Najvyšší súd

Slovenskej republiky   M Cdo 11/2009

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ A. L., 2/ M. L., obaja zastúpení JUDr. E. Ľ., proti odporkyni M. Š., o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti,

vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 21 C 95/2008, o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec

z 29. septembra 2008 č.k. 21 C 95/2008- 62, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie z a m i e t a.

  Spoločnosť C.. so sídlom K. je povinná zaplatiť navrhovateľom 1/, 2/ náhradu trov

dovolacieho konania 1 101,80 € k rukám JUDr. E. L.L., do 3 dní.  

  Odporkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Lučenec uznesením z 29. septembra 2008 č.k. 21 C 95/2008- 62 schválil

medzi účastníkmi konania zmier v tomto znení: „Spoluvlastníkmi prístavby výstavnej haly

súpisného čísla X. postavenej na CKN parcele číslo X. a pozemku CKN parcela číslo X.

zastavané plochy a nádvoria o výmere 126 m2 zapísaných na LV číslo X. kat. úz. O. vedené

v Správe katastra L. sú A. L., r.č. X., nar. X. v polovici a M. L., r.č. X., nar. X. v polovici.

Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie

odôvodnil § 99 O.s.p.   Dospel k záveru, že schválený súdny zmier je v súlade s právnymi

predpismi. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 146 ods. 1 písm. b/ O.s.p.

5 M Cdo 11/2009

Proti tomuto uzneseniu prvostupňového súdu podal dňa 3. júla 2009 na základe

podnetu spoločnosti C., so sídlom v K.K. s poukazom na ustanovenie § 243e ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p. mimoriadne dovolanie generálny prokurátor

Slovenskej republiky, ktorý navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť okresnému

súdu na ďalšie konanie. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, že konanie súdu je postihnuté

inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Uviedol, že v súdenej veci podaním spoločného návrhu doručeným súdu 6. mája

2008 žiadali navrhovatelia 1/ a 2/ a odporkyňa schváliť súdny zmier o určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam v prospech navrhovateľov z dôvodov neplatnosti kúpnej zmluvy. Už

v čase podania tohto návrhu bolo vykonateľné predbežné opatrenie, ktorým odporkyni súd

zakázal nakladať s nehnuteľnosťami akýmkoľvek spôsobom smerujúcim „k zbaveniu sa

vlastníctva“, okrem iného výslovne jej zakázal vykonať akýkoľvek právny úkon, ktorý by mal

za následok zmenu vlastníctva k nehnuteľnostiam. Konajúci súd napriek tomu, že mal

vedomosť najneskôr od 10. júla 2008 o vydanom a vykonateľnom predbežnom opatrení

zakazujúcom odporkyni nakladať so spornými nehnuteľnosťami, uznesením z 29. septembra

2008 dohodu o zmieri schválil. Tým v rozpore so zákonom akceptoval právny úkon

odporkyne, ktorého následok je zmena vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom

vykonateľného predbežného opatrenia. V tejto súvislosti navyše poukázal na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. apríla 1975 sp. zn. 1 Cz 2/75, z ktorého vyplýva,

že zmluvu o prevode nehnuteľnosti nemožno nahradiť súdnym zmierom formulovaným ako

uznanie vlastníctva jedného účastníka druhým účastníkom. V konaní súd schválil dohodu

uzavretého zmieru o určení neplatnosti kúpnej zmluvy vyhotovenej formou notárskej

zápisnice Nz 230/96, N 209/96 zo 16. júla 1996. Dôvodom neplatnosti malo byť porušenie

technicko-stavebných náležitostí, ako aj disimulovaný právny úkon, že malo ísť o zmluvu

darovaciu a nie kúpnu. Schválením tohto zmieru došlo k prevodu vlastníckeho práva späť

na predávajúcich. Podľa jeho názoru tento postup účastníkov konania bol účelový, keďže

kúpna zmluva bola vyhotovená kvalifikovaným spôsobom notárom a na technické

nezrovnalosti, ako aj úmysel, že nehnuteľnosti chceli darovať došli až po 12 rokoch a to

v čase, keď bolo na tieto nehnuteľnosti vydané predbežné opatrenie o zákaze nimi nakladať.

Z toho vyplýva úmysel účastníkov obísť zaväzujúce predbežné opatrenie. Namietal, že súd

ani nemohol schváliť tento zmier, lebo takýmto spôsobom nemohlo dôjsť k zákonnému

prevodu vlastníctva na predchádzajúcich vlastníkov, vzhľadom na absenciu zákonných

predpokladov vzniku vlastníckeho práva. Výkon práv a povinností vyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Za právny úkon 5 M Cdo 11/2009

priečiaci sa dobrým mravom treba považovať úkon všeobecne neakceptovateľný z hľadiska

v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi.

V danej veci so zreteľom na konkrétnu situáciu bol postup odporkyne o.i. aj v rozpore

s dobrými mravmi, keď jej úkon smeroval k obídeniu súdneho zákazu nakladať

s nehnuteľnosťou, ktorú dovtedy 12 rokov užívala bez spochybňovania vlastníckeho práva.

Pokiaľ mal súd vedomosť o existencii vykonateľného predbežného opatrenia, ktorým zakázal

odporkyni nakladať s nehnuteľnosťou a napriek tomu schválil uzavretý zmier o určenie práva

k tej istej nehnuteľnosti v prospech navrhovateľov, čím schválil právny úkon odporkyne,

ktorý má za následok zmenu vlastníctva k nehnuteľnosti, svojim rozhodnutím porušil zákon.

Navrhovatelia 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu zhodne označili

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky za neopodstatnené

a zásadne s ním nesúhlasili. Podľa ich názoru podnecovateľ nebol a ani nemohol byť dotknutý

reštitučným sporom, ktorý vyplýval z absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, ktorej nebol

účastníkom, či právnym nástupcom. Preto postup generálneho prokurátora nerešpektuje

ústavným súdom judikovanú autonómiu vôle strán a právo účastníkov na súkromie.

Generálny prokurátor nemôže zistiť porušenie zákona, ako to uvádza v dovolaní, lebo toto

zistenie môže urobiť jedine súd, ktorý rozhoduje o mimoriadnom dovolaní. Z obsahu

mimoriadneho dovolania vyplýva, že v danej veci generálny prokurátor porušenie zákona vidí v dvoch skutočnostiach, jednak v tom, že okresný súd nerešpektoval predbežné opatrenie,

ktorým bolo odporkyni zakázané nakladanie s predmetnými nehnuteľnosťami a jednak v tom,

že zmluvu o prevode nehnuteľnosti nemožno nahradiť súdnym zmierom, formulovaným ako

uznanie vlastníctva jedného účastníka druhým účastníkom. Takto vyslovené právne úvahy sú

absolútne zmätočné a nemajú nič spoločné s platným právom. Poukázali na to, že absolútna

neplatnosť právneho úkonu (v danom prípade kúpnej zmluvy) nastáva bez ďalšieho priamo

zo zákona (ex lege). Absolútne neplatný právny úkon nespôsobuje právne následky a to ani

v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade do katastra nehnuteľností.

Absolútna neplatnosť sa nepremlčuje. So zreteľom na uvedené možno vyvodiť, že

navrhovatelia neplatnou kúpnou zmluvou z roku 1996 nestratili vlastnícke právo k sporným

nehnuteľnostiam, takže ho ani nemohla nadobudnúť odporkyňa, čiže táto osoba neurobila

právny úkon, smerujúci k zmene vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam. Predmetom daného

sporu vymedzeného návrhom bola existencia vlastníckeho práva navrhovateľov k uvedeným

nehnuteľnostiam, aj keď odporkyňa bola v katastri zapísaná ako ich vlastníčka, ale táto

v súlade so skutočnosťou, ktorá inak nebola medzi účastníkmi sporná, nepopierala vlastníctvo 5 M Cdo 11/2009

navrhovateľov a preto bola ochotná s nimi uzavrieť súdny zmier. Ak by takýto zmier

neuzavrela, súd by musel návrhu navrhovateľov vyhovieť po meritórnom prejednaní veci.

Z uvedeného vyplýva, že odporkyňa nedisponovala (ani nemohla disponovať) s vlastníckym

právom, lebo ho k predmetným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudla na základe absolútne

neplatného právneho titulu (neplatnej kúpnej zmluvy), takže ani nemohla porušiť zákaz

nakladania so spornými nehnuteľnosťami. Generálnym prokurátorom citovaný judikát sa týka

diametrálne odlišnej veci. Navrhovatelia vo vyjadrení vysvetlili aj dôvody, so zreteľom

na ktoré považujú napadnuté rozhodnutie za vecne správne a mimoriadne dovolanie

za neopodstatnené. Žiadali mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej

republiky odmietnuť pre neprípustnosť alebo zamietnuť pre nedôvodnosť a priznať im trovy

dovolacieho konania.

Odporkyňa navrhla mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietnuť.

Vo svojom vyjadrení sa v celom rozsahu stotožnila s rozhodnutím súdu a s jeho

odôvodnením. Poukázala na to, že v konaní pred okresným súdom uviedla všetko k histórii

uzavretia „kúpnej zmluvy“ namiesto zmluvy darovacej a práve pre zhoršenie vzťahov jednak

medzi účastníkmi a nevhodnému správaniu sa spoločnosti C..(nájomca predmetných

nehnuteľností) voči nim, sama navrhla obnoviť pôvodný stav, aký bol pred uzavretím

absolútne neplatnej zmluvy. Namietala tiež, že v mimoriadnom dovolaní sú uvedené

zavádzajúce skutočnosti.

Podávateľ podnetu sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nevyjadril.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní

(§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor

Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že tento

opravný prostriedok nie je podaný dôvodne.

Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej

rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným

rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených

záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť 5 M Cdo 11/2009

inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie

(§ 243e ods. 1 O.s.p.). Mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie

súdu za podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

Aj v konaní o mimoriadnom dovolaní je dovolací súd viazaný uplatneným dovolacím

dôvodom (§ 242 ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.), za ktorý v prejednávanej veci

generálny prokurátor označil inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 243f písm.b/ O.s.p.). Z jeho opravného prostriedku možno vyvodiť, že

v súvislosti s tvrdenou vadou spochybňuje postup okresného súdu, ktorý napriek tomu, že mal

vedomosť o vydanom predbežnom opatrení, zakazujúcom odporkyni nakladať so spornými

nehnuteľnosťami, uznesením dohodu o zmieri uzavretú medzi účastníkmi schválil, ktorá mala

za následok zmenu vlastníctva k nehnuteľnostiam. Súd nemohol schváliť tento zmier, lebo

takýmto spôsobom nemohlo dôjsť k zákonnému prevodu vlastníctva na predchádzajúcich

vlastníkov, vzhľadom na absenciu zákonných predpokladov vzniku vlastníckeho práva. Zmluvu o prevode nehnuteľnosti nemožno nahradiť súdnym zmierom, formulovaným ako

uznanie vlastníctva jedného účastníka druhým účastníkom. Dovolací súd preto skúmal v dovolacom konaní vecnú správnosť napadnutého uznesenia z hľadiska týchto uplatnených

dovolacích dôvodov. Z úradnej povinnosti skúmal iba vady uvedené v § 237 O.s.p., ktoré

však neboli generálnym prokurátorom tvrdené a ich existencia v konaní o mimoriadnom

dovolaní ani nevyšla najavo.

Zmierom sa rozumie dohoda účastníkov uzavretá v priebehu konania, ktorou si

upravujú svoje práva a povinnosti. Súdnym zmierom podľa § 99 O.s.p. sa stáva zmier

v prípade, ak súd dohodu účastníkov uznesením schváli. Súd v zásade dohodu účastníkov

schváli, ak to povaha veci pripúšťa a dohoda účastníkov nie je v rozpore s hmotným právom.

Súd sa má o zmier vždy pokúsiť. Povaha veci pripúšťa uzavretie zmieru spravidla vo veciach,

v ktorých sú účastníci v typickom dvojstrannom pomere, ak hmotnoprávna úprava

nevylučuje, aby si medzi sebou upravili právne vzťahy dispozitívnymi úkonmi. Pri

rozhodovaní o schválení zmieru je súd povinný skúmať, či zmier nie je v rozpore s právnymi

predpismi. Predpokladom pre schválenie zmieru nie je zistenie skutkového stavu veci v takom

rozsahu, aký je inak potrebný pre autoritatívne rozhodnutie súdu. Dokazovaním je však 5 M Cdo 11/2009

potrebné zistiť skutkové podklady pre posúdenie, či zmier nie je v rozpore s právnymi

predpismi kogentnej povahy, poprípade či ich neobchádza. Pokiaľ v tomto smere nepostačujú

zhodné tvrdenia účastníkov, vykoná súd dôkazy navrhnuté účastníkmi, poprípade i iné

dôkazy, ktoré vyšli v konaní najavo. V prípade právoplatného uznesenia o schválení zmieru,

nadobúda takéto uznesenie účinky právoplatného rozsudku, to znamená, že je exekučným

titulom a zakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

V predmetnej veci účastníci konania a to navrhovatelia 1/ a 2/ spolu s odporkyňou

podali na súd návrh na schválenie súdneho zmieru o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam (prístavby výstavnej haly súpisného čísla X. postavenej na CKN parcele

č. X. a pozemku CKN parcela č. X. zastavané plochy a nádvoria o výmere 126 m2 zapísaných

na LV č. X., kat.úz. O., vedené v Správe katastra L.) v prospech navrhovateľov a to z dôvodu

neplatnosti kúpnej zmluvy. Konanie bolo ukončené súdnym zmierom. Na základe podnetu

spoločnosti C.., so sídlom v K. podal proti uvedenému uzneseniu okresného súdu mimoriadne

dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Generálny prokurátor porušenie zákona

vidí v dvoch skutočnostiach a to jednak v tom, že okresný súd nerešpektoval predbežné

opatrenie, ktorým bolo odporkyni zakázané nakladanie s predmetnými nehnuteľnosťami a jednak v tom, že zmluvu o prevode nehnuteľnosti nie je možné nahradiť súdnym zmierom,

formulovaným ako „uznanie“ vlastníctva jedného účastníka druhým účastníkom. Dovolací

súd sa však s jeho právnym názorom nestotožňuje.

K otázke, či k zmene vlastníctva k nehnuteľnosti môže dôjsť aj dohodou účastníkov,

schválenej súdom, dovolací súd uvádza: Ak to povaha veci pripúšťa, môžu účastníci skončiť

konanie súdnym zmierom (§ 99 ods. 1 O.s.p.). Povaha veci pripúšťa uzavretie zmieru

spravidla vo veciach, v ktorých sú účastníci v typickom dvojstrannom pomere, ak to

hmotnoprávna úprava nevylučuje, aby si medzi sebou upravili právne vzťahy dispozitívnymi

úkonmi. Z uvedeného vyplýva, že povahou veci je vylúčené uzavrieť zmier najmä:

vo veciach, v ktorých možno zahájiť konanie i bez návrhu, vo veciach, v ktorých sa rozhoduje

o osobnom stave a vo veciach, v ktorých hmotné právo nepripúšťa vybavenie veci dohodou

účastníkov právneho vzťahu. Nevyhnutným predpokladom schválenia zmieru je však vždy, že

uzavretý zmier nie je v rozpore s právnymi predpismi. Súdny zmier je procesná dohoda

účastníkov, ktorá môže mať, ak sa týka uplatnených súkromnoprávnych nárokov, i právne

dôsledky v oblasti hmotného práva. Zmier možno uzavrieť len ohľadne práv, ktorými môžu 5 M Cdo 11/2009

účastníci disponovať. Predmetom súdneho zmieru môžu byť podľa konštantnej judikatúry

i vecné práva (tak tomu bolo vo veci publikovanej ako R 49/1969 Sbírky soudních rozhodnutí

a stanovisek), teda nielen práva záväzkové. V súkromnom práve sa v súlade s pravidlom, že

čo nie je zakázané, je dovolené, presadzuje zásada zmluvnej voľnosti účastníkov

hmotnoprávnych vzťahov. Základným princípom výkladu zmluvy je priorita výkladu, ktorý

nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú

možné oba výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán,

povaha súkromného práva a s tým spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. To

platí i v prípade súdneho zmieru, ktorý je právnou skutočnosťou (zmluvou) občianskeho

práva hmotného a v oblasti práva procesného ide o žiaduci spôsob riešenia sporu medzi

účastníkmi. Nemožno preto súhlasiť s právnym názorom mimoriadneho dovolateľa, že súd

nemohol schváliť zmier uzavretý medzi účastníkmi, lebo takýmto spôsobom nemohlo dôjsť

k zákonnému prevodu vlastníctva.

Dôvodnou nie je ani námietka mimoriadneho dovolateľa v tom, že okresný súd

nerešpektoval vykonateľné predbežné opatrenie, ktorým odporkyni súd zakázal nakladať s nehnuteľnosťami akýmkoľvek spôsobom smerujúcim „k zbaveniu sa vlastníctva“, okrem

iného výslovne jej zakázal vykonať akýkoľvek právny úkon, ktorý by mal za následok zmenu

vlastníctva k nehnuteľnostiam.

Ak právny úkon trpí vadami vôle (nebol urobený slobodne a vážne) alebo trpí vadami

prejavu vôle (nebol urobený určite a zrozumiteľne), je absolútne neplatný. Právne úkony

postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo

povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege),

a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Toto právo sa nepremlčuje ani nezaniká, pretože

z takéhoto úkonu právne následky nenastanú, a to ani dodatočným schválením (ratihabíciou),

ani odpadnutím vady prejavu vôle (konvalidáciou). Súd musí na túto absolútnu neplatnosť

prihliadať, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu z úradnej povinnosti. Ak

právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli

účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho

zákonníka). Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom, t.j.

konkrétne právnym úkonom predstieraným, resp. urobeným naoko (tzv. simulovaným

právnym úkonom), zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny úkon), je 5 M Cdo 11/2009

simulovaný právny úkon pre nedostatok potrebnej vôle subjektov ho skutočne uzavrieť

neplatný. V takých prípadoch platí tento iný, t.j. zastieraný právny úkon. Podmienkou však je,

že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné

náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť (napr. že vyhovuje zákonu, že ho

neobchádza, resp. sa neprieči dobrým mravom). Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon

nedovolený, bol by rovnako neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka).

Predmetom daného sporu vymedzeného návrhom bola existencia vlastníckeho práva

navrhovateľov k zmieneným nehnuteľnostiam, hoci odporkyňa bola v katastri nehnuteľnosti

zapísaná ako ich vlastníčka, ale táto v súlade so skutočnosťou (ktorá inak medzi nimi nebola

sporná) nepopierala vlastníctvo navrhovateľov a preto bola ochotná s nimi uzavrieť súdny

zmier.

Súd prvého stupňa pred skončením sporu zmierom, sa dôsledne zaoberal otázkou

neplatnosti kúpnej zmluvy, zistil potrebné podklady z hľadiska evidencie nehnuteľností,

schválil účastníkmi uzavretý zmier a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Vykonaným

dokazovaním dospel k záveru, že kúpna zmluva uzavretá medzi účastníkmi dňa 16. júla 1996

nemá náležitosti iného právneho úkonu, ktorý by mohol byť platný, napríklad zmluvy

darovacej, pre nedostatok písomnej formy, preto sa na ňu nemožno odvolať. Z toho istého

dôvodu sa nemožno odvolať ani na platnosť iného úkonu, napríklad darovacej zmluvy.

V danom prípade fakticky išlo o simulovaný, dvojstranný právny úkon, ktorým zmluvné

strany len predstierali uzatvorenie kúpnej zmluvy, pretože v skutočnosti mali záujem

o bezodplatný prevod vlastníckeho práva z navrhovateľov na odporkyňu. Keďže predmetná

kúpna zmluva ako dvojstranný právny úkon nebola urobená vážne, pretože v nej absentuje

jeden prvok vôle (vážnosť vôle), je takáto zmluva podľa § 37 Občianskeho zákonníka

absolútne neplatná. Z ustanovenia § 41a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že

simulovaný právny úkon (urobený predstierane, tzv. „naoko“) je síce neplatný, ale v zásade

nie je vylúčená platnosť disimulovaného právneho úkonu (zastieraný právny úkon, ktorý

účastníci v skutočnosti urobili). Takýto disimulovaný právny úkon však platí len, ak vyjadruje

vôľu účastníkov právneho úkonu a ak spĺňa všetky náležitosti právneho úkonu. Konštatoval,

že v danom prípade však zastretý právny úkon je neplatný, keďže darovacia zmluva o prevode

nehnuteľnosti vyžaduje písomnú formu. Nakoľko medzi účastníkmi za uvedenej situácie

nemohlo dôjsť k platnému uzatvoreniu dvojstranného právneho úkonu, súd vyslovil, že kúpna 5 M Cdo 11/2009

zmluva uzatvorená medzi účastníkmi 16. júla 1996 je neplatná. Keďže v dnom prípade

napadnutá zmluva je absolútne neplatná, v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka sú

vlastníkmi neplatne prevedenej nehnuteľnosti navrhovatelia.

V danom prípade subjekty uzavreli naoko kúpnu zmluvu, hoci im v skutočnosti išlo

o darovaciu zmluvu. Ak však subjekty uzavierajú zastieranú darovaciu zmluvu ohľadom

nehnuteľnosti, tak skutočnosť, že ide o darovanie, musí byť vyjadrená v písomnej forme; inak

darovacia zmluva nevznikne. Z uvedeného možno potom dôvodiť, že ak uzavreli subjekty

simulovanú písomnú kúpnu zmluvu ohľadom nehnuteľnosti, nie je darovacia zmluva platná,

pokiaľ nebola uzavretá písomne a z jej znenia nie je zrejmé, že išlo o darovanie. Podstatné

náležitosti darovacej zmluvy je totiž treba vyžadovať bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo

nejde o zastieraný právny úkon.  

Keďže odporkyňa nedisponovala (ani nemohla disponovať) vlastníckym právom, lebo

ho k predmetným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudla a to na základe absolútne neplatného

právneho úkonu (neplatnej kúpnej zmluvy), nemohla tak porušiť zákaz nakladania

s uvedenými nehnuteľnosťami, ktorý jej bol uložený vydaním predbežného opatrenia

uznesením Okresného súdu Lučenec z 26. februára 2008 č.k. 6 C 42/2008-38 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. marca 2008 sp. zn. 17 Co 96/2008.

Pokiaľ teda bolo vydané predbežné opatrenie, ktorým súd zakázal nakladať s predmetnou

nehnuteľnosťou odporkyni, bola jeho existencia právne bezvýznamná, nakoľko odporkyňa

na základe absolútne neplatného právneho úkonu, sa nikdy vlastníčkou tejto nehnuteľnosti

nestala. Navrhovatelia neplatnou kúpnou zmluvou nestratili vlastnícke právo k spornej

nehnuteľnosti, takže ho nemohla nadobudnúť odporkyňa, čiže táto osoba ani nerobila právny

úkon, smerujúci k zmene vlastníctva k tejto nehnuteľnosti.  

K odkazu generálneho prokurátora na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

socialistickej republiky z 24. apríla 1975, sp. zn. 1 Cz 2/1975 (ktorý je inak uverejnený

v Zborníku IV, strana 479), je potrebné uviesť, že sa týka diametrálne odlišnej veci, než išlo

v prejednávanej veci. V uvedenej veci išlo o nahradenie kúpnej zmluvy súdnym rozhodnutím,

čo je z hľadiska platného práva neprípustné, lebo žalobcovia v čase podania žaloby vlastníkmi

nehnuteľnosti neboli.  

5 M Cdo 11/2009

Z uvedených dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie, nemožno dospieť k záveru, že by

mimoriadne dovolanie opodstatnene namietalo existenciu dôvodov v zmysle § 243f ods. 1

písm. b/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto svojím uznesením (viď § 243b ods. 4

O.s.p.) mimoriadne dovolanie zamietol (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 1 O.s.p.).

Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto

podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (§ 148a ods. 2 O.s.p.). Dovolací súd

spoločnosti C.., so sídlom v K.K., ktorá v danej veci podala tento podnet, uložil povinnosť

nahradiť trovy konania o mimoriadnom dovolaní, pretože mimoriadne dovolanie bolo

neúspešné, tj. bolo zamietnuté. Navrhovatelia 1/ a 2/ si náhradu trov dovolacieho konania

uplatnili a ich výšku vyčíslili. Dovolací súd úspešným navrhovateľom 1/ a 2/ priznal náhradu

trov konania v konaní o mimoriadnom dovolaní, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia

za poskytnutie právnej služby (predmet sporu

vo výške 264 120 Sk, t.j. 8767 € ). Hodnota úkonu právnej služby u dvoch navrhovateľov je

457,09 €, čo za dva úkony právnej služby (prevzatie veci a vyjadrenie k mimoriadnemu

dovolaniu) činí sumu 914,18 €, + 19 % DPH (t.j. 173,70 € ) + 2 x režijný paušál 6,95 €, spolu 1 101,80 €, ktorú sumu zaplatí navrhovateľom 1/ a 2/ ten, kto podal podnet na mimoriadne

dovolanie, tj. spoločnosť C.. so sídlom v K.K. k rukám právnej zástupkyne JUDr. E. L.,

advokátky. Odporkyni náhradu trov konania v konaní o mimoriadnom dovolaní nepriznal,

lebo nepodala návrh na náhradu trov tohoto konania (§ 243i ods. 2 O.s.p., § 243b ods. 5 O.s.p.

a § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.)

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. októbra 2010

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu  

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová

5 M Cdo 11/2009