UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. V. W., bývajúceho v W., proti žalovanému Mestu Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A, o náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Košice II sp.zn. 42 C 64/2012, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 27. februára 2014 sp.zn. 2 Co 145/2013 a rozsudku Okresného súdu Košice II zo 14.januára 2013 č.k. 42 C 64/2012- 86, takto
rozhodol:
Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.
Odôvodnenie
Okresný súd Košice II medzitýmnym rozsudkom zo 14. januára 2013 č.k. 42 C 64/2012-86 rozhodol, že nárok žalobcu na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva je daný. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd v súlade s obsahom návrhu a jeho zmenou posúdil tento návrh ako žalobu na plnenie s návrhom na vydanie medzitýmneho rozsudku. Aj keď žalobca neoznačil konkrétnu náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, nepovažoval súd tento nedostatok za prekážku v konaní, lebo mienil vo veci rozhodnúť najprv medzitýmnym rozsudkom. Medzi účastníkmi bol sporný už aj základ nároku, teda otázka, či vzhľadom na ustanovenia zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach o majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, žalobca vôbec má právo na náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva zriadením vecného bremena podľa tohto právneho predpisu. Bolo účelné rozhodnúť najskôr o tomto základe sporu, lebo rozsah náhrady bude závisieť od rozsiahlejšieho dokazovania. Za predčasné súd považoval medzitýmnym rozsudkom ustáliť aj rozsah nehnuteľností, na ktorých viazne vecné bremeno a až po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku bude súd pokračovať v konaní posúdením rozsahu samotného nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu. Z dôvodu hospodárnosti konania preto neodstraňoval vady podania a od žalobcu nepožadoval určenie výšky žalovanej náhrady.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 27. februára 2014 sp.zn. 2 Co 145/2013 potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvého stupňa.
Proti týmto rozsudkom prvostupňového a odvolacieho súdu podal na základe podnetu žalovaného s poukazom na ustanovenie § 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Porušenie zákona videl predovšetkým v tom, že predmetné súdne konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a právoplatné rozhodnutia Okresného súdu Košice II a Krajského súdu v Košiciach spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci. V občianskom súdnom konaní je súd viazaný návrhom na začatie konania, a preto nemôže navrhovateľovi priznať viac, než žiadal v žalobnom petite (§ 79 ods. 1 O.s.p.). Preto v prípade, že sa navrhovateľ domáha svojho nároku žalobou o splnenie povinnosti (§ 80 písm. b/ O.s.p.) a predmetom návrhu na začatie konania je peňažné plnenie, musí byť v návrhu uvedená presná výška peňažnej sumy, ktorú navrhovateľ požaduje, t.j. uplatnený peňažný návrh musí byť konkretizovaný, pokiaľ ide o výšku. Súdu totiž od začiatku konania musí byť jasné, o čom má konať a vecne rozhodnúť. Okrem toho uplatnenou sumou je v konaní a v rozhodovaní viazaný a môže sa od nej odchýliť iba v prípadoch uvedených v § 153 ods. 2 O.s.p. V predmetnej veci zo žaloby žalobcu a súdom pripustenej zmeny žaloby vyplýva, že sa ním žalobca domáha priznania nároku a zaviazania žalovaného tak, že medzitýmnym rozsudkom súd určí, že žalobcovi patrí právo na vydanie náhrady za zriadenie vecného bremena, ktoré viazne na označených pozemkoch - nehnuteľnostiach, a to od 23. marca 2010 do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území a na základe znaleckého dokazovania uloží žalovanému povinnosť vydať náhradu určenú znaleckým dokazovaním pred súdom. V petite návrhu teda žalobca síce uviedol, že žiada uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť náhradu za zriadené vecného bremena, avšak jej rozsah nevyčíslil. Ak predmetom žaloby je peňažné plnenie, ako je tomu aj v tomto prípade, je neuvedenie sumy, zaplatenia ktorej sa žalobca domáha nedostatkom, pre ktorý nemožno v konaní pokračovať. Povinnosťou Okresného súdu Košice II v konaní bolo pokúsiť sa neúplnosť žaloby odstrániť v súlade s ustanovením § 43 ods. 1 O.s.p. a až po odstránení vád žaloby žalobcom (uvedením výšky finančnej náhrady, ktorej sa domáha), mohol súd v konaní pokračovať. Súdy tiež vec nesprávne právne posúdili, a to v otázke odplatnosti vecného bremena zriadeného zákonom č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 66/2009 Z.z.“). Z dôvodovej správy k tomuto zákonu je zrejmé, že jeho cieľom je usporiadať doteraz neusporiadané vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami, ktoré boli delimitované na obce a vyššie územné celky v rámci reformy verejnej správy. Zákon č. 66/2009 Z.z. stanovuje v ustanoveniach § 2 a § 3 spôsob, akým sa to má zrealizovať, pričom v zmysle § 4 ods. 1 zriaďuje k takýmto nevysporiadaným pozemkom v prospech vlastníkov stavieb vecné bremeno, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby. Je zrejmé, že toto vecné bremeno má len dočasný charakter - do majetkoprávneho vysporiadania v zmysle § 2 a 3 zákona č. 66/2009 Z.z., aj keď zákon neurčuje lehotu dokedy sa toto vysporiadanie má uskutočniť. Zákon však v žiadnej svojej časti neuvádza, že vlastníkovi pozemku za takéto dočasné obmedzenie patrí nejaká finančná náhrada. Je preto zrejmé, že zákonodarca toto vecné bremeno zriadil bezodplatne. Táto konštatácia je dôvodná aj s prihliadnutím na platnú právnu úpravu vecných bremien vznikajúcich zo zákona, nakoľko ak zákonodarca má v úmysle z nejakého dôvodu zriadiť vecné bremeno k určitej nehnuteľnosti, výslovne to pri jeho zriadení v ustanovení zákona uvedie (napr. vyjadrením za primeranú náhradu, jednorazovú primeranú náhradu a pod.). Konajúce súdy svoje rozhodnutie odôvodnili s poukazom na ustanovenia čl. 20 ods. 1- 4 Ústavy Slovenskej republiky, resp. § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj citáciu odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 89/2008. Mal za to, že ustanovenie § 151n a ani iné ustanovenia Občianskeho zákonníka neurčujú, či so zriadením vecného bremena a jeho trvaním je spojená povinnosť oprávneného z vecného bremena poskytnúť povinnému nejakú odplatu. Zakladajú len povinnosť znášať primerane náklady na zachovanie a opravy nehnuteľnosti a nie odplatnosť vecného bremena. Preto v danom prípade, kde je žalobca obmedzený pozemnoukomunikáciou vo vlastníctve žalovaného, nie je dosť možné ani určiť o aké náklady by mohlo ísť a pre použitie ustanovenia § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka by bolo ich potrebné presne špecifikovať, čo však nebolo predmetom konania. Potom súdmi priznaná povinnosť zaplatiť finančnú náhradu za vecné bremeno tak vlastne vyznieva ako špecifická forma nájmu, za ktorú však nemožno použiť ustanovenie ani § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka a ani iné jeho ustanovenia o vecných bremenách. Priznaná povinnosť žalovaného zaplatiť finančnú náhradu za vecné bremeno žalobcovi z dôvodov uvedených v súdnych rozhodnutiach, tak nemá oporu v platnej právnej úprave, čo malo za následok nesprávne právne posúdenie veci.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s podaným mimoriadnym dovolaním, ako aj s dôvodmi v ňom uvedenými, keď poukázal na jeho písomné vyhotovenie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.
Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory.
Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku iniciujúceho tento mimoriadny prieskum (viď napríklad rozhodnutia ESĽP vo veci Kutepov a Anikeyenko proti Rusku z roku 2005 a vo veci Tripon proti Rumunsku z roku 2008). Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania ESĽP vo veci Tripon proti Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnuté ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade generálny prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu. ESĽP zásah generálneho prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe generálneho prokurátora. ESĽP v danej veci preto dospel k záveru, že zrušeniedotknutého právoplatného a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.
Plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), zohľadňujúc uvedené závery ESĽP a reagujúc na niektoré prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť, 18. marca 2015 pod sp.zn. PL.z. 3/2015 zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“
Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), oprávnené za splnenia určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať v skutkovo a právne podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie napriek tomu, že mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov.
Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je možné rozumne predpokladať, že ten-ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku.
Vzhľadom na nejednotnosť súdneho rozhodovania, ktorá sa prejavila v zaujímaní odlišných právnych názorov obsiahnutých v rozhodnutiach senátov občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia pri posudzovaní procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, prijali občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu a obchodnoprávne kolégium najvyššieho súdu spoločné zjednocujúce stanovisko k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) ako spoločné stanovisko pod č. 94/2015. Právna veta tohto stanoviska znie: „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“
Predmetné stanovisko vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „nech si každý chráni svoje práva“. Táto zásada zdôrazňuje procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôžemať procesné dôsledky predpokladané v § 243e až § 243j O.s.p.
Dovolací súd s poukazom na hore uvedené dospel k záveru, že v danom prípade prebehlo dvojstupňové konanie, v ktorom mal žalovaný možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležite chránil svoje práva a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalovaný nepodal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu. Nevyužil preto dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotného žalovaného pri včasnej ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného žalovaným.
Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal podnet na mimoriadne dovolanie žalovaný. Žalobca nepodal návrh na priznanie náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní; najvyšší súd mu vzhľadom na to nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.