Najvyšší súd  

5 Obdo 24/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: K., s. r. o., K.P., IČO: X., zastúpený: JUDr. J.F., advokát,   Z.P. proti žalovanému: I., spol. s r. o., R.T., IČO: X.,

zastúpený: JUDr. V.V., advokát, H.K., o zaplatenie 85 140,01 eur s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Trebišov

pod sp. zn. 6Cb 37/2010, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

z 29. marca 2012, č. k. 2Cob 174/2011-178, takto

r o z h o d o l:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného o d m i e t a.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania vo výške

460,87 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

O d ô v o d n e n i e:

Okresný súd Trebišov rozsudkom z 15. júna 2011, č. k. 6Cb 37/2010-144 zaviazal

žalovaného zaplatiť žalobcovi 53 338,12 eur s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 53 338,12 eur od 2. septembra 2010 do zaplatenia, konanie v časti 3 239,10 eur zastavil

a žalobu v časti 28 562,08 eur zamietol. O trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa svojou žalobou domáhal,

aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 85 140,01 Sk s príslušenstvom z dôvodu,

že žalovaný nezaplatil za žalobcom vykonané práce, ktoré boli žalovaným odsúhlasené

a fakturované. Celková hodnota prác realizovaných pre žalovaného bola vo výške 424 261,03

eur a žalovaný neuhradil žalovanú sumu. V danom prípade medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o dielo z 19. februára 2008 a 9. júna 2008 na objekty S. a V.. Následne

vzal žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie 3 329,10 eur a žiadal v tejto časti konanie

zastaviť.

Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 536 ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka

a uviedol, že v konaní bolo preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným boli podpísané

zmluvy o dielo, a to v danom prípade išlo o Zmluvu z 19. februára 2008, č. 2/5/Z/07

a Zmluvu z 9. júna 2008, č. 5/Z/07. Žalovaný vystupoval v zmluvách ako objednávateľ

stavebných prác a žalobca ako zhotoviteľ tohto diela. Išlo o zrealizovanie stavebných akcií

v celkovej hodnote 424 260,03 eur. Žalobca predložil zoznam vydaných faktúr,

ich špecifikáciu a z uvedeného je zrejmé, že 85 140,01 eur nebolo uhradených. Rovnako bolo

v konaní preukázané, že toto dielo žalobca ukončil a odovzdal ho, o čom svedčia zápisy

o odovzdaní a prevzatí. Žalobca vzal žalobu v časti zaplatenia 3 239,10 eur späť a v tejto časti

žiadal konanie zastaviť, preto súd konanie v zmysle § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „O. s. p.“) v časti 3 239,10 eur zastavil. Žalovaný súhlasil so zaplatením sumy 27 776,74 eur.

Ďalej súd prvého stupňa poukázal na § 544 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka

a uviedol, že rovnako bolo v konaní preukázané, že žalovaný vyfakturoval faktúrou

č. 101992010, splatnou 16. novembra 2010, sumu 360 074,67 eur titulom zmluvnej pokuty

vo výške 0,05% zo sumy diela uvedeného v článku 5 bod 5.1 za každý deň omeškania

od 1. septembra 2008 do 27. novembra 2009 a rovnako faktúrou č. 102152010, splatnou

16. novembra 2010 sumu 27 050,20 eur ako zmluvnú pokutu za omeškanie podľa druhej

zmluvy od 1. októbra 2008 do 27. novembra 2009. Podľa zmluvy z 18. júna 2008

sa zhotoviteľ - žalobca zaviazal vykonať dielo v termínoch do 09/2008 a podľa zmluvy

z 26. februára 2008 do 08/2008. Podľa zápisov o odovzdaní a prevzatí diela boli práce

dokončené 11/2009 a došlo teda k omeškaniu s ukončením diela zo strany žalovaného.

Uviedol, že žalovaný v zmysle § 358 Obchodného zákonníka započítal pohľadávku žalobcu

a žalovaného, teda došlo k vzájomnému započítaniu. Žalovaný doručil faktúry ohľadom

vyfakturovanej zmluvnej pokuty v celkovej výške 57 124,16 eur a zároveň bolo v konaní

preukázané, že 19. novembra 2010 žalovaný zaslal žalobcovi jednostranný zápočet

- oznámenie o jednostrannom započítaní pohľadávok k 19. novembru 2010.

Ďalej súd prvého stupňa poukázal na § 580 Občianskeho zákonníka a § 301 a 302

Obchodného zákonníka a uviedol, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný uznal nárok

žalobcu do výšky 27 776,74 eur. Pokiaľ sa týka započítania pohľadávky vo výške 57 124,16

eur, súd uznal započítanie iba čo do výšky 28 562,08 eur, a teda zaviazal žalovaného

na zaplatenie celkovo 53 338,12 eur a žalobu v časti zaplatenia 28 562,08 eur zamietol.

Súd pri rozhodovaní použil moderačné právo, teda nepriznal zmluvnú pokutu v celej

výške, v akej bola stranami dohodnutá a ktorú žalovaný jednostranne započítal v celkovej

výške 57 127,16 eur. V tomto prípade súd použil moderačné právo, nakoľko počas konania

bolo preukázané, že žalobca vynaložil všetko úsilie, aby včas ukončil dielo a odovzdal

ho žalovanému. Jedným z dôvodov, prečo došlo k oneskorenému ukončeniu diela, bola

skutočnosť, že žalobca nemal finančné prostriedky od žalovaného za ukončené časti diela,

pričom žalobca využíval na preklenutie nedostatku finančných prostriedkov aj úvery.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že takto vypočítaná zmluvná pokuta žalovaným je

neprimerane vysoká a mohla by viesť k neprimeranému hospodárskemu poškodeniu žalobcu,

vo vzťahu k porušenej povinnosti. Zákon umožňuje zasiahnuť do zmluvných vzťahov a tieto

vzťahy medzi účastníkmi modifikovať, ale súd nemôže zmluvnú pokutu odpustiť. Súd prvého

stupňa v rámci moderačného oprávnenia nepriznal z výšky 57 124,16 eur polovicu, t. j.

28 562,08 eur. Okrem uvedeného, žalovaný nemal v úmysle požadovať od žalobcu zmluvnú

pokutu, čo bolo preukázané aj na pojednávaní s tým, že žalovaný zaplatenie zmluvnej pokuty

žiada z dôvodu, že žalobca žalovaného zažaloval. Uvedené je zrejmé zo spisu, z konania

žalobcu a žalovaného. Súd žalovaného zaviazal aj na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle

§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. V danom prípade je to 9% úrok z omeškania ročne

zo sumy 53 338,12 eur od 2. septembra 2010 do zaplatenia.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým súd prvého stupňa

žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške

460,55 eur.  

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa správne zistil

skutkový stav veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p., vec správne

právne posúdil a vo veci správne rozhodol. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením

rozhodnutia súdu prvého stupňa. Vzhľadom na obsah odôvodnenia odvolací súd poznamenal, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia nezistil také nedostatky odôvodnenia rozhodnutia,

ktoré by s poukazom na § 157 ods. 2 O. s. p. robili rozhodnutie nejasné, nezrozumiteľné,

ako to namietal žalovaný. Rovnako nie je dôvodná námietka žalovaného, že v odôvodnení súd

nevysvetlil, na základe akých skutočností mal preukázané, že ku dňu podania návrhu

neuhradil žalobcovi sumu 85 140,01 eur. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia

uviedol, že zo zoznamu vydaných faktúr z 31. augusta 2010 na č. l. 7 vyplýva, že celkový dlh

žalovaného je vo výške 85 140,01 eur. Uplatnená pohľadávka vyplýva z faktúr, ktorými

žalobca fakturoval cenu diela a z takého zoznamu faktúr vychádzal aj žalovaný, keď

v započítacom prejave tieto faktúry uviedol. Pokiaľ ide o čiastočnú úhradu vo výške 3 239,10

eur, žalovaný nepreukázal, že táto suma bola zaplatená pred začatím konania.

Ďalej poukázal na § 301 Obchodného zákonníka a uviedol, že neprimerane vysokú

zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej

povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením

zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Ďalej poukázal na ust. § 580

Občianskeho zákonníka a uviedol, že predpokladom pre započítanie je existencia vzájomných

pohľadávok. Súd sa musí zaoberať protipohľadávkou uplatňovanou na započítanie, aby rozhodol, či žalovaná pohľadávka v dôsledku započítania celkom alebo sčasti nezanikla.

Súd prvého stupňa preto nepochybil, keď sa zaoberal pohľadávkou, ktorú žalovaný uplatnil

na započítanie. Nepochybil ani v tom, keď v súlade s ust. § 301 Obchodného zákonníka znížil

zmluvnú pokutu s prihliadnutím na predpoklady zníženia zmluvnej pokuty. Podľa názoru

odvolacieho súdu, súd prvého stupňa rozhodol v súlade s uvedenými ustanoveniami, a preto

rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil. O trovách odvolacieho konania

rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu

trov konania.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. Dovolanie odôvodnil

ust. § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p,

konkrétne § 237 písm. f) O. s. p., podľa § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., že konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a podľa § 241 ods. 2

písm. c) O. s. p., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. f) - účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom - žalovaný uviedol, že odvolací súd svojim postupom

znemožnil realizáciu tých procesných práv žalovanému, ktoré mu ako účastníkovi konania

procesné predpisy za účelom spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov

priznávajú. Uviedol, že odvolací súd v napadnutej časti potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa,

ktorý na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Súd prvého stupňa bez návrhu účastníkov rozhodol podľa § 301 Obchodného zákonníka

o znížení zmluvných pokút o 50%, ktoré vyúčtoval žalovaný žalobcovi, hoci nároky

žalovaného voči žalobcovi titulom zmluvných pokút v celkovej výške 57 124,87 eur neboli

predmetom tohto konania. V čase rozhodovania súdu prvého stupňa o žalovanom nároku

nároky žalovaného titulom zmluvných pokút neexistovali, zanikli jednostranným zápočtom

žalovaného voči pohľadávkam žalobcu v celkovej sume 57 124,87 eur. Ďalej uviedol,

že z vyjadrenia žalobcu na pojednávaní 7. februára 2011 a z predložených dôkazov je zrejmé,

že k zániku práva žalovaného na zaplatenie zmluvných pokút došlo jednostranným

zápočtovým listom žalovaného k 19. novembru 2010 mimo konania, ešte pred vyhláseným rozsudkom vo veci samej. K zániku pohľadávok vzájomným zápočtom podľa § 580

Občianskeho zákonníka v sume 57 124,87 eur došlo k stretu pohľadávok skôr, než súd prvého

stupňa začal moderačné konanie o znížení zmluvných pokút, ktoré neboli predmetom tohto

konania a ani žiadneho iného súdneho konania. Žalovaný v konaní nepodal podľa § 97 O. s. p.

vzájomný návrh na zaplatenie zmluvných pokút, namietal iba výšku uplatneného nároku

žalobcu, ktorú uznal iba do výšky 24 776,04 eur z dôvodu zápočtu mimo tohto konania.

Žalobca vecnú správnosť zápočtu čo do základu a výšky nenamietal a jednostranný zápočet

ani nereklamoval. Ak teda v konaní pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že návrh

žalovaného na zaplatenie zmluvných pokút vo výške 57 124,87 eur zanikol, nie je záver

odvolacieho súdu dôvodný ohľadom nepochybenia súdu prvého stupňa, keď znížil zmluvnú

pokutu. Žalovaný ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 28. augusta 2006,

sp. zn. 32Odo 1007/2006, podľa ktorého na základe § 301 Obchodného zákonníka môže súd

znížiť neprimerane vysokú pokutu, pokiaľ právo na zaplatenie zmluvnej pokuty trvá. Pokiaľ

právo na zaplatenie zmluvnej pokuty akýmkoľvek spôsobom zaniklo, súd už nemôže

zaniknuté právo moderovať, obdobne v tomto zmysle rozhodol aj Vrchný súd v Prahe

rozsudkom z 20. novembra 2001, sp. zn. 5 Cmc 362/2001.

Ďalej žalovaný namietal, že súd prvého stupňa nepredvídateľne a neodôvodnene

rozhodol o použití moderačného práva, bez návrhu žalobcu, ktorý zníženie zmluvnej pokuty

nežiadal. Žalovaný nemal možnosť vyjadriť sa k uplatneniu moderačného práva, najmä

k tvrdeniu o neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty. Odvolací súd rozhodoval bez nariadenia

pojednávania, preto sa žalovaný nemohol vyjadriť k skutočnostiam, týkajúcich sa podmienok

pre uplatnenie moderačného práva a ani k stanovisku žalobcu predloženom v odvolacom

konaní, čím v konaní nebolo zabezpečené právo žalovaného na spravodlivý proces.

Ďalej k vade konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci uviedol,

že odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nedáva jasné a zrozumiteľné

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR k aplikácii ust. 157 ods. 2 O. s. p.

a k nedostatku odôvodnenia (III.ÚS 209/04, IV.ÚS 115/03), ako aj na rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 25/2007 a 4Cdo 171/2005. Uviedol, že súdy oboch

stupňov neodôvodnili, na základe akých skutočností boli dané podmienky pre postup podľa

§ 301 Obchodného zákonníka, ak zmluvné pokuty neboli predmetom konania. Odvolací súd

neodôvodnil, prečo relevantné skutočnosti tvrdené žalovaným o nedôvodnosti použitia

moderačného práva súdom prvého stupňa nepovažoval za správne a na základe akých

relevantných skutočností považoval za správne použitie moderačného práva súdom prvého

stupňa, ak z odôvodnenia rozsudku vecná správnosť nevyplýva. Napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu je bez riadneho odôvodnenia nepreskúmateľné.

K dovolaciemu dôvodu, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci uviedol, že súdy nesprávne aplikovali ust. § 301 Obchodného zákonníka, použitie

moderačného práva na zmluvnú pokutu, keď v čase rozhodovania súdu záväzok zo zmluvnej

pokuty zanikol započítaním. Žalovaný opätovne uviedol už vyššie uvedenú argumentáciu.

Uviedol, že súdy nezohľadnili, že výška zmluvných pokút bola spôsobená dobou omeškania

s odovzdaním diela zo strany žalobcu v trvaní viac než rok, čo je v rozpore s hmotným

právom. Dohodnutú zmluvnú pokutu vo výške 0,05% z dojednanej ceny diela za každý deň

omeškania s odovzdaním diela tak, ako bola dohodnutá, súdna prax nepovažuje

za neprimeranú, aj s prihliadnutím na význam zabezpečovanej povinnosti. K primeranosti

výšky zmluvnej pokuty žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súd ČR, sp. zn. 32Odo

202/2006 a rozsudok Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 5Cmo 358/94. Navrhol, aby dovolací

súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný požiadal, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku. Žalovaný si uplatnil

a vyčíslil trovy dovolacieho, odvolacieho konania a konania pred súdom prvého stupňa.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedol, že má za to, že dovolanie

žalovaného nie je dôvodné a súdy pri hodnotení predložených dôkazov a posudzovaní

predmetu konania postupovali v súlade s platnou legislatívou. Skutočnosti uvádzané

v dovolaní žalovaný prezentoval v priebehu konania pred súdom prvého stupňa a jeho právna

argumentácia bola súdu známa. V priebehu súdneho konania žalovaný nespochybnil nárok

žalobcu, naopak, v rozpore so zmluvami o dielo si uplatnil sankcie bez toho, aby prezentoval

dôvody, na základe ktorých žalobca porušil zmluvy o dielo. Odvolací súd sa pri posudzovaní

odvolania žalovaného s prihliadnutím na dôvody ohľadom moderačného práva súdom prvého

stupňa dostatočne oboznámil s dôvodmi v ňom uvedenými a dôsledne ich vyhodnotil, čoho

výsledkom je rozhodnutie v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Tvrdenie žalovaného

o nesprávnom právnom posúdení veci je podľa názoru žalobcu irelevantné vzhľadom

na okolnosti a čas uplatnenia zmluvných pokút a ich započítania, t. j. po začatí súdneho

konania žalovaným. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovaného zamietol a žalovaného

zaviazal nahradiť trovy dovolacieho konania vo výške 460,87 eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie bolo podané v lehote stanovenej v § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci

v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci

odvolací súd v napadnutej časti potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom odvolací súd

vo svojom potvrdzujúcom rozsudku nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a rovnako nejde o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p., a preto prípustnosť dovolania podľa § 238 O. s. p. nie je daná.

V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Dovolací súd sa neobmedzil

iba na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238

O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237

písm. a) až g) O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,

je postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať

pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté

niektorou z uvedených vád.

Dovolateľ svoje dovolanie odôvodnil tým, že postupom odvolacieho súdu mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. tým, že súd prvého stupňa

na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré boli

podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa, vrátane rozhodnutia o použití § 301

Obchodného zákonníka na zníženie zmluvných pokút súdom v prospech žalobcu. Žalovaný

ďalej namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k použitiu moderačného práva súdom prvého

stupňa a k stanovisku žalobcu, predloženého v odvolacom konaní. Ďalej namietal nedostatok

odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu a jeho nepreskúmateľnosť. Záverom namietol

nesprávne právne posúdenie veci.

Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Ako už z vyššie uvedeného vyplýva, dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok,

prípustný len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolací súd, skôr ako vec prejednal, skúmal, či je dovolanie v danej veci prípustné, pričom

nevzhliadol ani jeden z dôvodov prípustnosti dovolania. Rovnako podľa dovolacieho súdu

konanie nie je postihnuté ani vadou podľa § 237 písm. f) O. s. p., tak ako to namietal

dovolateľ, ani inou procesnou vadou, uvedenou v tomto ustanovení. Dovolací súd sa osobitne

zameral na skúmanie, či sa rozhodnutím a postupom súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

účastníkovi konania neodňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

K vade konania - odňatie možnosti účastníka konať súdom - žalovaný namietal

aj dovolacie dôvody uvedené v ust. § 241 ods. 2 písm. b) a c), ktoré je dovolací súd

oprávnený preskúmavať len v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné.  

Dovolací súd preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu a nezistil, že by postupom

odvolacieho súdu bola žalovanému znemožnená realizácia procesných práv, ktoré mu

Občiansky súdny poriadok priznáva. Odvolací súd rozhodoval v súlade s Občianskym

súdnym poriadkom. Žalovaný sa mal možnosť vyjadriť k všetkým podstatným dôkazom

a argumentom žalobcu, uvedeným v priebehu konania. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce

z obsahu spisu, sú riadne uvedené v odôvodnení súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

a súdy sa s podstatnými otázkami v odôvodneniach svojich rozhodnutí náležite vysporiadali. Rovnako nie je dôvodná námietka žalovaného, že postupom odvolacieho súdu došlo

k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom tým, že mu odvolací súd neumožnil

vyjadriť sa k podmienkam uplatnenia moderačného práva súdom prvého stupňa a vyjadriť sa

k stanovisku žalobcu v odvolacom konaní. Súd prvého stupňa rozhodol na základe zisteného

skutkového stavu a žalovaný mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam uvedeným

v konaní. Vyjadrenia účastníkov k uplatneniu moderačného práva súdu neboli potrebné,

keďže skutkový stav sa nezmenil a súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou účastníkov

konania. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaný si uplatnil zmluvnú pokutu, dokonca nebolo

sporné ani samotné omeškanie žalobcu s odovzdaním diela. Nesprávne právne posúdenie

nároku, na ktoré poukázal v dovolaní žalovaný, nezakladá prípustnosť dovolania podľa

ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Súd prvého stupňa postupoval pri doručení odvolania žalovaného

žalobcovi v súlade s § 209a O. s. p. Následné vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného súd

prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd už nebol povinný doručovať žalovanému, pretože

mu táto povinnosť z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, nakoľko nešlo o novú právnu

argumentáciu a žalobca vo svojom vyjadrení neuplatnil nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by privodili zvrat v skutkových zisteniach. Z rovnakého dôvodu súd prvého stupňa nebol

povinný v predmetnej veci na prejednanie odvolania žalovaného nariaďovať pojednávanie.

Nešlo o prípady uvedené v § 214 ods. 1 písm. a), b) a c), preto bolo nariadenie pojednávania

na úvahe odvolacieho súdu. Všetky dôkazy boli súdom prvého stupňa riadne vykonané

a nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie.

Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na Nález Ústavného súdu SR III.ÚS

402/2008, v zmysle ktorého aplikácia rovnosti zbraní v postupe konajúceho súdu má zaručiť

rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na relevantné argumenty

druhého účastníka konania, z čoho vyplýva, že je na uvážení konajúceho súdu, či bude

predostreté argumenty považovať za podstatné a ako také ich predloží ku konfrontácii druhej

strane. Konajúci súd totiž popri rovnosti účastníkov konania musí zaručiť aj plynulosť

a rýchlosť konania, predpokladá selekciu len podstatných argumentov, ktoré bude súd

predkladať na vyjadrenie protistrane.  

Ďalej má odvolací súd za to, že ani námietka o nedostatku riadneho odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia nie je dôvodná. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie riadne

odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. a v súlade s požiadavkou

preskúmateľnosti. Odvolací súd dal v napadnutom rozhodnutí odpoveď na všetky podstatné námietky nastolené účastníkmi konania. Súd nie je povinný sa v odôvodnení rozhodnutia

zaoberať všetkými skutočnosťami tvrdenými účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu nemusí

byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) a účastníkovi musí dať odpoveď na zásadné

otázky a námietky spochybňujúce závery ním namietaného rozhodnutia v závažných

a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,

ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (IV.ÚS 115/03 č. 313/2004).

Dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV.ÚS 329/04,

podľa ktorého súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu,

prípadne štádia civilného procesu.

Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatoval, že rozsudok odvolacieho súdu

netrpí vadou uvedenou v § 237 písm. f) O. s. p.

Rovnako dovolací súd nezistil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté inou

vadou taxatívne uvedenou v § 237 O. s. p.

Správnosť skutkových a právnych záverov, založených na dokazovaní, by bolo možné

v dovolacom konaní posúdiť až v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné (ide o dôvody,

ktoré síce môžu zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť). O taký prípad

v prejednávanej veci nešlo. Z uvedeného teda vyplýva, že posúdenie, či rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, prichádza do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné. To platí i vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa 241 ods. 2 písm. b)

O. s. p.

Najvyšší súd preto dovolanie žalovaného odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo žalobcovi v zmysle § 243b ods. 5,

§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Dovolací súd priznal úspešnému žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania (trovy právneho

zastúpenia) tak, ako si ich uplatnil a vyčíslil za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k dovolaniu žalovaného vo výške 460,87 eur.

P o u č e n i e:   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. júna 2012

JUDr. Anna Marková, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová