5 ECdo 40/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   exekučnej veci   oprávnenej   P., so sídlom v B., IČO : X., v dovolacom konaní právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou V., so

sídlom v B., proti povinnej Z. Ď., bývajúcej D., o vymoženie 1 603,57 € s prísl., vedenej na

Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 4 Er 1512/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 CoE 174/2013, z 29. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Rožňava uznesením č. k. 4 Er 1512/2012-13 zo dňa 11. januára 2013,

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na sumu

1 603,57 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), na základe označeného exekučného

titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU

zriadeného pri R., vydaný v rozhodcovskom konaní pred rozhodcami: JUDr. J. H., JUDr. M.

H. a Mgr. Š. J., sp. zn.: I. zo dňa 25.11.2011 (ďalej v texte len ako „rozhodcovský rozsudok“).

V odôvodnení uznesenia súd poukázal na to, že právna predchodkyňa oprávnenej

(Poštová banka, a.s.) a povinná uzavreli úverovú zmluvu, ktorá má charakter spotrebiteľskej

zmluvy. Jej súčasťou je rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej budú spory účastníkov daného

právneho vzťahu rozhodované pred označeným rozhodcovským súdom. Uvedená doložka

nebola dojednaná individuálne a spotrebiteľovi znemožňuje vyriešiť spor medzi účastníkmi

inak, ako v rozhodcovskom konaní preto túto doložku súd pokladá za neplatnú. Súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44

ods. 2 Exekučného poriadku). Vyslovil záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky

nachádzajúcej sa v zmluve o úvere pre značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poukázal pritom na ustanovenie čl. 3 Smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 41

ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, § 52, 53, § 54 Občianskeho zákonníka,

§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch a tiež judikatúru Európskeho súdneho dvora.

Krajský súd v Košiciach uznesením pod sp. zn. 3 CoE 174/2013 z 29. novembra 2013

napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Konštatoval, že súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ zisťoval, či úverová zmluva

neobsahuje neprijateľnú podmienku. Túto otázku bol oprávnený riešiť bez ohľadu na to, či

spotrebiteľ ako účastník rozhodcovského konania využil všetky možnosti vyplývajúce mu  

zo zákona č. 244/2002 Z.z. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že

rozhodcovská doložka v zmluve o úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je  

v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase uzavretia

zmluvy) neplatná a že ustanovenie § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje

exekučnému súdu ex offo skúmať nielen formálnu ale aj materiálnu stránku vykonateľnosti

exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok rozhodnutia. O   náhrade trov

odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení

s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.

Uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, ktoré odôvodila

ustanoveniami § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. (a) teda, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa

už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom  

a § 241 ods. 2 O.s.p. (a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci).a v zmysle ust. § 238 ods. (3) O.s.p. uviedla :

1.

„V tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, a teda bolo v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom“. Považovala za neprijateľné, aby exekučný súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť

rozhodcovského rozsudku a skúmal   jeho materiálnu správnosť, rozhodcovské konanie,

zmluvu, na základe ktorej bol vydaný.

Oprávnená tvrdila, že súd rozhodoval v tej istej veci, v ktorej sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,   lebo bolo v súlade so zákonom

rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Taktiež je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť

a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania

o jeho zrušení., hoci podľa zákona bol potrebný. Pri splnení týchto podmienok sú teda

rozhodcovské rozsudky vykonateľné rovnako ako rozsudky všeobecných súdov. Teda je tu

prekážka „res iudicata“. Uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2

zákona č. 460/ 1992 Z.z., Ústavy SR.  

2.

„Právomoc daná rozhodcovskému súdu vyplýva rozhodcovskej doložky z priloženej

úverovej zmluvy. Vzhľadom na to, že pôvodným veriteľom, v čase uzatvárania úverovej

zmluvy, bola Poštová banka, a.s., v zmysle § 93b odsek 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách,

bola povinná ako banka ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie

rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o tom, že ich prípadné

vzájomné spory z   obchodov budú rozhodnuté v   rozhodcovskom konaní stálym

rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona.88k].

V zmysle ustanovenia § 3 odsek 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany

v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Vzhľadom na to, že to vylúčené nebolo, oprávnený nemal

inú možnosť ako podať žalobu na rozhodcovskom súde v zmysle dohodnutej rozhodcovskej

doložky Poštovou bankou, a.s. v zmysle § 93 odsek 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.

V zmysle ustanovenia § 4 odsek 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je

zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými

stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou

iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej

zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. A teda rozhodcovská doložka dohodnutá   vo Všeobecných obchodných podmienkach a v Obchodných podmienkach pre úver, bola

dohodnutá riadne v súlade so zákonom, bola dohodnutá riadne.

Napadla aj   právne závery súdov nižších stupňov o neprijateľnosti podmienky,  

za ktorú považovali súdy zmluvné dojednanie účastníkov o rozhodcovskej doložke uvedenej

v zmluve o úvere. Vyslovila názor, že rozhodcovská doložka, ktorou sa všetky spory

v súvislosti so zmluvou podriaďujú rozhodcovskému konaniu, nie je v z zmysle smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1995 nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Odňatie

práva oprávnenej konať pred súdom sa odrazilo v tom, že uznesenia súdu prvého stupňa, ako

aj odvolacieho súdu, neboli dostatočne odôvodnené. Namietala, že vo vzťahu k jej námietkam

v odvolaní sa odvolací súd obmedzil len ich citáciu, nepotvrdil a ani nepoprel opodstatnenosť

jej tvrdení v odvolaní, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, a k odňatiu

možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

3.

Vzhľadom na to o, že zmluva o úvere bola uzatvorená pred 1.1.2008, teda pred

novelizáciou Občianskeho zákonníka týkajúcou 1 spotrebiteľských vzťahov, úprava

Občianskeho zákonníka sa na predmetnú zmluvu o úvere nevzťahuje, nakoľko zákonník

taxatívne vymedzoval, ktoré zmluvy možno považovať za spotrebiteľské, a teda sa táto

úprava na tento typ zmluvy nevzťahuje.

Podľa viacerých rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad  

PL.ÚS 36/95) k imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka

(princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je

i zákaz spätného (retroaktívneho)pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení.  

„K definujúcim znakom právneho štátu patrí a zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je

významnou demokratickou zárukou u ochrany práv občana a ich právnej istoty“  

(PL.ÚS 10/04). Zákaz retroaktivity je súčasťou ustálenej judikatúry Ústavného súdu

Slovenskej republiky.“

Zákaz retroaktivity je súčasťou ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej

republiky. Uviedla, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný  

na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd

vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Poukázala na to, že exekučný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje o opravných

prostriedkoch voči exekučnému titulu a v exekučnom konaní nepreskúmava vecnú správnosť

rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom.

4.

Oprávnená dala do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 M Cdo 11/2010, ktorým, ktorým Najvyšší súd Slovenskej

republiky odôvodnil tým, že „Pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, treba uviesť, že

preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ

ide o dôvod vedený v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. (rozsudok zaväzuje

účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Uviedol, že v obdobnej exekučnej veci Krajský

súd v Bratislave, uznesením č. k. 18 CoE 633/2011-25 zo dňa 26.6.2012 zrušil uznesenie

Okresného súdu č. k. 23 Er/2074/2011-13, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie

poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a vec vrátil súdu prvého stupňa Ďalej

uznesením č. k. 2 CoE 292/2012-59 Krajský súd v Banskej Bystrici zrušil uznesenie

Okresného súdu Lučenec č. k. 5 Er 273/2011-43, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie

poverenia   z dôvodu, „...exekučný súd nesprávne vec právne posúdil, keď rozhodcovskú

doložku považoval za spotrebiteľom vnútenú. Poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 192/06 z 3. novembra 2006, ktorý uvádza, ak súd rieši právnu otázku

(tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odchylným

spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami,

nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle či. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky, a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.  

I. ÚS 335/06 z 30. októbra 2007. Aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.  

II. ÚS 244/09 z 29. septembra 2009, uvádza, že výklad právnej normy vôbec nemôže siahať

tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho

textu. V takomto prípade by totiž už nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy.

„Iný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/07 z 3. júla 2008

uvádza, že interpretácia zmlúv ako prejavu autonómnej normotvorby účastníkov súkromno-

právnych vzťahov je zásadne úlohou všeobecných súdov, to však len potiaľ, pokiaľ všeobecné súdy nerozhodujú v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu alebo v rozpore

s princípom spravodlivosti, či arbitrárne.“

5.

„Pokiaľ súd, konajúci v konaní je exekučný súd zásadne obsadený vyšším súdnym

úradníkom, konajúcim na základe poverenia sudcu (§ 5 písmeno g/) obsadený vyšším nie je

preto možné, aby ústavnú funkciu – rozhodovať spory ako súdny orgán – vykonávala osoba,

ktorá sudcom nie je. Vzhľadom na skutočnosť, že exekučné konanie nie je klasickým súdnym

konaním a nerozhoduje sa v takomto konaní už o veci samej, nie je a priori činnosť sudcu

nevyhnutná.“. Exekučný súd teda posudzuje predložené dokumenty, ale nepreskúmava ich  

po stránke hmotnoprávnej ani procedurálnej, keďže na takýto postup nemá právomoc, a nie je

oprávnený sám meritórne rozhodnúť. Inak povedané, ak exekučným titulom je rozhodcovský

rozsudok, na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či už

ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom)m prostriedku, ale

práve a len ako tzv. exekučný súd.“

6.

Podľa názoru oprávnenej uvedeným konaním súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

jej bolo odňaté právo domáhať sa jej práva na uspokojenie jej pohľadávky v exekučnom

konaní, nakoľko súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie

vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné. Za významnú považovala aj okolnosť, že

Súdny dvor Európskej únie v žiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu smernice

93/13/ES o   nekalých podmienkach v   spotrebiteľských zmluvách, vo vzťahu  

k rozhodcovským doložkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil nekalosť takého dojednania

per se, ale trvá na tom, že nekalosť môže byť daná len pri splnení niektorých podmienok.

Ďalej namietala, že zákonodarca mal úmysel dať spotrebiteľom právo rozhodnúť sa, kde

uplatnia svoje práva, a preto nie je na mieste, aby súd nahrádzal vôľu spotrebiteľa,  

a to nezákonným zásahom do práv oprávnenej. Ak povinný nemá záujem na uplatňovaní si

svojich práv, ak žiadnym spôsobom nenapravil vôľu napadnúť rozhodcovský rozsudok,

považovala za absurdné, aby túto jeho vôľu nahrádzal súd. Bola toho názoru, že ak povinný

svoju vôľu prejavil podpisom zmluvy, ktorá doložku obsahovala, súd svojim konaním

zasiahol do práv oprávnenej, ako aj povinného slobodne prejaviť svoju vôľu.

Navrhla, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho

exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenia súdu prvého

a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

  Povinná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241  

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle  

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z   vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej preskúmaval súd podľa § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu  

(aj uzneseniu) ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky uverejnené v   časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a   č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor

účastníka   konania   tvrdiaceho,   že   došlo   k   vade   vymenovanej   v   tomto   ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená nenamietala procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p.

a súd tieto ani nezistil.

Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. a/, d/, e/ O.s.p., keď

poukázala na prekážku nedostatku právomoci súdov, prekážku rei iudicatae a nedostatku

návrhu na začatie konania.

Podľa § 7 O.s.p. ods. 1, 2, 3, v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú  

a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,

rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú  

a nerozhodujú o nich iné orgány. V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú  

aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení

orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh

štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi

ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona

neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy  

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon.

Podľa § 8 O.s.p. ak sa má pred konaním na súde konať u iného orgánu môžu súdy

konať len vtedy, ak nebola vec v takomto konaní s konečnou platnosťou vyriešená.

Podľa § 44 ods. 1, 2, 3 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, exekútor, ktorému bol

doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným

titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada

ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona  

č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa

nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní  

od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak

ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Ak je uznesenie, ktorým

sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto

rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Súd preto konštatuje, že rozhodcovský rozsudok je preskúmavaný z hľadísk

vyjadrených v § 44 zákona o rozhodcovskom konaní a to aj čo do jeho materiálnej správnosti.

Exekučný súd je pri postupe podľa § 44 zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť

na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, nie je ním teda viazaný   v zmysle § 159 O.s.p. Ustanovenie § 44 zákona o rozhodcovskom konaní je potrebné

považovať za zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho preskúmanie.

Konanie vo veci ochrany spotrebiteľa tvorí samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské

právo. Jeho účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach

založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.  

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva  

z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide  

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danej veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.,

vedenej proti povinnej Z. Ď., r.č. X., bytom D., o vymoženie 1 603,57 eur s prísl., na

Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 4 Er 1512/2012, na základe rozhodcovského rozsudku

Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý zriadila R.,   so   sídlom   v   B.   (ďalej   len   „označený

rozhodcovský rozsudok“), nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo

predtým rozhodnuté.   Vzhľadom   na   uvedené   dovolateľkou   vytýkaná   vyššie   uvedená

vada § 237 ods. a/, d/ a e/ O.s.p. konanie nezaťažila.

Exekučný súd, ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej

doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu  

na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm.e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

Oprávnená nenamietala neopodstatnene, že konanie súdov bolo postihnuté vadou

podľa § 237 písm. a/ d/ a e/ O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť

zrejme tým, že skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinná

nevyvinula žiadnu aktivitu na takýto prieskum.

Oprávnená v dovolaní tiež namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny

proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi  

(I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť tým, že súd prvého stupňa zamietol žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre takéto rozhodnutie

neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)

odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,  

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,  

t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci  

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.  

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto

ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj

iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada

(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži  

svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto

ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania, znamená stratu možnosti

skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu

v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by

nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta

sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa.  

  Dovolateľka tvrdila, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,

ktorej sa súd dopustil tým, že jej neumožnil riadne a zákonným spôsobom uplatniť svoje

práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. Oprávnená nemala možnosť podať

kvalifikované odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného

odôvodnenia   jeho   rozhodnutia   a   odvolací   súd   sa   nezaoberal   ani   týmito odvolacími

dôvodmi oprávnenej, ktoré v podanom odvolaní uviedla. Dovolateľka uviedla, že pred

vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd nemá preskúmavaciu právomoc (zrejme  

vo vzťahu k exekučnému titulu).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia

odvolacieho súdu nie je dôvodná.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu

vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež

vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo

nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Jeho rozhodnutie nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného

v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Dovolateľka v dovolaní   namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných  

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak  

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať  

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 8. apríla 2014

  JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová