5Ndob 22/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu K. S. P., s. r. o., so sídlom v B., zastúpeného A. k. JUDr. R. B., s. r. o., B., proti žalovanému D. H., H., zastúpeného A. k. L. C., s. r. o., B., o návrhu žalovaného na obnovu konania, v pôvodnom konaní vedenom

na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 21 Cb 86/1995, teraz vedeného pod sp. zn. 3 Cb

4/2010, o návrhu žalovaného na prikázanie veci, takto

r o z h o d o l :

Návrhu na prikázanie veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

3 Cb 4/2010 inému súdu toho istého stupňa sa nevyhovuje.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave predložil na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky návrh žalovaného na prikázanie veci inému súdu toho istého stupňa podľa § 12 ods.

2 O. s. p. z dôvodu vhodnosti. Žalovaný svoj návrh odôvodnil tým, že v predmetnej právnej

veci o obnovu konania by mal rozhodovať Krajský súd v Bratislave v senáte a nie samosudca.

Keďže aj v pôvodnom konaní, vedenom pod sp. zn. 21 Cb 86/1995, rozhodoval podľa vtedy

platného ustanovenia § 36b O. s. p. (účinnom do 31. 03. 2005) Krajský súd v Bratislave ako

súd prvého stupňa v senáte JUDr. Milana Moravu a po zrušení rozhodnutia tohto senátu

Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozhodoval Krajský súd v Bratislave ako súd prvého

stupňa opäť v senáte JUDr. Jarmily Glončákovej. Senát JUDr. Jarmily Glončákovej mal však

podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave platného na r. 2010 a 2011 nápad zastavený.

Navyše v zmysle ustanovenia § 152 ods. 5 vyhl. Ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd

a vojenské súdy v platnom znení platí, že v konaní o návrhu na povolenie obnovenia konania

č. k. 21 Cb 86/1995 by mal byť z rozhodovania vylúčený senát, ktorý vo veci rozhodoval pred povolením obnovy konania (senát 21 Cb zložený z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily

Glončákovej a členov senátu JUDr. Anny Savkovej a JUDr. Beaty Trandžíkovej), a preto ani

z tohto dôvodu nemôže o predmetnej veci rozhodovať senát 7Cbs Krajského súdu

v Bratislave, zložený z rovnakých sudcov, ako rozhodovali v pôvodnom konaní pred

povolením obnovy konania. Keďže na Krajskom súde v Bratislave neexistuje senát, ktorý by

bol príslušný prejednať a rozhodnúť predmetnú vec, pričom prejednávanie a rozhodovanie

veci súdom v zákonnom zložení tvorí jeden zo základných prvkov práva na spravodlivý

proces (článok 46 ods. 1 Ústavy SR, článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd), je daný dôvod na prikázanie veci o povolenie obnovy konania č. k.

21 Cb 86/1995 inému súdu toho istého stupňa.

Žalobca s návrhom na prikázanie veci nesúhlasil. Je toho názoru, že s poukazom

na ust. § 232 ods. 1 O. s. p. návrh na obnovu konania prejedná súd (nie nevyhnutne sudca

alebo senát), ktorý o veci rozhodoval v prvom stupni. Žalovaný nesprávne zastáva názor, že

na toto konanie o návrhu na obnovu konania sa má aplikovať Občiansky súdny poriadok

s právnym stavom k 31. 03. 2005. V civilnom procese je časová pôsobnosť procesných

noriem vybudovaná na zásade, že procesné normy nadobúdajú túto pôsobnosť dňom svojej

účinnosti. Problematiku začatých a neskončených konaní, ako aj účinky vykonaných

procesných úkonov riešia prechodné ustanovenia (§ 355   až § 372s   Občianskeho súdneho

poriadku). Platí základné pravidlo, podľa ktorého, ak zákon neustanoví inak, platí nový zákon

aj v konaniach, ktoré boli začaté pred jeho účinnosťou (Mazák J. a kol. Základy občianskeho

procesného práva, Bratislava: IURADITION, 2009, s 22). Ak zákon, v tomto prípade

Občiansky súdny poriadok, neustanoví inak, na konanie o návrhu na obnovu konania (ako aj

pri akýchkoľvek iných konaniach) sa použije Občiansky súdny poriadok v aktuálnom platnom

znení. Žalobca je toho názoru, že na prejednanie tohto návrhu na povolenie obnovy konania je

príslušný samosudca, t. j. tak, ako tomu bolo správne už od začiatku, po podaní predmetného

návrhu. Tým, že Občiansky súdny poriadok určil, že o návrhu na obnovu konania rozhoduje

ten istý súd, ktorý rozhodoval vo veci v prvom stupni, zároveň vylúčil, že by táto okolnosť

bola dôvodom na vylúčenie sudcov podľa § 14 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, preto v súdnej praxi je bežné (pokiaľ to umožňuje platný rozvrh práce súdu), že o návrhu na obnovu

konania rozhoduje ten istý sudca alebo senát, ktorý rozhodoval vo veci, ktorej sa návrh

na obnovu konania týka (rovnako Števček, M. Ficová, s kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. 1. vydanie. Praha: CHBCK, 2009, s 37). Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, publikovaného pod R 115/2003 okolnosť, že sudca rozhodol vo veci,

v ktorej vydané rozhodnutie je napadnuté návrhom na obnovu konania, nie je dôvodom

na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci obnovy konania. Žalobca preto

považuje návrh žalovaného na prikázanie veci inému súdu za neopodstatnený.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, príslušný rozhodnúť o tomto návrhu na prikázanie

veci (§ 12 ods. 3 O. s. p.), preskúmal vec a dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný.

Podľa ust. § 11 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku konanie sa uskutočňuje na tom

súde, ktorý je vecne a miestne príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania a trvá až do jeho skončenia.

Ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí

byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O. s. p.).

Podľa ust. § 12 ods. 2 O. s. p. vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa aj

z dôvodu vhodnosti.

V ustanovení § 12 O. s. p. je upravený inštitút prikázania (delegácie) veci. Jeho

použitie prichádza do úvahy iba vtedy, ak je žaloba podaná na príslušný súd, resp., ak došlo

k postúpeniu veci na príslušný súd (§ 104a a § 105). Podstatou delegácie je, že sa vec inak

vecne a miestne príslušného súdu prikáže inému súdu. Aplikácia tohto ustanovenia je možná

iba v dvoch prípadoch. V prvom prípade vtedy, ak sudcovia inak príslušného súdu nemôžu

vo veci konať z dôvodu, že sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci (delegácia

nutná). V zmysle § 14 ods. 1 sú vylúčení vtedy, ak so zreteľom na ich pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Takisto sú

vylúčení aj vtedy, ak tú istú vec rozhodovali na súde nižšieho alebo vyššieho stupňa. V danom

prípade nebolo rozhodnuté o vylúčení sudcov Krajského súdu v Bratislave z prejednávania a rozhodovania veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 10. júna 2011 pod č. k.

3Ndob 10/2011-157 rozhodol, že sudca JUDr. Peter Pospech nie je vylúčený z prejednávania

a rozhodovania vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3 Cb 4/2010. Už v tomto rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že považoval návrh

na prikázanie veci inému súdu podľa § 12 ods. 1 O. s. p. za bezpredmetný.

V druhom prípade je možná delegácia z dôvodu vhodnosti (delegácia vhodná) bez

toho, že by museli byť sudcovia vylúčení (§ 12 ods. 2 O. s. p.). Prikázanie (delegácia) veci

z dôvodu vhodnosti predstavuje výnimku z práva účastníka občianskeho súdneho konania

na zákonného sudcu (článok 48 ods. 1 Ústavy SR), ako aj výnimku zo zákonom definovaných

kritérií miestnej príslušnosti súdu. Účelom inštitútu delegácie z dôvodu vhodnosti je

predovšetkým zabezpečenie hospodárnosti občianskeho súdneho konania alebo jeho

zrýchlenie. Dôvody delegácie môžu mať v praxi rozmanitú povahu, najmä však osobnú,

zdravotnú, sociálnu, či finančnú. Vzhľadom k charakteru delegácie ako výnimky zo zásady,

že vec prejednáva a rozhoduje súd, ktorého príslušnosť vyplýva zo zákonom stanovených

kritérií, musí mať aj dôvod delegácie vždy výnimočný charakter.

S poukazom na uvedené prichádza aplikácia ust. § 12 ods. 2 O. s. p. do úvahy len

z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Úvaha súdu o vhodnosti delegácie preto zahŕňa

posúdenie predmetu konania i pomerov účastníkov na oboch procesných stranách, pričom

na pomery účastníka, ktorý delegáciu navrhuje, možno prihliadať, len ak ich zohľadnenie

nebude mať negatívny dopad na ostatných účastníkov konania, alebo na konanie ako také.

Dôvody, ktoré uviedol žalovaný v návrhu na prikázanie veci, nie sú relevantné

a nevykazujú charakter takej výnimočnosti, aby bolo možné návrhu vyhovieť. Prikázanie veci

inému súdu toho istého stupňa oproti prejednaniu veci Krajským súdom v Bratislave

neprinesie výrazné zjednodušenie prístupu k súdu pre účastníkov, ani nepovedie

k výraznejšiemu zhospodárneniu či urýchleniu konania. Pri rozhodovaní o prikázaní veci

inému súdu z dôvodu vhodnosti tiež treba prihliadať na zachovanie rovnosti účastníkov

a pod vhodnosťou treba rozumieť iba hľadisko hospodárnosti konania z pohľadu vzniku

možných trov konania.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danom

prípade nie sú splnené podmienky pre prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti v zmysle § 12 ods. 2 O. s. p. Preto návrhu žalovaného na prikázanie veci inému súdu

nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. októbra 2011

JUDr. Anna Marková v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová