5 ECdo 295/2013

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   5 CoE 111/2013  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti povinnému D. Z., bývajúcemu v J.,   o vymoženie 764,79 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod

sp.zn. 2 Er 89/2009, o odvolaní a dovolaní oprávnenej   proti uzneseniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 27. marca 2013, sp.zn. 41 CoE 378/2012, takto

r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní oprávnenej z a s t a v u j e.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Rimavská Sobota 9. marca 2009

požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 70, IČO : 35 922 761,

z 31. októbra 2008, sp.zn. SR 10299/08 právoplatným dňa 1.decembra 2008. Okresný súd

Rimavská Sobota poverením z 23. marca 2009 č. 5609 054759* poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Rimavská Sobota uznesením z 12. apríla 2012, č.k. 2 Er 89/2009-16

vyhlásil exekúciu za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a zastavil 5 CoE 111/2013

ju s tým, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie.

Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných

podmienok dospel k záveru, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na vec treba

preto aplikovať úpravu danú ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských

zmluvách, ako i Smernicu Rady 93/12/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica“). Rozhodcovskú doložku obsiahnutú

vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru k formulárovej zmluve o úvere považoval za

neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a z tohto dôvodu neplatnú podľa

§ 53 ods. 5 OZ. Spotrebiteľ sa vo vzťahu k dodávateľovi nachádzal v znevýhodnenom

postavení, pokiaľ išlo o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho

viedla k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol

podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovskú doložku nemožno považovať

za vyváženú vzhľadom k tomu, že vylučovala spotrebiteľa z možnosti dosiahnuť

rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ už podal svoj návrh na rozhodcovský súd.

Pokiaľ rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc konať a rozhodnúť v spore medzi

zmluvnými stranami z neplatnej rozhodcovskej doložky, rozhodcovský rozsudok ním vydaný

je nulitným právnym aktom a nie je vykonateľným exekučným titulom, preto exekučný súd

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. O trovách exekúcie rozhodol s poukazom

na § 251 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 3 O.s.p.

Krajský súd v Banskej Bystrici na základe odvolania podaného oprávnenou

uznesením z 27. marca 2013, sp.zn. 41 CoE 378/2012, návrh oprávnenej na prerušenie

konania zamietol a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil

(§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Zamietnutie návrhov oprávnenej na prerušenie konania (§ 109 ods. 1

písm. b/ a písm. c/ O.s.p.) odvolací súd odôvodnil jednak tým, že nezistil splnenie podmienok

na prerušenie konania, keďže zodpovedanie prejudiciálnych otázok navrhnutých   oprávnenou

nemalo reálny dosah na výsledok prejednávanej veci a tiež poukazom na ustanovenie § 36

ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré nepripúšťa prerušenie exekučného konania okrem

zákonných výnimiek, ktoré sa na danú vec nevzťahujú. Zdôraznil, že vnútroštátny poriadok

umožňuje súdu posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách aj vo fáze

výkonu rozhodnutia a následne svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky

veriteľa voči spotrebiteľovi. Následne odvolací súd zhodne so súdom prvostupňovým dospel

k záveru, že vo veci ide o vzťah spotrebiteľský, pričom bolo potrebné naň aplikovať 5 CoE 111/2013

ustanovenia spotrebiteľského práva. Odvolací súd tiež súhlasil so záverom exekučného súdu

o nekalom charaktere rozhodcovskej doložky, nakoľko nebola individuálne dojednaná,

povinný sa vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu, obsah doložky bol vopred

pripravený a znemožňoval voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom.

Okrem toho rozhodcovský súd v rozhodcovskom konaní nepostupoval správne

pri posudzovaní právneho nároku oprávnenej, pretože sa nezaoberal otázkou, či v danej veci

má pôsobnosť na rozhodovanie a ani otázkou, či uplatnený nárok nevychádza

zo spotrebiteľskej zmluvy. Z týchto dôvodov odvolací súd konštatoval, že   rozhodcovská

doložka bola ako neprijateľná zmluvná podmienka absolútne neplatná v zmysle § 53 ods. 4

OZ a rozhodcovský súd nemal právomoc na konanie v tejto veci, preto ním vydaný rozsudok

nespĺňal podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu a okresný súd postupoval

správne keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Námietku oprávnenej o porušení

práva na spravodlivý súdny proces nepovažoval odvolací súd za dôvodnú, pretože okresný

súd rozhodol na základe listinných dokladov predložených oprávnenou.  

Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. marca 2013, sp.zn.  

41 CoE 378/2012, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie,

ktoré odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/), keď súd nerešpektoval jej právo na rozhodnutie veci

na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva

Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke

(m.m. IV. ÚS 206/08). Mala za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), keď súd nesprávne

interpretoval a aplikoval ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.

Taktiež namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.

Navrhla napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v označenom rozsahu zrušiť a vec mu

vrátiť na ďalšie konanie.

Proti tomu istému rozhodnutiu odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti podala

oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu  

a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Taktiež navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Svoje 5 CoE 111/2013

dovolanie odôvodnila tým, že súdy : 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241

ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58

ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom

konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), bez oprávnenia preskúmali exekučný titul

„metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už

právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna

a materiálna vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril

súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4. oprávnenej

odňali možnosť konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým,

že s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“, nezohľadnili jej námietky,

konali bez nariadenia pojednávania v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku,

bez dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym

súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého

je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 a ignorovali

zásadu kontradiktórnosti konania. Poukázala na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-472/11 Banif

Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie

a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr skúmal, či sú dané procesné

predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.

Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola

už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred

Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podala

odvolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Konanie o týchto jej odvolaniach bolo

zastavené s odôvodnením, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa

a Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). 5 CoE 111/2013

Porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014

sp. zn. 5 Co 20/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 Co 54/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn.

5 CoE 48/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 CoE 84/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn.

3 Co 34/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 CoE 83/2013. Dovolací súd sa stotožňuje

s právnymi závermi vyjadrenými v týchto rozhodnutiach a v podrobnostiach na ne odkazuje.

II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)

po zistení, že dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená

v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh

na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

K totožnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už dovolací súd

vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých  

tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky a navrhovala prerušenie

konania (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp.zn.

5 ECdo 9/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn.

5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 ECdo 250/2013, z 3. júla 2013 sp.zn.

7 Cdo 8/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn. 7 ECdo 85/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn.

3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 ECdo 283/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn.

4 Cdo 40/2013). Dovolací súd na ne v podrobnostiach odkazuje s tým, že s právnymi závermi

v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci. Súdny dvor EÚ má právomoc

vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti

a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale

procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod

pre prerušenie konania.

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína  

aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného

poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh  

na prerušenie konania zamietol.

5 CoE 111/2013

III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,  

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už Najvyšší súd

Slovenskej republiky vyjadril   vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa iných skutkovo

a právne obdobných právnych vecí, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom

postavení dovolateľky (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 8. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 9/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013,

z 11. septembra 2013 sp.zn. 5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 ECdo 250/2013,

z 3. júla 2013 sp.zn. 7 Cdo 8/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn. 7 ECdo 85/2013, z 3. októbra

2013 sp.zn. 3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 ECdo 283/2013, z 25. novembra

2013 sp.zn. 4 Cdo 40/2013) a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto

rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd Slovenskej

republiky konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán; rozhodovanie 5 CoE 111/2013

súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.

Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-

aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora (viď

aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012 sp.zn.

5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp.zn.

III. ÚS 254/2012),

3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať

bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,  

4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,  

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu  

bez vykonania dokazovania (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú

v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný

súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti

exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto

tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný

„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany

spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv

oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,

6. nedôvodná je námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali možnosť

konať pred súdom, keďže vo veci nebolo nariadené pojednávanie v zmysle §   57

ods. 5 Exekučného poriadku. Toto ustanovenie bolo zavedené do Exekučného 5 CoE 111/2013

poriadku až novelou zákona č. 230/2012 účinnou od 9. augusta 2012 do 31. decembra

2012 (ďalej len „novela zákona“). Súd prvého stupňa túto povinnosť nemal, pretože

rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku bolo vydané dňa 12. apríla 2012, t.j. pred účinnosťou novely.

Odvolací súd v tomto prípade postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p.,

ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania.

7. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),

8. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva

zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(II. ÚS 78/05).

Tieto právne závery (viď 1. až 8.) zastáva Najvyšší súd Slovenskej republiky aj

v preskúmavanej veci.

K bodu 5 dovolací súd navyše poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veci vedenej pod sp.zn. PLz. ÚS 1/2014 o návrhu na zjednotenie právnych

názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadom zabezpečenia záruk

kontradiktórnosti konania, v ktorom prijal stanovisko, že pri preskúmavaní žiadosti exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa môžu primerane uplatniť ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd

pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza 5 CoE 111/2013

aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie

poverenia) a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávnenej, je povinný dať

jej možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania. V prípade, že tak exekučný súd

neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva

oprávnenej   vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku však postačuje, ak je

oprávnenej táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn.

1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp.zn.

3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp.zn. 4 Cdo 68/2011, z 3. mája 2011 sp.zn. 5 Cdo 44/201,

z 23. júna 2011 sp.zn. 6 Cdo 41/2011, zo 14. augusta 2013 sp.zn. 7 Cdo 17/2013).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej

republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť trovy tohto konania úspešnému povinnému  

(§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnému 5 CoE 111/2013

povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech

nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší

súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal

z dôvodu, že povinný nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. augusta 2014

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová