Najvyšší súd  

5 Obdo 2/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: E.S., s. r. o., Ú.B., IČO: X., zastúpený: K.S. s. r. o., G.B., IČO: X. proti odporcovi: M.P., P., zastúpený: JUDr.

I.Š., advokát, ul. S.S., za účasti vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľa: S., a. s., T.B.,

IČO: X., zastúpený: K.S. s. r. o., G.B., IČO: X., o návrhu odporcu na obnovu konania,

vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 12Cb 48/2010, o dovolaní

navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. septembra 2011, č. k.

41Cob 29/2011-317, takto

r o z h o d o l:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa o d m i e t a.

Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e:

Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením zo 16. septembra 2010, č. k. 12Cb 48/2010-265 nepripustil obnovu konania na Okresnom súde Žiar nad Hronom

pod sp. zn. 16Rob 244/2007 a odporcu zaviazal nahradiť navrhovateľovi trovy konania

vo výške 1 128,70 eur.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že odporca sa svojim návrhom domáhal

voči pôvodnému navrhovateľovi - spoločnosti S., a. s., T.B., IČO: X. (ďalej len „S., a. s.“)

obnovy konania voči právoplatnému platobnému rozkazu z 12. júna 2007, č. k. 16Rob

244/2007-20. Ďalej vo svojom návrhu uviedol, že vydaný platobný rozkaz je v rozpore

s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, a to Océano Grupo Editorial SA - C

- 240/98 so Smernicou Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, z ktorého vyplýva oprávnenie vnútroštátneho súdu zhodnotiť

z úradnej povinnosti nekalosť podmienky v spotrebiteľskej zmluve. V danom prípade súd

nerešpektoval neprijateľnú zmluvnú podmienku, čím porušil komunitárne právo a založil tak

zodpovednosť štátu. Odporca poukazoval na to, že platobný rozkaz bol vydaný v rozpore so

zákonom, je zmätočný a nevykonateľný, nakoľko súd pri jeho vydávaní nesprávne posúdil

vec.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh na obnovu konania nie je dôvodný,

nakoľko dôvody podľa § 228 ods. 1 písm. a/ a b/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len

„O. s. p.“) nie sú dané. Odporca v pôvodnom konaní nielenže nepodal odôvodnený odpor voči

predmetnému platobnému rozkazu, ale nepodal odpor žiadny, aj napriek tomu, že mu

platobný rozkaz bol riadne doručený. Odporca v danom prípade ignoroval pôvodné konanie

a všetky procesné možnosti, ktoré ako odporca v konaní mal. Z toho dôvodu nemožno

hovoriť o žiadnych nových skutočnostiach, rozhodnutiach alebo dôkazoch, ktoré odporca

bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní. Dôvodom obnovy konania môžu byť

len skutočnosti, ktoré nastali do vydania platobného rozkazu. Tieto skutočnosti, ktoré nastali

po vydaní platobného rozkazu, nemôžu byť spôsobilým dôvodom obnovy konania, nakoľko

k nim nemohol súd v čase vyhlásenia rozhodnutia prihliadať v zmysle § 154 ods. 1 O. s. p.

Vzhľadom na to, že odporca vo svojom návrhu na obnovu konania neuviedol žiadne nové

skutočnosti, ani dôkazy, ktoré existovali v čase pôvodného konania, zároveň neuviedol

ani žiadne nové rozhodnutia, ktoré by mali vplyv na pôvodné konanie, súd návrh na obnovu

konania zamietol. Súd mal preukázané, že samotné konanie o postúpení pohľadávky zo S., a.

s. na navrhovateľa bolo oznámené odporcovi, ako aj jeho manželke, o čom svedčia listinné

doklady, ktoré sú založené v spise.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O. s. p.

Na odvolanie odporcu Krajský súd v Banskej Bystrici uznesenie súdu prvého stupňa

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd z obsahu spisu

zistil, že súd rozhodol o zmene účastníka konania na základe návrhu navrhovateľa tak,

že zmenu účastníka na strane navrhovateľa pripustil. Z konania vystúpila spoločnosť S.,

a. s. a na jej miesto vstúpil súčasný navrhovateľ. Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa

uznesenie o zmene účastníka nevyhotovil v písomnej forme a následne nedoručil podľa § 168

ods. 2 O. s. p., a to napriek tomu, že toto uznesenie bolo potrebné vyhotoviť a doručiť

účastníkom, pretože je proti nemu prípustné odvolanie. V ust. § 202 ods. 3 písm. b/ O. s. p.

sú uvedené prípady, kedy odvolanie proti uzneseniu nie je prípustné, nemožno ho rozšíriť

na iné prípady, napr. zmenu účastníka konania. Postúpenie pohľadávky a zmenu účastníka

konania v odvolaní namietal aj odporca, pričom odvolací súd na zistenú vadu prihliadol

aj podľa § 212 ods. 3 O. s. p.

Zároveň odvolací súd poukázal na zmätočné označenie účastníkov v záhlaví, ako aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa. V rozhodnutí o návrhu

na obnovu konania je potrebné označiť účastníkov podľa ich procesného postavenia v pôvodnom konaní, s uvedením toho, kto z nich podal návrh na obnovu (V/68).

Ďalej uviedol, že platobný rozkaz vydáva súd v skrátenom konaní, v rámci ktorého

sa nevykonáva dokazovanie, a preto uplatnenie dôvodu obnovy podľa § 228 ods. 1 písm. a/,

b/ O. s. p. s poukazom na nové dôkazy neprichádza do úvahy. Návrhom na obnovu konania

môže účastník uplatniť len také skutočnosti alebo rozhodnutia, ktoré nemohol bez svojej viny

použiť v pôvodnom konaní, pokiaľ môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

pričom otázka zavinenia sa posudzuje z procesného hľadiska. Spravidla platí, že o nedostatku

procesného zavinenia nemožno hovoriť vtedy, keď nebol podaný odpor proti platobnému

rozkazu. V prípade skutočností uvedených v § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p. bude možné

obnovu konania povoliť len vtedy, ak sú tu nové skutočnosti, ktoré účastník nemohol použiť

do uplynutia lehoty k podaniu odporu, napriek tomu, že v tom čase existovali, pretože ich

účastník nepoznal. V prípade rozhodnutí môže ísť o rozhodnutia, ktoré v tom čase reálne

existovali, resp. môže ísť o neskoršie rozhodnutie príslušného orgánu a ktoré rieši inak

predbežnú otázku o veci, v ktorej bol súd viazaný rozhodnutím iného orgánu. Účastník

v konkrétnom prípade musí preukázať existenciu dôvodov obnovy konania. Samotná vecná

nesprávnosť rozhodnutia nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania. V odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa odporca uviedol ako dôvod obnovy

konania ust. § 228 ods. 1 písm. e/ O. s. p., podľa ktorého právoplatné rozhodnutie možno

napadnúť návrhom na obnovu konania, ak je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora

Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev. Odporca tento

dôvod citáciou zákonného ustanovenia vo svojom návrhu neuviedol, hoci uviedol súdne

rozhodnutia, vrátane rozhodnutí Európskeho súdneho dvora, pričom niektoré z nich predložil

súdu prvého stupňa. Z obsahu spisu nevyplýva, že súd prvého stupňa pred rozhodnutím

vo veci poučil účastníkov podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Súd prvého stupňa preto posúdi, či ide

o novo uplatnený dôvod obnovy konania, a teda aj zmenu návrhu - rozšírenie. S poukazom

na zistenú procesnú vadu, ako aj predčasnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vzhľadom

na nedostatočne zistený skutkový a právny stav a s poukazom na zachovanie dvojinštančnosti

súdneho konania odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil. Odvolací súd záverom

uviedol, že v spise absentuje splnomocnenie S., a. s. pre svojho právneho zástupcu. V spise na

č. l. 229 sa nachádza len substitučná plná moc pre advokátku JUDr. P.Š..  

Proti napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie.

Prípustnosť dovolania zakladá podľa § 239 ods. 1 O. s. p., keďže napadnutým uznesením bolo

zmenené rozhodnutie súdu prvého stupňa, čím došlo k rozdielnosti napadnutého uznesenia

s uznesením súdu prvého stupňa. Navrhovateľ svoje dovolanie odôvodnil podľa § 241 ods. 2

písm. c/ O. s. p. tým, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci.

K tvrdeniu súdu o procesnej vade pred súdom prvého stupňa, že súd prvého stupňa

nevyhotovil uznesenie o zmene účastníka konania v písomnej forme, sa navrhovateľ odvoláva

na ust. § 212 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého na vady konania pred súdom prvého stupňa

prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odporca

už v roku 2008 vedel, že S., a. s. postúpila predmetnú pohľadávku spoločnosti navrhovateľa,

pretože oznámenie o postúpení bolo doručené manželke odporcu do tej istej domácnosti,

v ktorej býva aj odporca. Podľa dovolateľa, aj keby súd prvého stupňa vydal predmetné

uznesenie o zmene účastníka konania a doručil ho odporcovi, ktorý by podal voči nemu

odvolanie, nemalo by to žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Táto procesná chyba

nemala za následok nesprávne rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci.

Ďalej uviedol, že ak by súd prvého stupňa postupoval v súlade s rozhodnutím R V/68,

a teda označoval by účastníkov konania o obnove podľa ich procesného postavenia v pôvodnom konaní, tak by vniesol ešte viac zmätku do tohto konania, v ktorom odporca

podáva súdu veľké množstvo zmätočných podaní. Odvolací súd už vôbec nemal z tohto

dôvodu zrušiť uznesenie súdu prvého stupňa.

Podľa navrhovateľa, súd prvého stupňa nebol povinný poučiť odporcu, aby opravil

- rozšíril svoj návrh, a to ani podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Ak by aj súd bol povinný odporcu

poučiť, nemohol tak urobiť, pretože odporca sa nedostavil ani na jedno z troch pojednávaní

nariadených súdom prvého stupňa. Sudca vytyčoval jednotlivé pojednávania tak, aby sa mohli

účastníci osobne zúčastniť a dvakrát odročil pojednávanie vo veci len z dôvodu, že chcel

osobne vypočuť odporcu. Nie je pravdou, že sa súd prvého stupňa nezaoberal dôvodmi

na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. e/ O. s. p. a že by predčasne rozhodol. Podľa

odporcu sa súd od začiatku zaoberal len dôvodmi podľa uvedeného ust. e/, keďže dôvody

podľa ust. a/ a b/ neexistovali. Všetky odporcom predložené rozhodnutia Európskeho súdneho

dvora sú rozhodnutia procesného charakteru a odporúča sa v nich národným súdom,

aby skúmali podmienky spotrebiteľských zmlúv z pohľadu ich prijateľnosti podľa príslušných

smerníc nad rámec petitu, a to za účelom ochrany spotrebiteľských práv. Všetky

navrhovateľom predložené rozhodnutia Európskeho súdneho dvora sa odrazili v neskorších

novelách O. s. p. a určujú slovenským súdom, aby vždy skúmali podmienky zmluvy

o spotrebiteľskom úvere nad rámec petitu za účelom ochrany spotrebiteľa. Súd prvého stupňa postupoval plne v súlade s platným právom a posudzoval predmetnú Zmluvu o splátkovom

úvere, ktorá bola predmetom pôvodného konania, vedenom pod sp. zn. 16Rob 244/2007,

z pohľadu vtedy platného práva. Súd prvého stupňa nielenže skúmal dôvody pre obnovu

konania podľa § 228 ods. 1 písm. e/ O. s. p., a to nad rámec petitu odporcu, ale ich

aj vyhodnotil tak, že návrh na povolenie obnovy musel zamietnuť pre nedostatok dôvodov

pre jeho povolenie. Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový aj právny stav a nie je preto

dôvod na zrušenie jeho rozhodnutia. Navrhovateľ tiež uviedol, že predmetné splnomocnenie,

na ktoré poukazuje odvolací súd, bolo predložené súdu spolu s doplnením návrhu na zmenu

účastníka konania zo 17. júna 2010, doručeným súdu 21. júna 2010. Navrhol, aby dovolací

súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a uplatnil si trovy odvolacieho a dovolacieho

konania.  

Odporca sa k dovolaniu navrhovateľa nevyjadril.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie bolo podané v lehote stanovenej v § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolateľ prípustnosť dovolania zakladá v zmysle § 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p. tým,

že napadnutým uznesením odvolacieho súdu bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa,

čím došlo k rozdielnosti napadnutého uznesenia s uznesením súdu prvého stupňa. Okolnosti

významné pre rozhodnutie boli posúdené obomi súdmi rozdielne, takže práva a povinnosti

stanovené účastníkom sú podľa záverov týchto uznesení odlišné.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci

odvolací súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na nové konanie.

Z ustanovenia § 239, ktoré upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu

vyplýva, že neupravuje prípady, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Dovolací súd sa ani nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že došlo k zmene rozhodnutia súdu

prvého stupňa. V zmysle § 220 odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie

sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221). Z uvedeného je zrejmé, že nemožno zamieňať zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu so zrušujúcim.

Zákon presne ukladá odvolaciemu súdu, kedy má rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť,

zmeniť alebo zrušiť. Občiansky súdny poriadok taxatívne uvádza, proti ktorým rozhodnutiam

je dovolanie prípustné. Ustanovenie § 236 ods. 1 O. s. p. neumožňuje rozšíriť prípustnosť

dovolania proti uzneseniu na ďalšie rozhodnutia, ktoré nie sú uvedené v § 239 O. s. p.

Občiansky súdny poriadok výslovne neuvádza, že dovolanie je prípustné proti uzneseniu,

ktorým odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa, a preto prípustnosť dovolania

proti takémuto uzneseniu v zmysle § 236 ods. 1 a § 239 O. s. p. nie je daná.

V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p.

Dovolateľ v dovolaní nenamietal, že by napadnuté uznesenie odvolacieho súdu trpelo

niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p.

Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania,

smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či podané

dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie

pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu,

ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z uvedených procesných vád

(ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo

súdom nesprávne obsadeným).

Dovolací súd nezistil, že by konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté niektorou

z uvedených vád.

Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatoval, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu netrpí vadou taxatívne uvedenou v § 237 O. s. p.

Správnosť skutkových a právnych záverov založených na dokazovaní by bolo možné

v dovolacom konaní posúdiť až v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné (ide o dôvody,

ktoré síce môžu zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť). O taký prípad

v prejednávanej veci nešlo. Z uvedeného teda vyplýva, že posúdenie, či rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, prichádza do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné.

K otázke označenia účastníkov konania sa dovolací súd stotožnil s názorom

odvolacieho súdu. V ďalšom konaní súd prvého stupňa účastníkov tohto konania označí

podľa ich procesného postavenia v pôvodnom konaní, s uvedením toho, kto podal návrh

na obnovu, tak ako ich označil dovolací súd v tomto rozhodnutí.

Najvyšší súd preto dovolanie navrhovateľa odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p, ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo odporcovi v zmysle § 243b ods. 5,

§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Dovolací súd nepriznal odporcovi náhradu trov dovolacieho konania, pretože mu

v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.  

P o u č e n i e:   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 13. januára 2012

JUDr. Anna Marková, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová