Najvyšší súd   5 Obo 22/2011   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu S. K., a. s., B. C. IČO: X., proti žalovanému v 1. rade Ing. M. V., nar. X., bytom kpt. N. zastúpeného advokátkou JUDr. E. Z., F. žalovanému v 2. rade R. Š., nar. X., bytom Š.

zastúpeného advokátom JUDr. R. E., B., o zaplatenie 245 941,12 Eur (7 409 220,- Sk)

s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 9. decembra 2010 č. k. Z-2-43Cb 216/1996-451, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 9. decembra 2010 č. k.

Z-2-43Cb 216/1996-451   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Žalobcovi uložil

povinnosť zaplatiť žalovanému v 1. rade trovy konania v sume 51 698,25 Eur a žalobcovi

uložil povinnosť nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania v sume 26 972,01 Eur.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že S. S., a. s., mestská pobočka L., si uplatnila

plnenie z úverovej zmluvy č. 465/8069049-159-01 zo dňa 10. 08. 1992 voči žalovanému

v 1. rade, v 2. rade a žalovanému v 3. rade S., s. r. o., L.

V priebehu konania došlo ku zmene účastníka na strane žalobcu na základe

uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28. 06. 2000. Súd podľa ust. § 92 ods. 2

O. s. p. pripustil zmenu účastníka konania na strane žalobcu.

5 Obo 22/2011  

Z predložených dokladov a na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že

predmetom sporu je plnenie z úverovej zmluvy č. 465/8069049-159-01 z 10. 08. 1992.

Žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade dňa 11. 10. 1992 uzatvorili s obchodnou

spoločnosťou S., s. r. o., zmluvu o prevzatí dlhu. Dlh bol špecifikovaný ako úverová zmluva,

uzatvorená dňa 10. 08. 1992 so S. Š. S., pobočka L., na sumu 11 113 900,-- Sk. V zmysle ust.

§ 531 ods. 1 Obč. zák. pôvodný žalobca ako veriteľ dal súhlas s prevzatím dlhu spoločnosťou

S., s. r. o., konkludentne, dôkazom čoho je i výzva pôvodného žalobcu zo dňa 21. 09. 1995,

adresovaná obchodnej spoločnosti S., s. r. o., aby podľa dohodnutého splátkového režimu

zaplatila dlžnú sumu.

Z dodatku č. 2 mal súd za preukázané, že bol podpísaný riaditeľom mestskej pobočky

S. S., a. s. v L. a firmou S., s. r. o. v L. V tomto dodatku nie sú ako dlžníci z úverovej zmluvy

č. 465/8069049-159-01zo dňa 10. 08. 1992 uvedení žalovaní v 1. a 2. rade. Pôvodný žalobca

výzvou zo dňa 21. 09. 1995, adresovanou spoločnosti S., s. r. o., vyzval na plnenie úverovej

zmluvy zo dňa 10. 08. 1992. Z obsahu dodatku č. 2 podľa názoru súdu prvého stupňa

vyplýva, že S. S., a. s., mestská pobočka v L. ako veriteľ dala podľa ust. § 531 ods. 1 Obč.

zák. súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy spoločnosťou S., s. r. o., a došlo k zániku

záväzku žalovanými v 1. a 2. rade. Riaditeľ mestskej pobočky bol oprávnenou osobou

rokovať s klientmi sporiteľne a uvádzať okrem iného úverové zmluvy, aj dodatky k týmto

úverovým zmluvám. V dodatku č. 2 je jednoznačne uvedené, s kým riaditeľ mestskej

pobočky uzatváral dodatok, t. j. s firmou S., s. r. o. V záhlaví, ale aj v texte tohto dodatku je

uvedené číslo úverovej zmluvy aj s dátumom jej uzavretia, to znamená, že nebolo

spochybnené, že by za plnenie úverovej zmluvy č. 465/8069049-159-01 zo dňa 10. 08. 1992

bol povinný S., s. r. o. S námietkou premlčania sa vysporiadal Najvyšší súd Slovenskej

republiky vo svojom rozhodnutí, a to uznesení zo dňa 14. 09. 2009, preto súd žalobu zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešným žalovaným

proti neúspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca podaním zo dňa

27. 01. 2011. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že

žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaných v 1. a 2. rade k zaplateniu sumy 245 941,05 Eur s 28% úrokom z omeškania ročne od 20. 04. 1995 do zaplatenia a nahradiť 5 Obo 22/2011  

mu trovy konania s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia

povinnosť druhého žalovaného.

Podľa názoru žalobcu súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym právnym záverom a jeho rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepresvedčivé. Vychádzajúc

z právneho názoru, vysloveného odvolacím súdom, v zrušujúcich uzneseniach je možné

konštatovať, že v priebehu súdneho konania bolo ustálené a je teda nepochybné, že žalobca

uplatnil na súde svoj nárok z úverovej zmluvy, uzatvorenej medzi pôvodným žalobcom ako

veriteľom a žalovanými v 1. a 2. rade ako dlžníkmi, tento úver bol žalovaným 1. a 2.

poskytnutý v intenciách zákona na dohodnutý účel, dodatok č. 1 k úverovej zmluve je

absolútne neplatný a námietka premlčania, vznesená žalovanými, je nedôvodná. Keďže tieto skutočnosti boli v konaní preukázané a odvolací súd sa týmito závermi stotožnil, podľa

názoru žalobcu nie je potrebné ich ďalej rozoberať. Sporným však naďalej zostáva posúdenie

základnej otázky, a to, či došlo k platnému prevzatiu dlhu žalovaných v 1. 2. rade z úverovej

zmluvy obchodnou spoločnosťou S., s. r. o. (pôvodne žalovaným v 3. rade) a či bol zo strany

pôvodného žalobcu ako veriteľa udelený súhlas s týmto prevzatím dlhu. V tejto súvislosti

žalobca poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. 02. 2008 sp.

zn. 6 Obo 297/2006.

Pokiaľ je predmetom sporu právny úkon, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti

ustanovená písomná forma, musí byť určitosť prejavu vôle daná obsahom listiny, na ktorej je

tento prejav vôle zaznamenaný. Podľa názoru žalobcu nestačí, že je účastníkom právneho

vzťahu jasné, čo je predmetom zmluvy, ak to priamo nevyplýva z jej textu. Určitosť

písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať

pochybnosti o jeho obsahu, ani v prípade osôb, ktoré účastníkmi daného zmluvného vzťahu

nie sú. Platný právny úkon podľa ust. § 37 Obč. zák. je, že k prejavu vôle došlo slobodne,

vážne, určite a zrozumiteľne s možným plnením. Z obsahu zmluvy, uzatvorenej dňa

11. 10. 1992 medzi žalovaným v 1. a 2. rade na strane jednej a žalovaným v 3. rade na strane

druhej, však nie je možné jednoznačne a bez výhrad určiť, že sa jedná o prevzatie dlhu v intenciách ustanovenia § 531 ods. 1 Obč. zák., a nie o pristúpenie k záväzku v zmysle ust.

§ 534 Obč. zák., čo potvrdzuje rozdielne posúdenie tohto právneho úkonu zo strany

žalovaných a zo strany odvolacieho súdu. Vyriešenie tejto otázky má pritom zásadný význam 5 Obo 22/2011  

pre celkový výsledok konania, pretože každý z týchto úkonov vyvoláva iné podstatne

rozdielne právne účinky. Kým v prípade prevzatia dlhu v zmysle ust. § 531 ods. 1 Obč. zák.

dochádza k podstatnej zmene v právnom postavení účastníkov tohto záväzkovoprávneho

vzťahu, pretože pôvodný dlžník sa zbavuje povinnosti splniť dlh, do právneho pomeru

vstupuje nový dlžník a veriteľ môže požadovať plnenie a je povinný prijať plnenie iba

od preberateľa dlhu, v prípade pristúpenia k záväzku v zmysle ust. § 534 Obč. zák. sa tretia

osoba zaväzuje dlžníkovi, že namiesto neho poskytne veriteľovi plnenie, avšak na postavení

veriteľa sa týmto nič nemení, priame právo mu z toho nevznikne a tretia osoba je za neplnenie

dohody zodpovedná len voči dlžníkovi.

Ďalším sporným momentom, ktorý je potrebné v konaní ustáliť, pokiaľ by teda malo

dôjsť medzi žalovaným 1. a 2. a obchodnou spoločnosťou S., s. r. o. k platnému a účinnému prevzatiu dlhu v zmysle ust. § 531 Obč. zák. je, či veriteľ pôvodný žalobca, platne udelil

súhlas s týmto prevzatím dlhu. Podľa vyjadrenia pôvodného žalobcu zo dňa

14. 01. 1999 pôvodný žalobca nemá k dispozícii zmluvu o prevzatí dlhu zo dňa 11. 10. 1992

a nenachádza sa u nich ani súhlasné stanovisko s prevzatím dlhu. Je preto otázne, či pôvodný

žalobca ako veriteľ bol vôbec informovaný o skutočnosti, že dlh, ktorý voči nemu mali

žalovaní v 1. a 2. rade ako fyzické osoby, zodpovedajúce za porušenie svojich záväzkov

celým svojím majetkom, údajne prevzala obchodná spoločnosť so základným imaním

100 000,-- Sk, ktorá podľa predložených ekonomických ukazovateľov už v tom čase

vykazovala straty a nebol predpoklad oživenia ekonomickej činnosti tejto spoločnosti. Je

ťažko možné uveriť, že pokiaľ by pôvodný žalobca s takouto skutočnosťou, t. j. prevzatím

dlhu bol oboznámený, ako bankový subjekt by najmä s ohľadom na nedostatočné

zabezpečenie, ekonomickú nevýhodnosť a ťažkú vydobyteľnosť svojej pohľadávky s takouto

zmenou záväzkového vzťahu súhlasil, pretože jeho pôvodne zvýhodnená možnosť dosiahnuť

upokojenie pohľadávky a jeho postavenie veriteľa by sa potom v skutočnosti podstatne

oslabilo.

Podľa ust. § 35 Obč. zák. sa môže prejav vôle urobiť konaním alebo opomenutím,

môže sa tak stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chcel

účastník prejaviť. Avšak aj konkludentne urobený prejav musí v každom prípade spĺňať

predpoklad, že tento spôsob nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel subjekt prejaviť 5 Obo 22/2011  

a aký je jej obsah. Sporný obsah výslovného právneho úkonu možno interpretovať podľa

zmyslu použitých slov, nie však dopĺňať.

Žalovaní v 1. a 2. rade opierajú svoje tvrdenie, podľa ktorého pôvodný žalobca ako

veriteľ udelil súhlas s prevzatím dlhu, predovšetkým o dodatky č. 1 a č. 2 k úverovej zmluve.

Pokiaľ ide o dodatok č. 1 zo dňa 09. 08. 1994, tento je, ako vyplýva z právneho názoru,

ustáleného v rozhodnutiach odvolacieho súdu, absolútne neplatný. Dňa 18. 04. 1995, t. j.

skoro tri roky po podpise zmluvy o prevzatí dlhu bol podľa vyjadrenia žalovaných

a predloženej listiny uzatvorený dodatok č. 2 k úverovej zmluve č. 485-806949-159-1 zo dňa

10. 08. 1992. Podľa názoru žalobcu z obsahu tohto úkonu nie je možné jednoznačne určiť, že

ním pôvodný žalobca ako veriteľ udelil súhlas s prevzatím dlhu úverovej zmluvy

spoločnosťou S., s. r. o. Pokiaľ by mala byť uvedená zmluva (dodatok č. 2) interpretovaná

ako súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy treťou osobou, musel byť v nej obsiahnutý

jasný, k tomu smerujúci prejav vôle veriteľa. Tieto náležitosti dodatok č. 2 nespĺňa.

Ako ďalej vyplýva z napadnutého rozsudku, dôkazom konkludentne udeleného

súhlasu s prevzatím dlhu žalovaných v 1. a 2. rade spoločnosťou S., s. r. o., je výzva

pôvodného žalobcu zo dňa 21. 09. 1995, adresovaná uvedenej spoločnosti na zaplatenie dlžnej

sumy. Ako však samotný súd ďalej uvádza vo svojom rozhodnutí, tento dokument obsahuje

výzvu na úhradu viacerých úverových zmlúv, medzi ktorými je uvedená aj predmetná

zmluva, ktorej sa tento spor týka, pričom ako adresát je uvedená spoločnosť S.,

s. r. o. a pod ňou žalovaný v 1. rade Ing. M. V. Podľa živnostenského listu, vydaného

Obvodným úradom L., Živnostenské oddelenie dňa 28. 02. 1991, č. j. Žo 152/1992, žalovaný

v 1. rade podniká na základe živnostenského oprávnenia pod obchodným menom Ing. M. V. –

S., miesto podnikania L., pričom ako miesto prevádzky mal uvedené L., t. j. adresa totožná

so sídlom spoločnosti s ručením obmedzeným. Žalovaní v 1. a 2. rade poštové zásielky

na adresách uvedených ako miesto svojho pobytu nepreberali, v konkurznom konaní vedenom

pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3K 152/97 o vyhlásenie konkurzu na majetok

žalovaného v 1. rade bol dokonca z tohto dôvodu žalovanému v 1. rade ustanovený

opatrovník, a preto bola príslušná korešpondencia zasielaná na adresu obchodnej spoločnosti.

Podľa názoru žalobcu preto nie je možné vylúčiť, že tento list bol zaslaný súčasne jedným

vyhotovením obom, t. j. žalovanému v 1. rade ako dlžníkovi z úverovej zmluvy, ktorej sa 5 Obo 22/2011  

tento spor týka, a zároveň spoločnosti S., s. r. o. ako pristupujúcemu dlžníkovi k tejto

úverovej zmluve, prípadne ako dlžníkovi z ďalších dvoch úverových zmlúv.

Pokiaľ ide o prijímanie platieb na úhradu záväzku žalovaných z úverovej zmluvy

z účtu vedeného na obchodnú spoločnosť S., s. r. o., podľa vyjadrenia právneho zástupcu

žalovaného banka, t. j. pôvodný žalobca, nemohla prijať plnenie svoje pohľadávky od iného

subjektu, ako od dlžníka, pretože v takom prípade by došlo na strane veriteľa

k bezdôvodnému obohateniu. S týmto stanoviskom žalobca nesúhlasí, pretože je častou

praxou, že tretia osoba práve na základe dohody s dlžníkom v zmysle ust. § 534 Obč. zák.,

o ktorej veriteľ nemusí mať žiadnu vedomosť, plní záväzky dlžníka jeho veriteľovi a veriteľ

nie je povinný takéto plnenie odmietnuť. Žalovaný 1. vo konaní predložil výpisy z bežného

účtu vedeného S. S., a. s., č. 0-8069049-159 zo dňa 01. 07. 1993, 21. 07. 1993, 05. 01. 1994

a 31. 03. 1994, pričom tieto platby mali dokazovať, že z účtu obchodnej spoločnosti S., s. r. o., bol plnený záväzok žalovaných v 1. a 2. rade z úverovej zmluvy a žalobca ich

prijímaním konkludentne súhlasil s prevzatím dlhu z tejto strany. tento účet je bežným účtom

vedeným S. S., a. s., ku ktorému bolo uzatvorených niekoľko zmlúv o kontokorentnom úvere

na bežnom účte. Všetky výpisy, ktoré žalovaní v konaní predložili, predchádzajú časovému

obdobiu, kedy bola so spoločnosťou S., s. r. o., uzatvorená zmluva o kontokorentnom úvere

na bežnom účte, nie je možné ich prijať ako jednoznačný dôkaz plnenia spoločnosti S., s. r. o.,

v prospech žalovaných a ich prijatie ako konkludentný súhlas pôvodného žalobcu s prevzatím

dlhu.

Tvrdenia žalovaných v 1. a 2. rade o platnom a účinnom prevzatí dlhu z úverovej

zmluvy spoločnosťou S., s. r. o., mali svojimi svedeckými výpoveďami potvrdiť aj dvaja

bývalí zamestnanci pôvodného žalobcu Ing. D. Ž. a JUDr. D. Ľ.. Podľa názoru žalobcu však

tieto svedecké výpovede nie sú hodnoverné a v celkovom kontexte rozporuplné. ako vyplýva

zo svedeckej výpovede Ing. Ž., ktorá bola úverovou pracovníčkou pôvodného žalobcu,

vzhľadom na dĺžku časového obdobia, ktoré v tomto prípade uplynulo od uzavretia zmluvy

a poskytnutia úveru, si svedkyňa konkrétne okolnosti tohto prípadu nepamätala. Výpoveď

JUDr. D. Ľ. je rozporuplná. Ako je možné, že človek s právnickým vzdelaním, čiže sa

predpokladá, že sa v danej problematike vyzná a vie zorientovať, vo svedeckej výpovedi

uvádzal, že si pamätá, že sa preberali záväzky a vychádzalo sa z toho, že je to úver právnickej osoby, teda spoločnosti S., s. r. o., avšak zároveň na strane druhej v správe, ktorú sám 5 Obo 22/2011  

vypracoval dňa 23. 04. 2001, v súvislosti s postupovaním tejto pohľadávky súčasnému

žalobcovi, uvádza ako dlžníkov žalovaných v 1. a 2. rade a nikde neuvádza žiadnu informáciu

o prípadnom prevzatí dlhu treťou osobou alebo o udelení súhlasu pôvodného žalobcu

s takýmto prevzatím, pričom hlavným účelom tejto správy je zhrnúť všetky podstatné

a relevantné informácie o postupovanej pohľadávke a upozorniť nového veriteľa na možné

riziká.

Žalobca je teda toho názoru, že žalovaní v konaní neuniesli dôkazné bremeno, keď

jednoznačne nepreukázali, že došlo k platnému a účinnému prevzatiu dlhu z úverovej zmluvy

spoločnosťou S., s. r. o., IČO: X.. Je nepochybné, že povaha danej veci pripúšťa aj dvojaký

výklad úmyslu konajúcich strán a žalobca má za to, že vykonaným dokazovaním nebolo

jednoznačne preukázaný úmysel účastníkov tohto záväzkovoprávneho vzťahu prevziať a udeliť súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy obchodnou spoločnosťou S., s. r. o.,

s účinkami, ktoré s týmto úkonom spája ust. § 531 Obč. zák. Žalobca preto považuje

rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne.

Žalovaní v 1. a 2. rade sa napriek doručenému odvolaniu žalobcu a výzvy súdu, aby sa

vyjadrili k zaslanému odvolaniu (výzva doručená zástupcovi žalovaného 1. dňa 03. 02. 2011

a právnemu žalovaného v 2. rade dňa 4. 02. 2011), sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

Najvyšší súd S. republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal odvolanie

žalobcu podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2

O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca sa svojím návrhom domáha zaplatenia sumy

245 941,04 Eur (7 409 220,-- Sk) z 28% úrokom od 20. 04. 1995 do zaplatenia. Predmetnú

sumu žiada od žalovaných zaplatiť z dôvodu nesplatenia úveru a z dôvodu porušenia úverovej

zmluvy o účelovom úvere na malú privatizáciu z 10. 08. 1992 č. 465-80690649-159-01

(pôvodné číslo zmluvy 330183-2, neskôr znovu prečíslované na 30183055), ktorú uzavrel

právny predchodca žalobcu S. Š. S. v B., pobočka v L., so žalovaným v 1. a v 2. rade a na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 22. 12. 1999 bola na žalobcu S. K., a. s.,

postúpená pohľadávka z úverovej zmluvy.

5 Obo 22/2011  

Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6 Obo 297/2006 zo dňa

21. 02. 2008, ktorým bol súd prvého stupňa viazaný, vyplýva, že účastníkmi úverovej zmluvy

č. 330183-2 z 10. 08. 1992 boli právny predchodca žalobcu a) Ing. V. M. r. č. X. L., a Š. R. X.

L. Žalovaní 1. a 2. podpísali úverovú zmluvu č. 3083-2 z 10. 08. 1992. Z tejto zmluvy im

vznikli práva a povinnosti. Na základe uvedenej zmluvy bol im poskytnutý úver vo výške

11 113 900,-- Sk. Odvolací súd tiež vo svojom zrušujúcom uznesení uviedol, že sa stotožnil

s názorom súdu prvého stupňa, že dodatok č. 1 k úverovej zmluve č. 330183-2 z 10. 08. 1992

je neplatný právny úkon.

V ďalšom uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. 04. 2009 pod č. k.

6 Obo 160/2008, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 02. 09. 2008,

bolo konštatované, že v danom prípade uzavretie úverovej zmluvy zo dňa 10. 08. 1992 nemá

charakter veci súvisiacej so vznikom spoločnosti S., s. r. o., L. tak, ako má

na mysli ust. § 64 ods. 1 Obch. zák., preto aj keby úverovú zmluvu zo dňa 10.08. 1992

uzavreli žalovaní ako zakladatelia spoločnosti S., s. r. o., čo však z úverovej zmluvy

nevyplýva a nasvedčuje tomu aj žiadosť Ing. M. V. o poskytnutie úveru zo dňa

17. 07. 1992, i sťažnosť žalovaného 1. na Ústavný súd SR (viď. III ÚS 168/06-16),

zo záväzku z tejto úverovej zmluvy by zodpovedali zakladatelia spoločne a nerozdielne.

Žalovaní 1. a 2. sa počas konania vo všetkých svojich vyjadreniach bránia v tom

zmysle, že žaloba je voči nim nedôvodná, pretože došlo k zániku ich záväzku z úverovej

zmluvy, a to na základe zmluvy o prevzatí dlhu so spoločnosťou   S., s. r. o., v zmysle ust.

§ 531 ods. 1 Obč. zák. so súhlasom veriteľa – pôvodného žalobcu.

Podľa ust. § 531 ods. 1 Obč. zák., kto sa dohodne s dlžníkom, že preberá jeho dlh,

nastúpi ako dlžník na jeho miesto, ak na to dá veriteľ súhlas. Súhlas veriteľa možno dať buď

pôvodnému dlžníkovi, alebo tomu, kto dlh prevzal.

Kto bez dohody s dlžníkom prevezme dlh zmluvou s veriteľom, stane sa dlžníkom

popri pôvodnom dlžníkovi (§ 531 ods. 2 Obč. zák.).

Zmluva o prevzatí dlhu vyžaduje, aby sa uzavrela písomnou formou (§ 531 ods. 3

Obč. zák.).

5 Obo 22/2011  

Prevzatie dlhu (intercessia) spočíva v tom, že do trvajúceho právneho pomeru nastúpi

namiesto dlžníka (ods. 1), alebo popri pôvodnom dlžníkovi (ods. 2) tretia osoba, preberateľ.

Predpokladom vzniku inštitútu prevzatia dlhu je existencia záväzkového právneho vzťahu

medzi veriteľom a pôvodným dlžníkom. Nie je podstatné, či tento vzťah vznikol na základe

právneho úkonu alebo na základe iných právnych skutočností. Na platné prevzatie dlhu sa

vyžaduje písomná zmluva medzi pôvodným dlžníkom a treťou osobou o tom, že tretia osoba

preberá dlh a nastupuje ako nový dlžník do právneho pomeru namiesto pôvodného dlžníka.

Zmluva o prevzatí dlhu musí byť písomná, inak je neplatná (§ 40 ods. 1). Na základe iných

právnych skutočností nemôže dôjsť k prevzatiu dlhu. Súhlas veriteľa s prevzatím dlhu môže

byť udelený buď vopred alebo dodatočne. Pre prejav veriteľa neustanovuje zákon nijaké

formálne náležitosti. Nemusí byť výslovný. Takisto nie je rozhodujúce, či ho veriteľ dá

pôvodnému alebo novému dlžníkovi. Ak by veriteľ nedal súhlas na prevzatie dlhu, je

prevzatie neplatné. Takáto zmluva by mohla potom založiť právny pomer iba medzi dlžníkom a treťou osobou, ktorý by nemohol ovplyvniť právny pomer medzi veriteľom a dlžníkom.

Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 11. 08. 1992 Ing. M. V., R. Š. (žalovaní v 1. a 2. rade)

uzatvorili so spoločnosťou S., s. r. o., zmluvu o prevzatí dlhu, z ktorej vyplýva, že Ing. M. V.

a R. Š. uzavreli dňa 10. 08. 1992 úverovú zmluvu o účelovom úvere na malú privatizáciu

so S. Š. S., pobočka L., na sumu 11 113 900,-- Sk. Z tohto úveru bola vyplatená nehnuteľnosť

vo vlastníctve S., s. r. o., nadobudnutá v malej privatizácii a ktorá je vykazovaná v Stredisku

geodézie v L. na LV č. X., k. ú. L., parc. č. X. (veľkosklad nábytku). Z uvedeného dôvodu sa

účastníci tejto zmluvy dohodli na prebratí predmetného dlhu Ing. V. M. a R. Š. firmou S.,

s. r. o., ktorá v zmysle úverovej zmluvy bude splácať úver S. Š. S., pobočka L. Účastníci

na znak súhlasu túto zmluvu vlastnoručne podpisujú. Z uvedenej listiny vyplýva, že túto

podpísal Ing. M. V., R. Š. a za spoločnosť S., s. r. o., Ing. M. V. Na tejto listine chýba súhlas

veriteľa s prevzatím dlhu.

Medzi právnym predchodcom žalobcu a spoločnosťou S., s. r. o., L., bol uzatvorený

dodatok č. 1 k úverovej zmluve č. 465-8069049-159-01 o účelovom úvere zo dňa 10. 08. 1992, v ktorom sa účastníci tohto dodatku dohodli, že v bode 2: v splátkovom pláne sa

termín splátky, ktorá mala byť zaplatená do 20. 07. 1994, presúva do 20. 10. 1994

(prolongácia) a 2. klient uhradí jednorazový poplatok za zmenu úverovej zmluvy 500,-- Sk. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že odvolací súd považuje 5 Obo 22/2011  

dodatok č. 1 úverovej zmluvy za absolútne neplatný právny úkon, a preto nie je možné

dodatok č. 1 k úverovej zmluve považovať za súhlas veriteľa s prevzatím dlhu.

Súdu bol predložený dodatok č. 2 k úverovej zmluve č. 465-8069049-159-01 zo dňa

10. 08. 1992 (č. listu 347), uzatvorený dňa 18. 04. 1995 medzi S. S., a. s., mestská pobočka

v L., zastúpená riaditeľom Ing. Š. T. a firmou S., s. r. o., zastúpená Ing. M. V., kpt. N. r. č. X.,

ktorá je podpísaná za klienta Ing. V. a za S. S. Ing. Š. T., riaditeľom pobočky. Z dodatku č. 2

vyplýva, že tento dodatok k úverovej zmluve č. 465-8069049-159-01, ktorým sa na základe

písomnej žiadosti klienta, osobného jednania s klientom a na základe komplexného

prehodnotenia klienta mení: 1. v bode 2: v splátkovom pláne sa termín splátky, ktorá mala byť

zaplatená do 20. 04. 1995 vo výške 529 240,-- Sk, presúva do 20. 07. 1995 (prolongácia). 2.

Klient uhradí jednorazový poplatok za zmenu úverovej zmluvy 500,-- Sk. Ostatné body

úverovej zmluvy ostávajú naďalej v platnosti. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku

konštatoval, že podľa jeho názoru z obsahu dodatku č. 2 vyplýva, že S. S., a. s., mestská

pobočka v L., ako veriteľ dala podľa § 531 ods. 1 Obč. zák. súhlas s prevzatím dlhu

z úverovej zmluvy. S týmto záverom odvolací súd nesúhlasí. Dodatok č. 2 podpísal za klienta

Ing. M. V., pri jeho podpise však chýba akékoľvek označenie, či dodatok podpisuje ako

fyzická osoba. Vzhľadom na uvedenie jeho osobných údajov, ako je rodné číslo a bydlisko

v záhlaví zmluvy, alebo ako konateľ spoločnosti S., s. r. o. V takom prípade však chýba jeho

označenie ako konateľa spoločnosti pri podpise zmluvy a absentuje tu tiež pečiatka

spoločnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu, z obsahu tohto úkonu nie je možné jednoznačne

určiť, že ním pôvodný žalobca ako veriteľ udelil súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy

spoločnosťou S., s. r.o. Pokiaľ by mala byť uvedená zmluva interpretovaná ako súhlas

s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy treťou osobou, musel by v nej byť obsiahnutý jasný,

k tomu smerujúci prejav vôle veriteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu týmto dodatkom č. 2

došlo len k zmene zmluvy v bode 2, a to, že v splátkovom pláne sa termín splátky, ktorá mala

byť zaplatená do 20. 04. 1995 vo výške 529 240,-- Sk, presúva do 20. 07. 1995, a to aj

s poukazom na bod 7 úverovej zmluvy, podľa ktorého podnikateľ sa zaväzuje, že ak nebude

mať dostatok prostriedkov na bežnom, resp. kontokorentnom účte, požiada S. najneskôr 21

dní pred dňom splátky o jej prolongáciu. S. oznámi podnikateľovi do 15 dní podmienky, za

akých prolongáciu povolila, resp., že prolongáciu nepovolila a tiež aj s poukazom na dohodu v dodatku č. 2, že ostatné body úverovej zmluvy ostávajú naďalej v platnosti, teda v platnosti

zostali účastníci úverového vzťahu.

5 Obo 22/2011  

Podľa názoru odvolacieho súdu za dôkaz o konkludentnom udelení súhlasu

s prevzatím dlhu žalovaných v 1. a 2. rade spoločnosťou S., s. r. o., nie je možné považovať

výzvu pôvodného žalobcu zo dňa 21. 09. 1995, adresovanú uvedenej spoločnosti na

zaplatenie dlžnej sumy. Táto výzva obsahovala výzvu na úhradu viacerých úverových zmlúv,

medzi ktorými je uvedená aj predmetná úverová zmluva, ktorej sa tento spor týka, pričom ako

adresát na zásielke je uvedená spoločnosť S., s. r. o., a pod ňou je uvedený žalovaný v 1. rade

Ing. M. V. Podľa živnostenského listu, vydaného Obvodným úradom L., Živnostenské

oddelenie dňa 28. 02. 1991, č. j. Žo 152/1992, žalovaný v 1. rade podnikal na základe

živnostenského oprávnenia pod obchodným menom Ing. M. V. – S., miesto podnikania L.,

Pričom ako miesto prevádzky mal uvedené L., t. j. adresu totožnú so sídlom spoločnosti S., s. r. o. Preto nie je možné vylúčiť, že tento list bol zaslaný súčasne žalovanému v 1. rade ako

dlžníkovi z úverovej zmluvy a zároveň spoločnosti S., s. r. o., ako dlžníkovi z ďalších dvoch

úverových zmlúv.

Ani prijímanie platieb na úhradu záväzku žalovaných z úverovej zmluvy z účtu

vedeného na obchodnú spoločnosť S., s. r. o., odvolací súd nepovažoval za súhlas veriteľa

s prevzatím dlhu novým dlžníkom, a to spoločnosťou S. K úhradám z bežného účtu

spoločnosti S., s. r. o., dochádzalo zrejme na základe zmluvy o prevzatí dlhu, uzatvorenej

medzi Ing. M. V., R. Š. na jednej strane a spoločnosťou S., s. r. o., zastúpenej Ing. M. V.

zo dňa 11. 10. 1992. Táto zmluva bez súhlasu veriteľa na prevzatie dlhu založila právny

pomer iba medzi dlžníkmi a treťou osobou, ktorá však nemôže ovplyvniť právny pomer

medzi veriteľom a dlžníkmi. Taktiež podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné

odvodzovať súhlas pôvodného žalobcu s prevzatím dlhu zo záznamu, resp. zo správny

z jednania medzi firmou S., s. r. o. a pôvodným žalobcom zo dňa 08. 05. 1995. Keďže táto sa

nevzťahuje k plneniu úverovej zmluvy, ktorá je predmetom sporu, ale z obsahu správy

vyplýva, že sa vzťahuje na zmluvu o kontokorentnom úvere na bežnom účte č. 8069049-159.

Podľa názoru odvolacieho súdu ani svedecké výpovede Ing. D. Ž. a JUDr. D. Ľ.

nedokazujú, že pôvodný žalobca udelil súhlas s prevzatím dlhu spoločnosťou S., s. r. o.,

pretože svedkovia v čase, keď boli pripravované úverové dokumenty a následne uzatvárané zmluvy, neboli zamestnancami S. Š. S., prípadne sa na tvorbe týchto dokumentov nepodieľali

a vzhľadom na Ľ. zameniteľnosť obchodného mena žalovaného v 1. rade s menom

spoločnosti s ručením obmedzeným nie je možné vylúčiť zámenu. Navyše Ing. D. Ž. uviedla, 5 Obo 22/2011  

že si konkrétne okolnosti tohto prípadu nepamätá a len vo všeobecnosti uviedla, ako pôvodný

žalobca postupoval pri poskytovaní úverov na malú privatizáciu. JUDr. D. Ľ. naviac tiež

v správe, ktorú sám vypracoval dňa 23.04. 2001, v súvislosti s postupovaním pohľadávky

žalobcovi uviedol ako dlžníkov žalovaných v 1. a 2. rade a nikde neuviedol žiadnu informáciu

o prípadnom prevzatí dlhu treťou osobou, alebo o udelení súhlasu pôvodného žalobcu

s takýmto prevzatím. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažuje tieto svedecké

výpovede za dôkaz o prevzatí dlhu spoločnosťou S., s. r. o.

Z uvedeného teda vyplýva, že z doposiaľ vykonaného dokazovania nevyplýva, že

pôvodný žalobca S. S. ako veriteľ dal súhlas na prevzatie dlhu žalovaných v 1. a 2. rade

spoločnosťou S., s. r. o., podľa § 531 ods. 1 Obč. zák. Žalovaní doposiaľ nepreukázali, že ich

záväzok z úverovej zmluvy zanikol, naopak v konaní bolo preukázané, že medzi právnym

predchodcom žalobcu a žalovanými v 1. a 2. rade bola uzatvorená platná úverová zmluva s jasne definovanými právami a povinnosťami účastníkov tejto zmluvy. Účastníkom tejto

zmluvy boli zo strany právneho predchodcu poskytnuté finančné prostriedky vo výške

11 113 900,--   Sk, a preto je ich povinnosťou splatiť tento úver v zmysle úverovej zmluvy.

K tomu odvolací súd uvádza, že jedinými spoločníkmi spoločnosti S., s. r.o. boli Ing. M. V.

a R. Š.. Tiež konateľmi spoločnosti boli R. Š. a Ing. M. V., ktorí poznali ekonomickú situáciu

spoločnosti, pričom ako konatelia spoločnosti boli povinní vykonávať svoju pôsobnosť

s odbornou starostlivosťou a aj v súlade so záujmami spoločnosti a pri výkone svojej

pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy pred záujmami spoločnosti. Konanie

žalovaných ako dlžníkov z úverovej zmluvy a ktorí boli zároveň konateľmi spoločnosti S.,

s. r. o., nasvedčuje tomu, že uprednostnili svoje záujmy, a to zbaviť sa záväzku z úverovej

zmluvy a nasvedčuje to tiež tomu, že z ich strany došlo k zneužitiu výkonu práva, keďže

uzavretím zmluvy o prevzatí dlhu – cieľom tejto zmluvy nebolo dosiahnutie účelu a zmyslu

sledovaného právnou normou, ale viedlo to k úmyslu spôsobiť inému účastníkovi ujmu

(nezaplatiť dlh). Najvyšší súd Slovenskej republiky musí mať na zreteli, že pri svojej

rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, koncepciu

a interpretáciu právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu a pri riešení konkrétneho

prípadu nesmie opomínať, že prijaté riešenie musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti.

5 Obo 22/2011  

Keďže súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový

stav a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom

na ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil vec súdu prvého stupňa a v súlade s ust. § 221 ods.

2 O. s. p. vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Bude úlohou súdu prvého stupňa, aby v novom konaní postupoval v naznačenom

smere a preverí opodstatnenosť výšky žalobcom uplatneného nároku vo vzťahu k žalovanému

v 1. a 2. rade.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 30. novembra 2011

JUDr. Anna Marková v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová