Najvyšší súd   5M Cdo 25/2012 Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: E., s. r. o., Ú., IČO: X., proti povinnému: B. P., bytom B., o vymoženie 5 421,18 eur s prísl., vedenej na

Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12 Er 352/2010, o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove

z 31. augusta 2011, č. k. 8CoE 71/2011-46 v spojení s uznesením Okresného súdu Prešov

z 30. mája 2011, č. k. 12 Er 352/2010-35, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky   z a m i e t a.

Povinnému trovy konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov uznesením z 30. mája 2011, č. k. 12 Er 352/2010-35 zamietol

žiadosť súdneho exekútora JUDr. R. K. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa vnútroštátneho práva zmluvné podmienky

upravené spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 54 ods. 1 veta práva Občianskeho zákonníka sa

nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka

o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta

Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4

Občianskeho zákonníka obsahuje príkladný, teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu dopĺňaný

a precizovaný. V tomto výpočte je s účinnosťou od 1. januára 2008 výslovne uvedená aj

neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej 5M Cdo 25/2012

doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej

skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia

zmluvy nenachádzala nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej

rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní nie

je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd vychádzal

z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom

úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom

v Slovenskej republike, ako aj v členskom štáte minimálne taký štandard ochrany, aký

stanovuje Smernica Rady 93/13/EHS.

Súd prvého stupňa mal za to, že exekúcia je v danom prípade nedôvodná v celom

rozsahu, nakoľko sa v predmetnej exekučnej veci vymáha plnenie zo štandardnej

formulárovej spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé,

že spotrebiteľ obsah zmluvy nemení, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský

rozsudok (pričom rozhodcovskú zmluvu si spotrebiteľ osobitne nevyjednal), ktorý bol vydaný

na základe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej všetky spory bude rozhodovať Stály

rozhodcovský súd Asociácie bánk v Bratislave, a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku

Rozhodcovského súdu, čím je podľa súdu obmedzené aj právo „slabšej“ zmluvnej strany

domáhať sa ochrany vo veci samej na všeobecnom súde Slovenskej republiky. Ak

rozhodcovská doložka síce umožňuje spotrebiteľovi odstúpiť od rozhodcovskej doložky

v lehote 30 dní odo dňa účinnosti týchto obchodných podmienok alebo do 30 dní odo dňa

uzatvorenia zmluvného vzťahu s bankou, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej

veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže v čase uzatvorenia

spotrebiteľskej zmluvy a nasledujúcich 30 dní náležite naplánovať, sú plne namieste.

Akceptovateľné by bolo, ak by si spotrebiteľ v zmluve osobitne vyjednal právo odmietnuť

rozhodcovskú doložku v určitej primeranej lehote, ktorá by však začala plynúť až po vzniku

sporu medzi ním a dodávateľom potom, čo by ho dodávateľ písomne na takýto spor

upozornil. Dojednaná rozhodcovská doložka dáva iba dodávateľovi oprávnenie obrátiť sa

na vecne a miestne príslušný všeobecný súd v Slovenskej republike, nie však spotrebiteľovi,

čo spôsobuje hrubý nepomer medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

Rovnako súd prvého stupňa považoval výkon práv oprávneného podľa predmetnej

rozhodcovskej doložky za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými 5M Cdo 25/2012

mravmi a považoval za dôvodné aplikovať ust. 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Pri závere

o neprijateľnosti zmluvnej podmienky – rozhodcovskej doložky Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru, ak by sa mal podľa nej vydaný rozhodcovský rozsudok vykonať na návrh

oprávneného, bolo by dôvodné exekučné konanie zastaviť, pretože pri nekalej povahe

rozhodcovskej doložky nie je možné v takomto prípade rozdeliť exekúciu na dovolenú

a nedovolenú podľa práva Európske únie. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá

povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným.

Na základe uvedeného súd prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia zamietol.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove uznesením z 31. augusta 2011, č. k. 8 CoE 71/2011-46 napadnuté uznesenie postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O. s. p. ako

vecne správne potvrdil.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa vo veci v dostatočnom

rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver.

Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič

nezmenilo, osvojil si náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom,

na ktoré v plnom rozsahu odkázal.

Vo vzťahu k námietkam ohľadom nemožnosti aplikácie ust. § 52 až § 54 Občianskeho

zákonníka odvolací súd poznamenal, že aj napriek tomu, že až zákon č. 568/2007 Z. z.

upravil, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú

uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, ide o zmluvu spotrebiteľskú. Nemožno totiž opomenúť

existenciu zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Uvedený zákon je vo vzťahu

k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis. Vzhľadom na ust. § 23a uvedeného zákona,

podľa ktorého typovou zmluvou sa rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých

prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

V zmysle ust. § 23a ods. 2 nesmie obsahovať neprimerané podmienky. Za tohto stavu

a za súčasného uplatnenia zásady lex specialis derogat legi generali, sú však všetky

argumenty zo strany dodávateľov v tom smere, že nemôže ísť o spotrebiteľskú zmluvu,

irelevantné.

5M Cdo 25/2012

Odvolací súd poukázal aj na Všeobecné obchodné podmienky T., a. s., podľa ktorých

sa právny predchodca oprávneného a povinný dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto

zmluvy budú riešené v rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na túto dohodu sa dohodli, že

právny predchodca oprávneného je oprávnený vo všetkých sporoch obrátiť sa na vecne alebo

miestne príslušný súd v Slovenskej republike.

Odvolací súd ďalej uviedol, že Občiansky zákonník síce až od 1. januára 2008 v ust.

§ 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej

rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne

v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie

neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31. decembrom 2007. Občiansky

zákonník účinný do 31. decembra 2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky,

spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má

možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by podľa takejto

doložky sa rozhodcovské konanie začalo na základe žaloby podanej dodávateľom spotrebiteľ

by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať žalobu na všeobecnom

súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž

rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti

štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním podaním žaloby

na rozhodcovskom súde. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami

spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa v ust. § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ust. § 53 Občianskeho

zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho

zákonníka), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú

musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Odvolací súd konštatoval, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva

pred nezávislým súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom 5M Cdo 25/2012

na ust. § 53 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu 25. júna 2004, považoval

za neprijateľnú, a preto neplatnú.

Záverom odvolací súd uviedol, že ak dojednanie, ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť

podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je pre jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie

exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul.

Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi

zmluvnými stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom

konaní (ďalej len „ZoRK“) uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o dom, že všetky alebo

niektoré spory, ktoré nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom

vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu

osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 ZoRK),

akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.

Na základe podnetu oprávneného podal proti uvedeným uzneseniam exekučného súdu

a odvolacieho súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky.

Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky obe uznesenia zrušil a vec vrátil exekučnému

súdu na ďalšie konanie. Mimoriadny opravný prostriedok odôvodnil dovolacím dôvodom

podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. tvrdiac, že súdy vec nesprávne posúdili po právnej

stránke, a to v otázke, či môže exekučný súd skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy,

na základe ktorej bol vydaný exekučný titul. Zároveň dôvodil aj dovolacím dôvodom podľa

§ 243f ods. 1 písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p. tvrdiac, že súdy pri skúmaní platnosti

rozhodcovskej zmluvy odňali svojim postupom oprávnenému možnosť konať pred súdom

tým, že nevykonali dôkazy zákonom predpísaným spôsobom a konštatovali skutkový stav,

ktorý nemá oporu vo vykonaní dokazovania.

Generálny prokurátor poukázal na ust. § 21 ods. 1 a ods. 2, § 40 ods. 1, § 43 ods. 1

a § 45 ods. 1 ZoRK a mal za to, že súdy evidentne vychádzali z rozhodnutia Súdneho dvora

Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodríguez Nogueira (C-40/08) o predbežnej otázke (ďalej len „Asturcom“).

Namieta však, že interpretácia tohto rozhodnutia v praxi je nesprávna.

5M Cdo 25/2012

Súdy pri riešení otázky oprávnenosti exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej

zmluvy vychádzajú z nesprávnej interpretácie (v dôsledku nesprávneho prekladu) rozsudku

Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-40/08 zo 6. októbra 2009 vo veci Asturcom, podľa

ktorej uvedené rozhodnutie ukladá exekučnému súdu členského štátu imperatív preskúmať

platnosť rozhodcovskej doložky bez ohľadu na to, či to právna úprava členského štátu

v exekučnom konaní umožňuje alebo vylučuje. Poukázal na to, že slovenský exekučný súd

by bol podľa rozsudku Asturcom povinný vyhodnotiť rozhodcovskú doložku ex offo ako

nekalú podmienku, ak by slovenské procesné právo umožňovalo exekučnému súdu, aby

vyhodnotil rozhodcovskú doložku v rámci exekučného konania ako neplatnú, a to

z hmotnoprávneho dôvodu vyjadreného v slovenskom hmotnom práve. Podľa názoru

generálneho prokurátora však zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplýva

možnosť exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy.

Generálny prokurátor poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktorá zahŕňa pod rozsah skúmania materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu aj otázku

existencie rozhodcovskej zmluvy (3 Cdo 146/2011), keďže zastáva názor, že exekučný súd

musí skúmať, či k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy došlo. Otázka existencie zmluvy (non

negotium) nie je totožná s otázkou platnosti zmluvy (negotium nullum). Slovenský právny

poriadok však neumožňuje exekučnému súdu vykonať takéto posúdenie v rámci exekučného

konania a tým preskúmať vecnú správnosť exekučného titulu a zasiahnuť do princípu res

iudicata.

Generálny prokurátor poukázal, na to, že v judikatúre súdov Slovenskej republiky

nebolo sporné (až do momentu potreby interpretácie smernice 93/13/EHS), že exekučný súd

nemôže preskúmať rozhodcovskú zmluvu, na základe ktorej bol rozhodcovský rozsudok

vydaný a že takéto oprávnenie má výlučne súd vo vyhľadávacom konaní na základe včas

podanej žaloby o preskúmanie rozhodcovského rozsudku. Súdny dvor rozhodujúci vo veci

Asturcom predovšetkým skúmal, či sa v danom prípade nezasiahne do práva garantovaného

v čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktoré

zahŕňa právo, aby konečné rozhodnutie bolo vykonané a nezmeniteľné (res iudicata). Až

po tom, čo Súdny dvor dôsledne zistil, že v španielskom práve existuje procesný

mechanizmus umožňujúci exekučnému súdu skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy ex offo 5M Cdo 25/2012

(pre rozpor s verejným poriadkom) uviedol, že exekučný súd je povinný prihliadnuť aj

na nekalú rozhodcovskú doložku. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v citovanom

rozhodnutí 6 Cdo 1/2012 vôbec nezaoberal základnou a dôležitou otázkou nezmeniteľnosti

konečných rozhodnutí. Takýto prístup znamená pre Slovenskú republiku seriózne riziko

poškodenia práv veriteľa garantovaných Dohovorom.

Generálny prokurátor v ďalšej časti poukázal na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky; ust. § 122 ods. 1, § 123 a § 153 ods. 1 O. s. p. a namietal odňatie možnosti

oprávneného riadne konať pred súdom. Exekučný súd môže v určitých situáciách zisťovať aj

skutkové elementy, na zistenie ktorých je potrebné vykonať dokazovanie. Ak taký prípad

nastane, exekučný súd je povinný vykonať dokazovanie spôsobom predpokladaným ústavou

a právnymi predpismi. Dôkazy musí vykonať na pojednávaní za prítomnosti účastníkov

a poskytnúť im možnosť vyjadriť sa ku každému vykonanému dôkazu.

Za závažné procesné pochybenie spôsobujúce odňatie možnosti oprávnenému konať

pred súdom považuje to, že súdy prijali ako skutkový záver konštatovanie, že „spotrebiteľ

nemal možnosť individuálne dohodnúť a ovplyvniť obsah rozhodcovskej doložky“.

Pre prijatie takéhoto skutkového záveru nebol vykonaný jediný dôkaz a žiaden z účastníkov

sa nevyjadril (netvrdil), či možnosť individuálnej dohody bola alebo nebola spotrebiteľovi

daná. Zo samotného textu písomnej zmluvy podpísanej dodávateľom a spotrebiteľom sa nedá

zistiť, či pred uzavretím zmluvy existovala možnosť individuálnej dohody určitého

zmluvného dojednania. Zo strany exekučného súdu ide preto o klasický príklad prijatia

arbitrárneho skutkového záveru. Nie je prípustné zachádzať v záujme ochrany spotrebiteľa

do bezbrehých extrémov popretím všetkých zásad procesného zisťovania skutkového stavu

a iba na základe zmluvy, podpísanej oboma zmluvnými stranami (bez vyjadrenia sa

zmluvných strán, bez tvrdenia účastníkov konania a bez vykonania dôkazov) a vyvodiť

skutkový záver, že ustanovenia zmluvy neboli individuálne dohodnuté.

Právna úprava, účinná od 1. januára 2008 (teda až po uzavretí zmluvy o úvere)

ustanovuje v § 53 ods. 3 OZ vyvrátiteľnú domnienku, že zmluvné dojednanie nebolo

individuálne, ak dodávateľ nepreukáže opak. Je možné pripustiť, že táto vyvrátiteľná

domnienka bola prijateľným výkladom aj právnej úpravy účinnej pred 1. januárom 2008. 5M Cdo 25/2012

Avšak je neakceptovateľné, aby súd prijal skutkový záver o nemožnosti individuálneho

dojednania bez toho, aby mal dodávateľ možnosť vyjadriť sa k tejto skutkovej otázke

a navrhnúť dôkazy.

Generálny prokurátor poukázal aj na ust. § 93b ods. 1, ods. 2 a ods. 3 zákona č.

483/2001 Z. z. o bankách a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu

uzavretia zmluvy o úvere (25. jún 2004) a na ust. § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke

zákonov Slovenskej republiky. Generálny prokurátor mal za to, že opomenutie aplikácie

§ 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a doplnení niektorých zákonov je dostatočným

dôvodom pre prijatie záveru, že konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili. Generálny

prokurátor mal za to, že pri takto špecifickej právnej úprave nemožno aplikovať všeobecné ustanovenia o charaktere individuálneho dojednania zmluvného ustanovenia.

V závere generálny prokurátor namieta aj nesprávnu aplikáciu Smernice Rady č.

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nakoľko

z nej nevyplýva záver, že akákoľvek rozhodcovská doložka medzi dodávateľom

a spotrebiteľom je „nekalou podmienkou“. Rozhodcovská doložka môže byť nekalou

podmienkou iba za predpokladu, že sú splnené všetky kvalifikačné znaky vyjadrené

v Smernici Rady č. 93/13/EHS, no s poukazom na Smernicu Rady č. 93/13/EHS nie je možné

prehodnotiť skutočnosť, že banka mala v danom prípade zákonnú povinnosť predložiť

klientovi pri poskytnutí úveru aj návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.

Oprávnený a povinný sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrili.

Súdny exekútor vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora

s poukázal na ust. § 44 a § 45 Exekučného poriadku uviedol, že nemôže zaujať stanovisko

k obsahu mimoriadneho dovolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní

(§ 10a ods. 3 O. s. p.), po zistení, že mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor

Slovenskej republiky (§ 243g O. s. p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1

a 2 O. s. p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) 5M Cdo 25/2012

v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že

mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nemožno vyhovieť.

Podľa § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a) v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 237, b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska z obsahu spisu zrejmé, že medzi

právnym predchodcom oprávneného (T., a. s.) a povinným bola dňa 25. júna 2004 uzavretá zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby.

V záverečných ustanoveniach zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením

pre fyzické osoby sa v bode 7 uvádza, že veriteľ a dlžník sa dohodli, že všetky spory, ktoré

vzniknú z tejto Zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú rozhodované a konečnou platnosťou

v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave,

a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Rozhodnutie

Rozhodcovského súdu   bude záväzné pre banku aj pre dlžníka, pričom veriteľ a dlžník sa

zaväzujú v stanovených lehotách splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom náleze.

Toto ustanovenie sa nevzťahuje na spory, ktoré vzniknú z poistnej zmluvy alebo v súvislosti

s ňou. Vo Všeobecných obchodných podmienkach T., a. s., v článku 4.9 Rozhodcovská

doložka a riešenie sporov v bode 4.9.1 sa banka a klient dohodli, že všetky spory, ktoré

vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú

rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským

súdom Asociácie bánk v Bratislave, a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku

Rozhodcovského súdu. Rozhodnutie Rozhodcovského súdu bude záväzné pre banku aj pre

klienta, pričom banka a klient sa zaväzujú v stanovených lehotách splniť všetky povinnosti

uložené v rozhodcovskom náleze.

Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu Najvyšší súd Slovenskej republiky

považuje za správny právny záver o oprávnenosti exekučného súdu skúmať ex offo platnosť

rozhodcovskej doložky dohodnutej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným

v obchodných podmienkach k zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením 5M Cdo 25/2012

pre fyzické osoby z 25. júna 2004, majúcej charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 23a

zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom v čase jej uzavretia. Tento

právny záver možno vyvodiť z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení

s princípom ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, vyplývajúcim z právnej

úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa.

V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd je ex offo

povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto

základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd

nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný

orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.

Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr.

aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov.

V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal

právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie

za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho

nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán

nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté

nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei

iudicata.

V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní ZoRK vylučuje skúmanie (nedostatku)

právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné

rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo

z iného právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho

vzťahu, ustanovenia ZoRK, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal

nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej

zmluvy (§ 21 ods. 2 ZoRK) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia

rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ ZoRK),

vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto 5M Cdo 25/2012

ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura

scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony

sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než

spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú

zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto

ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 Najvyšší súd Slovenskej

republiky uviedol, že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje

dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení ZoRK, je exekučný súd oprávnený

a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade

zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto

interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods.

2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv

spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach

založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je

predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života

občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať

základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti

komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že

všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda

bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až

po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky

sa preto nestotožnil s právnym názorom generálneho prokurátora o nemožnosti exekučného

súdu skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy a tým aj právomoc rozhodcovského súdu.

5M Cdo 25/2012

Vady v zmysle § 237 písm. a/ až písm. e/ a písm. g O. s. p. generálny prokurátor

nenamietal a tieto ani v konaní o mimoriadnom dovolaní nevyšli najavo. Generálny

prokurátor však namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia, boli vydané

v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom

stanovených procesných predpokladov pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi

na vykonanie exekúcie. Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh

na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medzi

iným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený

exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul

materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule

a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu exekučného

konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo

návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú

činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) - postačujúce je

totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi

zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie

pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania

neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný

prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona) až doručením

upovedomenia o začatí exekúcie.  

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky námietku generálneho

prokurátora o odňatí možnosti oprávneného riadne konať pred súdom tým, že súdy

nevykonali dôkazy predpísaným spôsobom a konštatovali skutkový stav, ktorý nemá oporu

vo vykonaní dokazovania, za dôvodnú nepovažoval.

Vecnú správnosť dovolaním napadnutých uznesení nebola spôsobilá spochybniť ani 5M Cdo 25/2012

námietka o nesprávnom právnom posúdení veci v otázke samotnej neprijateľnosti

rozhodcovskej doložky z dôvodu, že podľa § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách

a o zmene a doplnení niektorých zákonov povinný nemal povinnosť prijať návrh

rozhodcovskej zmluvy, a že o tejto možnosti mal vedieť. Uvedené ustanovenie nijako

nezbavovalo právneho predchodcu oprávneného povinnosti predložiť povinnému návrh

na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že

povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných

sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli

poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov

v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ právny predchodca oprávneného takto nepostupoval, resp.

pokiaľ takýto postup nebol oprávneným doložený listinami pripojenými k návrhu

na exekúciu, súdy správne konštatovali neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská

zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej

autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa

vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá

ktorá voľba konkrétne znamená.

Oprávnený sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky

nemohol zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona

neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie

tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa,

podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech

spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne

okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach

ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany

spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického

života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti

právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto

neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu

nemôže byť na ujmu.

5M Cdo 25/2012

Z uvedených dôvodov sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotožnil s dôvodmi

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, a preto mimoriadne dovolanie smerujúce

proti uzneseniu krajského súdu a uzneseniu okresného súdu zamietol (§ 243i ods. 2 O. s. p.

v spojení s § 243b ods. 1 O. s. p.).

Povinnému náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznal, keďže

oprávnený nebol v konaní úspešný a povinný návrh na ich priznanie nepodal a v súvislosti

s týmto konaním mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie   prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. júna 2013  

  JUDr. Darina Ličková, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová