5 ECdo 237/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO: 45 869 464, zastúpenej advokátskou kanceláriou verita, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18, proti povinnému B. S.,

bývajúcemu v G., o vymoženie 1 251,23 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Bardejov pod sp.zn. 5 Er 791/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Prešove z 30. apríla 2012, sp.zn.

7 CoE 53/2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Prešove

z 30. apríla 2012, sp.zn. 7 CoE 53/2012 a uznesenie Okresného súdu Bardejov

zo 6. decembra 2011 č.k. 5 Er 791/2011-54 a vec vracia Okresnému súdu Bardejov na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Stály rozhodcovský súd pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s., so sídlom  

v Bratislave (ďalej len „rozhodcovský súd“) rozhodcovským rozsudkom zo 6. mája 2011

sp.zn. IDC0410290 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) uložil povinnému povinnosť

zaplatiť oprávnenej istinu 1 251,23 € s príslušenstvom a tiež náhradu trov rozhodcovského

konania.

Na základe rozhodcovského rozsudku podala oprávnená súdnemu exekútorovi návrh  

na vykonanie exekúcie. Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Bardejov o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Bardejov uznesením zo 6. decembra 2011 č.k. 5 Er 791/2011-54

exekučné konanie zastavil, súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie a vyslovil,

že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov exekučného konania. V odôvodnení uviedol, že v danom prípade bola uzatvorená úverová zmluva, ktorú treba považovať

za spotrebiteľskú zmluvu. Jej súčasťou bola rozhodcovská doložka, ktorá so spotrebiteľom

nebola osobitne dojednaná, splývala s ostatnými štandardnými podmienkami tejto

formulárovej zmluvy a v neprospech spotrebiteľa vytvorila nerovnováhu práv a povinností

a odoprela mu možnosť domáhať sa svojich práv v konaní pred všeobecným súdom. Takáto

doložka je v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách

neplatná. Z týchto dôvodov dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre zastavenie

exekučného konania podľa § 45 ods.1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní. Toto

uznesenie napadla oprávnená odvolaním.

Krajský súd v Prešove uznesením z 30. apríla 2012, sp.zn. 7 CoE 53/2012 napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.), účastníkom

a súdnemu exekútorovi nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. V celom

rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, na ktoré

v podrobnostiach odkázal. Aj odvolací súd dospel k záveru, že medzi oprávnenou  

a povinným bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva, ktorá (o.i.) obsahuje neprijateľnú

(neplatnú) zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/   Občianskeho zákonníka –

rozhodcovskú doložku. Bez platnej rozhodcovskej zmluvy akýkoľvek rozhodcovský

rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie a akékoľvek plnenie na základe

takéhoto rozsudku sa nedá považovať za plnenie právom dovolené. K zastaveniu exekučného

konania môže dôjsť aj bez vydania poverenia na vykonanie exekúcie, pretože exekučný

poriadok nie vždy vyžaduje, aby sa pred rozhodnutím o zastavení exekučného konania

muselo rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Ak teda osobitný právny predpis, ktorým je zákon č. 244/2002 Z.z.

v ustanovení § 45 ods. 2 umožňuje zastaviť exekučné konanie bez toho, aby sa predtým

rozhodlo o žiadosti o udelenie poverenia, absencia takéhoto rozhodnutia nie je dôvodom

na zrušenie uznesenia o zastavení exekučného konania. Neexistencia právoplatného

a vykonateľného exekučného titulu predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky

konania, na ktorý sa musí prihliadať v každom štádiu konania. Preto bolo možné exekučné

konanie zastaviť aj podľa ustanovenia § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. Z týchto dôvodov

považoval odvolací súd napadnuté rozhodnutie exekučného súdu za vecne správne a potvrdil

ho. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142

ods. 1 O.s.p.

Uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním. Dôvodnosť dovolania

odvodila z ustanovení § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. (v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom) a § 241 ods. 2 O.s.p. (a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Mala za to, že v tej istej veci

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a teda bolo

v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Považovala za neprijateľné, aby

exekučný súd skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské

konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný, nakoľko sa nepodal návrh na začatie

konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, hoci bol podľa zákona potrebný. Namietala, že

uvedeným konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z.z. Ústavy

Slovenskej republiky, keďže vo veci je rozhodcovským rozsudkom daná prekážka

právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“. Uviedla, že ak je exekučným titulom

rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne

príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Poukázala na to, že exekučný súd nie

je súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch voči exekučnému titulu a v exekučnom

konaní nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Podľa

názoru oprávnenej uvedeným konaním súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu jej bolo odňaté

právo domáhať sa jej práva na uspokojenie jej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd

vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade

so zákonom za nevykonateľné. Za významnú považovala aj okolnosť, že Súdny dvor

Európskej únie v žiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu smernice 93/13/ES

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vo vzťahu k rozhodcovským

doložkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil nekalosť takého dojednania per se, ale trvá

na tom, že nekalosť môže byť daná len pri splnení niektorých podmienok. Napadla aj právne

závery súdov nižších stupňov o neprijateľnosti podmienky, za ktorú považovali súdy zmluvné

dojednanie   účastníkov   o   rozhodcovskej doložke uvedenej v zmluve o úvere. Vyslovila

názor, že rozhodcovská doložka, ktorou sa všetky spory v súvislosti so zmluvou podriaďujú

rozhodcovskému konaniu, nie je v z zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1995

nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Odňatie práva oprávnenej konať pred súdom

sa odrazilo v tom, že uznesenia súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu neboli dostatočne odôvodnené. Namietala, že vo vzťahu k jej námietkam v odvolaní sa odvolací súd obmedzil

len ich citáciu, nepotvrdil a ani nepoprel opodstatnenosť jej tvrdení v odvolaní, čím došlo

k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, a k odňatiu možnosti konať pred súdom

v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. V závere poukázala na povinnosť jej právnej predchodkyne

vyplývajúcu z ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v zmysle ktorej

bolo jej povinnosťou ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej

zmluvy. Navrhla, aby dovolací súd   uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho

exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenia súdu prvého

a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3

O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.  

(v znení účinnom do 31. decembra 2014). Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné

proti každému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. K týmto vadám

prihliada dovolací súd – ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom –

z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.).

  Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Oprávnená namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237  

písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k tejto

oprávnenou tvrdenej procesnej vade.  

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159

ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Vzhľadom na podstatu argumentácie oprávnenej, ktorou odôvodňovala procesnú

prípustnosť jej mimoriadneho opravného prostriedku, bolo v dovolacom konaní potrebné

posúdiť opodstatnenosť tvrdenia, že súdy znovu prejednali vec, o ktorej už bolo právoplatne

rozhodnuté.

V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje

splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie  

na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej

žiadosti toho istého súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie identickej

exekúcie týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté. To vedie k záveru, že

uvedená námietka oprávnenej je neopodstatnená.

Oprávnená zrejme dostatočne nerozlišuje „vec“, o ktorú išlo vo vyššie uvedenom

rozhodcovskom konaní, a „vec“, o ktorú ide v preskúmavanom exekučnom konaní. Prehliada

tiež, že ak by bola jej námietka o existencii predmetnej vady skutočne opodstatnená,

v konečnom dôsledky by muselo byť exekučné konanie zastavené.

2. Oprávnená v dovolaní tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237

písm. e/ O.s.p., ktorú vyvodzovala z toho, že súdy rozhodli o neprijateľnosti rozhodcovskej

doložky bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konanie.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá na prípady, kedy súd prejednal a meritórne

rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol podaný

(žiadny) návrh na začatie konania   vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu. O prípad

neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh ako procesný úkon,

ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde o prípad, že by exekučný

súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania.

Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 O.s.p.).

Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie (č.l. 2

spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237

písm. e/ O.s.p., nemá preto žiadne opodstatnenie.

3. Podľa názoru oprávnenej jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.  

Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.  

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok

dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, právo

na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.). V exekučnom konaní je procesným právom

oprávneného, aby po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie súd postupom podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) o tejto žiadosti rozhodol.  

V zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadnuť na vady konania

uvedené v § 237 O.s.p. bez ohľadu na to, či v dovolaní boli alebo neboli namietané, a ako boli

špecifikované. Vadu vyplývajúcu z § 237 písm. f/ O.s.p. môže preto dovolací súd vyvodiť  

aj zo skutočnosti, ktorá nebola v dovolaní namietaná.  

V štádiu exekučného konania, v ktorom sa má preskúmať žiadosť súdneho exekútora,

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, zákonu zodpovedajúcim postupom súdu

v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je: I. preskúmanie žiadosti súdneho exekútora  

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného

titulu a II. rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora vychádzajúce z výsledkov

uskutočneného preskúmania. Uvedené ustanovenie   predpokladá, že ak súd nezistí rozpor

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom, poverí exekútora vykonaním exekúcie, a že v opačnom

prípade zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie je prípustné

odvolanie. Ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie  

aj bez návrhu zastaví, pričom proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie (§ 44  

ods. 3 Exekučného poriadku).  

V predmetnej veci ale exekučný súd takto nepostupoval a bez rozhodnutia o žiadosti

súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučné konanie zastavil

podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. Odvolací súd jeho postup považoval za správny

a odvolaním napadnuté uznesenie o zastavení exekučného konania potvrdil. Týmto postupom

súdov bola oprávnenej odňatá možnosť realizovať svoje procesné právo zodpovedajúce štádiu

exekučného konania po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, t.j. právo na rozhodnutie o tejto žiadosti. Na tomto závere nič nemení ani právna

úprava obsiahnutá v § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo

na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol

nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok

má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje

účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. súd

príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku

alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa

odseku 1 písm. b/ alebo c/.

Citované ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. (týkajúce sa prípadov

zastavenia výkonu rozhodnutia alebo exekučného konania iba na návrh) v konaní o výkon

rozhodnutia dopadá na procesnú situáciu, ktorej predchádzalo nariadenie výkonu

rozhodcovského rozsudku [v ktorej už bol výkon rozhodnutia nariadený uznesením súdu  

(viď „proti ktorému bol nariadený výkon“)]. Z logiky veci a z toho, že predmetné ustanovenie

inak nerobí rozdiely medzi konaním o výkon rozhodnutia a exekúciou vykonávanou podľa

Exekučného poriadku, možno dospieť k záveru, že aj s dopadom na exekučné konanie  

sa ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. vzťahuje na procesnú situáciu, v ktorej

exekučné konanie po podaní návrhu na vykonanie exekúcie pokročilo ďalej do štádia, v ktorom už bolo rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie.  

Z ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. možno vyvodiť, že toto ustanovenie

sa týka rovnakej procesnej situácie; odlišnosťou je, že so zreteľom na podstatu dôvodov

uvedených v tomto ustanovení súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu

zastavuje výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu.

Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že zastavenie exekučného konania podľa § 45  

ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. neprichádza do úvahy pred rozhodnutím exekučného súdu

o poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Zo spisu vyplýva, že v danom prípade súd prvého stupňa ako aj odvolací súd

neprípustne „preskočili“ postup podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď exekučné

konanie zastavili podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. v procesnej situácii, v ktorej

neboli dané procesné predpoklady pre tento postup. Pokiaľ exekučný súd dospel k záveru, že

rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom, mal žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), a nie konanie

zastaviť podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.  

Vzhľadom na uvedený nesprávny postup súdov nižších stupňov, i keď nebol

v dovolaní namietaný, dospel dovolací súd k záveru, že v exekučnom konaní došlo

k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá zakladá prípustnosť dovolania

podľa uvedeného ustanovenia a jeho opodstatnenosť. Dovolaním napadnuté uznesenie

exekučného súdu i uznesenie odvolacieho súdu preto zrušil a vec vrátil exekučnému súdu  

na ďalšie konanie. So zreteľom na zrušenie týchto uznesení (z procesného dôvodu), nemohol

dovolací súd pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti námietky dovolateľky, že napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej vo veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. júna 2015

JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová