Najvyšší súd 5 M Cdo 13/2010 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. M. D., bývajúceho v B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou K.K., s.r.o., so sídlom v B., v mene a na účet
ktorej koná JUDr. K. K., proti žalovaným 1/ Slovenskej republike - Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky Banská Bystrica, pracovisko Bratislava, so sídlom v Bratislave,
Ševčenkova č. 32, 2/ Slovenskej republike - Ministerstvo financií Slovenskej republiky,
so sídlom v Bratislave, Štefanovičova č. 5, 3/ Slovenskej republike - Daňový úrad
Bratislava I, so sídlom v Bratislave, Radlinského č. 37, o náhradu škody, vedenej
na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 16 C 38/2007, v konaní o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 30. júna 2009 sp. zn. 5 Co 190/2009 a rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 18. februára
2009 č.k. 16 C 38/2007-184, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Okresného súdu
Bratislava V z 18. februára 2009 č.k. 16 C 38/2007-184 vo výroku o povinnosti žalovanej 2/
zaplatiť žalobcovi 4 473 112,35 € spolu s úrokom z omeškania 8,5 % od 14. júla 2007
do zaplatenia a náhradu trov konania 89 139,35 € a rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 30. júna 2009 sp. zn. 5 Co 190/2009 v potvrdzujúcom výroku o povinnosti žalovanej 2/
zaplatiť žalobcovi 4 473 112,35 € spolu s úrokom z omeškania 8,5 % od 14. júla 2007
do zaplatenia a náhradu trov konania 89 139,35 € a vec v zrušenom rozsahu vracia
Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou doručenou súdu 13. marca 2007 sa žalobca proti žalovaným 1/ až 3/ domáhal
náhrady škody 137 224 443,64 Sk z dôvodu – opakovaného nevykonania úkonu registrácie
a nevydania osvedčenia o registrácii za platiteľa dane z pridanej hodnoty obchodnej
spoločnosti I., s.r.o. (ďalej tiež obchodná spoločnosť) v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 5 M Cdo 13/2010
289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (prípad tzv. povinnej registrácie) na základe žiadosti
z 15. januára 2003 (predpísanom tlačive Ministerstva financií SR). Správca dane
nerešpektoval zákonnú povinnosť registrovať obchodnú spoločnosť I., s.r.o. za platiteľa dane
z pridanej hodnoty (tiež DPH), v dôsledku čoho jej vznikla nemožnosť nárokovať si odpočet
dane z pridanej hodnoty vo výške 19 734 770 Sk od momentu porušenia zákona do
odstránenia protiprávneho stavu (od 1. februára 2003 do 30. septembra 2003) – vydania
osvedčenia o registrácii. Obchodnej spoločnosti vznikla priama škoda
24 987 446,47 Sk (19 734 770,80 Sk skrátením práva na vydanie odpočtu DPH, 1 973 477 Sk
zvýšenia dane uloženej správcom dane, 163 771,30 Sk úrok z odkladu platenia zvýšenia dane,
2 451 598,29 Sk úroky z omeškania platené obchodnou spoločnosťou pre nedostatok
finančných prostriedkov, 664 829,08 Sk náklady na právne zastúpenie obchodnej spoločnosti)
a ušlý zisk 112 236 997,17 Sk súvisiaci s podnikateľským projektom - obchodný dom
nábytku A. v Bratislave a stratou pri predaji žalobcovho obchodného podielu v spoločnosti I.,
s.r.o. Ministerstvo financií Slovenskej republiky nesprávny úradný postup konštatovalo
v konaní o prešetrení postupu správcu dane č. MF/5721/2004-91, o čom bola obchodná
spoločnosť vyrozumená listom z 24. septembra 2004. Obchodná spoločnosť žiadosťou z 23. marca 2006 požiadala Ministerstvo financií SR o prerokovanie nároku na náhradu škody
v zmysle § 18 zákona č. 58/1969 Zb.; ministerstvo žiadosť neprerokovalo, a považovalo ju za
vybavenú. Obchodná spoločnosť postúpila všetky svoje nároky titulom náhrady škody
žalobcovi.
Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 18. februára 2009 č.k. 16 C 38/2007-184 uložil
žalovanej 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4 473 112,35 € spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8,5 % od 14. júla 2007 až do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 89 139,35 €,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia; žalobu v časti náhrady škody v sume 84 047,39 € a voči žalovaným 1/ a 3/ žalobu zamietol. Zistil skutkový stav, podľa ktorého
spoločnosť I., s.r.o. podala dňa 15. januára 2003, 28. februára 2003 a 29. mája 2003 žiadosti,
kde deklarovala, že splnila všetky zákonné podmienky, ktoré musí osoba podliehajúca dani
splniť podľa ustanovenia § 4 ods. 1 (vtedy) platného zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty (ďalej tiež „zákona“). Správca dane vydal 31. januára 2003 rozhodnutie č.
600/3100/9845/03, 25. marca 2003 rozhodnutie č. 600/420/30391/03 a 16. júla 2003
rozhodnutie č. 600/420/95723/03, ktorými nevyhovel žiadostiam spol. I., s.r.o. o registráciu
za platiteľa DPH v zmysle ustanovenia § 4 ods. 4 vyššie cit. zákona. Až na základe štvrtej
žiadosti I., s.r.o. z 20. augusta 2003 správca dane rešpektoval ustanovenie § 4 ods. 1 zákona, 5 M Cdo 13/2010
vykonal registráciu a vydal osvedčenie o registrácii. Následne spoločnosť I., s.r.o. podala za
obdobie prvého zdaňovacieho obdobia – október 2003 daňové priznanie, v ktorom si uplatnila
svoje právo na odpočet dane ako keby bola registrovaným platiteľom DPH od 1. februára
2003. Správca dane odmietol právo I., s.r.o. na odpočet – vykonal daňovú kontrolu a svojím
rozhodnutím z 8. marca 2004 rozhodnutím č. 600/342/47550/04 Zech. Vlk. konštatoval
neexistenciu registrácie za obdobie od 1. februára 2003 až do 30. septembra 2003, neuznal
vykonaný nadmerný odpočet dane vo výške 19 734 770 Sk, ale len vo výške 2 499 038 Sk
a platobným výmerom z 9. marca 2004 č. 600/342/47551/04/Vlk, Zech. jej uložil zvýšenie
dane vo výške 1 973 477 Sk. Rozhodnutia správcu dane č. 600/3100/9845/03 z 31. marca
2003 č. 600/420/30391/03 z 25. marca 2003 a č. 600/420/95723/03 zo 6. júla 2003 (ďalej
registračné rozhodnutia) o odmietnutí registrácie za platiteľa DPH napadla spoločnosť I.,
s.r.o. opravnými prostriedkami, návrhom na vydanie protestu prokurátora i sťažnosťou
podanou Daňovému riaditeľstvu SR. Daňové riaditeľstvo SR svojím rozhodnutím
z 25. augusta 2004 uznalo sťažnosť za opodstatnenú. Daňové riaditeľstvo SR v rozhodnutí
skonštatovalo, že registračné rozhodnutia správcu dane „postrádajú“ konkrétne dôvody prečo
nebol daňový subjekt zaregistrovaný, čím došlo k porušeniu § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov.
Zo strany Daňového úradu Bratislava I došlo k stavu vecí preukazujúceho porušenie zákona o správe daní a interných predpisov, t.j. postup Daňového úradu Bratislava I nebol pri
vydávaní registračných rozhodnutí v súlade so zákonom o správe daní. Okresná prokuratúra
Bratislava I vydala voči registračným rozhodnutiam protesty prokurátora č. Pd 3008/05
z 18. mája 2005, č. Pd 3009/05 z 18. mája 2005 a č. Pd 2063/04 z 18. mája 2005, ktoré
správca dane nerešpektoval. Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutiami č. 1/222/6016-
43754/2005/991031 z 11. júla 2005, č. 1/22/60153753/2005/991031 z 11. júla 2005
a č. 1/222/6014-43751/2005/991031 z 11. júla 2005 protestom prokurátora nevyhovelo.
Ministerstvo financií SR rozhodnutiami: č. MF/22299/1/2005, č. MF/22299/2/2005
a č. MF/22299/3/2005 všetky zo 17. októbra 2005 zrušilo vyššie uvedené rozhodnutia
Daňového riaditeľstva o nevyhovení protestu prokurátora a následne Daňové riaditeľstvo SR
rozhodnutiami č. 1/222/12011-84695/2005/991031 z 25. novembra 2005, č. I/222/12010-
84694/2005/991031 z 3. novembra 2005, č. 1/222/12012-84693/2005/991031 z 23. novembra
2005 zrušilo registračné rozhodnutia. Pri rozhodovaní o štvrtej registrácii postupoval Daňový
úrad Bratislava I v súlade s platnými predpismi (§ 4 ods. 1 zákona) a spoločnosti I., s.r.o. na
základe žiadosti z 20. augusta 2003 vydal osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty
16. septembra 2003 a pridelil spoločnosti príslušné DIČ. Pri rozhodovaní súd prvého stupňa 5 M Cdo 13/2010
vychádzal z ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 420 ods. 1 a § 442 ods. 1) a zákona č.
58/1969 Zb. (§ 9 ods. 1, § 18 ods. 1 a 2, § 22 ods. 1 a § 25). Uviedol, že v prípade
nesprávneho úradného postupu ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou
nesúvisí. Nie je však vylúčené, aby škoda, za ktorú štát podľa zákona zodpovedá, bola
spôsobená aj nesprávnym úradným postupom uskutočňovaným v rámci rozhodovacej
činnosti, pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy
o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho
obsahu neodrazia. Z tohto pohľadu je nesprávnym úradným postupom súvisiacim
s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie či vydanie nezákonného rozhodnutia, ak malo byť
v súlade s uvedenými pravidlami správne vydané či vydané v stanovenej lehote, prípadne iná
nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Na základe vykonaného
dokazovania, vychádzajúc z princípov právneho štátu i článku 38 Listiny základných práv
a slobôd (princípu právnej istoty a predvídateľnosti postupu orgánov verejnej moci) mal súd
prvého stupňa za preukázané porušenie práva obchodnej spoločnosti na prerokovanie veci bez
zbytočného odkladu, jej riadne zaregistrovanie za platiteľa DPH a nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie od 1. februára 2003 do 30. septembra 2003.
Konaním žalovaného 3/ (Daňového úradu Bratislava I) došlo k porušeniu zákona č. 289/1995
Z.z. nerešpektovaním ustanovenia § 4 ods. 1 zákona a svojvoľným prekvalifikovaním
žiadosti o registráciu podľa § 4 ods. 4 zákona, bezdôvodným odmietnutím registrácie
za platiteľa DPH, čím došlo v priamej príčinnej súvislosti k vzniku škody. Porušením zákona
došlo k odňatiu zákonnej možnosti vykonať uplatnenie odpočtu v čase, kedy na toto
uplatnenie vznikol nárok z plnení dodávateľských faktúr. Celkovo vznikla týmto konaním
správcu dane obchodnej spoločnosti škoda 4 791 937,14 € (priama škoda a ušlý zisk), ktorá
je vyčíslená a špecifikovaná v znaleckom posudku znalkyne Doc. Ing. A. H. PhD. Predmetná
škoda bola spôsobená v priamej súvislostí s vydaním nezákonných rozhodnutí č.
600/3100/9845/03 z 31. januára 2003, č. 600/420/30391/03 z 25. marca 2003
a č. 600/420/95723/03 zo dňa 16. júla 2003, a to tak, že v dôsledku ich vydania si spoločnosť
I., s.r.o. nemohla uplatniť odpočet dane z pridanej hodnoty, čím sa zmenšil jej majetok.
Nezákonnosť vyššie uvedených rozhodnutí bola definitívne vyriešená rozhodnutím Daňového
riaditeľstva SR č. 1/222/12012-84693/2005/991031-r z 23. novembra 2005, ktorým bolo
zrušené rozhodnutie č. 600/3100/9845/03 z 31. januára 2003; rozhodnutím Daňového
riaditeľstva SR č. 1/222/12011-84695/2005/991031-r z 25. novembra 2005, ktorým bolo
zrušené rozhodnutie č. 600/420/30391/03 z 25. marca 2003 a rozhodnutím Daňového
riaditeľstva SR č. 1/222/12010-84694/2005/991031-r z 23. novembra 2005, ktorým bolo 5 M Cdo 13/2010
zrušené rozhodnutie č. 600/420/95723/03 zo 16. júla 2003. Zákon č. 289/1995 Z.z. o dani
z pridanej hodnoty v ustanovení § 1 uvádza, že osoba podliehajúca dani je platiteľom odo dňa
registrácie. O registrácii vydá správca dane osvedčenie. Zákon vo vzťahu k registrácii zároveň
pripúšťa len jednu platnú registráciu, nepozná možnosť spätnej registrácie daňovníka
za platiteľa a ani zrušenie platnej registrácie (§ 43 zákona o dani z pridanej hodnoty) z dôvodu
predchádzajúceho porušenia zákona pri zamietnutej registrácii. Obchodná spoločnosť
si náhradu škody uplatnila na príslušnom ústrednom orgáne, Ministerstve financií Slovenskej
republiky 23. marca 2006 (§ 18 zákona č. 58/1969 Zb.), ktoré však žiadosti nevyhovelo.
Zmluvou o postúpení pohľadávky zo 14. apríla 2006 spoločnosť I., s.r.o. postúpila
pohľadávku tvoriacu predmet konania na žalobcu. Vzhľadom na uvedené súd žalovanú 2/
zaviazal na náhradu škody vo výške 4 473 112,35 €; žalobu voči žalovaným 1/ a 3/ zamietol,
„nakoľko sa jednalo o nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup, čo je
zodpovednosťou osobitného druhu upravenou zákonom č. 58/1969 Zb., kde je pasívne
legitimovaný len žalovaný 2/ ako ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej
správy (§ 3 ods. 1 písm. a/, d/, § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.)“. Súd považoval návrh
za dôvodný aj vzhľadom na omisívne konanie žalovaných vo vzťahu k možným námietkam
voči znaleckému posudku. Vo zvyšku náhrady škody súd žalobu zamietol s poukazom
na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 11/2005 z 26. októbra 2006, v ktorom
bol konštatovaný správny postup správcu (v súlade s § 44 ods. 3 zákona č. 289/1995 Z.z.)
pri zvýšení dane v sume 1 973 477 Sk rozhodnutím č. 600/342/47551/Vlk.Zech zo dňa
9. marca 2004. Súd žalobu zamietol v časti úroku z odkladu plnenia zvýšenia dane v sume
162 771,30 Sk a v časti 395 763,20 Sk ako dane odpočítanej z faktúry č. 2003100001, ktorá
podľa znaleckého posudku nespadá do sporného obdobia. Námietku o miestnej príslušnosti
nepovažoval za dôvodnú, nakoľko žalovaná 2/ ju nevzniesla pri prvom úkone a preto konajúci
súd je na konanie miestne príslušný (§ 84 a 105 ods. 1 O.s.p.). Ako nedôvodnú vyhodnotil
i námietku premlčania vznesenú žalovanou 2/ s odôvodnením, že: „... navrhovateľ mohol
nárok uplatniť najskôr 25.11.2005, kedy bolo právoplatne rozhodnuté Daňovým riaditeľstvom
SR rozhodnutím č. I/222/12011-84695/2005/991031-r zo dňa 25.11.2005, ktoré zrušilo
Rozhodnutie č. 600/3100/9845/03 zo dňa 31. januára 2003. Premlčacia lehota by teda
uplynula v danom prípade najskôr dňa 23.11. 2008“. Nevyhovel ani námietke, že v dôsledku
odpisovania nehnuteľného majetku žalobcovi nevznikla škoda s poukazom na znalecký
posudok, kde žalobca bez ohľadu na to musel majetok predať, nakoľko sa dostal do platobnej
neschopnosti. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
5 M Cdo 13/2010
Na odvolanie žalovanej 2/ Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 30. júna 2009 sp. zn.
5 Co 190/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo vzťahu
k žalovanej 2/ ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil; žalobcovi nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca vyvodzuje
vznik škody od porušenia zákonnej povinnosti správcu dane zaregistrovať obchodnú
spoločnosť za platiteľa dane z pridanej hodnoty a vydať mu osvedčenie o registrácií pre túto
daň, keď správca dane (Daňový úrad Bratislava I) vo viacerých prípadoch nerešpektoval
ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, neskúmal zákonné
dôvody pre registráciu, ale naopak vykonal miestne zisťovanie podľa zákona irelevantne,
nepreveril čo preveriť mal, a to, čo mu zákon prikazoval – vykonať registráciu a odovzdať
osvedčenie o registrácií, nevykonal. Ak správny orgán nepostupoval v súlade so zákonnými
ustanoveniami upravujúcimi pravidlá jeho postupu, jedná sa o nesprávny úradný postup
za ktorý štát zodpovedá v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Skutočnosť, že v rámci
nesprávneho úradného postupu došlo aj k vydaniu viacerých nezákonných rozhodnutí, ktoré
boli neskôr zrušené....., nie je z pohľadu zodpovednosti štátu skutočnosťou relevantnou, keď
vydanie všetkých neskôr zrušených rozhodnutí bolo len jedným z výsledkov či následkov
nesprávneho úradného postupu. Pri skúmaní príčinnej súvislosti nesprávneho úradného postupu a škody je potrebné rozlišovať skutočnosti, ktoré podľa práva nastať mali ale
nenastali od skutočností, ktoré síce nastať mohli, avšak subjekty práva nemali právnu
povinnosť ich privodiť. V prípade, ak skutočnosti, ktoré nastať mali, nenastali, ide o stav
v rozpore s právom a právny poriadok na tento stav spravidla viaže právne dôsledky.
Uzavrel, že porušenie zákona správcom dane a jeho nesprávny postup pri plnení jeho úloh
vyplývajúcich zo zákona vyplýva aj z listu Ministerstva financií Slovenskej republiky
z 24. septembra 2004 č. MF/5721/2004-91, ktoré viedli v priamej príčinnej súvislosti k vzniku
škody. V tejto súvislosti neobstojí námietka žalovaného ohľadne čiastočného či neúplného
prerokovania nároku žalobcu s ústredným orgánom pred podaním návrhu na súd, keď
v prípade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nebol na uvedené povinný (§ 9
ods. 1 veta prvá zákona č. 58/1969 Zb.). K námietke miestnej príslušnosti konajúceho súdu
prvého stupňa odvolací súd uviedol, že neobstojí s poukazom na § 11 ods. 1, § 84 a § 85
ods. 3 O.s.p., v zmysle ktorých je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého nastala
skutočnosť zakladajúca uplatnené právo na náhradu škody a tým je aj sídlo žalovanej 3/.
Navyše, žalovaná 2/ si neuplatnila námietku pri prvom úkone, ktorý jej patril, a to
vo vyjadrení k návrhu zo dňa 13. júna 2007. K námietke žalovaného, že žalobca
si neoprávnene odpočítal 14 % daň vo výške 19 734 770 Sk (viažucu sa k cene stavebných 5 M Cdo 13/2010
prác, služieb od dodávateľov v období od 1.1.2003 do 30.9.2003, čo vyplýva najmä
z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 11/2005) odvolací súd uviedol, že ten
pri rozhodovaní o zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky
neskúmal skutkový stav z pohľadu teraz uplatneného nároku na náhradu škody pre nesprávny
úradný postup správcu dane a keby správca postupoval v súlade so zákonom a zaregistroval
by spoločnosť, nebol by dôvod na nepriznanie nadmerného odpočtu dane ani jej zvýšenia
o 10 % (čo vyplýva zo znaleckého posudku - odpovede č. 18). K námietke premlčania
odvolací súd uviedol, že ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. vychádza z toho, že
právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Nadobudnutie vedomosti o škode predstavuje zistenie poškodeného
o majetkovej ujme v konkrétnej výške, a tiež to, kto za ňu zodpovedá. V tomto prípade bolo
vedomie poškodeného v takom stave, že až do 13. júla 2004 sa žalobca (resp. jeho právny
predchodca) domáhal nápravy v konaniach o vrátenie nadmerného odpočtu v rámci predpisov
o správe daní a nemohol do tohto dátumu subjektívne vedieť, že ide o škodu v zmysle
definície škody obsiahnutej v Občianskom zákonníku, teda nemohol vedieť, že mu nebude
nadmerný odpočet vrátený, pretože situáciu stále vnímal ako nevrátený nadmerný odpočet
zo strany žalovaného 1/, ktorý riešil v rámci správneho – daňového konania. Škodou v zmysle
občianskoprávnych predpisov sa stali nároky žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu
až vtedy, keď bolo zrejmé, že je právoplatne príslušným orgánom rozhodnuté, že nadmerný
odpočet dane z pridanej hodnoty definitívne v rámci daňovo-správneho konania vrátený
nebude, že ho nedostane, pretože tento nárok bol zamietnutý orgánmi daňovej správy. Najskôr
v tomto momente mohol žalobca subjektívne dospieť k jasnému záveru, že je definitívne
poškodený nevrátením nadmerného odpočtu a že môže uplatniť nárok na náhradu škody ako
majetkovej ujmy vymožiteľnej vo forme súdneho konania. Vedomosť o tom, kto za škodu
zodpovedá nadobudol poškodený až 17. októbra 2005, kedy Ministerstvo financií Slovenskej
republiky zrušilo registračné rozhodnutia a potvrdilo ich nezákonnosť. V dôvodoch
ministerstvo uznalo, že správca dane porušil práva I., s.r.o. aj tým, že v rozpore so zákonom
a nesprávnym úradným postupom prekvalifikoval žiadosť I., s.r.o. na dobrovoľnú z § 4 ods. 1
vtedy platného zákona na § 4 ods. 4, a to bez toho, že by vyvrátil nárok na povinnú registráciu
a vydal o tom rozhodnutia, ktorým nesprávnym postupom porušil zákon. Ministerstvo teda
potvrdilo to, čo dovtedy správca dane tvrdo celý čas popieral a prečo vlastne celý spor
vznikol. V tomto momente bolo subjektívne jasné, že išlo o nezákonne vydané registračné
rozhodnutia, ktoré boli vydané správcom dane v rámci nesprávneho úradného postupu a že je
možné žalovať žalovaného 2/ titulom zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 5 M Cdo 13/2010
58/1969 Zb. Z vyššie uvedeného odvolací súd nepovažoval námietku o premlčaní práva na
náhradu škody za dôvodnú. V ďalšom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a obmedzil sa na konštatovanie správnosti
dôvodov (§ 219 ods. 2 O.s.p.). O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
s použitím § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe podnetu žalovanej 2/ podal proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa v jeho
potvrdenej časti (o povinnosti žalovanej 2/ zaplatiť žalobcovi 4 473 112,35 € s príslušenstvom
a náhradou trov konania 89 139,35 €) mimoriadne dovolanie. Navrhol rozhodnutia
v napadnutej časti zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvého na ďalšie konanie
z dôvodu, že tieto v dovolaním napadnutej časti spočívajú na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 234e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Poukázal na nesprávne
závery súdov ohľadne otázky ušlého zisku, pre priznanie ktorého neboli naplnené
predpoklady pre vznik škody a príčinnej súvislosti podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.
Žalobca si uplatnil ušlý zisk ako originálny veriteľ, kde súdny znalec vyčíslil jeho výšku ako
rozdiel medzi očakávaným ziskom žalobcu z jeho obchodného podielu ako spoločníka
spoločnosti a cenou, za ktorú žalobca obchodný podiel predal. Pritom spoločnosť aj po predaji
obchodného podielu podnikala a dosahovala zisky. Preto je nesprávny výklad (interpretácia)
ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., že ak štát spôsobí škodu obchodnej spoločnosti,
potom aj pokles trhovej hodnoty obchodného podielu spoločníka tejto spoločnosti je škodou
spôsobenou v priamej súvislosti s nezákonným rozhodnutím alebo postupom.
Vo všeobecnosti platí, že ak škodca zodpovedá za škodu obchodnej spoločnosti, potom bez
ďalšieho nie je daná jeho zodpovednosť a pokles hodnoty majetkových účastí spoločníkov,
ak spoločnosti vznikne škoda a spoločnosť pokračuje vo svojej činnosti, škodu vymáha
spoločnosť. Ak je škoda vymožiteľná, hodnota podielu spoločníka nie je dotknutá. Ak je
škoda nevymožiteľná z dôvodov na strane škodcu, potom je síce hodnota podielu spoločníka
dotknutá, avšak konštruovaním priameho nároku spoločníka voči škodcovi by nápravu aj tak
nebolo možné zjednať. Ak spoločnosti vznikne škoda do takej miery, že nemôže pokračovať
v ďalšej činnosti, potom pohľadávku z ušlého zisku pre ukončenie činnosti vymáha
na škodcovi spoločnosť, hoci v štádiu likvidácie alebo konkurzu. Ak je nárok na ušlý zisk
dôvodný a vymožiteľný, potom sa spoločník z výsledku likvidácie uspokojí rovnako, ako
by sa uspokojil zo zisku, ktorý by spoločnosť získala, ak by škoda nenastala. Nárok žalobcu
na zaplatenie ušlého zisku je nedôvodný, nakoľko predpoklady vyžadované v ustanovení § 1 5 M Cdo 13/2010
ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to vznik škody a príčinná súvislosť, nie sú splnené. To, že sa
žalobca rozhodol predať za kúpnu cenu 3 732 405 Sk obchodný podiel v spoločnosti, ktorá
mala (podľa jeho tvrdenia – ak by nepokračovala v činnosti) pohľadávku voči štátu na úhradu
ušlého zisku cca stodvadsať miliónov slovenských korún, nie je v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Okrem iného z odôvodnení
rozsudkov nie je jednoznačné, ktorý subjekt ušlý zisk utrpel (či spoločnosť alebo žalobca),
odôvodnenia sú nezrozumiteľné a protichodné (viď strana 2 ods. 1 rozsudku súdu prvého
stupňa, strana 15 ods. 3 rozsudku odvolacieho súdu). Správny význam slovného spojenia
„dozvedieť sa o škode“ v ustanovení § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je ten, že poškodený
sa dozvie o škode dňom, kedy nadobudne vedomosť o relevantných skutočnostiach, bez
ohľadu na to, či poškodený (ne)má subjektívnu vedomosť o právnom význame týchto
skutočností, teda či vie relevantné skutočnosti správne právne posúdiť. Poškodenému vznikla
škoda z dôvodu, že nemohol uplatniť odpočet DPH za služby v období od 1. februára 2003
do 31. septembra 2003, pretože v tomto období nebol registrovaným platcom DPH. O škode
zodpovedajúcej výške odpočtu DPH sa poškodený dozvedel najneskôr do konca uvedeného
obdobia. Poškodený, potom čo bol zaregistrovaný za platcu DPH od 1. septembra 2003 uplatnil si v prvom daňovom priznaní aj odpočet DPH za spätné obdobie za prijaté služby,
hoci právny poriadok to neumožňoval. Poškodený v dôsledku svojho právneho omylu
postupoval spôsobom, ktorý nebol určený na dosiahnutie nápravy. Deň 13. júl 2004 nemá pre vyhodnotenie vedomosti poškodeného o škode právny význam. Poškodený sa o nesprávnom
úradnom postupe dozvie vtedy, keď zistí, že bol určitý úradný postup vykonaný. To, či je
vykonaný úradný postup potrebné vyhodnotiť ako „nesprávny“, je otázka právna. Netreba,
aby nesprávnosť úradného postupu deklaroval orgán verejnej moci. Súd posudzuje
nesprávnosť úradného postupu ako otázku predbežnú. Rovnako súdy nesprávne vyložili § 22
ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko začiatok plynutia premlčacej lehoty viazali
na vedomosť poškodeného o vykonaní nesprávneho úradného postupu ako aj na vedomosť,
kto za škodu zodpovedá. Podľa citovaného ustanovenia je pri škode spôsobenej nesprávnym
úradným postupom iba jediné kritérium pre začatie plynutia premlčacej lehoty, a to vedomosť
poškodeného o škode. Zistenie zodpovednostného subjektu pritom nie je pre začatie plynutia
premlčacej lehoty relevantné (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 22. apríla 2004
sp. zn. 25 Cdo 754/2003). Podaním z 30. augusta 2010 generálny prokurátor Slovenskej
republiky v zmysle § 93 ods. 3 O.s.p. navrhol prostredníctvom súdu, aby spoločnosť R. sa
dovolacieho konania zúčastnila ako vedľajší účastník na strane žalobcu z dôvodu získania
pohľadávky jej postúpením.
5 M Cdo 13/2010
Žalovaná 2/ sa stotožnila s dôvodmi uvedenými v mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
(§10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor
Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 a 2
O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a
ods. 3 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. a § 242
ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je opodstatnené.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania,
ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako boli v mimoriadnom dovolaní
označené, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá
veta O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil
sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na posúdenie dovolacích dôvodov uvedených
výslovne v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ale
sa zaoberal aj otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vždy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval 5 M Cdo 13/2010
senát. V konaní o mimoriadnom dovolaní bola zistenia existencia vady konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva.
Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia judikatúra
Ústavného súdu Slovenskej republiky kvalifikuje za nezlučiteľnú s obsahom práv zaručených
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej tiež „dohovor“) považujúc ju za vadu konania
zakladajúcu prípustnosť i dôvodnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (napr. Ústavný
súd Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 198/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ak
súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu
(I. ÚS 4/94).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou
ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele 5 M Cdo 13/2010
druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať
sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré
je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza
aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu
nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“,
princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu
sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup
súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné
považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva
na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému
a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva)
slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno
opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie
súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu.
Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere
obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto
prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje
ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo
účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej 5 M Cdo 13/2010
ochrany (napr. III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06). Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve
na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje
rozhodnutie na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym
okolnostiam prerokúvanej veci (III. ÚS 305/08). Právo účastníka súdneho konania na riadne
odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p.;
obdobne tomu je aj v prípade uznesení (§ 167 ods. 2 O.s.p.). Jeho účelom je predovšetkým
doložiť správnosť rozhodnutia; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu
pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod
na to, aké má byť odôvodnenie rozhodnutia. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozhodnutia
sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov
a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými
sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočností, ktoré mal preukázané, a právne posúdenie
zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Ak súd svoj právny
záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok zostáva nepreskúmateľný.
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je posudzované so zreteľom na konkrétny
prípad (porovnaj napr. Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997), avšak musí
zodpovedať požiadavkám zakotveným v § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.
Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý
argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje
sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;
Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Generálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní mimo iného
namietal správnosť právnych záverov odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa z hľadiska
určenia toho, od kedy v prejednávanej veci začala plynúť premlčacia doba na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom a aké skutočnosti ju spôsobujú (súd prvého
stupňa za začiatok plynutia premlčacej doby považoval 25. november 2005, kedy Daňové 5 M Cdo 13/2010
riaditeľstvo Slovenskej republiky zrušilo rozhodnutie správcu dane o zamietnutí žiadosti
o registráciu; odvolací súd za rozhodujúci považoval 17. október 2005, kedy ministerstvo
financií konštatovalo nesprávnosť úradného postupu správcu dane a 13. júl 2004, kedy
sa poškodený dozvedel o škode, t.j. definitívne sa dozvedel, že mu v daňovom konaní nebude
vrátený nadmerný odpočet DPH). Nesprávnosť právneho posúdenia veci vyvodzoval z toho,
ako súdy posúdil otázku „vedomosti poškodeného o škode“, s ktorou sa podľa jeho názoru
mal spájať začiatok plynutia premlčacej doby. Vychádzal z toho, že poškodený
sa o nesprávnom úradnom postupe dozvie vtedy, keď zistí, že bol určitý úradný postup
vykonaný; nie je potrebné, aby otázku nesprávneho úradného postupu deklaroval orgán
verejnej moci; nevyžaduje sa ani vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá.
O škode sa poškodený dozvedel najneskôr do konca obdobia (od 1. februára 2003
do 31. marca 2003), kedy si nemohol uplatniť odpočet DPH, pretože v tomto období nebol
registrovaným platiteľom DPH.
Na tomto mieste treba uviesť, že ak bola v súdnom konaní vznesená námietka
premlčania voči žalovanej pohľadávke, z hľadiska procesnej ekonómie ďalšieho postupu v konaní sa súd prioritne zaoberá jej zodpovedaním, až následne pristupuje k riešeniu ďalších
otázok (napr. o výške nároku a pod.), pokiaľ sa mu námietka premlčania nejaví byť dôvodná.
Obsah žaloby (jej body A až D) skutkovo vymedzuje uplatnený nárok na náhradu
škody „nevykonaním povinnej registrácie daňového subjektu za platiteľa dane z pridanej
hodnoty podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty nevydaním
osvedčenia o registrácii s uvedením daňového identifikačného čísla (DIČ) v období
od 1. februára 2003 do 30. septembra 2003, v dôsledku čoho daňový subjekt nemal možnosť
požiadať správcu dane o vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, keď
na základe neskoršej registrácie a podaného daňového priznania k dani z pridanej hodnoty
(za mesiac október 2003) nemal zákonný nárok na vrátenie nadmerného odpočtu (pokiaľ ide
o poskytnuté služby). Posúdenie toho, či žalobou uplatnený nárok bol spôsobený nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, žalobca ponechal súdu (viď podanie
žalobcu z 25. februára 2008 č.l. 100-102 spisu). Neskôr v konaní výslovne uviedol, že nárok
na náhradu škody si uplatňuje tak titulom nezákonného rozhodnutia, ako aj titulom
nesprávneho úradného postupu (viď podanie žalobcu z 31. marca 2008 - č.l. 122 spisu alebo
podanie žalobcu z 12. februára 2009 - č.l. 163 spisu) „bez toho, aby sám bližšie špecifikoval
konkrétne nezákonný postup, resp. konkrétne nezákonné rozhodnutie vo vzťahu 5 M Cdo 13/2010
ku konkrétnej škode. Je totiž veľmi dôležité zistiť, či škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, lebo tieto nároky sa uplatňujú rozdielne.
Totiž škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím treba v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1
zákona č. 58/1969 Zb. vopred prerokovať s ústredným orgánom štátnej správy, do pôsobnosti
ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané,
na rozdiel od škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom“, ktorá sa predbežne (podľa
§ 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.) neprerokováva. V nadväznosti na uvedené treba ďalej
uviesť, že aj počiatok premlčacej doby je ustanovený odlišne pre prípady, kedy podmienkou
nároku je zrušenie nezákonného rozhodnutia. Z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu
na pojednávaní súdu z 18. februára 2009 vyplýva, že špecifikácia ušlého zisku v žalobnom
petite pozostáva zo škody, ktorá vznikla na základe nezákonných rozhodnutí správcu dane
(viď č.l. 178 spisu).
Dovolací súd zdôrazňuje (berúc pritom na zreteľ, že súd síce nie je viazaný právnou
kvalifikáciou uvedenou v žalobe), že účastník konania je vždy povinný v žalobe uviesť
skutkové tvrdenia, z ktorých odvodzuje svoj nárok a označiť na to dôkazy (§ 79 ods. 1 O.s.p.
a § 120 ods. 1 O.s.p.). Ak žaloba trpí nedostatkom označenia konkrétnych skutkových tvrdení
vo vzťahu k uplatnenému nároku (resp. nárokom, ak ich je viac), prípadne ak skutkové
tvrdenia nie sú úplné, určité alebo sú nejasné, je súd povinný skôr, než pristúpi k vecnému
prerokovaniu veci tento nedostatok odstrániť postupom v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. Len
odstránenie uvedených nedostatkov je predpokladom (východiskom) spravodlivého súdneho
procesu, v ktorom súd zabezpečuje právo na súdnu ochranu (v materiálnom zmysle)
porušeným alebo ohrozeným právam viazaný pritom žalobným návrhom. Nezákonné
rozhodnutie a nesprávny úradný postup a s tým spojená právna zodpovednosť za vzniknutú
škodu príslušným orgánom, predstavujú relatívne samostatné nároky odlišujúce
sa okolnosťami, ktoré odôvodňujú ich vznik, obsah (rozsah), právne následky s nimi spojené,
zánik, vrátane premlčania týchto práv. Nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup
môžu ale i nemusia vzájomne súvisieť, preto je v takýchto prípadoch dôležité zrozumiteľne
a určito vymedziť predpoklady právnej zodpovednosti za vzniknutú škodu. Konanie orgánu
štátnej správy, ktoré je nesprávnym úradným postupom, môže byť ukončené vydaním
nezákonného rozhodnutia. V prípade uvedenej kumulácie je potrebné rozlišovať, či príčinou
vzniku škody (prípadne jej uplatnenej časti) bolo nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny
úradný postup.
5 M Cdo 13/2010
V odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa (str. 10 ods. 2 a str. 12 ods. 2) sa mimo
iného uvádza: “Predmetná škoda bola spôsobená v priamej súvislosti s vydaním
nezákonných rozhodnutí....“ „Návrh voči odporcom v 1. rade a v 3. rade súd zamietol,
nakoľko sa jednalo o nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup, čo je
zodpovednosťou osobitného druhu upravenou zákonom č. 58/1969 Zb., kde je pasívne
legitimovaný len odporca v 2. rade......“ V odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku
odvolacieho súdu (str. 15 ods. 2,3 a str. 18 ods. 1) sa uvádza: „Skutočnosť, že v rámci
nesprávneho úradného postupu došlo aj k vydaniu viacerých nezákonných rozhodnutí,
ktoré boli neskôr zrušené..., nie je z pohľadu zodpovednosti štátu skutočnosťou relevantnou,
....“ „Nakoniec porušenie zákona správcom dane a jeho nesprávny postup pri plnení jeho
úloh...., vyplýva aj z listu Ministerstva financií Slovenskej republiky..., ktoré viedli v priamej
príčinnej súvislosti k vzniku škody na strane navrhovateľa. „V tomto momente bolo
subjektívne jasné, že išlo o nezákonne vydané registračné rozhodnutia, ktoré boli vydané
správcom dane v rámci nesprávneho úradného postupu a že je možné žalovať odporcu
v 2. rade titulom zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zák. č. 58/1969 Zb.“
Nárok uplatnený žalobcom v tomto konaní súdy síce zhodne posudzovali ako nárok
na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon
č. 58/1969 Zb.“) avšak bez toho, aby si ozrejmili postupom v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p.,
na základe akých okolností si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody pozostávajúcej
z viacerých častí, ako aj nárok na náhradu ušlého zisku. Závery súdu prvého stupňa
(i odvolacieho súdu, ktorý ako vecne správne potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa),
vzhľadom na požiadavky jednoznačnosti, zrozumiteľnosti i preskúmateľnosti kladené
na obsahové náležitosti písomného odôvodnenia rozhodnutí, nedávajú dostatočný
a nepochybný záver o tom, z akého právneho dôvodu (titulu) súdy vychádzali pri priznaní
náhrady škody a ušlého zisku a akými konkrétnymi úvahami sa pritom riadili. Celkom jasne
neuviedol, z akých dôvodov nárok na náhradu škody voči žalovanej 2/ považovali
za dôvodný; v odôvodnení sa nejasne prelína zodpovednosť za škodu vzniknutú nezákonným
rozhodnutím so škodou vzniknutou nesprávnym úradným postupom a nevyplývajú z neho
jednotlivé prvky toho - ktorého zodpovednostného vzťahu. Vzhľadom na doterajší priebeh
konania, najmä však z hľadiska prezentovaných stanovísk účastníkov konania, bolo
legitímnym očakávaním, že uvedenú zásadnú právnu otázku jednoznačne zodpovie už súd
prvého stupňa. Tak súd prvého stupňa ako i odvolací súd v písomnom odôvodnení rozhodnutí 5 M Cdo 13/2010
dôsledne nerozlišujú medzi zodpovednosťou za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom a zodpovednosťou vyplývajúcou z vydania nezákonného rozhodnutia, čo sa
premieta aj do ich úvah o (ne)premlčaní žalobou uplatneného práva (teda i pri posúdení
začiatku plynutia premlčanej doby). Zmätočne pôsobia závery súdu prvého stupňa, ktorý
na jednej strane vznik škody, na ktorú zaviazal žalovaného 2/ spája len s vydaním
nezákonných rozhodnutí (str. 10 ods. 2 odôvodnenia), ďalej však za priamu príčinu vzniku
škody považuje protiprávny úkon - konanie daňového úradu (žalovaného 3/) v rozpore
so zákonom č. 289/1995 Z.z., ktorým tento nerešpektoval § 4 ods. 1 zákona o DPH
a svojvoľne prekvalifikovaval žiadosť platiteľa DPH a bezdôvodne odmietol jeho registráciu
(strana 12 ods. 3 odôvodnenia) a napokon vychádzajúc z nezmeneného skutkového stavu
zamietnutie žaloby voči žalovaným 1/ a 3/ odvodzuje tak z nezákonného rozhodnutia ako
aj z nesprávneho úradného postupu, bez bližšieho vysvetlenia (strana 12 ods. 2 odôvodnenia).
Uvedený rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd ako vecne správny potvrdil, keď
vychádzal z toho, že objektívna zodpovednosť štátu na náhradu škody bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom. Skutočnosť, že v rámci nesprávneho úradného postupu došlo
aj k vydaniu viacerých nezákonných rozhodnutí, nepovažoval za relevantnú s vysvetlením, že
vydanie nezákonných rozhodnutí bolo len jedným z výsledkov, či následkov nesprávneho
úradného postupu. Avšak ani táto argumentácia nedáva zrozumiteľnú a jasnú odpoveď o existencii a predpokladoch toho - ktorého zodpovednostného vzťahu a navyše protirečí
s vysloveným názorom odvolacieho súdu vychádzajúcim z toho, že „úkony tzv. úradného
postupu samy osebe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia... (str. 14 ods. 4 odôvodnenia). Pokiaľ odvolací
súd vychádzal z toho, že zodpovednosť za nesprávny úradný postup nastáva, ak úkony
úradného postupu k vydaniu rozhodnutia nevedú a v jeho obsahu sa priamo neodrazia, potom
z logického hľadiska je protirečivým jeho hlavný argument, že z hľadiska zodpovednosti štátu
nie je relevantné, ak nesprávny úradný postup je čo i len jediným následkom vydaných
rozhodnutí, ktoré odvolací súd označil za nezákonné. Pri posúdení otázky premlčania
(v zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.) odvolací súd uvádza (na strane 18 ods. 1
odôvodnenia uvádza:.... „Vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá nadobudol
poškodený až dňa 17.10.2005, kedy Ministerstvo financií zrušilo registračné rozhodnutia
a potvrdilo ich nezákonnosť.“... „V tomto momente bolo subjektívne jasné, že išlo
o nezákonné registračné rozhodnutia, ktoré boli vydané správcom dane v rámci
nesprávneho úradného postupu a že je možné žalovať odporcu v 2. rade ....“... ). Odvolací
súd ani pri posúdení otázky premlčania uplatneného práva v tomto prípade dôsledne nerozlíšil 5 M Cdo 13/2010
medzi titulmi zakladajúcimi zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., hoci
práve toto zistenie je dôležité aj z hľadiska či uplatnený nárok, resp. nároky treba posudzovať
ešte podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo už podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Totiž v zmysle § 27
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov sa zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (t.j. pred 1. júlom 2004)
a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, spravuje doterajšími predpismi. Správna aplikácia hmotnoprávnej úpravy súdom
závisí od vzniku škody, t.j. okamihom kedy malo ku škode spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom dôjsť. Pokiaľ k nej došlo pred uvedeným
dňom (1. júlom 2004), treba za "doterajší predpis" v zmysle uvedeného ustanovenia
považovať zákon č. 58/1969 Zb. Vychádzajúc z tvrdení v žalobe, že k vzniku škody došlo
v období od 1. februára 2003 do 30. septembra 2003, uplatnený nárok by bolo treba
posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb.
Odvolací súd pri posúdení otázky premlčania vychádzal z ustanovenia § 22 ods. 1
zákona č. 58/1969 Zb.
Podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb. platí, že pokiaľ tento zákon neustanovuje niečo iné,
riadia sa právne vzťahy ním upravené ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Právo
sa premlčí, ak sa nevykonalo v ustanovenej dobe; na premlčanie súd prihliadne len
na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi
priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Premlčanie je uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul
bez toho, že by právo bolo vykonané, v dôsledku čoho môže povinný subjekt čeliť súdnemu
uplatneniu práva námietkou premlčania. Účelom inštitútu premlčania je na jednej strane viesť
oprávneného (veriteľa) k tomu, aby v prípade nesplnenia záväzku povinným (dlžníkom)
zbytočne neodkladal uplatnenie svojho práva, na druhej strane poskytnúť dlžníkovi nástroj
na obranu proti veriteľovi, ktorý svoje právo neuplatnil v stanovenej lehote. Premlčacou
dobou sa rozumie doba, v ktorej musí byť vykonané právo, aby nedošlo k jeho premlčaniu.
Vznesenie tejto námietky nemá za následok zánik samotného práva; dlžníkom účinne
vznesená námietka premlčania bráni súdnej vymáhateľnosti premlčaného práva. Námietka 5 M Cdo 13/2010
premlčania môže byť úspešne uplatnená len za predpokladu, že sa veriteľ svojho práva behom
premlčacej doby nedomáhal uplatnením na súde.
Podľa § 22 ods. 1 až 3 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto
zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.
Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie
premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Najneskôr sa toto
právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené)
nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia
doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich
mesiacov, neplynie.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný 2/ vzniesol námietku premlčania žalobou
uplatneného práva už v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorou sa zaoberali
v odôvodnení rozsudkov i súdy nižších stupňov (viď str. 10 ods. 6 rozsudku súdu prvého
stupňa a str. 17 ods. 2 až str. 18 rozsudku odvolacieho súdu).
Súd prvého stupňa nepovažoval za dôvodnú námietku premlčania vychádzajúc z tohto,
že začiatok plynutia premlčacej doby spájal so zrušením rozhodnutia správcu dane
o zamietnutí žiadosti o registráciu rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR č. I/222/12011-
84695/2005/991031-4 – t.j. 25. novembrom 2005 (str. 10 ods. 6 rozhodnutia) bez toho, aby
bližšie vysvetlil svoje právne úvahy najmä pokiaľ ide o subsumciu uvedenej skutočnosti pod
príslušné zákonné ustanovenie. Pokiaľ uvedené zdôvodnenie chýba, nie je možné preskúmať
správnosť právneho záveru, ktoré zaujal súd prvého stupňa k otázke premlčania. Navyše,
predmetné rozhodnutie bolo vydané 23. novembra 2005 (nie 25. novembra 2005 ako
to uvádza súd prvého stupňa). Dovolací súd mohol preto len hypoteticky dedukovať, že súd
prvého stupňa vychádzal z rozhodnej právnej skutočnosti uvedenej v ustanovení § 22 ods. 1
vety druhej zákona č. 58/1969 Zb. podľa ktorej, ak je podmienkou na uplatnenie práva
na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia
(oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Na rozdiel od toho odvolací súd uviedol, že
nadobudnutie „vedomosti o škode“ predstavuje zistenie poškodeného, že k určitej majetkovej
ujme v konkrétnej výške došlo, aj vedomosť o tom, kto za túto škodu zodpovedá (ustálil, že
najskôr 13. júla 2004 sa poškodený definitívne dozvedel o nemožnosti nadmerného odpočtu 5 M Cdo 13/2010
dane z pridanej hodnoty v rámci daňového konania a 17. októbra 2005 získal vedomosť
o tom, kto za škodu zodpovedá, kedy Ministerstvo financií SR zrušilo rozhodnutia Daňového
riaditeľstva SR o nevyhovení protestu prokurátora z 11. júla 2007); teda za rozhodnú právnu
skutočnosť považoval kumulovanú vedomosť poškodeného o vzniku škody, jej výške,
a o tom, kto za škodu zodpovedá, čo by mohlo navodzovať snahu o aplikáciu ustanovenia
§ 22 ods. 1 vetu prvú zákona č. 58/1969 Zb. V takom prípade bolo povinnosťou odvolacieho
súdu postupovať podľa § 213 ods. 2 O.s.p., čo však z obsahu spisu ale nevyplýva. Avšak
i takto vyslovený predbežný záver by mal korešpondovať s nepochybne ustáleným právnym
titulom. Odvolací súd túto dôležitú právnu väzbu vo svojom zdôvodnení nerozvádza, ani
bližšie nevysvetľuje. Formulácia jeho dôvodov (záverov) nepôsobí jednoznačne ale skôr
protichodne. I keď najprv odvolací súd vychádza z toho, že v prejednávanom prípade sa jedná
o nesprávny úradný postup, keď za podstatné nepovažuje zrušenie registračných rozhodnutí,
pri otázke premlčania práva na náhradu škody ohľadom začatia plynutia premlčacej doby
už svoj názor modifikuje (... „Vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá
nadobudol poškodený až dňa 17.10.2005, kedy Ministerstvo financií zrušilo registračné
rozhodnutia a potvrdilo ich nezákonnosť.“... „V tomto momente bolo subjektívne jasné, že
išlo o nezákonné vydané registračné rozhodnutia, ktoré boli vydané správcom dane
v rámci nesprávneho úradného postupu a že je možné žalovať odporcu v 2. rade ....“... ).
Ustálenie správneho titulu uplatnenia nároku na náhradu škody v zmysle zákona
č. 58/1969 Zb. vrátane jasne definovaných a formulovaných jej jednotlivých obligatórnych
obsahových náležitostí predurčuje právnu úpravou, ktorou sa potom bude riadiť otázka
premlčania tohto práva. Základom je vždy dokonalý (určitý a zrozumiteľný) žalobný návrh
(§ 79 O.s.p.), ku ktorému následne pristupuje rozhodovacia činnosť súdov, správnosť ktorej
(vo vzájomnej spojitosti) môže byť predmetom posúdenia v opravnom konaní. Ak totiž
podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody je zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť,
pre začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 22
ods. 1 vety druhej zákona č. 58/1969 Zb. je podľa jeho výslovného znenia rozhodujúci deň
doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia; nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. V takom
prípade, premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie
po dobu šiestich mesiacov, neplynie. Ak ale podmienkou na uplatnenie práva na náhradu
škody je nesprávny úradný postup, potom pre začiatok plynutia trojročnej subjektívnej
premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 vety prvej zákona č. 58/1969 Zb.
je rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode, v takom prípade na rozdiel 5 M Cdo 13/2010
od škody uplatňovanej vydaním nezákonného rozhodnutia, pre plynutie premlčacej doby
nemá právny význam zrušenie rozhodnutia, ktorému prípadne i predchádzal nesprávny úradný
postup ani deň jeho doručenia (oznámenia) poškodenému. Predpoklad hypotézy právnej
normy § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. (pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby
práva na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu) sa totiž nespája
s vedomosťou poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá ale ani s jeho vedomosťou o tom,
či a prípadne kedy nesprávnosť úradného postupu bola vyslovená (konštatovaná) príslušným
orgánom; teda nevyžaduje sa, aby poškodený mal vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá -
v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. za škodu je zodpovedný vždy štát (§ 18 a § 25 ods. 1 zákona
č. 58/1969 Zb.). Jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby je okamih, kedy
sa poškodený dozvedel o škode. Poškodený sa dozvie o škode vtedy, ak sú mu známe
skutkové okolnosti, z ktorých možno zistiť vznik škody (v predpokladanej výške) zakladajúcej
jej uplatnenie v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., preto nie je určujúce, či napríklad
(ne)správnosť úradného postupu bola v inom konaní zisťovaná, prípadne vzniknuté následky
mohli byť v takom konaní reparovateľné a či výsledky takéhoto konania (jeho právne závery)
boli poškodenému známe; v uvedenom okamihu teda nemusí byť daná (napr. z rozhodnutia
súdu vyplývajúca) nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednosti povinného subjektu.
Z odôvodnení rozhodnutí odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa i pokiaľ ide o otázku
začatia plynutia premlčacej doby pri náhrade škody uplatnenej v zmysle zákona
č. 58/1969 Zb. je zrejmé, že nespĺňajú náležitosti odôvodnení rozhodnutí v zmysle citovaného
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p. a rovnako
požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V nadväznosti na uvedené treba uviesť, že ak je rozsudok súdu prvého stupňa
nepreskúmateľný, pretože nedošlo k rešpektovaniu zásad uvedených v ustanovení § 157
ods. 2 O.s.p. a § 132 O.s.p. (čo je aj tento prípad), musí odvolací súd takéto rozhodnutie zrušiť
(§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), v inom prípade (pokiaľ dôjde k jeho potvrdeniu – v danom
prípade došlo k potvrdeniu takého rozhodnutia) konanie zaťažil vadou, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že procesný postup odvolacieho 5 M Cdo 13/2010
súdu zavŕšený potvrdzujúcim rozsudkom a rovnako i postup súdu prvého stupňa
v mimoriadnom dovolaní napadnutej časti (rozsahu) je zaťažený vadou v zmysle § 243f ods. 1
písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. a písm. b/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky
preto podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 2,ods. 3 O.s.p. zrušil rozhodnutie
odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku o povinnosti žalovanej 2/ zaplatiť žalobcovi
4 473 112,35 € spolu s úrokom z omeškania 8,5 % od 14. júla 2007 do zaplatenia a náhradu
trov konania 89 139,35 € i rozhodnutie súdu prvého stupňa v potvrdenom výroku o povinnosti
žalovanej 2/ zaplatiť žalobcovi 4 473 112,35 € spolu s úrokom z omeškania 8,5 % od 14. júla
2007 do zaplatenia a náhradu trov konania 89 139,35 €) a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2, ods. 3 O.s.p.).
Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu,
dovolaciemu súdu nebola daná možnosť zaoberať sa vecnou správnosťou rozhodnutia ani
ďalšími námietkami uvedenými v mimoriadnom dovolaní.
Generálny prokurátor podal návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania (§ 93
O.s.p.) opierajúci sa o postúpenie prisúdenej pohľadávky (zmluvný prevod) bez preukázania
zmluvného postúpenia. Oprávnenie podať návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania
patrí účastníkom konania alebo tomu, kto o tento vstup požiadal (t.j. vedľajšiemu účastníkovi)
porovnaj § 93 O.s.p.; zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, aby takýto návrh mohol
podať sám generálny prokurátor v konaní o mimoriadnom dovolaní, a to i v prípade,
ak v podnete účastník takýto návrh neinicioval. Dovolací súd preto na takýto návrh nemohol
vziať zreteľ. V ďalšom konaní oprávneným subjektom nič nebráni v podaní účinného návrhu
na vstup vedľajšieho účastníka do konania.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
5 M Cdo 13/2010
V Bratislave 20. marca 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková