Najvyšší súd 5M Cdo 25/2012 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: E., s. r. o., Ú., IČO: X., proti povinnému: B. P., bytom B., o vymoženie 5 421,18 eur s prísl., vedenej na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12 Er 352/2010, o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove
z 31. augusta 2011, č. k. 8CoE 71/2011-46 v spojení s uznesením Okresného súdu Prešov
z 30. mája 2011, č. k. 12 Er 352/2010-35, takto
r o z h o d o l :
Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a.
Povinnému trovy konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Prešov uznesením z 30. mája 2011, č. k. 12 Er 352/2010-35 zamietol
žiadosť súdneho exekútora JUDr. R. K. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa vnútroštátneho práva zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 54 ods. 1 veta práva Občianskeho zákonníka sa
nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta
Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka obsahuje príkladný, teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu dopĺňaný
a precizovaný. V tomto výpočte je s účinnosťou od 1. januára 2008 výslovne uvedená aj
neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej 5M Cdo 25/2012
doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej
skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia
zmluvy nenachádzala nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní nie
je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd vychádzal
z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom
úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom
v Slovenskej republike, ako aj v členskom štáte minimálne taký štandard ochrany, aký
stanovuje Smernica Rady 93/13/EHS.
Súd prvého stupňa mal za to, že exekúcia je v danom prípade nedôvodná v celom
rozsahu, nakoľko sa v predmetnej exekučnej veci vymáha plnenie zo štandardnej
formulárovej spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé,
že spotrebiteľ obsah zmluvy nemení, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský
rozsudok (pričom rozhodcovskú zmluvu si spotrebiteľ osobitne nevyjednal), ktorý bol vydaný
na základe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej všetky spory bude rozhodovať Stály
rozhodcovský súd Asociácie bánk v Bratislave, a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku
Rozhodcovského súdu, čím je podľa súdu obmedzené aj právo „slabšej“ zmluvnej strany
domáhať sa ochrany vo veci samej na všeobecnom súde Slovenskej republiky. Ak
rozhodcovská doložka síce umožňuje spotrebiteľovi odstúpiť od rozhodcovskej doložky
v lehote 30 dní odo dňa účinnosti týchto obchodných podmienok alebo do 30 dní odo dňa
uzatvorenia zmluvného vzťahu s bankou, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej
veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže v čase uzatvorenia
spotrebiteľskej zmluvy a nasledujúcich 30 dní náležite naplánovať, sú plne namieste.
Akceptovateľné by bolo, ak by si spotrebiteľ v zmluve osobitne vyjednal právo odmietnuť
rozhodcovskú doložku v určitej primeranej lehote, ktorá by však začala plynúť až po vzniku
sporu medzi ním a dodávateľom potom, čo by ho dodávateľ písomne na takýto spor
upozornil. Dojednaná rozhodcovská doložka dáva iba dodávateľovi oprávnenie obrátiť sa
na vecne a miestne príslušný všeobecný súd v Slovenskej republike, nie však spotrebiteľovi,
čo spôsobuje hrubý nepomer medzi dodávateľom a spotrebiteľom.
Rovnako súd prvého stupňa považoval výkon práv oprávneného podľa predmetnej
rozhodcovskej doložky za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými 5M Cdo 25/2012
mravmi a považoval za dôvodné aplikovať ust. 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Pri závere
o neprijateľnosti zmluvnej podmienky – rozhodcovskej doložky Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ak by sa mal podľa nej vydaný rozhodcovský rozsudok vykonať na návrh
oprávneného, bolo by dôvodné exekučné konanie zastaviť, pretože pri nekalej povahe
rozhodcovskej doložky nie je možné v takomto prípade rozdeliť exekúciu na dovolenú
a nedovolenú podľa práva Európske únie. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá
povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným.
Na základe uvedeného súd prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia zamietol.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove uznesením z 31. augusta 2011, č. k. 8 CoE 71/2011-46 napadnuté uznesenie postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O. s. p. ako
vecne správne potvrdil.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa vo veci v dostatočnom
rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver.
Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič
nezmenilo, osvojil si náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom,
na ktoré v plnom rozsahu odkázal.
Vo vzťahu k námietkam ohľadom nemožnosti aplikácie ust. § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka odvolací súd poznamenal, že aj napriek tomu, že až zákon č. 568/2007 Z. z.
upravil, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, ide o zmluvu spotrebiteľskú. Nemožno totiž opomenúť
existenciu zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Uvedený zákon je vo vzťahu
k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis. Vzhľadom na ust. § 23a uvedeného zákona,
podľa ktorého typovou zmluvou sa rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých
prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
V zmysle ust. § 23a ods. 2 nesmie obsahovať neprimerané podmienky. Za tohto stavu
a za súčasného uplatnenia zásady lex specialis derogat legi generali, sú však všetky
argumenty zo strany dodávateľov v tom smere, že nemôže ísť o spotrebiteľskú zmluvu,
irelevantné.
5M Cdo 25/2012
Odvolací súd poukázal aj na Všeobecné obchodné podmienky T., a. s., podľa ktorých
sa právny predchodca oprávneného a povinný dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto
zmluvy budú riešené v rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na túto dohodu sa dohodli, že
právny predchodca oprávneného je oprávnený vo všetkých sporoch obrátiť sa na vecne alebo
miestne príslušný súd v Slovenskej republike.
Odvolací súd ďalej uviedol, že Občiansky zákonník síce až od 1. januára 2008 v ust.
§ 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie
neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31. decembrom 2007. Občiansky
zákonník účinný do 31. decembra 2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky,
spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má
možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by podľa takejto
doložky sa rozhodcovské konanie začalo na základe žaloby podanej dodávateľom spotrebiteľ
by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať žalobu na všeobecnom
súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž
rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti
štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním podaním žaloby
na rozhodcovskom súde. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami
spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa v ust. § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ust. § 53 Občianskeho
zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho
zákonníka), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú
musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.
Odvolací súd konštatoval, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva
pred nezávislým súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom 5M Cdo 25/2012
na ust. § 53 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu 25. júna 2004, považoval
za neprijateľnú, a preto neplatnú.
Záverom odvolací súd uviedol, že ak dojednanie, ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je pre jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie
exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul.
Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi
zmluvnými stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „ZoRK“) uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o dom, že všetky alebo
niektoré spory, ktoré nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom
vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu
osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 ZoRK),
akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.
Na základe podnetu oprávneného podal proti uvedeným uzneseniam exekučného súdu
a odvolacieho súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky.
Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky obe uznesenia zrušil a vec vrátil exekučnému
súdu na ďalšie konanie. Mimoriadny opravný prostriedok odôvodnil dovolacím dôvodom
podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. tvrdiac, že súdy vec nesprávne posúdili po právnej
stránke, a to v otázke, či môže exekučný súd skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy,
na základe ktorej bol vydaný exekučný titul. Zároveň dôvodil aj dovolacím dôvodom podľa
§ 243f ods. 1 písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p. tvrdiac, že súdy pri skúmaní platnosti
rozhodcovskej zmluvy odňali svojim postupom oprávnenému možnosť konať pred súdom
tým, že nevykonali dôkazy zákonom predpísaným spôsobom a konštatovali skutkový stav,
ktorý nemá oporu vo vykonaní dokazovania.
Generálny prokurátor poukázal na ust. § 21 ods. 1 a ods. 2, § 40 ods. 1, § 43 ods. 1
a § 45 ods. 1 ZoRK a mal za to, že súdy evidentne vychádzali z rozhodnutia Súdneho dvora
Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodríguez Nogueira (C-40/08) o predbežnej otázke (ďalej len „Asturcom“).
Namieta však, že interpretácia tohto rozhodnutia v praxi je nesprávna.
5M Cdo 25/2012
Súdy pri riešení otázky oprávnenosti exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej
zmluvy vychádzajú z nesprávnej interpretácie (v dôsledku nesprávneho prekladu) rozsudku
Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-40/08 zo 6. októbra 2009 vo veci Asturcom, podľa
ktorej uvedené rozhodnutie ukladá exekučnému súdu členského štátu imperatív preskúmať
platnosť rozhodcovskej doložky bez ohľadu na to, či to právna úprava členského štátu
v exekučnom konaní umožňuje alebo vylučuje. Poukázal na to, že slovenský exekučný súd
by bol podľa rozsudku Asturcom povinný vyhodnotiť rozhodcovskú doložku ex offo ako
nekalú podmienku, ak by slovenské procesné právo umožňovalo exekučnému súdu, aby
vyhodnotil rozhodcovskú doložku v rámci exekučného konania ako neplatnú, a to
z hmotnoprávneho dôvodu vyjadreného v slovenskom hmotnom práve. Podľa názoru
generálneho prokurátora však zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplýva
možnosť exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy.
Generálny prokurátor poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktorá zahŕňa pod rozsah skúmania materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu aj otázku
existencie rozhodcovskej zmluvy (3 Cdo 146/2011), keďže zastáva názor, že exekučný súd
musí skúmať, či k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy došlo. Otázka existencie zmluvy (non
negotium) nie je totožná s otázkou platnosti zmluvy (negotium nullum). Slovenský právny
poriadok však neumožňuje exekučnému súdu vykonať takéto posúdenie v rámci exekučného
konania a tým preskúmať vecnú správnosť exekučného titulu a zasiahnuť do princípu res
iudicata.
Generálny prokurátor poukázal, na to, že v judikatúre súdov Slovenskej republiky
nebolo sporné (až do momentu potreby interpretácie smernice 93/13/EHS), že exekučný súd
nemôže preskúmať rozhodcovskú zmluvu, na základe ktorej bol rozhodcovský rozsudok
vydaný a že takéto oprávnenie má výlučne súd vo vyhľadávacom konaní na základe včas
podanej žaloby o preskúmanie rozhodcovského rozsudku. Súdny dvor rozhodujúci vo veci
Asturcom predovšetkým skúmal, či sa v danom prípade nezasiahne do práva garantovaného
v čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktoré
zahŕňa právo, aby konečné rozhodnutie bolo vykonané a nezmeniteľné (res iudicata). Až
po tom, čo Súdny dvor dôsledne zistil, že v španielskom práve existuje procesný
mechanizmus umožňujúci exekučnému súdu skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy ex offo 5M Cdo 25/2012
(pre rozpor s verejným poriadkom) uviedol, že exekučný súd je povinný prihliadnuť aj
na nekalú rozhodcovskú doložku. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v citovanom
rozhodnutí 6 Cdo 1/2012 vôbec nezaoberal základnou a dôležitou otázkou nezmeniteľnosti
konečných rozhodnutí. Takýto prístup znamená pre Slovenskú republiku seriózne riziko
poškodenia práv veriteľa garantovaných Dohovorom.
Generálny prokurátor v ďalšej časti poukázal na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky; ust. § 122 ods. 1, § 123 a § 153 ods. 1 O. s. p. a namietal odňatie možnosti
oprávneného riadne konať pred súdom. Exekučný súd môže v určitých situáciách zisťovať aj
skutkové elementy, na zistenie ktorých je potrebné vykonať dokazovanie. Ak taký prípad
nastane, exekučný súd je povinný vykonať dokazovanie spôsobom predpokladaným ústavou
a právnymi predpismi. Dôkazy musí vykonať na pojednávaní za prítomnosti účastníkov
a poskytnúť im možnosť vyjadriť sa ku každému vykonanému dôkazu.
Za závažné procesné pochybenie spôsobujúce odňatie možnosti oprávnenému konať
pred súdom považuje to, že súdy prijali ako skutkový záver konštatovanie, že „spotrebiteľ
nemal možnosť individuálne dohodnúť a ovplyvniť obsah rozhodcovskej doložky“.
Pre prijatie takéhoto skutkového záveru nebol vykonaný jediný dôkaz a žiaden z účastníkov
sa nevyjadril (netvrdil), či možnosť individuálnej dohody bola alebo nebola spotrebiteľovi
daná. Zo samotného textu písomnej zmluvy podpísanej dodávateľom a spotrebiteľom sa nedá
zistiť, či pred uzavretím zmluvy existovala možnosť individuálnej dohody určitého
zmluvného dojednania. Zo strany exekučného súdu ide preto o klasický príklad prijatia
arbitrárneho skutkového záveru. Nie je prípustné zachádzať v záujme ochrany spotrebiteľa
do bezbrehých extrémov popretím všetkých zásad procesného zisťovania skutkového stavu
a iba na základe zmluvy, podpísanej oboma zmluvnými stranami (bez vyjadrenia sa
zmluvných strán, bez tvrdenia účastníkov konania a bez vykonania dôkazov) a vyvodiť
skutkový záver, že ustanovenia zmluvy neboli individuálne dohodnuté.
Právna úprava, účinná od 1. januára 2008 (teda až po uzavretí zmluvy o úvere)
ustanovuje v § 53 ods. 3 OZ vyvrátiteľnú domnienku, že zmluvné dojednanie nebolo
individuálne, ak dodávateľ nepreukáže opak. Je možné pripustiť, že táto vyvrátiteľná
domnienka bola prijateľným výkladom aj právnej úpravy účinnej pred 1. januárom 2008. 5M Cdo 25/2012
Avšak je neakceptovateľné, aby súd prijal skutkový záver o nemožnosti individuálneho
dojednania bez toho, aby mal dodávateľ možnosť vyjadriť sa k tejto skutkovej otázke
a navrhnúť dôkazy.
Generálny prokurátor poukázal aj na ust. § 93b ods. 1, ods. 2 a ods. 3 zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy o úvere (25. jún 2004) a na ust. § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke
zákonov Slovenskej republiky. Generálny prokurátor mal za to, že opomenutie aplikácie
§ 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a doplnení niektorých zákonov je dostatočným
dôvodom pre prijatie záveru, že konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili. Generálny
prokurátor mal za to, že pri takto špecifickej právnej úprave nemožno aplikovať všeobecné ustanovenia o charaktere individuálneho dojednania zmluvného ustanovenia.
V závere generálny prokurátor namieta aj nesprávnu aplikáciu Smernice Rady č.
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nakoľko
z nej nevyplýva záver, že akákoľvek rozhodcovská doložka medzi dodávateľom
a spotrebiteľom je „nekalou podmienkou“. Rozhodcovská doložka môže byť nekalou
podmienkou iba za predpokladu, že sú splnené všetky kvalifikačné znaky vyjadrené
v Smernici Rady č. 93/13/EHS, no s poukazom na Smernicu Rady č. 93/13/EHS nie je možné
prehodnotiť skutočnosť, že banka mala v danom prípade zákonnú povinnosť predložiť
klientovi pri poskytnutí úveru aj návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.
Oprávnený a povinný sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrili.
Súdny exekútor vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora
s poukázal na ust. § 44 a § 45 Exekučného poriadku uviedol, že nemôže zaujať stanovisko
k obsahu mimoriadneho dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
(§ 10a ods. 3 O. s. p.), po zistení, že mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor
Slovenskej republiky (§ 243g O. s. p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1
a 2 O. s. p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) 5M Cdo 25/2012
v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že
mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nemožno vyhovieť.
Podľa § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a) v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237, b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska z obsahu spisu zrejmé, že medzi
právnym predchodcom oprávneného (T., a. s.) a povinným bola dňa 25. júna 2004 uzavretá zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby.
V záverečných ustanoveniach zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením
pre fyzické osoby sa v bode 7 uvádza, že veriteľ a dlžník sa dohodli, že všetky spory, ktoré
vzniknú z tejto Zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú rozhodované a konečnou platnosťou
v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave,
a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Rozhodnutie
Rozhodcovského súdu bude záväzné pre banku aj pre dlžníka, pričom veriteľ a dlžník sa
zaväzujú v stanovených lehotách splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom náleze.
Toto ustanovenie sa nevzťahuje na spory, ktoré vzniknú z poistnej zmluvy alebo v súvislosti
s ňou. Vo Všeobecných obchodných podmienkach T., a. s., v článku 4.9 Rozhodcovská
doložka a riešenie sporov v bode 4.9.1 sa banka a klient dohodli, že všetky spory, ktoré
vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú
rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským
súdom Asociácie bánk v Bratislave, a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku
Rozhodcovského súdu. Rozhodnutie Rozhodcovského súdu bude záväzné pre banku aj pre
klienta, pričom banka a klient sa zaväzujú v stanovených lehotách splniť všetky povinnosti
uložené v rozhodcovskom náleze.
Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu Najvyšší súd Slovenskej republiky
považuje za správny právny záver o oprávnenosti exekučného súdu skúmať ex offo platnosť
rozhodcovskej doložky dohodnutej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným
v obchodných podmienkach k zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením 5M Cdo 25/2012
pre fyzické osoby z 25. júna 2004, majúcej charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 23a
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom v čase jej uzavretia. Tento
právny záver možno vyvodiť z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení
s princípom ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, vyplývajúcim z právnej
úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa.
V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd je ex offo
povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto
základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný
orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.
Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr.
aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov.
V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal
právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie
za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho
nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté
nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei
iudicata.
V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní ZoRK vylučuje skúmanie (nedostatku)
právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné
rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo
z iného právneho vzťahu.
Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho
vzťahu, ustanovenia ZoRK, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal
nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej
zmluvy (§ 21 ods. 2 ZoRK) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia
rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ ZoRK),
vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto 5M Cdo 25/2012
ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura
scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony
sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než
spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú
zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto
ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné.
Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho
vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 Najvyšší súd Slovenskej
republiky uviedol, že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení ZoRK, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade
zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto
interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv
spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach
založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je
predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života
občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať
základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti
komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že
všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda
bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až
po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky
sa preto nestotožnil s právnym názorom generálneho prokurátora o nemožnosti exekučného
súdu skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy a tým aj právomoc rozhodcovského súdu.
5M Cdo 25/2012
Vady v zmysle § 237 písm. a/ až písm. e/ a písm. g O. s. p. generálny prokurátor
nenamietal a tieto ani v konaní o mimoriadnom dovolaní nevyšli najavo. Generálny
prokurátor však namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia, boli vydané
v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom
stanovených procesných predpokladov pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi
na vykonanie exekúcie. Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medzi
iným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený
exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul
materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule
a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu exekučného
konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2
Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú
činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) - postačujúce je
totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi
zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie
pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania
neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný
prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona) až doručením
upovedomenia o začatí exekúcie.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky námietku generálneho
prokurátora o odňatí možnosti oprávneného riadne konať pred súdom tým, že súdy
nevykonali dôkazy predpísaným spôsobom a konštatovali skutkový stav, ktorý nemá oporu
vo vykonaní dokazovania, za dôvodnú nepovažoval.
Vecnú správnosť dovolaním napadnutých uznesení nebola spôsobilá spochybniť ani 5M Cdo 25/2012
námietka o nesprávnom právnom posúdení veci v otázke samotnej neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky z dôvodu, že podľa § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov povinný nemal povinnosť prijať návrh
rozhodcovskej zmluvy, a že o tejto možnosti mal vedieť. Uvedené ustanovenie nijako
nezbavovalo právneho predchodcu oprávneného povinnosti predložiť povinnému návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že
povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných
sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli
poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov
v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ právny predchodca oprávneného takto nepostupoval, resp.
pokiaľ takýto postup nebol oprávneným doložený listinami pripojenými k návrhu
na exekúciu, súdy správne konštatovali neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská
zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej
autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá
ktorá voľba konkrétne znamená.
Oprávnený sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky
nemohol zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona
neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie
tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa,
podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne
okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach
ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany
spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického
života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti
právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto
neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu
nemôže byť na ujmu.
5M Cdo 25/2012
Z uvedených dôvodov sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotožnil s dôvodmi
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, a preto mimoriadne dovolanie smerujúce
proti uzneseniu krajského súdu a uzneseniu okresného súdu zamietol (§ 243i ods. 2 O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 1 O. s. p.).
Povinnému náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznal, keďže
oprávnený nebol v konaní úspešný a povinný návrh na ich priznanie nepodal a v súvislosti
s týmto konaním mu žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. júna 2013
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová