5 ECdo 237/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO: 45 869 464, zastúpenej advokátskou kanceláriou verita, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18, proti povinnému B. S.,
bývajúcemu v G., o vymoženie 1 251,23 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Bardejov pod sp.zn. 5 Er 791/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Prešove z 30. apríla 2012, sp.zn.
7 CoE 53/2012, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Prešove
z 30. apríla 2012, sp.zn. 7 CoE 53/2012 a uznesenie Okresného súdu Bardejov
zo 6. decembra 2011 č.k. 5 Er 791/2011-54 a vec vracia Okresnému súdu Bardejov na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Stály rozhodcovský súd pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s., so sídlom
v Bratislave (ďalej len „rozhodcovský súd“) rozhodcovským rozsudkom zo 6. mája 2011
sp.zn. IDC0410290 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) uložil povinnému povinnosť
zaplatiť oprávnenej istinu 1 251,23 € s príslušenstvom a tiež náhradu trov rozhodcovského
konania.
Na základe rozhodcovského rozsudku podala oprávnená súdnemu exekútorovi návrh
na vykonanie exekúcie. Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Bardejov o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Bardejov uznesením zo 6. decembra 2011 č.k. 5 Er 791/2011-54
exekučné konanie zastavil, súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie a vyslovil,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov exekučného konania. V odôvodnení uviedol, že v danom prípade bola uzatvorená úverová zmluva, ktorú treba považovať
za spotrebiteľskú zmluvu. Jej súčasťou bola rozhodcovská doložka, ktorá so spotrebiteľom
nebola osobitne dojednaná, splývala s ostatnými štandardnými podmienkami tejto
formulárovej zmluvy a v neprospech spotrebiteľa vytvorila nerovnováhu práv a povinností
a odoprela mu možnosť domáhať sa svojich práv v konaní pred všeobecným súdom. Takáto
doložka je v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách
neplatná. Z týchto dôvodov dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre zastavenie
exekučného konania podľa § 45 ods.1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní. Toto
uznesenie napadla oprávnená odvolaním.
Krajský súd v Prešove uznesením z 30. apríla 2012, sp.zn. 7 CoE 53/2012 napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.), účastníkom
a súdnemu exekútorovi nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. V celom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, na ktoré
v podrobnostiach odkázal. Aj odvolací súd dospel k záveru, že medzi oprávnenou
a povinným bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva, ktorá (o.i.) obsahuje neprijateľnú
(neplatnú) zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka –
rozhodcovskú doložku. Bez platnej rozhodcovskej zmluvy akýkoľvek rozhodcovský
rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie a akékoľvek plnenie na základe
takéhoto rozsudku sa nedá považovať za plnenie právom dovolené. K zastaveniu exekučného
konania môže dôjsť aj bez vydania poverenia na vykonanie exekúcie, pretože exekučný
poriadok nie vždy vyžaduje, aby sa pred rozhodnutím o zastavení exekučného konania
muselo rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Ak teda osobitný právny predpis, ktorým je zákon č. 244/2002 Z.z.
v ustanovení § 45 ods. 2 umožňuje zastaviť exekučné konanie bez toho, aby sa predtým
rozhodlo o žiadosti o udelenie poverenia, absencia takéhoto rozhodnutia nie je dôvodom
na zrušenie uznesenia o zastavení exekučného konania. Neexistencia právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky
konania, na ktorý sa musí prihliadať v každom štádiu konania. Preto bolo možné exekučné
konanie zastaviť aj podľa ustanovenia § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. Z týchto dôvodov
považoval odvolací súd napadnuté rozhodnutie exekučného súdu za vecne správne a potvrdil
ho. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním. Dôvodnosť dovolania
odvodila z ustanovení § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. (v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom) a § 241 ods. 2 O.s.p. (a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Mala za to, že v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a teda bolo
v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Považovala za neprijateľné, aby
exekučný súd skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské
konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný, nakoľko sa nepodal návrh na začatie
konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, hoci bol podľa zákona potrebný. Namietala, že
uvedeným konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z.z. Ústavy
Slovenskej republiky, keďže vo veci je rozhodcovským rozsudkom daná prekážka
právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“. Uviedla, že ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne
príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Poukázala na to, že exekučný súd nie
je súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch voči exekučnému titulu a v exekučnom
konaní nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Podľa
názoru oprávnenej uvedeným konaním súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu jej bolo odňaté
právo domáhať sa jej práva na uspokojenie jej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd
vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade
so zákonom za nevykonateľné. Za významnú považovala aj okolnosť, že Súdny dvor
Európskej únie v žiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu smernice 93/13/ES
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vo vzťahu k rozhodcovským
doložkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil nekalosť takého dojednania per se, ale trvá
na tom, že nekalosť môže byť daná len pri splnení niektorých podmienok. Napadla aj právne
závery súdov nižších stupňov o neprijateľnosti podmienky, za ktorú považovali súdy zmluvné
dojednanie účastníkov o rozhodcovskej doložke uvedenej v zmluve o úvere. Vyslovila
názor, že rozhodcovská doložka, ktorou sa všetky spory v súvislosti so zmluvou podriaďujú
rozhodcovskému konaniu, nie je v z zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1995
nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Odňatie práva oprávnenej konať pred súdom
sa odrazilo v tom, že uznesenia súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu neboli dostatočne odôvodnené. Namietala, že vo vzťahu k jej námietkam v odvolaní sa odvolací súd obmedzil
len ich citáciu, nepotvrdil a ani nepoprel opodstatnenosť jej tvrdení v odvolaní, čím došlo
k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, a k odňatiu možnosti konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. V závere poukázala na povinnosť jej právnej predchodkyne
vyplývajúcu z ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v zmysle ktorej
bolo jej povinnosťou ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenia súdu prvého
a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
(v znení účinnom do 31. decembra 2014). Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti každému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. K týmto vadám
prihliada dovolací súd – ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom –
z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.).
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Oprávnená namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k tejto
oprávnenou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Vzhľadom na podstatu argumentácie oprávnenej, ktorou odôvodňovala procesnú
prípustnosť jej mimoriadneho opravného prostriedku, bolo v dovolacom konaní potrebné
posúdiť opodstatnenosť tvrdenia, že súdy znovu prejednali vec, o ktorej už bolo právoplatne
rozhodnuté.
V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje
splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie
na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej
žiadosti toho istého súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie identickej
exekúcie týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté. To vedie k záveru, že
uvedená námietka oprávnenej je neopodstatnená.
Oprávnená zrejme dostatočne nerozlišuje „vec“, o ktorú išlo vo vyššie uvedenom
rozhodcovskom konaní, a „vec“, o ktorú ide v preskúmavanom exekučnom konaní. Prehliada
tiež, že ak by bola jej námietka o existencii predmetnej vady skutočne opodstatnená,
v konečnom dôsledky by muselo byť exekučné konanie zastavené.
2. Oprávnená v dovolaní tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p., ktorú vyvodzovala z toho, že súdy rozhodli o neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konanie.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá na prípady, kedy súd prejednal a meritórne
rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol podaný
(žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu. O prípad
neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh ako procesný úkon,
ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde o prípad, že by exekučný
súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania.
Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 O.s.p.).
Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie (č.l. 2
spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p., nemá preto žiadne opodstatnenie.
3. Podľa názoru oprávnenej jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, právo
na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.). V exekučnom konaní je procesným právom
oprávneného, aby po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súd postupom podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) o tejto žiadosti rozhodol.
V zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadnuť na vady konania
uvedené v § 237 O.s.p. bez ohľadu na to, či v dovolaní boli alebo neboli namietané, a ako boli
špecifikované. Vadu vyplývajúcu z § 237 písm. f/ O.s.p. môže preto dovolací súd vyvodiť
aj zo skutočnosti, ktorá nebola v dovolaní namietaná.
V štádiu exekučného konania, v ktorom sa má preskúmať žiadosť súdneho exekútora,
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, zákonu zodpovedajúcim postupom súdu
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je: I. preskúmanie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu a II. rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora vychádzajúce z výsledkov
uskutočneného preskúmania. Uvedené ustanovenie predpokladá, že ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, poverí exekútora vykonaním exekúcie, a že v opačnom
prípade zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie je prípustné
odvolanie. Ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie
aj bez návrhu zastaví, pričom proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie (§ 44
ods. 3 Exekučného poriadku).
V predmetnej veci ale exekučný súd takto nepostupoval a bez rozhodnutia o žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučné konanie zastavil
podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. Odvolací súd jeho postup považoval za správny
a odvolaním napadnuté uznesenie o zastavení exekučného konania potvrdil. Týmto postupom
súdov bola oprávnenej odňatá možnosť realizovať svoje procesné právo zodpovedajúce štádiu
exekučného konania po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, t.j. právo na rozhodnutie o tejto žiadosti. Na tomto závere nič nemení ani právna
úprava obsiahnutá v § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol
nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok
má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. súd
príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku
alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa
odseku 1 písm. b/ alebo c/.
Citované ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. (týkajúce sa prípadov
zastavenia výkonu rozhodnutia alebo exekučného konania iba na návrh) v konaní o výkon
rozhodnutia dopadá na procesnú situáciu, ktorej predchádzalo nariadenie výkonu
rozhodcovského rozsudku [v ktorej už bol výkon rozhodnutia nariadený uznesením súdu
(viď „proti ktorému bol nariadený výkon“)]. Z logiky veci a z toho, že predmetné ustanovenie
inak nerobí rozdiely medzi konaním o výkon rozhodnutia a exekúciou vykonávanou podľa
Exekučného poriadku, možno dospieť k záveru, že aj s dopadom na exekučné konanie
sa ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. vzťahuje na procesnú situáciu, v ktorej
exekučné konanie po podaní návrhu na vykonanie exekúcie pokročilo ďalej do štádia, v ktorom už bolo rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Z ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. možno vyvodiť, že toto ustanovenie
sa týka rovnakej procesnej situácie; odlišnosťou je, že so zreteľom na podstatu dôvodov
uvedených v tomto ustanovení súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
zastavuje výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu.
Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že zastavenie exekučného konania podľa § 45
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. neprichádza do úvahy pred rozhodnutím exekučného súdu
o poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Zo spisu vyplýva, že v danom prípade súd prvého stupňa ako aj odvolací súd
neprípustne „preskočili“ postup podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď exekučné
konanie zastavili podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. v procesnej situácii, v ktorej
neboli dané procesné predpoklady pre tento postup. Pokiaľ exekučný súd dospel k záveru, že
rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom, mal žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), a nie konanie
zastaviť podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
Vzhľadom na uvedený nesprávny postup súdov nižších stupňov, i keď nebol
v dovolaní namietaný, dospel dovolací súd k záveru, že v exekučnom konaní došlo
k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa uvedeného ustanovenia a jeho opodstatnenosť. Dovolaním napadnuté uznesenie
exekučného súdu i uznesenie odvolacieho súdu preto zrušil a vec vrátil exekučnému súdu
na ďalšie konanie. So zreteľom na zrušenie týchto uznesení (z procesného dôvodu), nemohol
dovolací súd pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti námietky dovolateľky, že napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej vo veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. júna 2015
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová