5 ECdo 240/2013

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   5 CoE 84/2013

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko,   s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej E. B.,

bývajúcej vo V., o vymoženie 702,04 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký

Krtíš, pod sp.zn. 6 Er 246/2011, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského

súdu v Banskej Bystrici

z 26. marca 2013 sp.zn. 1CoE 123/2013, takto

r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní   z a s t a v u j e.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Veľký Krtíš 5. mája 2011

požiadal o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO : 35 922 761,

z 27. januára 2011, sp.zn. SR 13483/10.

  5 CoE 84/2013

Okresný súd Veľký Krtíš poverením z 26. mája 2011 č. 5610 022116* sp.zn.

6 Er 246/2011 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného

exekučného titulu.

Okresný súd Veľký Krtíš uznesením z 29. novembra 2012, č.k. 6 Er 246/2011-23

exekúciu v zmysle ustanovenia § 58 ods.1 a § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného

poriadku zastavil. Oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi

JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie vo výške 39,83 €. Konštatoval, že úverová

zmluva uzatvorená medzi účastníkmi a na ňu nadväzujúce všeobecné obchodné podmienky

poskytnutia úveru je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 zákona č. 258/2001 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch, ako aj v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Následne

súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere je neprijateľnou

podmienkou, ktorá je podľa § 53 ods.4 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, pretože

spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Túto

nerovnováhu videl prvostupňový súd v tom, že v dôsledku uplatnenia rozhodcovskej doložky

došlo k obmedzeniu riešenia sporov zo zmluvy na rozhodcovský súd a znemožneniu voľby

spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporov pred štátnym súdom. Spotrebiteľ bol vo vzťahu

k dodávateľovi v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň

informovanosti. Táto situácia ho viedla k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené

dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Konštatoval, že nedostatok

právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej

zmluvy mal za následok materiálnu a formálnu nevykonateľnosť rozhodcovského

rozsudku, preto súd exekúciu zastavil. O trovách exekučného konania rozhodol podľa § 203

ods.1 Exekučného poriadku a vyhlášky č. 288/1995 Zb. o odmenách a náhradách súdnych

exekútorov v znení neskorších predpisov.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej ako súd odvolací uznesením

z 26. marca 2013 sp.zn. 1CoE 123/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako

vecne správne (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že exekučný súd musí skúmať, či sú

splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie počas celého exekučného

konania, a to aj bez návrhu a na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne

reagovať. Zhodne so súdom prvostupňovým dospel k záveru, že v predmetnej veci ide

o spotrebiteľský vzťah, pričom dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú   5 CoE 84/2013

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takto

koncipovanou rozhodcovskou doložkou bola povinnej fakticky odopretá možnosť brániť

svoje práva pred všeobecným súdom, ak oprávnený podal žalobu na rozhodcovský súd.

Odvolací súd konštatoval, že rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal

a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.

S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011 sp.zn.

3 Cdo 146/2011 uviedol, že kompetencia rozhodcovského súdu rozhodovať majetkové spory

neplynie priamo zo zákona, ale z dohody medi účastníkmi sporu. Na námietku oprávnenej, že

nemala možnosť reagovať na argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie

exekučného súdu, odvolací súd poukázal na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo 16. januára 2013 sp.zn. 6 M Cdo 9/2012. Ďalšími odvolacími

námietkami oprávnenej sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko ich nepovažoval za relevantné

privodiť priaznivejšie rozhodnutie pre oprávnenú. Návrh oprávnenej na prerušenie

exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. posúdil odvolací súd ako nedôvodný

v súlade s doktrínou acte éclaire, teda že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné

v tých prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva zrejmé. Vzhľadom na početné

rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých sa vyjadroval k otázke právomoci exekučného súdu

skúmať spôsobilosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, odvolací

súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo potrebné konanie prerušiť ani podľa § 109 ods.1

písm. b/ O.s.p. Pre úplnosť poukázal odvolací súd na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného

poriadku, podľa ktorého nie je možné prerušiť exekučné konanie v zmysle § 109 ods. 1

písm. b/ a c/ O.s.p.

Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. marca 2013 sp.zn.

1CoE 123/2013 o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie, ktoré

odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom

(§ 205 ods. 2 písm. a/), keď súd nerešpektoval jej právo na rozhodnutie veci na základe

správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej

únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke

(m.m. IV. ÚS 206/08). Mala za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), keď súd nesprávne

interpretoval a aplikoval ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.   5 CoE 84/2013

Taktiež namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.

Navrhla napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

Proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu z 26. marca 2013 sp.zn.

1CoE 123/2013 podala oprávnená dovolanie pre porušenie práva EÚ doplnené o dôležitú

právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave 18CoE 641/2011

z 30. novembra 2012. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Taktiež navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Svoje

dovolanie odôvodnila tým, že súdy : 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241

ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58

ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom

konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), bez oprávnenia preskúmali exekučný titul

„metódou, ktorá im v rámci zverenej právomoci neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už

právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna a materiálna vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril

súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. konali bez návrhu na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. e/ O.s.p. ),

4. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/

O.s.p.), a to tým, že s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“,

nezohľadnili jej námietky, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali

jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe

správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej

republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie

a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Povinná ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

  5 CoE 84/2013

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr skúmal, či sú dané procesné

predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.

Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola

už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred

Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podala

odvolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Konanie o týchto jej odvolaniach bolo

zastavené s odôvodnením, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa

a Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9   ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.).

Porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8.januára 2014

sp.zn. 5 Co 20/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 Co 54/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn.

5 CoE 48/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 CoE 84/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn.

3Co 34/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 CoE 83/2013. Dovolací súd sa stotožňuje

s právnymi závermi vyjadrenými v týchto rozhodnutiach a v podrobnostiach na ne odkazuje.

II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)

po zistení, že dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh

na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

K totožnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už dovolací súd

vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých  

tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky a navrhovala prerušenie

konania (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp.zn.

5 ECdo 9/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn.

5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 ECdo 250/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn.

3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4ECdo 283/2013). Dovolací súd na ne

v podrobnostiach odkazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj

v preskúmavanej veci. Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych

otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov

alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci,

v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad

v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.

  5 CoE 84/2013

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína  

aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného

poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh  

na prerušenie konania zamietol.

III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,  

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už Najvyšší súd

Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa iných skutkovo

a právne obdobných právnych vecí, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom

postavení dovolateľky (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 8. januára 2014 sp. zn. 5 ECdo 9/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013,

z 11. septembra 2013 sp.zn. 5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 ECdo 250/2013,

z 3. októbra 2013 sp.zn. 3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4ECdo 283/2013),

a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne

opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

  5 CoE 84/2013

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd Slovenskej

republiky konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3

a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p.

(viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012 sp.zn.

5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp.zn.

III. ÚS 254/2012),

3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať

bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,  

4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,  

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu  

a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú

v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie s obsahom

listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný

titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný

súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti

exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto

tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný

„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany

spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv

oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,

  5 CoE 84/2013

6. nedôvodnou je aj námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali možnosť

konať pred súdom, keďže vo veci nebolo nariadené pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5

Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa ani odvolací súd túto povinnosť nemali,

pretože ich rozhodnutia boli založené na aplikácii ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/

Exekučného poriadku, na ktorý sa povinnosť nariadenia pojednávania nevzťahovala,

7. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),

8. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva

zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Tieto právne závery (viď 1. až 8.) zastáva Najvyšší súd Slovenskej republiky aj

v preskúmavanej veci.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom súdov nižších stupňov, že v danom prípade

rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul, a že v danom prípade uzavretá

rozhodcovská doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná

podmienka spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej

neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu

vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný

titul.

  5 CoE 84/2013

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, sp.zn.

2 Cdo 97/2010, sp.zn. 3 Cdo 53/2011, sp.zn. 4 Cdo 68/2011, sp.zn. 5 Cdo 44/2011 a sp.zn.

6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 236/2013).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej

republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1

O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo

na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5

O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala

návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

  5 CoE 84/2013

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. júna 2014

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová