5 ECdo 3/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou A., so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnému L. V., bytom K., o vymoženie 185,07 € s prísl., vedenej na
Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 11 Er 451/2011, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21 CoE 78/2012, z 29. júna 2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dunajská Streda uznesením č. k. 11 Er 451/2011-13 zo dňa 4. júla 2011
zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi
Mgr. D. Č. zo dňa 26.4.2011. Súdny exekútor mal vymôcť pre oprávnenú od povinného sumu
185,07 €, úrok vo výške 16,20 % ročne zo sumy 185,07 € od 15.5.2009 do zaplatenia, spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 185,07 € od 15.5.2009 do zaplatenia
istiny, sumu vyčíslených úrokov a úrokov z omeškania k 14.5.2009 vo výške 89,27 €,
náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 33,19 € a náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 60,62 €, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodcovského
rozsudku. Exekučným titulom bol Rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu zriadeného
pri R., so sídlom v Bratislave, sp. zn. B. zo dňa 19.11.2010 (nadobudol právoplatnosť dňom
3.1.2011 a vykonateľnosť 7.1.2011). Súd preskúmal citovaný rozhodcovský rozsudok, návrh
na vykonanie exekúcie ako aj zmluvu o úvere a zistil, že právny predchodca oprávnenej P.,
uzatvorili dňa 17.1.2007 Zmluvu o úvere č. X., ako aj Obchodné podmienky, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Postupoval podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a zistil, že Obchodné podmienky v článku 9.2. obsahujú rozhodcovskú doložku, ktorá nebola so
spotrebiteľom individuálne dojednaná a vyžaduje od spotrebiteľa, aby prípadné spory
s veriteľom riešil výlučne pred rozhodcovským súdom.
Vychádzal z toho, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na vec sa má
aplikovať všeobecná úprava daná ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách. Opierajúc sa zároveň o ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica
93/13/EHS“) a eurokonformný výklad § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom do 31. decembra 2007 konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá je
súčasťou štandardnej formulárovej zmluvy, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka neplatná.
Uviedol, že táto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.
Na odvolanie oprávnenej, v spojení s opravným uznesením z 31. januára 2013
Krajský súd v Trnave uznesením z 29. júna 2012, sp. zn. 21 CoE 78/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu
a doplnil ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia. Uviedol, že v súdenej
veci je rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka (§ 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) absolútne neplatná, pokiaľ obsahuje
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Konštatoval, že hoci ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka nadobudlo účinnosť až 1. januára 2008, Občiansky zákonník v znení účinnom
do 31. decembra 2007 uvádzal len demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné
podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Dospel k záveru, že neplatná rozhodcovská doložka nemohla
založiť právomoc rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý
oprávnená pripojila k návrhu na vykonanie exekúcie, čo malo za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá
navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie
súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. (v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 237; konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci)
a § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. (v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný; účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Mala
za to, že rozhodcovská doložka dohodnutá medzi oprávnenou a povinným bola uzavretá
platne a v súlade so zákonom. Uviedla, že predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej
doložky súčasne s úverovou zmluvou si splnila povinnosť, ktorá jej vyplývala z § 93b ods. 1
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom do 30. novembra 2009. Spochybnila, že
exekučný súd bol oprávnený skúmať platnosť, resp. neplatnosť rozhodcovskej doložky
ex offo podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v nadväznosti na čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Namietala, že vo veci je daná prekážka „res iudicata“ a nesprávnym
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie došlo k odopretiu jej práva na výkon vykonateľného rozhodnutia, t.j. odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae). V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový
a právny stav veci.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v zmysle § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka ďalej prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. d/ O.s.p., keď
poukazovala na prekážku res iudicata.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne, či neúplne. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.).
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnému,
o vymoženie 185,07 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod
sp. zn. 11 Er 451/2011, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného 19. novembra 2010, sp. zn. B. Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., nepredchádzalo žiadne iné
konanie na súde a v tej istej veci nebolo predtým rozhodnuté.
Vzhľadom na uvedené dovolateľka nedôvodne namieta, že súdy nižších stupňov
zaťažili konanie vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O.s.p., ktorej sa podľa obsahu dovolania mali dopustiť tým, že nebol podaný návrh
na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci bol podľa zákona potrebný. Oprávnená však túto
vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je
treba konanie zastaviť.
Exekučný súd však v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu
a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia.
Oprávnená vo svojom dovolaní namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú
dovolateľka videla v tom, že súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, že súdy nemôžu
preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p.
Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
v rozhodcovskom konaní.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul)
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho
vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný
titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V nadväznosti na uvedené je
treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý
v rozsudku z 27. januára 1997 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len
na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia
podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť
v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn.
3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012
sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali v súlade s právnymi predpismi, ich
úvahy vychádzali z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti
tohto tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého
zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom dovolací súd pre úplnosť k námietkam dovolateľky ohľadne právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej
republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh
na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 8. apríla 2014
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová