, verejnoprávnym inštitúciám a pod. Osobu, ktorá má záujem vstupovať do majetkových vzťahov so štátom, samosprávou resp. verejným sektorom tento zákon označuje pojmom partner verejného sektora. Jedným z údajov, ktoré sa do RPVS zapisujú je aj údaj o konečnom užívateľovi výhod (ďalej ako „KUV“), keďže deklarovaným účelom zákona je transparentnosť v otázke, ktoré osoby benefitujú z obchodov s verejným sektorom. Zákon o RPVS pritom stanovil, že partner verejného sektora nemôže požiadať o zápis do RPVS sám, ale musí sa obrátiť na nezávislú osobu (napr. advokáta, notára, banku, daňového poradcu, audítora), ktorý bude spoluzodpovedný za identifikáciu a overenie KUV tohto partnera verejného sektora a po vykonaní overenia podá návrh na zápis do RPVS. Zákon o RPVS túto nezávislú osobu označuje pojmom oprávnená osoba, a z titulu jej postavenia (napr. notár, advokát, daňový poradca) na ňu kladie požiadavku, aby overenie KUV vykonala s odbornou starostlivosťou.

3. Podľa § 19 písm. c) prvej vety Zákona o RPVS oprávnená osoba nesmie vykonávať úkony podľa tohto zákona, ak má akýkoľvek vzťah k partnerovi verejného sektora alebo

k členom jeho orgánov, ktorý by mohol spochybniť jej nestrannosť, najmä ak je personálne alebo majetkovo prepojená s partnerom verejného sektora; vzťahom, ktorý by mohol spochybniť nestrannosť oprávnenej osoby, nie je vzťah partnera verejného sektora a oprávnenej osoby pri výkone jej činnosti podľa osobitných predpisov.

4. Podľa § 13 ods. 1 Zákona o RPVS, ak sa v návrhu na zápis uvedú nepravdivé alebo neúplné údaje o konečnom užívateľovi výhod alebo verejných funkcionároch podľa § 4 ods. 4 písm. f), nie je splnená povinnosť podať návrh na zápis zmeny zapísaných údajov týkajúcich sa konečného užívateľa výhod v lehote podľa § 9 ods. 1 alebo sa poruší zákaz podľa § 19, registrujúci orgán uloží a) partnerovi verejného sektora pokutu vo výške hospodárskeho prospechu, ktorý partner verejného sektora získal; ak hospodársky prospech nemožno zistiť, registrujúci orgán uloží pokutu od 10 000 eur do 1 000 000 eur, b) osobe, ktorá je štatutárnym orgánom, alebo členom štatutárneho orgánu partnera verejného sektora v čase porušenia povinnosti podľa úvodnej vety pokutu od 10 000 eur do 100 000 eur; členovia štatutárneho orgánu zodpovedajú za zaplatenie pokuty podľa predchádzajúcej vety spoločne a nerozdielne. Podľa § 13 ods. 4 Zákona o RPVS registrujúci orgán uloží oprávnenej osobe pokutu od 10 000 do 100 000 eur, ak poruší zákaz podľa § 19. Podľa § 13 ods. 6 Zákona o RPVS pri ukladaní pokuty registrujúci orgán prihliada najmä na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti.

Predmet vnútroštátneho konania a relevantné skutkové okolnosti: 5. Okresný súd Žilina uznesením zo dňa 03.10.2022, č. k. 5PPok/1/2019-288, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 21.02.2023, č. k. 5PPok/1/2019-349, podľa § 13 Zákona o RPVS uložil Partnerovi verejného sektora pokutu vo výške 20 000 eur, uložil Konateľom, ktorí konali v mene Partnera verejného sektora v relevantnom čase ako štatutárny orgán pokutu vo výške 10 000 eur, ktorú sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne a uložil Oprávnenej osobe pokutu vo výške 20 000 eur. Proti uvedenému rozhodnutiu Okresného súdu Žilina podali účastníci konania odvolanie.

6. Krajský súd v Žiline o odvolaní rozhodol uznesením zo dňa 18.07.2023, sp. zn. 13Cob/34/2023, tak, že odvolaniu nevyhovel a napadnuté uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa 03.10.2022, č. k. 5PPok/1/2019-288, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 21.02.2023, č. k. 5PPok/1/2019-349, potvrdil. Proti uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline podali Partner verejného sektora, Konatelia a Oprávnená osoba spoločne dovolanie, na rozhodnutie o ktorom je príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky.

7. Dovolatelia namietajú, že pri ukladaní sankcie Partnerovi verejného sektora súdy (okresný a krajský) v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia rozhodli v rozpore so základnými princípmi trestania, uložili trest nie podľa zákonných kritérií, ale podľa kritérií, ktoré zákon nepozná.

8. Súd prvého stupňa za účelom zistenia hospodárskeho prospechu pribral do konania znalca. Zo znaleckého posudku vyplynulo, že hospodársky prospech Partnera verejného sektora za obdobie od jeho zápisu do RPVS do začatia konania o uložení pokuty bol záporný (mínus 295 850,65 eur). Pritom, celkový hospodársky výsledok Partnera verejného sektora zo všetkých obchodných transakcií za to isté obdobie bol kladný. V nadväznosti na uvedené účastníci namietajú, že vzhľadom na zistenú stratu Partnerovi verejného sektora pokuta byť uložená nemala. Namietajú, že hospodársky prospech Partnera verejného sektora bol zistený bez pochybností, preto súdy nesprávne na vec aplikovali druhú časť ustanovenia § 13 ods. 1 písm. a), (citovaného vyššie, v bode 4 tohto uznesenia), ktorá sa podľa dovolateľov má aplikovať iba v prípade, ak hospodársky prospech nemožno zistiť.

9. Dovolaním ďalej namietajú, že súdy (okresný a krajský) rozhodli nezákonne aj o uložení pokuty pre Konateľov a Oprávnenú osobu v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia vzťahu medzi Partnerom verejného sektora a Oprávnenou osobou. Účastníci namietajú, že Partner verejného sektora a Oprávnená osoba okrem vzťahu advokát-klient nemajú iné prepojenie (nemajú spoločné aktíva, jeden k druhému nemajú postavenie ovládajúcej-ovládanej osoby či blízkej osoby, blízkymi osobami nie sú ani osoby vykonávajúce funkciu ich štatutárnych orgánov). Súdy pri ukladaní sankcie odôvodnili porušenie zákazu upraveného v ustanovení § 19 písm. c) Zákona o RPVS (citovaného vyššie, v bode 3 tohto uznesenia) tým, že spoločník a konateľ Oprávnenej osoby (JUDr. Ivan Dlhopolec) so spoločníkom a konateľom Partnera verejného sektora (Ing. C. T.) boli spoločníkmi a konateľmi spoločnosti JAM Group s.r.o. (pôvodné obchodné meno Prvá dražobná spoločnosť, s.r.o.) a táto ich spoločná účasť ako spoločníkov a konateľov v tretej obchodnej spoločnosti je objektívne spôsobilá vyvolať pochybnosti o nestrannosti Oprávnenej osoby. Pri posudzovaní nestrannosti sa súdy inšpirovali judikatúrou vo veci posudzovania nestrannosti sudcov na účely rozhodovania o ich vylúčení resp. nevylúčení z konania. Účastníci uvádzajú, že hoci je pravdou, že konateľ a spoločník Partnera verejného sektora a konateľ a spoločník Oprávnenej osoby spolu založili v roku 2012 obchodnú spoločnosť (pod obchodným menom Prvá dražobná spoločnosť, s.r.o.), zároveň v konaní dokladovali, že táto obchodná spoločnosť nebola ekonomicky aktívna (nevykonala žiadne zdaniteľné plnenie, nevystavila žiadnu faktúru, nemala založený účet v banke) a účel, na ktorý bola založená sa nerealizoval. Dovolaním namietajú, že Oprávnená osoba nie je sudcom, činnosť oprávnenej osoby je činnosť sui generis upravená zákonom, pričom zo Zákona o RPVS nevyplýva, že na oprávnenú osobu sa pokiaľ ide o jej nestrannosť majú aplikovať kritériá kladené ako požiadavky na objektívnu nestrannosť sudcu. Účastníci v dovolaní tvrdia, že pri zápise do RPVS sa dobromyseľne riadili výkladom zákona, dôvody subjektívnej nestrannosti nezistili, aj s ohľadom na ekonomickú neaktívnosť obchodnej spoločnosti založenej konateľom a spoločníkom Partnera verejného sektora a konateľom a spoločníkom Oprávnenej osoby tento ich vzťah považovali za formálny. Dovolaním namietajú, že súdy vec nesprávne právne posúdili, keď na vec (pre nich neočakávane) uplatnili požiadavky na objektívnu nestrannosť sudcu. Tvrdia, že každý by mal mať možnosť oboznámiť sa s tým čo je považované za delikt a aká sankcia bude dôsledkom zakázaného správania.

10. Dovolaním bol Najvyšší súd Slovenskej republiky povolaný posúdiť správnosť aplikácie ustanovení § 13 ods. 1 a § 19 písm. c) Zákona o RPVS v uvedenej veci a správnosť právneho posúdenia otázky ukladania a výšky sankcie a otázky nestrannosti Oprávnenej osoby súdmi nižšieho stupňa. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa domnieva, že právne otázky vyplývajúce z dovolania nie je možné posúdiť izolovane iba z hľadiska aplikácie § 13 ods. 1 a § 19 písm. c) Zákona o RPVS, ale aj z hľadiska ostatných ustanovení tohto zákona, v kontexte účelu a dôvodov prijatia tohto zákona a vzniku RPVS.

11. Totižto, hoci priamym predmetom súdneho konania v dotknutej veci je uloženie finančnej sankcie (pokuty) podľa § 13 Zákona o RPVS, nie je podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky možné opomenúť, že uloženie finančnej sankcie môže mať pre partnerov verejného sektora, osoby zastávajúce funkciu štatutárneho orgánu a pre oprávnené osoby aj ďalšie právne dôsledky - či už vo vzťahu k trvaniu zápisu v RPVS, alebo pokiaľ ide o ručenie oprávnenej osoby za zaplatenie pokuty štatutárnym orgánom alebo pokiaľ ide o zánik možnosti zastávať funkcie (výkonné alebo dozorné) v právnických osobách pre osoby, ktoré vykonávali funkciu štatutárneho orgánu partnera verejného sektora. Ďalším dôsledkom môže byť tiež odstúpenie od zmluvy zo strany subjektu verejného sektora (teda bez ingerencie orgánu ukladajúceho sankciu). Pokiaľ ide o trvanie zápisu v RPVS: 12. Z § 13 ods. 2 Zákona o RPVS vyplýva, že registrujúci orgán vykoná výmaz zapísaného partnera verejného sektora, ak právoplatne uložil pokutu za nesplnenie povinnosti podať návrh na zápis zmeny zapísaných údajov týkajúcich sa konečného užívateľa výhod v zákonnej lehote alebo za porušenie zákazupodľa § 19 (citovaného v bode 3 tohto uznesenia) a táto pokuta nebola v lehote určenej súdom zaplatená. Ustanovenie § 13a Zákona o RPVS bráni následnému zápisu Partnera verejného sektora do RPVS po dobu dvoch rokov od jeho výmazu.

Pokiaľ ide o ručenie oprávnenej osoby: 13. Oprávnená osoba podľa § 13 ods. 5 prvej vety Zákona o RPVS ručí za zaplatenie pokuty uloženej osobe, ktorá je štatutárnym orgánom partnera verejného sektora.

Pokiaľ ide o možnosť zastávať výkonné alebo dozorné funkcie v právnických osobách pre štatutárny orgán partnera verejného sektora: 14. Ustanovenie § 14 Zákona o RPVS určuje, že rozhodnutie o pokute podľa § 13 ods. 2 je súčasne aj rozhodnutím o vylúčení podľa § 13a Obchodného zákonníka. Vylúčenou osobou je štatutárny orgán alebo členovia štatutárneho orgánu partnera verejného sektora, ktorý bol vymazaný z RPVS (podľa § 13 ods. 2). Dôsledkom rozhodnutia o vylúčení je, že vylúčení členovia štatutárneho orgánu nesmú po dobu troch rokov od právoplatnosti vykonávať funkciu člena štatutárneho orgánu alebo člena dozorného orgánu v akejkoľvek obchodnej spoločnosti alebo družstve. To platí rovnako aj pre pôsobenie ako vedúci organizačnej zložky podniku, vedúci podniku zahraničnej osoby, vedúci organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby alebo prokurista.

Pokiaľ ide o možnosť subjektu verejného sektora odstúpiť od zmluvy: 15. Subjekt verejného sektora, ktorý ako účastník zmluvy partnerovi verejného sektora poskytuje finančné prostriedky alebo majetok, práva k majetku alebo iné majetkové práva, je podľa § 15 Zákona o RPVS oprávnený odstúpiť od zmluvy, a to dňom právoplatnosti rozhodnutia o pokute.

Odôvodnenie podania prejudiciálneho návrhu, vrátane uvedenia relevantných ustanovení práva Európskej únie: 16. Hoci samotné znenie Zákona o RPVS, ani dôvodová správa predložená pri prijímaní tohto zákona neuvádzajú, že by týmto zákonom boli preberané právne akty Európskej únie (ďalej ako: „Únia“), Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že aplikácia tohto zákona má výrazný presah do viacerých oblastí upravených právom Únie.

17. Zápis v RPVS je podľa vnútroštátnej právnej úpravy podmienkou, aby sa hospodársky subjekt mohol podľa § 11 ods. 1 zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len: „Zákon o verejnom obstarávaní“) zúčastniť v procese verejného obstarávania ako uchádzač, prípadne ako subdodávateľ uchádzača. Zákon o verejnom obstarávaní do vnútroštátnej právnej úpravy Slovenskej republiky transponoval viaceré európske smernice a uvedená vnútroštátna právna úprava sa aplikuje tak na verejné obstarávanie, ktorého predpokladaná hodnota presahuje limity stanovené európskymi smernicami, ako aj na verejné obstarávania nedosahujúce tieto limity. Je teda zrejmé, že otázka zapísania resp. možnosť výmazu Partnera verejného sektora z RPVS, ako tomu je aj v prejednávanej veci, má priamy dosah aj na oblasť verejného obstarávania, ktorá jednoznačne patrí do oblastí upravených právom Únie. Najvyšší súd Slovenskej republiky navyše berie do úvahy, že z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „ SDEÚ“) vyplýva požiadavka jednotnej aplikácie pojmov a právnej úpravy Únie. Ak sa vnútroštátna právna úprava priamo a bezpodmienečne prispôsobí v riešeniach, ktoré stanovuje pre situácie, na ktoré sa nevzťahuje akt práva Únie, riešeniam prijatým týmto aktom, existuje určitý záujem Únie na tom, aby sa ustanovenia prevzaté z uvedeného aktu vykladali jednotne. To totiž umožňuje vyhnúť sa budúcim výkladovým rozdielom a zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie s týmito situáciami a so situáciami, ktoré patria do pôsobnosti uvedených ustanovení (napr. Dzodzi, C-297/88 a C-197/89, body 36 a 37, Borta, C-298/15, body 33 a 34, Tax-Fin-Lex, C-367/19, bod 21, Smetna palata na Republika Bulgaria, C-195/21, bod 43).

18. Dôvodová správa k Zákonu o RPVS potrebu zvýšenia transparentnosti v majetkových vzťahoch verejného sektora a potrebu zavedenia RPVS odôvodňuje aj tým, že v rámci verejného obstarávania jerealizovaných: „približne iba 20 % výdavkov verejného sektora“. Zákon o RPVS sa preto uplatňuje tak v prípade majetkových vzťahov, ktoré vznikajú na základe zmluvy uzatvorenej na základe výsledkov verejného obstarávania, ako aj na zmluvy, ktoré je možné uzatvoriť bez verejného obstarávania. Bez zápisu v RPVS, resp. po dobu dvoch rokov od „sankčného“ výmazu z RPVS, dotknutá fyzická alebo právnická osoba nemôže (ani mimo režimu verejného obstarávania) vstupovať do majetkových vzťahov s verejným sektorom, poberať finančné prostriedky z európskych fondov (s výnimkou Európskeho poľnohospodárskeho záručného fondu), ani sa uchádzať o uzatvorenie zmluvy v prípade, ak by hodnota majetkového plnenia z takejto zmluvy presiahla Zákonom o RPVS stanovený limit. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za podstatné, že Zákon o RPVS vytvára osobitné požiadavky, ktoré možno považovať za bariéru v prístupe k verejným financiám, vrátane európskych fondov a k uzatváraniu zmlúv majetkového charakteru (v režime verejného obstarávania aj mimo režim verejného obstarávania) pre všetky podnikajúce resp. ekonomicky aktívne osoby, bez ohľadu na to, či majú bydlisko alebo sídlo v Slovenskej republike alebo v inom členskom štáte, prípade aj v nečlenskom štáte EÚ. Tieto osoby, ktoré majú záujem uzatvárať zmluvy so subjektmi verejného sektora, sa musia obrátiť na „sprostredkovateľa“, teda oprávnenú osobu, ktorej musia poskytnúť súčinnosť, v rámci ktorej k overeniu KUV musia poskytnúť viacero údajov, z ktorých mnohé už figurujú v iných evidenciách (v SR napr. Obchodný register), a ktoré môžu byť z pohľadu tejto osoby citlivé (osobné údaje, údaje týkajúce sa svojej majetkovej štruktúry, riadiacej štruktúry, údaje potenciálne podliehajúce obchodnému tajomstvu). Návrh na zápis do RPVS môžu podať iba prostredníctvom tohto sprostredkovateľa, ktorý tieto služby poskytuje odplatne. Zákon o RPVS navyše požaduje, aby k overeniu identifikácie KUV prostredníctvom oprávnenej osoby došlo nie len pri prvom zápise do RPVS, ale aj pri návrhu na zápis zmeny KUV, k 31. decembru kalendárneho roka a v ďalších prípadoch. Uvedená administratívna a ekonomická záťaž môže odrádzať potenciálnych záujemcov, osobitne záujemcov s bydliskom alebo sídlom v inom členskom štáte, od ekonomickej aktivity na základe zmlúv s verejným sektorom, teda môže predstavovať bariéru slobode podnikania, voľného pohybu tovaru, slobode poskytovania služieb v rámci Únie. Ako vyplýva z judikatúry SDEÚ, keď členský štát prijme opatrenie, ktoré predstavuje výnimku zo základnej slobody zaručenej ZoFEÚ (napr. voľný pohyb tovaru, osôb, služieb, kapitálu), toto opatrenie patrí do pôsobnosti práva Únie (napr. Online Games a i., C-685/15, bod 56, ECOTEX BULGARIA, C-544/19, bod 87).

19. V kontexte pokút a potenciálnych ďalších právnych dôsledkov uloženia pokuty podľa § 13 Zákona o RPVS má Najvyšší súd Slovenskej republiky za to, že aplikácia Zákona o RPVS má vplyv na prístup k finančným prostriedkom z európskych fondov, s výnimkou Európskeho poľnohospodárskeho záručného fondu, ako aj na uplatňovanie práva Únie, vrátane základných práv a slobôd. Ide najmä o dôsledky v oblasti fungovania vnútorného trhu (čl. 26 ods. 2 ZoFEÚ), voľného pohybu osôb, tovaru, služieb a kapitálu (napr. čl. 49 ZoFEÚ), aproximácie práva (čl. 114 ZoFEÚ), ako aj základných slobôd, ktoré tvoria podstatu spoločného trhu, najmä slobody podnikania (čl. 16 Charty). Vzhľadom na charakter sankcionovaného porušenia zákona a stupeň prísnosti sankcie má Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež za to, že v prejednávanej veci ide o sankciu trestnej povahy, a preto je pri jej ukladaní potrebné uplatňovať aj zásady zákonnosti a primeranosti trestných činov a trestov (čl. 49 Charty).

20. Do RPVS sa okrem iných údajov zapisujú aj údaje o KUV, s cieľom zvyšovania transparentnosti právnych vzťahov, do ktorých vstupuje verejný sektor, tým, že má odkrývať vlastnícke a riadiace štruktúry subjektov "obchodujúcich" so štátom, vrátane samosprávy. Pojem KUV si zákon o RPVS „prepožičiava“ zo zákona č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „AML zákon“), ktorý slúži ako transpozičný nástroj pre smernicu 2015/849 a v ktorom sa uvádza charakteristika KUV a postup pri jeho identifikácii. Ide teda o pojem zavedený právom Únie v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí afinancovaniu terorizmu, s cieľom identifikovať akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá ovláda právny subjekt alebo nad ním vykonáva kontrolu. Smernica 2015/849 vyžadovala aj zavedenie centrálneho registra, v ktorom by sa uchovávali údaje o KUV. Týmto registrom je v Slovenskej republike Register právnických osôb, ktorý vedie Štatistický úrad Slovenskej republiky. Tento register nie je prepojený s RPVS a aj keď Zákon o RPVS odkazuje na definíciu KUV tak ako ju zavádza smernica 2015/849 a AML zákon, zároveň ukladá oprávnenej osobe ako osobe povinnej identifikovať KUV u osoby, ktorú registruje do RPVS, povinnosť konať nestranne a s odbornou starostlivosťou, zaobstarať si o predmete zápisu do registra všetky dostupné informácie a tieto vyhodnotiť. Ide teda o dva systémy identifikácie KUV. Z toho môže v praxi nastať situácia, že KUV podľa smernice 2015/849 a AML zákona a KUV podľa Zákona o RPVS nebudú totožné subjekty. Navyše spôsob zverejňovania údajov o KUV v RPVS, najmä zverejnenie celého znenia „verifikačného dokumentu“ online a jeho dostupnosť komukoľvek zo širokej verejnosti podľa nášho názoru nezabezpečuje takú ochranu základných práv a slobôd ako to vyžaduje čl. 7 a 8 Charty v kontexte rozsudku Luxembourg Business Registers C-37/20. V právnom prostredí Slovenskej republiky reálne koexistujú vedľa seba dva registre obsahujúce údaje o KUV, pričom údaje z Registra konečných užívateľov výhod v pôsobnosti Štatistického úradu Slovenskej republiky sú prístupné len povinným osobám podľa § 5 AML zákona po podaní žiadosti a údaje o KUV uverejnené v RPVS v pôsobnosti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky sú dostupné online komukoľvek zo širokej verejnosti. Uvedená situácia by nemala byť prípustná aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a pôsobnosť, si v zásade vyžaduje v celej Európskej únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať kontext tohto ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou (pozri napr. rozsudky Saudaçor, C-174/14 bod 52; Česká republika/Komisia, C-4/17 P bod 43).

21. Po zohľadnení uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že v záujme eurokonformného výkladu príslušných ustanovení Zákona o RPVS považuje za vhodné a potrebné obrátiť sa na SDEÚ a predložiť prejudiciálne otázky uvedené vo výroku I. tohto uznesenia.

K prvej, druhej a tretej otázke: 22. Zákon o RPVS okrem iného novelizoval aj Zákon o verejnom obstarávaní a zaviedol povinnosť verejného obstarávateľa zohľadňovať pri verejnom obstarávaní, či uchádzač, ako aj subdodávateľ uchádzača je zapísaný v RPVS. Uvedená právna úprava sa pritom aplikuje aj na osoby s bydliskom alebo sídlom v inom členskom štáte (ako bolo ozrejmené v bode 18 tohto uznesenia). Smernica 2014/24/EÚ v čl. 57 stanovuje obligatórne a fakultatívne dôvody vylúčenia z verejného obstarávania a v čl. 58 aj ďalšie podmienky účasti na verejnom obstarávaní, ktoré sa môžu týkať spôsobilosti vykonávať odbornú činnosť, ekonomického a finančného postavenia a technickej a odbornej spôsobilosti, a to za predpokladu, že sú primerané a súvisia s predmetom zákazky. Jedným z dôvodov vylúčenia z verejného obstarávania síce je aj pranie špinavých peňazí alebo financovanie terorizmu, ako však bolo uvedené, Zákon o RPVS nebol prijatý za účelom transponovania smernice 2015/849. Navyše, v prejednávanej veci ani nebola preukázaná nesprávnosť údajov o KUV Partnera verejného sektora. Obdobne smernica 2014/23/EÚ v čl. 3 zakotvuje zásadu rovnakého zaobchádzania, nediskriminácie a transparentnosti, v čl. 38 upravuje výber a kvalitatívne hodnotenie záujemcov o koncesiu (vrátane obligatórnych a fakultatívnych dôvodov vylúčenia hospodárskeho subjektu) a v čl. 41 upravuje kritériá na vyhodnotenie ponúk, ktoré majú byť v súlade so zásadami ustanovenými v čl. 3 a majú zabezpečiť posúdenie ponúk v podmienkach účinnej hospodárskej súťaže. Odpovede na prvé tri otázky považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za kľúčové k posúdeniu, či potenciálny výmaz z RPVS ako sekundárny následok nezaplatenia pokuty uloženej Partnerovi verejného sektora, je v súlade s právom Únie upravujúcim fungovanie spoločného vnútorného trhu a s právom Únie upravujúcim oblasť verejného obstarávania.

K tretej, štvrtej, piatej otázke: 23. Zákon o RPVS v § 13 ods. 1 ustanovil ako primárnu sankciu pokutu, avšak následne v ďalších ustanoveniach upravil aj ďalšie právne dôsledky, ktoré v dôsledku uloženia pokuty môžu Partnerovi verejného sektora, Oprávnenej osobe a Konateľom vzniknúť. Definovanie toho, aké správanie, konanie prípadne nekonanie môže byť sankcionované a aká sankcia za toto právne reprobované správanie hrozí by malo spĺňať požiadavky na istú mieru presnosti, predvídateľnosti. Výška a závažnosť sankcie by tiež mala zodpovedať závažnosti deliktu a odrážať následky, ktoré boli deliktom spôsobené iným osobám alebo verejnému záujmu chránenému zákonom. V súvislosti s pokutou uloženou v prejednávanej veci preto Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za dôležité zvážiť požiadavky vyplývajúce z princípov právneho štátu a právnej istoty a otázku primeranosti sankcie za spáchaný delikt, ktoré vyplývajú aj z práva Únie (napr. rozsudok Landespolizeidirektion Steiermark a i. (Machines a sous), C-231/20 bod 45).

24. Ustanovenie § 13 ods. 1 písm. a) upravuje viacero samostatných konaní, ktoré sa majú posudzovať ako delikt - uvedenie nepravdivých alebo neúplných údajov o KUV alebo verejných funkcionároch SR, ktorí sú súčasťou vlastníckej štruktúry alebo riadiacej štruktúry partnera verejného sektora, nesplnenie povinnosti podať návrh na zápis zmeny údajov týkajúcich sa KUV v lehote 60 dní odo dňa, kedy k zmene došlo, porušenie zákazu vykonávať úkony oprávnenej osoby z dôvodov spochybňujúcich nestrannosť. Pre všetky uvedené delikty stanovuje tú istú sankciu, bez ohľadu na individuálne okolnosti konkrétneho partnera verejného sektora, konkrétnej oprávnenej osoby, spôsob a závažnosť spáchania uvedeného deliktu a následky, ktoré boli spôsobené na verejnom záujme. Konkrétne v prejednávanej veci nebolo preukázané a ani namietané, že údaj o KUV (ktorý má byť kľúčový pre transparentnosť v majetkových vzťahoch verejného sektora) zapísaný o Partnerovi verejného sektora v RPVS nie je správny resp. úplný. Spochybňovaná je iba nestrannosť Oprávnenej osoby.

25. Zákon o RPVS primárne predpokladá uloženie pokuty vo výške hospodárskeho prospechu, ktorý partner verejného sektora získal, bez možnosti moderácie. V súvislosti so zásadou primeranosti zákon na jednej strane síce obsahuje ustanovenie umožňujúce orgánu ukladajúcemu pokutu prihliadať na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti (§ 13 ods. 6, citovaný v bode 4 tohto uznesenia), no na strane druhej ten istý zákon vyžaduje, aby pokuta bola uložená presne vo výške hospodárskeho prospechu bez akéhokoľvek zohľadnenia okolností, na základe ktorých k uloženiu pokuty dochádza. V prípade, ak hospodársky prospech nie je možné zistiť, zákon predpokladá uloženie pokuty vo výške od 10 000 eur do 1 000 000 eur. K aplikácií individuálneho posúdenia podľa § 13 ods. 6 Zákona o RPVS teda môže prakticky dôjsť iba v prípade, ak výšku hospodárskeho prospechu nie je možné zistiť a ukladá sa pokuta v zákonnom rozmedzí. Pokiaľ ide o spôsob uloženia sankcie podľa hospodárskeho prospechu, nemožnosť zohľadnenia individuálnych okolností spáchania konkrétneho deliktu, jeho závažnosti a následkov, ktoré boli spôsobené na verejnom záujme, absencia hornej hranice výšky takejto sankcie a nemožnosť moderácie jej výšky orgánom, ktorý túto sankciu ukladá, vyvoláva pochybnosti o primeranosti takejto sankcie. Osobitne, keď zoberieme do úvahy, že následne dotknutému partnerovi verejného sektora hrozia aj ďalšie negatívne dôsledky (výmaz z RPVS, odstúpenie od zmluvy), o ktorých príslušný orgán v čase rozhodovania o uložení sankcie nevie predpokladať, či nastanú, a v prípade odstúpenia od zmluvy ani sankcionovaná osoba týmto dôsledkom nemôže svojím konaním zabrániť (keďže oprávnenie odstúpiť od zmluvy patrí subjektu verejného sektora, teda druhej zmluvnej strane).

26. Samotné znenie Zákona o RPVS navyše výslovne neurčuje, či ide o hospodársky prospech získaný na základe zmluvy prípadne zmlúv s verejným sektorom (teda zo zmluvy prípadne zmlúv, u ktorých podmienkou ich uzatvorenia bol zápis v RPVS) alebo sa má zohľadniť hospodársky výsledok celej obchodnej a ekonomickej činnosti sankcionovaného. Rovnako tak Zákon o RPVS výslovne neuvádza ani obdobie, v rámci ktorého sa má hospodársky prospech sankcionovaného skúmať, či ide o obdobie od zápisu

do RPVS, alebo od uzatvorenia zmluvy alebo obdobie kalendárneho roku predchádzajúceho roku, v ktorom je sankcia ukladaná. Konajúce súdy nižšieho stupňa (okresný a krajský) sa pri výklade pojmu hospodársky prospech opreli o dôvodovú správu k Zákonu o RPVS a za hospodársky prospech považovali zisk, ktorý bol Partnerom verejného sektora vytvorený z relevantných transakcií s verejným sektorom, a to v období od zápisu Partnera verejného sektora do RPVS do začatia konania o uložení sankcie. Je preto dôvodné položiť si otázku, či existencia dôvodovej správy resp. uplatnenie výkladu v súlade s dôvodovou správou k Zákonu o RPVS z pohľadu sankcionovaného účastníka spĺňa požiadavku právnej istoty a či nenarúša právo sankcionovaného vopred vedieť, aký trest mu v prípade spáchania deliktu hrozí. Osobitne, keď v súdenom prípade z nariadeného znaleckého dokazovania vyplynulo, že hospodárskym výsledkom obchodovania Partnera verejného sektora s verejným sektorom bola strata vo výške 295 850,65 eur, no celkový výsledok obchodnej a ekonomickej činnosti Partnera verejného sektora (s verejným sektorom aj so subjektmi mimo verejného sektora) bol kladný, teda dosiahnutie zisku. V prejednávanej veci po zistení negatívneho hospodárskeho výsledku z obchodovania s verejným sektorom konajúce súdy (okresný a krajský) následne pristúpili k uloženiu sankcie na základe § 13 písm. a) druhej časti vety za bodkočiarkou Zákona o RPVS (citovaného vyššie, v bode 4 tohto uznesenia). Dovolaním účastníci spochybňujú aplikovateľnosť tejto časti zákonného ustanovenia, nakoľko hospodársky prospech bolo možné zistiť, avšak zistený hospodársky prospech bol záporný, teda strata. Poukazujú tiež na skutočnosť, že v prípade, ak by zistený hospodársky prospech bol vo výške 1 euro, bol by Partner verejného sektora z hľadiska ukladania sankcie paradoxne v priaznivejšej situácií než v akej sa ocitol, keď bol zistený záporný hospodársky prospech a bola mu ukladaná sankcia v rozmedzí od 10 000 eur do 1 000 000 eur. Odpovede na tretiu až piatu otázku považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za kľúčové k posúdeniu, či takto vyrubenú pokutu, s hrozbou ďalších potenciálnych sekundárnych dôsledkov pokuty, ako sú popísané v bodoch 12-15 tohto uznesenia, možno považovať za taký následok spáchaného deliktu, ktorý je pre sankcionovaných účastníkov predvídateľný a primeraný a teda, či takéto ukladanie sankcie je v súlade so zásadami ukladania sankcií vyplývajúcimi z práva Únie (napr. rozsudok ECOTEX BULGARIA, C-544/19 body 96-100.)

K šiestej otázke: 27. V prejednávanej veci došlo k uloženiu pokút Partnerovi verejného sektora, Oprávnenej osobe aj Konateľom z rovnakého dôvodu, a to z dôvodu porušenia zákazu vykonávať činnosť oprávnenej osoby podľa § 19 Zákona o RPVS. V prípade Oprávnenej osoby ide teda o porušenie zákazu, ktorý sa priamo týka jej osoby, v prípade Partnera verejného sektora a Konateľov je uloženie pokuty sankciou za „zavinenie“ pri výbere sprostredkovateľa pre zápis do RPVS.

28. V prejednávanej veci bola Oprávnená osoba podľa súdov nižšieho stupňa (okresného a krajského) vylúčená z vykonávania úkonov podľa § 19 písm. c) Zákona o RPVS (citovaného vyššie, v bode 3 tohto uznesenia). Súdy v prejednávanej veci iba konštatovali existenciu spoločnej účasti spoločníka a konateľa Oprávnenej osoby a spoločníka a konateľa Partnera verejného sektora, v tretej obchodnej spoločnosti, bez uvedenia ďalších skutočností, ktoré by indikovali povahu, hĺbku, závažnosť tohto obchodného vzťahu (bližšie pozri bod 9 tohto uznesenia). Samotné znenie dotknutého ustanovenia § 19 písm. c) Zákona o RPVS používa pomerne neurčité pojmy: „akýkoľvek vzťah“, „personálne prepojenie“, „majetkové prepojenie“, „by mohol spochybniť“, čo v kombinácií s enumeratívnym charakterom (použitie častice „najmä“) dôvodov vylučujúcich nestrannosť vytvára pomerne široký priestor na interpretáciu tohto ustanovenia. Zákon o RPVS pritom neupravuje podrobnejšie kritériá, týkajúce sa kvality, charakteru, dĺžky trvania, závažnosti vzťahu resp. „prepojenia“, ktoré je potrebné považovať za natoľko závažné, aby bolo spôsobilé vyvolať pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby. V praxi pritom môžu vzniknúť rozličné situácie (napr. občasné pracovné stretnutia, spoločné štúdium na vysokej škole, účasť v štatutárnych alebo dozorných orgánoch právnických osôb, skutočnosť, že sú spoločníkmi alebo akcionármi v tej istej obchodnej spoločnosti alebo členmi toho istého družstva), u ktorých bude potrebné posúdiť či automaticky vylučujú nestrannosť oprávnenej osoby.

29. Ako sme uviedli (v bode 9 tohto uznesenia), súdy nižšieho stupňa sa pri posudzovaní nestrannosti Oprávnenej osoby „inšpirovali“ kritériami posudzovania nezávislosti súdov resp. sudcov. Z judikatúry SDEÚ v otázke nestrannosti explicitne nevyplýva, že by sa na preskúmavanie požiadavky nestrannosti napr. stanovenej v čl. 41 Charty upravujúcom právo na dobrú správu vecí verejných (napr. rozsudky SDEÚ HSBC Holdings a i./Komisia, C-883/19 P body 236 a 237; D & A Pharma/Komisia a EMA, C-291/22 body 71 a nasl.) analogicky aplikovali kritéria na posúdenie nestrannosti súdu, resp. sudcu majúce základ v čl. 47 Charty (napr. rozsudok A.K. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C-585/18 body 119 až 129).

30. Vo všeobecnosti možno pri posudzovaní nestrannosti brať do úvahy dve hľadiská, subjektívne a objektívne. Z hľadiska subjektívnej nestrannosti sa posudzuje osobné (vnútorné) presvedčenie dotknutej osoby, v prejednávanej veci Oprávnenej osoby, či sa cíti nezávislá, nestranná, či jej vzájomné vzťahy s Partnerom verejného sektora bránia alebo nebránia v objektívnom (nezávislom, nestrannom) výkone úloh podľa Zákona o RPVS. Z hľadiska objektívnej nestrannosti sa posudzuje, či existujú záruky vylučujúce pochybnosti o nestrannosti resp. či existujú skutočnosti, ktoré (v účastníkoch, prípadne verejnosti) vzbudzujú oprávnené pochybnosti o nestrannosti Oprávnenej osoby. V tomto smere je potrebné poznamenať, že ani pri posudzovaní nestrannosti sudcu z objektívneho hľadiska samotná existencia „prepojenia“ alebo „vzťahu“ sudcu k účastníkom, zástupcom účastníkov bez ďalšieho neznamená automatické vylúčenie sudcu z konania. Musí ísť o „prepojenie“ alebo „vzťah“ takej povahy a závažnosti, že vzbudzujú oprávnené a odôvodnené obavy z nedostatku nestrannosti sudcu. Tieto obavy musia byť dostatočne konkrétne a dostatočne závažné, aby aj v nezávislom pozorovateľovi vzbudili dôvodné pochybnosti o nestrannosti sudcu. Činnosť Oprávnenej osoby podľa Zákona o RPVS je svojím charakterom odlišná od činnosti sudcu. Je založená na zmluvnom vzťahu klient-poskytovateľ odborných služieb. Rozsah údajov, ktoré partner verejného sektora k overeniu KUV predkladá (viď bod 18 a 20 tohto uznesenia) vyžaduje aj istú mieru vzájomnej dôvery. Je preto prirodzené, že advokáti, notári, daňoví poradcovia, audítori a ďalší, ktorí sú oprávnení túto činnosť vykonávať, ju budú vykonávať pre svojich existujúcich klientov z advokátskej, notárskej činnosti alebo činnosti daňového poradcu, audítora. S tým pritom počíta aj samotný Zákon o RPVS, keď v druhej vete § 19 písm. c) uvádza, že: „vzťahom, ktorý by mohol spochybniť nestrannosť oprávnenej osoby, nie je vzťah partnera verejného sektora a oprávnenej osoby pri výkone jej činnosti podľa osobitných predpisov“, pričom vo vysvetľujúcej legislatívnej poznámke sa ako osobitné predpisy uvádzajú právne predpisy, ktoré upravujú činnosť advokátov, notárov, daňových poradcov, audítorov a pod.

31. Možno konštatovať, že právna úprava obsiahnutá v dotknutom ustanovení § 19 písm. c) vytvára taký široký priestor na voľnú úvahu orgánu ukladajúceho sankciu, že je pre dotknuté osoby veľmi problematické predvídať čo bude považované za „vzťah“ alebo „prepojenie“ vylučujúce nestrannosť oprávnenej osoby. Nejednoznačnosť výkladu v tejto otázke si pritom uvedomovali aj samotné konajúce súdy. Okresný súd vo svojom rozhodnutí to uviedol pri ukladaní pokuty štatutárnym orgánom Partnera verejného sektora: „V neposlednom rade súd zohľadnil aj skutočnosť, že problematika vylúčenia oprávnenej osoby z vykonávania úkonov podľa zákona o RPVS je úplne novou, preto pri absencii akejkoľvek použiteľnej odbornej literatúry a judikatúry, nie je ľahké pre kohokoľvek sa správne v problematike zorientovať“. K výkladu nie je nápomocná ani dôvodová správa k Zákonu o RPVS, ktorá neuvádza bližšie informácie a kritériá, iba konštatuje: „V písmene c) sa ako diskvalifikačné kritériu zavádza vzťah partnera verejného sektora a oprávnenej osoby, ktorý je spôsobilý spochybniť nestrannosť oprávnenej osoby, a to najmä formou personálneho alebo majetkového prepojenia partnera verejného sektora a oprávnenej osoby“. Dôvodová správa de facto iba prepísala znenie zákonného ustanovenia, s použitím rovnakých pojmov.

32. Odpoveď na šiestu otázku považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za kľúčovú k posúdeniu, či uloženie pokuty tak ako k nemu došlo v prejednávanej veci, na základe výkladu požiadaviek nanestrannosť Oprávnenej osoby možno považovať za predvídateľné a primerané a teda, či takéto ukladanie sankcie je v súlade so zásadami ukladania sankcií požadovanými právom Únie.

33. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred SDEÚ podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

34. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.