5 MCdo 30/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: V., a. s., M., IČO: X., proti povinnej: G., s. r. o., T., IČO: X., o vymoženie 522,37 eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 37 Er 11/2007, o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 29. novembra
2011, č. k. 6 CoE 140/2011-30, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 29.
novembra 2011, č. k. 6 CoE 140/2011-30 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu
v Košiciach na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Košice I uznesením z 02. mája 2011, č.k. 37 Er 11/2007-11: 1. exekúciu
vyhlásil za neprípustnú, 2. exekúciu zastavil, 3. oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť
súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 64,49 eur. Rozhodol na základe zistenia, že
povinná bola v priebehu exekučného konania - 16. marca 2010 - vymazaná z obchodného
registra na základe uznesenia Okresného súdu Košice, č. k. 29 Cbr/71/2006-75 zo dňa
22. 04. 2008. Keďže ide o taký neodstrániteľný nedostatok konania, pre ktorý súd nemôže v
konaní pokračovať, z tohto dôvodu vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa
§ 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“). Výrok o priznaní náhrady trov exekúcie súdnemu
exekútorovi odôvodnil odkazom ustanovenie § 203 ods. 2 Exekučného poriadku s tým, že
trovy exekúcie v prípade, ak je zastavená z dôvodu nemajetnosti povinného, hradí oprávnený.
Z odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Košice, č. k. 29 Cbr/71/2006-75 zo dňa
22.04.2008 zistil, že povinný nemal žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok, preto rozhodol o
jeho zrušení bez likvidácie, nakoľko majetok spoločnosti nepostačoval na náhradu
primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením z 29. novembra 2011, sp.
zn. 6 CoE 140/2011 napadnuté uznesenie vo výroku o trovách exekúcie zmenil tak, že súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie nepriznal. Dospel k záveru, že pokiaľ súd zastavil exekúciu z iného
dôvodu než v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, aplikácia ust. § 203 ods. 2
Exekučného poriadku pri rozhodovaní o trovách exekúcie neprichádza do úvahy. V takomto
prípade možno aplikovať len ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, avšak v danom prípade
neprichádza do úvahy ani aplikácia tohto ustanovenia, pretože skutočnosť, že povinný stratil
spôsobilosť byť účastníkom konania, nemožno považovať za zavinenie oprávnenej.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na
základe podnetu súdneho exekútora napadol uznesenie odvolacieho súdu mimoriadnym
dovolaním, v ktorom vyslovil názor, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f
ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Uviedol, že súdy nesprávne zastavili exekúciu podľa § 57 ods. 1
písm. g/ v spojení s § 203 ods. 2 Exekučného poriadku - správne ju totiž mali zastaviť podľa
§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. Keďže Exekučný poriadok neobsahuje ustanovenie,
ktoré by upravovalo náhradu trov exekučného konania, ak povinný zanikne, bolo potom
potrebné analogicky postupovať podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Z týchto dôvodov
žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec v vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Súdny exekútor sa k podanému mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadril.
Oprávnená sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne vyjadril tak, že s ním nesúhlasí.
Zastáva názor, že žiadny z prípadov uvedených v § 203 Exekučného poriadku nebol, v tomto
exekučnom konaní, príčinou zastavenia exekúcie, preto nie je daný zákonný dôvod na
zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie. Exekúcia nebola zastavená pre nemajetnosť
povinného počas jeho existencie, pričom riešenie tejto otázky po zániku povinného je
neprípustné. Nakoľko povinný právne zanikol, nemožno uvažovať o jeho majetnosti či
nemajetnosti, keďže subjekt, ktorý už nie je nositeľom práv a povinností nemôže mať ani
vlastnícke právo k majetku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
(§ 10a ods. 3 O. s. p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení
s § 243a ods. 3 O. s. p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O. s. p.
v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.
Podľa § 243f ods. 1 O. s. p., mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e O. s. p., ak a/ v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Na výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O. s. p. a tiež tzv. iných
procesných vád konania majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada
Najvyšší súd Slovenskej republiky nielen v konaní o dovolaní (viď § 242 ods. 1 O. s. p.), ale aj
v konaní o mimoriadnom dovolaní (viď § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p.)
bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom prostriedku uplatnené.
Procesné vady konania tejto povahy neboli generálnym prokurátorom namietané a v konaní o
mimoriadnom dovolaní ani nevyšli najavo.
Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.
Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví, ak a/ sa začala a
rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným, b/ rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie
exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, c/ zastavenie exekúcie
navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie, d/ exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú
vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného
zákona, e/ bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo
nepripúšťajúce exekúciu (§ 55), f/ po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, g/ exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať, h/ majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, i/ oprávnený nezaplatí
súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, j/ pri exekúcii predajom zálohu
zaniklo záložné právo a oprávnený bol záložným veriteľom.
Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona
patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor
platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z
pridanej hodnoty.
Náklady podľa § 196 uhrádza povinný (§ 197 Exekučného poriadku).
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením
oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov
exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie
pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na
náhradu trov exekúcie, ktoré platil (§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku).
Pri posudzovaní dôvodnosti mimoriadneho dovolania vzal dovolací súd na zreteľ, že
vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci (§ 5 ods. 2 Exekučného poriadku),
ďalej že za výkon exekučnej činnosti patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a
náhrada za stratu času (§ 196 Exekučného poriadku) a napokon, že súdom poverený exekútor
má pri rozhodovaní o trovách exekúcie postavenie účastníka konania (§ 37 ods. 1 Exekučného
poriadku).
V danej veci povinná - obchodná spoločnosť zanikla v priebehu exekučného konania.
Pričom ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Košice, č. k. 29 Cbr/71/2006-75
zo dňa 22. 04. 2008, povinná nemala žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok a majetok
spoločnosti nepostačoval na náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie
likvidátora, čo bol dôvod, pre ktorý bolo rozhodnuté ojej zrušení bez likvidácie.
Je potrebné uviesť, že dôvod zrušenia povinnej bez likvidácie predstavuje okolnosť
významnú nielen z hľadiska aplikácie toho - ktorého ustanovenia Exekučného poriadku
upravujúceho dôvod zastavenia exekúcie, ale následne má táto okolnosť významný vplyv na
rozhodnutie exekučného súdu o trovách exekúcie.
Ak totiž dôvod zastavenia exekúcie spočíva v dôvode uvedenom v § 57 ods. 1 písm. h/
Exekučného poriadku, o trovách exekúcie treba rozhodnúť podľa § 203 ods. 2 Exekučného
poriadku; v takom prípade hradí trovy exekúcie oprávnená (porovnaj tiež uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 12/2012, sp. zn. 3 MCdo 13/2011 a sp. zn. 3 M C d o 4/2012).
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s názorom generálneho prokurátora, že
ak bola povinná zrušená bez likvidácie z dôvodu, že nemá obchodný majetok, ktorý by
postačoval na náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora, mal
exekučný súd správne aplikovať ustanovenie § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku z
dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, a nie ustanovenie § 57 ods.
1 písm. g/ Exekučného poriadku, aplikácia ktorého je na mieste v prípade existencie iného
dôvodu, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Závery súdov nižších stupňov, ktorými ustálili
dôvod zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a nie ustanovenie
§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku sú nesprávne. V nadväznosti na toto nesprávne
právne posúdenie dôvodu zastavenia exekúcie, odvolací súd rozhodol o trovách exekúcie s
odvolaním sa na skutočnosť, že v prípade zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/
Exekučného poriadku možno rozhodnúť o trovách exekúcie len podľa ustanovenia § 203 ods. 1
Exekučného, avšak jeho aplikácia neprichádza do úvahy, nakoľko na strane oprávneného nie je
dané zavinenie na zastavení exekúcie. Odvolací súd teda nesprávne rozhodol o trovách
exekúcie, keď mal aplikovať ustanovenie § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a zaviazať na
náhradu trov exekúcie oprávnenú resp. potvrdiť vecne správne rozhodnutie súdu prvého
stupňa.
Keďže odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnych záveroch, ktoré za daného
stavu nemožno považovať za správne, zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie
odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, ods. 3 O. s. p. v spojení
s § 243i ods. 2 O. s. p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní,
záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a konania o
mimoriadnom dovolaní (§ 243d ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e :Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. mája 2013
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková