5 MCdo 50/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: B., s. r. o., A., IČO: X., právne zastúpený M., s. r. o., P., proti povinnej: J., nar. X., bytom R., o vymoženie pohľadávky 410,19 eur príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn.: 4 Er 275/2011, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. novembra 2011, č. k.: 16 CoE 388/2011-
29, v spojení s uznesením Okresného súdu Revúca zo 04. mája 2010, č. k. 4 Er 275/2011-10
v znení opravného uznesenia z 24. augusta 2011, č. k. 4 Er 275/2011-25, takto
r o z h o d o l :
Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a.
Povinnej trovy konania o mimoriadnom dovolaní n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
410,19 eur s príslušenstvom. Povinnosť povinnej zaplatiť mu túto sumu preukazoval
rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu pri R., a. s., sp. zn.: M1308574 zo
dňa 18. augusta 2009. Súdna exekútorka JUDr. V. následne v zmysle § 44 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadala
Okresný súd Revúca o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Revúca uznesením zo 04. mája 2010, č. k. 4 Er 275/2011-10 v znení
opravného uznesenia z 24. augusta 2011, č. k. 4 Er 275/2011-25, žiadosť súdnej exekútorky
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom
na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku; ust. § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 písm. r/ a ods. 5,
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka; čl. 2 písm. a/, čl. 3 bodu 1. a 2., čl. 3 bod 3. Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len
„Smernica Rady č. 93/13/EHS“) a bodu 1 písm. q/ Prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS.
Exekučný súd v odôvodnení uviedol, že v zmysle ust. § 44 Exekučného poriadku skúmal
návrh na začatie exekúcie, žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia ako aj exekučný
titul a konštatoval rozpor exekučného titulu so zákonom. Zmluvu o pôžičke uzavretú medzi
oprávneným a povinnou vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú a na daný vzťah aplikoval ust.
§ 52 až § 54 Občianskeho zákonníka pojednávajúce o spotrebiteľských zmluvách a v nich
obsiahnutých neprijateľných podmienkach. Ako interpretačné pravidlo výkladu
spotrebiteľského práva využil i Smernicu Rady č. 93/13/EHS.
V odôvodnení ďalej uviedol, že Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet
neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Súd teda môže posúdiť ako
neprijateľnú i podmienku, ktorá nie je v zákone výslovne uvedená, ale spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa. Tento
výpočet zahŕňa i prípad, kedy sa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa
vyžaduje, aby sa spory vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy riešili výlučne v rozhodcovskom
konaní pred rozhodcovským súdom. Súd poukázal na čl. 9 bod 2 obchodných podmienok pre
úver obsahujúce práve takéto dojednanie, nakoľko umožňuje riešenie sporov vyplývajúcich z predmetnej zmluvy výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom.
Rozhodcovská doložka sa nachádza v prechodných a záverečných ustanoveniach obchodných
podmienok pre úver. Formulár zmluvy spolu s obchodnými podmienkami je vopred
pripravený a spotrebiteľ tak nemá možnosť ovplyvniť obsah takejto podmienky. Spotrebiteľ si
rozhodcovskú doložku individuálne nedohodol, ale je obsiahnutá v textovej časti záverečných
ustanovení zmluvy spolu s ostatnými podmienkami. Súd naviac poukázal na skutočnosť, že
v zmluve obsiahnuté obchodné podmienky sú napísané malým písmom a nahusteným textom,
čo spotrebiteľovi znemožňuje ich riadne prečítanie. Vzhľadom na tieto skutočnosti spotrebiteľ
pri podpise zmluvy nemal možnosť dohodnúť sa na obchodných podmienkach
s dodávateľom, mohol len celú zmluvu odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným
podmienkam, a teda aj rozhodcovskej doložke. Takto dojednanú zmluvnú podmienku
považoval súd za neprijateľnú a v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka za neplatnú.
Len pre úplnosť súd prvého stupňa uviedol, že v predmetnej rozhodcovskej doložke si
účastníci konania tiež dojednali miesto rozhodcovského konania, ktoré sa nachádza
neprimerane ďaleko od bydliska povinného, čo sťažuje povinnému možnosť dostaviť sa
pred rozhodcovský súd a obhajovať svoje práva. Povinný musel uznať príslušnosť rozhodcovského súdu, ktorý sa nachádza ďaleko od jeho bydliska, avšak v blízkosti sídla
oprávneného, čo podľa názoru súdu tiež spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Exekučný titul tak bol vydaný na základe
neplatného ustanovenia zmluvy, a teda bol vydaný v rozpore so zákonom. Preto súd žiadosť
súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Na odvolanie oprávneného preskúmal napadnuté uznesenie a odvolanie prejednal
krajský súd, ako súd odvolací, viazaný rozsudkom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1
O. s. p., postupom podľa § 214 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a podľa
ust. § 219 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom
uznesení, na ktoré poukázal. Uviedol, že súd prvého stupňa správne zistil, že z povahy
zmluvných strán (podnikateľ vs. fyzická osoba nepodnikateľ), predmetu podnikateľskej
činnosti veriteľa a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o zmluvu
o spotrebiteľskom úvere. Ani podľa názoru odvolacieho súdu v tomto smere ďalšie
dokazovanie nie je potrebné vykonať. K uvedenému záveru dospel prvostupňový súd
na základe dostatočne zisteného stavu veci a napadnuté uznesenie v tomto smere riadne
odôvodnil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s právnym názorom súdu prvého stupňa
týkajúcim sa rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej v súdenej veci rozhodcovská doložka
nebola dojednaná individuálne a v súdenej veci je neplatná. Len pre úplnosť odvolací súd
k veci dodal a poukázal i na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Asturcom (na ktorý
poukázal i sám oprávnený v podanom odvolaní), v ktorom judikoval, že Smernica Rady
č. 93/13/EHS musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti
spotrebiteľa, musí i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej
v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, či je podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel možné previesť také posúdenie v rámci obdobných
riadení na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú podmienku, prislúcha tomuto
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa
uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.
Odvolací súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia aj na to, že slovenský právny
poriadok nielenže umožňuje, ale priamo ukladá v niektorých prípadoch aj bez návrhu zastaviť
exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani
skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa, a že spotrebiteľ nepodal žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Odvolací súd poukázal na ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) a uviedol, že materiálna právoplatnosť
rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú znej aj výnimky (viď. napr.
ustanovenie § 159 O. s. p. vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom).
V ďalšej časti odvolací súd poukázal na ust. § 35 ZoRK a uviedol, že výnimka
uvedená v tomto ustanovení sa vzťahuje aj na rozhodcovský rozsudok, pretože pokiaľ by bolo
ustanovenie § 35 ZoRK vykladané doslovne, súd by nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec
preskúmať, pretože by ním bol viazaný. Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj
ustanovenie § 45 ZoRK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút -
prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu
rozhodnutia. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť
na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol - nie je ním, teda,
viazaný v zmysle § 159 O. s. p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK,
aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené
v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a/ alebo písm. b/
ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým
mravom. Toto ustanovenie (§ 45 ZoRK) potom treba považovať za to zákonné zmocnenie,
ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Odvolací súd poukázal aj na tú skutočnosť,
že rozhodcovský súd je napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku
súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je preto
nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené
plnohodnotne na roveň orgánom disponujúcim verejnou mocou.
Pokiaľ sa týka odvolacej námietky oprávneného, že konštatovanie rozhodcovskej
doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť
celej rozhodcovskej doložky, tu odvolací súd poukázal na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Z citovaného je zrejmé, že jediným dôsledkom
neprijateľnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve je jej neplatnosť. Preto ak
v danej veci exekučný titul pre vykonanie exekúcie predstavuje rozhodnutie vydané
rozhodcom, ktorý vo veci konal a rozhodol na základe neplatného zmluvného ustanovenia,
takéto rozhodnutie nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. S poukazom na uvedené
odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie
poverenia, ako vecne správne potvrdil.
Na základe podnetu oprávneného podal proti uvedeným uzneseniam prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky.
Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky obe uznesenia zrušil a vec vrátil Okresnému
súdu Revúce na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci
oboma súdmi (ust. § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.) v otázke, či exekučný súd môže skúmať
platnosť rozhodcovskej zmluvy, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul (rozhodcovský
rozsudok).
Zároveň namietal, že v konaní došlo k vade podľa § 237 f/ O. s. p. (ust. § 243f ods. 1
písm. a/ O. s. p.) tým, že súdy nevykonali dôkazy predpísaným spôsobom a konštatovali
skutkový stav, ktorý nemá oporu vo vykonaní dokazovania.
Nesprávne právne posúdenie veci v otázke oprávnenosti exekučného súdu skúmať
platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) odôvodnil generálny prokurátor tým, že súdy pri jej
riešení vychádzali z nesprávnej interpretácie (v dôsledku nesprávneho prekladu) rozsudku
Súdneho dvora Európskej únie sp. zn.: C-40/08 zo 06. októbra 2009 vo veci T. v. C.
(Asturcom), podľa ktorej uvedené rozhodnutie ukladá exekučnému súdu členského štátu
imperatív preskúmať platnosť rozhodcovskej doložky bez ohľadu na to, či to právna úprava
členského štátu v exekučnom konaní umožňuje alebo vylučuje. Poukázal na to, že slovenský
exekučný súd by bol podľa rozsudku Asturcom povinný vyhodnotiť rozhodcovskú doložku ex
offo ako nekalú podmienku, ak by slovenské procesné právo umožňovalo exekučnému súdu,
aby vyhodnotil rozhodcovskú doložku v rámci exekučného konania ako neplatnú, a to z
hmotnoprávneho dôvodu vyjadrených v slovenskom hmotnom práve. Podľa názoru
generálneho prokurátora však z Exekučného poriadku, ani zo žiadneho ustanovenia iného
právneho predpisu nevyplýva možnosť exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej
zmluvy.
Pre prípad, že sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotožní s názorom
o nemožnosti exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, generálny
prokurátor namietal aj odňatie možnosti oprávneného riadne konať pred súdom. K takémuto
nesprávnemu postupu súdov malo dôjsť tým, že súdy svoj skutkový záver o tom, že
rozhodcovská doložka nebola dohodnutá individuálne, vyvodili z listiny – obchodných
podmienok - bez toho, aby tento dôkaz vykonali na pojednávaní s možnosťou oprávneného sa
k nemu vyjadriť.
Napokon generálny prokurátor namietal aj nesprávne právne posúdenie veci súdmi
v otázke samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej doložky poukazujúc na to, že podľa
§ 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o bankách“) v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere
(03. máj 2006) má banka povinnosť predložiť klientovi neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy a keďže predpokladá následný právny úkon klienta (prijatie alebo
odmietnutie návrhu), nemožno pri takto špecifickej právnej úprave aplikovať všeobecné ustanovenia o charaktere individuálneho dojednania zmluvného ustanovenia.
Súdom tiež vyčítal, že na posúdenie platnosti rozhodcovskej doložky aplikovali
ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré v čase uzavretia zmluvy o úvere ešte neboli
účinné.
Oprávnený, povinná a súdny exekútor sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom
Slovenskej republiky a že dovolanie je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnuté uznesenie exekučného
súdu i uznesenie odvolacieho súdu a dospel k záveru, že mimoriadnemu dovolaniu nemožno
vyhovieť.
V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska z obsahu spisu zrejmé, že medzi
právnym predchodcom oprávneného (P., a. s.) a povinnou bola dňa
03. mája 2006 uzavretá zmluva o úvere, v ktorej povinná okrem iného potvrdila, že sa
oboznámila s obchodnými podmienkami, súhlasí s ich obsahom a prijíma návrhy v nich predložené. V článku 9.2 obchodných podmienok pre úver (verzia 2/2006) bolo uvedené, že
zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a
obchodných podmienok budú riešené dohodou, a že v prípade nedosiahnutia dohody klient
prijíma návrh na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich
so zmluvou o úvere a obchodnými podmienkami, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik
zmluvy o úvere alebo obchodných podmienok, v rozhodcovskom konaní pred stálym
rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti R., a. s., a že miestom rozhodcovského
konania je B..
Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu dovolací súd považuje za správny právny
záver exekučného i odvolacieho súdu o oprávnenosti exekučného súdu skúmať ex offo
platnosť rozhodcovskej doložky dohodnutej medzi právnym predchodcom oprávneného
a povinným v obchodných podmienkach k zmluve o úvere z 03. mája 2006, majúcej charakter
spotrebiteľskej zmluvy. Tento právny záver možno vyvodiť z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v spojení s princípom ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej
strany, vyplývajúcim z právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu
práv spotrebiteľa.
V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd je ex offo
povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto
základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný
orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.
Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr.
aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov.
V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal
právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie
za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho
nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté
nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku
rei iudicata.
Za dôvodnú nepovažoval ani námietku generálneho prokurátora o odňatí možnosti
oprávneného riadne konať pred súdom tým, že súdy svoj skutkový záver o tom,
že rozhodcovská doložka nebola dohodnutá individuálne, vyvodili z listiny - obchodných
podmienok - bez toho, aby tento dôkaz vykonali na pojednávaní s možnosťou oprávneného
sa k nemu vyjadriť.
Dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia, boli vydané v štádiu
exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom stanovených
procesných predpokladov pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie. Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh
na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený
potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný,
či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné
podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu exekučného konania, pri ktorom súd
skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie
exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú
činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) - postačujúce je
totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi
zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie
pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania
neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný
prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona) až doručením
upovedomenia o začatí exekúcie. V predmetnej veci napokon oprávnený v odvolaní proti
uzneseniu exekučného súdu ani nijako nespochybnil skutkový záver tohto súdu o tom, že
rozhodcovská doložka nebola dohodnutá individuálne, namietal len jeho právne závery.
Nesprávnosť dovolaním napadnutých uznesení videl generálny prokurátor
aj v nesprávnom právnom posúdení veci v otázke samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky z dôvodu, že podľa § 93b zákona o bankách povinná nemala povinnosť prijať návrh
rozhodcovskej zmluvy, a že o tejto možnosti mala vedieť.
Dotknuté ustanovenie zákona o bankách však nijako nezbavovalo právneho
predchodcu oprávneného povinnosti predložiť povinnej návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnej sa poskytuje
možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne
v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že jej boli poskytnuté aj jasné
a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.
Pokiaľ právny predchodca oprávneného takto nepostupoval, resp. pokiaľ takýto postup nebol
oprávneným doložený listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne konštatovali
neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak
má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby
medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.
Oprávnený sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky
nemohol zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona
neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie
tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa,
podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne
okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach
ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany
spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického
života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti
právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa.
Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti,
mu nemôže byť na ujmu.
Námietka generálneho prokurátora, že na posúdenie platnosti rozhodcovskej doložky
súdy aplikovali ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré v čase uzavretia zmluvy o úvere
ešte neboli účinné nemohla na vecnej správnosti dovolaním napadnutých rozhodnutí nič
zmeniť. Posúdiť rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku (z dôvodov už
uvedených) s následkom jej neplatnosti totiž pri použití eurokonformného výkladu (výkladu súladného so smernicou) umožňovali už aj ustanovenia Občianskeho zákonníka platné v čase
uzavretia zmluvy o úvere, a to § 53 ods. 3 a ods. 4 tohto predpisu.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora ako nedôvodné zamietol.
Povinnej náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznal, keďže oprávnený
nebol v konaní úspešný a povinná návrh na ich priznanie nepodala a v súvislosti
s týmto konaním mu žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. júna 2013
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková