5MOboer/2/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci exekúcie oprávneného: S., proti povinnému: Z., vedenej pod sp. zn. EX 511/07 súdnym exekútorom: J., pre peňažnú pohľadávku, o mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti
uzneseniu Okresného súdu v Žiari nad Hronom č. k. 11Er/3711/2007-30 z 23. mája 2014,
takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu v Žiari nad Hronom
č. k. 11Er/3711/2007-30 z 23. mája 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu
v Žiari nad Hronom na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd v Žiari nad Hronom uznesením č. k. 11Er/3711/2007-12 zo dňa 26. 03.
2014 vydaným vyšším súdnym úradníkom zaviazal oprávneného nahradiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie vo výške 57,76 eur. V odôvodnení uviedol, že uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1R/7/2013 zo dňa 14. 01. 2014 bola povolená
reštrukturalizácia povinného. Povolením reštrukturalizácie došlo k zastaveniu tohto
exekučného konania ex lege. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
3Cdo/104/2008 zo dňa 21. 08. 2008 bolo povinnosťou súdu rozhodnúť o trovách exekúcie
(analogicky ako pri zastavení exekúcie rozhodnutím súdu), a preto súd prvého stupňa
rozhodol o trovách exekúcie, a to podľa § 203 ods. 3 Exekučného poriadku.
Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie tak oprávnený ako aj súdna exekútorka.
Vzhľadom k tomu, že napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník podaním odvolania sa
toto uznesenie podľa § 374 ods. 4 O. s. p. zrušilo a vo veci opätovne rozhodol sudca, a to
uznesením č. k. 11Er/3711/2007-30 zo dňa 23. 05. 2014.
Uznesením č. k. 11Er/3711/2007-30 zo dňa 23. 05. 2014 súd uložil oprávnenému
povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 57,76 eur, vrátane DPH.
V odôvodnení súd prvého stupňa uviedol, že oprávneného zaviazal na náhradu trov exekúcie
v zmysle § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, nakoľko exekúcia bola zastavená z dôvodu, že
bola povolená reštrukturalizácia povinného. Aj keď Exekučný poriadok konkrétne
neustanovuje, že náhradu trov súdnemu exekútorovi pri povolení reštrukturalizácie má hradiť
oprávnený, je potrebné aplikovať ustanovenie o povinnosti oprávneného zaplatiť trovy
súdnemu exekútorovi pri vyhlásení konkurzu analogicky aj na tento prípad, pretože aj
pri povolení reštrukturalizácie sa povinný nezbaví hrozby upadnutia do konkurzu. Stav
reštrukturalizácie môže viesť k obnoveniu povinného (úpadcu), avšak týmto povolením nie je
vylúčená možnosť vyhlásenia konkurzu. Pohľadávka oprávneného aj s trovami exekúcie,
ktoré vznikli pred povolením reštrukturalizácie, mala byť oprávneným uplatnená
v reštrukturalizácii. V tejto súvislosti súd poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 1CoE/98/2013 zo dňa 26. 03. 2013, podľa ktorého trovy exekúcie je povinný
znášať oprávnený aj v prípade, keď bola povolená reštrukturalizácia povinného. Súdny
exekútor si uplatnil právo na zaplatenie trov exekúcie spolu vo výške 245,02 eur. O náhrade
trov exekúcie rozhodol súd podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a súdnemu exekútorovi
priznal v zmysle vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov
účinnej do 30. 04. 2008 náhradu trov exekúcie v celkovej výške 57,76 eur, vrátane DPH
vo výške 9,62 eur, keď súd posúdil rozdielne čas potrebný na vykonanie predmetných
úkonov, posúdil rozdielne ako súdny exekútor a považoval ako primeraný čas na ich
vykonanie spolu 2 hodiny. Súd nepriznal súdnemu exekútorovi ním vyčíslené časové úkony
podľa § 14 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky v požadovanej výške, nakoľko štúdium spisu,
zaevidovanie návrhu, jeho kontrola, zápis a založenie do registra, vypracovanie návrhu
na vyznačenie právoplatnosti uznesenia súdu o ustanovení opatrovníka, vyhotovenie
špecifikácie trov exekúcie a vypracovanie návrhu na vyznačenie právoplatnosti uznesenia
o zastavení exekúcie sú administratívne práce, teda práce spojené s vybavovaním spisovej
agendy, ktoré bezprostredne nesmerujú k vymoženiu pohľadávky, nakoľko náhrada za tieto činnosti je subsumovaná v odmene za exekučné úkony (§ 25 citovanej vyhlášky). Súd
nepriznal súdnemu exekútorovi odmenu za 2 úkony doručenia upovedomenia o začatí
exekúcie, 2 úkony doručenia upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie, 16 úkonov
doručenia príkazu na začatie exekúcie a 17 úkonov doručenia exekučného príkazu, pretože
každý z uvedených úkonov patrí do skupiny, za ktorú (celú) skupinu patrí odmena vo výške
3,32 eur za vydanie uvedeného úkonu bez ohľadu na počet doručení. Ak by zákonodarca
chcel, aby za každé jednotlivé doručenie patrila exekútorovi paušálna odmena, tak by toto
vyjadril tak ako v ďalších písmenách § 15 ods. 1, napr. písm. g/, h/, i/, j/.
Uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 11Er/3711/2007-30 zo dňa 23. 05. 2014 nadobudlo
právoplatnosť dňa 30. 05. 2014.
Proti tomuto uzneseniu na podnet oprávneného podal Generálny prokurátor Slovenskej
republiky dňa 02. 09. 2014 v zmysle § 243e O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c)
mimoriadne dovolanie, pričom žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.
V odôvodnení mimoriadneho dovolania uviedol, že exekučný súd sa dôsledne neriadil
ust. § 114 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 36 zákona č. 7/2005 Z. z. ako aj § 196, § 197 ods. 1
a § 203 ods. 1, 2, 3 Exekučného poriadku. Nie je sporné, že v danej exekučnej veci došlo
k zastaveniu exekúcie priamo zo zákona (ex lege § 118 ods. 3 ZKR) ako dôsledok povolenia
reštrukturalizácie povinného. Z uvedeného dôvodu ustanovenie § 58 ods. 6 Exekučného
poriadku na uvedené rozhodnutie nedopadá a generálny prokurátor Slovenskej republiky je
oprávnený podať mimoriadne dovolanie proti výroku o náhrade trov konania. V zásade platí,
že trovy exekučného konania znáša povinný. Exekučný poriadok však v ust. § 203 ods. 1 až 3
Exekučného poriadku povoľuje výnimky, na základe ktorých je možné na zaplatenie
nevyhnutných trov exekúcie zaviazať oprávneného. Okresný súd v tomto prípade zaviazal
oprávneného na úhradu trov exekúcie podľa § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, podľa
ktorého nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že
na majetok povinného bol vyhlásený konkurz. So zastavením exekúcie podľa ust. § 203 ods. 3
Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, v dôsledku povolenia reštrukturalizácie povinného
však platná právna úprava nespája povinnosť ani možnosť uložiť súdom oprávnenému
povinnosť zaplatenia náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi. Ustanovenie § 203 ods. 3
Exekučného poriadku totiž explicitne a jednoznačne reaguje iba na účinky vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Vyhlásenie konkurzu a povolenie reštrukturalizácie sú dva
odlišné právne inštitúty s diametrálne odlišným právnym obsahom a účinkami. Konkurz je
likvidačným procesom, výsledkom ktorého je po speňažení majetku a rozdelení výťažku
z neho medzi veriteľov zánik obchodnej spoločnosti. Reštrukturalizácia je na rozdiel
od konkurzu procesom smerujúcim k záchrane podniku, v ktorom sa podnikateľský subjekt
ako dlžník a veritelia dohodnú na pláne, na základe ktorého sa v dohodnutom rozsahu
uspokoja pohľadávky veriteľov. Neexistuje preto žiadny právny základ, ktorý by umožňoval,
aby oprávnený znášal trovy exekúcie v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu povolenia
reštrukturalizácie dlžníka, ktorým je povinný.
Z toho podľa generálneho prokurátora vyplýva záver, že posúdenie vecného rozsahu
pôsobnosti právnej normy vyjadrenej v § 203 ods. 3 Exekučného poriadku tak, že jej účinky
nastali aj v prípade povolenia reštrukturalizácie nie je právne udržateľné. Okresný súd preto
vec nesprávne právne posúdil, keď podľa citovaného ustanovenia zaviazal oprávneného
na úhradu trov exekúcie. Vzhľadom na povahu tohto ustanovenia zákona (výnimka
z pravidla) nebol prípustný extenzívny výklad, resp. nebol priestor na analógiu; hoci
za daného stavu možno hovoriť skôr o dotváraní práva alebo jeho dopĺňaní, čo úplne
presahuje pôsobnosť orgánov súdnej moci. Procesné činný (exekučný) súd sa pri vydaní
označeného uznesenia dopustil pochybenia v právnom posúdení veci tým, že nesprávne
aplikoval právnu normu (§ 203 ods. 3 Exekučného poriadku), ktorá na správne zistený
skutkový stav danej exekučnej veci nedopadala.
Generálny prokurátor podporne poukázal na právny záver Ústavného súdu SR
v podobnej veci (I. ÚS 256/08), ktorý vyslovil, že samotná skutočnosť pripúšťajúca
v konečnom dôsledku vznik situácie, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora
pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor
nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným
postavením pri výkone exekúcie. Poukázal tiež na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. 11. 1983, séria A.70), v ktorom bolo
zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá riziko neuhradenia odmeny
za odvedenú prácu je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto
profesie (IV.ÚS 38/08). Taktiež podľa rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (Mihal
proti Slovensku, rozhodnutie o prijateľnosti z 28. júna 2011) znáša profesionálne riziko nebyť
zaplatený za svoje služby, čo sa v súhrne nejaví byť nadmerným, neprimeraným alebo inak neprijateľným bremenom predstavujúcim povinnú alebo nútenú prácu. Poukázal
na privilégium súdnych exekútorov mať výlučné právo vymáhať priznané nároky za odmenu,
náhradu výdavkov a náhradu za stratu času a tiež na možnosť exekútora žiadať preddavok
na svoje výdavky, následkom nezloženia ktorého môže žiadať o zastavenie konania.
K mimoriadnemu dovolaniu sa vyjadril súdny exekútor tak, že ho považuje za striktne
formalistické a žiadal ho zamietnuť. Dôvody generálneho prokurátora sú podľa súdneho
exekútora v rozpore s účelom zákona. Vôbec sa nezaoberajú zákonom garantovanými
právami súdneho exekútora obsiahnutými v § 196 Exekučného poriadku a jednostranne
argumentujú iba v prospech práv oprávneného – štátu. Vstup povinného do reštrukturalizácie
(aj keď má reštrukturalizácia iný obsah) a jej povolenie znamená, že povinný nemá dostatok
majetku. Tak ako pri konkurze. Prečo inak by zákonodarca reagoval úpravou, že všetky
exekučné konania sa ex lege zastavujú. Povolenie reštrukturalizácie nie je samoúčelné.
Z uvedeného dôvodu je potrebné postupovať analogicky (analógia juris), nakoľko tento stav
nemôže byť na ujmu právom chránených práv exekútora. Exekučné konanie je zastavené tak
ako pri konkurze. V oboch prípadoch ide o zastavenie ex lege. Nie je preto pravdou, že
analógia nie je namieste a išlo by o extenzívny výklad. Striktný formalizmus nemá oporu
v rozhodovaní, čo potvrdzuje aj európska judikatúra. V danom prípade nie je na mieste ani
argumentácia prípadom Van der Muessele, ktorý si vo veľkom „osvojujú“ tak súdy ako aj
oprávnené osoby predovšetkým, ak ide o povinnosť štátu hradiť trovy exekúcie. Tento prípad
je založený na úplne inom základe. Pokiaľ ide o argumentáciu, „možnosť exekútora žiadať
preddavok na svoje výdavky, následkom nezloženia ktorého môže žiadať o zastavenie
exekúcie.“, táto je nepravdivá. Štát má v exekučných konaniach privilegované postavenie,
rovnosť subjektov nie je zaručená a preddavky sú v prípade štátu vylúčené. Súdny exekútor
nemá možnosť voľby, inak by pohľadávky na vymáhanie s neistým výsledkom alebo
nevymožiteľné pohľadávky alebo pohľadávky, pri ktorých nemôže žiadať preddavok
odmietol. Má za to, že generálny prokurátor „opomínal“ nerovné privilegované postavenie
štátu, ktorý musí zo zákona zálohovať exekútor sám z vlastných zdrojov (práca zamestnancov
a technické vybavenie, poplatky za lustrácie, nájom) a zákonom garantované práva exekútora
opomenul. Exekútor nemá možnosť návrh odmietnuť. Aj keď trovy exekúcie nie sú
v Exekučnom poriadku explicitne riešené pre prípad reštrukturalizácie má za to, že tak ako
v prípade nedostatku majetku, konkurzu a ex offo výmazu spoločnosti z obchodného registra
(čo tiež nie je explicitne riešené) tieto uhrádza oprávnený. Povinný, ktorý je
v reštrukturalizácii nemá dosť majetku, ktoré by postačovali aspoň na úhradu trov exekúcie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 4 O. s. p.) po zistení,
že mimoriadne dovolanie bolo podané v zákonnej jednoročnej lehote ďalej skúmal splnenie
podmienok procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania uvedených v ustanovení § 243e
ods. 1 O. s. p.
Podľa § 243e ods. 1 O. s. p., ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka
konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,
že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f) a ak to vyžaduje ochrana
práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto
ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
V súvislosti s konaním o súlade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku týkajúcich
sa mimoriadneho dovolania s Ústavou Slovenskej republiky Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení sp. zn. PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000 vyslovil svoj názor, podľa ktorého
mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to
však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je
procesne legitimovaný iba generálny prokurátor a je zásadne obmedzené len na prípady,
v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom konania.
Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil
súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti
vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb
alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho
konania vyjadreného v § 1 O. s. p. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka
pred dôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými
pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu. Tento
záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania ustanovené
§ 243f O. s. p. (PL. ÚS 57/99).
Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy,
ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania neúspešne využila všetky
zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov (s výnimkou dovolania - § 243f ods. 2 písm. c/ O. s. p.) alebo takéto právne
prostriedky nemala k dispozícii tak ako to je vo veciach správneho súdnictva, kde nie je
prípustné (až na výnimku) ani odvolanie alebo jej bolo zákonnými prekážkami znemožnené
využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu vyplýva významné
obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje jeho výnimočnosť
v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku (PL. ÚS 57/99).
Vyššie uvedený záver ústavného súdu vo vzťahu k prípustnosti mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora bez predošlého využitia opravných prostriedkov proti
napádanému súdnemu rozhodnutiu si osvojil aj najvyšší súd. Svedčia o tom aj jeho
rozhodnutia sp. zn. 4MCdo/19/2008, sp. zn. 2MCdo/14/2005, sp. zn. 2MCdo/15/2005,
sp. zn. 4MCdo/3/2006, z odôvodnenia ktorých vyplýva názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie
splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným
z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení
vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.
Podľa ústavného súdu rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov
právneho štátu (čl. 1 ústavy) ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva
na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (zhodne
pozri tiež uznesenie ÚS II. ÚS 19/2008 zo 16. 01. 2008, uznesenie ÚS IV. ÚS 200/2009
zo 04. júna 2009, nález ÚS II. ÚS 185/2009 z 12. 11. 2009).
Najvyšší súd v posudzovanej veci postupoval podľa ústavne súladného výkladu
a aplikácie zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní a skúmal, či nápravu
nezákonného stavu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Zohľadnil pritom
aj skutočnosť, či je v danom prípade možný odklon od princípu právnej istoty (keď sa
vyžaduje, aby právoplatné rozhodnutia súdov nebolo viac spochybňované), teda, či sú tu dané
okolnosti podstatného a naliehavého charakteru za účelom nápravy základných vád konania
pri dodržaní spravodlivej rovnováhy medzi záujmami jednotlivca a potrebou zabezpečiť efektívnosť súdneho systému - zabezpečiť celkovú spravodlivosť konania. Tento mimoriadny
opravný prostriedok nemá byť použitý len z dôvodu tzv. právnej čistoty veci.
Z obsahu spisu vyplýva, že uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k.
11Er/3711/2007-30 zo dňa 23. 05. 2014 o uložení povinnosti oprávnenému zaplatiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie vo výške 57,76 eur, vrátane DPH nadobudlo právoplatnosť dňa
30. 05. 2014. Týmto uznesením súd rozhodol o odvolaní oprávneného a súdneho exekútora
podanom proti uzneseniu č. k. 11Er/3711/2007-12 zo dňa 26. 03. 2014 vydanému vyšším
súdnym úradníkom okresného súdu, ktorým zaviazal oprávneného nahradiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie vo výške 57,76 eur.
Oprávnený proti tomuto právoplatnému uzneseniu okresného súdu o odvolaní
v zákonom stanovej jednomesačnej lehote nepodal dovolanie. Podal až podnet na podanie
mimoriadneho dovolania na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky a dňa 02. 09. 2014
generálny prokurátor mimoriadne dovolanie na základe tohto podnetu podal.
Dovolací súd zistil, že oprávnený využil všetky opravné prostriedky, ktoré mu právna
úprava umožnila a bránil svoje práva. V danom prípade nebol nositeľom práva podať
dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok z dôvodov ustanovených § 241 ods. 2
písm. b) a c) O. s. p. Oprávnený mohol rozhodnutie krajského súdu napadnúť dovolaním iba
z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p., t. j., že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237 O. s. p., nie však z dôvodov ustanovených § 241 ods. 2 písm. b) a c) O. s. p. (t. j., že
konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
alebo že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Z týchto dôvodov
mohol podať len podnet na podanie mimoriadneho dovolania a toto svoje právo využil.
Z obsahu mimoriadneho dovolania najvyšší súd zistil, že generálny prokurátor napadol
uznesenie okresného súdu mimoriadnym dovolaním z dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c)
O. s. p., t. j., že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd sa preto zaoberal otázkou, či boli v danom prípade naplnené všetky
procesné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania uvedené v § 243e ods. 1 O. s. p.,
teda, či bol daný podnet účastníka konania, či bol napadnutým právoplatným rozhodnutím
porušený zákon, či si podanie dovolania vyžaduje ochrana práv a právom chránených
záujmov fyzických alebo právnických osôb a či nápravu nezákonného stavu nebolo možné
napraviť inak.
Najvyšší súd sa pri posudzovaní prípustnosti mimoriadneho dovolania v danej veci
dôsledne zaoberal tým, či sú naplnené predpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutého
uznesenia okresného súdu týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. Princíp stability
súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho právoplatnosťou vyplýva z princípu právnej istoty ako
jedného zo základných princípov právneho štátu. Najvyšší súd dospel k záveru, že v danom
prípade sú splnené podmienky prípustnosti mimoriadneho dovolania uvedené v § 243e ods. 1
O. s. p., keďže oprávnený nemohol nápravu porušenia svojho práva dosiahnuť podaním
dovolania podľa pre vadu uvedenú v § 237 písm. f O. s. p. Preto mimoriadne dovolanie
Generálneho prokurátora Slovenskej republiky v predmetnej veci je procesne prípustné.
Po zistení procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania sa dovolací súd zaoberal
otázkou, či došlo k pochybeniu okresného súdu v tom, že vec nesprávne právne posúdil
a dospel k záveru, že je potrebné sa s dôvodmi generálneho prokurátora uvedenými
v podanom mimoriadnom dovolaní stotožniť.
V predmetnej veci súd zaviazal oprávneného na zaplatenie trov exekúcie, keď došlo
k zastaveniu exekúcie priamo zo zákona (ex lege § 118 ods. 3 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii) ako dôsledok povolenia reštrukturalizácie povinného. Z uvedeného
dôvodu ustanovenie § 58 ods. 6 Exekučného poriadku na uvedené rozhodnutie nedopadá
a generálny prokurátor Slovenskej republiky je oprávnený podať mimoriadne dovolanie proti
výroku o náhrade trov konania.
Ako uviedol aj generálny prokurátor v zásade platí, že trovy exekučného konania
znáša povinný. Exekučný poriadok v ust. § 203 ods. 1 až 3 Exekučného poriadku povoľuje
výnimky, na základe ktorých je možné na zaplatenie nevyhnutných trov exekúcie zaviazať
oprávneného. Okresný súd v tomto prípade zaviazal oprávneného na úhradu trov exekúcie
podľa § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, podľa ktorého nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz.
So zastavením exekúcie podľa ust. § 118 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii
v dôsledku povolenia reštrukturalizácie povinného však platná právna úprava nespája
povinnosť a ani možnosť uložiť súdom oprávnenému povinnosť zaplatenia náhrady trov
exekúcie súdnemu exekútorovi. Ustanovenie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku totiž
upravuje iba účinky vyhlásenia konkurzu na majetok povinného.
Podľa § 118 ods. 3 ZKR povolením reštrukturalizácie sa konania prerušené podľa
§ 114 ods. 1 písm. b) zastavujú. Ak v týchto konaniach už došlo k speňaženiu majetku, avšak
výťažok ešte nebol vyplatený oprávnenému, výťažok po odpočítaní trov konania sa vráti
dlžníkovi.
Reštrukturalizácia je na rozdiel od konkurzu procesom smerujúcim k záchrane
podniku, v ktorom sa podnikateľský subjekt ako dlžník a veritelia dohodnú na pláne,
na základe ktorého sa v dohodnutom rozsahu uspokoja pohľadávky veriteľov. Neexistuje
preto žiadny právny základ, ktorý by umožňoval, aby oprávnený znášal trovy exekúcie
v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu povolenia reštrukturalizácie dlžníka, ktorým je
povinný tak ako pri konkurze (ako to upravuje § 203 ods. 3 Exekučného poriadku). Okresný
súd preto vec nesprávne právne posúdil, keď podľa citovaného ustanovenia zaviazal
oprávneného na úhradu trov exekúcie podľa § 203 ods. 3 Exekučného poriadku. O nesprávne
právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený
skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne
ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Procesné činný (exekučný) súd sa pri vydaní
označeného uznesenia dopustil pochybenia v právnom posúdení veci tým, že nesprávne
aplikoval právnu normu (§ 203 ods. 3 Exekučného poriadku), ktorá na správne zistený
skutkový stav danej exekučnej veci nedopadala.
Ak okresný súd mal za to, že oprávnený je povinný nahradiť trovy exekúcie
povinnému, mohol zvažovať použitie § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, avšak k tomu je
potrebné zisťovať majetkové pomery povinného, či stačia na úhradu trov exekúcie, čo je
dôvod podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a ani exekúcia nebola zastavená podľa § 57
ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu
trov exekúcie. Povolenie reštrukturalizácie samo o sebe nepreukazuje, že dlžník je nemajetný a súdny exekútor ani neoznámil súdu, že by na základe zisťovania majetkových pomerov
povinného zistil, že tento je nemajetný.
Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnuté uznesenie
a vec vrátil Okresnému súdu Žiar nad Hronom na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 2, 3 O. s. p.), v ktorom bude právny názor dovolacieho súdu
vyslovený v tomto rozhodnutí pre tento súd záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného ako i dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 29. júla 2015
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová