5 ECdo 315/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 CoE 120/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej M. D.,
bývajúcej v R., o vymoženie 453,33 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Bardejov, pod sp.zn. 1Er 204/2004, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešove z 21.mája 2013 sp.zn. 5CoE 57/2013, takto
r o z h o d o l :
Konanie o odvolaní z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bardejov poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe
notárskej zápisnice spísanej 13. marca 2004 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom pod sp.zn. N 1308/2004, NZ 22147/2004.
Okresný súd Bardejov uznesením zo 17. novembra 2012 č.k. 1Er 204/2004-27
exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. a/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“). Nepripustil vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane povinnej
- Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov. Rozhodnutie
o trovách konania si vyhradil na samostatné uznesenie po právoplatnosti rozhodnutia
o zastavení exekúcie. Svoje rozhodnutie oprel o právny záver, že splnomocnenie udelené 5 CoE 120/2013
povinnou advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi v zmluve o úvere ako aj uznanie dlhu
a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, ktoré následne zástupca urobil v jej mene, sú
absolútne neplatné právne úkony pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka (ďalej len,,OZ,,). Dôvodom neplatnosti udeleného splnomocnenia
bol podľa prvostupňového súdu rozpor záujmov povinnej a splnomocneného zástupcu
Mgr. Tomáša Kušníra v zmysle § 22 ods.2 OZ, nekalý charakter udeleného plnomocenstva,
nedostatok slobodnej vôle povinnej v zmysle § 37 ods.1 OZ a rozpor s dobrými mravmi
v zmysle § 3 ods.1 OZ. Nakoľko notárska zápisnica nebola spôsobilým exekučným titulom,
na základe ktorého by bolo možné vedenie exekúcie voči povinnej, exekučný súd v zmysle
§ 58 ods.1 exekučného poriadku exekúciu zastavil. Vstup vedľajšieho účastníka do konania
na strane povinnej exekučný súd nepripustil z dôvodu, že ustanovenia o vedľajšom
účastníctve v zmysle § 93 O.s.p. nie sú na exekučné konanie aplikovateľné s poukazom
na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. novembra 2008
sp.zn. 1Cdo 106/2008.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením z 21. mája 2013 sp.zn.
5CoE 57/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
ako vecne správne a návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. K odvolaniu Združenia
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS odvolací súd konštatoval, že vedľajšie účastníctvo je
možné iba v sporovom konaní a viaže sa práve k jeho výsledku a k právnemu záujmu
vedľajšieho účastníka na výsledku konania. Pripustením vedľajšieho účastníka do exekučného
konania by sa narušila efektivita exekučného konania a právna istota účastníkov, aj z tohto
dôvodu exekučný súd nepredložil vec na Európsky súdny dvor. Okrem tohto v zmysle § 36
ods.5 Exekučného poriadku nie je možné prerušiť exekučné konanie v zmysle § 109 O.s.p.
V odôvodnení rozhodnutia týkajúceho sa zastavenia exekúcie odvolací súd uviedol, že si
osvojil náležité a presvedčivé zdôvodnenie zo strany súdu prvého stupňa, na ktoré poukázal
a v súvislosti s odvolacími námietkami k veci doplnil. Notárska zápisnica predložená
oprávnenou nebola listinou o právnom úkone - uznaní dlhu povinnej pre neplatné
splnomocnenie udelené povinnou z dôvodu rozporu záujmov povinnej a splnomocneného
zástupcu. Odvolací súd ďalej uviedol, že všeobecný súd je povinný ex offo v priebehu celého
exekučného konania skúmať, či sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu a musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj
primerane procesne reagovať. Odvolaciu námietku oprávnenej, že nemala možnosť reagovať
na tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, nepovažoval 5 CoE 120/2013
odvolací súd za dôvodnú, pretože v štádiu kedy exekučný súd rozhoduje o zastavení exekúcie,
nevykonáva dokazovanie, ale vychádza z tvrdení oprávneného uvedených v návrhu
na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. K návrhu oprávnenej na prerušenie konania
odvolací súd uviedol, že v prejednávanom prípade neexistovala potreba obrátiť sa
s predbežnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie. Exekučný súd záver o neprípustnosti
exekúcie nezaložil na aplikácii komunitárneho, resp. úniového práva, ale výlučne na aplikácii
vnútroštátneho právneho predpisu – Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu nepovažoval
odvolací súd za nutné postupovať v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred
súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.)
a je nepreskúmateľné. Žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom
uviedla, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej
právomoci neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2
písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna a materiálna vykonateľnosť už bola
právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
3. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/
O.s.p.), a to tým, že s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“,
nezohľadnili jej námietky, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali
jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe
správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej
republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní
o prejudiciálnej otázke (IV. ÚS 206/08)“; súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné
urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku), 4. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), nesprávne zistili
skutkový stav a nevykonali dokazovanie, 5. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) spočívajúcom na nesprávnej aplikácii 5 CoE 120/2013
a interpretácii § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a tiež Smernice Rady
93/13/EHS (z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Z týchto
dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie
bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dovolací súd aby Súdnemu dvoru
Európskej únie(ďalej len „Súdny dvor“) predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie
špecifikovala v podanom dovolaní.
Povinná ani súdny exekútor sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podala
odvolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Konanie o týchto jej odvolaniach bolo
zastavené s odôvodnením, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa a Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014
sp.zn. 5 Co 20/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 Co 54/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn.
5 CoE 48/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 CoE 84/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn.
3Co 34/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 CoE 83/2013. Dovolací súd sa stotožňuje
s právnymi závermi vyjadrenými v týchto rozhodnutiach a v podrobnostiach na ne odkazuje.
II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá
O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K totožnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už dovolací súd
vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky a navrhovala prerušenie
konania ( viď rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. januára 2014 sp.zn.
5 ECdo 32/2013, z 8. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 150/2013, z 29. januára 2014 sp.zn. 5 CoE 120/2013
7 ECdo 146/2013, z 9. januára 2014 sp.zn. 7 ECdo 152/2013, 3. júla 2013 sp.zn.
3 ECdo 76/2013, zo 6. augusta 2013 sp.zn. 3 ECdo 34/2013). Dovolací súd na ne
v podrobnostiach odkazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj
v preskúmavanej veci. Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych
otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov
alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci,
v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad
v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade išlo zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného poriadku).
Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/, g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už Najvyšší súd
Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych
veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky
(napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. januára 2014 sp.zn.
5 ECdo 32/2013, z 8. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 150/2013, z 29. januára 2014 sp.zn.
7 ECdo 146/2013, z 9. januára 2014 sp.zn. 7 ECdo 152/2013, 3. júla 2013 sp.zn. 5 CoE 120/2013
3 ECdo 76/2013, zo 6. augusta 2013 sp.zn. 3 ECdo 34/2013) a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd Slovenskej
republiky konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď
aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp.zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp.zn. III. ÚS 254/2012),
3. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
4. exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti
uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde
o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica,
je exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu
(porovnaj obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný
exekučný titul, je exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného
konania (I. ÚS 151/2011 a I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej
zápisnice ako exekučného titulu je súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví za povinnú osobu takýto súhlas napriek
tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas povinnej osoby. Zastupovať
iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka) – o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý nebankový subjekt
má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné úkony ktorého
sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového
subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 Občianskeho 5 CoE 120/2013
zákonníka), preto je absolútne neplatný aj Mgr. Tomášom Kušnírom udelený „súhlas“
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej
materiálnej vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku),
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto
tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný
„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany
spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv
oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,
6. nedôvodná bola aj námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali možnosť
konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku pojednávanie. Súd prvého stupňa ani odvolací súd túto povinnosť nemali,
pretože ich rozhodnutia boli založené na aplikácii ustanovenia § 57 ods.1 písm. a/
Exekučného poriadku, na ktorý sa povinnosť nariadenia pojednávania nevzťahovala,
7. ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti
vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide
o dôvod, so zreteľom na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo
až po poverení súdneho exekútora, exekučné konanie zastaviť),
8. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam 5 CoE 120/2013
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05),
Tieto právne závery (viď 1. až 8.) zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej veci
a stotožňuje sa s názorom súdov nižšieho stupňa, že v danom prípade notárska zápisnica nie je
vykonateľný exekučný titul.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, sp.zn. 2 Cdo 97/2010, sp.zn. 3 Cdo 53/2011, sp.zn. 4 Cdo 68/2011, sp.zn. 5 Cdo 44/2011 a sp.zn.
6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 236/2013).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo
na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala
návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
5 CoE 120/2013
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. júna 2014
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová