5 ECdo 295/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 CoE 111/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti povinnému D. Z., bývajúcemu v J., o vymoženie 764,79 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod
sp.zn. 2 Er 89/2009, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 27. marca 2013, sp.zn. 41 CoE 378/2012, takto
r o z h o d o l :
Konanie o odvolaní oprávnenej z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Rimavská Sobota 9. marca 2009
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 70, IČO : 35 922 761,
z 31. októbra 2008, sp.zn. SR 10299/08 právoplatným dňa 1.decembra 2008. Okresný súd
Rimavská Sobota poverením z 23. marca 2009 č. 5609 054759* poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Rimavská Sobota uznesením z 12. apríla 2012, č.k. 2 Er 89/2009-16
vyhlásil exekúciu za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a zastavil 5 CoE 111/2013
ju s tým, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie.
Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných
podmienok dospel k záveru, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na vec treba
preto aplikovať úpravu danú ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách, ako i Smernicu Rady 93/12/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica“). Rozhodcovskú doložku obsiahnutú
vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru k formulárovej zmluve o úvere považoval za
neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a z tohto dôvodu neplatnú podľa
§ 53 ods. 5 OZ. Spotrebiteľ sa vo vzťahu k dodávateľovi nachádzal v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ išlo o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho
viedla k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol
podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovskú doložku nemožno považovať
za vyváženú vzhľadom k tomu, že vylučovala spotrebiteľa z možnosti dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ už podal svoj návrh na rozhodcovský súd.
Pokiaľ rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc konať a rozhodnúť v spore medzi
zmluvnými stranami z neplatnej rozhodcovskej doložky, rozhodcovský rozsudok ním vydaný
je nulitným právnym aktom a nie je vykonateľným exekučným titulom, preto exekučný súd
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. O trovách exekúcie rozhodol s poukazom
na § 251 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici na základe odvolania podaného oprávnenou
uznesením z 27. marca 2013, sp.zn. 41 CoE 378/2012, návrh oprávnenej na prerušenie
konania zamietol a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil
(§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Zamietnutie návrhov oprávnenej na prerušenie konania (§ 109 ods. 1
písm. b/ a písm. c/ O.s.p.) odvolací súd odôvodnil jednak tým, že nezistil splnenie podmienok
na prerušenie konania, keďže zodpovedanie prejudiciálnych otázok navrhnutých oprávnenou
nemalo reálny dosah na výsledok prejednávanej veci a tiež poukazom na ustanovenie § 36
ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré nepripúšťa prerušenie exekučného konania okrem
zákonných výnimiek, ktoré sa na danú vec nevzťahujú. Zdôraznil, že vnútroštátny poriadok
umožňuje súdu posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách aj vo fáze
výkonu rozhodnutia a následne svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky
veriteľa voči spotrebiteľovi. Následne odvolací súd zhodne so súdom prvostupňovým dospel
k záveru, že vo veci ide o vzťah spotrebiteľský, pričom bolo potrebné naň aplikovať 5 CoE 111/2013
ustanovenia spotrebiteľského práva. Odvolací súd tiež súhlasil so záverom exekučného súdu
o nekalom charaktere rozhodcovskej doložky, nakoľko nebola individuálne dojednaná,
povinný sa vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu, obsah doložky bol vopred
pripravený a znemožňoval voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom.
Okrem toho rozhodcovský súd v rozhodcovskom konaní nepostupoval správne
pri posudzovaní právneho nároku oprávnenej, pretože sa nezaoberal otázkou, či v danej veci
má pôsobnosť na rozhodovanie a ani otázkou, či uplatnený nárok nevychádza
zo spotrebiteľskej zmluvy. Z týchto dôvodov odvolací súd konštatoval, že rozhodcovská
doložka bola ako neprijateľná zmluvná podmienka absolútne neplatná v zmysle § 53 ods. 4
OZ a rozhodcovský súd nemal právomoc na konanie v tejto veci, preto ním vydaný rozsudok
nespĺňal podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu a okresný súd postupoval
správne keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Námietku oprávnenej o porušení
práva na spravodlivý súdny proces nepovažoval odvolací súd za dôvodnú, pretože okresný
súd rozhodol na základe listinných dokladov predložených oprávnenou.
Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. marca 2013, sp.zn.
41 CoE 378/2012, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie,
ktoré odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/), keď súd nerešpektoval jej právo na rozhodnutie veci
na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva
Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke
(m.m. IV. ÚS 206/08). Mala za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), keď súd nesprávne
interpretoval a aplikoval ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.
Taktiež namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.
Navrhla napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v označenom rozsahu zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie.
Proti tomu istému rozhodnutiu odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti podala
oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Taktiež navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Svoje 5 CoE 111/2013
dovolanie odôvodnila tým, že súdy : 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58
ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), bez oprávnenia preskúmali exekučný titul
„metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už
právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna
a materiálna vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4. oprávnenej
odňali možnosť konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým,
že s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“, nezohľadnili jej námietky,
konali bez nariadenia pojednávania v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku,
bez dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym
súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého
je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 a ignorovali
zásadu kontradiktórnosti konania. Poukázala na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-472/11 Banif
Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr skúmal, či sú dané procesné
predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred
Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podala
odvolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Konanie o týchto jej odvolaniach bolo
zastavené s odôvodnením, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa
a Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). 5 CoE 111/2013
Porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014
sp. zn. 5 Co 20/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 Co 54/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn.
5 CoE 48/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 CoE 84/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn.
3 Co 34/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 CoE 83/2013. Dovolací súd sa stotožňuje
s právnymi závermi vyjadrenými v týchto rozhodnutiach a v podrobnostiach na ne odkazuje.
II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená
v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K totožnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už dovolací súd
vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky a navrhovala prerušenie
konania (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp.zn.
5 ECdo 9/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn.
5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 ECdo 250/2013, z 3. júla 2013 sp.zn.
7 Cdo 8/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn. 7 ECdo 85/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn.
3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 ECdo 283/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn.
4 Cdo 40/2013). Dovolací súd na ne v podrobnostiach odkazuje s tým, že s právnymi závermi
v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci. Súdny dvor EÚ má právomoc
vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti
a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale
procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod
pre prerušenie konania.
V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína
aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného
poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh
na prerušenie konania zamietol.
5 CoE 111/2013
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už Najvyšší súd
Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa iných skutkovo
a právne obdobných právnych vecí, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom
postavení dovolateľky (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 8. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 9/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013,
z 11. septembra 2013 sp.zn. 5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 ECdo 250/2013,
z 3. júla 2013 sp.zn. 7 Cdo 8/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn. 7 ECdo 85/2013, z 3. októbra
2013 sp.zn. 3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 ECdo 283/2013, z 25. novembra
2013 sp.zn. 4 Cdo 40/2013) a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto
rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd Slovenskej
republiky konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán; rozhodovanie 5 CoE 111/2013
súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.
Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-
aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora (viď
aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012 sp.zn.
5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp.zn.
III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania
– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať
bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu
bez vykonania dokazovania (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú
v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia
pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný
súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti
exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto
tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný
„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany
spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv
oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,
6. nedôvodná je námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali možnosť
konať pred súdom, keďže vo veci nebolo nariadené pojednávanie v zmysle § 57
ods. 5 Exekučného poriadku. Toto ustanovenie bolo zavedené do Exekučného 5 CoE 111/2013
poriadku až novelou zákona č. 230/2012 účinnou od 9. augusta 2012 do 31. decembra
2012 (ďalej len „novela zákona“). Súd prvého stupňa túto povinnosť nemal, pretože
rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/
Exekučného poriadku bolo vydané dňa 12. apríla 2012, t.j. pred účinnosťou novely.
Odvolací súd v tomto prípade postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p.,
ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania.
7. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon
rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
8. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05).
Tieto právne závery (viď 1. až 8.) zastáva Najvyšší súd Slovenskej republiky aj
v preskúmavanej veci.
K bodu 5 dovolací súd navyše poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky vo veci vedenej pod sp.zn. PLz. ÚS 1/2014 o návrhu na zjednotenie právnych
názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadom zabezpečenia záruk
kontradiktórnosti konania, v ktorom prijal stanovisko, že pri preskúmavaní žiadosti exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa môžu primerane uplatniť ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd
pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza 5 CoE 111/2013
aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie
poverenia) a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávnenej, je povinný dať
jej možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania. V prípade, že tak exekučný súd
neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva
oprávnenej vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku však postačuje, ak je
oprávnenej táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn.
1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp.zn.
3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp.zn. 4 Cdo 68/2011, z 3. mája 2011 sp.zn. 5 Cdo 44/201,
z 23. júna 2011 sp.zn. 6 Cdo 41/2011, zo 14. augusta 2013 sp.zn. 7 Cdo 17/2013).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť trovy tohto konania úspešnému povinnému
(§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnému 5 CoE 111/2013
povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech
nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší
súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal
z dôvodu, že povinný nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. augusta 2014
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová