Najvyšší súd   5 M Cdo 20/2009 Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci   žalobcu T., IČO: X. proti žalovanému R. P., t.č. na neznámom mieste, zastúpenému opatrovníkom Mgr. R. Š., o zaplatenie 452,10 €, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde   Trenčín pod sp.zn. 27 C

50/2008, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti

rozsudku Okresného súdu Trenčín z 2. apríla 2009 č. k. 27 C 50/2008-58, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Trenčín z   2. apríla 2009 č.k. 27 C 50/2008-58   z r u š u j e   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

  Okresný súd   Trenčín   rozsudkom z 2. apríla 2009 č.k. 27 C 50/2008-58 zaviazal

žalovaného zaplatiť žalobcovi čiastku 452,10 € s 20 % úrokom z omeškania z tejto čiastky

ročne od 27. februára 2004 do zaplatenia a trovy konania 186,41 €, všetko do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. Z faktúr č. X., č. X., č. X.

a č. X. za poskytnuté verejné telekomunikačné služby zo žalovaného M., ktoré mu žalobca

poskytuje na základe zmluvy o pripojení a dodatku „V.“ uzavretými medzi účastníkmi dňa 3.

februára 2003, mal za preukázané, že za fakturačné obdobia od 8. októbra 2003 do 7. februára

2004 žalovaný nezaplatil žalobcovi cenu

za poskytnuté služby úhrnom vo výške 120,16 €. Podľa zmluvy o pripojení, ktorej

neoddeliteľnou súčasťou je i dodatok „V.“ uzavretou v súlade so zák. č. 195/2000 Z.z.

o telekomunikáciách a to bodu 2 písm. b/ dodatku sa užívateľ zaviazal platiť včas za cenu

služieb podľa zvoleného programu služieb. Žalovaný doposiaľ neuhradil ani časť ceny

za poskytnuté služby a preto mu žalobca následne vypojil SIM kartu. Pre tento prípad si

účastníci v zmluve, resp. jej dodatku „V.“, dohodli, že žalovaný zaplatí žalobcovi zmluvnú 5 M Cdo 20/2009

pokutu vo výške 331,94 €. Preto popri nároku na zaplatenie ceny za poskytnuté služby súd

žalobcovi priznal i nárok na zmluvnú pokutu. Súd prvého stupňa vznesenú námietku

premlčania zo strany žalovaného vyhodnotil v zmysle záväzného právneho názoru

odvolacieho súdu ako účelovú a právne irelevantnú. Vzhľadom k tomu, že žalovaný je

od 27. februára 2004 v omeškaní so zaplatením svojho peňažného záväzku, žalobcovi vzniklo

popri práve na zaplatenie istiny i právo na zaplatenie úroku z omeškania v zmluve dohodnutej

vo výške 20% ročne. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal na základe podnetu opatrovníka

žalovaného s poukazom na ustanovenie § 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/

O.s.p. mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý navrhol

napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

Nesúhlasil s právnym názorom, že nárok žalobcu nie je premlčaný, pretože vzťah medzi

žalobcom a žalovaným vzhľadom na obsah zmluvy (Všeobecné podmienky čl. 15.3)

upravujúcej voľbu Obchodného zákonníka na časť vzťahov, posúdil ako obchodnoprávny

a aplikoval naň ustanovenia Obchodného zákonníka, podľa ktorých je premlčacia doba

4-ročná. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným bolo potrebné posúdiť ako vzťah

občianskoprávny a aplikovať naň ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na to,

že zmluva o pripojení vymedzená v § 43 zák. č. 610/2003 Z.z. o elektronických

komunikáciách a pred 1. januárom 2004 v zák. č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách je

svojím charakterom občianskoprávnou zmluvou, hoci v Občianskom zákonníku nie je

výslovne upravená ako spotrebiteľská zmluva. Vzťah medzi Občianskym zákonníkom

a zákonom o elektronických komunikáciách, resp. zákonom o telekomunikáciách má povahu

všeobecného predpisu (lex generalis) a osobitného predpisu (lex specialis). Pretože

v osobitných predpisoch nie je upravený inštitút premlčania, na plynutie premlčacej lehoty je

potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Mimoriadny dovolateľ bol preto

toho názoru, že zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 3. februára 2003, ktorej

súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytovania verejnej mobilnej siete, spĺňala znaky

typovej zmluvy podľa zákona o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase jej podpisu.

Osobitne zdôraznil, že jednou z charakteristických čŕt spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú

obsahovať neprimeranú podmienku, t. j. ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z ustanovení § 879e

ods. 3, 4 v spojení s § 53 a § 54 zák. č. 150/2004 Z.z., ktorým sa s účinnosťou od 1. apríla

2004 zmenil a doplnil Občiansky zákonník vyplýva, že ak účastníci spotrebiteľských zmlúv 5 M Cdo 20/2009

(nemusia byť tak pomenované, ak spĺňajú ich charakter) nedali tieto zmluvy do 3 mesiacov

od nadobudnutia účinnosti zákona č. 150/2004 Z.z. do súladu s uvedenými ustanoveniami,

považujú sa tieto zmluvy zo zákona za absolútne neplatné (ex tunc). Žalobca bol preto

povinný uzavretú spotrebiteľskú zmluvu v zákonnej lehote zosúladiť so zákonom tak, aby

neobsahovala neprimeranú – neprijateľnú podmienku uvádzanú vo všeobecných podmienkach

o uplatnení Obchodného zákonníka (napríklad aj vo vzťahu k premlčaniu). S uplatnením

Obchodného zákonníka (§ 387) je spojená dlhšia 4 ročná premlčacia doba než podľa § 101

Občianskeho zákonníka (3 ročná premlčacia doba) a možnosť dojednania vyššieho úroku

z omeškania (rozpor aj s dobrými mravmi), ale napríklad aj iná zodpovednosť pri náhrade

škody. Preto príslušné ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy (Všeobecné podmienky – čl. 15.3),

upravujúce voľbu Obchodného zákonníka na časť vzťahov, keď zmluvnou stranou je občan –

nepodnikateľ – spotrebiteľ, majú vo vzťahu k dĺžke premlčacej doby a vo vzťahu k výške

úroku z omeškania charakter neprijateľnej podmienky nielen v zmysle § 23a ods. 1,2 zák.

č. 634/1992 Zb. platného v čase uzavretia zmluvy účastníkmi, ale aj podľa § 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka. Ak teda súd neposúdil vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako

spotrebiteľskú zmluvu, vec nesprávne právne posúdil.

Žalobca vo svojom vyjadrení navrhol konanie o mimoriadnom dovolaní zastaviť z dôvodu, že aj na konanie o mimoriadnom dovolaní je potrebné použiť analógiu právnej

úpravy prípustnosti podania dovolania uvedenú v § 238 ods. 5 O.s.p. pri tzv. bagateľných

sporoch, nakoľko v opačnom prípade by sa obchádzal účel právnej úpravy, keď

prostredníctvom inštitútu mimoriadneho dovolania by sa tieto spory aj naďalej prejednávali

v mimoriadnom dovolacom konaní. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 MCdo 7/2006. Bol toho právneho názoru, že dohoda

o voľbe Obchodného zákonníka, ktorá je obsahom Zmluvy o pripojení ako aj Všeobecných

podmienok, je plne v súlade s platnou právnou úpravou, keď sa nejedná o neprijateľnú

podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko takéto dojednanie

nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. V prípade premlčania

aj zákazníkovi plynie rovnaká oproti Občianskemu zákonníku výhodnejšia premlčacia lehota

napr. na uplatňovanie zodpovednosti za škody a pod. Voľba Obchodného zákonníka

na základe dohody nie je právnym poriadkom nijako výslovne obmedzená a to ani

v Obchodnom zákonníku a ani v ustanoveniach o spotrebiteľských zmluvách v Občianskom

zákonníku.

5 M Cdo 20/2009

Opatrovníčka žalovaného sa v celom rozsahu stotožnila s mimoriadnym dovolaním

generálneho prokurátora a navrhla mu vyhovieť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok  

(§ 243g O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.

V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací

súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne

sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania,

pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i

ods. 2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom či súdom nesprávne obsadeným). V dovolacom konaní nevyšla najavo žiadna

z týchto vád.  

K námietke žalobkyne obsiahnutej vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu týkajúcej

sa procesnej neprípustnosti mimoriadneho dovolania z dôvodu, že v konaní ide o tzv.

bagateľný spor je treba uviesť, že procesné predpoklady pre podanie mimoriadneho dovolania

sú upravené v § 243e ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia platí, že ak generálny prokurátor 5 M Cdo 20/2009

na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby

poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon

(§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických

osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Tieto

predpoklady musia byť dané v čase podania mimoriadneho dovolania. Jeho procesnú

prípustnosť ale nevylučuje skutočnosť, že v konaní sa jedná o tzv. bagateľný spor.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na to, že mimoriadne dovolanie je

upravené v štvrtej hlave, štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku. Toto systematické

zaradenie je výrazom osobitosti tohto inštitútu ako mimoriadneho opravného prostriedku

v občianskom súdnom konaní, prostredníctvom ktorého právna úprava pripúšťa prelomenie

právoplatnosti súdnych rozhodnutí, t.j. "prelomenie" ich záväznosti a zásadnej

nezmeniteľnosti. Ak totiž je súdne rozhodnutie právoplatné, ale nie je vecne správne, vzniká

rozpor medzi požiadavkou na jeho stabilitu a požiadavkou na jeho vecnú správnosť. Tento

rozpor možno odstrániť iba použitím mimoriadneho opravného prostriedku.

Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia

vyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť

súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú

také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom

procese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho

opravného prostriedku; majú charakter narušenia princípov spravodlivého procesu

a v konečnom dôsledku by znamenali odopretie práva na súdnu ochranu v duchu čl. 46 ods. 1

ústavy v súvislosti aj s podstatným (závažným) porušením práv účastníkov konania, ktorých

ťažisko je v čl. 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky. Z toho vyplýva výnimočnosť použitia

mimoriadneho opravného prostriedku a jeho aplikácia len vo veciach, v ktorých sa súdne

rozhodnutie dostalo do rozporu s oprávnenými záujmami alebo právami účastníkov konania,

ďalších osôb, ktoré sú priamo dotknuté obsahom výroku súdneho rozhodnutia, prípadne

takými osobami, ktoré mali byť účastníkmi konania, ale z dôvodu pochybenia súdu sa nimi

nestali.

Uvedené skutočnosti mala na zreteli už samotná právna úprava, keď osobitným

spôsobom upravila podmienky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku, jeho 5 M Cdo 20/2009

predmet, lehotu a náležitosti. Predmet mimoriadneho dovolania právna úprava vymedzuje

pozitívne, keď v ustanovení § 243f ods. 1 O.s.p. uvádza, ktoré rozhodnutia (za podmienok

uvedených v § 243e)   možno   napadnúť   mimoriadnym   dovolaním. Negatívne vymedzuje

predmet mimoriadneho dovolania v druhom odseku tohto zákonného ustanovenia, keď

uvádza, že mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa

rozhodlo: a) vo veciach upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých

zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo

o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi

dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení, b) o podmienkach

konania, o zastavení alebo o prerušení konania, alebo ktorými sa upravuje vedenie konania,

c) o dovolaní alebo o mimoriadnom dovolaní. Zo znenia ustanovenia § 243f O.s.p. (najmä

z negatívneho vymedzenia predmetu mimoriadneho dovolania) nemožno vyvodiť záver

o tom, že právoplatný rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým sa rozhodlo v tzv. bagateľnom

spore nie je spôsobilým predmetom mimoriadneho dovolania. Rovnako ustanovenie § 243e

ods. 1, ani žiadne iné procesné ustanovenie a napokon ani žiadny iný právny predpis

neobmedzuje generálneho prokurátora v tom smere, aby uplatnenie tohto mimoriadneho

opravného prostriedku bolo vylúčené v tzv. bagateľných sporoch. I keď je mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora mimoriadnym opravným prostriedkom, výnimočnosť jeho

použitia nemožno zabezpečiť analogickým rozšírením dôvodov jeho neprípustnosti nad rámec

dôvodov vyplývajúcich priamo z právnej úpravy (viď obdobne Stanovisko

občianskoprávneho kolégia NS SR uverejnené pod č. 36/2008 Zbierky rozhodnutí a stanovísk

súdov Slovenskej republiky). Námietka žalobkyne, že mimoriadne dovolanie podal generálny

prokurátor v rozpore s § 243e ods. 1 O.s.p., je z týchto dôvodov neopodstatnená.  

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní vytýka napadnutému rozhodnutiu, že

spočíva v nesprávnom právnom posúdení (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery. V danom prípade je dôvodná námietka mimoriadneho dovolateľa

o nesprávnom právnom posúdení vecí.

5 M Cdo 20/2009

Je nepochybné, že predmetom konania je zaplatenie faktúr za poskytnuté

telekomunikačné služby zo žalovaného M. na základe zmluvy o pripojení a dodatku zo dňa 3.

februára 2003 a to faktúry č. X. zo dňa 8. novembra 2003, splatnou 28. novembra 2003,

faktúry č. X. zo dňa 8. decembra 2003 splatnou 29. decembra 2003, faktúry č. X. zo dňa 8.

januára 2004, splatnou 27. januára 2004 a faktúry č. X. splatnou 8. februára 2004, ako aj

zmluvnej pokuty. Základnou otázkou pre právne posúdenie veci bolo, vzhľadom k vznesenej

námietke premlčania

zo strany žalovaného, posúdiť, či v prejednávanom spore ide o obchodnoprávny vzťah

(4 ročná premlčacia doba upravená v Obchodnom zákonníku), alebo občianskoprávny vzťah

(3 ročná premlčacia doba upravená v Občianskom zákonníku). Súd prvého stupňa po tom, ako

bolo jeho predchádzajúce zamietajúce rozhodnutie zrušené druhostupňovým súdom, viazaný

záväzným právnym názorom odvolacieho súdu o tom, že účastníci konania si dohodli použitie

celého Obchodného zákonníka na všetky oblasti ich vzťahu, ktoré nie sú inak upravené

všeobecnými podmienkami alebo osobitným zákonom o telekomunikáciách, aplikoval na vec

Obchodný zákonník. Uvedený právny názor však nie je vecne správny.

Z ustanovenia § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, platného

a účinného v čase uzatvorenia zmluvy účastníkmi konania vyplýva, že typovou zmluvou sa

podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je

obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Z odseku 2

uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že typová zmluva nesmie obsahovať tu

špecifikované neprimerané podmienky, ako aj podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými

mravmi. Preto je správny záver mimoriadneho dovolateľa o tom, že zmluva o pripojení

vymedzená v ustanovení § 43 zák. č. 195/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov

a od 31. decembra 2003 v § 43 zák. č. 610/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, je svojím

charakterom občianskoprávnou zmluvou, hoci v Občianskom zákonníku nie je výslovne ako

spotrebiteľská zmluva upravená.

  Vzťah medzi Občianskym zákonníkom a zákonom č. 195/200 Z.z. v znení neskorších

predpisov, ako aj zák. č. 610/2003 Z.z. má povahu vzťahu všeobecného predpisu (lex

generalis) a osobitného predpisu (lex specialis). Z dôvodu, že v osobitných predpisoch nie je

upravený inštitút premlčania, na plynutie premlčacej doby je potrebné aplikovať ustanovenia

Občianskeho zákonníka (§ 100 a nasledujúce).

5 M Cdo 20/2009

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na tú skutočnosť, že zmluva uzavretá

účastníkmi konania dňa 3. februára 2003, ktorej súčasťou boli aj Všeobecné podmienky

poskytovania verejnej mobilnej siete, spĺňala všetky znaky typovej zmluvy podľa zákona

o ochrane spotrebiteľa, platného a účinného v čase jej uzatvorenia. Osobitne je potrebné

zdôrazniť, že jednou z charakteristických čŕt spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať

neprimeranú podmienku, t. j. ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Za neprijateľnú podmienku je

potrebné považovať aj podmienku, uvádzanú vo Všeobecných podmienkach poskytovania

verejnej mobilnej siete o uplatnení Obchodného zákona aj vo vzťahu k premlčaniu, keďže

spotrebiteľ ju nemá možnosť ovplyvniť a spôsobuje jeho menej priaznivejšie postavenie.

S uplatnením Obchodného zákonníka je spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba

v porovnaní s Občianskym zákonníkom (trojročná premlčacia doba).

V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že so vstupom Slovenskej republiky

do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka zák. č.

150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1. apríla 2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia

o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až   § 60). Uvedená právna úprava má základ v Smernici

Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Podľa prechodných a záverečných ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla 2004

(§ 897f ods. 3) spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona

a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj

s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona

do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami

§ 53, 54 a 57 tohto zákona podľa odseku 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa

nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Spotrebiteľ má právo odstúpiť od spotrebiteľskej

zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch, ktorá nie je podľa odseku 3

daná do súladu s ustanovením § 55 ods. 1 tohto zákona, ak ide o náležitosti zmluvy, a to

do troch mesiacov po uplynutí lehoty podľa odseku 3 (§ 879f ods. 4 uvedeného zákona). 5 M Cdo 20/2009

Podľa § 53 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať

ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Z ustanovenia § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zmluvné podmienky

upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech

spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon

priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu

spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Na základe vyššie uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

generálny prokurátor opodstatnene namieta, že rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý

na prejednávaný prípad aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka a to predovšetkým

na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného, spočíva na nesprávnom právnom

posúdení vec.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov napadnuté rozhodnutie zrušil

a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie s tým, že v tomto uznesení vyslovený

právny názor je pre súd záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a konania

o mimoriadnom dovolaní (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243d ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. januára 2011

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová