5 ECdo 40/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO : X., v dovolacom konaní právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou V., so
sídlom v B., proti povinnej Z. Ď., bývajúcej D., o vymoženie 1 603,57 € s prísl., vedenej na
Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 4 Er 1512/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 CoE 174/2013, z 29. novembra 2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Rožňava uznesením č. k. 4 Er 1512/2012-13 zo dňa 11. januára 2013,
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na sumu
1 603,57 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), na základe označeného exekučného
titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU
zriadeného pri R., vydaný v rozhodcovskom konaní pred rozhodcami: JUDr. J. H., JUDr. M.
H. a Mgr. Š. J., sp. zn.: I. zo dňa 25.11.2011 (ďalej v texte len ako „rozhodcovský rozsudok“).
V odôvodnení uznesenia súd poukázal na to, že právna predchodkyňa oprávnenej
(Poštová banka, a.s.) a povinná uzavreli úverovú zmluvu, ktorá má charakter spotrebiteľskej
zmluvy. Jej súčasťou je rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej budú spory účastníkov daného
právneho vzťahu rozhodované pred označeným rozhodcovským súdom. Uvedená doložka
nebola dojednaná individuálne a spotrebiteľovi znemožňuje vyriešiť spor medzi účastníkmi
inak, ako v rozhodcovskom konaní preto túto doložku súd pokladá za neplatnú. Súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44
ods. 2 Exekučného poriadku). Vyslovil záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky
nachádzajúcej sa v zmluve o úvere pre značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poukázal pritom na ustanovenie čl. 3 Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 41
ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, § 52, 53, § 54 Občianskeho zákonníka,
§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a tiež judikatúru Európskeho súdneho dvora.
Krajský súd v Košiciach uznesením pod sp. zn. 3 CoE 174/2013 z 29. novembra 2013
napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Konštatoval, že súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ zisťoval, či úverová zmluva
neobsahuje neprijateľnú podmienku. Túto otázku bol oprávnený riešiť bez ohľadu na to, či
spotrebiteľ ako účastník rozhodcovského konania využil všetky možnosti vyplývajúce mu
zo zákona č. 244/2002 Z.z. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že
rozhodcovská doložka v zmluve o úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je
v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase uzavretia
zmluvy) neplatná a že ustanovenie § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje
exekučnému súdu ex offo skúmať nielen formálnu ale aj materiálnu stránku vykonateľnosti
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok rozhodnutia. O náhrade trov
odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, ktoré odôvodila
ustanoveniami § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. (a) teda, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa
už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
a § 241 ods. 2 O.s.p. (a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci).a v zmysle ust. § 238 ods. (3) O.s.p. uviedla :
1.
„V tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, a teda bolo v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom“. Považovala za neprijateľné, aby exekučný súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku a skúmal jeho materiálnu správnosť, rozhodcovské konanie,
zmluvu, na základe ktorej bol vydaný.
Oprávnená tvrdila, že súd rozhodoval v tej istej veci, v ktorej sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, lebo bolo v súlade so zákonom
rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Taktiež je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania
o jeho zrušení., hoci podľa zákona bol potrebný. Pri splnení týchto podmienok sú teda
rozhodcovské rozsudky vykonateľné rovnako ako rozsudky všeobecných súdov. Teda je tu
prekážka „res iudicata“. Uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2
zákona č. 460/ 1992 Z.z., Ústavy SR.
2.
„Právomoc daná rozhodcovskému súdu vyplýva rozhodcovskej doložky z priloženej
úverovej zmluvy. Vzhľadom na to, že pôvodným veriteľom, v čase uzatvárania úverovej
zmluvy, bola Poštová banka, a.s., v zmysle § 93b odsek 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách,
bola povinná ako banka ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o tom, že ich prípadné
vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona.88k].
V zmysle ustanovenia § 3 odsek 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany
v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Vzhľadom na to, že to vylúčené nebolo, oprávnený nemal
inú možnosť ako podať žalobu na rozhodcovskom súde v zmysle dohodnutej rozhodcovskej
doložky Poštovou bankou, a.s. v zmysle § 93 odsek 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.
V zmysle ustanovenia § 4 odsek 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je
zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými
stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou
iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej
zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. A teda rozhodcovská doložka dohodnutá vo Všeobecných obchodných podmienkach a v Obchodných podmienkach pre úver, bola
dohodnutá riadne v súlade so zákonom, bola dohodnutá riadne.
Napadla aj právne závery súdov nižších stupňov o neprijateľnosti podmienky,
za ktorú považovali súdy zmluvné dojednanie účastníkov o rozhodcovskej doložke uvedenej
v zmluve o úvere. Vyslovila názor, že rozhodcovská doložka, ktorou sa všetky spory
v súvislosti so zmluvou podriaďujú rozhodcovskému konaniu, nie je v z zmysle smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1995 nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Odňatie
práva oprávnenej konať pred súdom sa odrazilo v tom, že uznesenia súdu prvého stupňa, ako
aj odvolacieho súdu, neboli dostatočne odôvodnené. Namietala, že vo vzťahu k jej námietkam
v odvolaní sa odvolací súd obmedzil len ich citáciu, nepotvrdil a ani nepoprel opodstatnenosť
jej tvrdení v odvolaní, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, a k odňatiu
možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
3.
Vzhľadom na to o, že zmluva o úvere bola uzatvorená pred 1.1.2008, teda pred
novelizáciou Občianskeho zákonníka týkajúcou 1 spotrebiteľských vzťahov, úprava
Občianskeho zákonníka sa na predmetnú zmluvu o úvere nevzťahuje, nakoľko zákonník
taxatívne vymedzoval, ktoré zmluvy možno považovať za spotrebiteľské, a teda sa táto
úprava na tento typ zmluvy nevzťahuje.
Podľa viacerých rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad
PL.ÚS 36/95) k imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka
(princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je
i zákaz spätného (retroaktívneho)pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení.
„K definujúcim znakom právneho štátu patrí a zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je
významnou demokratickou zárukou u ochrany práv občana a ich právnej istoty“
(PL.ÚS 10/04). Zákaz retroaktivity je súčasťou ustálenej judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky.“
Zákaz retroaktivity je súčasťou ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky. Uviedla, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd
vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Poukázala na to, že exekučný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje o opravných
prostriedkoch voči exekučnému titulu a v exekučnom konaní nepreskúmava vecnú správnosť
rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom.
4.
Oprávnená dala do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 M Cdo 11/2010, ktorým, ktorým Najvyšší súd Slovenskej
republiky odôvodnil tým, že „Pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, treba uviesť, že
preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ
ide o dôvod vedený v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. (rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Uviedol, že v obdobnej exekučnej veci Krajský
súd v Bratislave, uznesením č. k. 18 CoE 633/2011-25 zo dňa 26.6.2012 zrušil uznesenie
Okresného súdu č. k. 23 Er/2074/2011-13, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie
poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a vec vrátil súdu prvého stupňa Ďalej
uznesením č. k. 2 CoE 292/2012-59 Krajský súd v Banskej Bystrici zrušil uznesenie
Okresného súdu Lučenec č. k. 5 Er 273/2011-43, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie
poverenia z dôvodu, „...exekučný súd nesprávne vec právne posúdil, keď rozhodcovskú
doložku považoval za spotrebiteľom vnútenú. Poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 192/06 z 3. novembra 2006, ktorý uvádza, ak súd rieši právnu otázku
(tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odchylným
spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami,
nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle či. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 335/06 z 30. októbra 2007. Aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 244/09 z 29. septembra 2009, uvádza, že výklad právnej normy vôbec nemôže siahať
tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho
textu. V takomto prípade by totiž už nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy.
„Iný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/07 z 3. júla 2008
uvádza, že interpretácia zmlúv ako prejavu autonómnej normotvorby účastníkov súkromno-
právnych vzťahov je zásadne úlohou všeobecných súdov, to však len potiaľ, pokiaľ všeobecné súdy nerozhodujú v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu alebo v rozpore
s princípom spravodlivosti, či arbitrárne.“
5.
„Pokiaľ súd, konajúci v konaní je exekučný súd zásadne obsadený vyšším súdnym
úradníkom, konajúcim na základe poverenia sudcu (§ 5 písmeno g/) obsadený vyšším nie je
preto možné, aby ústavnú funkciu – rozhodovať spory ako súdny orgán – vykonávala osoba,
ktorá sudcom nie je. Vzhľadom na skutočnosť, že exekučné konanie nie je klasickým súdnym
konaním a nerozhoduje sa v takomto konaní už o veci samej, nie je a priori činnosť sudcu
nevyhnutná.“. Exekučný súd teda posudzuje predložené dokumenty, ale nepreskúmava ich
po stránke hmotnoprávnej ani procedurálnej, keďže na takýto postup nemá právomoc, a nie je
oprávnený sám meritórne rozhodnúť. Inak povedané, ak exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok, na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či už
ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom)m prostriedku, ale
práve a len ako tzv. exekučný súd.“
6.
Podľa názoru oprávnenej uvedeným konaním súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
jej bolo odňaté právo domáhať sa jej práva na uspokojenie jej pohľadávky v exekučnom
konaní, nakoľko súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie
vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné. Za významnú považovala aj okolnosť, že
Súdny dvor Európskej únie v žiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu smernice
93/13/ES o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vo vzťahu
k rozhodcovským doložkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil nekalosť takého dojednania
per se, ale trvá na tom, že nekalosť môže byť daná len pri splnení niektorých podmienok.
Ďalej namietala, že zákonodarca mal úmysel dať spotrebiteľom právo rozhodnúť sa, kde
uplatnia svoje práva, a preto nie je na mieste, aby súd nahrádzal vôľu spotrebiteľa,
a to nezákonným zásahom do práv oprávnenej. Ak povinný nemá záujem na uplatňovaní si
svojich práv, ak žiadnym spôsobom nenapravil vôľu napadnúť rozhodcovský rozsudok,
považovala za absurdné, aby túto jeho vôľu nahrádzal súd. Bola toho názoru, že ak povinný
svoju vôľu prejavil podpisom zmluvy, ktorá doložku obsahovala, súd svojim konaním
zasiahol do práv oprávnenej, ako aj povinného slobodne prejaviť svoju vôľu.
Navrhla, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenia súdu prvého
a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej preskúmaval súd podľa § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
(aj uzneseniu) ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená nenamietala procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p.
a súd tieto ani nezistil.
Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. a/, d/, e/ O.s.p., keď
poukázala na prekážku nedostatku právomoci súdov, prekážku rei iudicatae a nedostatku
návrhu na začatie konania.
Podľa § 7 O.s.p. ods. 1, 2, 3, v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú
a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,
rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány. V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú
aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení
orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh
štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi
ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon.
Podľa § 8 O.s.p. ak sa má pred konaním na súde konať u iného orgánu môžu súdy
konať len vtedy, ak nebola vec v takomto konaní s konečnou platnosťou vyriešená.
Podľa § 44 ods. 1, 2, 3 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, exekútor, ktorému bol
doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným
titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada
ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona
č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa
nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní
od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak
ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Ak je uznesenie, ktorým
sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto
rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Súd preto konštatuje, že rozhodcovský rozsudok je preskúmavaný z hľadísk
vyjadrených v § 44 zákona o rozhodcovskom konaní a to aj čo do jeho materiálnej správnosti.
Exekučný súd je pri postupe podľa § 44 zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť
na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. Ustanovenie § 44 zákona o rozhodcovskom konaní je potrebné
považovať za zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho preskúmanie.
Konanie vo veci ochrany spotrebiteľa tvorí samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské
právo. Jeho účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach
založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva
z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danej veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.,
vedenej proti povinnej Z. Ď., r.č. X., bytom D., o vymoženie 1 603,57 eur s prísl., na
Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 4 Er 1512/2012, na základe rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý zriadila R., so sídlom v B. (ďalej len „označený
rozhodcovský rozsudok“), nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo
predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená
vada § 237 ods. a/, d/ a e/ O.s.p. konanie nezaťažila.
Exekučný súd, ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm.e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje
rozhodnutia.
Oprávnená nenamietala neopodstatnene, že konanie súdov bolo postihnuté vadou
podľa § 237 písm. a/ d/ a e/ O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť
zrejme tým, že skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinná
nevyvinula žiadnu aktivitu na takýto prieskum.
Oprávnená v dovolaní tiež namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť tým, že súd prvého stupňa zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre takéto rozhodnutie
neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)
odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto
ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj
iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada
(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži
svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania, znamená stratu možnosti
skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu
v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by
nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa.
Dovolateľka tvrdila, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
ktorej sa súd dopustil tým, že jej neumožnil riadne a zákonným spôsobom uplatniť svoje
práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. Oprávnená nemala možnosť podať
kvalifikované odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného
odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal ani týmito odvolacími
dôvodmi oprávnenej, ktoré v podanom odvolaní uviedla. Dovolateľka uviedla, že pred
vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd nemá preskúmavaciu právomoc (zrejme
vo vzťahu k exekučnému titulu).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia
odvolacieho súdu nie je dôvodná.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu
vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež
vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo
nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Jeho rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Dovolateľka v dovolaní namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 8. apríla 2014
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová