5 ECdo 255/2013

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   5 CoE 92/2013

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko,   s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému S. K.,

bývajúcemu v T., o vymoženie 437,50 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Zvolen, pod sp.zn. 24 Er 797/2008, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12.júna 2013 sp.zn. 1CoE 203/2013, takto

r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní   z a s t a v u j e.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Zvolen 16. októbra 2008

požiadal o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO : 35 922 761, z 9. mája 2008, sp.zn. SR 03406/08.

Okresný súd Zvolen poverením z 21. októbra 2008 č. 5611 023993* sp.zn. 24 Er 797/2008 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného

exekučného titulu.

  5 CoE 92/2013  

Okresný súd Zvolen uznesením z 19. decembra 2012, č.k. 24 Er 797/2008-20 exekúciu

v zmysle ustanovenia § 58 ods.1 a § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku zastavil.

Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal a súdneho exekútora JUDr. Rudolfa

Krutého z vykonávania exekúcie nevylúčil. Súd prvého stupňa predovšetkým konštatoval, že

úverová zmluva uzatvorená medzi účastníkmi a na ňu nadväzujúce všeobecné obchodné

podmienky poskytnutia úveru je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 zákona

č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako aj v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka a je nutné na tento vzťah aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že

výpočet neprijateľných zmluvných podmienok uvedený v § 53 ods.1 OZ je len príkladný,  

a preto súd posudzoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky v súlade so zásadou nepriameho

účinku práva EÚ vo svetle znenia a účelu smernice Rady EHS 93/13 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len,,smernica,,). Prvostupňový súd s poukazom

na stanovisko Súdneho dvora ES vo veci C-243/08 Pannon GSM Zrt.proti Erzsébet Sustikné

Gyὄ rfi dospel k právnemu záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere je

neprijateľnou podmienkou, ktorá je podľa § 53 ods.4 Občianskeho zákonníka absolútne

neplatná, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných

strán. Túto nerovnováhu videl prvostupňový súd v tom, že v dôsledku uplatnenia

rozhodcovskej doložky došlo k obmedzeniu riešenia sporov zo zmluvy na rozhodcovský

súd, znemožneniu voľby spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporov pred štátnym súdom

a to bez možnosti individuálneho dojednania. Týmto spôsobom bola spotrebiteľovi odopretá

ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia smernice ako aj ustanovenia Občianskeho

zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zákon o spotrebiteľských úveroch, a preto

spotrebiteľ nie je takouto zmluvnou podmienkou viazaný. Súd prvého stupňa tiež poukázal na

rozpor výšky dojednanej sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti s dobrými mravmi. Keďže

rozsudok vydaný rozhodcovským súdom na základe neplatnej rozhodcovskej doložky

nemohol nadobudnúť formálnu a materiálnu vykonateľnosť, nebol spôsobilým exekučným titulom a súd exekúciu zastavil. O trovách konania rozhodol súd podľa § 200, § 203 ods. 1

Exekučného poriadku, vzhľadom k tomu, že súdny exekútor si náhradu trov exekúcie

nevyčíslil na výzvu súdu, súd mu ich náhradu nepriznal. Súdneho exekútora JUDr. Rudolfa

Krutého z vykonávania exekúcie nevylúčil z dôvodu, že exekúcia bola zastavená.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej ako súd odvolací uznesením

z 12. júna 2013 sp.zn. 1CoE 203/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako   5 CoE 92/2013  

vecne správne (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd sa stotožnil so závermi aj odôvodnením súdu prvého stupňa a v celom rozsahu

naň poukázal. S poukazom na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. januára 2007 sp.zn. 3Cdo 164/1996 a zo 16. januára 2013 sp.zn. 6 MCdo 9/2012 k odvolacím

námietkam oprávnenej uviedol, že exekučný súd je povinný skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie a to počas celého exekučného konania a musí

tiež na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Zhodne

so súdom prvého stupňa odvolací súd mal zato, že zmluva o úvere uzatvorená medzi

oprávnenou a povinným je zmluvou spotrebiteľskou. Rozhodcovská doložka koncipovaná

v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú

neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou

obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve, ktorá fakticky odopiera povinnému možnosť brániť

svoje práva pred všeobecným súdom, ak oprávnená podá žalobu na rozhodcovský súd.

Odvolací súd ďalej skonštatoval, že doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je v zmysle § 53 ods. 5

OZ neplatná. Za správny preto považoval odvolací súd záver prvostupňového súdu, že

predložený rozhodcovský rozsudok nie je formálne a materiálne vykonateľný. Na námietku

odvolateľky, že nemala možnosť reagovať na argumenty a dôkazy predložené v konaní,

odvolací súd poukázal na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo 16. januára 2013 sp.zn. 6 MCdo 9/2012. Ostatné odvolacie námietky nepovažoval

za spôsobilé privodiť oprávnenej priaznivejšie rozhodnutie a preto sa nimi nezaoberal. Návrh

oprávnenej na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. posúdil

odvolací súd ako nedôvodný v súlade s doktrínou acte éclaire, teda že začatie konania

o predbežnej otázke nie je potrebné v tých prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového

práva zrejmé. Vzhľadom na početné rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých sa vyjadroval k otázke právomoci exekučného súdu skúmať spôsobilosť exekučného titulu v ktoromkoľvek

štádiu exekučného konania, odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo potrebné

konanie prerušiť ani podľa § 109 ods.1 písm. b/ O.s.p.

Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. júna 2013 sp.zn.

1CoE 203/2013, o zamietnutí návrhu na prerušenia konania podala oprávnená odvolanie,

ktoré odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/), keď súd nerešpektoval jej právo na rozhodnutie veci   5 CoE 92/2013  

na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva

Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke

(m.m. IV. ÚS 206/08). Mala za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), keď súd nesprávne

interpretoval a aplikoval ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.

Taktiež namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.

Navrhla napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

Proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu z 12. júna 2013 sp.zn.

1CoE 203/2013, podala oprávnená dovolanie pre porušenie práva EÚ doplnené o dôležitú

právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave 18CoE 641/2011

z 30. novembra 2012. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Taktiež navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Svoje

dovolanie odôvodnila tým, že súdy : 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241

ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58

ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom

konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), bez oprávnenia preskúmali exekučný titul

„metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už

právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna a materiálna vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril

súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 241 ods. 2

písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým, že s ňou „nekomunikovali o jej

právnych a skutkových návrhoch“, nezohľadnili jej námietky, konali bez nariadenia

pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola

„vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu,

súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267.

Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav,   5 CoE 92/2013  

pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr skúmal, či sú dané procesné

predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.

Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola

už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred

Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podala

odvolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Konanie o týchto jej odvolaniach bolo

zastavené s odôvodnením, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa

a Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9   ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.).

Porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014

sp.zn. 5 Co 20/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 Co 54/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn.

5 CoE 48/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 CoE 84/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn.

3Co 34/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 CoE 83/2013. Dovolací súd sa stotožňuje

s právnymi závermi vyjadrenými v týchto rozhodnutiach a v podrobnostiach na ne odkazuje.

II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)

po zistení, že dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená

v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh

na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

K totožnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už dovolací súd

vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých  

tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky a navrhovala prerušenie konania (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp.zn.

5 ECdo 9/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn.

5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 ECdo 250/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn.

3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4ECdo 283/2013). Dovolací súd na ne

v podrobnostiach odkazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj   5 CoE 92/2013  

v preskúmavanej veci. Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych

otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov

alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad

v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína  

aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného

poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh  

na prerušenie konania zamietol.

III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,  

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už Najvyšší súd

Slovenskej republiky vyjadril   vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa iných skutkovo

a právne obdobných právnych vecí, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom   5 CoE 92/2013  

postavení dovolateľky (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 8. januára 2014 sp. zn. 5 ECdo 9/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013,

z 11. septembra 2013 sp.zn. 5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 ECdo 250/2013,

z 3. októbra 2013 sp.zn. 3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4ECdo 283/2013),

a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne

opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd Slovenskej

republiky konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3

a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.

(viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012 sp.zn.

5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp.zn.

III. ÚS 254/2012),

3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať

bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,  

4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,  

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu  

a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie s obsahom

listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný

titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný   5 CoE 92/2013  

súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti

exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto

tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný

„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany

spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv

oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,

6. nedôvodnou je aj námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali možnosť

konať pred súdom, keďže vo veci nebolo nariadené pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5

Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa ani odvolací súd túto povinnosť nemali,

pretože ich rozhodnutia boli založené na aplikácii ustanovenia § 57 ods.1 písm. a/

Exekučného poriadku, na ktorý sa povinnosť nariadenia pojednávania nevzťahovala,

7. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),

8. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva

zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(II. ÚS 78/05).

  5 CoE 92/2013  

Tieto právne závery (viď 1. až 8.) zastáva Najvyšší súd Slovenskej republiky aj

v preskúmavanej veci.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom súdov nižších stupňov, že v danom prípade

rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul, a že v danom prípade uzavretá

rozhodcovská doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná

podmienka spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej

neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu

vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný

titul.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, sp.zn.

2 Cdo 97/2010, sp.zn. 3 Cdo 53/2011, sp.zn. 4 Cdo 68/2011, sp.zn. 5 Cdo 44/2011 a sp.zn.

6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 236/2013).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej

republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1   5 CoE 92/2013  

O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo

právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej

republiky mu však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že

nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. júna 2014

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová