5 ECdo 200/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 CoE 60/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému P. F.,
bývajúcemu vo S., o vymoženie 963,95 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Nitra, pod sp.zn. 18 Er 708/2006, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského
súdu v Nitre z 31. decembra 2012 sp.zn.
8 CoE 151/2012, takto
r o z h o d o l :
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31. decembra 2012 sp.zn. 8 CoE 151/2012 z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31. decembra 2012 sp.zn.
8 CoE 151/2012 o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Nitra 8. novembra 2006
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom 5 CoE 60/2013
Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 70, IČO : 35 922 761,
z 21. júla 2006, sp.zn. SR 2783/06.
Okresný súd Nitra poverením z 1. decembra 2006 č. 5403 024570* sp.zn.
18 Er 708/2006 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného
exekučného titulu.
Okresný súd Nitra uznesením z 9. augusta 2011, č.k. 18 Er 708/2006-40 exekúciu
v zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej aj „exekučný poriadok“) zastavil. Oprávnenému
uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi náhradu trov
exekúcie vo výške 152,55 €. V prvom rade konštatoval, že úverová zmluva uzatvorená medzi
účastníkmi a na ňu nadväzujúce všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru je
jednoznačne zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch ako aj v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Následne
súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere je neprijateľnou
podmienkou, ktorá je podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, pretože
spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Túto
nerovnováhu videl prvostupňový súd v tom, že v dôsledku uplatnenia rozhodcovskej doložky
došlo k obmedzeniu riešenia sporov zo zmluvy na rozhodcovský súd, a znemožneniu voľby
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporov pred štátnym súdom. Spotrebiteľ bol vo vzťahu
k dodávateľovi v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň
informovanosti. Táto situácia ho viedla k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené
dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Pokiaľ na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku, plnenie ním priznané
považoval exekučný súd za rozporné s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi videl súd
prvého stupňa i v neprimeranom zvýhodnení oprávneného na úkor povinného z dôvodu
hrubého nepomeru medzi rozhodcovským rozsudkom priznaným úrokom z omeškania
a zákonným úrokom z omeškania. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie
pred rozhodcovským súdom viedli k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu
poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice 93/13/EHS, preto
súd exekúciu zastavil. O trovách exekučného konania rozhodol podľa § 196 a nasl.
exekučného poriadku a vyhlášky č.288/1995 Zb. o odmenách a náhradách súdnych
exekútorov.
5 CoE 60/2013
Krajský súd v Nitre z 31. decembra 2012 sp.zn. 8 CoE 151/2012 návrh oprávnenej
na prerušenie konania zamietol a uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.
Dospel k záveru, že v predmetnom konaní nie je možné konanie prerušiť, pretože neexistuje
osobitný predpis, ktorý by umožňoval prerušenie exekučného konania a ani exekučný
poriadok neupravuje prerušenie konania (§ 36 ods.5 exekučného poriadku), okrem toho
otázky nastolené oprávneným už boli riešené judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky. Preskúmaním rozhodných skutočností zistených z predloženého spisu sa stotožnil
so záverom exekučného súdu v tom, že zmluva o úvere, ktorú uzatvorili oprávnená ako
veriteľ a povinný ako dlžník je spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na § 52 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Mal za to, že rozhodcovskú doložku
koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, exekučný súd správne právne
posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.
Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je, že
spotrebiteľovi bolo týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu na všeobecný súd,
pričom spotrebiteľ si túto doložku individuálne nedojednal. Odvolací súd mal zato, že výkon
práv oprávneného podľa rozhodcovskej doložky je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovský súd teda nemal právomoc rozhodovať
spor účastníkov a vydať rozhodcovský rozsudok. Z vyššie uvedených dôvodov napadnuté
uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Nitre z 31. decembra 2012 sp.zn.
8 CoE 151/2012, o zamietnutí návrhu na prerušenia konania podala oprávnená odvolanie,
ktoré odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/), keď súd nerešpektoval jej právo na rozhodnutie veci
na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva
Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke
(m.m. IV. ÚS 206/08). Mala za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), keď súd nesprávne
interpretoval a aplikoval ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.
Taktiež namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.
Navrhla napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.
5 CoE 60/2013
Proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu z 31. decembra 2012 sp.zn.
8 CoE 151/2012, podala oprávnená dovolanie, ktoré doplnila podaním zo 16. júla 2013.
Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktiež navrhla, aby dovolací
súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré
bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Svoje dovolanie odôvodnila ustanovením § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. a § 237 písm. a/ O.s.p., že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci,
ustanovením § 237 písm. d/ O.s.p., že v tejto veci sa už právoplatne rozhodlo, ustanovením
§ 237 písm. e/ O.s.p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
a ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., že jej súd svojím postupom odňal možnosť konať pred
súdom. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu
v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že
odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej
doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou
a povinnou. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia
smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim
spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami jeho
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa,
že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len
veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len
s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto
vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo
požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú
nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.
Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,
pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám.
Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne
a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ 5 CoE 60/2013
z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi,
takže sa na ňu ako takú nemožno odvolávať. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa
oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo
priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky
nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní
za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.
Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/
jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a
uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text
úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách
a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad
ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto
ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je
súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súdy vo svojich rozhodnutiach vôbec nevysporiadali
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnili, prečo
považujú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Taktiež
namietala, že súdy nevytýčili vo veci pojednávanie, hoci tak boli podľa § 57 ods. 5
Exekučného poriadku (zrejme v znení účinnom do 31. decembra 2012) povinné urobiť.
Dovolateľka mala za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Poukázala aj
na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp.zn.: IV. ÚS 95/2010-80. Uviedla, že
Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné
konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby
účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva
a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Povinná ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia
ktorých môže o konať o odvolaní oprávnenej.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
5 CoE 60/2013
Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci
vyplývajúca zo zákona. V prejednávanej veci z hľadiska formálneho (najmä označenia
opravného prostriedku), ani obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných
ustanovení, ako aj argumentácie, tvrdení, námietok, zvolených formulácií a vymedzenia toho,
čo účastník žiada) nemožno mať pochybnosti o tom, že procesný úkon oprávnenej, ktorým
napadla uznesenie Krajského súdu v Nitre z 31. decembra 2012 sp.zn. 8 CoE 151/2012 je
odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O.s.p.
Podľa § 201 veta prvá O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O.s.p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je
funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu
rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9 ods. 2
O.s.p.).
Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie
konania, vydané po začatí odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu 5 CoE 60/2013
prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto
nie je daná.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu
odvolacieho súdu zastavil bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu z 31. decembra 2012 sp.zn.
8 CoE 151/2012,podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej
návrh na prerušenie dovolacieho konania.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012 sp.zn. IV. ÚS 95/2010,
v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu
za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri
napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).
Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje
na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné
odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych
otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor, že
v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predložiť
Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená nastolila.
V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania o jej
dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa § 243c O.s.p.
pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého
stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však 5 CoE 60/2013
pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie
preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych
otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov
alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym
súdnym orgánom a tento orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho
rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto
otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je
prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný
obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy
a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke
v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa
na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí
Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je
povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa
práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je
relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že
správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné
pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva
Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo
interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním
dovolania domáha, vyplýva, že o neprípustnosti a zastavení exekúcie bolo rozhodnuté
z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný 5 CoE 60/2013
rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky – rozhodcovskej
doložky. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanovení § 57
ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. § 219 ods. 1 O.s.p. Zo strany súdov nižších
stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych
právnych predpisov.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu
odvolacieho súdu z 31. decembra 2012 sp.zn. 8 CoE 151/2012,smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu 5 CoE 60/2013
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci
(§ 237 písm. a/ O.s.p.)
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
5 CoE 60/2013
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala
nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy
rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p. Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného
exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď 5 CoE 60/2013
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie
exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, z 21. júla 2006, sp.zn.
SR 2783/06 požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Nitra
následne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2
druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 1. februára 2012 sp.zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13. júna 2012 sp.zn. III. ÚS 254/2012).
Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku
res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania
založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie je
vykonateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych
veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať, či
sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď napríklad
sp.zn. 1 Cdo 52/2010, 2 Cdo 269/2012, 3 Cdo 210/2011, 4 Cdo 52/2012, 5 Cdo 42/2012,
6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd Slovenskej
republiky (viď napríklad sp.zn. I. ÚS 203/2011, II. ÚS 417/2011, IV. ÚS 456/2012), ktorý
konštatoval, že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad
exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred
vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku“ (viď 5 CoE 60/2013
bližšie I. ÚS 410/2012). Právny názor dovolateľky, z ktorého v danom prípade vyvodzuje
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p., sa prieči podstate uvedeného
konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny, nebolo by už skúmanie
vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších) štádiách exekučného konania,
ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Je
však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví súd, ktorý vydal
poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený exekučný titul exekučným
titulom nemôže byť.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že oprávnená neopodstatnene
namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237
písm. d/ O.s.p.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2
O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
5 CoE 60/2013
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali 5 CoE 60/2013
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45
ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený
postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (viď
napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp.zn. 6 Cdo 105/2011).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 18. septembra 2012, sp.zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Oprávnená v dovolaní tiež namietala, že súdy vykonali dokazovanie listinnými
dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti
s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd
skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie
exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O.s.p.),
postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa
oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok 5 CoE 60/2013
konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného
a povinného.
Na podporu týchto tvrdení dovolací súd poznamenáva, že Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení sp.zn. II. ÚS 160/2013 považoval vyššie uvedenú argumentáciu
za primeranú odpoveď k námietke sťažovateľky, že preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín
(dokazovanie) v exekučnom konaní bolo vykonané bez jej účasti, napriek tomu, že v konaní
malo byť nariadené pojednávanie a že jej bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným
dôkazom. Ústavný súd porovnal na účely overenia slovenského prekladu rozsudku Súdneho
dvora EÚ vo veci C-137/08 viaceré jeho jazykové verzie a dospel k výkladu, že všetky
zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť „vyšetrovanie“ (a nie „dokazovanie“)
za účelom zistenia, či súdna doložka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej smernici Rady 93/13 EHS. V zmysle uvedeného výkladu ústavný súd konštatoval, že
vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely
efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným
dôkazom.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný
titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len
na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže dospieť k tomuto záveru aj
v neskorších štádiách exekučného konania.
Rovnako námietka dovolateľky, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne
poznamenala oprávnená zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012 bol
novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods.
5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g) a k).
Dovolateľka namietala, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu
za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. 5 CoE 60/2013
Tvrdenie dovolateľky však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa
uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2
Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Odvolací
súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. ak o odvolaní oprávnenej
rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných
dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu
musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo
na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo
potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím
súdom.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy
rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede 5 CoE 60/2013
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Preskúmaním veci
dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných
ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne
a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto
rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie
odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne 5 CoE 60/2013
nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo
právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej 5 CoE 60/2013
republiky mu však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že
nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. februára 2014
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová