5 ECdo 52/2014

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   5 Co 48/2013

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnej   J. R., bývajúcej vo V., prechodne bytom C., o vymoženie 290,57 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 1 Er 1664/2010, o odvolaní

a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. novembra

2012 sp. zn. 43 CoE 296/2012, takto

r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní z a s t a v u j e .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona  

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe

rozhodcovského rozsudku z 15. februára 2010 sp. zn. S. vydaného Stálym rozhodcovským

súdom, ktorý zriadila S. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd

Rimavská Sobota uvedenej žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním

exekúcie.

  5 Co 48/2013

Okresný súd Rimavská Sobota uznesením z 5. apríla 2012 č.k. 1 Er 1664/2010-14

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.

Uviedol, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie.

Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb.

Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a podporne príslušnými

ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernice Rady č. 93/13/EHS“). Súd zmluvu,

uzavretú medzi účastníkmi konania (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej oprávnená

uplatnila na rozhodcovskom súde svoj nárok, považoval za spotrebiteľskú zmluvu.

Konštatoval, že rozhodcovská doložka, tak ako je formulovaná vo Všeobecných podmienkach

poskytnutia úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán, a   to výrazne   v   neprospech   spotrebiteľa.   Dodal,   že   táto   podmienka   nebola  

so spotrebiteľom individuálne dojednaná, nakoľko bola spotrebiteľovi fakticky odopretá

možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnená podá žalobu  

na rozhodcovský súd. Z uvedených dôvodov ju považoval za neprijateľnú zmluvnú

podmienku, ktorá spôsobila, že exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom a na jeho

základe nebolo možné vykonávať exekúciu.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 21. novembra

2012 sp. zn. 43 CoE 296/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne

potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a návrhy oprávnenej na prerušenie konania zamietol.

Poukázal na to, že súd prvého stupňa správne konštatoval, že rozhodcovská doložka, od ktorej

rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto prípade je neprijateľná, a preto je

v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Súhlasil tiež s názorom, že ak

exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom, ktorý založil

svoju právomoc na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie je možné vykonať. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na margo

zamietnutia návrhov na prerušenie konania poukázal na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné konanie nemožno prerušiť s výnimkou, ak osobitný zákon

neustanovuje inak, pričom takýmto zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze

a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze  

a   reštrukturalizácii, ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o   medzinárodnom práve súkromnom  

a   procesnom (§ 68d). K navrhnutým otázkam určeným Súdnemu dvoru Európskych   5 Co 48/2013

spoločenstiev odvolací súd uviedol, že ich považuje za neopodstatnené a irelevantné

vzhľadom k tomu, že súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo ustanovenia smernice

Rady č. 93/13/EHS, ale aplikuje predovšetkým príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka

týkajúce sa ochrany spotrebiteľov. Navyše, aj v prípade, ak by súd považoval oprávnenou

položené otázky za relevantné pre toto konanie, judikatúra Súdneho dvora Európskej únie

upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva

Európskej únie, a tými sú prípady, kedy existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej

únie a výklad a správna aplikácia práva Európskej únie je súdu úplne zjavná. Odvolací súd

preto uzavrel, že v predmetnom konaní neexistuje žiaden z dôvodov na jeho prerušenie

v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/, c/ O.s.p. a oba návrhy oprávnenej na prerušenie konania

zamietol.

Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred

súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.)  

a je nepreskúmateľné. Žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie.

Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podala oprávnená

dovolanie, v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237

písm. a/ O.s.p.), 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.),

3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona

potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4. oprávnenej odňali možnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ O.s.p.), 5. sa v konaní dopustili inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), najmä nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali

náležite dokazovanie, 6. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení

veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Žiadala uznesenia súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť

na ďalšie konanie prvostupňovému súdu; zároveň žiadala dovolacie konanie prerušiť podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)

predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.

Povinná sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.

  5 Co 48/2013

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,  

či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.

Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola

už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred

najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade, podala odvolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil  

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 ECdo 9/2013, 5 ECdo 11/2013,  

5 ECdo 70/2013, 7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013,  

3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013 s tým, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu

prvého stupňa a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9   ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.).

Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v   podrobnostiach poukazuje s   tým, že aj

v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.

II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta

druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania

podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých  

tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia sp. zn. 5 ECdo 9/2013, 5 ECdo 11/2013, 5 ECdo 70/2013,  

7 ECdo 250/2013, 7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013, 3 Cdo 24/2013,  

3 Co 7/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich

vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor

EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu

zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej

únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod

pre prerušenie konania.

  5 Co 48/2013

V   danom   prípade   sa   síce   v   dovolaním   napadnutých   rozhodnutiach   spomína  

aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného

poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh  

na prerušenie konania zamietol.

III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,  

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá

oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia sp. zn. 5 ECdo 9/2013, 5 ECdo 11/2013, 5 ECdo 70/2013, 7 ECdo 250/2013,  

7 ECdo 255/2013, 7 ECdo 165/2013, 3 Cdo 28/2013, 3 Cdo 24/2013, 3 Co 7/2013,  

a   konštatuje,   že   právne   závery,   ku   ktorým   dospel   v   týchto   rozhodnutiach,   sú   plne

opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

  5 Co 48/2013

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3

a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.

(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),

3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez

návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,  

4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,  

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza  

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu  

a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú

v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie s obsahom

listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný

titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní  

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný

súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti

exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto

tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný

„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany

spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv

oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,

6. nedôvodnou sa javí preto i námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali

možnosť konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5   5 Co 48/2013

Exekučného poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však bolo účinné až

novelou zákona č. 230/2012 od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012. Stanovovalo

povinnosť nariadiť pojednávanie v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1

písm. g/ a k/. Súd prvého stupňa túto povinnosť nemal a odvolací súd jeho rozhodnutie

ako správne potvrdil, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané ešte pred

účinnosťou tejto novely, t.j. 5. apríla 2012,

7. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),

8. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva

zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Tieto právne závery (viď 1. až 8.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade rozhodcovský rozsudok – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – nie je vykonateľný exekučný titul.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská  

doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka

spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť.

Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať

označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.   5 Co 48/2013

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn.

2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn.

6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 236/2013).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1

O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo

na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala

návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

  5 Co 48/2013

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 13. marca 2014

  JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová