Najvyšší súd   5M Obdo 3/2014 Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Markovej a členiek senátu JUDr. Dariny Ličkovej a JUDr.

Jany Hullovej, v právnej veci žalobcu: P. H. L., so sídlom A., zastúpeného advokátskou

kanceláriou Š. & P. s.   r.   o., E., proti žalovanému: B. T., a.   s.., so sídlom B., IČO: X.,

zastúpenému S. – L., s. r. o., D., o zaplatenie 9 432 475,56 eur s príslušenstvom,

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 30. júna 2014, č. k. 2Cob/105/2013-1732 v spojení

s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo 7. novembra 2011, č. k. 29Cb/68/2003-1208,

v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava I z 9. januára 2012, č. k.

26Cb/68/2003-1295, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

Slovenskej republiky   z a m i e t a.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy dovolacieho konania 57 888,40 eur

k rukám právneho zástupcu žalobcu.  

O d ô v o d n e n i e :

5M Obdo 3/2014

Okresný súd Bratislava I, rozsudkom č. k. 29Cb/68/2003-1208 zo 7. novembra 2011

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9 432 475,56 eur s úrokom

z omeškania vo výške 15% ročne zo sumy 2 391 217,24 eur od 30. 01. 2001 do zaplatenia,

zo sumy 1 897 757,06 eur od 25. 01. 2002 do zaplatenia, zo sumy 2 636 968,56 eur

od 23. 01. 2003 do zaplatenia, zo sumy 1 695 717,82 eur od 22.. 01.. 2004 do zaplatenia,

zo sumy 19 384,04 eur od 17. 10. 2002 do 11. 12. 2002, zo sumy 46 526,89 eur

od 17. 10. 2002 do zaplatenia, zo sumy 1 723 064,53 eur od 19. 11. 2002 do 20. 11. 2002,

zo sumy 379 344,88 eur od 21. 11. 2002 do 19. 01. 2003, zo sumy 222 702,62 eur

od 20. 01. 2003 do zaplatenia, zo sumy 183 866,76 eur od 17. 12. 2002 do zaplatenia,

zo sumy 357 718,58 eur od 22. 01. 2003 do zaplatenia, v lehote do 3 dní odo dna

právoplatnosti rozsudku a nahradiť mu trovy konania vo výške 644 825,32 eur k rukám

právneho zástupcu žalobcu v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku..

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca je vlastníkom zariadenia

na kogenerovanú (kombinovanú) výrobu elektriny a tepla, v ktorom spaľovaním zemného

plynu súčasne vyrába elektrinu aj teplo. Táto prevádzka sa nachádza na M. ul.

v B. v susedstve výrobných zariadení žalovaného. Výrobné zariadenia žalobcu sú pripojené

do rozvodnej sústavy tepelných zariadení C., ktorú vlastní a dispečersky riadi žalovaný.

Žalovaný okrem iného vyrába elektrinu a teplo, vykupuje teplo a rozvádza elektrinu

a teplo. Žalovaný vo svojich zariadeniach na T. vyrába teplo na vykurovanie a iné použitie a

zároveň vlastní a prevádzkuje rozvodnú sústavu tepelných zariadení C., prostredníctvom

ktorej dodáva teplo svojim odberateľom.

Žalobca ako predávajúci uzavrel 10. 11. 1999 so Z., š. p., ako kupujúcim kúpnu

zmluvu podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej len Zmluva). Zmluva nadobudla

účinnosť 27. novembra 1999, čo je v súlade s čl. 8 bod 8.1. Podľa čl. 1 bod 1 Zmluvy jej

predmetom je predaj a nákup, resp. dodávka a odber tepla za podmienok dohodnutých v tejto

Zmluve.

Na základe privatizačného projektu reg. č. 2263 podniku Z., š. p., privatizačného

rozhodnutia vlády SR 6. 569/2001 z 20. 06. 2001 a nasledujúceho rozhodnutia MH SR č. 5M Obdo 3/2014

96/2001 z 15. 10. 2001 došlo k zrušeniu Z., š. p., bez likvidácie a následne rozhodnutím FNM

SR vznikli tri akciové spoločnosti vrátane žalovaného.

Zakladateľská listina žalovaného z 15. 10. 2001 a privatizačný projekt Z., š. p., reg. č.

2263 neobsahujú výslovne zmienku o právnom nástupníctve žalovaného vo vzťahu

k právam a záväzkom zo Zmluvy, avšak konkrétne z bodu 0.2, ako aj zo zakladateľskej listiny

žalovaného súd zistil, že na žalovaného zo Z., š. p., prešiel ako privatizovaný majetok T.

zariadenia Z., š. p. Na žalovaného prešla tá časť majetku Z., š. p., ktorá slúži na výrobu,

výkup a rozvod tepla v B.. Zo zoznamu nehnuteľností uvedených v privatizačnom projekte,

výpisu listu vlastníctva č. X. vydanom Katastrom nehnuteľností pre Katastrálne územie N. a geometrického plánu predloženého žalobcom vyplýva, že rozvody, prostredníctvom ktorých

je žalobca schopný dodávať teplo, ktoré vyrobí, ústia

do rozvodov žalovaného. Z týchto skutočností vyplýva, že privatizovaný majetok, s ktorým sú

spojené práva a záväzky zo Zmluvy nadobudol v rámci privatizácie Z., š. p., do vlastníctva

len žalovaný.

Dňa 31. 01. 2002 bol uzavretý Dodatok č. 1 k Zápisnici o odovzdaní a prevzatí vecí

zahrnutých do privatizovaného majetku podniku Z. spísanej 15. 10. 2001 v zmysle § 19,

§ 20 a § 21 zák. č. 92/1991 Zb. (ďalej už len Dodatok č. 1 k zápisnici). Podľa Dodatku č. 1

k zápisnici prechod práv, povinností a záväzkov i neznámych, viažucich sa k Zmluve

prechádza na nástupnícku obchodnú spoločnosť B. T., a. s. Počnúc dňom 01. 11. 2001 sa

práva a záväzky z vyššie vymenovanej Zmluvy vzťahujú výlučne na žalovaného.

V čl. 1 bod 1.2 Zmluvy, zmluvné strany sa zaviazali podrobnejšie upraviť ich práva

a povinnosti súvisiace splnením Zmluvy v 25-ročnej Dlhodobej zmluve o dodávke a odbere

tepla (ďalej už len dlhodobá zmluva), ktorá by mala nahradiť túto Zmluvu. Zmluvné strany sa

zaviazali podpísať takúto dlhodobú zmluvu do 31. 03. 2000, najneskôr však do dňa podpisu

zmluvy o zvýšení základného imania žalobcu strategickým investorom. Medzi stranami bolo

nesporné, že do dnešného dňa nedošlo k uzavretiu dlhodobej zmluvy a ani k zvýšeniu

základného imania žalobcu strategickým investorom. Žalovaný opakovane vypovedal Zmluvu, a to podľa § 582 Občianskeho zákonníka, ako zmluvu uzavretú na dobu určitú. 5M Obdo 3/2014

Medzi žalobcom a žalovaným napriek viacerým pokusom nebola uzavretá ročná

zmluva ani na jeden rok. Žalobca bez ohľadu na túto skutočnosť žalovanému nepretržite

dodával a žalovaný odoberal od žalobcu teplo od uzavretia Zmluvy, a teda len na základe tejto

Zmluvy.

V roku 2000 žalovaný odobral od žalobcu teplo v objeme 1.681,373 TJ a zaplatil zaň

cenu podľa Zmluvy vo výške 154 Sk/GJ zníženú na 153,64 z dôvodu limitujúcej cenovej

regulácie Okresného úradu Bratislava III. (ďalej už len OU BA III.) žalovaný ju akceptoval

a riadne platil žalobcovi v tomto roku takto určenú cenu. V roku 2001 žalovaný odobral

od žalobcu teplo v objeme 1.975,608 TJ a zaplatil zaň cenu podľa Zmluvy vo výške

181 Sk/GJ (čl. 4 bod 4.4 Zmluvy), ktorá bola nižšia ako maximálna regulovaná cena určená OU BA III. vo výške 210 Sk/GJ, ktorú žalobca akceptoval, keďže ide opäť o cenu určenú

podľa Zmluvy. V roku 2002 žalovaný odobral od žalobcu teplo v objeme 1.802,084 TJ a mal

zaň zaplatiť cenu určenú podľa Zmluvy vo výške 211 Sk/GJ (čl. 4 bod 4.4).. Žalovaný takto

určenú cenu za odobraté teplo žalobcovi odmietol uhradiť, napriek tomu, že maximálna

regulovaná cena určená OU BA III. bola vo výške až 247,41 Sk/GJ. Žalovaný sa bezdôvodne

odvolával na cenu z predchádzajúceho roka a platil žalobcovi len 181 Sk/GJ a taktiež

z čiastočnými úhradami, ktoré realizoval, dostal sa v rôznom rozsahu do omeškania..

Predmetom tohto konania je nezaplatená kúpna cena za teplo v zmluvnej výške

211 Sk/GJ, ktorá bola vyfakturovaná nasledujúcimi faktúrami: 2002/086 septembrový odber

roku 2002, 2002/095 októbrový odber roku 2002, 2002/110 novembrový odber roku 2002

a 2002/126 decembrový odber roku 2002. Žalovaný bezdôvodne odmietol uhradiť kúpnu

cenu za odobraté teplo, určenú podľa Zmluvy roku 2002 napriek tomu, že v predchádzajúcich

rokoch, ako aj v rokoch nasledujúcich akceptoval výpočet ceny za teplo podľa rovnakého

postupu uvedeného v Zmluve.

V roku 2003 odobral žalovaný od žalobcu teplo v objeme 1.968,008 TJ a zaplatil zaň

riadne cenu vo výške 249,30 Sk/GJ, ktorá bola určená Úradom pre reguláciu sieťových

odvetví ako cena maximálne prípustná a žalobca túto cenu rešpektuje ako cenu podľa Zmluvy

(viď. čl. 4 bod 4.4 prípad, keď sú strany povinné rešpektovať cenu stanovenú cenovým

orgánom, ak je maximálna cena ním stanovená nižšia ako cena výpočtu podľa prvej časti čl. 5M Obdo 3/2014

4. bod 4.4), aj keď cena určená postupom podľa čl. 4 bod 4.4 vychádzala vo výške 250,40

Sk/GJ.

Prvostupňový súd z dospel k záveru, že žalobca žalovanému počas celej platnosti

Zmluvy účtoval vždy len cenu v súlade so Zmluvou, a to buď určenú podľa vzorca uvedeného

v čl. 4 bod 4.4 a v prípade, ak táto cena je vyššia, ako maximálna regulovaná cena, tak len

vo výške tejto maximálnej regulovanej ceny, ktorá je tiež s poukazom na čl. 4 bod 4.4

posledná veta Zmluvy, tak isto cenou určenou podľa Zmluvy. Ďalej uviedol, že žalovaný

vo vzťahu k výpočtu ceny tepla nerozporoval nikdy správnosť dosadených údajov do tohto

výpočtu, najmä cenu a množstvo zemného plynu a ročné množstvá tepla, ani nenamietal

aritmetickú chybu vo výpočte ceny za odobraté teplo.

Vo vzťahu k neodobratému zmluvnému množstvu tepla v roku 2000 v objeme 918.627

TJ si žalobca uplatnil u žalovaného nárok na zaplatenie plnenia podľa čl. 5 bod 5.2 Zmluvy

vo výške 72 037 810,70 Sk a to faktúrou č. 2000/103 splatnou 29. 01. 2001. Vo vzťahu

ku odobratému zmluvnému množstvu tepla v roku 2001 v objeme 624,392 TJ si žalobca

uplatnil poplatok vo výške 57 171 829,10 Sk, a to f. č. 201/009 splatnou 24. 01. 2002.

Vo vzťahu k neodobratému zmluvnému množstvu tepla v roku 2002 v objeme 797,916 TJ si

žalobca uplatnil poplatok vo výške 79 441 314,90 Sk, a to f. č. 2002/127 splatnou

22. 01. 2003. Vo vzťahu k neodobratému zmluvnému množstvu tepla v roku 2003 v objeme

631,992 TJ si žalobca uplatnil poplatok vo výške 75 217 159,-- Sk, a to f. č. 2003/098

splatnou 21. 01. 2004. Žalovaný odmietol tieto faktúry uhradiť z vyššie menovaných

dôvodov.

Prvostupňový súd, pokiaľ ide o výpočet poplatku za neober dohodnutého množstva

tepla, uzavrel, že tento bol v jednotlivých faktúrach vypočítaný správne. Žalovaný nemal

námietky k údajom uvedeným v príslušných kalkulačných listoch. Týmto postupom bol

vyúčtovaný neodber podľa čl. 5 bod 5.2 Zmluvy v rokoch 2000-2002, teda s výnimkou roku

2003, kedy už platná právna úprava pojmovo integrovala do ceny tepla aj zložku fixnú

a žalobca si uplatňuje za rok 2003 zaplatenia poplatku len vo výške fixnej zložky ceny tepla

určenej pre žalobcu Úradom pre reguláciu sieťových odvetví.  

5M Obdo 3/2014

O právnom nástupníctve žalovaného k právam a záväzkom zo Zmluvy prvostupňový

súd rozhodol s poukazom na § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., mal nepochybne preukázané,

že len žalovaný a nie iný nástupnícky subjekt po Z., š. p., nadobudol vlastnícke právo

k privatizovanému majetku, ktorým boli zariadenia bývalého Z., š. p., slúžiace na výrobu,

výkup a rozvod tepla v B.. Len prostredníctvom týchto T. zariadení mohol žalobca dodávať

teplo podľa Zmluvy žalovanému a len žalovaný a nie iný nástupnícky subjekt môže

prostredníctvom týchto zariadení odoberať od žalobcu teplo. Vlastníctvo tohto privatizačného

majetku určuje žalovaného za subjekt práv a povinností vyplývajúcich zo Zmluvy, a to odo

dňa jeho vzniku, t. j. 01. 11. 2001.

Vykonaným dokazovaním mal ďalej súd za preukázané, že medzí účastníkmi konania

bola uzavretá platná kúpna zmluva podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka, podľa ktorej

žalobca postavenie predávajúceho a žalovaný kupujúceho. Teplo je prírodná sila, ktorá

v danom prípade slúži daným ľudským potrebám a je technicky ovládateľná. Predmet plnenia

v Zmluve bol vyjadrený jasne a určite, a preto súd dospel k záveru, že zmluva je určitý a

zrozumiteľný, a teda právny platný úkon.

V čase vydania pôvodného prvostupňového rozsudku bolo podľa súdu medzi

účastníkmi nesporné, že žalovaný odoberá teplo od žalobcu, nie ako priamy odberateľ.

Žalovaný podľa pôvodného rozsudku prvostupňového súdu teplo odobraté od žalobcu sám

dodáva priamym odberateľom. Z tohto dôvodu podľa názoru súdu nebolo možné posudzovať

Zmluvu ako zmluvu o dodávke tepla podľa § 32 zákona č. 70/1998 Z. z. o energetike, a teda

zaoberať sa tým, či obsahuje všetky v zákone ustanovené náležitosti. Charakter postavenia

zmluvných strán v prípade Zmluvy vylučoval aplikáciu tohto zmluvného typu Zmluvy.

Prvostupňový súd sa nestotožnil s obranou žalovaného, že Zmluva je len rámcovou

zmluvou, ktorá bez uzavretia ročných zmlúv, kde budú bližšie upravené podmienky dodávky

tepla, spôsobuje stav neurčitosti a neplatnosti záväzkov medzi žalobcom a žalovaným.

Zmluva bola nepochybne uzavretá ako rámcová zmluva, ktorá spolu s ostatnými dvoma

rámcovými zmluvami bola podmienkou poskytnutia dlhodobého úveru od Európskej

investičnej banky pre žalobcu. Všetky rámcové zmluvy neboli uzavreté len za účelom

získania dlhodobého úveru pre žalobcu, ale predovšetkým za účelom trvalého splácania tohto 5M Obdo 3/2014

dlhodobého úveru. Tento účel vyplýva zo samotných ustanovení rámcových zmlúv a bol

stranám tejto Zmluvy známy. Neuzatvorenie rámcovej zmluvy na určitý rok, nespôsobil

neplatnosť Zmluvy, resp. zmlúv pre ich neurčitosť. Bolo by to v úplnom rozpore

so spomínaným účelom rámcových zmlúv zameraným na dlhodobé financovanie žalobcu.

Samotné označenie Zmluvy ako rámcovej, ešte nestanovuje jej rámcovosť v tom zmysle, že

nie je možné na jej základe realizovať práva a povinnosti v nej obsiahnuté, ak tieto sú

dostatočne určité a zrozumiteľné. Práva a povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy sú dostatočne

určito stanovené pre obe zmluvné strany. Zmluva obsahuje podstatné náležitosti vyžadované

právnou úpravou zmluvy podľa Obchodného zákonníka. Ostatné náležitostí kúpnej zmluvy

označované ako nepodstatné, sú aj pri realizácii takto zložitého obchodu, ako je dodávka

a odber tepla, subsidiárne upravované v ustanoveniach Obchodného zákonníka pri samotnej

kúpnej zmluve, alebo vo všeobecných ustanoveniach Obchodného zákonníka. Tieto nemuseli

byť priamo zakotvené v Zmluve na to, aby bola platná a záväzná pre obe strany. Aj

s poukazom na § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka prvostupňový súd vo svojom rozsudku

konštatoval, že Zmluva ostala platnou zmluvou aj bez uzavretia ročných zmlúv, ktoré mali len

precizovať základ daný v Zmluve, keďže súd mal za preukázanú vôľu strán byť viazaný

Zmluvou aj v prípade jej nedoplnenia ročnými zmluvami, a to predovšetkým pre jej

deklarovaný účel. Skutočnosť, že Zmluva je dostatočným právnym titulom na dodávku tepla

potvrdil sám žalovaný tým, že kontinuálne odoberal teplo od žalobcu. Tvrdenie žalovaného,

že medzi žalobcom a žalovaným vznikla konkludentným spôsobom zmluva o dodávke

a odbere tepla, súd považoval za zavádzajúce a podľa jeho názoru v konaní táto skutočnosť

nebola žalovaným preukázaná. Súd naopak zistil, že neexistoval právny titul iný ako Zmluva,

na základe ktorej by sa mohli tieto dodávky vykonávať.

Prvostupňový súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že Zmluvu je možno

vypovedať podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Predpokladmi účinnej výpovede

podľa tohto ustanovenia je zmluva dohodnutá na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok

k nepretržitej alebo opakovanej činnosti, pričom zo zákona alebo zmluvy nevyplýva spôsob

jej výpovede. Zmluva podľa názoru súdu nie je zmluva uzavretá na dobu neurčitú. Súd

na základe dokazovania zistil, že Dlhodobá zmluva mala byť uzavretá do 31. 03. 2000, alebo

najneskôr do uzavretia zmluvy o zvýšení základného imania žalobcu strategickým investorom. Výkladom vôle strán podľa § 266 Obchodného zákonníka súd zistil, že úmyslom 5M Obdo 3/2014

strán nebolo vystaviť zmluvu možnosti jej jednostranného vypovedania už dosiahnutím

dátumu 31. 03. 2000 v prípade neuzavretia Dlhodobej zmluvy. Súd mal za preukázané, že

strany Zmluvy mali vedomosť, že zvýšenie základného imania žalobcu strategickým

investorom sa neuskutoční do tohto dátumu, ale pre veľký počet záujemcov medzinárodný

charakter privatizácie, atď. až podstatne neskôr. Zmluva bola jednoznačne uzavretá na dobu

do jej nahradenia Dlhodobou zmluvou, alebo do splatenia úveru žalobcom od Európskej

investičnej banky, t. j. do konca roka 2013, podľa toho, ktorá z týchto skutočností nastane

skôr. Táto téza podľa názoru súdu podporne vyplýva z čl. 4 bodu 4.6 Zmluvy, podľa ktorého

sa po splatení úveru cena za dodávku a odber tepla bude riadiť bežnými cenovými princípmi

pre stanovenie ceny tepla v danom období. Cena tak na rok 2014 a nasl. nebola určená a strany sa na nej budú môcť dohodnúť alebo nie. Cenové princípy totiž predstavujú len cenu

stanovenú dohodou a zabezpečujú jej súlad s cenovou reguláciou. Podľa tohto bodu Zmluvy

chýba dohoda o podstatnej náležitosti Zmluvy. S nedostatkom dohody o podstatnej náležitosti

spája právo následok, že Zmluva nebola uzavretá, resp. platne uzavretá. Z tohto dôvodu sa

súd stotožnil s názorom žalobcu, že po skončení roku, v ktorom dôjde k splateniu Dlhodobého

úveru, nemajú strany medzi sebou platne upravené vzájomné práva a záväzky z dôvodu

absencie dohody o cene, a preto nie je možné hľadieť na Zmluvu ako na zmluvu uzavretú na

dobu neurčitú. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že vyššie uvedená výpoveď žalovaného

je neplatná, keďže sa týka Zmluvy uzavretej na dobu určitú.

Súd ďalej dospel k záveru, že sankcia typu poplatok za neodber dohodnutého

množstva tepla je bežne uplatňovaný princíp v sieťových odvetviach, akými sú obchod

s elektrinou, plynom a teplom. V týchto odvetviach funguje princíp dodávky a spotreby

v reálnom čase, a preto že odberateľ nie je v každom prípade schopný odobrať dohodnuté

množstvo tovaru, nie je ani povinný odobrať dohodnuté množstvo tovaru. Z tejto povinnosti

sa vykúpi zaplatením určitej sankcie, ktorá môže byť rôzne formálne označená. Účel tejto

sankcie je vždy rovnaký, a to zabezpečenie pokrytia dodávateľových fixných nákladov

a určitého primeraného zisku aj v prípade, ak sa dodávka nakoniec z vôle odberateľa

neuskutoční.. Dodávateľ musí byť vždy pripravený svoj záväzok na dodávku splniť a s tým

má spojené tie náklady, ktoré nie sú viazané na objem produkcie tovaru (fixné náklady).

Všetky tri rámcové zmluvy boli založené na princípe možnosti odberateľa neodobrať celý

vopred dohodnutý objem tovaru pod sankciou zaplatenia sumy zodpovedajúcej práve fixným 5M Obdo 3/2014

nákladom toho ktorého dodávateľa. Žalobca je teda nútený rezervovať výrobnú kapacitu

potrebnú na výrobu 2600 TJ ročne, bez ohľadu na to, či žalovaný tento objem tepla odoberie.

Ekonomika elektrárne žalobcu je založená na dlhodobej potrebe predávať súčasne s elektrinou

aj teplo. Ak by sa žalobca nezaviazal rezervovať výrobnú kapacitu pre žalovaného, musel by

toto teplo dodávať iným odberateľom. Žalobca tak neurobil z dôvodu viazanosti so Zmluvou,

čím prichádzal o úhradu fixných nákladov spojených s výrobou tepla (s pripravenosťou teplo

dodať) a o primeraný zisk. Žalovaný má podľa Zmluvy výhodné postavenie v tom, že si môže

určiť, či celú výšku dohodnutého objemu tepla v príslušnom období odoberie, aké množstvo v

rámci dohodnutého objemu odoberie, resp. či vôbec odoberie nejaké množstvo. Je prirodzené,

že za túto výhodu musí platiť žalobcovi nejakú náhradu, ktorá mu kompenzuje pripravenosť

dohodnuté množstvo tepla podľa požiadaviek žalovaného dodať. Z tohto dôvodu súd

ustanovenie o poplatku za neodber nepovažuje za neplatný pre rozpor s dobrými mravmi,

keďže v kontexte celého ustanovenia, ako aj pri jeho realizácii, sú obom stranám poskytované

rovnaké výhody a nevýhody, žiadna zo strán sa bezdôvodne neobohacuje na úkor inej strany.

Súd nemal v konaní za preukázané, že by žalobca svoju povinnosť rezervovať dohodnuté

množstvo tepla nesplnil, naopak mal za preukázané, že žalovaný ani v jednom roku neodobral

dohodnuté množstvo tepla, na ktoré sa zaviazal. Aj z tohto dôvodu nebolo zrejmé, prečo

žalovaný považoval poplatok za neplatný pre rozpor s dobrými mravmi. Neplatnosť právneho

úkonu pre rozpor s dobrými mravmi vyžaduje určité nerovné postavenie subjektov právneho

vzťahu, ktoré sa prieči všeobecne zachovávaným pravidlám správania sa v určitom období a

odvetví. Takéto správanie žalobcu súd v konaní nemal za preukázané, naopak mal za to, že

jednotlivé ustanovenia Zmluvy poskytujú stranám rovnaké práva a povinnosti. Prvostupňový

súd v odôvodnení svojho rozsudku ďalej uviedol, že práve poplatok za neodber zodpovedá

bežným pravidlám uplatňovaným v sieťových odvetviach, kam spadá aj vzťah žalobcu

a žalovaného.

Pokiaľ ide o otázku delenia premenlivých nákladov, predloženými listinnými dôkazmi

mal súd za dostatočne preukázané, že jediná metóda, ktorá mohla byť použitá pre delenie

jednotlivých nákladov pri kombinovanej výrobe elektriny a tepla, bola metóda prof.

Kadrnožku. Túto metódu používal právny predchodca žalovaného vo svojich projektoch,

ktorý okrem iného zabezpečoval ako hlavný gestor projektovú prípravu založenia žalobcu,

výstavbu a prevádzku výrobných zariadení žalobcu po finančnej, technickej, ako aj 5M Obdo 3/2014

technologickej stránke. Z obsahu viacerých listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho

spisu podľa názoru súdu vyplývalo, že právny predchodca žalovaného ako jedinú metódu

delenia nákladov u žalobcu mal na mysli práve túto metódu. Súd pri výklade vôle strán

v tomto prípade prihliadol na okolnosti, za akých sa Zmluva uzatvárala, na zavedenú prax

medzi stranami, ako aj následné správanie sa strán po uzavretí Zmluvy. Z týchto dôvodov súd

dospel k záveru, že ustanovenie čl. 5 bodu 5.5 je určité a je platné.

Tvrdenia žalovaného, že ustanovenie o poplatku je neplatné pre jeho rozpor

so zákonom, keďže platná legislatíva v období od uzavretia Zmluvy do roku 2002 zakázala

vytváranie dvojzložkovej ceny tepla, súd nepresvedčili.

  Od uzavretia Zmluvy až do konca roku 2002 sa uplatňovala právna úprava regulácie

cien tepla zakotvená v zákone č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov, a to

v nadväzujúcom výmere MFSR č. R 1/1996. Na základe tohto výmeru stanovoval maximálne

ceny tepla príslušný Okresný úrad. Táto právna úprava nerozlišovala žiadne zložky ceny

tepla. Výmer ani nadväzujúce rozhodnutie Okresného úradu vôbec nerozlišovali

a neregulovali paušálnu odplatu typu poplatok za neodber. Táto forma úhrady nie je

v spomenutej legislatíve vôbec regulovaná, preto sa s ňou nemôže ani dostať do rozporu. Súd

mal za to, že tu sa uplatňuje ústavou garantovaná úprava, že strany sa môžu dohodnúť

na všetkom, čo nie je zákonom zakázané. Strany si v Zmluve dohodli určitú sankciu

za nesplnenie povinností žalovaného, ktorá nebola zákonne upravená ako napr. zmluvná

pokuta a pod. avšak nebola ani zákonom zakázaná. Až od roku 2003 bol vyššie uvedený

výmer nahradený výnosom Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 611/2002 a neskôr č.

3/2003. Táto právna úprava sa jasne vyjadruje aj k forme paušálnej odplaty typu poplatok

a integrovala ju pojmovo do zložky fixnej z dvoch zložiek tepla a jej maximálne prípustnú

zložku reguluje. Z týchto dôvodov súd nemal za to, že poplatok podľa čl. 5 Zmluvy je

v rozpore so zákonom.

  Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozhodol

rozsudkom z 03. 04. 2006, ktorým rozsudok Okresného súdu Bratislava I zmenil tak, že

žalobu zamietol. Dôvodom bolo, že sa odvolací súd nestotožnil s právnou kvalifikáciou

Zmluvy ako platnej kúpnej zmluvy uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka, nakoľko 5M Obdo 3/2014

dospel k záveru, že Zmluva mala byť uzatvorená ako osobitný zmluvný typ podľa zákona

o energetike. Keďže Zmluva nespĺňa zákonom požadované podstatné náležitosti takéhoto

zmluvného typu, nedošlo k platnému uzatvoreniu Zmluvy.  

Voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal žalobca dovolanie. Najvyšší súd SR

rozsudkom zo 17. 05. 2007, sp. zn. 6 Obdo 23/06 dovolanie žalobcu zamietol, nakoľko sa

stotožnil s právnym záverom odvolacieho súdu, že Zmluva mala byť uzatvorená ako osobitný

zmluvný typ podľa zákona o energetike a keďže neobsahuje podstatné náležitosti tohto

zmluvného typu, zmluva nebola uzatvorená platne.  

Voči rozsudku dovolacieho súdu podal žalobca ústavnú sťažnosť. Ústavný súd

vo svojom náleze z 24. 04. 2008, č. k. III. ÚS 311/07-33 rozhodol, že základné právo žalobcu

ako sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a základné právo na súdnu

a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obdo 23/06 porušené boli a rozsudok

Najvyššieho sudu SR zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že Najvyšší súdu SR sa pri kvalifikácii

sporného zmluvného vzťahu obmedzil len na konštatovanie, že žalovaný je priamy odberateľ,

a teda Zmluva mala byť uzatvorená podľa § 32 ods. 2 zákona č. 70/1998 Z. z., z odôvodnenia

napadnutého rozsudku sa však nedalo zistiť, ako dospel k vyslovenému záveru a nebolo

zrejmé, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie a z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Ústavný súd uviedol, že nevyhnutným

predpokladom právneho záveru, že žalovaný je priamym odberateľom je preukázanie, že má

zriadenú tepelnú prípojku, odberné zariadenie a odberné miesto nachádzajúce sa

na sekundárnej strane sústavy tepelných zariadení a že vykonáva rozpočítavanie tepla

konečným spotrebiteľom. Podľa názoru Ústavného súdu hodnotenie tejto základnej otázky

bolo vo všetkých troch rozhodnutiach všeobecných sudov rozdielne, pričom išlo o závažné

a odborné hodnotenie z odboru energetiky, ktoré súdy vykonali na základe vlastnej úvahy,

bez preukázania svojich tvrdení na odborných základoch z tohto odboru. Tvrdenia, z ktorých

boli vyvodené právne závery, vzbudzujú pochybnosti a tým aj závery z nich vyvodené 5M Obdo 3/2014

nespĺňajú atribúty, ktoré by boli zlučiteľné s kritériami spravodlivého procesu. Ústavný súd

ďalej uviedol, že technické a skutkové znaky priameho odberateľa môžu byť u žalovaného

definované len na podklade konkrétnych skutkových zistení a nedajú sa odvodiť len

z abstraktného výkladu systému právnej normy, ktorá tento pojem používa.  

Najvyšší súd SR, ako súd dovolací, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, znovu

prejednal dovolanie žalobcu a viazaný právnym názorom Ústavného súdu SR, rozsudkom

zo 04. 09. 2008, sp. zn. 6 Obdo 32/2008, zrušil dovolaním napadnutý rozsudok Krajského

súdu v Bratislave a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR vo svojom

rozsudku skonštatoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je vecne správne, lebo tento vec rozhodol bez odborného posúdenia, či u žalovaného, resp. jeho právneho predchodcu

v skúmanom čase boli naplnené znaky priameho odberateľa. Úlohou odvolacieho súdu

v novom konaní preto malo byť posúdenie predmetného zmluvného vzťahu až po takomto skutkovom zistení.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. 11. 2009 zrušil rozsudok Okresného súdu

Bratislava I zo 14. 01. 2005, č. k. 29Cb/68/03-387 a vec vrátil prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie. Rozsudku prvostupňového súdu vyčítal, že jeho závery nemajú oporu

vo vykonanom dokazovaní. Keďže súd sa uspokojil s jazykovým a gramatickým výkladom

zmluvy, vykonaným bez náležitého skúmania vôle konajúcich strán – t. j. skúmania, čo bolo

ich skutočným úmyslom pri dojednaní jednotlivých ustanovení Zmluvy. K svojmu záveru

o tom, že žalovaný nebol v pozícii priameho odberateľa, dospel bez vykonania odborného

dokazovania v tomto smere. Za rozporuplný považoval odvolací súd záver prvostupňového

súdu o oprávnenosti poplatku za neodber, keďže právnym titulom priznania nároku

na poplatok za neodber v prospech žalobcu bola kumulácia nárokov ako nároku na sankciu

typu poplatok za neodber i ako odplaty, resp. cena poskytovaného plnenia žalobcu - kapacity

tepelného zdroja, čo vzhľadom ku kumulovanému odôvodňovaniu nároku znamenalo, že

nedošlo k správnemu právnemu posúdeniu priznaného nároku. Úlohou prvostupňového súdu

v ďalšom konaní preto malo byť doplnenie dokazovania za účelom náležitého zistenia

skutkového stavu veci a opätovného rozhodnutia o nároku žalobcu, pričom súd mal zvážiť

i prípadnú potrebu znaleckého dokazovania.

5M Obdo 3/2014

Prvostupňový súd následne uznesením zo 06. 12. 2010, sp. zn. 29Cb/68/03 rozhodol

o doplnení dokazovania znaleckým posudkom, za tým účelom ustanovil znalca z odboru

energetika Ing. Štefana Szaba, Rovná 9, 940 71 Nové Zámky a poveril ho vypracovaním

znaleckého posudku s cieľom zodpovedať na otázku, či bol žalovaný vo vzťahu k žalobcovi

v posudzovanom zmluvnom vzťahu v postavení priameho odberateľa podľa zákona č..

70/1998 Z. z.

Vo vzťahu k otázke postavenia priameho odberateľa súd na pojednávaní konanom  

07. 11. 2011 doplnil dokazovanie vykonaním nových dôkazov predložených žalobcom

a žalovaným, a to: stanoviskami Slovenského zväzu výrobcov tepla, Ministerstva hospodárska

SR, Slovenského zväzu bytových družstiev, znaleckými posudkami predloženými žalobcom

aj žalovaným, znaleckým posudkom vypracovaným súdom ustanoveným znalcom Ing.

Štefanom Szabom, výsluchom súdneho znalca Štefana Szaba, smernicou Ministerstva financií

SR pre určenie podmienok dodávok a cien tepelnej energie, výšky platieb a podmienok ich

rozpočítavania za dodávku tepla a tepla na ohrev úžitkovej vody pre užívateľov bytov

domácností a pre ostatných odberateľov, prílohy výmeru Ministerstva financií č. E-1/1996,

rozsudkom Krajského súdu Trnava sp. zn. 21Cob/439/2008, a akceptoval vyjadrenia žalobcu

a žalovaného o tom, že boli oboznámení s ostatnými návrhmi dôkazov - fotodokumentáciou

prípojky žalovaného na sieť žalobcu, cenovým výmerom Okresného úradu Bratislava III. č.

25/2002 a schémou centrálneho zásobovania teplom.

Na základe takto vykonaného dokazovania, ako aj dokazovania vykonaného

v pôvodnom prvostupňovom konaní súd sa stotožnil s odôvodnením pôvodného rozsudku

súdu prvého stupňa, že ide o právne nástupníctvo žalovaného v zmysle ustanovenia § 15 ods.

1 zákona č. 92/1991 Zb. k právam a záväzkom zo Zmluvy.

Následne súd skúmal povinnosť žalobcu a žalovaného uzatvoriť Zmluvu podľa § 32

ods. 2 zákona č. 70/1998 Z. z., t. j. skúmal postavenie žalovaného ako priameho odberateľa.

Súd pritom vychádzal z kritérií, ktoré vo vzťahu k postaveniu priameho odberateľa vymedzil

v zmysle zákona vo svojom náleze Ústavný súd, t. j. existencia tepelnej prípojky a odberného

tepelného zariadenia, odberné tepelné zariadenie nachádzajúce sa na sekundárnej strane 5M Obdo 3/2014

sústavy tepelných zariadení za odovzdávajúcou stanicou tepla a rozpočítavanie tepla

konečným spotrebiteľom.

Pre zložitosť problematiky súd predovšetkým vychádzal z výsledkov znaleckého

dokazovania. Vzhľadom na vzájomnú rozporuplnosť záverov znaleckých posudkov

preložených účastníkmi konania sa však súd rozhodol na ne neprihliadať a zohľadniť len

výsledky znaleckého dokazovania súdom ustanoveného súdneho znalca Ing. Štefana Szaba,

ako najobjektívnejšieho posudzovateľa danej problematiky.

Z výsledkov dokazovania prvostupňový súd dospel k záveru, že žalovaný nespĺňa

znaky priameho odberateľa a žalobca a žalovaný neboli povinní uzatvoriť Zmluvu o dodávke

a odbere tepla podľa § 32 ods. 2 zákona č 70/1998 Z. z. a že táto povinnosť im nevyplýva ani

z § 9 ods. 12 písm. a zákona č. 70/1998 Z. z.

Súd ďalej skúmal, či v prípade Zmluvy došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy podľa § 409

a nasl. Obchodného zákonníka a stotožnil sa s pôvodným názorom prvostupňového súdu,

podľa ktorého zmluva obsahuje podstatné náležitosti kúpnej zmluvy (určenie tepla ako tovaru

a priame, resp.. nepriame určenie kúpnej ceny) a predmet Zmluvy je jasne a určite vyjadrený.

Teplo ako ovládateľná prírodná sila, slúžiaca potrebám ľudí spadá pod definičný záver pojmu

vec a ako také je spôsobilé byť predmetom právnych vzťahov aj bez bližšej špecifikácie jeho

skupenstva, resp. nosiča. Súd sa rovnako stotožnil s pôvodným záverom prvostupňového súdu

o realizačnom charaktere Zmluvy. Samotné označenie zmluvy ako rámcovej ešte nič

nevypovedá o tom, či je na jej základe možné uskutočniť konkrétne plnenia, alebo nie. Až

posúdenie konkrétnych ustanovení Zmluvy môžu dať odpoveď na otázku, či je Zmluva

dostatočne určitá s právnym následkom založenia platného právneho vzťahu. Po posúdení

viacerých ustanovení Zmluvy, napr. čl. 1 bodu 1, resp. čl. 5 bodu 1 je potrebné konštatovať,

že tomu tak je. Napokon túto skutočnosť potvrdzuje aj fakt, že na základe Zmluvy k realizácii

dodávok tepla aj skutočne dochádzalo bez toho, aby to medzi účastníkmi konania vyvolávalo

spor o jednotlivých technických aspektoch týchto dodávok. Uzatvorenie následných ročných

zmlúv nebolo v tomto zmysle potrebné.

5M Obdo 3/2014

Súd si ďalej rovnako vyhodnotil Zmluvu ako zmluvu uzatvorenú na dobu určitú a ako

zmluvu nevypovedateľnú. Uviedol, že z gramatického výkladu čl. 1 bodu 1.2 Zmluvy

jednoznačne vyplýva, že Zmluva mala trvať do jej nahradenia Dlhodobou zmluvou

do 31. 03. 2000, najneskôr však do dňa podpisu zmluvy o zvýšení základného imania žalobcu

strategickým investorom - teda tieto hraničné momenty sú stanovené ako prvý hraničný

moment, končiaci najneskôr v druhom momente, a nie druhý moment končiaci 31. 03. 2000.

Takýto výklad súd odvodil aj z verejne dostupných informácií o okolnostiach sprevádzajúcich

rokovania strán týkajúcich sa reálnosti časových očakávaní v procese výberu strategického

investora. Zmluva je tak uzatvorená na dobu určitú do okamihu jej nahradenia Dlhodobou

zmluvou, ktorá mala byť uzavretá najneskôr do uzavretia zmluvy o zvýšení základného imania strategickým investorom. Súd sa rovnako stotožnil s pôvodným názorom

prvostupňového súdu, že v prípade pretrvania Zmluvy je táto uzavretá do jej nahradenia

Dlhodobou zmluvou, alebo do splatenia úveru žalobcom od Európskej investičnej banky do konca roku 2013, podľa toho, ktorá z týchto skutočností nastane skôr. Podľa čl. 4 bodu 4.6

Zmluvy sa po splatení úveru bude cena za dodávku a odber tepla riadiť bežnými cenovými

princípmi, čím od roku 2014 dochádza k nemožnosti stanovenia ceny tepla a tým aj

k odpadnutiu dohody o podstatnej náležitosti kúpnej zmluvy. Odkaz na inštitút bežných

cenových predpisov zrejme v zmysle zákona o cenách, totiž nie je dostatočne určitý, aby

takýto zhodný prejav vôle zmluvných strán v tak podstatnej náležitosti založil. Pritom

platnosť Zmluvy je potrebné posudzovať k dátumu jej uzavretia. Navyše aj z prílohy č. 1

Zmluvy je zrejmé, že celková doba trvania Zmluvy nemôže presahovať rok 2023, ako

hraničný rok životnosti celého projektu. Takto bola Zmluva ako nástroj financovania celého

projektu od začiatku koncipovaná, Zmluva je preto v každom prípade uzavretá na dobu určitú,

a preto nevypovedateľná. Takým musel byť aj úmysel zmluvných strán na to, aby bolo možné

zabezpečiť naplnenie jej účelu - financovanie a účelu projektu.

Pokiaľ ide o problematiku poplatku za neodber, priklonil sa k jednoznačnej

kvalifikácii poplatku za neodber ako zmluvnej pokute (napriek jej formálnemu označeniu

poplatku), t. j. ako sankcie za porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného odobrať ročne

2.600TJ tepla. Znenie čl. 5 bodu 5.2 Zmluvy jednoznačne stanovuje primárnu zmluvnú

povinnosť žalovaného odobrať teplo, ako aj sekundárnu sankciu v prípade nesplnenia tejto povinnosti. Úvahy súdu o poskytnutí kapacity žalobcu dodávať teplo žalovanému 5M Obdo 3/2014

kedykoľvek, sú v tomto zmysle sekundárne a uvedené ustanovenie ukladá povinnosť úhrady

tejto sankcie zo stany žalovaného aj v prípade, ak by mu žalobca takúto kapacitu

v skutočnosti neposkytoval. Subsidiárne však nemajú význam napríklad v tom, že vylepšujú

pozíciu žalobcu v prípade úvah súdu o uplatnení jeho moderačného práva v zmysle § 301

Obchodného zákonníka. Súd však v energetickom odvetví a na potrebu zachovávania právnej

istoty, týkajúcej sa dohodnutých zmluvných vzťahov v tomto odvetví medzi osobami znalými

obvyklých postupov pri uzatváraní zmlúv, nevidel dôvod svoje moderačné právo uplatniť.

Z toho istého dôvodu nevidel ani dôvod na posúdenie uvedeného poplatku ako rozporného

s poctivým obchodným stykom, resp. dobrými mravmi. Takisto nevidel dôvod konštatovať

rozpor takejto dohody s § 33 ods. 1 zákona č. 70/1998 Z. z., pretože ten ustanovuje

kontraktačnú povinnosť dodávateľa tepla odoberať teplo za podmienky nezníženia

energetickej činnosti zdroja v sústave len v prípadoch, ak ešte táto povinnosť výkupu tepla neexistuje - nie keď už existuje, ako je to v prípade Zmluvy. Súd nevidel rozpor uvedenej

sankcie ani s vtedy platnými predpismi o cenovej regulácii, keďže tá sa do roku 2003 (zákon

č. 18/1996 Z. z. o cenách v spojitosti s výmerom Ministerstva financií SR č. R-1/1996)

vzťahovala len k cenám skutočne dodaného tepla a od roku 2003 bola v zmysle výnosu Úradu

pre reguláciu sieťových odvetví č. 611/2002 a 3/2003 prípustná s maximálne ohraničenou

výškou. V tomto zmysle v spojitosti s ústavnou zásadou upravujúcou voľnosť konania

súkromnoprávnych subjektov legislatíva takýto postup umožňovala.

Pokiaľ ide o stanovenie metódy delenia premenlivých nákladov pri výpočte výšky

poplatku za neodber, súd sa stotožnil - napriek absencii výslovnej dohody zmluvných strán

o obsahu pojmu „premenlivá zložka tepla" v Zmluve s aplikáciou tzv. Kadrnožkovej metódy

delenia nákladov. Súd pri interpretácii tohto pojmu použil výkladové pravidlo uvedené

v § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojitosti s predchádzajúcou praxou zmluvných

strán, resp. ich právnych predchodcov pri príprave projektu. Táto interpretačná metóda je

pritom dostatočne široká na to, aby pokrývala aj situácie, kedy zmluvné stany pri rokovaniach

o Zmluve k nejakému výkladovému pravidlu preukázateľne dospeli, toto však nenašlo svoje

explicitné vyjadrenie v uzatvorenej Zmluve. Žalobca v pôvodnom prvostupňovom konaní

v podaní zo 07. 09. 2004 a 07. 12. 2004 dostatočne dôveryhodne preukázal, že túto metódu

navrhol právny zástupca žalovaného, vyskytoval sa v ich vzájomnej komunikácii v súvislosti 5M Obdo 3/2014

s projektom a ani neskôr pri uplatnení poplatku za neober žalovaný jej aplikáciu pôvodne ani

nenamietal.

V prípade namietania posúdenia správnosti žalobcom určeného podielu fixných

nákladov vo vzťahu k 2.600 TJ tepla súd neakceptoval námietku žalovaného o neunesení

dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k skutočne vyrobenému teplu a množstvu plynu

spotrebovaného na uvedenú výrobu v zmysle čl. 4 bodu 4.4   Zmluvy o „viacnákladoch

predávajúceho na nákup zemného plynu“. Vzhľadom ku skutočnosti, že cena tepla sa

stanovuje na rok vopred, ako aj potreby pokrytia všetkých nákladov pre účely zabezpečenia

financovania projektu jeho výnosmi, je potrebné rozpočítať tieto viacnáklady na celých

v Zmluve dohnutých 2.600 TJ tepla a nie ich ex post pomerne rozpočítať na skutočne

vyrobené množstvo tepla.

Súd takisto odmietol spochybňovanie reálnosti dodania tepla zo strany žalovaného

v odvolacom konaní ako účelovú obranu žalovaného, keďže ten k nej pristúpil až v rámci

odvolacieho konania, pričom v rámci celého pôvodného prvostupňového konania žiaden

podobný argument nevzniesol a ani neskôr svoje námietky ničím nepodložil. Súd si preto

v tomto štádiu v zmysle § 153 ods. 1 O. s. p. osvojil skutkové zistenia prvostupňového súdu.

O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O. s. p. v sume 644 825,32

EUR.

Voči rozsudku podal žalovaný odvolanie. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací

rozsudkom č. k. 2Cob/127/2012-1346 zo dňa 24. júla 2012 rozsudok Okresného súdu

Bratislava I č. k. 29Cb/68/2003-1208 zo 07. 11. 2011, v znení opravného uznesenia

z 09. 01. 2012, v napadnutej časti priznanej istiny s príslušenstvom potvrdil a v časti

týkajúcej sa trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Odvolací súd rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 46 316,16 Eur

na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. Najvyšší súd SR ako

súd dovolací uznesením č. k. 5 Obdo 2/2013-1417 zo dňa 18. 03. 2013 dovolaním napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorou potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa č. k. 5M Obdo 3/2014

29Cb/68/2003-1208 zo 07. 11. 2011 a v časti, ktorou rozhodol o náhrade trov odvolacieho

konania, zrušil a vrátil vec súdu druhého stupňa na ďalšie konanie. Dovolací súd vytkol

odvolaciemu súdu, že jeho rozhodnutie nezodpovedá požiadavkám kladeným

na odôvodnenie rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací po zrušení rozsudku odvolacieho súdu č. k.

2Cob/127/2012-1346 z 24. 07. 2012, v dovolaním napadnutej časti, vec opätovne prejednal

v rozsahu podaného odvolania žalovaného podľa § 212 ods. 1 O. s. p., s nariadením

pojednávania podľa § 214 ods. 1 O. s. p., doplnil dokazovanie podľa § 213 ods. 4 O. s. p.

a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. vo výroku vo veci

samej potvrdil ako vecne správny, pričom podľa § 219 ods. 2 O. s. p. sa plne stotožnil

s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré považoval za vecne správne. V intenciách

uznesenia dovolacieho súdu zo dňa 18. 03. 2012 odvolací súd doplnil svoje závery reagujúc

na odvolacie dôvody žalovaného a aj na samotné odvolacie konanie.

Odvolací súd rešpektujúc závery dovolacieho súdu sa aj po vykonanom doplnenom

dokazovaní v odvolacom konaní stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o nenaplnení

definičných znakov priameho odberateľa u žalovaného. Súd prvého stupňa tieto znaky

podrobne rozpísal a vyhodnotil, s čím sa odvolací súd plne stotožnil. Odvolací súd vo svojom

rozsudku dôkladne odôvodnil, ako hodnotil a vyhodnotil dôkazy, vykonané v konaní v tejto

súvislosti, ako a prečo nevykonal v tomto smere ďalšie dokazovanie a odvolací súd

konštatoval, že nemá v tomto smere námietky voči takémuto odôvodneniu.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v časti

týkajúcej sa právneho nástupníctva žalovaného k právam a záväzkom zo Zmluvy založeného

§ 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.

Odvolací súd sa ďalej stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že Zmluva

napĺňa všetky podstatné pojmové znaky kúpnej zmluvy, je dostatočne určitá na to, aby mohla

byť považovaná za realizačnú, resp., aby priamo na jej základe mohli prebiehať dodávky tepla. Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že ako uvádza žalovaný v odvolaní, v zmysle

korešpondencie medzi žalobcom a žalovaným nebol žalobca schopný dodať v určitom 5M Obdo 3/2014

období teplo bez súčasného odberu elektrickej energie. Táto okolnosť je však prirodzenou

a nevyhnutnou súčasťou kombinovanej výroby tepla a elektrickej energie v paroplynovom

cykle a nijako nesúvisí s platnosťou alebo neplatnosťou kúpnej zmluvy, ktorej množstvo

dodaného tovaru (teplo) bolo stanovené výlučne na ročnej báze. V tomto časovom horizonte

bol dlžník - žalobca povinný splniť svoj záväzok dodať teplo v požadovanom objeme 2.600

TJ tepla. Odberový diagram ako presnejšia špecifikácia rozloženia odberu tepla v čase nebol

nevyhnutnou podmienkou platnosti Zmluvy, resp. okolnosťou, od ktorej by závisela jej

platnosť, resp. neplatnosť. Ak Obchodný zákonník žiadne ďalšie podstatné náležitosti

pre platnosť kúpnej zmluvy nevyžaduje, nemôže z absencie dohody zmluvných strán

o takýchto dodatočných náležitostiach vyplývať neplatnosť takejto zmluvy, a to ani pre jej

neurčitosť.

Odvolací súd posudzoval odvolací dôvod týkajúci sa nesprávneho posúdenia Zmluvy

ako zmluvy uzatvorenej na dobu určitú, a teda nevypovedateľnej. Odvolací súd sa stotožnil

s právnym záverom prvostupňového súdu, podľa ktorého Zmluva bola uzavretá na dobu

do jej nahradenia dlhodobou zmluvou, alebo do splatenia úveru žalobcom od Európskej

investičnej banky, t. j. do konca roku 2013, podľa toho, ktorá z týchto skutočností nastane

skôr - a to jednak na základe skúmania vôle strán a celkových okolností zabezpečenia

financovania projektu výstavby paroplynového cyklu žalobcu, ako aj na základe

gramatického výkladu čl. 4 bodu 4.6 Zmluvy podľa, ktorého sa po splatení úveru cena

za dodávku a odber tepla bude riadiť bežnými cenovými princípmi pre stanovenie ceny tepla

v danom období. V dôsledku absencie podstatnej náležitosti kúpnej zmluvy - ceny po roku

2013 platnosť Zmluvy ako kúpnej zmluvy zaniká. Na tejto skutočnosti nič nemení ani

argument žalovaného uvedený v odvolaní, podľa ktorého by v takom prípade v zmysle § 448

ods. 2 Obchodného zákonníka v spojitosti s § 409 ods. 2 Obchodného zákonníka ďalej platila

cena obvyklá a Zmluva by pretrvala ako platná. Podľa odvolacieho súdu by však

s prihliadnutím na skutočnosť, že v zmysle § 409 ods. 2 Obchodného zákonníka by zmluvné

strany museli výslovne prejaviť vôľu pokračovať v zmluve aj bez určenia spôsobu

stanovenia ceny, pričom za takýto spôsob nemožno považovať všeobecný a neurčitý spôsob

uvedený v článku 4 bod 4. 6 Zmluvy. Pokiaľ súd prvého stupňa vyhodnotil Zmluvu ako

uzatvorenú na dobu určitú, nemal dôvod sa ďalej zaoberať posúdením jej výpovede.

5M Obdo 3/2014

Odvolací súd sa ďalej zaoberal otázkou posúdenia zmluvne dohodnutého poplatku

za neodber ako zmluvnej pokuty zo strany súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa s takouto

kvalifikáciou stotožnil, pretože predmetný prejav vôle zmluvných strán vyjadrený v čl. 5

bode 5.2 Zmluvy svedčí o úmysle zmluvných strán sankcionovať prípad neodobratia

dohodnutého množstva tepla zo strany žalovaného od žalobcu. Obsahom tohto článku je teda

uplatniť inštitút zmluvnej pokuty ako sankcie pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti, a to

bez ohľadu na formu jej vyjadrenia. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní namieta túto

právnu kvalifikáciu, neuvádza žiadne dôvody, ktoré by takýto právny záver rozporovali

a skutočnosť, že zmluvné strany tento poplatok za neodber výslovne neoznačili za zmluvnú

pokutu, nie je prekážkou takejto kvalifikácie skutočného obsahu právneho úkonu,

vyjadreného v článku 5 bode 5.2 Zmluvy.

Súd prvého stupňa správne posúdil primeranosť poplatku za neodber ako zmluvnú

pokutu a správne neuplatnil moderačné právo. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje

s dôvodmi súdu prvého stupňa.

Rozhodujúcim kritériom pre uplatnenie moderačného práva súdu, resp. okolnosti,

ktoré pre uplatnenie moderačného práva zohľadňuje, sú v zmysle § 301 Obchodného

zákonníka hodnota a význam zabezpečovanej povinnosti. Súd teda predovšetkým a v prvom

rade skúma hodnotu a význam zabezpečenej povinnosti a až na základe stanovenia tejto

hodnoty a významu pre zmluvný vzťah zmluvných strán pristúpi k posúdeniu primeranosti

zmluvnej pokuty. Nejde teda o jednoduché aritmetické prirovnanie v zmysle 10% hodnoty

zabezpečovaného záväzku je ešte primerané, 50% už nie. Posúdenie primeranosti zmluvnej

pokuty je teda viazané na hodnotu zabezpečovanej povinnosti - a nie hodnotu zabezpečenia

ako percentuálneho vyjadrenia pomeru sankcie a zabezpečenej zmluvnej povinnosti, ako to

uvádza vo svojom odvolaní žalovaný. V danom prípade je zabezpečovanou povinnosťou

povinnosť žalovaného odobrať zmluvne dohodnuté množstvo tepla. V prípade, ak tak

neurobí, je jeho povinnosťou uhradiť zmluvnú sankciu spočívajúcu v súčine neodobratého

množstva tepla a ceny, určenej ako rozdiel príslušnej ročnej zmluvnej ceny, zníženej

o premenlivú zložku tejto ročnej zmluvnej ceny (to je spôsob, výpočet výšky zmluvnej pokuty). Sám žalovaný v odvolacom konaní (v odvolaní) uvádza, že vyčíslená zmluvná 5M Obdo 3/2014

pokuta predstavuje 46% zabezpečovanej povinnosti v roku 2001, čo sa nedá považovať

za neprimerane vysokú zmluvnú pokutu.

Dohodnutá sankcia slúžila v konečnom dôsledku na zabezpečenie množstiev dodávok

a nákladov vyplývajúcich zo schváleného cash   flow Projektu uvedeného v Prílohe č. 1

Zmluvy a na zabezpečenie dlhodobého financovania Projektu. Zo Ζmluvy vyplýva dlhodobo

plánovaný a stanovený ročný odber 2.600 TJ tepla (resp. jeho finančný ekvivalent) zo strany

odberateľa - žalovaného. Takýto odber mohol byť dosiahnutý stanovením zmluvnej pokuty -

poplatku za neodber v približne ekvivalentnej výške, keďže zmluvne nie je možné donútiť

odberateľa k skutočnému, fyzickému odberu tepla. Záujem zabezpečiť dlhodobé

financovanie Projektu a dosiahnuť predvídateľné a očakávané plnenia na strane výnosov

žalobcu bol podľa viacerých vyjadrení účastníkov konania kľúčovým predpokladom

realizácie a uskutočniteľnosti samotného Projektu, ako aj napokon poskytnutia úveru

na financovanie celého Projektu. Možno teda rozumne predpokladať, že predvídateľnosť

výnosov žalobcu zo Zmluvy, zabezpečená aj prostredníctvom inštitútu zmluvnej pokuty, bola

kľúčovým aspektom zmluvného vzťahu a predpokladom jeho uzatvorenia zo strany žalobcu.

Následné spochybňovanie takto dohodnutého a zmluvne uzatvoreného inštitútu zmluvnej

pokuty, by spochybňovalo podstatu celého zmluvného vzťahu.

Článok 5.2 Zmluvy, resp. uplatnenie nároku podľa tohto článku, nie je v rozpore

s § 265 Obchodného zákonníka.

Úlohou súdov v súdnom konaní je chrániť legitímne očakávania účastníkov zmluvy

a poskytovať im právnu ochranu. Odopretie tejto ochrany vo vzťahu k dohodnutej zmluvnej

pokute by narúšalo princíp právnej istoty a zmluvnej voľnosti a bolo by v rozpore

s deklarovaným úmyslom zmluvných strán dlhodobo a za jasných a nemenných pravidiel

stanoviť finančné parametre výnosov Projektu s cieľom zabezpečiť jeho dlhodobé

financovanie a tým aj jeho uskutočniteľnosť. Skutočné hospodárske výsledky žalobcu, resp.

žalovaného, uvádzané v odvolaní žalovaného, v tejto súvislosti nie sú faktorom, ktorý by toto

posúdenie mal a mohol ovplyvňovať - na zohľadnenie takýchto okolností neposkytuje

ustanovenie § 301 Obchodného zákonníka žiadny priestor.

5M Obdo 3/2014

K námietke žalovaného, že nie je možné použiť aplikáciu tzv. Kadrnožkovej metódy

delenie premenlivých nákladov na výrobu elektriny a tepla, čo spôsobuje neurčitosť Zmluvy

v bode 5.2., odvolací súd uvádza, že sám právny predchodca žalovaného (Z.), ktorý

zabezpečoval projekt výstavby a prevádzky výrobných zariadení žalobcu, počítal s delením

premenlivých výrobných nákladov medzi teplo a elektrinu práve podľa metódy prof.

Kadrnožku z VUT v Brne, čoho dôkazom sú Základné technické parametre projektu,

Zaslanie návrhu dohody z 24. 03. 1998, Záznam z rokovania z 28. 06. 1996, Dohoda

o dodávkach tepelnej energie počas skúšobnej prevádzky PPC z 15. 05. 1998, ktoré listinné

dôkazy sú obsahom spisu. Je teda nepochybné, že už pred uzavretím Zmluvy, žalobca

používal uvedenú metódu s vedomím právneho predchodcu žalovaného a vzhľadom na prax,

ktorá bola medzi stranami zavedená, súd prvého stupňa správne aplikoval výkladové pravidlo uvedené v § 266 ods. 1 Obch. zák.

Obchodný zákonník pri interpretácii právnych úkonov v zmysle § 266 priznáva

právny význam rokovaniam, ktoré sa uskutočnili pri uzavieraní zmluvy, lebo je nepochybné,

že práve tieto rokovania môžu napomôcť objasneniu pravého úmyslu strán. Zákon teda

prisudzuje určitý interpretačný význam aj tým prejavom pri rokovaní o zmluve, ktoré sa

nestali obsahom zmluvy.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani odvolanie žalovaného čo do namietania

výšky priznaných úrokov z omeškania 15% ročne. Odvolací súd k priznaným úrokom

z omeškania doplnil, že žalobca má nárok popri žalovanej istine aj na úroky z omeškania ako

príslušenstvo pohľadávky. Poukázal v tejto súvislosti na § 763a Obchodného zákonníka,

podľa ktorého pre úroky z omeškania ako príslušenstvo žalovaných pohľadávok je

rozhodujúca právna úprava § 369 spolu sa ustanovením § 502 Obchodného zákonníka

v znení účinnom do 31. 01. 2003. Súdom prvého stupňa priznaná sadzba úrokov z omeškania

vo výške 15% ročne, zodpovedá pri absencii dohody strán o výške sadzby úrokov

z omeškania, úrokovej sadzbe stanovenej vo výške obvyklých úrokov požadovaných

za úvery, ktoré poskytovali banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy zvýšené o 1%. Na č. l. 476-477 spisu sa nachádza potvrdenie NBS o priemerných úrokových

sadzbách za úvery v roku 1999, z ktorého vyplýva, že výška úroku v novembri 1999, t. j.

v čase uzavretia Zmluvy, bola dokonca vyššia, ako súdom priznaná (15,67%), pričom 5M Obdo 3/2014

žalobca mal nárok na úrok z omeškania vo výške o 1% vyššie ako výška úrokov poskytovaná

bankami (takýto úrok si však žalobca v žalobe neuplatnil, a preto mu nemohol byť priznaný

a súd mu mohol priznať len úrok vo výške uplatnenej v žalobe).

Odvolací súd, rovnako ako aj súd dovolací, dospel k záveru, že súd prvého stupňa

konal s účastníkom konania na strane žalobcu a nezistil ani, že by rozsudkom odvolacieho

súdu bolo priznané právo v prospech subjektu, ktorý nebol účastníkom konania.  

Na uvedenom konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že žalovaný voči tomuto

právoplatnému rozhodnutiu podal dovolanie, nakoľko v dôsledku právoplatnosti je uvedené

rozhodnutie záväzné.

S poukazom na § 135 ods. 2 O. s. p. odvolací súd poukázal na závery Okresného súdu

Bratislava I v rozsudku č. k. 25Cb/97/2002-766 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. 3Cob/307/2013-1473, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa

27. 11. 2013 potvrdil. Aj v tomto právoplatne skončenom súdnom konaní konajúce súdy

ustálili, že žalovaný je právnym nástupcom Z., š. p. Takisto uzavreli, že žalovaný nebol

vo vzťahu k žalobcovi v postavení priameho odberateľa v rozhodnom období, že Zmluva je

platným právnym úkonom, pričom sa jedná o kúpnu zmluvu uzatvorenú v zmysle

Obchodného zákonníka na dobu určitú, a takisto uzatvorili aj otázku fixných nákladov

(v uvedenom konaní označované ako palivové náklady). Taktiež uzatvorili, že žalobcovi je

v dôsledku porušenia Zmluvy možné priznať úroky z omeškania vo výške 15% ročne.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods.

1 O. s. p., tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť v odvolacom konaní vo veci samej

úspešnému žalobcovi trovy odvolacieho konania a podľa § 243d O. s. p. aj trovy dovolacieho

konania vo výške 215 721,72 eur.

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. júna 2014, č. k.

2Cob/105/2013-1732 a proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo 7. novembra 2011, č.

k. 29Cb/68/2003-1208 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava I

z 9. januára 2012, č. k. 26Cb/68/2003, na podnet žalovaného podal generálny prokurátor

31. júla 2014, t. j. v zákonnej lehote, mimoriadne dovolanie podľa § 243e a § 243h ods. 3 5M Obdo 3/2014

O. s. p. žiadajúc, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvého stupňa

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.

Generálny prokurátor SR uviedol, že po oboznámení sa s podnetom žalovaného

a s obsahom vyššie označených rozhodnutí súdov dospel k záveru, že označenými

rozhodnutiami súdov bol porušený zákon a že ochranu práv nie je možné dosiahnuť iným

právnym prostriedkom. Keďže podnet bol podaný 25. júla 2014 a rozhodnutia súdov sú

vykonateľné, je nevyhnutné v záujme zabezpečenia ochrany práv podať mimoriadne

dovolanie, a to aj bez uvedenia dôvodov, pre ktoré sa rozhodnutia napádajú, pretože zistil, že

výkonom rozhodnutí v danej veci hrozí značná hospodárska škoda, ako aj iný vážny

nenapraviteľný následok. Dovolacie dôvody sa zaviazal doplniť v zmysle § 243h ods. 3 O. s. p. v lehote 60 dní od doručenia tohto mimoriadneho dovolania Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky. Súčasne navrhol podľa § 243 O. s. p. v spojení s § 243ha ods. 1 O. s. p.

odložiť vykonateľnosť týmto mimoriadnym dovolaním napadnutých rozhodnutí súdov.  

Svoj návrh na odloženie vykonateľnosti súdnych rozhodnutí odôvodnil tým, že

predmetnými rozsudkami bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie mimoriadne vysokého

peňažného plnenia. V prípade, ak by došlo k plneniu alebo k výkonu súdnych rozhodnutí a ak

by následne boli tieto rozhodnutia Najvyšším súdom Slovenskej republiky zrušené, vznikla

by žalovanému pohľadávka na vydanie značne vysokého bezdôvodného obohatenia, a to

pohľadávka nezabezpečená, pričom predpoklady jej vymožiteľnosti sú neisté a rizikové,

okrem iného aj vzhľadom na to, že žalobca nemá sídlo na území Slovenskej republiky.

Prípadnou exekúciou na majetok žalovaného je zároveň daná obava možného ohrozenia

dodávok tepla na území Bratislavy.

Generálny prokurátor podaním z 19. septembra 2014 doplnil v zákonom stanovenej

lehote 60 dní dôvody mimoriadneho dovolania.

V odôvodnení generálny prokurátor namietal, že konajúce súdy vec nesprávne právne

posúdili tým, že dva alternatívne dohodnuté záväzky kvalifikovali nesprávne tak, že jeden

záväzok zabezpečuje splnenie druhého a aplikovali preto ustanovenia o zmluvnej pokute

(§ 544 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 300 a nasl. Obchodného zákonníka), hoci 5M Obdo 3/2014

žalobcom uplatnený nárok nie je po právnej stránke možné kvalifikovať ako nárok

na zmluvnú pokutu. Žalobca označil žalovaný nárok ako „poplatok za neodber dohodnutého

množstva tepla", respektíve ako „poplatok za poskytnutú kapacitu tepelného zdroja", teda

kvalifikoval ho ako primárny nárok na plnenie zo Zmluvy (nie ako sekundárny

zabezpečovací nárok). Zmluva o dodávke a odbere tepla označenie „zmluvná pokuta"

neobsahuje. Zmluvná pokuta je zabezpečovacím sekundárnym záväzkom vo vzťahu

k primárnej zmluvnej povinnosti. Nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vzniká nesplnením

primárneho zmluvného záväzku. Vznikom nároku na zmluvnú pokutu nezaniká primárny

zabezpečovaný záväzok. Oba nároky existujú súčasne. Dokonca aj po zaplatení zmluvnej

pokuty zabezpečovaný záväzok naďalej trvá, t. j. nárok žalobcu na zaplatenie dohodnutej

kúpnej ceny nezaniká tým, že vznikne nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty (ak nie je

výslovne dohodnuté, že zaplatením zmluvnej pokuty zabezpečovaný záväzok zaniká). Podľa

generálneho prokurátora záväzok „odobrať teplo" a záväzok „zaplatiť za neodobranie tepla"

neexistujú v žiadnom momente súčasne. Z článku 5.2 Zmluvy vyplýva, že ak žalovaný teplo

neodoberie, záväzok „odobrať teplo" sa nahradí záväzkom „zaplatiť za neodobranie tepla", čo

znamená, že záväzok zaplatiť za neodobratie tepla nie je sekundárnym záväzkom

pristupujúcim k primárnemu záväzku (teda nie je akcesorický), ale že jeho charakter je rýdzo

alternatívny. Podľa generálneho prokurátora bolo na voľbe žalovaného, či odoberie teplo

alebo, či zaplatí za neodobratie tepla. Zmluvná pokuta nemá charakter alternatívneho plnenia,

nie je alternatívou za primárny záväzok, ale nástrojom smerujúcim k donúteniu splniť

primárny záväzok. Ak by si zmluvné strany neboli dohodli poplatok za neodobratie tepla (ak

by zmluva neobsahovala článok 5.2), znamenalo by to, že predávajúci má nárok na zaplatenie

kúpnej ceny za celé dohodnuté množstvo tepla bez ohľadu na to, či k jeho odberu došlo alebo

nie. Vo všeobecnosti totiž platí, že kupujúci je povinný zaplatiť kúpnu cenu aj v prípade, ak

poruší povinnosť tovar prevziať. Z článku 5.2 Zmluvy ale vyplýva, že dohodnutý poplatok

za neodobraté teplo je menší, ako by bola kúpna cena zodpovedajúca množstvu neodobratého

tepla. Preto podľa generálneho prokurátora nejde o zmluvnú pokutu, nakoľko účelom

zmluvnej pokuty nie je znižovanie primárnej zmluvnej povinnosti, účel a zmysel zmluvnej

pokuty je presne opačný. Konajúce súdy mali podľa generálneho prokurátora správne

interpretovať dohodu strán obsiahnutú v článku 5.2 Zmluvy tak, že predávajúci mal

povinnosť dodávať kupujúcemu teplo až do dohodnutého množstva ročne, kupujúci mal

právo (opčného charakteru) odobrať teplo až do dohodnutého množstva ročne, kupujúci mal 5M Obdo 3/2014

povinnosť zaplatiť dohodnutú cenu za skutočne odobraté množstvo tepla, kupujúci mal

povinnosť zaplatiť poplatok za nevyužitú kapacitu (rozdiel medzi množstvom tepla, ktoré

odobrať mohol a ktoré skutočne odobral).

V rozsudkoch súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu, podľa generálneho

prokurátora absentuje podstatný skutkový záver, a to, či predávajúci skutočne mal tepelnú

kapacitu pre kupujúceho k dispozícii v dohodnutom rozsahu. Poukázal na to, že žalovaný

v priebehu konania tvrdil, že predávajúci porušil povinnosť mať zmluvne dohodnutú kapacitu

tepla pre predávajúceho k dispozícii (napríklad poukázal na list predávajúceho zo 14. mája

2001, ktorým predávajúci podmieňoval dodávku tepla aj odberom elektrickej energie

v obdobiach, kedy elektrickú energiu nevyrábal, a teda kapacitu tepla k dispozícii nemal).

Poukázal aj na to, že poplatok za kapacitu tepelného zdroja sa reálne premieta do celkovej

ceny tepla, čím obchádza cenové predpisy regulujúce cenu tepla, respektíve je v priamom

rozpore s regulovanou cenou tepla, čo súdy tiež nevyhodnotili. Súd prvého stupňa v svojom

rozsudku uviedol, že toto skutkové hodnotenie (t. j. či mal žalovaný kapacitu tepla

k dispozícii), je irelevantné. Bez vyhodnotenia, či je pravdivé alebo nie je pravdivé tvrdenie

žalovaného, že predávajúci porušil zmluvnú povinnosť poskytovať dohodnutú tepelnú

kapacitu, však podľa generálneho prokurátora nie je možné posúdiť dôvodnosť žalovaného

nároku.  

Ďalej generálny prokurátor namietal, že ak by bol žalovaný povinný zaplatiť

za príslušný kalendárny rok cenu za skutočne odobraté teplo spolu s poplatkom za neodber

tepla, zaplatil by za skutočne odobraté teplo cenu vyššiu, ako je cena najviac prípustná

v zmysle cenových predpisov. Podľa generálneho prokurátora regulovanú cenu nie je

prípustné obchádzať dohodami o cenách za rozličné súvisiace plnenia poskytované spolu

hlavným plnením, ak celkovým účelom a zmyslom zmluvy pre kupujúceho je výlučne získať

hlavné plnenie, ktorého cena je regulovaná.  

Ďalej poukázal na to, že právo žalovaného na spravodlivý proces bolo zo strany súdu

porušené tým, že ho súd včas neoboznámil so svojimi právnymi úvahami, že bude daný

záväzok kvalifikovať ako zmluvnú pokutu, čím žalovaný nemohol použiť tomu zodpovedajúcu procesnú obranu.. Žalovaný má procesné právo „poznať čo je predmetom

konania", pretože podľa predmetu konania stavia svoju procesnú obranu. Právo 5M Obdo 3/2014

na spravodlivý proces je preto podľa generálneho prokurátora zachované iba vtedy, ak súd

žalovaného včas upozorní, že žalovaný nárok kvalifikuje inak ako v žalobe. V danom prípade

sa však žalovaný o odlišnej kvalifikácii dozvedel až z rozsudku súdu prvého stupňa. Súd

prvého stupňa tak konanie zaťažil vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Uplatnenie tejto vady

ako dovolacieho dôvodu zo strany generálneho prokurátora by však v danom prípade podľa

generálneho prokurátora zrejme nebolo prípustné, berúc do úvahy subsidiárny charakter

mimoriadneho dovolania, keďže žalovaný uplatňuje vady podľa § 237 O. s. p.

prostredníctvom dovolania podaného 24. júla 2014. Hoci však označená vada nie je uplatnená

ako dovolací dôvod v tomto mimoriadnom dovolaní, platí, že dovolací súd prihliada na vady

podľa § 237 O. s. p. z úradnej povinnosti.

Generálny prokurátor takisto namieta, že konajúce súdy vec nesprávne právne

posúdili, pretože na skutkový stav neaplikovali ustanovenie § 270 ods. 1 Obchodného

zákonníka, hoci ho správne aplikovať mali. Žalovaný sa proti žalobe bránil tvrdením, že

Zmluva mala charakter rámcovej zmluvy, pričom právne vzťahy medzi účastníkmi mali byť

konkretizované v ročných zmluvách o dodávke a odbere tepla v zmysle článku 2.1 Zmluvy.

K uzavretiu ročných zmlúv nedošlo. Súdy k uvedenej obrane žalovaného uviedli, že samotné

označenie zmluvy za „rámcovú" ešte nič nevypovedá o tom, či na jej základe možno

uskutočniť plnenia, zmluva je dostatočne určitá s právnym následkom založenia platného

právneho vzťahu, k odberu tepla dochádzalo aj bez uzavretia ročných zmlúv, uzavretie

ročných zmlúv nebolo potrebné, čo podľa generálneho prokurátora nemá nič spoločné

s hypotézou právnej normy uvedenej v § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa

generálneho prokurátora rozhodujúce pre posúdenie v zmysle § 270 ods. 1 Obchodného

zákonníka je to, či zmluva obsahuje dohodu, že určitá náležitosť sa dohodne dodatočne.

V danom prípade je podľa generálneho prokurátora z ustáleného skutkového stavu zrejmé, že

určité náležitosti Zmluvy mali byť uzavreté až v ročných zmluvách (a to určenie a spôsob

odobratého tepla a konkrétne obchodno-technické podmienky dodávky tepla pre príslušný

kalendárny rok) a že k uzavretiu ročných zmlúv nedošlo. Konajúce súdy mali preto podľa

generálneho prokurátora aplikovať ustanovenie § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka, najmä

vyhodnotiť, či strany tvrdia skutočnosti vyvracajúce v tomto ustanovení zakotvenú právnu

domnienku o odkladacej podmienke platnosti zmluvy (táto právna domnienka sa viaže na vznik podmienky, ako aj na charakter podmienky - či ide o odkladaciu alebo rozväzovaciu 5M Obdo 3/2014

podmienku), pričom po nevyvrátení tejto právnej domnienky bolo potrebné považovať

zmluvu za neplatnú, nakoľko, ak sa raz strany dohodli, že určitá náležitosť sa dohodne

dodatočne, je zmluvná strana chránená pred nadobudnutím platnosti zmluvy, a to aj vtedy, ak

je ostatná časť zmluvy akokoľvek dostatočne určitá. Zmluvná strana má právo, aby najskôr

došlo k dohode o všetkých náležitostiach, teda k naplneniu dohody o tom, čo má byť

dohodnuté neskôr. Plnenie z neplatnej zmluvy nekonvaliduje neplatnú zmluvu na platnú.

Podľa generálneho prokurátora súdy vec nesprávne právne posúdili, lebo neaplikovali

ustanovenie § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Priestor na jeho aplikáciu bol daný tým, že

Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú, teda ju bolo možné ukončiť výpoveďou, čo žalovaný

aj s účinnosťou k 30. júnu 2003 urobil, a preto je časť žalovaného nároku, ktorý mal vzniknúť

až po účinnosti výpovede, nedôvodná aj z tohto hľadiska. Súdy však (nesprávne) vyhodnotili

výpoveď ako neplatnú, majúc za to, že Zmluva je uzavretá na dobu určitú.

Generálny prokurátor takisto namietal, že v rozpore so základným princípom právnej

logiky súdy uviedli, že v zmysle článku 1.2 mala byť Zmluva nahradená tzv. Dlhodobou

zmluvou. Z toho vyvodili, že Zmluva je uzavretá na dobu určitú, a to do okamihu jej

nahradenia Dlhodobou zmluvou. Možnosť ukončenia zmluvy dohodou strán však podľa

generálneho prokurátora existuje pri každej zmluve uzavretej či na dobu určitú alebo

neurčitú. Budúca dohoda strán o ukončení zmluvy, ku ktorej môže, ale nemusí dôjsť, tak

podľa názoru generálneho prokurátora nemôže byť v čase uzavretia zmluvy považovaná

za objektívne časové obmedzenie trvania uzatváranej zmluvy. Okrem toho súdy odvodili

záver o uzavretí Zmluvy na dobu určitú aj z toho, že Zmluva bola uzavretá najneskôr

do konca roka 2013, pretože v zmysle Zmluvy sa od roku 2014 mala cena za dodávku tepla

riadiť bežnými cenovými predpismi, pričom takáto dohoda je neurčitá, a teda neplatná,

pretože od roku 2014 odpadá dohoda o podstatnej náležitosti Zmluvy (t. j. kúpnej zmluvy).

Podľa generálneho prokurátora tak súdy uzavreli, že neplatnosť po roku 2014 spôsobuje, že

zmluva inak uzavretá na dobu neurčitú, sa považuje za uzavretú na dobu určitú. Súdy tým

podľa jeho názoru vykonali neprípustnú konverziu právneho úkonu a zmluvu na dobu neurčitú konvertovali na zmluvu uzavretú na dobu určitú preto, že časť právneho úkonu

považovali za neplatnú, t. j. súdy oddelili dohodu o cene od roku 2014 ako neplatnú

od ostatnej časti zmluvy, pričom obsah ostatnej časti zmluvy sa v porovnaní s obsahom 5M Obdo 3/2014

pôvodnej zmluvy zmenil (zmenila sa doba neurčitá na dobu určitú). Podľa generálneho

prokurátora je neprípustné, aby sa zmluva uzavretá na dobu neurčitú považovala za uzavretú

na dobu určitú, ak je určitá zmluvná dohoda neplatná, nakoľko takáto konverzia nemôže

zodpovedať vôli strán. Pre stany zmluvy má zásadný význam, či je zmluva uzavretá na dobu

neurčitú alebo určitú, keďže na túto dohodu sa viaže možnosť, respektíve nemožnosť

ukončenia zmluvy výpoveďou. Napokon je podľa generálneho prokurátora zrejmé, že

súvislosti medzi neplatnou cenou na rok 2014 a možnosťou vypovedať zmluvu v roku 2003,

sú nielen logicky, ale aj časovo vzdialené. Súdy de facto vyslovili, že žalovaný nemohol

zmluvu v roku 2003 vypovedať, pretože kúpna cena dohodnutá po roku 2014 je neplatná.

Žalovaný sa vo vyjadrení z 22. septembra 2014 v plnom rozsahu stotožnil s podaným

mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora. Rovnako sa stotožnil aj s návrhom

na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí.

Žalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že na podanie

mimoriadneho dovolania nie sú splnené zákonné podmienky, že konanie o mimoriadnom

dovolaní je potrebné zastaviť z dôvodu prekážky litispendencie, že generálny prokurátor

nepostupoval pred podaním mimoriadneho dovolania so zaužívanou praxou a že mimoriadne

dovolanie v danom prípade je v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Dôvodom, prečo nie sú na podanie mimoriadneho dovolania splnené zákonné podmienky,

žalobca vidí v tom, že žalovaný voči tým istým rozsudkom, ktoré napáda aj generálny

prokurátor v mimoriadnom dovolaní, podal dovolanie. Ako dovolanie, tak aj mimoriadne

dovolanie je možné odôvodniť z tých istých zákonných dôvodov, a žalovaný bol preto

povinný v súlade so zásadou subsidiarity tieto dôvody, ktoré sú predmetom mimoriadneho

dovolania, uviesť vo svojom dovolaní. Keďže tak neurobil, nie je naplnená zákonom

stanovená podmienka, že mimoriadne dovolanie je možné podať jedine, ak nie je možné

podať iný opravný prostriedok, a to bez ohľadu, či podaním tohto iného opravného

prostriedku žalovaný dosiahne úspech. Žalobca má za to, že podmienka využitia možnosti

podať dovolanie predstavuje objektívnu kategóriu a jej naplnenie nemôže byť „subjektívne“

vyvolané účelovým opomenutím dovolateľa využiť právny prostriedok dovolania v celom jeho rozsahu.

5M Obdo 3/2014

Podľa žalobcu začaté konanie o dovolaní proti tomu istému rozhodnutiu tvorí tzv..

prekážku litispendencie voči prípadnému ďalšiemu konaniu o dovolaní (hoci mimoriadnom)

podanom proti tomu istému rozhodnutiu. Bolo by totiž v rozpore s účelom a podstatou

obidvoch týchto mimoriadnych prostriedkov, ak by dovolateľ mohol iniciovať konania

na základe obidvoch z nich proti tomu istému rozhodnutiu, navyše, ak obidva mimoriadne

prostriedky možno odôvodniť tými istými dôvodmi. Účelové „rozdelenie“ týchto dôvodov

zo strany Žalovaného do dovolania a mimoriadneho dovolania nič nemení na tom, že všetky

namietané dôvody mohol uplatniť už v Dovolaní a nemusel tak zbytočne iniciovať ďalšie

konanie pre vady rozsudku, ktorých nápravu mohol dosiahnuť už v konaní o dovolaní.

Žalobca vytýka generálnemu prokurátorovi, že v rozpore so zaužívanou praxou, internými predpismi a implicitne aj s § 243e ods. 1 a § 243h ods. 3 O. s. p., podal mimoriadne dovolanie

bez toho, aby sa oboznámil s obsahom súdneho spisu.  

Žalobca ďalej poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej zrušenie právoplatného

a tým záväzného súdneho rozhodnutia predstavuje porušenie čl. 6 Dohovoru, a to princípu

právnej istoty a práva na spravodlivý súdny proces (Brumărescu proti Rumunsku, rozsudok

z 28. 10. 1999; Tripon proti Rumunsku (č. 2), rozsudok z 23. 09. 2008; SC

Maşinexportimport Industrial Group SA proti Rumunsku, rozsudok z 01. 12. 2005; Cornif

proti Rumunsku, rozsudok z 11. 01. 2007, Kutepov a Anikeyenko proti Rusku, z 25. októbra

2005, Ryabykh proti Rusku, č. 52854/99, ECHR 2003 – IX z 24. 07. 2003, Sovtransavto

Holding Holding proti Ukrajine, rozsudok z 25. 07. 2002).. V zmysle judikatúry ESĽP má

podľa žalobcu mimoriadne dovolanie predstavovať výnimočný procesnoprávny inštitút,

ktorého iné ako výnimočné použitie, t. j. použitie v prípadoch existencie odlišného právneho

posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou

platnosťou prejednali a meritórne rozhodli, je v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru (napr.

Roseltrans proti Rusku, rozsudok z 21. 07. 2005, Stere a ostatní proti Rumunsku, rozsudok z

23. 02. 2006).

Čo sa týka dôvodov mimoriadneho dovolania, žalobca nesúhlasí s názorom

generálneho prokurátora k právnej kvalifikácii poplatku za neodber ako alternatívneho,

primárneho záväzku k povinnosti odobrať teplo, teda že bolo právom žalovaného, resp. jeho

právneho predchodcu sa rozhodnúť, či teplo odoberie, alebo či zaplatí poplatok za neodber.

Právna povaha poplatku za neodber ako zmluvnej pokuty podľa žalobcu vyplýva z bodov 5.1 5M Obdo 3/2014

a 5.2 Zmluvy, z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalovaný bol povinný poplatok za neodber

zaplatiť jedine v prípade, ak nesplní svoju primárnu povinnosť odobrať dohodnuté množstvá

tepla. Nesprávnosť právneho názoru ohľadom alternatívnosti záväzkov vidí žalobca aj v tom,

že tieto záväzky neexistovali súčasne. Povinnosť odobrať dohodnuté množstvo tepla existuje

v jednom kalendárnom roku, avšak poplatok za neodber ako sankcia nastupuje až po uplynutí

tohto obdobia, pretože až potom je možné určiť, akú časť tepla žalovaný neodobral. Žalobca

nesúhlasí ani s názorom generálneho prokurátora, že záväzok odobrať teplo nezaniká

zaplatením zmluvnej pokuty, nakoľko to zmluvné strany v Zmluve výslovne nedohodli.

Podľa žalobcu z § 545 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevyplýva, že musí ísť o výslovnú

dohodu, ale že z dojednania má vyplývať, že zaplatením zmluvnej pokuty zanikne zabezpečovaná povinnosť. Zo skutočnosti, že povinnosť odobrať teplo neexistuje súčasne

s povinnosťou platiť poplatok za neodber, ale že tieto existujú vo vzájomnej časovej

nadväznosti, vyplýva, že dlžník nie je viazaný plniť svoju primárnu povinnosť aj po zaplatení zmluvnej pokuty. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že výška zmluvnej pokuty musí

byť vyššia ako výška zabezpečovanej povinnosti. Za irelevantný považuje argument

generálneho prokurátora, že dlžník je povinný zaplatiť aj za tovar kúpnu cenu, hoci ho aj

neprevzal. Skutočnosť, či žalobca bol alebo nebol schopný dodať žalovanému dohodnuté

množstvo tepla vo vzťahu k vzniku nároku na zmluvnú pokutu, považuje žalobca

za irelevantnú, nakoľko žalovaný túto skutočnosť nepreukázal, a je preto potrebné vychádzať

z bona fidae žalobcu, že bol schopný plniť svoj záväzok. K námietke generálneho

prokurátora, že súdy nevyhodnotili, že ak by žalovaný zaplatil cenu za skutočne odobraté

teplo spolu s poplatkom za neodber, zaplatil by cenu vyššiu ako prípustnú v zmysle cenových

predpisov, žalobca uviedol, že prvostupňový súd sa k tejto otázke vyjadril na str. 26

prvostupňového rozsudku a odvolací súd sa s jeho názorom stotožnil, pričom tvrdenia

generálneho prokurátora v tejto súvislosti sú nelogické, pretože nerozumie, ako sa podľa

generálneho prokurátora mohla cena za neodobraté teplo premietnuť do ceny odobratého

tepla. Názor generálneho prokurátora vedúci k záveru, že dohodnuté zmluvné sankcie sa

premietajú do regulovanej ceny tepla, považuje za nesúladný so zákonom, obsahom Zmluvy,

ako aj základnými pravidlami formálnej logiky. Keďže nárok na zmluvnú pokutu mohol

vzniknúť, len ak žalovaný neodobral dohodnuté množstvo tepla, logicky nikdy nemohlo dôjsť

ku kumulácii kúpnej ceny za reálne dohodnuté teplo a zmluvnej pokuty za neodobraté teplo.

Žalobca sa nestotožnil s námietkou generálneho prokurátora ohľadom absencie aplikácie 5M Obdo 3/2014

ustanovenia § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka konajúcimi súdmi na dohodu zmluvných

strán o uzatváraní ročných zmlúv podľa Zmluvy. Žalobca poukázal na bod 8.1 Zmluvy,

ktorým zmluvné strany dali nepochybne najavo, že platnosť Zmluvy nemá byť viazaná

na splnenie odkladacej podmienky, čím zmluvné strany súčasne vylúčili aj úvahy o právnej

povahe dohody o uzatváraní ročných zmlúv ako podmienky rozväzovacej, pretože takúto

vôľu by museli zmluvné strany v Zmluve vyjadriť. S poukázaním na výkladové pravidlá

podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 266 ods. 1 a 3 Obchodného zákonníka,

aplikácia ktorých nastupuje jedine v prípade, ak z jazykového výkladu nie je možné vyvodiť

požadované závery, čo však v danom prípade nie je potrebné vzhľadom na existenciu dohody

podľa bodu 8. 1 Zmluvy, úmyslom zmluvných strán bolo zabezpečiť dlhodobé financovanie

Projektu, čo vyplýva z úvodných ustanovení Zmluvy, čomu svedčí a následné správanie

zmluvných strán po uzavretí Zmluvy. Podľa žalobcu preto nie je dôvod pre posúdenie právnej povahy dohody o povinnosti uzatvárať ročné zmluvy ako rozväzovacej podmienky, nakoľko

takýto záver je v rozpore so Zmluvou, úmyslom zmluvných strán, účelom Zmluvy, ako aj

následným správaním zmluvných strán.   Žalobca preto Zmluvu považuje za platnú aj

pri absencii ročných zmlúv. Podľa žalobcu bolo od samého počiatku vôľou zmluvných strán

uzavrieť Zmluvu, ako nástroj a garanciu zabezpečenia dlhodobého financovania Projektu,

na dobu určitú, čo vyplýva z úvodných ustanovení Zmluvy, t. j. životnosť Projektu je priamo

vyjadrená jej účelom. Okrem toho to vyplýva aj z bodu 1.2 Zmluvy, podľa ktorého úmyslom

zmluvných strán bolo od samého počiatku obmedziť dobu trvania Zmluvy, a to až do jej

nahradenia Dlhodobou zmluvou, čo vyplýva aj z bodu 3.1 Zmluvy, alebo do zvýšenia

základného imania žalobcu strategickým investorom. Obmedzená doba trvania Zmluvy je

viazaná podľa žalobcu na životnosť Projektu, ako vyplýva aj z Prílohy č. 1. K rovnakému

záveru by sa muselo dôjsť aj aplikáciou výkladových pravidiel podľa § 35 ods. 2

Občianskeho zákonníka a § 266 Obchodného zákonníka vzhľadom na priamu naviazanosť

existencie a účelu Zmluvy na časovo obmedzenú existenciu Projektu. Preto sa podľa žalobcu

súdy nedopustili konverzie právneho úkonu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O. s. p.) prejednal

mimoriadne dovolanie ako podané v zákonnej lehote a v súlade s ustanovením § 243h ods. 1 O. s. p. po preskúmaní, že ide o dovolanie prípustné podľa § 243f ods. 1 písm.   c/ O. s. p.

a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.

5M Obdo 3/2014

K samotnej prípustnosti dovolací súd uvádza, že prípustnosť mimoriadneho dovolania

bola predmetom stanoviska pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky (stanovisko

z 18. marca 2015, sp. zn. PLz. ÚS 3/2015), ktorý uzavrel, že „Rešpektujúc princíp právnej

istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity

podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho

dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky

vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných

prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu

svojich práv a oprávnených záujmov. “ V týchto prípadoch je potrebné rešpektovať zásadu

„vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania

o ochranu svojich práv, keď požaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas

a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne

práva a robili také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu

a poškodzovaniu. Ďalej Ústavný súd Slovenskej republiky zdôraznil, že jedným

zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorého zákonným

naplnením v rámci civilného konania je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich

záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť. Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní, bez ohľadu

na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní

alebo v rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými

princípmi platiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než

použitím mimoriadneho opravného prostriedku. Pri formulovaní týchto záverov Ústavný súd

Slovenskej republiky zohľadnil aj relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

v otázke mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré Európsky súd pre ľudské práva

premietol aj v rozhodnutiach z 9. júna 2015 vo veciach DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej

republike, PSMA, s. r. o., proti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej

republike.

Dovolací súd v nadväznosti na vyššie uvedené konštatuje, že v danom prípade

žalovaný využil všetky prostriedky obrany, ktoré umožňoval Občiansky súdny poriadok, a preto dovolací súd uzatvára, že aj na základe uvedených kritérií formulovaných Ústavným 5M Obdo 3/2014

súdom Slovenskej republiky, ako aj Európskym súdom pre ľudské práva bolo podané

mimoriadne dovolanie vyhodnotené dovolacím súdom ako prípustné.

Dovolací súd uvádza, že prípustnosť mimoriadneho dovolania posúdil aj

s prihliadnutím na dovolanie žalovaného, ktoré podal voči tým istým rozhodnutiam, ktoré sú

napádané aj v tomto konaní generálnym prokurátorom. Dovolací súd dodáva, že konanie

o dovolaní nemohlo byť (pre absenciu takejto formy prípustnosti dovolania, viď § 241 ods. 2

písm. c/ O. s. p. v spojení s § 238 O. s. p.) iniciované žalovaným z takých dôvodov, pre ktoré

podal generálny prokurátor v tejto veci mimoriadne dovolanie, t. j. z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci, z čoho vyplýva, že mimoriadne dovolanie nemá vo vzťahu k dovolaniu v danom prípade subsidiárny charakter a dovolacie konanie ani nevytvorilo

pre konanie o mimoriadnom dovolaní prekážku skôr začatého konania, t. j. tzv. prekážku

litispendencie.

Občiansky súdny poriadok upravuje tri samostatné dôvody, ktoré môže generálny

prokurátor úspešne uplatniť v procesne prípustnom mimoriadnom dovolaní. Podľa § 243f

ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu

za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený

skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery.  

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní namieta, že konajúce súdy vec

nesprávne právne posúdili tým, že aplikovali ustanovenia o zmluvnej pokute (§ 544 ods. 1 5M Obdo 3/2014

Občianskeho zákonníka a § 300 a nasl. Obchodného zákonníka), hoci žalobcom uplatnený

nárok nie je po právnej stránke možné kvalifikovať ako zmluvnú pokutu. Podľa generálneho

prokurátora mali žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie poplatku za neodber podľa čl. 5.2

Zmluvy kvalifikovať ako alternatívny záväzok, pričom bolo na vôli žalovaného sa rozhodnúť,

či teplo od žalobcu odoberie alebo zaplatí poplatok za neodber, ak tak neurobí. Poplatok

za neodber má teda podľa generálneho prokurátora opčný charakter a nie zabezpečovací,

ktorý sa viaže k inštitútu zmluvnej pokuty. Záväzok zaplatiť za neodobratie tepla a záväzok

odobrať teplo neexistujú v žiadnom okamihu súčasne. Ak by aj poplatok za neodber bol

zmluvnou pokutou, čo však generálny prokurátor pripúšťa ad absurdum, potom by žalobca

mal voči žalovanému nárok na zaplatenie kúpnej ceny za celý v Zmluve dohodnutý objem tepla, pretože zaplatením zmluvnej pokuty nezaniká primárny záväzok odobrať teplo, resp.

zaň zaplatiť, hoci by ho žalovaný aj neodobral. Právny názor, že poplatok za neodber nemôže

byť zmluvnou pokutou generálny prokurátor dokladá aj tým, že výška poplatku za neodber

podľa Zmluvy bola nižšia ako dohodnutá kúpna cena, pričom účelom zmluvnej pokuty nie je

znižovanie primárnej povinnosti, ale je presne opačný. Okrem toho generálny prokurátor

namieta, že konajúce súdy nevyhodnotili pravdivosť tvrdenia žalovaného, že žalobca porušil

zmluvnú povinnosť poskytovať žalovanému dohodnutú tepelnú kapacitu, bez čoho nemohli

posúdiť dôvodnosť žalovaného nároku. Rovnako konajúce súdy nevyhodnotili tvrdenia

žalovaného, že poplatok za neodber sa premieta do ceny tepla, čo je v rozpore s regulovanou

cenou, a to vo význame, že ak by bol žalovaný povinný popri cene za odobraté teplo zaplatiť

aj poplatok za neodber, zaplatil by za teplo cenu vyššiu, než aká bola regulovaná cena.

Cenové predpisy nie je možné obchádzať dohodami o cenách za rozličné súvisiace plnenia,

ak celkovým účelom a zmyslom je získať hlavné plnenie, ktorého cena je regulovaná.

Napokon generálny prokurátor namietol, že žalovaný sa o právnej kvalifikácii poplatku

za neodber ako zmluvnej pokuty dozvedel až z prvostupňového rozsudku, čím mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., pretože žalovaný má

právo poznať, čo je predmetom konania, nakoľko podľa predmetu konania stavia svoju

procesnú obranu.

Po preskúmaní uvedenej námietky dovolací súd dospel k záveru, že konajúce súdy

správne kvalifikovali poplatok za neodber ako zmluvnú pokutu. Na námietku generálneho

prokurátora, že plnenie podľa čl. 5.2 Zmluvy (poplatok za neodber) nemá akcesorický 5M Obdo 3/2014

charakter vo vzťahu k záväzku odobrať teplo a zaplatiť zaň kúpnu cenu, čo je pre zmluvnú

pokutu určujúce a záväzok zaplatiť za neodobratie tepla nie je tak sekundárnym záväzkom

pristupujúcim k primárnemu záväzku akcesorickej povahy, dovolací súd uvádza, že

akcesorický vzťah je taký právny vzťah, ktorý je existenčne viazaný na hlavný záväzkový

vzťah, t. j. predpokladom pre existenciu akcesorického vzťahu je hlavný záväzkový vzťah,

pričom akcesorický (sekundárny) vzťah sleduje právny osud hlavného vzťahu. V uvedenej

právnej veci súdy zistili, že záväzok zaplatiť poplatok za neodber je sekundárny vo vzťahu

k primárnemu záväzku odobrať 2600 TJ tepla ročne, t. j. vznik záväzku zaplatiť za neodber

závisí od splnenia, resp. nesplnenia primárnej povinnosti odobrať teplo. Možno uzavrieť, že

záväzok zaplatiť poplatok za neodber nevzniká súčasne so vznikom záväzku odobrať teplo,

ale vzniká až v okamihu porušenia záväzku odobrať teplo, t. j. nie je primárnym záväzkom,

ale až sekundárnym akcesorickým vo vzťahu k hlavnému záväzkovému vzťahu o dodávke tepla. V prípade porušenia záväzku odobrať teplo sa tak aktivizuje povinnosť zaplatiť

poplatok za neodber ako sankčná povinnosť a stáva sa tak samostatným (aj samostatne

vymáhateľným) sankčným nárokom. Záväzok zaplatiť poplatok za neodber je dojednaný ako

nesamostatný a úplne spätý s hlavným záväzkom odobrať teplo, čím sa prejavuje akcesorita

dohody o záväzku zaplatiť poplatok za neodber. Smerodajná je zásada (ktorou sa akcesorita

vo vzťahu k zmluvnej pokute prejavuje), že pokiaľ nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty

nevznikol, so zánikom zabezpečovaného (hlavného) záväzku zaniká aj zabezpečovací

(vedľajší, akcesorický záväzok). Ak však zabezpečená povinnosť bola porušená a nárok

na zaplatenie zmluvnej pokuty vznikol, zánik hlavného záväzku už existenciu tohto nároku

neovplyvňuje.

Generálny prokurátor takisto v mimoriadnom dovolaní poukazuje na to, že samotná

Zmluva označenie „zmluvná pokuta“ neobsahuje. Dovolací súd k uvedenému argumentu

uvádza, že nie je právne významné, že dohoda o zmluvnej pokute je označená inak ako

zmluvná pokuta, ale rozhodujúce je to, či obsah takejto dohody zodpovedá § 544

Občianskeho zákonníka (s využitím interpretačných pravidiel upravených v Obchodnom

zákonníku a v Občianskom zákonníku).

Čo sa týka námietky generálneho prokurátora, že tento záväzok nahrádza pôvodný

záväzok, t. j. nepristupuje k pôvodnému záväzku, je potrebné zdôrazniť, že podľa 5M Obdo 3/2014

dispozitívneho ustanovenia § 545 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak z dojednania o zmluvnej

pokute nevyplýva niečo iné, je dlžník zaviazaný plniť povinnosť, ktorej splnenie bolo

zabezpečené zmluvnou pokutou, aj po jej zaplatení. Uvedené ustanovenie tak predpokladá, že

strany si môžu dohodnúť aj také dojednanie o zmluvnej pokute, na základe ktorého dlžník

nebude mať ďalej povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, t. j.

hlavný záväzok zanikne v dôsledku zaplatenia zmluvnej pokuty. Nie je tak pravdivý

argument generálneho prokurátora, že ak by mal poplatok za neodobratie dohodnutého

množstva tepla právny charakter zmluvnej pokuty, potom by muselo platiť, že žalobca má

nárok na zaplatenie kúpnej ceny za také množstvo tepla, akého odber bol v zmluve

dohodnutý, nakoľko podľa názoru generálneho prokurátora, nárok na zaplatenie dohodnutej

kúpnej ceny v zmysle platnej právnej úpravy nezaniká tým, že vznikne nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Pre posúdenie charakteru záväzku označeného ako poplatku za neodber

z pohľadu zákonných náležitostí ustanovených pre dohodu o zmluvnej pokute, nie je teda

právne významné, či po uspokojení veriteľa z vedľajšieho (sekundárneho) záväzkového

vzťahu založenom dohodou o poplatku za neodber patrí veriteľovi aj právo na splnenie

hlavného (primárneho) plnenia.  

Ďalej generálny prokurátor namieta, že bolo na voľbe žalovaného, či odoberie teplo,

alebo či zaplatí za neodobratie tepla (charakteru opcie), pričom dodáva, že zmluvná pokuta

nie je alternatívou za primárny záväzok, ale nástrojom smerujúcim k donúteniu splniť

primárny záväzok. Podľa názoru generálneho prokurátora omyl, ktorého sa konajúce súdy

dopustili, spočíva v tom, že dva alternatívne dohodnuté záväzky kvalifikovali (nesprávne) tak,

že jeden záväzok zabezpečuje splnenie druhého.

Podľa § 327 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, ak záväzok možno splniť niekoľkými

spôsobmi, má právo určiť spôsob plnenia dlžník, ak zo zmluvy nevyplýva, že toto právo

prislúcha veriteľovi. Ak však veriteľ neurčí tento spôsob v čase určenom v zmluve, inak

do doby určenej na plnenie, môže dlžník určiť spôsob plnenia. Ak na základe svojho práva

dlžník alebo veriteľ, ktorý je na to oprávnený, zvolí spôsob plnenia a oznámi ho druhej strane,

nemôže bez súhlasu druhej strany tento spôsob zmeniť.

5M Obdo 3/2014

Dovolací súd uzatvára, že nemôže ísť o dva alternatívne záväzky, pretože alternatíva

plnenia nemôže vzniknúť až vo vzájomnej časovej súslednosti, teda nie je možné

o alternatívnom plnení hovoriť vtedy, ak sa dlžník nemôže v tom istom okamihu rozhodnúť,

akým spôsobom chce svoj dlh plniť. V danom prípade, ako aj generálny prokurátor správne

uviedol, povinnosť platiť za dodané teplo a povinnosť platiť poplatok za neodber neexistovali

súčasne. Žalobca správne poukázal na to, že povinnosť zaplatiť poplatok za neodber nastala

až v okamihu, kedy už žalovaný nemohol voliť splnenie svojho záväzku spôsobom zaplatenia

kúpnej ceny za odobraté teplo. Tento záver je možné vyvodiť za použitia gramatického

výkladu ustanovenia čl. 5.2 Zmluvy, na ktorý generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní

poukazuje. Ak by malo ísť o alternatívne plnenie, zmluvné strany by toto ustanovenie dohodli

napríklad tak, že kupujúci buď odoberie teplo, alebo zaplatí poplatok za neodber. Keďže ale

zmluvné strany dohodli, že poplatok za neodber je kupujúci povinný zaplatiť

pod podmienkou, že neodobral teplo, na odber ktorého sa v zmluve zaviazal, nie je možné

chápať tieto dve povinnosti alternatívne, ale práve až vo vzájomnej nadväznosti. Odvolací súd

doplnil závery súdu prvého stupňa aj o zdôvodnenie zabezpečovacej funkcie poplatku

za neodber ako zmluvnej pokuty zabezpečujúcej povinnosť odobrať zmluvne dohodnuté

teplo, ktorej opodstatnenosť odvodil z účelu Zmluvy, uzatvorenej vo vzájomnej spojitosti

s ďalšími dvoma rámcovými zmluvami, ktoré dotvárali komplex zmlúv, pričom uzavrel, že

ich účelom bolo zabezpečiť dlhodobé financovanie projektu.  

Generálny prokurátor takisto poukazoval na to, že poplatok za neodber je menší, ako

by bola kúpna cena zodpovedajúca množstvu neodobratého tepla. Preto podľa generálneho

prokurátora nejde o zmluvnú pokutu, nakoľko účelom zmluvnej pokuty nie je znižovanie

primárnej zmluvnej povinnosti. Dovolací súd uvádza, že výška zmluvnej pokuty závisí

výlučne od vôle zmluvných strán, Obchodný zákonník však upravuje moderačné právo súdu

znížiť výšku zmluvnej pokuty, ak bola zmluvná pokuta dojednaná neprimerane vysoko.

Predmetom úvah súdnej praxe aj právnej teórie je tak predovšetkým horná hranica zmluvnej

pokuty a nie úvaha o tom, či zmluvná pokuta môže byť (neprimerane) nízka, resp. nižšia ako

hodnota neposkytnutého plnenia krytého zmluvnou pokutou. Dovolací súd poukazuje

na zásadu autonómie vôle zmluvných strán, ktorá sa aplikuje v súkromnoprávnych vzťahoch a uzatvára, že v prípade, ak výška zmluvnej pokuty nepresahuje, resp. sa nerovná hodnote

zabezpečovanej povinnosti, nemôže to mať (len z tohto titulu) za následok neplatnosť, resp. 5M Obdo 3/2014

nevynútiteľnosť nárokov z dohody o zmluvnej pokute, prípadne nemožnosť subsumpcie

takejto dohody ako dohody o zmluvnej pokute.  

V danej veci konajúce súdy zhodne vyhodnotili, že účelom Zmluvy bolo zabezpečenie

dlhodobého financovania projektu, a to formou zabezpečenia financovania podľa schváleného

cash flow projektu uvedeného v prílohe č. 1 Zmluvy. Ako vyplýva z napadnutých rozsudkov,

tento účel sa zmluvné strany preto zaviazali dosiahnuť tým, že na každý rok stanovili objem

tepla, ktorý bol žalovaný povinný od žalobcu odobrať a za toto odobraté teplo zaplatiť kúpnu

cenu, aby sa tento účel mohol naplniť a ak by tak neurobil, musel zaplatiť poplatok

za neodber v zmysle čl. 5.2 Zmluvy, konajúce súdy posúdili, že nebol priestor pre uplatnenie

moderačného oprávnenia v tejto súvislosti.  

Dovolací súd ani nezistil, že by sa dojednaním zmluvnej pokuty obchádzala

maximálna cena za odobraté teplo v zmysle cenových predpisov, na čo poukazuje generálny

prokurátor. Podľa § 3 ods. 1 písm. c/ vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č.

87/1996 Z. z. v znení účinnom v dobe rozhodnej pre uplatnené nároky na zaplatenie poplatku

za neodber platilo, že pokuty, úroky (poplatky) z omeškania, náhrady škôd, prípadne iné

sankcie podľa zmlúv a všeobecne záväzných právnych predpisov sa spravidla nezahŕňajú

do kalkulácie nákladov na účely regulácie cien, pričom pri regulácii cien sa uplatňujú

ekonomicky oprávnené náklady, ktoré sa preukazujú účtovnými podkladmi, kalkuláciami

nákladov, prípadne fakturáciou alebo daňovými a colnými podkladmi a podobne. Preto

vzhľadom na dohodnutý účel poplatku za neodber podľa Zmluvy nie je možné uzavrieť, že by

zaplatením zmluvnej pokuty mohlo dôjsť k obchádzaniu cenových predpisov.  

Generálny prokurátor poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný sa o právnej kvalifikácii

poplatku za neodber, ako zmluvnej pokuty, dozvedel až z rozsudku súdu prvého stupňa, preto

nemohol v konaní realizovať svoje procesné právo na uplatnenie tomu zodpovedajúcej

procesnej obrane, čím súd prvého stupňa odňal žalovanému možnosť konať pred súdom

a zaťažil tak konanie vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Dovolací súd k tomu uvádza, že

v ďalšom konaní žalovaný mohol a aj využil možnosť ovplyvniť výsledok konania. Urobil

tak svojím procesným úkonom v podanom odvolaní, v ktorom sa voči tejto právnej

kvalifikácii urobenej súdom prvého stupňa ohradil. Pokiaľ žalovaný namietal, že v konaní 5M Obdo 3/2014

nemal možnosť uplatniť svoju procesnú obranu, dovolací súd pripomína, že v rozhodnutí R

39/1993 bol prijatý názor, v zmysle ktorého i keby tieto námietky boli opodstatnené,

podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je splnená v prípade, že sa

účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom (len) pre časť konania do takej miery, že

účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania. V danom prípade žalovaný

uplatnil svoje právo ovplyvniť výsledok konania vo svojom odvolaní, avšak odvolací súd sa

s jeho názorom nestotožnil, ale osvojil si závery súdu prvého stupňa. Vzhľadom na uvedené

dovolací súd nevyhodnotil dovolacie námietky generálneho prokurátora, viažuce sa

k poplatku za neodber podľa čl. 5.2 Zmluvy za spôsobilé dovolacie dôvody v zmysle

ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p.

Generálny prokurátor ďalej namieta, že v rozsudkoch konajúcich súdov absentuje

skutkový záver, či predávajúci skutočne mal pre kupujúceho k dispozícii dohodnutú tepelnú kapacitu. Generálny prokurátor teda v mimoriadnom dovolaní vytýka konajúcim súdom, že

rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, v dôsledku čoho dospeli

k nesprávnemu právnemu záveru ohľadom posúdenia dôvodnosti žalovaného nároku.

V prvom rade dovolací súd uvádza, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je

mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/

O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení

urobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním vykonaného dokazovania. Ťažisko

dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený

dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať

dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Generálny prokurátor opiera túto svoju námietku len o tvrdenia

žalovaného, ktoré žalovaný predložil konajúcim súdom počas konania, že porušenie záväzku

predávajúceho mať zmluvne dohodnutú kapacitu tepla pre kupujúceho k dispozícii vyplýva

z listu žalobcu zo dňa 14. 05. 2001, ktorým podmieňoval žalobca dodávku tepla aj odberom

elektrickej energie. V tejto súvislosti však dovolací súd považuje za relevantné vziať

do úvahy odôvodnenie prvostupňového rozsudku, ktoré preukazujú, že konajúce súdy tento argument žalovaného museli vyhodnotiť, a tak námietka o absencii skutkového zistenia nie je

opodstatnená. Prvostupňový súd v tejto súvislosti v odôvodnení rozsudku uzavrel, že úvahy

súdu o poskytnutí kapacity žalobcu dodávať teplo žalovanému kedykoľvek sú sekundárne, 5M Obdo 3/2014

pretože žalovaný by mal povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu žalobcovi aj v prípade, ak by mu

tento kapacitu v skutočnosti neposkytoval. Prvostupňový súd však v napadnutom rozsudku

premietol aj ďalšie skutkové zistenie, a to že žalobca žalovanému nepretržite dodával

a žalovaný od žalobcu odoberal teplo od uzavretia Zmluvy a ďalej uviedol, že pokiaľ ide

o výpočet poplatku za neodber dohodnutého množstva tepla, tento bol v jednotlivých

faktúrach vypočítaný správne a že žalovaný nemal námietky k údajom uvedeným

v príslušných kalkulačných listoch. Dovolací súd vzhľadom na uvedené odôvodnenie nemôže

prisvedčiť námietke generálneho prokurátora, že v napadnutých rozsudkoch v tejto súvislosti

absentuje skutkové zistenie. Prvostupňový súd jednoznačne vyjadril svoj záver, že teplo bolo

žalovanému zo strany žalobcu dodávané nepretržite, t. j. bez vzniku omeškania žalobcu s plnením svojho záväzku. Tento záver navyše podporuje aj skutkové zistenie, že žalovaný

nenamietal voči údajom v kalkulačných listoch, ktorými žalobca vyfakturoval žalovanému poplatok za neodber. Ak aj žalovaný v konaní predložil ako dôkaz listy, v ktorých sa žalobca

vyjadroval k svojej pripravenosti dodávať teplo žalovanému, tieto skutočnosti konajúce súdy

právne neposúdili ako prekážku pre priznanie žalovaného nároku.

Generálny prokurátor ďalej v mimoriadnom dovolaní v spojitosti s povinnosťou

zmluvných strán uzatvárať ročné zmluvy v zmysle čl. 2.1 Zmluvy namieta, že konajúce súdy

vec nesprávne právne posúdili, pretože na skutkový stav neaplikovali ustanovenie § 270 ods.

1 Obchodného zákonníka, hoci ho správne aplikovať mali. Konajúce súdy mali vyhodnotiť, či

strany tvrdili skutočnosti vyvracajúce právnu domnienku zakotvenú v čl. 2.1 Zmluvy

o odkladacej podmienke platnosti Zmluvy v závislosti na skutočnosti, že nedošlo k uzavretiu

ročných zmlúv. Ak zmluvné strany nevyvrátili túto právnu domnienku o odkladacej

podmienke, Zmluva nenadobudla platnosť.

Ani túto námietku generálneho prokurátora nevyhodnotil dovolací súd ako dôvodnú.

Podľa § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka dohoda pri uzavieraní zmluvy, že určitá

nepodstatná časť zmluvy sa medzi stranami dohodne dodatočne po jej uzavretí, sa považuje

za podmienku platnosti dohodnutej časti zmluvy, ibaže strany dali pred jej uzavretím nepochybne najavo, že nedosiahnutie dodatočnej dohody o doplnení obsahu zmluvy nemá 5M Obdo 3/2014

mať vplyv na platnosť uzavretej zmluvy. Pri pochybnostiach má podmienka odkladacie

účinky.

Podľa § 36 Občianskeho zákonníka vznik, zmenu alebo zánik práva či povinnosti

možno viazať na splnenie podmienky. Na nemožnú podmienku, na ktorú je zánik práva alebo

povinnosti viazaný, sa neprihliada (odsek 1). Podmienka je odkladacia, ak od jej splnenia

závisí, či právne následky úkonu nastanú. Podmienka je rozväzovacia, ak od jej splnenia

závisí, či následky, ktoré už nastali, pominú (odsek 2). Ak účastník, ktorému je nesplnenie

podmienky na prospech, jej splnenie zámerne zmarí, stane sa právny úkon nepodmieneným

(odsek 3). Na splnenie podmienky sa neprihliada, ak jej splnenie spôsobí zámerne účastník,

ktorý nemal právo tak urobiť a ktorému je jej splnenie na prospech (odsek 4). Ak z právneho

úkonu alebo z jeho povahy nevyplýva niečo iné, predpokladá sa, že podmienka je odkladacia (odsek 5).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne

právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny

právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval.

Dovolací súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí uzatvára, že súdy

v prejednávanej právnej veci aplikovali § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka. Generálny

prokurátor síce poukazuje na právny záver v napádanom prvostupňovom rozhodnutí, str. 25,

v ktorom podľa generálneho prokurátora absentuje právne posúdenie veci v kontexte § 270

ods. 1 Obchodného zákonníka, avšak nevzal do úvahy ďalšie časti odôvodnenia súdu prvého

stupňa. Tieto ďalšie časti odôvodnenia sú relevantné pre posúdenie dôvodnosti vznesenej

námietky, nakoľko súvisia s posúdením právnej otázky, či súdy aplikovali § 270 ods. 1

Obchodného zákonníka na skutkový stav. V odôvodnení prvostupňového rozsudku na strane

25 ods. 1 sú uvedené právne závery súdu prvého stupňa ohľadom platnosti Zmluvy, uzavretej

ako kúpnej zmluvy podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka bez ohľadu na potrebu

uzatvorenia ročných zmlúv, uvedené právne závery súd prvého stupňa naviazal na právne

závery uvedené v jeho skoršom rozhodnutí, s ktorými sa stotožnil. Súd prvého stupňa teda 5M Obdo 3/2014

stotožniac sa so svojim pôvodným záverom uzavrel, že Zmluva uzavretá dňa 10. 11. 1999

nadobudla účinnosť v súlade s čl. 8. 1 Zmluvy dňa 27. 11. 1999, t. j. strany si výslovne

dohodli dátum platnosti a účinnosti Zmluvy, pričom neviazali túto platnosť na uzavretie

ročných zmlúv (a nepodriadili ju tak režimu odkladacej podmienky). Zmluvné strany sa tak

osobitnou dohodou o vzniku platnosti a účinnosti Zmluvy zakotvenej v čl. 8.1 Zmluvy

vyvrátili právnu domnienku o odkladacej podmienke v zmysle § 270 ods. 1 Obchodného

zákonníka. Tým, že súd prvého stupňa aplikoval pri svojom právnom posúdení čl. 8.1

Zmluvy, nemal dôvod aplikovať právnu domnienku o existencii odkladacej podmienky

v zmysle § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka (takúto domnienku o existencii odkladacej

podmienke by mohol aplikovať len v prípade neexistencie dohody uvedenej v čl. 8.1 Zmluvy).

V zmysle § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka podmienka môže mať nielen charakter

odkladacej podmienky, ale aj charakter rozväzovacej podmienky. S poukazom na svoje

skoršie rozhodnutie súd prvého stupňa sa aj v tomto prípade vysporiadal s právnou otázkou,

že záväzok zmluvných strán uzatvárať ročné zmluvy nemal charakter rozväzovacej

podmienky.   Uvedené vyplýva z toho, že súd prvého stupňa vyvodil záver, že s poukazom

na § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka Zmluva ostala platnou zmluvou aj bez uzavretia

ročných zmlúv, ktoré mali len precizovať základ daný v Zmluve, keďže súd mal

za preukázanú vôľu strán byť viazaný Zmluvou aj v prípade jej nedoplnenia ročnými

zmluvami, a to predovšetkým pre jej priamo v Zmluve deklarovaný účel. Súd prvého stupňa

uzavrel, že Zmluva bola uzavretá ako rámcová zmluva, ktorá spolu s ostatnými dvoma

rámcovými zmluvami bola podmienkou poskytnutia dlhodobého úveru od Európskej

investičnej banky pre žalobcu, ako aj za účelom trvalého splácania tohto dlhodobého úveru.

Neuzatvorenie ročnej zmluvy na určitý rámcový rok preto podľa súdu prvého stupňa nemal

spôsobiť neplatnosť Zmluvy, nakoľko by to bolo v rozpore so spomínaným účelom

rámcových zmlúv, zameraným na dlhodobé financovanie žalobcu, ako bol dojednaný

zmluvnými stranami v ustanoveniach Zmluvy.

Vzhľadom na jednotnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia dovolací súd pri skúmaní

dôvodnosti námietky vznesenej generálnym prokurátorom bral ohľad aj na tieto vyššie

uvedené časti odôvodnenia skoršieho prvostupňového rozhodnutia, pretože ak by sa súd 5M Obdo 3/2014

prvého stupňa vo svojom novom rozhodnutí nestotožnil so svojimi skoršími závermi,

nepremietol by ich do svojho nového rozhodnutia, ale by poskytol iné právne a skutkové

zistenia a závery, prípadne by vysvetlil, prečo a ako sa od svojich skorších skutkových zistení

a právnych záverov odchýlil. Keďže tak neurobil, ale sa v novom rozsudku stotožnil

so svojimi skoršími právnymi a skutkovými závermi, čo do platnosti Zmluvy ako kúpnej

zmluvy uzavretej podľa Obchodného zákonníka aj v kontexte ustanovenia § 270 ods. 1

Obchodného zákonníka, je potrebné posudzovať toto odôvodnenie komplexne v jeho

celistvosti. Vzhľadom na jednotnosť konania na uvedenom závere nič nemení ani to, že skorší

prvostupňový rozsudok bol vyšším súdom zrušený, pretože súd prvého stupňa nebol povinný

prehodnotiť vo všetkých ohľadoch svoje skoršie právne závery. Bol povinný tieto prehodnotiť v závislosti od viazanosti právnym názorom súdov vyššieho stupňa a tieto svoje právne

závery aj riadne premietnuť do odôvodnenia svojho nového rozsudku, čo aj vykonal.  

Vzhľadom na uvedené dovolací súd nemôže prisvedčiť námietke generálneho

prokurátora, že konajúce súdy neaplikovali ustanovenie § 270 ods. 1 Obchodného zákonníka,

pretože vyhodnotili, že Zmluva bola platná už jej uzavretím zmluvnými stranami a že

neuzavretie ročných zmlúv nemalo na túto platnosť vplyv, a to berúc do úvahy ustanovenie

§ 270 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Generálny prokurátor ďalej namietal, že súdy vec nesprávne právne posúdili, keďže

neaplikovali § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka napriek tomu, že zmluva bola uzavretá

na dobu neurčitú a bolo ju možné ukončiť výpoveďou, ktorú adresoval žalobcovi žalovaný

s účinnosťou k 30. 06. 2003.

Podľa generálneho prokurátora súdy z čl. 1.2 Zmluvy, podľa ktorého Zmluva mala

byť nahradená tzv. dlhodobou zmluvou, vyvodili, že Zmluva je uzavretá na dobu určitú, a to

do okamihu jej nahradenia dlhodobou zmluvou. Podľa generálneho prokurátora však takýto

výklad odporuje základným princípom právnej logiky a možnosť ukončenia zmluvy dohodou

strán existuje pri každej zmluve, budúca dohoda strán tak nemôže byť v čase uzavretia

Zmluvy považovaná za objektívne časové obmedzenie trvania Zmluvy. Ďalej podľa generálneho prokurátora súdy vykonali neprípustnú konverziu právneho úkonu tým, že

zmluvu na dobu neurčitú konvertovali na dobu určitú preto, že časť právneho úkonu 5M Obdo 3/2014

považovali za neplatnú. Súdy oddelili dohodu o cene od roku 2014 ako neplatnú od ostatnej

časti Zmluvy, pričom obsah ostatnej časti Zmluvy sa v porovnaní s obsahom pôvodnej

Zmluvy zmenil, a to doba určitá sa zmenila na dobu neurčitú, čo podľa generálneho

prokurátora nezodpovedalo vôli strán.

Dovolací súd v tejto súvislosti však musí poukázať na skutočnosť, že generálny

prokurátor vyňal len časť zo zdôvodnenia konajúcich súdov, pričom podstatnú časť týkajúcu

sa posúdenia tejto právnej otázky vynechal. Konajúce súdy neuviedli, že Zmluva bola

uzavretá na dobu určitú, a to do uzavretia Dlhodobej zmluvy, ale to, že Zmluva bola uzavretá

do uzavretia Dlhodobej zmluvy alebo do splatenia úveru žalobcom Európskej investičnej banke, t. j. do konca roku 2013, podľa toho, ktorá z týchto skutočností nastane skôr. Ďalej

súdy uviedli, že aj z prílohy č. 1 Zmluvy je zrejmé, že celková doba trvania Zmluvy nemôže

presahovať rok 2023 ako hraničný rok životnosti celého projektu. Je pochopiteľné, že v zmysle zásady autonómie vôle sa zmluvné strany môžu dohodnúť na zániku ich záväzkovo-

právneho vzťahu, avšak v Zmluve sa zmluvné strany explicitne vyjadrili, že záväzok podľa

Zmluvy má skončiť uzavretím ďalšej nadväzujúcej zmluvy, t. j. Dlhodobej zmluvy. Súdy

nemohli opomenúť, že strany odvodzovali trvanie záväzkového vzťahu podľa Zmluvy aj

od tejto právnej skutočnosti. Nie je však pravdou, že z toho súdy vyvodili, že Zmluva je

uzavretá na dobu určitú.

Konajúce súdy podrobili skúmaniu štyri časové okamihy za účelom vyhodnotenia

doby trvania záväzkového vzťahu podľa Zmluvy. Skúmali moment dohodnutého nahradenia

Zmluvy Dlhodobou zmluvou, ďalej skúmali okamih dohodnutého uzavretia zmluvy

smerujúcej k zvýšeniu základného imania strategickým investorom, následne okamih

po splatení úveru Európskej investičnej banke a na záver okamih ukončenia životnosti

projektu.

Konajúce súdy správne vyhodnotili, že Zmluva nebola uzatvorená na dobu neurčitú,

a preto ani nemohla byť platne vypovedaná. Dospeli k tomuto záveru jednak s poukazom

na okamih splatenia úveru a jednak s poukazom na okamih ukončenia životnosti Projektu,

pričom uviedli, že Zmluva je v akomkoľvek z týchto prípadov (či už by platil ktorýkoľvek z týchto okamihov) uzavretá na dobu určitú.  

5M Obdo 3/2014

  Dovolací súd uvádza, že súdy správne vyhodnotili, že Zmluvné strany si dohodli dodávku

a odber tepla do roku 2023, t. j. po dobu životnosti Projektu tak, ako sa uvádza aj v samotnej

prílohe č. 1. Podľa Zmluvy príloha č. 1 tvorí jej neoddeliteľnú súčasť a obsahuje tzv. základné

zmluvné parametre Projektu. Zmluvné strany si v prílohe dohodli odbery od roku 1999 do

roku 2023. Súdy tak správne uzavreli, že zmluva je uzavretá na dobu určitú. Takisto je

potrebné uviesť, že účelom Zmluvy, ako je to vyjadrené v jej jednotlivých ustanoveniach, je

záujem zmluvných strán na zabezpečení financovania Projektu, resp. splácania úveru, ktorým

sa zabezpečilo financovanie Projektu. Naplnenie tohto účelu strany premietli do kalkulácie

vyjadrenej v prílohe č. 1 k Zmluve tým, že už pri uzatvorení Zmluvy zmluvné strany si

stanovili finančné parametre výnosov Projektu od roku 1999 do roku 2023, čím obmedzili

životnosť Projektu, t. j. vymedzili obdobie, ktoré je potrebné na dosiahnutie naplnenia účelu Zmluvy. Zároveň tým obmedzili trvanie ich záväzkového vzťahu do tohto okamihu (t. j. do

roku 2023).

Súdy sa takisto zaoberali okamihom splatenia úveru Európskej investičnej banke

a dojednaním čl. 4.6 Zmluvy, podľa ktorého po ukončení kalendárneho roka, v ktorom bude

splatený dlhodobý úver, sa bude cena za dodávku a odber tepla riadiť bežnými cenovými

princípmi pre stanovenie ceny tepla v danom období. Súdy uviedli, že od roku 2014 dochádza

k nemožnosti stanovenia cena tepla a tým aj k odpadnutiu dohody o podstatnej náležitosti

kúpnej zmluvy. Odkaz na inštitút bežných cenových predpisov podľa konajúcich súdov nie je

dostatočne určitý, aby takýto zhodný prejav vôle zmluvných strán v tak podstatnej náležitosti

založil. V dôsledku absencie podstatnej náležitosti kúpnej zmluvy – ceny po roku 2013

platnosť Zmluvy ako kúpnej zmluvy zaniká. Ako správne uviedol generálny prokurátor,

na základe okamihu zániku platnosti Zmluvy nie je možné prijať záver o tom, či bola Zmluva

dohodnutá na dobu určitú. Uvedená skutočnosť môže mať vplyv len na posúdenie, kedy

Zmluva mala stratiť platnosť bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania

záväzkového vzťahu podľa Zmluvy. To však nič nemení na tom, že súdy právne posúdenie

vo vzťahu k uzavretiu Zmluvy ako zmluvy na dobu určitú správne opierali aj o okamih

životnosti projektu podľa Zmluvy a uviedli, že v každom prípade (rozumej aj v prípade dohodnutia Zmluvy po dobu životnosti projektu) je Zmluva uzatvorená na dobu určitú.

5M Obdo 3/2014

So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti vyhodnotil dovolací súd mimoriadnym

dovolaním napadnuté rozsudky súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu za správne,

spočívajúce na správnom právnom posúdení veci. Preto mimoriadne dovolanie podľa § 243b

ods. 1 O. s. p. zamietol.

Žalobca mal v dovolacom konaní úspech, patrí mu preto náhrada trov dovolacieho

konania, ktoré mu dovolací súd priznal podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p., § 224 ods. 1

O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. v sume 57 901,66 eur a na ich úhradu zaviazal neúspešného

žalovaného. Priznané trovy dovolacieho konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia

v dovolacom konaní za tri úkony právnej služby, a to: písomné vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu, písomné vyjadrenie k doplneniu mimoriadneho dovolania a účasť na vyhlásení

rozhodnutia. Jeden úkon právnej služby je v sume 19 290,77 eur podľa § 10 ods. 1, § 14 ods.

1 písm. e/ citovanej vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. + režijný paušál v sume 8,04 eur

za úkon podľa § 16 ods. 3 vyhlášky + 20% DPH v sume 9 650,27 eur podľa § 18 ods. 3

vyhlášky).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 10. septembra 2015

  JUDr. Anna Marková, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová