5 ECdo 20/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného S., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnému J. Š., bývajúcemu v M., o vymoženie 810,36 € s príslušenstvom,

vedenej   na Okresnom súde Michalovce pod sp.zn. 16 Er 66/2008, o dovolaní súdneho

exekútora JUDr. P. H., Exekútorský úrad so sídlom v R., proti uzneseniu Krajského súdu v

Košiciach z 19. decembra 2011 sp.zn. 5 CoE 117/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie súdneho exekútora o d m i e t a.

Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Michalovce uznesením z 12. novembra 2010 č.k. 16 Er 66/2008-13

zastavil exekúciu a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi

JUDr. P. H. so sídlom v R., trovy exekúcie

vo výške   80,55 € do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. O zastavení exekúcie

rozhodol podľa § 57 ods. 1 písm. h/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok) z dôvodu

nemajetnosti povinného a o trovách exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku.

Súdnemu exekútorovi priznal odmenu vo výške 39,84 €, zvýšenú o 19 % DPH, t.j. 7,57 €

v zmysle § 196 veta druhá Exekučného poriadku a náhradu hotových výdavkov vo výške

33,14 €, spolu 80,55 €.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie súdneho exekútora uznesením z 19. decembra

2011 sp.zn. 5 CoE 117/2011 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219

ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Oprávnenému a povinnému náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal a vyslovil, že exekútor nemá právo na ich náhradu. V celom rozsahu sa stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Za zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia prvostupňového súdu doplnil, že stanovisko Daňového riaditeľstva

v Banskej Bystrici, aj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 31/04  

zo 17. decembra 2004 vychádzali z (a týkali sa) právneho stavu, aký platil do 31. augusta

2005, avšak s účinnosťou od 1. septembra 2005, Čl. II, bod 112. zákona č. 341/2005 Z.z.,

ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa v § 196 Exekučného poriadku

pripojila druhá veta, a to, že ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa

osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty, pričom poznámka

pod čiarou č.17ba odkazuje na § 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení

zákona č. 651/2004 Z.z. Uviedol, že kým nie je § 196 Exekučného poriadku zosúladený

so zákonom č. 222/2004 Z.z. tak, že náhrada hotových výdavkov exekútora sa zahŕňa

do základu DPH, teda dokiaľ je § 196 Exekučného poriadku účinný v terajšom znení, musí ho

súd aplikovať. Právne názory vyslovené odvolacími súdmi v iných veciach nie sú v tejto

prejednávanej veci záväzné. Čo sa týka výšky trov exekúcie, odvolací súd mal za to, že

exekútor – s výnimkou nepriznania DPH – neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých

by bolo možné spochybniť správnosť ich určenia. O trovách odvolacieho konania rozhodol

podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.  

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie súdny exekútor, ktorý

navrhol uznesenie odvolacieho súdu v spojení s uznesením súdu prvého stupňa zrušiť a vec

vrátiť prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Prípustnosť dovolania odôvodnil

ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom. Namietal, že pri rozhodovaní súdov došlo k vážnemu pochybeniu pri aplikácii

zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 490/2010 Z.z., keď

napriek tomu, že základ dane za tovary a služby je 20 % zo základu, odvolací súd priznal

exekútorovi len 19 % DPH. Súdny exekútor v dovolaní poukázal na rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 M Cdo 23/2005, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že ak je

účastník konania zo sumy priznanej náhrady povinný podľa platného zákona o dani z pridanej

hodnoty zaplatiť daň správcovi dane, musí byť pohľadávka na náhradu trov konania tomuto

účastníkovi exekučného konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku) priznaná v celom

zákonom upravenom rozsahu vrátane dane z pridanej hodnoty. Mal za to, že zákon

neupravuje výnimku pre nepriznanie DPH len z dôvodu chýbajúceho ustanovenia a paušálna

náhrada za úkony, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času podlieha u exekútora DPH, ak nejde o úkony, ktoré neplatil vo svojom mene. V dôvodoch dovolania rozoberal

skutkový a právny stav veci.

Oprávnený a povinný sa k dovolaniu súdneho exekútora nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a   nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým   bolo potvrdené   uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,

ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa

práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne

vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,

je nepochybné, že prípustnosť dovolania súdneho exekútora z ustanovenia § 239 O.s.p.

nemožno vyvodiť.

S   prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a   prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom

nebola v konaní zistená.

So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a   právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd  

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri

prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s procesnými predpismi a súdnemu

exekútorovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľa, že k procesnej vade konania v zmysle  

§ 237 písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi. Dovolací

súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie

možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie

s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci

súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti

dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje

žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.  

v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že

nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, ním uvádzané skutočnosti by mali

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť

dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený

skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až

vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

súdneho exekútora nemožno vyvodiť ani z   ustanovenia § 239 O.s.p. a   ani z ustanovenia  

§ 237 O.s.p.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa  

§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie súdneho exekútora ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania

nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Náhrada trov dovolacieho konania nebola účastníkom priznaná, lebo v dovolacom

konaní nemal dovolateľ úspech a ostatní účastníci nepodali návrh na uloženie povinnosti

nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. mája 2013

JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová