5Obdo/20/2022

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a členiek senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcu: JUDr. Q., S. zastúpeného: JUDr. Daniel Mičiak, advokát, Vajnorská 100/B, Bratislava, IČO: 42 135 648, proti žalovanému: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Marián Kurhajec, s.r.o., Bajkalská 13, Bratislava, IČO: 36 860 662, o zaplatenie 4.660,77 eur a 11.078,07 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 22Cb/127/2013, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/120/2018-843 zo dňa 6. novembra 2019, takto

rozhodol:

Dovolanie žalovaného o d m i e t a.

Žalobca m á n á r o k proti žalovanému na plnú náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Bratislava II (ďalej tiež „súd prvej inštancie“) v poradí prvým rozsudkom z 11. mája 2015, č. k. 22Cb/127/2013-310, žalobu zamietol a žalobcu zaviazal povinnosťou nahradiť žalovanému trovy konania. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež „odvolací súd“) uznesením zo 6. apríla 2016, č. k. 3Cob/247/2015-367, tento rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

2. Okresný súd Bratislava II v poradí druhým rozsudkom z 28. februára 2018, č. k. 22Cb/127/2013-716, žalobe čiastočne vyhovel, keď žalovaného zaviazal povinnosťou do 15 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi spolu 14.693,29 eur s úrokmi z omeškania 9% ročne zo súm a za dobu špecifikovanú vo výroku rozsudku (I. výrok), vo zvyšku (po späťvzatí časti žaloby) konanie zastavil (II. výrok) a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania, o výške ktorých sa malo rozhodnúť samostatným uznesením poprávoplatnosti rozsudku (III. výrok). Z rozsudku vyplýva, že žalobca sa v danom spore domáhal pôvodne dvomi samostatnými žalobami zaplatenia odmeny advokáta za zastupovanie žalovaného vo viacerých (predchádzajúcich iných) konaniach pred súdmi a exekútormi, a to v sume 4.660,77 eur s príslušenstvom a v sume 11.078,07 eur s príslušenstvom, pričom súd prvej inštancie rozhodol o spojení oboch konaní o žalobách pod sp. zn. 22Cb/127/2013. Pri opätovnom rozhodovaní vychádzal zo záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v rozhodnutí (sp. zn. 3Cob/247/2015) o zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie. Podľa tohto názoru nebol preukázaný záväzkový vzťah medzi žalobcom a mandatárom žalovaného, spoločnosťou APS SLOVAKIA, a. s. (ďalej tiež „APS“), s ktorou mal žalovaný uzavretú mandátnu zmluvu zo 14. mája 2008 (ďalej tiež „mandátna zmluva“) a ktorej zmluvnou stranou žalobca nebol. Odkaz v plnomocenstve z 18. februára 2009, vystavenom žalovaným ako splnomocniteľom pre žalobcu ako splnomocnenca (ďalej tiež „plnomocenstvo“), na mandátnu zmluvu zo 14. mája 2008, nemôže nahradiť prejav vôle žalobcu o pristúpení ako ďalšieho účastníka k tejto mandátnej zmluve. Jediným dokladom preukazujúcim vznik záväzkového vzťahu sporových strán je plnomocenstvo, na základe ktorého žalobca vykonal úkony právnej pomoci v prospech žalovaného. Spoločnosť APS sa vo vzájomnom vzťahu k sporovým stranám javí ako sprostredkovateľ, ktorý poskytol žalovanému príležitosť uzavrieť zmluvu o poskytovaní právnej pomoci so žalobcom.

3. Na odvolanie žalovaného, odvolací súd rozsudkom zo 6. novembra 2019, č. k. 3Cob/120/2018-843, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov

I. a III. a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. V odôvodnení rozsudku odvolací súd konštatoval vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie (vo výrokoch I. a III.) a s odkazom na ust. § 387 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „CSP“) uviedol, že sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia. Na zdôraznenie jeho správnosti uviedol, že vychádzal zo skutkového stavu vyhodnoteného súdom prvej inštancie, ktorý vec aj právne správne posúdil. Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že medzi sporovými stranami bol záväzkový vzťah na základe plnomocenstva, v zmysle ktorého žalobca ako advokát v preukázaných prípadoch právnej pomoci žalovaného zastupoval. K vo veci spornej otázke pasívnej legitimácie žalovaného odvolací súd zdôraznil, že vznik záväzkového vzťahu medzi žalobcom a APS nebol preukázaný. Žalobca nebol účastníkom mandátnej zmluvy zo 14. mája 2008 a obsah zmluvy sa týkal len jej zmluvných strán. Odkaz na mandátnu zmluvu v plnomocenstve nemôže nahradiť prejav vôle žalobcu v tom, že by k mandátnej zmluve pristúpil ako jej ďalší účastník.

4. Podľa odvolacieho súdu žalobca vykonal úkony právnej pomoci v prospech žalovaného na základe ústnej zmluvy o poskytovaní právnej pomoci, ktorej uzavretie preukazuje práve plnomocenstvo z 18. februára 2009; spoločnosť APS sa vo vzájomnom vzťahu k sporovým stranám javí ako sprostredkovateľ. Vzťah sporových strán, ktorý preukázateľne vznikol a existuje, sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka (zák. č. 513/1991 Zb., ďalej tiež „OBZ“) o mandátnej zmluve, pričom podľa ust. § 566 ods. 2 OBZ sa predpokladá dohoda o odplate. Žalovaným vznesená námietka premlčania je nedôvodná, ak generálna plná moc oprávňovala zastupovať žalovaného v neohraničenom množstve prípadov, preto nebolo možné považovať začiatok plynutia premlčacej lehoty v súlade s ust. § 397 OBZ od momentu udelenia plnomocenstva. Nárok na zaplatenie odmeny za právne zastúpenie vzniká ukončením poskytovania právnej pomoci v konkrétnom spore (napr. súdnym rozhodnutím) alebo vykonaním konkrétneho úkonu (podaním návrhu na vykonanie exekúcie) a až od vzniku nároku na odmenu začína plynúť premlčacia lehota na jej zaplatenie.

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej tiež „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ust. § 420 písm. f) CSP a z ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

6. Podľa dovolateľa mu odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.S odkazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústava“), závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“, „NS SR“ alebo „dovolací súd“) v uznesení z 25. októbra 2017, sp. zn. 6 Cdo/155/2017 a závery Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“ alebo „ÚS SR“) v náleze č. k. III. ÚS 192/06-50 z 3. novembra 2006, dovolateľ za porušené považoval právo na predvídateľné rozhodnutie. Uviedol, že hoci podaním z 26. marca 2019 predložil právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2Cob/80/2018 z 19. februára 2019, kde v skutkovo a právne identickej veci medzi tými istými sporovými stranami súd žalobu ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu, čo podrobne zdôvodnil, tak odvolací súd napadnutým rozsudkom rozhodol diametrálne odlišne a bez toho, aby sa argumentačne akokoľvek vysporiadal so skorším rozhodnutím (sp. zn. 2Cob/80/2018).

7. Vo vzťahu k dovolacím dôvodom uplatneným v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ uviedol, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia dvoch zásadných právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené: 1/ „V prípade, ak mandatár zariadi záležitosť prostredníctvom tretej osoby (§ 568 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojitosti s § 331 OBZ), nevzniká medzi mandantom a treťou osobou žiadny nový záväzkový vzťah; to platí aj v prípade, ak mandant vystaví za týmto účelom plnomocenstvo podľa § 568 ods. 3 OBZ“ (ďalej tiež „prvá otázka“) a 2/ „V prípade, ak advokát nevystaví faktúru alebo iný daňový doklad za poskytnuté právne služby, nemá nárok si účtovať k odmene a náhradám aj daň z pridanej hodnoty podľa ust. § 18 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.“ (ďalej tiež „druhá otázka“).

8. K obom položeným otázkam dovolateľ rozvinul vlastné právne posúdenie veci.

9. K prvej otázke dovolateľ poukázal na spornú pasívnu legitimáciu žalovaného a na to, že podľa odvolacieho súdu jediným dokladom preukazujúcim vznik záväzkového vzťahu je plnomocenstvo z 18. februára 2009, vystavené žalovaným pre žalobcu. K tomu, že spoločnosť APS sa vo vzťahu k sporovým stranám javí ako sprostredkovateľ príležitosti žalovaného uzavrieť zmluvu o poskytovaní právnej pomoci so žalobcom, nižšie súdy vôbec neuviedli, z akých dôkazov tento záver vyplynul. Dovolateľ s poukazom na obsah mandátnej zmluvy zo 14. augusta 2008 a právnu úpravu v ust. § 568 ods. 1 a 3 OBZ a ust. § 331 OBZ zdôraznil, že mandatárovi je daná možnosť, aby na splnenie záväzku (tu exekučné vymáhanie pohľadávok) použil iné osoby, čo predstavuje aj posudzovaný prípad. Nebolo sporné, že o vystavenie plnomocenstva požiadala spoločnosť APS a išlo o postup podľa čl. III ods. 12 mandátnej zmluvy, čo sa premietlo do textu plnomocenstva. Za nesprávne právne posúdenie považoval dovolateľ záver odvolacieho súdu, podľa ktorého žalobca vykonal úkony právnej pomoci v prospech žalovaného na základe ústnej zmluvy o poskytovaní právnej pomoci, ktorej uzavretie má preukazovať práve plnomocenstvo z 18. februára 2009. Podľa názoru dovolateľa, ak mandatár zariadi záležitosť prostredníctvom tretej osoby (ust. § 568 ods. 1 OBZ v spojení s ust. § 331 OBZ), nevzniká medzi mandantom a treťou osobou žiadny nový právny vzťah; to platí aj v prípade, ak mandant vystaví za tým účelom plnomocenstvo (advokátovi) podľa ust. § 568 ods. 3 OBZ.

10. K druhej položenej otázke dovolateľ poukázal na znenie ust. § 71 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej „DPH“) v znení účinnom do 31.12.2010 a ust. § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej tiež „vyhl. č. 655/2004 Z. z.“). Z tejto právnej úpravy podľa neho vyplýva, že aby platiteľ dane bol povinný zaplatiť DPH, musí vystaviť faktúru. Tým, že žalobca ako advokát nevystavil za žalované nároky (odmenu advokáta) faktúru, nie je povinný platiť DPH, a teda nie je ani oprávnený si v danom konaní uplatňovať k odmene DPH podľa ust. § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Súdy nižších inštancií tak vec nesprávne právne posúdili, ak žalobcovi, ktorý za žalované nároky faktúru nevystavil, priznali k nárokovanej odmene (advokáta) aj DPH. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil avrátil mu vec na ďalšie konanie, alebo aby napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.

11. Žalobca sa k dovolaniu vyjadril v rámci 10-dňovej lehoty určenej súdom (§ 436 ods. 3 veta prvá CSP). K tomuto zisteniu dovolací súd upresňuje, že výzva súdu s dovolaním žalovaného bola zástupcovi žalobcu elektronicky doručená 29. februára 2020 (sobota), lehota na vyjadrenie začala žalobcovi plynúť v pondelok 2. marca 2020 (§ 32 ods. 9 zák. č. 305/2013 Z. z.) a skončila 11. marca 2020, preto dotknuté vyjadrenie žalobcu adresované súdu a podané elektronickými prostriedkami 10. marca 2020, súdu doručené 11. marca 2020 (podanie a doručenka na č. l. 948 až 964 spisu), bolo žalobcom urobené včas. Vo svojom vyjadrení žalobca zdôraznil vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, a to, že vychádzal zo záverov prijatých v jeho predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí sp. zn. 3Cob/247/2015 zo 6. apríla 2016, a na ktoré závery naopak správne nereagoval iný senát Krajského súdu v Bratislave v rozsudku sp. zn. 2Cob/80/2018 z 19. februára 2019 (ktorým žaloba žalobcu bola zamietnutá), o závery ktorého oprel dovolateľ svoju nosnú argumentáciu v dovolaní, pričom uvedené rozhodnutie je predmetom ďalšieho dovolacieho konania sp. zn. 4Obdo/65/2019. Podľa žalobcu v predmetnej veci nie sú dané žiadne dôvody zmätočnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a dovolateľom ponúkané právne posúdeniu veci je nesprávne. Navrhol, aby dovolací súd odmietol dovolanie žalovaného ako neprípustné, resp. dovolanie zamietol ako nedôvodné a žalobcovi priznal plnú náhradu trov dovolacieho konania.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) o dovolaní žalovaného rozhodol (v poradí prvým) uznesením č. k. 5Obdo/27/2020 - 976 z 25. februára 2021 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/120/2018-843 zo 6. novembra 2019 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 22Cb/127/2013-716 z 28. februára 2018 v napadnutom I. a III. výroku zrušil a vrátil vec v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uvedené uznesenie najvyššieho súdu na základe ústavnej sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) nálezom č. k. I. ÚS 78/2022-101 z 24. mája 2022 (ďalej tiež „nález“) zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. V tomto náleze o. i. uznal, „že odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná, tak ako na to poukázal i najvyšší súd, a za obvyklých okolností by mohla byť dôvodom zakladajúcim prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Podstatným faktom v tu prejednávanej veci však je, že najvyšší súd skorší rozsudok iného senátu krajského súdu zrušil uznesením č. k. 4 Obdo 65/2019 z 31. augusta 2020 z dôvodu vád zmätočnosti...“ (bod 35.) a ďalej konštatoval, že „opísaná vada zmätočnosti, ktorú identifikoval najvyšší súd, nie je sama osebe bez ďalšieho dôvodom na zrušenie označených rozsudkov krajského súdu a súdu prvej inštancie.“ (bod 36.)

13. Podľa ust. § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ak ústavný súd zruší právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vydal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

14. Najvyšší súd v ďalšom postupe, súc viazaný právnym názorom ústavného súdu, po zistení, že dovolanie podal včas žalovaný, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený v súlade s ust. § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP veta pred bodkočiarkou), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP), opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné odmietnuť.

15. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný procesný kódex (CSP). Aj za účinnosti CSP je potrebné dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (porovnaj sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/10/2012, 7Cdo/92/2012 a 1Cdo/145/2018).

16. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Posúdenie, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

17. Vo vzťahu ku všetkým mimoriadnym prostriedkom platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je skôr reštriktívny výklad (3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).

18. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/2003).

19. Uvedenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, len ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

20. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).

21. Podľa ust. § 447 písm. c) a písm. f) CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolane prípustné, [písm. c)] alebo nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435. [písm. f)]

22. Dovolateľ podal dovolanie kumulatívne z dôvodov podľa ust. § 420 písm. f) CSP a podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.

23. Dovolací súd pristúpil k skúmaniu prípustnosti dovolania tak z hľadiska dovolateľom namietanej vady zmätočnosti podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP, ako aj k skúmaniu (nesprávneho) právneho posúdenia veci odvolacím súdom z hľadiska dovolateľom vyvodzovanej prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 CSP

(obdobne rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/34/2018 a sp. zn. 5Obdo/80/2019, viď tiež sp. zn. 1VCdo/1/2018).

K prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f) CSP.

24. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

25. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných ústavou.

26. Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

27. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom vymedzenému dôvodu zmätočnosti skutočne došlo.

28. Pre prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP, musí intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru porušenia práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov.

29. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

30. Dovolateľ vadu zmätočnosti podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP videl v tom, že odvolací súd sa v napadnutom rozsudku nezaoberal rozhodnutím rovnakého krajského súdu v obdobnom spore totožných strán (sp. zn. 2Cob/80/2018), v ktorom (v inom zložení senátu) prijal diametrálne odlišné závery a rozhodol opačne (v napadnutej časti žalobu zamietol) a to tým, že napadnutý rozsudok vo vzťahu k tomuto predchádzajúcemu rozhodnutiu dostatočne neodôvodnil.

31. Preskúmaním obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku v potrebnom rozsahu dovolací súd zistil, že žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie (druhému v poradí) výslovne poukázal na Okresným súdom Bratislava II súbežne vedený obdobný spor strán (sp. zn.42Cb/229/2013), z tohto sporu vyplývajúce dôkazy, skutkové zistenia a závery a v rámci odvolacieho konania doložil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19. februára 2019, č. k. 2Cob/80/2018-473, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 42Cb/229/2013-401 zo dňa 9. novembra 2017 v znení opravného uznesenia v napadnutej časti tak, že žalobu zamietol. Na predložený rozsudok v odvolacom konaní reagoval aj žalobca vo svojom vyjadrení z 31. mája 2019 (bod 2.) keď uviedol, že je zrejmé, že v „oboch konaniach sa jedná o skutkovo a právne obdobné veci medzi tými istými sporovými stranami“, avšak obsah a dôvody predloženého rozsudku nepovažoval za správne ani odôvodnené, k čomu sa podrobne vyjadril. Následne odvolací súd verejne vyhlásil dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým za aplikácie ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v predmetnej časti ako vecne správny. K rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 19. februára 2019, č. k. 2Cob/80/2018-473 uviedol, že žalovaný ho v odvolacom konaní predložil s tým, že „súd v skutkovo a právnej podobnej veci medzi tými istými sporovými stranami žalobu žalobcu zamietol“ a ďalej, že žalobca k tomuto rozsudku uviedol, že „vo veci podal dovolanie a vníma postup senátu 2Cob odvolacieho súdu, ktorý sa odklonil od záverov prijatých iným senátom 3Cob Krajského súdu v Bratislave v jeho skoršom rozhodnutí v skutkovo a právne rovnakej veci, za zásadné porušenie princípu právnej istoty“. Pokiaľ odvolací súd na zdôraznenie vecnej správnosti svojho potvrdzujúceho rozhodnutia uviedol ďalšie odôvodnenie (ods. 11), nijako sa v ňom vecne nevyjadril k existencii predloženého skoršieho rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 19. februára 2019, č. k. 2Cob/80/2018- 473, ani k dôvodom tohto odlišného rozhodnutia. Bez ďalšieho odkázal na vlastný právny názor vyjadrený vo svojom predchádzajúcom, v danom spore vydanom (kasačnom) uznesení zo 6. apríla 2016, č. k. 3Cob/247/2015-367, bez konfrontácie s odlišným právnym názorom v dotknutom skoršom rozsudku krajského súdu.

32. Podľa základných princípov, na ktorých je založený Civilný sporový poriadok, čl. 2 ods. 1, 2 a 3, ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

33. K pojmu „právna istota“ sa vyjadrila aj právna doktrína tak, že pre oblasť civilného procesu bude dominantnou požiadavka, „aby strana sporu takrečeno pri vstupe do pojednávacej miestnosti s istou (čo možno najvyššou) mierou pravdepodobnosti „vedela“, ako sa jej právny prípad za daných skutkových a právnych okolností posúdi“.... „Teda požiadavka na posúdenie rovnakých (obdobných) právnych prípadov rovnako (obdobne), ale aj prípadne „nerovnako“ (ak sú na to splnené podmienky a predpoklady) sa musí spájať s predvídateľnosťou tohto postupu. Ak teda súd posúdi konkrétnu právnu situáciu odvolávajúc sa na pravidlo analogickej aplikácie už posúdených prípadov, no aj prípad, kedy právnu situáciu posúdi inak, musí: i) svoj myšlienkový postup „odokryť“ stranám sporu napríklad pri predbežnom prejednaní sporu obligatórnym ozrejmením svojho právneho názoru, ii) svoj myšlienkový postup v oboch prípadoch náležite odôvodniť. Pochopiteľne, pri nerešpektovaní „rovnakosti“ či „podobnosti“ právneho prípadu s právnym posúdením už v minulosti posúdeným - judikovaným, bude toto odôvodnenie musieť spĺňať kvalifikované náležitosti. Inak povedané, musí byť zrejme podrobnejšie a presvedčivejšie.“ (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 29 - 30.)

34. K odlišnej rozhodovacej činnosti všeobecného súdu o tej istej právnej otázke sa vyjadril opakovane vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd Slovenskej republiky. V náleze z 29. mája 2013, sp. zn. I. ÚS 564/2012-48, uviedol, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnakáodpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s ústavou chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

35. Súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu, a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje základnému princípu právneho štátu. (nález ústavného súdu, sp. zn. III. ÚS 289/2017 z 21. novembra 2017). Pokiaľ nie je splnená podmienka existencie rovnakého alebo analogického skutkového stavu, nie je splnený základný predpoklad na to, aby všeobecný súd na účel dodržiavania princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia musel dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď. (uznesenie ústavného súdu z 98. februára 2018, sp. zn. IV. ÚS 99/2018 [tu a contrario]).

36. Z dovolania vyplýva primárna výhrada dovolateľa z hľadiska namietanej zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, a to, že odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vecne vôbec nezaoberal časovo skorším rozhodnutím (iného senátu) toho istého odvolacieho súdu, ktorý v obdobnom spore (sp. zn. 2Cob/80/2018), za totožnosti strán a v podstate aj skutkového a právneho stavu, prijal diametrálne odlišné závery a vo veci samej rozhodol opačne. Tento argument však nemohol byť dovolacím súdom v konečnom dôsledku považovaný za prípustný, a tým aj za opodstatnený dovolací dôvod, ak uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. augusta 2020, sp. zn. 4Obdo/65/2019, bol (z dôvodov vád zmätočnosti) rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19. februára 2019 č. k. 2Cob/80/2018-473 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Za tohto stavu, k momentu rozhodovania v predmetnej dovolacej veci (§ 438 ods. 1 CSP v spojení s § 217 prvá veta CSP) dovolateľom namietaný nedostatok v procesnom postupe nižšieho súdu už dovolací súd konštatovať nemohol. V tomto smere absenciu dovolateľom namietanej vady zmätočnosti v procesnom postupe odvolacieho súdu (a rovnako tak súdu prvej inštancie), ktorá by z hľadiska intenzity zásahu do procesných práv dovolateľa vo výsledku predstavovala porušenie práva na spravodlivý proces, konštatoval aj ústavný súd, ktorý v tejto veci uzavrel, že nie je daný relevantný dôvod na (najvyšším súdom v prvom uznesení pôvodne prijatý) záver o prípustnosti a dôvodnosti dovolania žalovaného (bod 39 nálezu).

37. V nadväznosti na vyššie uvedené potom z hľadiska dovolateľom namietanej vady dovolací súd nemohol prijať ani záver o nepreskúmateľnosti dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, a teda pokiaľ nezistil existenciu vady zmätočnosti v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP, nemohol v tejto časti konštatovať prípustnosť, a tým ani dôvodnosť dovolania. Z tohto dôvodu boli splnené podmienky pre odmietnutie dovolania podľa ust. § 447 písm. c) CSP.

K prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

38. K ďalšiemu dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolací súd uvádza, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o § 421 ods. 1 písm. b) CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju odvolací súd riešil, b/ vysvetliť, v čom je riešenie právnej otázky odvolacím súdom nesprávne, c/uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená (pozri uznesenie najvyššieho súdu z 28. novembra 2019, sp. zn. 5Obdo/75/2019). Sama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b) CSP (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/203/2016, 2Cdo/54/2018, 3Cdo/6/2017, 3Cdo/67/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017).

39. V prípadoch, keď dovolateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom právnu otázku zásadného právneho významu, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá (doposiaľ) v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP]. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Ak v dovolaní absentuje relevantné vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania (porovnaj napr. uznesenia NS SR sp. zn. 1Cdo/206/2016 z 26. 09. 2017 a sp. zn. 3Cdo/52/2017 z 08. 06. 2017).

40. Otázka relevantného právneho významu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP musí byť riešená odvolacím súdom, pričom odvolací súd na jej riešení musel založiť svoje rozhodnutie a musí ísť tiež o otázku zásadného právneho významu. Prípustnosť dovolania nastáva vtedy, keď dovolací súd sám dospeje k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu, resp. ním riešená právna otázka, má po právnej stránke skutočne zásadný význam. V tomto smere nie je relevantný subjektívny názor dovolateľa.

41. Platí teda, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca (kľúčová, určujúca) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické (akademické, teoretické) otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, ani otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom. Prípustnosť dovolania nezakladá ani všeobecná nespokojnosť dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu (resp. jeho právnymi závermi). Pre prípustnosť dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je relevantný len subjektívny názor dovolateľa, teda čo on sám z hľadiska svojho (ne)úspechu v spore považuje za právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej a ani jeho hodnotenie právneho posúdenia veci súdom.

42. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP].

43. Podľa dovolateľa napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia dvoch, podľa neho zásadných právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené, a to: 1/ „V prípade, ak mandatár zariadi záležitosť prostredníctvom tretej osoby (§ 568 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojitosti s § 331 OBZ), nevzniká medzi mandantom a treťou osobou žiadny nový záväzkový vzťah; to platí aj v prípade, ak mandant vystaví za týmto účelom plnomocenstvo podľa § 568 ods. 3 OBZ“ a 2/ „V prípade, ak advokát nevystaví faktúru alebo iný daňový doklad za poskytnuté právne služby, nemá nárok si účtovať k odmene a náhradám aj daň z pridanej hodnoty podľa ust. § 18 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.

44. K prvej dovolateľom formulovanej otázke je potrebné uviesť, že bola položená v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

45. Zo znenia ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP možno vyvodiť, že rozhodujúca je právna otázka, ktorú odvolací súd riešil a od vyriešenia ktorej jeho rozhodnutie záviselo. Nie je teda rozhodujúce, aké právne otázky strany konania v odvolacom konaní nastolili (príp. nenastolili). Tento záver pramení zo zásady iura novit curia. Nech už by boli právne otázky strán konania akékoľvek, súd je oprávnený a povinný vychádzať z právneho názoru, ktorý považuje za súladný so zákonom a za ústavne konformný. (viď nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 33/2020 z 24. novembra 2020, bod 69).

46. Dovolací súd uvádza, že prvá dovolateľom položená otázka nebola predmetom posúdenia v rozhodnutí odvolacieho súdu ako právna otázka kľúčová pre rozhodnutie vo veci. Odvolací súd (ani súd prvej inštancie) v napadnutom rozhodnutí pri právnom posúdení sporu neaplikoval a neinterpretoval ustanovenia § 568 ods. 1 OBZ v spojitosti s § 331 OBZ, od ktorých dovolateľ odvíja predmetnú dovolaciu otázku. V napadnutom rozhodnutí odvolací súd konštatoval vznik samostatného záväzkového vzťahu sporových strán uzavretím ústnej zmluvy, o ktorej svedčí plnomocenstvo udelené dovolateľom, čo mala sprostredkovať spoločnosť APS. Odlišne od toho otázka tak, ako je položená a aplikovaná na vec prejednávanú, však v konečnom dôsledku znamená otázku, či spoločnosť APS ako mandatár zariadila konkrétnu záležitosť (zastupovanie) mandanta (dovolateľa) prostredníctvom tretej osoby (žalobcu), inými slovami či teda plnomocenstvo z 18. februára 2009 bolo udelené na výkon tejto mandátnej správy. Súčasne z takto priamo položenej otázky vyplýva, že ide o otázku jednoznačne skutkovú, na ktorú odpoveď dáva vykonané dokazovanie a je výsledkom hodnotenia skutkového stavu súdmi nižšej inštancie, na prieskum ktorého dovolací súd nemá oprávnenie.

47. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstaraním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť, či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).

48. Dovolací súd už v minulosti opakovane konštatoval záver o neprípustnosti dovolania podľa ust. § 421 CSP pri riešení tzv. skutkových otázok (viď napr. 1Obdo/47/2017, 4Obdo/45/2017, 5Obdo/22/2017), pričom v tomto smere prijaté závery v uznesení najvyššieho súdu z 25. apríla 2018, sp. zn. 5Obdo/22/2017 prešli úspešne aj testom ústavnosti, keď ústavný súd vo svojom uznesení z 5. septembra 2018, sp. zn. II. ÚS 416/2018, konštatoval, že „mu nepatrí nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania, vzhľadom na skutkový stav nie sú zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvoduzasahovať“.

49. Dovolací súd dodáva, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho (ako aj prvoinštančného) súdu bolo v podstate založené na závere o unesení dôkazného bremena žalobcu k tvrdeniu o dôvodnosti jeho nároku na zaplatenie odmeny advokáta za právne služby poskytnuté pri zastupovaní žalovaného v konkrétnych súdnych (exekučných) konaniach v rozsahu plnomocenstva udeleného dovolateľom. Dovolateľ však kladie otázku, ktorá a priori vychádza z existencie platnej mandátnej zmluvy medzi odlišnými subjektami od strán sporu, a pýta sa, aký dopad majú mať jej ustanovenia na iný (tu žalovaný) záväzkový vzťah. Súdy nižšej inštancie primárne vychádzali zo skutočnosti, že dovolateľ je pasívne vecne legitimovaným subjektom k predmetu sporu z dôvodu udelenia plnomocenstva žalobcovi, za konkrétnych skutkových okolností súvisiacich s existenciou inej - mandátnej zmluvy medzi dovolateľom a osobou odlišnou od žalobcu, ktorej platnosť či dôsledky sa však v ich právnych úvahách vôbec neprejavili a nestávajú sa tak súčasťou možného dovolacieho prieskumu.

50. K druhej právnej otázke dovolací súd uvádza, že rovnako netvorila kľúčovú právnu otázku, od vyriešenia ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Odvolací súd sa v napadnutom rozsudku právnou otázkou podmienky fakturácie pre vznik nároku advokáta uplatňovať odmenu zvýšenú o DPH, vôbec nezaoberal. Uviedol len, že „výška odplaty za poskytnutú právnu pomoc nebola medzi stranami sporná“ a že sa „v ďalšom plne stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie“ vyjadreným v jeho rozsudku. Dovolací súd pre úplnosť uvádza, že súd prvej inštancie sa v ods. 27 odôvodnenia svojho rozsudku vyjadril „k uplatneniu si dane z pridanej hodnoty žalobcom za úkony právnej služby“, avšak okrem poukazu na ním citované ust. § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, z ktorého má zvýšenie o DPH vyplývať, sa osobitne k otázke fakturácie odmeny advokátom, tak ako túto otázku nastolil dovolateľ, rovnako nevyjadril. Ani v tejto časti preto dovolací súd nemohol konštatovať splnenie podmienky prípustnosti dovolania.

51. Úlohou dovolacieho súdu v rámci konania o dovolaní ako mimoriadnom opravnom prostriedku z hľadiska prieskumu správnosti právneho posúdenia veci nie je nahrádzať či novo dopĺňať rozhodovaciu činnosť nižších všeobecných súdov.

52. Dovolací súd na základe otázok nastolených dovolateľom nie je oprávnený posudzovať dôvodnosť tejto časti dovolania.

53. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ani jedna z dovolateľom formulovaných otázok nespĺňala kritériá prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, resp. dovolacie dôvody neboli dovolateľom vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 a tento záver nevyhnutne viedol dovolací súd k rozhodnutiu o odmietnutí dovolania aj podľa ust. § 447 písm. f) CSP.

54. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá a § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP).

55. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.