5 ECdo 52/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Co 48/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnej J. R., bývajúcej vo V., prechodne bytom C., o vymoženie 290,57 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 1 Er 1664/2010, o odvolaní
a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. novembra
2012 sp. zn. 43 CoE 296/2012, takto
r o z h o d o l :
Konanie o odvolaní z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
rozhodcovského rozsudku z 15. februára 2010 sp. zn. S. vydaného Stálym rozhodcovským
súdom, ktorý zriadila S. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd
Rimavská Sobota uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním
exekúcie.
5 Co 48/2013
Okresný súd Rimavská Sobota uznesením z 5. apríla 2012 č.k. 1 Er 1664/2010-14
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.
Uviedol, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie.
Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a podporne príslušnými
ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernice Rady č. 93/13/EHS“). Súd zmluvu,
uzavretú medzi účastníkmi konania (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej oprávnená
uplatnila na rozhodcovskom súde svoj nárok, považoval za spotrebiteľskú zmluvu.
Konštatoval, že rozhodcovská doložka, tak ako je formulovaná vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Dodal, že táto podmienka nebola
so spotrebiteľom individuálne dojednaná, nakoľko bola spotrebiteľovi fakticky odopretá
možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnená podá žalobu
na rozhodcovský súd. Z uvedených dôvodov ju považoval za neprijateľnú zmluvnú
podmienku, ktorá spôsobila, že exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom a na jeho
základe nebolo možné vykonávať exekúciu.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 21. novembra
2012 sp. zn. 43 CoE 296/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a návrhy oprávnenej na prerušenie konania zamietol.
Poukázal na to, že súd prvého stupňa správne konštatoval, že rozhodcovská doložka, od ktorej
rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto prípade je neprijateľná, a preto je
v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Súhlasil tiež s názorom, že ak
exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom, ktorý založil
svoju právomoc na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie je možné vykonať. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na margo
zamietnutia návrhov na prerušenie konania poukázal na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné konanie nemožno prerušiť s výnimkou, ak osobitný zákon
neustanovuje inak, pričom takýmto zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze
a reštrukturalizácii, ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom
a procesnom (§ 68d). K navrhnutým otázkam určeným Súdnemu dvoru Európskych 5 Co 48/2013
spoločenstiev odvolací súd uviedol, že ich považuje za neopodstatnené a irelevantné
vzhľadom k tomu, že súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo ustanovenia smernice
Rady č. 93/13/EHS, ale aplikuje predovšetkým príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
týkajúce sa ochrany spotrebiteľov. Navyše, aj v prípade, ak by súd považoval oprávnenou
položené otázky za relevantné pre toto konanie, judikatúra Súdneho dvora Európskej únie
upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva
Európskej únie, a tými sú prípady, kedy existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej
únie a výklad a správna aplikácia práva Európskej únie je súdu úplne zjavná. Odvolací súd
preto uzavrel, že v predmetnom konaní neexistuje žiaden z dôvodov na jeho prerušenie
v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/, c/ O.s.p. a oba návrhy oprávnenej na prerušenie konania
zamietol.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred
súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.)
a je nepreskúmateľné. Žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podala oprávnená
dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237
písm. a/ O.s.p.), 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.),
3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona
potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4. oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.), 5. sa v konaní dopustili inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), najmä nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali
náležite dokazovanie, 6. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Žiadala uznesenia súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie prvostupňovému súdu; zároveň žiadala dovolacie konanie prerušiť podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)
predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.
Povinná sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
5 Co 48/2013
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 ECdo 9/2013, 5 ECdo 11/2013,
5 ECdo 70/2013, 7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013,
3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013 s tým, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu
prvého stupňa a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj
v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta
druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia sp. zn. 5 ECdo 9/2013, 5 ECdo 11/2013, 5 ECdo 70/2013,
7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013, 3 Cdo 24/2013,
3 Co 7/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich
vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor
EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu
zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej
únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod
pre prerušenie konania.
5 Co 48/2013
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh
na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia sp. zn. 5 ECdo 9/2013, 5 ECdo 11/2013, 5 ECdo 70/2013, 7 ECdo 250/2013,
7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013, 3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013,
a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
5 Co 48/2013
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie s obsahom
listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný
titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto
tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný
„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany
spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv
oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,
6. nedôvodnou sa javí preto i námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali
možnosť konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 5 Co 48/2013
Exekučného poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však bolo účinné až
novelou zákona č. 230/2012 od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012. Stanovovalo
povinnosť nariadiť pojednávanie v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1
písm. g/ a k/. Súd prvého stupňa túto povinnosť nemal a odvolací súd jeho rozhodnutie
ako správne potvrdil, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané ešte pred
účinnosťou tejto novely, t.j. 5. apríla 2012,
7. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
8. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Tieto právne závery (viď 1. až 8.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade rozhodcovský rozsudok – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – nie je vykonateľný exekučný titul.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul. 5 Co 48/2013
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn.
2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn.
6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 236/2013).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo
na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala
návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
5 Co 48/2013
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. marca 2014
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová