Najvyšší súd 5 Obo 22/2011 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu S. K., a. s., B. C. IČO: X., proti žalovanému v 1. rade Ing. M. V., nar. X., bytom kpt. N. zastúpeného advokátkou JUDr. E. Z., F. žalovanému v 2. rade R. Š., nar. X., bytom Š.
zastúpeného advokátom JUDr. R. E., B., o zaplatenie 245 941,12 Eur (7 409 220,- Sk)
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 9. decembra 2010 č. k. Z-2-43Cb 216/1996-451, takto
r o z h o d o l :
Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 9. decembra 2010 č. k.
Z-2-43Cb 216/1996-451 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť žalovanému v 1. rade trovy konania v sume 51 698,25 Eur a žalobcovi
uložil povinnosť nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania v sume 26 972,01 Eur.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že S. S., a. s., mestská pobočka L., si uplatnila
plnenie z úverovej zmluvy č. 465/8069049-159-01 zo dňa 10. 08. 1992 voči žalovanému
v 1. rade, v 2. rade a žalovanému v 3. rade S., s. r. o., L.
V priebehu konania došlo ku zmene účastníka na strane žalobcu na základe
uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28. 06. 2000. Súd podľa ust. § 92 ods. 2
O. s. p. pripustil zmenu účastníka konania na strane žalobcu.
5 Obo 22/2011
Z predložených dokladov a na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že
predmetom sporu je plnenie z úverovej zmluvy č. 465/8069049-159-01 z 10. 08. 1992.
Žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade dňa 11. 10. 1992 uzatvorili s obchodnou
spoločnosťou S., s. r. o., zmluvu o prevzatí dlhu. Dlh bol špecifikovaný ako úverová zmluva,
uzatvorená dňa 10. 08. 1992 so S. Š. S., pobočka L., na sumu 11 113 900,-- Sk. V zmysle ust.
§ 531 ods. 1 Obč. zák. pôvodný žalobca ako veriteľ dal súhlas s prevzatím dlhu spoločnosťou
S., s. r. o., konkludentne, dôkazom čoho je i výzva pôvodného žalobcu zo dňa 21. 09. 1995,
adresovaná obchodnej spoločnosti S., s. r. o., aby podľa dohodnutého splátkového režimu
zaplatila dlžnú sumu.
Z dodatku č. 2 mal súd za preukázané, že bol podpísaný riaditeľom mestskej pobočky
S. S., a. s. v L. a firmou S., s. r. o. v L. V tomto dodatku nie sú ako dlžníci z úverovej zmluvy
č. 465/8069049-159-01zo dňa 10. 08. 1992 uvedení žalovaní v 1. a 2. rade. Pôvodný žalobca
výzvou zo dňa 21. 09. 1995, adresovanou spoločnosti S., s. r. o., vyzval na plnenie úverovej
zmluvy zo dňa 10. 08. 1992. Z obsahu dodatku č. 2 podľa názoru súdu prvého stupňa
vyplýva, že S. S., a. s., mestská pobočka v L. ako veriteľ dala podľa ust. § 531 ods. 1 Obč.
zák. súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy spoločnosťou S., s. r. o., a došlo k zániku
záväzku žalovanými v 1. a 2. rade. Riaditeľ mestskej pobočky bol oprávnenou osobou
rokovať s klientmi sporiteľne a uvádzať okrem iného úverové zmluvy, aj dodatky k týmto
úverovým zmluvám. V dodatku č. 2 je jednoznačne uvedené, s kým riaditeľ mestskej
pobočky uzatváral dodatok, t. j. s firmou S., s. r. o. V záhlaví, ale aj v texte tohto dodatku je
uvedené číslo úverovej zmluvy aj s dátumom jej uzavretia, to znamená, že nebolo
spochybnené, že by za plnenie úverovej zmluvy č. 465/8069049-159-01 zo dňa 10. 08. 1992
bol povinný S., s. r. o. S námietkou premlčania sa vysporiadal Najvyšší súd Slovenskej
republiky vo svojom rozhodnutí, a to uznesení zo dňa 14. 09. 2009, preto súd žalobu zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešným žalovaným
proti neúspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca podaním zo dňa
27. 01. 2011. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že
žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaných v 1. a 2. rade k zaplateniu sumy 245 941,05 Eur s 28% úrokom z omeškania ročne od 20. 04. 1995 do zaplatenia a nahradiť 5 Obo 22/2011
mu trovy konania s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého žalovaného.
Podľa názoru žalobcu súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym právnym záverom a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepresvedčivé. Vychádzajúc
z právneho názoru, vysloveného odvolacím súdom, v zrušujúcich uzneseniach je možné
konštatovať, že v priebehu súdneho konania bolo ustálené a je teda nepochybné, že žalobca
uplatnil na súde svoj nárok z úverovej zmluvy, uzatvorenej medzi pôvodným žalobcom ako
veriteľom a žalovanými v 1. a 2. rade ako dlžníkmi, tento úver bol žalovaným 1. a 2.
poskytnutý v intenciách zákona na dohodnutý účel, dodatok č. 1 k úverovej zmluve je
absolútne neplatný a námietka premlčania, vznesená žalovanými, je nedôvodná. Keďže tieto skutočnosti boli v konaní preukázané a odvolací súd sa týmito závermi stotožnil, podľa
názoru žalobcu nie je potrebné ich ďalej rozoberať. Sporným však naďalej zostáva posúdenie
základnej otázky, a to, či došlo k platnému prevzatiu dlhu žalovaných v 1. 2. rade z úverovej
zmluvy obchodnou spoločnosťou S., s. r. o. (pôvodne žalovaným v 3. rade) a či bol zo strany
pôvodného žalobcu ako veriteľa udelený súhlas s týmto prevzatím dlhu. V tejto súvislosti
žalobca poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. 02. 2008 sp.
zn. 6 Obo 297/2006.
Pokiaľ je predmetom sporu právny úkon, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti
ustanovená písomná forma, musí byť určitosť prejavu vôle daná obsahom listiny, na ktorej je
tento prejav vôle zaznamenaný. Podľa názoru žalobcu nestačí, že je účastníkom právneho
vzťahu jasné, čo je predmetom zmluvy, ak to priamo nevyplýva z jej textu. Určitosť
písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať
pochybnosti o jeho obsahu, ani v prípade osôb, ktoré účastníkmi daného zmluvného vzťahu
nie sú. Platný právny úkon podľa ust. § 37 Obč. zák. je, že k prejavu vôle došlo slobodne,
vážne, určite a zrozumiteľne s možným plnením. Z obsahu zmluvy, uzatvorenej dňa
11. 10. 1992 medzi žalovaným v 1. a 2. rade na strane jednej a žalovaným v 3. rade na strane
druhej, však nie je možné jednoznačne a bez výhrad určiť, že sa jedná o prevzatie dlhu v intenciách ustanovenia § 531 ods. 1 Obč. zák., a nie o pristúpenie k záväzku v zmysle ust.
§ 534 Obč. zák., čo potvrdzuje rozdielne posúdenie tohto právneho úkonu zo strany
žalovaných a zo strany odvolacieho súdu. Vyriešenie tejto otázky má pritom zásadný význam 5 Obo 22/2011
pre celkový výsledok konania, pretože každý z týchto úkonov vyvoláva iné podstatne
rozdielne právne účinky. Kým v prípade prevzatia dlhu v zmysle ust. § 531 ods. 1 Obč. zák.
dochádza k podstatnej zmene v právnom postavení účastníkov tohto záväzkovoprávneho
vzťahu, pretože pôvodný dlžník sa zbavuje povinnosti splniť dlh, do právneho pomeru
vstupuje nový dlžník a veriteľ môže požadovať plnenie a je povinný prijať plnenie iba
od preberateľa dlhu, v prípade pristúpenia k záväzku v zmysle ust. § 534 Obč. zák. sa tretia
osoba zaväzuje dlžníkovi, že namiesto neho poskytne veriteľovi plnenie, avšak na postavení
veriteľa sa týmto nič nemení, priame právo mu z toho nevznikne a tretia osoba je za neplnenie
dohody zodpovedná len voči dlžníkovi.
Ďalším sporným momentom, ktorý je potrebné v konaní ustáliť, pokiaľ by teda malo
dôjsť medzi žalovaným 1. a 2. a obchodnou spoločnosťou S., s. r. o. k platnému a účinnému prevzatiu dlhu v zmysle ust. § 531 Obč. zák. je, či veriteľ pôvodný žalobca, platne udelil
súhlas s týmto prevzatím dlhu. Podľa vyjadrenia pôvodného žalobcu zo dňa
14. 01. 1999 pôvodný žalobca nemá k dispozícii zmluvu o prevzatí dlhu zo dňa 11. 10. 1992
a nenachádza sa u nich ani súhlasné stanovisko s prevzatím dlhu. Je preto otázne, či pôvodný
žalobca ako veriteľ bol vôbec informovaný o skutočnosti, že dlh, ktorý voči nemu mali
žalovaní v 1. a 2. rade ako fyzické osoby, zodpovedajúce za porušenie svojich záväzkov
celým svojím majetkom, údajne prevzala obchodná spoločnosť so základným imaním
100 000,-- Sk, ktorá podľa predložených ekonomických ukazovateľov už v tom čase
vykazovala straty a nebol predpoklad oživenia ekonomickej činnosti tejto spoločnosti. Je
ťažko možné uveriť, že pokiaľ by pôvodný žalobca s takouto skutočnosťou, t. j. prevzatím
dlhu bol oboznámený, ako bankový subjekt by najmä s ohľadom na nedostatočné
zabezpečenie, ekonomickú nevýhodnosť a ťažkú vydobyteľnosť svojej pohľadávky s takouto
zmenou záväzkového vzťahu súhlasil, pretože jeho pôvodne zvýhodnená možnosť dosiahnuť
upokojenie pohľadávky a jeho postavenie veriteľa by sa potom v skutočnosti podstatne
oslabilo.
Podľa ust. § 35 Obč. zák. sa môže prejav vôle urobiť konaním alebo opomenutím,
môže sa tak stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chcel
účastník prejaviť. Avšak aj konkludentne urobený prejav musí v každom prípade spĺňať
predpoklad, že tento spôsob nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel subjekt prejaviť 5 Obo 22/2011
a aký je jej obsah. Sporný obsah výslovného právneho úkonu možno interpretovať podľa
zmyslu použitých slov, nie však dopĺňať.
Žalovaní v 1. a 2. rade opierajú svoje tvrdenie, podľa ktorého pôvodný žalobca ako
veriteľ udelil súhlas s prevzatím dlhu, predovšetkým o dodatky č. 1 a č. 2 k úverovej zmluve.
Pokiaľ ide o dodatok č. 1 zo dňa 09. 08. 1994, tento je, ako vyplýva z právneho názoru,
ustáleného v rozhodnutiach odvolacieho súdu, absolútne neplatný. Dňa 18. 04. 1995, t. j.
skoro tri roky po podpise zmluvy o prevzatí dlhu bol podľa vyjadrenia žalovaných
a predloženej listiny uzatvorený dodatok č. 2 k úverovej zmluve č. 485-806949-159-1 zo dňa
10. 08. 1992. Podľa názoru žalobcu z obsahu tohto úkonu nie je možné jednoznačne určiť, že
ním pôvodný žalobca ako veriteľ udelil súhlas s prevzatím dlhu úverovej zmluvy
spoločnosťou S., s. r. o. Pokiaľ by mala byť uvedená zmluva (dodatok č. 2) interpretovaná
ako súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy treťou osobou, musel byť v nej obsiahnutý
jasný, k tomu smerujúci prejav vôle veriteľa. Tieto náležitosti dodatok č. 2 nespĺňa.
Ako ďalej vyplýva z napadnutého rozsudku, dôkazom konkludentne udeleného
súhlasu s prevzatím dlhu žalovaných v 1. a 2. rade spoločnosťou S., s. r. o., je výzva
pôvodného žalobcu zo dňa 21. 09. 1995, adresovaná uvedenej spoločnosti na zaplatenie dlžnej
sumy. Ako však samotný súd ďalej uvádza vo svojom rozhodnutí, tento dokument obsahuje
výzvu na úhradu viacerých úverových zmlúv, medzi ktorými je uvedená aj predmetná
zmluva, ktorej sa tento spor týka, pričom ako adresát je uvedená spoločnosť S.,
s. r. o. a pod ňou žalovaný v 1. rade Ing. M. V. Podľa živnostenského listu, vydaného
Obvodným úradom L., Živnostenské oddelenie dňa 28. 02. 1991, č. j. Žo 152/1992, žalovaný
v 1. rade podniká na základe živnostenského oprávnenia pod obchodným menom Ing. M. V. –
S., miesto podnikania L., pričom ako miesto prevádzky mal uvedené L., t. j. adresa totožná
so sídlom spoločnosti s ručením obmedzeným. Žalovaní v 1. a 2. rade poštové zásielky
na adresách uvedených ako miesto svojho pobytu nepreberali, v konkurznom konaní vedenom
pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3K 152/97 o vyhlásenie konkurzu na majetok
žalovaného v 1. rade bol dokonca z tohto dôvodu žalovanému v 1. rade ustanovený
opatrovník, a preto bola príslušná korešpondencia zasielaná na adresu obchodnej spoločnosti.
Podľa názoru žalobcu preto nie je možné vylúčiť, že tento list bol zaslaný súčasne jedným
vyhotovením obom, t. j. žalovanému v 1. rade ako dlžníkovi z úverovej zmluvy, ktorej sa 5 Obo 22/2011
tento spor týka, a zároveň spoločnosti S., s. r. o. ako pristupujúcemu dlžníkovi k tejto
úverovej zmluve, prípadne ako dlžníkovi z ďalších dvoch úverových zmlúv.
Pokiaľ ide o prijímanie platieb na úhradu záväzku žalovaných z úverovej zmluvy
z účtu vedeného na obchodnú spoločnosť S., s. r. o., podľa vyjadrenia právneho zástupcu
žalovaného banka, t. j. pôvodný žalobca, nemohla prijať plnenie svoje pohľadávky od iného
subjektu, ako od dlžníka, pretože v takom prípade by došlo na strane veriteľa
k bezdôvodnému obohateniu. S týmto stanoviskom žalobca nesúhlasí, pretože je častou
praxou, že tretia osoba práve na základe dohody s dlžníkom v zmysle ust. § 534 Obč. zák.,
o ktorej veriteľ nemusí mať žiadnu vedomosť, plní záväzky dlžníka jeho veriteľovi a veriteľ
nie je povinný takéto plnenie odmietnuť. Žalovaný 1. vo konaní predložil výpisy z bežného
účtu vedeného S. S., a. s., č. 0-8069049-159 zo dňa 01. 07. 1993, 21. 07. 1993, 05. 01. 1994
a 31. 03. 1994, pričom tieto platby mali dokazovať, že z účtu obchodnej spoločnosti S., s. r. o., bol plnený záväzok žalovaných v 1. a 2. rade z úverovej zmluvy a žalobca ich
prijímaním konkludentne súhlasil s prevzatím dlhu z tejto strany. tento účet je bežným účtom
vedeným S. S., a. s., ku ktorému bolo uzatvorených niekoľko zmlúv o kontokorentnom úvere
na bežnom účte. Všetky výpisy, ktoré žalovaní v konaní predložili, predchádzajú časovému
obdobiu, kedy bola so spoločnosťou S., s. r. o., uzatvorená zmluva o kontokorentnom úvere
na bežnom účte, nie je možné ich prijať ako jednoznačný dôkaz plnenia spoločnosti S., s. r. o.,
v prospech žalovaných a ich prijatie ako konkludentný súhlas pôvodného žalobcu s prevzatím
dlhu.
Tvrdenia žalovaných v 1. a 2. rade o platnom a účinnom prevzatí dlhu z úverovej
zmluvy spoločnosťou S., s. r. o., mali svojimi svedeckými výpoveďami potvrdiť aj dvaja
bývalí zamestnanci pôvodného žalobcu Ing. D. Ž. a JUDr. D. Ľ.. Podľa názoru žalobcu však
tieto svedecké výpovede nie sú hodnoverné a v celkovom kontexte rozporuplné. ako vyplýva
zo svedeckej výpovede Ing. Ž., ktorá bola úverovou pracovníčkou pôvodného žalobcu,
vzhľadom na dĺžku časového obdobia, ktoré v tomto prípade uplynulo od uzavretia zmluvy
a poskytnutia úveru, si svedkyňa konkrétne okolnosti tohto prípadu nepamätala. Výpoveď
JUDr. D. Ľ. je rozporuplná. Ako je možné, že človek s právnickým vzdelaním, čiže sa
predpokladá, že sa v danej problematike vyzná a vie zorientovať, vo svedeckej výpovedi
uvádzal, že si pamätá, že sa preberali záväzky a vychádzalo sa z toho, že je to úver právnickej osoby, teda spoločnosti S., s. r. o., avšak zároveň na strane druhej v správe, ktorú sám 5 Obo 22/2011
vypracoval dňa 23. 04. 2001, v súvislosti s postupovaním tejto pohľadávky súčasnému
žalobcovi, uvádza ako dlžníkov žalovaných v 1. a 2. rade a nikde neuvádza žiadnu informáciu
o prípadnom prevzatí dlhu treťou osobou alebo o udelení súhlasu pôvodného žalobcu
s takýmto prevzatím, pričom hlavným účelom tejto správy je zhrnúť všetky podstatné
a relevantné informácie o postupovanej pohľadávke a upozorniť nového veriteľa na možné
riziká.
Žalobca je teda toho názoru, že žalovaní v konaní neuniesli dôkazné bremeno, keď
jednoznačne nepreukázali, že došlo k platnému a účinnému prevzatiu dlhu z úverovej zmluvy
spoločnosťou S., s. r. o., IČO: X.. Je nepochybné, že povaha danej veci pripúšťa aj dvojaký
výklad úmyslu konajúcich strán a žalobca má za to, že vykonaným dokazovaním nebolo
jednoznačne preukázaný úmysel účastníkov tohto záväzkovoprávneho vzťahu prevziať a udeliť súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy obchodnou spoločnosťou S., s. r. o.,
s účinkami, ktoré s týmto úkonom spája ust. § 531 Obč. zák. Žalobca preto považuje
rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne.
Žalovaní v 1. a 2. rade sa napriek doručenému odvolaniu žalobcu a výzvy súdu, aby sa
vyjadrili k zaslanému odvolaniu (výzva doručená zástupcovi žalovaného 1. dňa 03. 02. 2011
a právnemu žalovaného v 2. rade dňa 4. 02. 2011), sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.
Najvyšší súd S. republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal odvolanie
žalobcu podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2
O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca sa svojím návrhom domáha zaplatenia sumy
245 941,04 Eur (7 409 220,-- Sk) z 28% úrokom od 20. 04. 1995 do zaplatenia. Predmetnú
sumu žiada od žalovaných zaplatiť z dôvodu nesplatenia úveru a z dôvodu porušenia úverovej
zmluvy o účelovom úvere na malú privatizáciu z 10. 08. 1992 č. 465-80690649-159-01
(pôvodné číslo zmluvy 330183-2, neskôr znovu prečíslované na 30183055), ktorú uzavrel
právny predchodca žalobcu S. Š. S. v B., pobočka v L., so žalovaným v 1. a v 2. rade a na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 22. 12. 1999 bola na žalobcu S. K., a. s.,
postúpená pohľadávka z úverovej zmluvy.
5 Obo 22/2011
Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6 Obo 297/2006 zo dňa
21. 02. 2008, ktorým bol súd prvého stupňa viazaný, vyplýva, že účastníkmi úverovej zmluvy
č. 330183-2 z 10. 08. 1992 boli právny predchodca žalobcu a) Ing. V. M. r. č. X. L., a Š. R. X.
L. Žalovaní 1. a 2. podpísali úverovú zmluvu č. 3083-2 z 10. 08. 1992. Z tejto zmluvy im
vznikli práva a povinnosti. Na základe uvedenej zmluvy bol im poskytnutý úver vo výške
11 113 900,-- Sk. Odvolací súd tiež vo svojom zrušujúcom uznesení uviedol, že sa stotožnil
s názorom súdu prvého stupňa, že dodatok č. 1 k úverovej zmluve č. 330183-2 z 10. 08. 1992
je neplatný právny úkon.
V ďalšom uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. 04. 2009 pod č. k.
6 Obo 160/2008, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 02. 09. 2008,
bolo konštatované, že v danom prípade uzavretie úverovej zmluvy zo dňa 10. 08. 1992 nemá
charakter veci súvisiacej so vznikom spoločnosti S., s. r. o., L. tak, ako má
na mysli ust. § 64 ods. 1 Obch. zák., preto aj keby úverovú zmluvu zo dňa 10.08. 1992
uzavreli žalovaní ako zakladatelia spoločnosti S., s. r. o., čo však z úverovej zmluvy
nevyplýva a nasvedčuje tomu aj žiadosť Ing. M. V. o poskytnutie úveru zo dňa
17. 07. 1992, i sťažnosť žalovaného 1. na Ústavný súd SR (viď. III ÚS 168/06-16),
zo záväzku z tejto úverovej zmluvy by zodpovedali zakladatelia spoločne a nerozdielne.
Žalovaní 1. a 2. sa počas konania vo všetkých svojich vyjadreniach bránia v tom
zmysle, že žaloba je voči nim nedôvodná, pretože došlo k zániku ich záväzku z úverovej
zmluvy, a to na základe zmluvy o prevzatí dlhu so spoločnosťou S., s. r. o., v zmysle ust.
§ 531 ods. 1 Obč. zák. so súhlasom veriteľa – pôvodného žalobcu.
Podľa ust. § 531 ods. 1 Obč. zák., kto sa dohodne s dlžníkom, že preberá jeho dlh,
nastúpi ako dlžník na jeho miesto, ak na to dá veriteľ súhlas. Súhlas veriteľa možno dať buď
pôvodnému dlžníkovi, alebo tomu, kto dlh prevzal.
Kto bez dohody s dlžníkom prevezme dlh zmluvou s veriteľom, stane sa dlžníkom
popri pôvodnom dlžníkovi (§ 531 ods. 2 Obč. zák.).
Zmluva o prevzatí dlhu vyžaduje, aby sa uzavrela písomnou formou (§ 531 ods. 3
Obč. zák.).
5 Obo 22/2011
Prevzatie dlhu (intercessia) spočíva v tom, že do trvajúceho právneho pomeru nastúpi
namiesto dlžníka (ods. 1), alebo popri pôvodnom dlžníkovi (ods. 2) tretia osoba, preberateľ.
Predpokladom vzniku inštitútu prevzatia dlhu je existencia záväzkového právneho vzťahu
medzi veriteľom a pôvodným dlžníkom. Nie je podstatné, či tento vzťah vznikol na základe
právneho úkonu alebo na základe iných právnych skutočností. Na platné prevzatie dlhu sa
vyžaduje písomná zmluva medzi pôvodným dlžníkom a treťou osobou o tom, že tretia osoba
preberá dlh a nastupuje ako nový dlžník do právneho pomeru namiesto pôvodného dlžníka.
Zmluva o prevzatí dlhu musí byť písomná, inak je neplatná (§ 40 ods. 1). Na základe iných
právnych skutočností nemôže dôjsť k prevzatiu dlhu. Súhlas veriteľa s prevzatím dlhu môže
byť udelený buď vopred alebo dodatočne. Pre prejav veriteľa neustanovuje zákon nijaké
formálne náležitosti. Nemusí byť výslovný. Takisto nie je rozhodujúce, či ho veriteľ dá
pôvodnému alebo novému dlžníkovi. Ak by veriteľ nedal súhlas na prevzatie dlhu, je
prevzatie neplatné. Takáto zmluva by mohla potom založiť právny pomer iba medzi dlžníkom a treťou osobou, ktorý by nemohol ovplyvniť právny pomer medzi veriteľom a dlžníkom.
Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 11. 08. 1992 Ing. M. V., R. Š. (žalovaní v 1. a 2. rade)
uzatvorili so spoločnosťou S., s. r. o., zmluvu o prevzatí dlhu, z ktorej vyplýva, že Ing. M. V.
a R. Š. uzavreli dňa 10. 08. 1992 úverovú zmluvu o účelovom úvere na malú privatizáciu
so S. Š. S., pobočka L., na sumu 11 113 900,-- Sk. Z tohto úveru bola vyplatená nehnuteľnosť
vo vlastníctve S., s. r. o., nadobudnutá v malej privatizácii a ktorá je vykazovaná v Stredisku
geodézie v L. na LV č. X., k. ú. L., parc. č. X. (veľkosklad nábytku). Z uvedeného dôvodu sa
účastníci tejto zmluvy dohodli na prebratí predmetného dlhu Ing. V. M. a R. Š. firmou S.,
s. r. o., ktorá v zmysle úverovej zmluvy bude splácať úver S. Š. S., pobočka L. Účastníci
na znak súhlasu túto zmluvu vlastnoručne podpisujú. Z uvedenej listiny vyplýva, že túto
podpísal Ing. M. V., R. Š. a za spoločnosť S., s. r. o., Ing. M. V. Na tejto listine chýba súhlas
veriteľa s prevzatím dlhu.
Medzi právnym predchodcom žalobcu a spoločnosťou S., s. r. o., L., bol uzatvorený
dodatok č. 1 k úverovej zmluve č. 465-8069049-159-01 o účelovom úvere zo dňa 10. 08. 1992, v ktorom sa účastníci tohto dodatku dohodli, že v bode 2: v splátkovom pláne sa
termín splátky, ktorá mala byť zaplatená do 20. 07. 1994, presúva do 20. 10. 1994
(prolongácia) a 2. klient uhradí jednorazový poplatok za zmenu úverovej zmluvy 500,-- Sk. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že odvolací súd považuje 5 Obo 22/2011
dodatok č. 1 úverovej zmluvy za absolútne neplatný právny úkon, a preto nie je možné
dodatok č. 1 k úverovej zmluve považovať za súhlas veriteľa s prevzatím dlhu.
Súdu bol predložený dodatok č. 2 k úverovej zmluve č. 465-8069049-159-01 zo dňa
10. 08. 1992 (č. listu 347), uzatvorený dňa 18. 04. 1995 medzi S. S., a. s., mestská pobočka
v L., zastúpená riaditeľom Ing. Š. T. a firmou S., s. r. o., zastúpená Ing. M. V., kpt. N. r. č. X.,
ktorá je podpísaná za klienta Ing. V. a za S. S. Ing. Š. T., riaditeľom pobočky. Z dodatku č. 2
vyplýva, že tento dodatok k úverovej zmluve č. 465-8069049-159-01, ktorým sa na základe
písomnej žiadosti klienta, osobného jednania s klientom a na základe komplexného
prehodnotenia klienta mení: 1. v bode 2: v splátkovom pláne sa termín splátky, ktorá mala byť
zaplatená do 20. 04. 1995 vo výške 529 240,-- Sk, presúva do 20. 07. 1995 (prolongácia). 2.
Klient uhradí jednorazový poplatok za zmenu úverovej zmluvy 500,-- Sk. Ostatné body
úverovej zmluvy ostávajú naďalej v platnosti. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku
konštatoval, že podľa jeho názoru z obsahu dodatku č. 2 vyplýva, že S. S., a. s., mestská
pobočka v L., ako veriteľ dala podľa § 531 ods. 1 Obč. zák. súhlas s prevzatím dlhu
z úverovej zmluvy. S týmto záverom odvolací súd nesúhlasí. Dodatok č. 2 podpísal za klienta
Ing. M. V., pri jeho podpise však chýba akékoľvek označenie, či dodatok podpisuje ako
fyzická osoba. Vzhľadom na uvedenie jeho osobných údajov, ako je rodné číslo a bydlisko
v záhlaví zmluvy, alebo ako konateľ spoločnosti S., s. r. o. V takom prípade však chýba jeho
označenie ako konateľa spoločnosti pri podpise zmluvy a absentuje tu tiež pečiatka
spoločnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu, z obsahu tohto úkonu nie je možné jednoznačne
určiť, že ním pôvodný žalobca ako veriteľ udelil súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy
spoločnosťou S., s. r.o. Pokiaľ by mala byť uvedená zmluva interpretovaná ako súhlas
s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy treťou osobou, musel by v nej byť obsiahnutý jasný,
k tomu smerujúci prejav vôle veriteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu týmto dodatkom č. 2
došlo len k zmene zmluvy v bode 2, a to, že v splátkovom pláne sa termín splátky, ktorá mala
byť zaplatená do 20. 04. 1995 vo výške 529 240,-- Sk, presúva do 20. 07. 1995, a to aj
s poukazom na bod 7 úverovej zmluvy, podľa ktorého podnikateľ sa zaväzuje, že ak nebude
mať dostatok prostriedkov na bežnom, resp. kontokorentnom účte, požiada S. najneskôr 21
dní pred dňom splátky o jej prolongáciu. S. oznámi podnikateľovi do 15 dní podmienky, za
akých prolongáciu povolila, resp., že prolongáciu nepovolila a tiež aj s poukazom na dohodu v dodatku č. 2, že ostatné body úverovej zmluvy ostávajú naďalej v platnosti, teda v platnosti
zostali účastníci úverového vzťahu.
5 Obo 22/2011
Podľa názoru odvolacieho súdu za dôkaz o konkludentnom udelení súhlasu
s prevzatím dlhu žalovaných v 1. a 2. rade spoločnosťou S., s. r. o., nie je možné považovať
výzvu pôvodného žalobcu zo dňa 21. 09. 1995, adresovanú uvedenej spoločnosti na
zaplatenie dlžnej sumy. Táto výzva obsahovala výzvu na úhradu viacerých úverových zmlúv,
medzi ktorými je uvedená aj predmetná úverová zmluva, ktorej sa tento spor týka, pričom ako
adresát na zásielke je uvedená spoločnosť S., s. r. o., a pod ňou je uvedený žalovaný v 1. rade
Ing. M. V. Podľa živnostenského listu, vydaného Obvodným úradom L., Živnostenské
oddelenie dňa 28. 02. 1991, č. j. Žo 152/1992, žalovaný v 1. rade podnikal na základe
živnostenského oprávnenia pod obchodným menom Ing. M. V. – S., miesto podnikania L.,
Pričom ako miesto prevádzky mal uvedené L., t. j. adresu totožnú so sídlom spoločnosti S., s. r. o. Preto nie je možné vylúčiť, že tento list bol zaslaný súčasne žalovanému v 1. rade ako
dlžníkovi z úverovej zmluvy a zároveň spoločnosti S., s. r. o., ako dlžníkovi z ďalších dvoch
úverových zmlúv.
Ani prijímanie platieb na úhradu záväzku žalovaných z úverovej zmluvy z účtu
vedeného na obchodnú spoločnosť S., s. r. o., odvolací súd nepovažoval za súhlas veriteľa
s prevzatím dlhu novým dlžníkom, a to spoločnosťou S. K úhradám z bežného účtu
spoločnosti S., s. r. o., dochádzalo zrejme na základe zmluvy o prevzatí dlhu, uzatvorenej
medzi Ing. M. V., R. Š. na jednej strane a spoločnosťou S., s. r. o., zastúpenej Ing. M. V.
zo dňa 11. 10. 1992. Táto zmluva bez súhlasu veriteľa na prevzatie dlhu založila právny
pomer iba medzi dlžníkmi a treťou osobou, ktorá však nemôže ovplyvniť právny pomer
medzi veriteľom a dlžníkmi. Taktiež podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné
odvodzovať súhlas pôvodného žalobcu s prevzatím dlhu zo záznamu, resp. zo správny
z jednania medzi firmou S., s. r. o. a pôvodným žalobcom zo dňa 08. 05. 1995. Keďže táto sa
nevzťahuje k plneniu úverovej zmluvy, ktorá je predmetom sporu, ale z obsahu správy
vyplýva, že sa vzťahuje na zmluvu o kontokorentnom úvere na bežnom účte č. 8069049-159.
Podľa názoru odvolacieho súdu ani svedecké výpovede Ing. D. Ž. a JUDr. D. Ľ.
nedokazujú, že pôvodný žalobca udelil súhlas s prevzatím dlhu spoločnosťou S., s. r. o.,
pretože svedkovia v čase, keď boli pripravované úverové dokumenty a následne uzatvárané zmluvy, neboli zamestnancami S. Š. S., prípadne sa na tvorbe týchto dokumentov nepodieľali
a vzhľadom na Ľ. zameniteľnosť obchodného mena žalovaného v 1. rade s menom
spoločnosti s ručením obmedzeným nie je možné vylúčiť zámenu. Navyše Ing. D. Ž. uviedla, 5 Obo 22/2011
že si konkrétne okolnosti tohto prípadu nepamätá a len vo všeobecnosti uviedla, ako pôvodný
žalobca postupoval pri poskytovaní úverov na malú privatizáciu. JUDr. D. Ľ. naviac tiež
v správe, ktorú sám vypracoval dňa 23.04. 2001, v súvislosti s postupovaním pohľadávky
žalobcovi uviedol ako dlžníkov žalovaných v 1. a 2. rade a nikde neuviedol žiadnu informáciu
o prípadnom prevzatí dlhu treťou osobou, alebo o udelení súhlasu pôvodného žalobcu
s takýmto prevzatím. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažuje tieto svedecké
výpovede za dôkaz o prevzatí dlhu spoločnosťou S., s. r. o.
Z uvedeného teda vyplýva, že z doposiaľ vykonaného dokazovania nevyplýva, že
pôvodný žalobca S. S. ako veriteľ dal súhlas na prevzatie dlhu žalovaných v 1. a 2. rade
spoločnosťou S., s. r. o., podľa § 531 ods. 1 Obč. zák. Žalovaní doposiaľ nepreukázali, že ich
záväzok z úverovej zmluvy zanikol, naopak v konaní bolo preukázané, že medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanými v 1. a 2. rade bola uzatvorená platná úverová zmluva s jasne definovanými právami a povinnosťami účastníkov tejto zmluvy. Účastníkom tejto
zmluvy boli zo strany právneho predchodcu poskytnuté finančné prostriedky vo výške
11 113 900,-- Sk, a preto je ich povinnosťou splatiť tento úver v zmysle úverovej zmluvy.
K tomu odvolací súd uvádza, že jedinými spoločníkmi spoločnosti S., s. r.o. boli Ing. M. V.
a R. Š.. Tiež konateľmi spoločnosti boli R. Š. a Ing. M. V., ktorí poznali ekonomickú situáciu
spoločnosti, pričom ako konatelia spoločnosti boli povinní vykonávať svoju pôsobnosť
s odbornou starostlivosťou a aj v súlade so záujmami spoločnosti a pri výkone svojej
pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy pred záujmami spoločnosti. Konanie
žalovaných ako dlžníkov z úverovej zmluvy a ktorí boli zároveň konateľmi spoločnosti S.,
s. r. o., nasvedčuje tomu, že uprednostnili svoje záujmy, a to zbaviť sa záväzku z úverovej
zmluvy a nasvedčuje to tiež tomu, že z ich strany došlo k zneužitiu výkonu práva, keďže
uzavretím zmluvy o prevzatí dlhu – cieľom tejto zmluvy nebolo dosiahnutie účelu a zmyslu
sledovaného právnou normou, ale viedlo to k úmyslu spôsobiť inému účastníkovi ujmu
(nezaplatiť dlh). Najvyšší súd Slovenskej republiky musí mať na zreteli, že pri svojej
rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, koncepciu
a interpretáciu právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu a pri riešení konkrétneho
prípadu nesmie opomínať, že prijaté riešenie musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti.
5 Obo 22/2011
Keďže súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový
stav a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom
na ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil vec súdu prvého stupňa a v súlade s ust. § 221 ods.
2 O. s. p. vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Bude úlohou súdu prvého stupňa, aby v novom konaní postupoval v naznačenom
smere a preverí opodstatnenosť výšky žalobcom uplatneného nároku vo vzťahu k žalovanému
v 1. a 2. rade.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 30. novembra 2011
JUDr. Anna Marková v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová