Najvyšší súd  

5Ndz/3/2015

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa J., bytom v P., proti odporcovi Okresnému úradu Banská Bystrica, so sídlom v Banskej Bystrici, námestie

Ľudovíta Štúra 1, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo dňa

04.08.2015 č.k. Co 1/2015-14, k: OU-ZV-KO-2015/001608-001, o námietke zaujatosti

sudkyne vznesenej navrhovateľom, takto

r o z h o d o l :

Sudkyňa Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. Drahomíra Mikulajová   n i e   j e  

v y l ú č e n á   z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Krajskom súde v Banskej

Bystrici pod sp.zn. 23S/146/2015.

O d ô v o d n e n i e

Opravným prostriedkom podaným na Krajskom súde v Banskej Bystrici sa navrhovateľ

domáhal preskúmania zákonnosti vyššie označeného rozhodnutia odporcu...

Podaním zo dňa 02.11.2015 vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti voči sudkyni

krajského súdu námietku zaujatosti s tým, že táto mala ignorovať pri rozhodovaní o jeho

právach kúpnopredajnú zmluvu číslo 2418, ktorou deti starého otca navrhovateľovej

manželky kúpili dvor v zápisniciach číslo 228 a 2697 patriaci k domu číslo 255 a majú

zapísaný na svojich menách vo vložke číslo 382, r.č. 1, 2 a 3 od 1. júna 1932 každý v jednej

tretine, ale úradníkmi katastra Zvolen pán notár ako bol ulúpení v rozpore s článkom 2 ods. 2

a článkom 20 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky. Z tohto dôvodu požiadal o vylúčenie

predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej z konania.

Vznesenú námietku zaujatosti sa sudkyňa JUDr Drahomíra Mikulajová označila

vo svojom písomnom vyjadrení za nedôvodnú.

V predmetnej veci sa necíti byť zaujatá, ani čo do vzťahu k predmetu konania,

ani k účastníkom konania, ktorých nepozná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci podľa

§ 16 ods. 1, veta druhá OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP o tom, či je sudca

vylúčený, po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu včítane spisu Krajského súdu

v Prešove sp.zn. 6Sp/33/2013 dospel k záveru, že námietka zaujatosti nemá oporu v zákone

ani v judikatúre súdov včítane Európskeho súdu pre ľudské práva.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Predpokladom skutočného uplatnenia zásady rovnosti účastníkov v konaní a zaistenia

záruk správneho a spravodlivého rozhodnutia je, aby v konaní konal a rozhodoval sudca

nezaujatý, ktorý nie je v žiadnom osobnom vzťahu k účastníkom a k ich zástupcom,

a ktorý nie je žiadnym spôsobom zainteresovaný na výsledku konania. V súlade s tým zákon

vo vyššie citovanom ustanovení § 14 ods. 1 OSP konštruuje ako dôvody vylúčenia sudcu

sudcov pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom. Zákon zakladá vylúčenie sudcu

na existencii určitého dôvodu vymedzeného takými konkrétne označenými a zistenými

skutočnosťami, vo svetle ktorých sa javí sudcova nezaujatosť pochybnou. Vylučuje

sa tým subjektívny pohľad na vylúčenie sudcu; na to, aby bol sudca vylúčený, nemôžu

postačovať pocity účastníka o tom, že možno mať pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ale musí

byť zistený dôvod, z ktorého vyplýva, že možno pochybovať o sudcovej nezaujatosti.

V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá

až do predloženia dôkazu opaku (Piersach v. Belgicko – rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 1. októbra 1982).  

Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,

resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý

mohol byť (k tomu pozri napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 16/00). Nestrannosť sudcu je zvyčajne definovaná ako „absencia predsudku

alebo zaujatosti v konkrétnej veci“.

V zmysle stabilizovanej judikatúry súdov Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu

pre ľudské práva objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska

účastníka alebo sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. Platí tu tzv. teória

zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký

aj objektívne javiť v očiach strán.

Vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno len celkom

výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade

so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Z vyššie uvedeného vychádza aj judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu,

zahrňujúce osobné presvedčenie a správanie sudcu vo veci a hľadisko objektívne, založené

na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností o zaujatosti sudcu

(napr. Saraiva de Carvalho proti Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší proti Francúzsku, 1998).

Preto k vylúčeniu sudcov z prejednania a rozhodovania veci môže dôjsť len vtedy,

keď ich vzťah k veci, k účastníkom alebo ich k zástupcom dosiahne takú intenzitu, že nebudú

schopní nezávisle a nestranne rozhodovať (nález Ústavného súdu Českej republiky

sp.zn. II. ÚS 105/01, Sbírka nálezů a usnesení ÚS ČR, sv. 23, nález č. 98, str. 11).

Sudcov pomer k účastníkom alebo ich zástupcom môže byť založený predovšetkým

na príbuzenskom alebo jemu obdobnom vzťahu, ktorému na roveň môže v konkrétnom

prípade stáť vzťah priateľský či naopak zjavne nepriateľský. Do úvahy prichádza i vzťah

ekonomickej závislosti.

K záveru o tom, že sudca je vylúčený, nie je   síce potrebné, aby bolo preukázané,

že je zaujatý; postačuje, ak možno mať so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo

k ich zástupcom pochybnosti o jeho nezaujatosti.

O takýto prípad sa však v danej veci napriek úvahám navrhovateľa nejedná.

Citované zákonné ustanovenie § 14 ods. 3 OSP výslovne vylučuje, aby by dôvodom

na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci boli okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. S účinnosťou od 15. októbra 2008 sa rozšírilo

negatívne vymedzenie okolností, na ktoré súd neprihliada pri rozhodovaní o vylúčení sudcu

tak, že ako dôvod pochybnosti o sudcovej nezaujatosti bol vylúčený dôvod spájaný s jeho

rozhodovaním v iných veciach.

V námietke zaujatosti preto účastník nemôže ako dôvod použiť nielen okolnosti,

ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci ale od 15. októbra 2008

ani okolnosti spočívajúce v rozhodnutí v inej veci.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, konštantnej judikatúry a zásad

Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej veci nemohol považovať dôvody, ktoré uviedol

navrhovateľ vo svojom podaní, za dôvody pre vylúčenie JUDr. Drahomíry Mikulajovej,

sudkyne Krajského súdu v v Banskej Bystrici, z prejednávania a rozhodovania veci vedenej

na tomto súde pod sp.zn. 23S/146/2015.  

V danom prípade navrhovateľ neuviedol žiadnu okolnosť, ktorá by mohla vyvolať

pochybnosti nezaujatosti tejto sudkyne, pričom takáto nevyplýva ani z jej vyjadrenia.

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež dáva do pozornosti

navrhovateľa, že základného práva účastníka konania na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a 2 ústavy je možné sa na súde domáhať zákonom stanoveným spôsobom, čo taktiež

znamená, že pre úspešné uplatnenie nároku (práva) musí mať tento nárok oporu v hmotnom

práve a musí byť uplatnený spôsobom zodpovedajúcim právu procesnému a že v zmysle

§ 101 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP sú účastníci konania povinní

prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne (čo znamená

tiež zrozumiteľne) opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú

na pokyny súdu. V zmysle zásady, ktorá platila už v rímskom práve a podľa ktorej „práva

patria len bdelým“ („vigilantibus iura scripta sunt“), je predovšetkým vecou nositeľov práv,

aby svoje práva adekvátne bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu

strácať, čo platí nielen o využívaní práv vyplývajúcich z hmotnoprávnych predpisov

ale aj o využívaní zákonných práv procesných, včítane rešpektovaní príslušných procesných

ustanovení.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0

(§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. novembra 2015

JUDr. Milan M o r a v a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková