5MCdo/6/2013

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ A. E., bývajúcej v B., 2/ R. Y., bývajúceho v B., 3/ Ing. Z. Y. bývajúcej v R., 4/ Ing. E. Y. bývajúceho v Y. proti žalovanému Lesy Slovenskej republiky, š.p., so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP 8, zastúpenému advokátom JUDr. Pavlom Halajom, so sídlom v Revúcej, Námestie slobody 2, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp.zn. 8 C 43/2003, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. februára 2012, sp.zn. 17 Co 188/2011, takto

rozhodol:

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.

Žalobcom 1/ až 4/ náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.

Odôvodnenie

Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom z 13. apríla 2011, č.k. 8 C 43/2003-231 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 4.025,86 € s 13% úrokom z omeškania od 10. marca 2003 až do zaplatenia, žalobcovi 2/ sumu 4.025,86 € s 13% úrokom z omeškania od 10. marca 2003 až do zaplatenia, žalobkyni 3/ sumu 4025,86 € s 13% úrokom z omeškania od 10. marca 2003 až do zaplatenia a žalobcovi 4/ sumu 4025,86 € s 13% úrokom z omeškania od 10. marca 2003 až do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd návrh žalobcov zamietol. Ďalšími výrokmi uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ titulom trov konania sumu 941,19 €, žalobcovi 2/ sumu 120,22 €, žalobkyni 3/ sumu 120,22 €, žalobcovi 4/ sumu 492,83 € a SR - na účet Okresného súdu Rimavská Sobota sumu 647,62 €, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 22 ods. 2 prvú vetu a § 5 ods. 3 zákona č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému hospodárskemu majetku, § 415 a § 420 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 4 ods. 1, § 10 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 61/77 Zb. o lesoch, § 10 ods. 1 a ods. 2, § 21 ods. 1, § 24 ods. 1 zákona č. 100/77 Zb. o hospodárení v lesoch a v štátnej správe lesného hospodárstva a na rozhodnutie Okresného úradu v Brezne, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č. PPLH 2001/015119/2/Sch z 11. júla 2001. Mal za to, žezo strany žalovaného došlo k porušeniu právnej povinnosti práve s poukazom na porušenie povinností uložených užívateľom nehnuteľností vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami, rozhodnutím Okresného úradu v Brezne, ktoré nebolo zo strany odporcu dôsledne rešpektované. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ porušenie právnej povinnosti, b/ existencia škody, c/ príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, d/ zavinenie. Z vykonaného dokazovania mal za preukázaný vznik škody, k jej výške sa vyjadril znalec Ing. K. CSc., ktorý vypracoval znalecký posudok na objednávku žalobcov, ktorý bol súdu predložený ako listinný dôkaz spolu s návrhom. Vzhľadom k tomu, že žalovaný namietal správnosť posudku, súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom Ing. G. CSc., z ktorého mal tiež preukázané vznik a výšku škody. Uviedol, že škoda vznikla v súvislosti s porušením právnych povinností žalovaným, pretože i napriek tomu, že vlastnícke právo bolo žalobcom priznané už v marci roku 2000, žalovaný žalobcom predmetný lesný pozemok nevydal. Následne po veternej kalamite v roku 2000 sa žalovaný o pozemok nepostaral so starostlivosťou riadneho hospodára s poukazom na § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku a tiež nevykonal dostatočne vhodné opatrenia na odvrátenie a odstránenie následkov škôd po veternej kalamite neodkladne tak, ako mu to ustanovuje § 21 zákona č. 100/1977 Zb. o hospodárení v lesoch a v štátnej správe lesného hospodárstva. Uviedol, že zavinenie na rozdiel od predchádzajúcich troch zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu má subjektívny charakter a predpokladá sa. Žalobcom priznal náhradu škody každému po 1-ine zo sumy, ktorú určil znalec Ing. G. CSc., a to spolu s úrokom z omeškania vo výške 13% odo dňa podania návrhu, t.j. od 10. marca 2003, s poukazom na § 517 OZ. Keďže si žalobcovia v konaní uplatnili náhradu škody vo výške určenej znalcom Ing. K. CSc., t.j. vo väčšom rozsahu, súd vo zvyšku nárok žalobcov zamietol. Žalovaným vznesenú námietku premlčania nepovažoval za dôvodnú, keď nárok žalobcov neposúdil ako premlčaný z dôvodu, že v zmysle § 106 ods. 1 OZ sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Mal za to, že žalobcovia sa dozvedeli o výške škody a o tom, kto za ňu zodpovedá kvalifikovane až v novembri 2001, kedy im bol doručený znalecký posudok Ing. K., CSc. Poukázal na to, že na základe pokynu prokurátora Okresnej prokuratúry v Brezne z 10. februára 2003 a pokynu prokurátora Krajskej prokuratúry Banská Bystrica z 8. apríla 2003 bolo začaté trestné stíhanie za trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1 a ods. 5 Trestného zákona s tým, že v tomto konaní si žalobcovia uplatnili nárok na náhradu škody. Ak poškodený uplatnil v trestnom konaní nárok na náhradu škody spôsobenej mu trestným činom a v tomto začatom konaná riadne pokračoval, premlčacia doba sa zastaví a v priebehu tohto konania neplynie. Po skončení trestného stíhania, v ktorom nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť uplatnenú škodu a poškodený bol vyrozumený o skončení stíhania, plynutie premlčacej doby pokračuje (R 31/1974). V uvedenej veci si žalobcovia náhradu škody uplatnili a o prerušení trestného stíhania boli upovedomení až doručením uznesenia v mesiacoch júl až august 2003. S poukazom na uvedené súd na námietku premlčania neprihliadol. Žalovaný zároveň namietal aj premlčanie úrokov z omeškania. K uvedenému súd uviedol, že úroky sú predmetom samostatného peňažného záväzku medzi veriteľom a dlžníkom a ich akcesorická povaha má vplyv aj na možnosť ich premlčania, premlčia sa v rovnakej lehote ako bežný úrok, t.j. v lehote 3 rokov. O trovách konania rozhodol súd tak, že priznal žalobcom plnú náhradu trov konania voči žalovanému, ktorý v konaní úspech nemal, keď žalobcovia boli v konaní úspešní len čiastočne, neúspech mali len v nepatrnej časti a zároveň rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku a úvahy súdu. O trovách konania štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p., keď na ich úhradu zaviazal žalovaného.

Na odvolanie žalobcu 4/ a žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 29. februára 2012, sp.zn. 17 Co 188/2011 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 4.025,86 € s 13% úrokom z omeškania od 10. marca 2003 až do zaplatenia, žalobcovi 2/ sumu 4.025,86 € s 13% úrokom z omeškania od 10. marca 2003 až do zaplatenia, žalobkyni 3/ sumu 4025,86 € s 13% úrokom z omeškania od 10. marca 2003 až do zaplatenia a žalobcovi 4/ sumu 4025,86 € s 13% úrokom z omeškania od 10. marca 2003 až do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1/ až 3/, každému zvlášť sumu 4.025,86 € s 12,5 % úrokom z omeškania ročne, za dobu omeškania od 16. novembra 2003 až do zaplatenia, a žalobcovi 4/ sumu 4.025,86 € ročne s 6% úrokom z omeškania ročne, za dobu omeškania od 24. apríla 2005 až do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňaprávoplatnosti tohto rozhodnutia. Ďalšími výrokmi rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh zamietol a v súvisiacich výrokoch o náhrade trov konania potvrdil (§ 219 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.) a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Skonštatoval, že okresný súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil a rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O.s.p. Stotožnil sa s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu o zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu žalovaným vo výške ustálenej znaleckým posudkom Ing. G., CSc., ako aj s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu týkajúcimi sa rozhodnutia o náhrade trov konania. Zároveň sa stotožnil so záverom okresného súdu, že nárok žalobcov nie je premlčaný, keď dodal, že žalobcovia sa dozvedeli o výške škody a o tom kto za ňu zodpovedá kvalifikovane až v novembri 2001, kedy im bol doručený znalecký posudok znalca Ing. K. CSc. Poukázal na to, že rozsah a výška škody sa postupom času od veternej kalamity priebežne menila. K vypracovaniu znaleckého posudku po prvýkrát došlo až k 27. októbru 2001. Z uvedeného preto nebolo možné ustáliť presný vznik škody vzhľadom na jej postupný priebeh. K uplynutiu premlčacej lehoty nedošlo ani vo vzťahu k žalobcovi 4/, pretože si nárok na náhradu škody uplatnil v trestnom konaní. Skonštatoval správnosť záverov okresného súdu o odôvodnenosti nároku žalobcov s poukazom na existenciu zákonných predpokladov pre vznik žalovaného za škodu, nestotožnil sa však so záverom okresného súdu týkajúceho sa posúdenia okamihu, kedy sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením náhrady škody voči jednotlivým žalobcom. V tejto časti predmetný výrok podľa § 220 O.s.p. zmenil. Uviedol, že dlžník (žalovaný) sa dostane do omeškania vtedy, ak svoj dlh nesplní riadne a ak dlh veriteľovi alebo osobe oprávnenej prevziať dlh nesplní včas, t.j. v dohodnutom čase. V dôsledku omeškania dlžníka dochádza zo zákona k zmene obsahu právneho vzťahu. Nie je rozhodujúce ani to, či dlžník nie je schopný (objektívne alebo subjektívne) dlh splniť. Poukázal na § 563 OZ, podľa ktorého, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Žalovaný mal možnosť splniť svoju povinnosť v lehote troch dní od doručenia žaloby o zaplatenie náhrady škody. Voči žalobcom 1/ až 3/ dňa 16. novembra 2003 a voči žalobcovi 4/ dňa 24. apríla 2005. V zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 OZ odvolací súd určil výšku úrokov z omeškania v súlade s ustanovením § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení platnom ku dňu začiatku omeškania dlžníka. Vznesenú námietku premlčania týkajúcu sa úrokov z omeškania taktiež nepovažoval za dôvodnú, keď úroky z omeškania sa premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Akcesorická povaha úrokov z omeškania má vplyv aj na možnosť ich premlčania. Za nedôvodnú považoval aj námietku žalovaného voči priznaniu trov konania - nákladov za vypracovanie znaleckého posudku znalcom Ing. K., CSc., keď žalobcovia v záujme podať kvalifikovanú žalobu boli nútení za účelom uplatnenia nároku označiť a predložiť dôkaz, na ktorý sa odvolávajú. Vzhľadom na uvedené považoval náklady žalobcov na vypracovanie znaleckého posudku za trovy konania. Mal za to, že postup okresného súdu v prípade ustálenia okruhu účastníkov konania a posúdenia aktívnej legitimácie žalobkyne 3/ bol správny. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh vo zvyšku zamietol a vo výrokoch o náhrade trov konania potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 a § 151 O.s.p.

Na základe podnetu žalovaného podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. februára 2012, sp.zn. 17 Co 188/2011 v časti výroku, ktorým odvolací súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 4/ sumu 4.025,86 € so 6% úrokom z omeškania ročne za dobu omeškania od 24. apríla 2005 až do zaplatenia. Poukázal na § 120, §132, § 153 ods. 1, § 157 ods. 2, § 211 ods. 2 O.s.p., § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, § 112, § 420 OZ, § 43 ods. 2 a § 166 ods. 1 a 2 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom. Mal za to, že odvolací súd sa uvedenými zákonnými ustanoveniami dôsledne neriadil, keď nesprávne posúdil opodstatnenosť námietky premlčania nároku žalobcu 4/, ktorú žalovaný vzniesol v konaní pred súdom prvého stupňa na pojednávaní dňa 18. novembra 2009 (č.l. 178 súdneho spisu). Žalobca 4/ si svoj nárok na náhradu škody vo výške 1-iny zo sumy 425.025,- Sk uplatnil v konaní pred súdom prvého stupňa 20. apríla 2005, ktorý deň ho aj súd prvého stupňa uznesením pripustil do konania ako žalobcu 4/. K námietke premlčania vznesenej žalovaným vo vzťahu k tomuto žalobcovi odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že jeho nárok nie je premlčaný, pretože si tento žalobca nárok na náhradu škody uplatnil v trestnom konaní. Poukázal na to, že z vyšetrovacieho spisu Okresnéhoúradu justičnej polície PZ Brezno ČVS: OÚJP-362/BR-2001 pripojeného k súdnemu spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že žalobca 4/ v trestnom konaní začatom uznesením vyšetrovateľa zo 6. mája 2003 vo veci podozrenia z trestného činu krádeže, si nárok na náhradu škody uplatnil z dôvodov neoprávnenej ťažby dreva, pričom výšku vyčíslil sumou 951.973,- Sk, súčasne sa odvolávajúc na výšku škody ustálenú znalcom Ing. K., CSc. Uvedený znalec vypracoval znalecký posudok na objednávku žalobkyne 1/, avšak v súdnom konaní bol ustanovený znalec Ing. G., CSc., ktorý korigoval výšku vzniknutej škody. Z oboch znaleckých posudkov vyplývalo, že k ujme na majetku navrhovateľov došlo z časti výkonom náhodnej neoprávnenej ťažby pri odstraňovaní následkov veternej kalamity z augusta 2000 bez súhlasu vlastníkov, a z časti mal žalovaný ďalšiu ujmu na majetku navrhovateľov podľa posudku oboch znalcov spôsobiť tým, že jeho zamestnanci nezabezpečili včasné odstránenie následkov veternej kalamity v postihnutých porastoch, čím došlo k zníženiu hodnoty drevnej hmoty zasiahnutých stromov a k ich napadnutiu hnilobou. Ujmy na majetku žalobcov tak boli následkom porušenia rozličných kategórií právnych povinností žalovaným a v rôznych časových obdobiach. Mal za to, že napriek tomu, že následkom porušenia oboch kategórií právnych povinností zo strany žalovaného došlo pri výkone jeho hospodárskej činnosti v lesnom hospodárení, resp. v súvislosti s ňou, nemožno v porušovaní týchto povinností vyvodzovať jednotiaci súvis v spojitosti s vyvolaním oboch škodových následkov. Preto oba následky nemožno považovať za jednu škodovú udalosť s postupným nárastom jej rozsahu, ale za rozličné následky. Jeden bol spôsobený aktívnou činnosťou odporcu (konaním) s ukončením v zime 2000-2001, druhý bol spôsobený pasivitou odporcu (opomenutím aktívneho splnenia povinnosti) od jarných mesiacov roku 2001 a kvantifikovaný k 25. novembru 2001. K týmto následkom v podobe majetkovej ujmy došlo v rôznych obdobiach, ich zistenia žalobcami boli takisto z časového hľadiska rozdielne, preto založili aj samostatné počiatky pre plynutie premlčacích dôb. Žalovaný 4/ sa mal o vzniku škody spôsobenej výkonom neoprávnenej náhodnej ťažby zo strany žalovaného (resp. o jej podstatnej časti) dozvedieť už 11. januára 2001, v dôsledku čoho inicioval konanie policajných orgánov podaním trestných oznámení Okresnej prokuratúre Brezno z 15. a 17. apríla 2001, kde poukázal na výrub kalamitou nepostihnutých stromov, teda že došlo k neoprávnenej úmyselnej ťažbe. Nárok na náhradu škody si žalovaný 4/ uplatnil v trestnom konaní 10. júna 2003, keď neuvádzal, že dôvodom jeho nároku je niečo iné než neoprávnená ťažba s následným prisvojením si vyťaženej drevnej hmoty. Žalovaný 4/ si nárok na náhradu škody spôsobenej inak než neoprávnenou ťažbou, a to nezabezpečením včasného odstránenia následkov veternej kalamity v postihnutých porastoch, čím došlo k zníženiu hodnoty drevnej hmoty zasiahnutých stromov a k ich napadnutiu hnilobou, teda škody tvoriacej prevažnú časť celkovo uplatneného nároku žalobcami, uplatnil až v súdnom konaní 20. apríla 2005. Žalovaný 4/ sa o príčine časti celkovej škody na porastoch a jej výške v dôsledku nesplnenia povinnosti predchádzať jej vzniku zo strany žalovaného mohol dozvedieť už zo znaleckého posudku Ing. K. CSc. z 25. augusta 2002. Uviedol, že je zrejmé, že žalobca 4/ sa kvalifikovaným spôsobom o škode spôsobenej inak než neoprávnenou ťažbou a o tom, kto za ňu zodpovedá a o príčinách jej vzniku a o jej rozsahu dozvedel najneskôr v auguste 2002, teda premlčacia doba v zmysle § 106 ods. 1 OZ ohľadom uplatnenia dielčieho nároku na náhradu škody z ujmy spôsobenej zanedbaním preventívnych povinností žalovaným v sume 348.180,- Sk uplynula pre žalobcu 4/ najneskôr v auguste 2004. Nepremlčaným by zostal iba jeho čiastočný nárok na náhradu škody spôsobenej neoprávnenou ťažbou. Mal za to, že odvolací súd v rozpore so zákonom nepriznal právne účinky námietke premlčania účinne vznesenej žalovaným pred súdom prvého stupňa proti uplatnenému nároku žalobcu 4/, nesprávne vychádzajúc z toho, že žalobca si náhradu škody v totožnom plnení uplatňoval už v trestnom konaní. Uvedený žalobca si však v trestnom konaní uplatnil nárok na náhradu škody iba z dôvodu ujmy spôsobenej neoprávnenou ťažbou, avšak nie z dôvodu ujmy spôsobenej zanedbaním preventívnych povinností zo strany odporcu spočívajúcej v nespracovaní kalamitného dreva. Poukázal na to, že § 112 OZ upravuje spočívanie premlčania iba v tom prípade, ak žalobca v premlčacej dobe uplatní právo okrem iného aj v trestnom konaní uplatnením nároku poškodeného v tzv. adhéznom konaní. Aby bola zachovaná podmienka, že žalobca 4/ si svoje právo v premlčacej dobe uplatnil v trestnom konaní tak, ako to konštatoval konajúci súd vo svojom rozhodnutí, musel by si škodu uplatniť z totožných dôvodov a v totožnej výške ako si ju neskôr uplatnil v občianskom súdnom konaní. Zo súdneho spisu a v ňom pripojeného trestného spisu je však zrejmé, že žalobca 4/ si svoj nárok v trestnom konaní neuplatnil z totožných dôvodov a v rovnakej výške, preto jeho nárok nemožno považovať za riadne a včas uplatnený. Keďže odvolací súd uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi 4/ ním uplatnený nárok, zaťažil rozhodnutie nesprávnym právnymposúdením veci. Z týchto dôvodov generálny prokurátor navrhol, aby mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bol v napadnutej časti zrušený a vec vrátená Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie, z dôvodu, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Žalobcovia 1/ až 3/ sa k podanému mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.

Žalobca 4/ vo svojom písomnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhol mimoriadne dovolanie v celom rozsahu zamietnuť.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom generálneho prokurátora, keď napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici považuje za nezákonné. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý právoplatný rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ako aj rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota zrušil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory.

Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku iniciujúceho tento mimoriadny prieskum (viď napríklad rozhodnutia ESĽP vo veci Kutepov a Anikeyenko proti Rusku z roku 2005 a vo veci Tripon proti Rumunsku z roku 2008). Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania ESĽP vo veci Tripon proti Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnuté ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade generálny prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu. ESĽP zásah generálneho prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny úradníkkonal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe generálneho prokurátora. ESĽP v danej veci preto dospel k záveru, že zrušenie dotknutého právoplatného a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.

Plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), zohľadňujúc uvedené závery ESĽP a reagujúc na niektoré prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť, 18. marca 2015 pod sp.zn. PL.z. 3/2015 zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), oprávnené za splnenia určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať v skutkovo a právne podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie napriek tomu, že mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov.

Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je možné rozumne predpokladať, že ten-ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Vzhľadom na nejednotnosť súdneho rozhodovania, ktorá sa prejavila v zaujímaní odlišných právnych názorov obsiahnutých v rozhodnutiach senátov občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia pri posudzovaní procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, prijali občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu a obchodnoprávne kolégium najvyššieho súdu spoločné zjednocujúce stanovisko k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) ako spoločné stanovisko pod č. 94/2015. Právna veta tohto stanoviska znie: „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“

Predmetné stanovisko vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „nech si každý chráni svoje práva“. Táto zásada zdôrazňuje procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojichsubjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e až § 243j O.s.p.

Dovolací súd s poukazom na hore uvedené dospel k záveru, že v danom prípade prebehlo dvojstupňové konanie, v ktorom mal žalovaný možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležite chránil svoje práva a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalovaný nepodal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu. Nevyužil preto dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotného žalovaného pri včasnej ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného žalovaným.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal podnet na mimoriadne dovolanie žalovaný. Žalobcovia 1/ až 4/ nepodali návrh na priznanie náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní; najvyšší súd im vzhľadom na to nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.