Najvyšší súd   Slovenskej republiky

5 MObdo/6/2012

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: S., a. s., Š., IČO: X., proti žalovanému: 1/ E., s. r. o., M., IČO: X.,

2/ JUDr. D., nar. X., J., 3/ M., nar. X., V., zastúpená opatrovníčkou: N., Okresný súd

Bratislava IV., o zaplatenie 14 910,43 eur s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Bratislava V. pod sp. zn.: 3CbZm 80/2010, o mimoriadnom dovolaní

Generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 28. septembra 2011, č. k.: 3CoZm 32/2011-105, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 28. septembra 2011, č. k.: 3CoZm 32/2011-105 v o   v ý r o k u, ktorým zmenil rozsudok

Okresného súdu Bratislava V. z 26. mája 2011, č. k.: 3CbZm 80/2010-84, t a k, že zmenkový

platobný rozkaz č. k.: 3Zm 592/2008-17 z   30. januára 2009   z r u š u j e v   c e l o m  

r o z s a h u   a   v   rozsahu zrušenia vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava V. rozsudkom z 26. mája 2011, č. k.: 3CbZm 80/2010-84

zmenkový platobný rozkaz č. k.: 3Zm 592/2008-17 zo dňa 30. januára 2009 ponechal

v platnosti v celom rozsahu a navrhovateľovi náhradu trov námietkového konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, že súd vyhovel návrhu žalobcu v plnom rozsahu

a zmenkovým platobným rozkazom č. k.: 3Zm 592/2008-17 zo dňa 30. januára 2009

uložil žalovanému 1/ ako priamemu zmenkovému dlžníkovi a   žalovaným 2/ a 3/

ako zmenkovým ručiteľom povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi zmenkovú

sumu 14 910,43 eur (449 171,49 Sk) so 6% ročným úrokom od 23. októbra 2008

do zaplatenia, zmenkovú odmenu 49,70 eur a trovy konania 897,43 eur. Žalovaný 2/ podal

v zákonnej lehote proti zmenkovému platobnému rozkazu námietky, v ktorých uviedol,

že žalovaná 3/ sa dopustila podvodného konania a je voči jej osobe vedené trestné konanie.

Na prejednanie námietok súd nariadil pojednávanie.

Žalobca originálom zmenky, ktorú vystavil žalovaný 1/, ako vlastnú zmenku

v Bratislave dňa 17. decembra 2004 preukázal, že sa zaviazal zaplatiť na rad žalobcu dňa

22. októbra 2008 zmenkovú sumu 14 910,43 eur (449 191,49 Sk) bez protestu. Predmetnú

zmenku avalovali žalovaní 2/ a 3/. Predložením prvopisu zmenky, ktorá má všetky náležitosti

predpísané v ustanovení čl. I. § 75 zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb.

žalobca svoj nárok na zaplatenie zmenkovej sumy s príslušenstvom preukázal žalovaný

2/ a 3/, prevzali ručenie za splnene nie záväzku žalovaného 1/. Podľa § 32 ods. 2 zákona

č. 191/1950 Zb. záväzok zmenkového ručiteľa je platný aj vtedy, ak záväzok za ktorý

sa zaručil, je neplatný z iného dôvodu, než pre vady formy. Z citovaného ustanovenia

vyplýva, že záväzok zmenkového ručiteľa je nezávislý na záväzku dlžníka. Aj v prípade,

ak by sa dlžník zbavil svojej povinnosti vyplývajúcej zo zmenky preukázaním námietok,

môže sa zmenkový veriteľ úspešne domáhať plnenia voči veriteľovi. Zmenkový ručiteľ môže

podľa § 17 ZZŠ robiť majiteľovi zmenky námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných

vzťahoch k majiteľovi zmenky, nie však na vzťahoch zmenkovo zaviazanej osoby,

za ktorú bolo ručenie prevzaté, k majiteľovi zmenky. Námietky žalovaného 2/ poukazujúce

na podvodné konanie žalovaného 3/ považoval súd za irelevantné. Záväzok zmenkového

ručiteľa je skutočným zabezpečovacím záväzkom, vyznačuje sa akcesoritou ku zmenke,

splatnosťou zmenky trvá a zaniká. Okolnosť, že ide o avalistu na zabezpečovacej zmenke,

nemôže bez ďalšieho znamenať, že avalista má akýkoľvek vzťah ku kauzálnej pohľadávke,

zmenkou zabezpečenej. Ak by ručiteľ mal mať proti remitentovi nejaké kauzálne námietky,

muselo by to vyplývať z ich vzájomných mimo zmenkových vzťahov, teda zo zmluvy,

v ktorej by bol dohodnutý okruh prípustných námietok. Ak k takejto dohode nedošlo,

avalista nemôže bez ďalšieho, len preto, že je avalistom, používať námietky osoby,

za ktorú je na zmenke podpísaný, obdobne ako má možnosť vznášať dlžníkove námietky obecný ručiteľ. Tomu toto právo priznáva zákon. Avalistovi však ZZŠ takéto oprávnenie

neustanovuje. V danom prípade ide o abstraktné zmenkové ručenie, bez akéhokoľvek

vzťahu ku kauzálnej pohľadávke zmenkou zabezpečeného. V konaní nebolo preukázané,

že by žalobca nadobudol zmenku v zlej viere (§ 10 ZZŠ), preto sa avalista s úspechom

nemohol domôcť ním namietanej skutočnosti.

Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa dospel k záveru, že zmenkový

platobný rozkaz bol vydaný v súlade so zákonom, a že včas uplatnené námietky žalovaného

2/ nie sú dôvodné. Žalovaný 2/ nepreukázal nijakým spôsobom neplatnosť zmenky,

ani nepredložil doklad o zaplatení zmenkovej sumy. Hoci o   povinnosti predložiť,

resp. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení bol riadne poučený, túto si nesplnil.

Keďže námietky žalovaného 2/ súd hodnotil ako nedôvodné, zmenkový platobný rozkaz

ponechal v platnosti v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia

§ 142 ods. 1 O. s. p.

Na základe odvolania žalovaného 2/ Krajský súd v Bratislave rozsudkom

z 28. septembra 2011, č. k.: 3CoZm 32/2011-105 rozsudok Okresného súdu Bratislava V.

v Bratislave č. k.: 3CbZm 80/2010-84 z 26. mája 2011 zmenil tak, že zmenkový platobný

rozkaz č. k.: 3Zm 592/2008-17 z 30. januára 2009 zrušil v celom rozsahu. Žalovanej

2/ náhradu trov námietkového konania nepriznal a tiež žalovanej 2/ náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že súd prvého stupňa dostatočne

zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej

stránke. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 01. augusta 2011 samotný žalobca

však potvrdil, že zmenkou zabezpečený záväzok zanikol dňa 22. apríla 2008, teda ešte

pred podaním žaloby s plnením v zmysle § 559 Občianskeho zákonníka. Za tohto stavu

by podľa názoru odvolacieho súdu vyhovenie žaloby, ktorou sa žalobca domáha plnenia

zo zmenky, ktorá slúžila na zabezpečenie pohľadávky a ktorá v priebehu času bola

uspokojená, odporovalo zásadám poctivého obchodného styku v zmysle § 265 Obchodného

zákonníka. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa žalovanej

2/ podľa § 220 O. s. p. zmenil a o trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1,

§ 142 ods. 1 a § 141 ods. 1 O. s. p.

Na základe podnetu žalobcu napadol rozsudok Krajského súdu v Bratislave

Generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadnym dovolaním z 12. novembra 2012,

v   ktorom navrhol zrušiť rozsudok Krajského súdu v   Bratislave z   28. septembra 2011,

č. k.: 3CoZm 32/2011-105 v časti výroku, ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu

Bratislava V. z 26. mája 2011, č. k.: 3CbZm 80/2010-84 tak, že zmenkový platobný rozkaz

č. k.: 3Zm 592/2008-17 z 30. januára 2009 sa zrušuje v celom rozsahu.

Podľa názoru Generálneho prokurátora rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

bol porušený zákon. Pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného 2/ vychádzal odvolací súd

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Generálny prokurátor Slovenskej republiky poukázal

na ustanovenia § 1, 2, 3, 175 ods. 1, 213 ods. 2, 237 písm. f/ O. s. p., § 32 ods. 1 zmenkového

a šekového zákona č. 191/1950 Zb. ( ďalej len ZZŠ ), § 32 ods. 2 a 3 ZZŠ.

V predmetnom súdnom konaní nebolo sporné, že vymáhaná pohľadávka existuje.

Žalovaná 2/ namietala len skutočnosť, že pohľadávka bola uplatnená predčasne. Žalobca

preukázal dôvodnosť právneho nároku pravou zmenkou (doplnenou blankozmenkou)

a to v súlade s ustanovením § 175 ods. 1 O. s. p., ktorej pravosť, ako aj výšku dlžnej sumy

navyše žalovaná 2/ v námietkach ani v odvolaní nenamietala. Žalovaná 2/ v námietkach

uviedla, že avalovala blankozmenku v prospech žalovanej 3/, ktorej chcela pomôcť

v podnikaní v dobrej viere, že úver bude riadne splácaný. Žalovaná 3/ sa mala dopustiť

trestnej činnosti tým spôsobom, že prístroj, ktorý bol predmetom záložného práva v prospech

žalobcu, podvodným spôsobom prelízingovaný v dvoch lízingových spoločnostiach, ktoré

tým boli uvedené do omylu. Predmet záložného práva má v držbe spoločnosť A., s. r. o.,

ktorej konateľ tiež podal na žalovanú 3/ trestné oznámenie a spláca za ňu dve lízingové

zmluvy. Žalovaná 3/ prestala úver splácať, čím celý záväzok ostal na žalovanej 2/.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky v dovolaní uviedol, že v zmysle ustanovenia

§ 175 ods. 1 O. s. p. je odporca v podaných námietkach povinný uviesť všetko,

čo proti zmenkovému rozkazu namieta. Uvedený záver potvrdzuje konštantná judikatúra,

z ktorej vyplýva, že z hľadiska koncentračnej zásady platí, že v   námietkach proti

zmenkovému platobnému rozkazu musí byť uvedené všetko, či už správ hmotného alebo

procesného, v opačnom prípade nejde o dôvodné námietky (R47/2001).

V podanom odvolaní žiadala žalovaná   2/ zmenkový platobný rozkaz v časti zrušiť

na podklade právnej argumentácie, ktorú predtým v podaných námietkach neuviedla a to, že žalobca nepostupoval pri vyplnení blankozmenky dohodnutým spôsobom – finančnú

čiastku 1 000 000 Sk mal použiť na zaplatenie esteticko-medicínskeho prístroja,

ktorý mal v tom čase reálne existovať a jeho existencia mala byť overená a skontrolovaná.

Žalovaná 2/ v odvolaní uviedla, že v skutočnosti však bola uvedená suma zaslaná na účet

žalovanému 1/, ktorého konateľkou bola žalovaná 3/. Z uvedenými prostriedkami

bolo v skutočnosti naložené v rozpore s účelom zmluvy. Žalovaná 3/ ihneď ako obdržala celú

sumu prestala úver splácať. Žalovaná 2/ v odvolaní tiež uviedla, že žalobca priamym zaslaním

peňazí nepostupoval s odbornou starostlivosťou, existenciu dohodnutého predmetu kúpy

neoveril, teda k uvedenému stavu došlo aj jeho zavinením.  

Odvolací súd nesprávnou interpretáciou vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovanej

2/ dospel k záveru, že vymáhaná pohľadávka zanikla. V   kontexte vykonaného

dokazovania však bolo nesporné, že žalovaná 2/ existenciu záväzku nepopierala a   túto

skutočnosť neuviedla ani v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu. Dôsledkom

koncentračnej zásady je skutočnosť, že to, čo nebolo uvedené v námietkach podaných

v zákonnej lehote, nebude možné neskôr uplatniť a ani na ne prihliadnuť. Ani v odvolacom

konaní nemožno prihliadnuť na námietky, ktoré odporca neuplatnil včas proti zmenkovému

platobnému rozkazu (ZSP 87/2006). Žalovaná 2/ nevzniesla kauzálnu námietku, teda

nenamietala neexistenciu, resp. uhradenie pohľadávky, ktorú zmenka zabezpečovala.

Odvolací súd ani za predpokladu, že by žalovaná 2/ takúto argumentáciu v odvolaní použila,

nemohol na ňu prihliadať a musel by ju odmietnuť.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky poukázal tiež na to, že v priebehu konania

neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o zániku nároku žalobcu

z predloženej zmluvy. Aj samotné vyjadrenie žalobcu k odvolaniu len logicky dopĺňa

skutkový stav a je plne v súlade so všetkými vyjadreniami žalobcu. Preto rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorým bol uplatnený nárok zamietnutý, vychádzalo z nesprávnych

skutkových zistení, a v tejto súvislosti odvolací súd vec aj nesprávne právne posúdil v zmysle

ustanovenia § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. prijal záver, že uplatnený nárok medzičasom

zanikol.

Odvolací súd tiež pri rozhodovaní nepostupoval dôsledne v intenciách ustanovenia §

213 ods. 2 O. s. p. Pri rozhodovaní o odvolaní aplikoval ustanovenie § 559 Občianskeho

zákonníka, ktoré považoval za rozhodujúce pre posúdenie veci. Uvedené ustanovenie však pri doterajšom rozhodovaní na súde prvého stupňa nebolo použité. Výzva v zmysle § 213 ods. 2

O. s. p. je plnením osobitnej povinnosti odvolacieho súdu, ktorou sa má zabezpečiť

účastníkovi konania riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolanie. Pokiaľ

odvolací súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O. s. p., odňal účastníkovi

konania možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (ER33/2011).

Odvolací súd aplikáciou ustanovenia § 559 Občianskeho zákonníka svoje rozhodnutie

nečakane založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, k týmto právnym

záverom sa žalobca nemal možnosť vyjadriť, čím mu znemožnil realizáciu jeho procesných

práv. Podľa názoru Generálneho prokurátora Slovenskej republiky konanie odvolacieho súdu

a jeho rozhodnutie je postihnuté vadou podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

Preto za podmienok uvedených v § 243e ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1

písm. a/ O. s. p. a poukazom na § 237 písm. f/ O. s. p. a § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. podal

na základe podnetu účastníka konania Generálny prokurátor Slovenskej republiky

mimoriadne dovolanie, keďže rozhodnutím Krajského súdu v   Bratislave bol porušený

zákon a vyžaduje to ochrana práv a   zákonom chránených záujmov účastníka konania,

ktorú nie je možno dosiahnuť inými prostriedkami.

Žalobca vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu z 05. februára 2013 uviedol,

že sa v celom rozsahu stotožňuje s obsahom podané mimoriadneho dovolania Generálneho

prokurátora Slovenskej republiky. Žiadal aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

Krajského súdu v Bratislave, vo výroku ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu

Bratislava V., zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

K dovolaniu sa tiež vyjadril žalovaný 2/. Uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava

doterajších vyjadrení a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave považuje za vecne správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe mimoriadneho dovolania podaného včas

Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (§ 243g O. s. p.) na podnet účastníka

konania, preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.

a § 243i ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave nie je vecne správne.

V zmysle § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak:

a) v konaní došlo k vadnám uvedených v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Na výskyt procesných vád konania, vymenovaných v § 237 O. s. p. a tiež tzv. iných

procesných vád konania majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prihliada

Najvyšší súd Slovenskej republiky nielen v konaní o dovolaní (viď § 242 ods. 1 O. s. p.),

ale aj v konaní o mimoriadnom dovolaní (viď § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242

ods. 1 O. s. p.), bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom

prostriedku uplatnené. Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných

vád, uvedených v § 237 O. s. p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie

v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.

(t. j., či v danej veci nejde o nedostatok právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka

byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku

návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad

odňatia možnosti účastníka pred súdom konať alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom,

či súdom nesprávne obsadeným). Osobitne sa pri tom sústredil na námietku mimoriadneho

dovolania, spočívajúca v tom, že účastníkom konania bola postupom súdu odňatá možnosť

konať, s tým, že odvolací súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 213 ods. 1 O. s. p.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle ustanovenia § 237f O. s. p. rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu Občianky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastní tri pojmové znaky:

1) odňatie možnosti konať pred súdom,

2) to že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3) možnosť konať pred súdom sa odňala aj účastníkovi konania.

Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem

odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi

konania realizáciu jeho procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných

mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O

vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípade s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti uvádza, že vada

konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (napr. II.ÚS 261/06).

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na

to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa § 213 ods. 2 O. s. p., ak je odvolací súd tohto názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité

a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu

tohto ustanovenia vyjadrili.

Odvolací súd na základe vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovanej 2/ proti rozsudku

súdu prvého stupňa dospel k záveru, že vymáhaná pohľadávka zanikla. V kontexte

vykonaného dokazovania však bolo nesporné, že žalovaná 2/ existenciu záväzku nepopierala

a túto skutočnosť neuviedla ani v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu.

V priebehu konania na základe vykonaného dokazovania neboli preukázané také skutočnosti,

ktoré by odôvodňovali záver o zániku nároku žalobcu v dôsledku plnenia   záväzku.

Pri rozhodovaní o odvolaní Krajský súd v Bratislave aplikoval ustanovenie § 559

Občianskeho zákonníka, ktoré považoval za rozhodujúce pre posúdenie veci. Uvedené

ustanovenie však pri doterajšom rozhodovaní na súde prvého stupňa nebolo použité.

Výzva   v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p. je plnením osobitnej povinnosti odvolacieho súdu,

ktorou sa má zabezpečiť účastníkovi súdneho konania, riadny prístup k spravodlivému

procesu aj po podaní odvolania. Úmyslom zákonodarcu bolo, aby sa takýmto ustanovením

zabránilo vydávania tzv. prekvapivých rozhodnutí. Pokiaľ odvolací súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O. s. p., odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom

v zmysle § 237 psím. f/ O. s. p. ( R33/2011 ). Pokiaľ odvolací súd pri rozhodovaní vychádza

z iného právneho dôvodu ako súd prvého stupňa a vychádza zo skutočnosti, ktoré neboli

žalobcom tvrdené a ani súd prvého stupňa sa nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal, bez toho

aby účastníkovi konania umožnil sa k novým právnym záverom vyjadriť, prípadne predložiť

dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili

významnými, odníme takémuto účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f/ O. s. p. ( ZSP 6/2005 ).

Odvolací súd aplikáciou ustanovenia § 559 Občianskeho zákonníka svoje rozhodnutie

nečakane založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, k týmto právnym

záverom sa žalobca nemal možnosť vyjadriť, čím mu znemožnil realizáciu jeho procesných

práv.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ

( žalobca ) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( žalovaný ),

prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia ( § 157 ods. 2 O. s. p ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné ( základné ) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

závažných a pre samotné rozhodnutie v ovplyvňujúcich súvislostiach. Účastník konania má

právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany,

t. j. uplatnením nárokov a obranu proti takému uplatneniu ( IV.ÚS 215/03, III.ÚS 60/04 ).

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny

prípad. Povinnosťou všeobecného súdu je teda uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné

dôkazy, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov

sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej stránky rozhodnutia ( napr. III.ÚS 328/05,

III.ÚS 116/06 ).

V danom prípade odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil v súlade

s ustanovením § 220 O. s. p. Pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd

nahrádza toto rozhodnutie svojim rozhodnutím. Rozhodnutie odvolacieho súdu musí preto

obsahovať nie len úplné a výstižné zdôvodnenie ale aj všetko to, čo je potrebné z hľadiska

určitosti a vykonateľnosti rozhodnutia o otázkach predstavujúcich predmet odvolacieho

konania vrátane súvisiacich otázok. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly

správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom

opravnom prostriedku, t. j. musí byť preskúmateľné. Podľa názoru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky rozhodnutie odvolacieho súdu nemá náležitosti uvedené v ustanovení

§ 157 ods. 2 O. s. p. Krajský súd v Bratislave v odôvodnení svojho rozhodnutia nedal

presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany

a nereagoval na podstatné odvolacie námietky. V odôvodnení rozhodnutia poukázal

iba na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej 2/ a to zo dňa 1. augusta 2011, z ktorého

vyvodil, že zmenkou zabezpečený záväzok zanikol dňa 22. apríla 2008, teda ešte pred

podaním žaloby, splnením v zmysle § 559 Občianskeho zákonníka. Z podania žalobcu zo dňa

1. augusta 2011 však nevyplýva, že došlo k zániku nároku žalobcu splnením zo strany

žalovaných. Žalobca v tomto podaní len uviedol, že posledná splátka úveru bola uhradená

22. apríla 2008. Neuvádza však, že touto úhradou zanikol jeho nárok zo zmenky.

Z odôvodnenia rozsudku absolútne nevyplýva, ako sa súd vysporiadal s ustanovením

§ 175 ods. 1 a 3 O. s. p., či považoval námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu

za opodstatnené, akými úvahami sa súd riadil pri preskúmavaní relevantnosti námietok proti

zmenkovému platobnému rozkazu, z akých dôkazov vychádzal a ako vec právne posúdil.

V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd na jednej strane konštatuje, že súd prvého stupňa

dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec správne posúdil

aj po právnej stránke, na druhej strane uvádza, že záväzok zabezpečený zmenkou zanikol dňa

22. apríla 2008, teda ešte pred podaním žaloby a preto by vyhovenie žaloby odporovalo

zásadám poctivého obchodného styku v zmysle § 265 Obchodného zákonníka. Takýto záver

súdu je podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nedostatočne odôvodnený,

nepresvedčivý, nepreskúmateľný a v rozpore aj s tvrdením žalovanej 2/, ktorá počas konania,

ani v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu, ani v odvolaní nepopierala

existenciu záväzku a netvrdila, že došlo k zániku nároku žalobcu splnením a to zaplatením

zmenkovej sumy, ktorá je predmetom tohto konania.

Z uvedeného teda vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave bolo porušené

základné právo účastníkov konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v konaní došlo k procesnej

vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a preto je dôvodná námietka dovolateľa, že postupom

odvolacieho súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle

§ 237 písm. f/ O. s. p.

Z uvedených dôvodov vyplýva, že Generálny prokurátor Slovenskej republiky

dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e O. s. p. v spojení s § 243f

ods. 1 písm. f/ O. s. p., keďže to vyžadovala ochrana práv a právom chránených záujmov

účastníka konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami,

preto Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave

a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( § 243i O. s. p. v spojení s § 243b O. s. p. ), bez toho

aby sa zaoberal opodstatnenosťou uplatnenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 243f ods. 1

písm. c/ O. s. p. V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného

ako aj dovolacieho konania ( § 243d ods. 1 O. s. p. ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. februára 2013

JUDr. Anna Marková, v. r.  

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková