Najvyšší súd
5 Obdo 18/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: P.F., s. r. o., G.B., IČO: X., zastúpeného advokátom Mgr. M.V., M.B. proti žalovanému: M.B., P.B., IČO: X., o zaplatenie 755,33 eur s prísl.,
vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 24Cb/102/2010, o dovolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. novembra 2011, č. k. 1Cob/220/2011-183, takto
r o z h o d o l:
Dovolanie žalobcu o d m i e t a.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e:
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 1. marca 2011, č. k. 24Cb/102/2010-146
návrh zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania v sume 351,13
eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 755,33 eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 11. mája 2009
do zaplatenia titulom náhrady škody. Dňa 25. apríla 2003 uzavrel žalobca so žalovaným zmluvu o obchodnom zastúpení, na základe ktorej sa žalovaný ako obchodný zástupca
zaviazal konať v mene žalobcu ako zastúpeného a za podmienok určených žalobcom
uzatvárať zmluvy o úvere s tretími osobami. Dňa 11. októbra 2004 žalovaný uzatvoril zmluvu
o spotrebiteľskom úvere vo výške 23 985 Sk na meno M.K.. Túto zmluvu však podpísala jej
nevesta A.K., ktorej úver žalovaný aj vyplatil. Podľa bodu 7.2 zmluvy o obchodnom
zastúpení sa žalovaný zaviazal uzatvárať zmluvy o spotrebiteľskom úvere výlučne podľa podmienok Príručky pre zástupcu. Podľa tejto príručky je vždy potrebné vyplniť riadne
a úplne všetky požadované údaje, a to v prítomnosti zákazníka. Keďže zmluvu podpísala
a peniaze prevzala iná osoba, ako bola uvedená v zmluve, žalovaný konal v rozpore so
zmluvou o obchodnom zastúpení, ako aj v rozpore s Príručkou obchodného zástupcu. Žalobca
si svoj nárok voči žalovanému uplatnil titulom náhrady škody. Súd prvého stupňa poukázal na
ust. § 652 ods. 1, 654 ods. 1 a 2, 655 ods. 1, 658 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, ust. § 373
a § 384 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu prvého stupňa predpokladom
vzniku zodpovednosti za škodu je porušenie zmluvnej povinnosti, existencia škody a príčinná
súvislosť medzi porušením zmluvnej povinnosti a škody. Žalobca mohol byť v konaní
úspešný iba v prípade, ak by preukázal splnenie všetkých troch predpokladov. Súd dospel
k záveru, že žalovaný síce porušil svoju zmluvnú povinnosť, žalobcovi však nevznikla žiadna
škoda. Ak by žalobcovi škoda vznikla, tak neexistuje príčinná súvislosť. Nie sú splnené teda
dva z troch nevyhnutných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, navyše súd mal za
preukázané, že žalobca nevykonal potrebné opatrenia na zmiernenie alebo odvrátenie škody.
Súd mal za preukázanú skutočnosť, že súčasťou zmluvy o obchodnom zastúpení bola
aj príručka pre zástupcu a žalovaný jej obsah poznal. V Príručke pre zástupcu síce nie je
výslovne zakázané uzavrieť zmluvu o úvere a úver aj poskytnúť na základe splnomocnenia,
sú tu však uvedené viaceré ustanovenia, z ktorých sa dá vyvodiť, že úver sa splnomocnenému
zástupcovi poskytnúť nesmie, predovšetkým je v príručke uvedené, že zmluvu treba
vyplňovať v prítomnosti zákazníka a je v nej aj inštrukcia, že osoba uvedená v záhlaví zmluvy
ako zákazník musí byť totožná s osobou, ktorá zmluvu poskytuje. Z toho možno usudzovať,
že zastúpenie je neprípustné. Podľa príručky mal obchodný zástupca pred uzatvorením
zmluvy brať do úvahy aj správanie sa zákazníka, t. j. či sa správa vyhýbavo, či bolo ťažké
dohovoriť si s ním schôdzku. Obchodný zástupca mal konať priamo so zákazníkom, nie s jeho
zástupcom.
Významné pre posúdenie sporu však bolo, že žalobcovi nevznikla žiadna škoda, keďže
stále má pohľadávku voči A. alebo M.K.. Od vymáhania svojej pohľadávky žalobca upustil
z dôvodov, ktoré sa podľa súdu nedajú akceptovať. Skutočnosť, že M.K. podala trestné
oznámenie, s prihliadnutím na všetky okolnosti tohto prípadu, nie sú dôvodom na to, aby sa
žalobca nedomáhal plnenia zo zmluvy, ktorú v jeho mene uzavrel žalovaný, prípadne aby sa
nedomáhal vrátenia plnenia poskytnutého A.K.. Žalobca nepodal relevantné vysvetlenie,
prečo po podaní trestného oznámenia svoju pohľadávku už nevymáhal a od jej vymáhania nakoniec upustil. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že žalobca sa voči žalovanému
domáhal zaplatenia celého nesplateného úveru aj s poplatkom (úrokom). Náhrady škody,
ktorá by mohla spočívať napr. vo zvýšených nákladoch, ktoré by mu vznikli s vymáhaním
pohľadávky nielen voči M.K., ale aj voči A.K., t. j. voči obom možným dlžníkom sa žalobca
nedomáhal, ani ju nepreukázal. Žalobca sa domáhal takého nároku, akoby žalovaný ručil
za splatenie úveru. Žalovaný sa však nikdy nezaručil za splnenie záväzkov zo spornej zmluvy.
Aj v prípade, že by žalobcovi skutočne vznikla škoda, tak tu neexistuje príčinná súvislosť.
Existencia príčinnej súvislosti musí byť preukázaná, nemožno ju len predpokladať.
Skutočnosť, že žalovaný s M.K. nerokoval osobne a zrejme s ňou telefonoval a že zmluvu
podpísala iná osoba, než je uvedená v záhlaví, nie je hlavnou príčinou toho, že žalobcovi
nebol úver splatený. Žiadne z ustanovení zmluvy o obchodnom zastúpení, ani Príručky
obchodného zástupcu, nevylučovalo M.K. ako vhodného zákazníka a navyše pracovník
žalobcu úver tejto osobe pred jeho poskytnutím aj schválil. Sám žalobca pred vyšetrovateľom
potvrdil, že po ukončení zmluvy so žalovaným bol vykonaný audit jeho zákazníkov, pričom
žalobca nezistil žiadne pochybenie vo vedení agendy poskytnutých pôžičiek, ktoré žalovaný
uzatváral s klientmi. Podľa súdu žalovaný
pri uzatváraní zmluvy postupoval v dobrej viere, že koná podľa zmluvy a v súlade
so záujmami žalobcu získať pre neho čo najviac klientov. Naopak, úplne nedôveryhodné boli
výpovede M. a A.K.. Pri konaní týchto osôb možno mať vážne pochybnosti o ich
dobromyseľnosti. Samotná M.K. potvrdila, že v septembri 2004 vystavila pre svoju nevestu
plnú moc na právne úkony, čo svedčí o tom, že vedela, resp. minimálne bola uzrozumená
s tým, že zmluvu uzavrela a úver v hotovosti prevzala jej nevesta. Hoci bola A.K. nakoniec
zbavená obvinenia a trestné konanie bolo prerušené, táto okolnosť v žiadnom prípade
nemohla viesť navrhovateľa k tomu, aby upustil od vymáhania svojej pohľadávky. Žalobca je
povinný sa starať o svoje pohľadávky a vymáhať ich od dlžníkov tak, aby nedošlo k ich
premlčaniu. V konečnom dôsledku by tak žalovaný nebol povinný nahradiť žalobcovi škodu,
s odvolaním sa na ust. § 384 ods. 1
Obch. zák., lebo žalobca neurobil vôbec nič na zmiernenie alebo odvrátenie škody, ktorá mu
hrozí. V záujme úplného prejednania veci súd poukázal na skutočnosť, že faktické úročenie
poskytnutého úveru (to znamená súhrnný poplatok vo výške 8 985 Sk) prevyšuje 200% p. a.,
čo je v zrejmom rozpore s poctivým obchodným stykom, resp. s dobrými mravmi
a ustanoveniami o ochrane spotrebiteľa. Domáhanie sa takého nároku, či už voči žalovanému
titulom náhrady škody alebo voči obom dlžníčkam je preto vylúčené.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 351,13 eur.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. novembra 2011 potvrdil rozsudok
Okresného súdu Bratislava III z 1. marca 2011, č. k. 24Cb 102/2010-146. Súčasne uložil
žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 58,86 eur.
Krajský súd Bratislava v rozhodnutí uviedol, že po oboznámení sa s obsahom spisu,
dôvodmi odvolania, ako i vyjadrením žalovaného dospel k záveru, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa je vecne správne, a preto ho v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Odvolací súd sa odvolal na správne a vyčerpávajúce dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré
v podrobnostiach poukázal (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Ďalej uviedol, že predmetom sporu
je náhrada škody podľa ust. § 373 a nasl. Obch. zák. Škoda podľa Obch. zák. je kreovaná
na princípe objektívnej zodpovednosti, preto pre jej naplnenie je potrebné kumulatívne
splnenie všetkých jej predpokladov, a to vznik škody, porušenie povinnosti, ako i príčinná
súvislosť. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že nedošlo k splneniu
všetkých týchto predpokladov, predovšetkým nebolo preukázané, že vôbec došlo ku škode a v akej výške. Žalobca pohľadávku z poskytnutého úveru voči M.K. postúpil v súlade s ust. §
524 Obč. zák. tretej osobe na vymáhanie a nemôže sa domáhať tejto čiastky z iného právneho
titulu voči žalovanému. Odvolací súd tiež konštatoval, že je dubiózne, či zo strany žalovaného
došlo k porušeniu zmluvy alebo zákonnej povinnosti. Odvolací súd je toho názoru, že žiadne
ustanovenie zmluvy o obchodnom zastúpení a ani Príručka pre zástupcu nevylučujú možnosť
zastúpenia na základe splnomocnenia
pri uzatváraní zmluvy. Skutočnosť, že splnomocnenie existovalo pri uzatváraní zmluvy,
nepoprel ani samotný žalobca. Nepoprel ani, že žalovaný pred uzatváraním predmetnej
zmluvy telefonicky kontaktoval zamestnanca žalobcu a tento mu takýto postup odobril.
V neposlednom rade nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti
a vznikom škody. Odvolací súd sa taktiež zhoduje s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca
neurobil nič na odvrátenie škody a nedomáhal sa svojho nároku voči A. či M.K..
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 224 ods. 1
v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca podaním
z 9. februára 2012. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Bratislave v zmysle ust. § 243b ods. 2 O. s. p. v spojení s ods. 4 O. s. p. zrušil a vrátil mu
vec na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania, pozostávajúce
zo zaplateného súdneho poplatku za dovolanie a trov právneho zastúpenia za jeden úkon
právnej služby vo výške 70,90 eur.
Dôvodom podania dovolania proti rozsudku Krajského súdu Bratislava je skutočnosť,
že odvolací súd v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom neumožnil žalobcovi vyjadriť sa
k aplikácii ustanovenia, ktoré nebolo použité v priebehu konania pred súdom prvého stupňa,
čím odňal žalobcovi ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 237
písm. f/ O. s. p. a zároveň aj zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (ust. § 241 písm. b/ O. s. p.).
Žalobca je toho názoru, že odvolací súd sa náležite nezaoberal tvrdeniami žalobcu
uvedenými v odvolaní, vychádzal zo skutočností, ktoré v žiadnom prípade nevyplývajú z obsahu spisu a založil svoje rozhodnutie na inom právnom názore, odlišnom od právneho
názoru súdu prvého stupňa, bez poskytnutia možnosti žalobcovi vyjadriť sa k názoru
odvolacieho súdu (najmä aplikácii ust. zákona, ktoré nebolo predmetom rozhodnutia
prvostupňového súdu), v dôsledku čoho odvolací súd odňal žalobcovi možnosť konať pred
súdom. Žalobca poukázal na to, že odvolací súd bez existencie relevantného listinného
dôkazu dospel k záveru, že žalobca previedol svoju pohľadávku z úveru na tretiu osobu podľa
ust. § 524 Obč. zák., a teda sa nemôže domáhať svojej pohľadávky ani z iného titulu voči
žalovanému. Odvolací súd týmto názorom naznačil, že žalobca nie je aktívne vecne
legitimovaný. Na to, aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky, musí existovať
písomná zmluva. Žiadna takáto zmluva sa v súdnom spise nenachádza, keďže žiadna
neexistuje. Odvolací súd sa stotožnil s názorom právneho zástupcu žalovaného o nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie, uvedeného vo vyjadrení k odvolaniu, avšak urobil tak bez toho,
aby si zadovážil relevantné listinné dôkazy. Navyše žalobca je toho názoru, že aj keby
žalobca postúpil pohľadávku z úveru voči M.K., tak by táto skutočnosť nijakým spôsobom
nemala dopad na možnosť domáhať sa nároku voči žalovanému titulom náhrady škody.
Žalobca je toho názoru, že ak mal odvolací súd pochybnosti o takto závažnej a pre rozhodnutie vo veci podstatnej skutočnosti, mal žalobcu vyzvať, aby sa k prevodu
pohľadávky, ako aj k zamýšľanej aplikácii ust. § 524 Obč. zák. vyjadril. Povinnosť súdu
vyzvať účastníka konania na vyjadrenie sa k relevantným skutočnostiam vyplýva aj
z ust. § 213 ods. 2 O. s. p.
Žalobca v dovolaní tiež uviedol, že ak by žalovaný informoval žalobcu o tom,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere sa podpisuje v neprítomnosti zákazníka, nikdy by
žalovanému poskytnutie úveru za takýchto okolností odsúhlasené nebolo, nakoľko takýto
postup odporuje pokynom žalobcu, uvedených v pokynoch pre obchodného zástupcu. Závery
odvolacieho súdu o odobrení postupu žalovaného pri poskytnutí úveru M.K. žalobca považuje
za nezodpovedajúce skutočnému stavu veci. Postup odvolacieho súdu je dôkazom toho, že sa
odvolací súd náležite nezaoberal vyjadreniami žalobcu a založil svoje rozhodnutie na
skutočnostiach, ktoré nemajú oporu v listinných dôkazoch už založených v súdnom spise,
pričom odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu ako vecne správne z úplne iných dôvodov, ako
boli prezentované súdom prvého stupňa, bez toho, aby žalobcovi umožnil vyjadriť sa k týmto
skutočnostiam. Rovnako odlišný názor zaujal odvolací súd aj v súvislosti s otázkou porušenia
povinnosti žalovaného pri uzatvorení zmluvy o úvere, keď prvostupňový súd uzavrel, že v Príručke pre zástupcu sú uvedené viaceré ustanovenia, z ktorých sa dá vyvodiť, že úver sa
splnomocnenému zástupcovi poskytnúť nesmie a že obchodný zástupca mal konať priamo so
zákazníkom, nie s jeho zástupcom, zatiaľ čo odvolací súd skonštatoval, že žiadne ustanovenia
zmluvy o obchodnom zastúpení ani Príručka obchodného zástupcu nevylučuje možnosť
zastúpenia na základe splnomocnenia pri uzatváraní zmluvy. Žalobca sa nestotožňuje ani
s názorom súdu prvého stupňa ohľadom neexistencie vzniku škody, nakoľko má žalobca stále
pohľadávku voči M.K., resp. A.K.. Žalobca v priebehu konania uviedol, z akého dôvodu
nepokračoval vo vymáhaní pohľadávky voči M.K., resp. prečo neexistuje dôvod pre
uplatnenie nároku voči M.K. či A.K..
Podľa názoru žalobcu odvolací súd nielenže založil svoje rozhodnutie
na skutočnostiach, ktoré nemajú oporu v listinných dôkazoch, založených v súdnom spise,
ale súčasne postupoval v rozpore so zákonom, keď nedal žalobcovi priestor na vyjadrenie sa
k relevantným skutočnostiam, rozhodujúcich pre rozhodnutie vo veci, čím účastníkovi
konania odňal možnosť konať pred súdom.
Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), skúmal
najskôr to, či dovolanie žalovaného smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (viď § 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, vo výroku, ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký jeho potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd
nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.
Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny
názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd SR k záveru,
že dovolanie žalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesne prípustné.
Dovolanie žalobcu by mohlo byť procesne prípustné (i dôvodné), len ak by konanie,
v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené
niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ust. § 242 ods. 1 O. s. p. Dovolací súd sa preto
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa tiež otázkou,
či konanie nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. (tzv.
vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konanie, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písm. a/ až g/
tohto ustanovenia. Iné vady v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. /i keby k nim v konaní
došlo, aj prípadne mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci/, ale ani samotné
nesprávne právne posúdenie veci, opierajúce sa o dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p. nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska
posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako dôvodu, ktorý
zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný
subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky
pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne
vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/
O. s. p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
jeho dovolania z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom
vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne
zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať
pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom /§ 237 písm. f/ O. s. p./ sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva /v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie
ich práv - viď napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom
- § 41 O. s. p., vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom
(§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.), právo zúčastniť sa
verejného vyhlásenia rozsudku (§ 156 O. s. p.), právo na to, aby im bol rozsudok doručený do
vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)/. Dovolací súd v danom prípade z obsahu spisu nezistil,
že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou znemožňujúcou
žalovanému realizáciu jeho procesných práv.
Dovolateľ odvolaciemu súdu vytýkal, že v rozpore s ust. O. s. p. neumožnil žalobcovi
vyjadriť sa k aplikácii ust., ktoré nebolo použité v priebehu konania pred súdom prvého
stupňa (§ 524 Obč. zák.), potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa z iných dôvodov, bez toho,
aby vytvoril žalobcovi procesnú možnosť vyjadriť sa k tomuto odlišnému právnemu názoru
a odvolací súd založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré nemajú oporu v listinných
dôkazoch, čím účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom.
Dovolací súd je toho názoru, že odvolací súd neporušil ust. § 213 ods. 2 O. s. p.,
z ktorého vyplýva, ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie
právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie
veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia
vyjadrili. V danom prípade nárok žalobcu, ktorý je predmetom konania, nebol zo strany
odvolacieho súdu posúdený podľa iného ustanovenia právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvého stupňa, resp. podľa toho istého právneho predpisu ako ho posúdil súd prvého stupňa,
ale podľa iného ustanovenia /iného paragrafu alebo iného jeho odseku/. Oba súdy posúdili
nárok žalobcu v súlade s ust. § 373 Obch. zák. titulom náhrady škody, pričom oba súdy
zhodne skonštatovali, že neboli preukázané všetky predpoklady pre priznanie nároku žalobcu
na náhradu škody, a to súčasne neboli splnené predpoklady: porušenie povinnosti žalovaného
zo zmluvy o obchodnom zastúpení a Príručky obchodného zástupcu, existencia škody (vznik
samotnej škody ani výška škody v rozsahu tak, ako ju požadoval žalobca) a príčinná súvislosť
medzi porušením zmluvnej povinnosti a vzniknutou škodou.
Je potrebné uviesť, že odvolací súd prejednával odvolanie žalobcu a v súlade s ust.
§ 212 ods. 1 O. s. p. bol odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu.
Žalobca v odvolaní ako odvolací dôvod uviedol, že súd prvého stupňa na základe vykonaného
dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil
(odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O. s. p.). Z odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu nevyplýva, že by zistil, že na základe vykonaných dôkazov dospel súd
prvého stupňa k nesprávnym skutkovým zisteniam, že by nesprávne vyhodnotil vykonané
dôkazné prostriedky, pričom by došlo k porušeniu niektorého z ust. § 132 až 135 O. s. p.
Žalobca v odvolaní nenamietal napriek tomu, že uvádzal, že zo strany prvostupňového súdu
došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, že súd prvého stupňa neaplikoval príslušnú
právnu normu alebo že aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu
normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne,
ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Žalobca neuviedol, ktorú právnu normu
mal súd správne aplikovať na zistený skutkový stav.
Odvolací súd nezistil, že by bol teda daný odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2
písm. f/ O. s. p., a teda že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa je vecne správne, pričom pod vecnou správnosťou treba rozumieť správne zistenie
skutkového stavu, správnu aplikáciu príslušnej hmotno-právnej normy na zistený skutkový
stav a súčasne aj vydanie rozhodnutia v súlade s ustanoveniami procesného práva. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnymi a vyčerpávajúcimi dôvodmi rozsudku súdu
prvého stupňa, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol ešte, že žalobca
pohľadávku z poskytnutého úveru postúpil v súlade s ust. § 524 Obč. zák. tretej osobe
na vymáhanie a že žalobca neurobil nič na odvrátenie škody a nedomáhal sa svojho nároku
voči A. či M.K.. Nie je správny názor dovolateľa, že mu nebol daný priestor na vyjadrenie sa
k skutočnosti, že previedol svoju pohľadávku z úveru na tretiu osobu a že sa nemohol vyjadriť
k aplikácii ust. § 524 Obč. zák.
Zo zápisnice o pojednávaní pred Okresným súdom Bratislava III z 8. februára 2001
vyplýva, že právny zástupca žalovaného namietal, že chýba aktívna legitimácia žalobcu,
keďže tak z vyjadrení žalobcu, aj z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že pohľadávka bola
postúpená na tretiu osobu. Právny zástupca žalobcu na tomto pojednávaní uviedol,
že vo svojom vyjadrení zo dňa 20. januára 2011 odpovedal na otázku súdu, ako postupoval
pri vymáhaní pohľadávky, preto došlo k postúpeniu pohľadávky na inkasnú spoločnosť. Toto
vymáhanie bolo neskôr pozastavené vzhľadom na trestné oznámenie M.K..
V podaní žalobcu, ktoré bolo doručené súdu 14. februára 2011, žalobca uviedol,
že v súvislosti s tvrdeniami žalovaného o absencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní zdôrazňuje, že žalobca si v súdnom konaní neuplatňuje nárok na zaplatenie dlžnej
sumy voči M.K., ale nárok na zaplatenie sumy 755,33 eur voči žalovanému titulom náhrady
škody, pričom je nespochybniteľné, že ide o dva samostatné úplne odlišné nároky.
Z uvedeného teda vyplýva, že odvolací súd nepotvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iného
právneho dôvodu, vychádzajúceho zo skutočností, ktoré neboli účastníkmi tvrdené a súd
prvého stupňa sa nimi nezaoberal, prípadne že odvolací súd neumožnil k tvrdeniam
účastníkov predložiť dôkazy a nedošlo ani k porušeniu ust. § 213 ods. 2 O. s. p.
Dovolací súd je teda toho názoru, že postupom odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu
možnosti odvolateľa konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Dovolací súd ešte
poznamenáva, že súd neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že (prípadne)
nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie síce môže byť z tohto
dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo o sebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia
a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Pokiaľ dovolateľ namietal,
že súd pri rozhodovaní vychádzal z nesprávnych, resp. neúplných skutkových zistení,
ide po stránke obsahovej o námietku, že v konaní došlo k tzv. inej vade (než v § 237 O. s. p.
vymenovanej procesnej vady, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci); takáto
dovolateľom tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak len v procesne prípustnom dovolaní (čo však
nie je prejednávaný prípad), sama osebe by nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237
O. s. p. (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.).
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,
že v prejednávanej veci je dovolanie žalobcu podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne
neprípustné, so zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok odmietol podľa § 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti
ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
konania, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142
ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov tohto konania, lebo nepodal
návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O. s. p., § 224 ods. 1
O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.).
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. mája 2012
JUDr. Anna Marková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová