UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Simona Roberta Thomasa zo spoločnosti Moorfields Corporate Recovery Limited, so sídlom v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska, 88 Wood Street, Londýn EC2V 7QF, likvidátora spoločnosti GBI INVESTMENTS LIMITED v likvidácii (konkurze), IČO: 03 137 619, so sídlom v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska, 88 Wood Street, Londýn EC2V 7QF, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Bezákom, PhD., Bratislava, Klincová 15, proti žalovanému A. Q., narodenému XX. XX. XXXX, A., V. XXX/XX, zastúpenému Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava, Michalská 14, IČO 47 255 706, o vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia na území Slovenskej republiky, vedenom na bývalom Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 63Ecud/48/2015, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. apríla 2017 sp. zn. 18CoE/252/2016 takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 28. apríla 2017 sp. zn. 18CoE/252/2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1.1. (Od 01. júna 2023 bývalý) Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) uznesením zo 04. marca 2016 č. k. 63Ecud/48/2015-83 zmenil uznesenie toho istého súdu č. k. 63Ecud/48/2015-40 vydané vyšším súdnym úradníkom tak, že návrh na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia Vrchného súdu v Londýne, súdu obchodných spoločností, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, sp. zn. 6678/2008, č. k. DCC/000213/2012 zo dňa 07. 08. 2012, na území Slovenskej republiky zamietol a žalobcovi uložil povinnosť na náhradu trov konania. Aplikujúc právnu úpravu Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „Nariadenie Brusel I“) dospel k záveru, že rozhodnutie Vrchného súdu v Londýne zo dňa 07. 08. 2012 o trovách konania bolo vydané v konkurznom konaní, na ktoré sa Nariadenie Brusel I nevzťahuje (čl. 1 ods. 2 písm. b) Brusel I) a Vrchný súd v Londýne nemohol vydať Osvedčenie zo dňa 24. 02. 2015 v zmysle čl. 54 a čl. 58 Nariadenia Brusel I (príloha V nariadenia) o tom, že rozhodnutie o trovách je vykonateľné v Anglicku a Walese. Okresný súd vychádzal aj z tvrdení žalovaného, že rozhodnutie anglického súdu na území Slovenskej republiky nemožno uznať podľa čl. 34 bod 1 a 2 Nariadenia Brusel I. Mal preukázané, že návrh na začatie konania,ktoré bolo vedené vo Veľkej Británii pod sp. zn. 6678/2008, vyčíslenie trov ani rozhodnutie neboli žalovanému riadne doručené (v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach). Žalovaný nebol zákonným spôsobom predvolaný na pojednávanie, ktorého sa ani nezúčastnil, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a účinne obhajovať svoje práva. Slovenské súdy už právoplatne deklarovali rozpor konania vedeného vo Veľkej Británii pod sp. zn. 6678/2008 s verejným poriadkom Slovenskej republiky (rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 9C/160/2010-157 zo dňa 04. 05. 2011, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co/326/2011-256 zo dňa 14. 12. 2011, uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 60Ecud/5/2015-78 zo dňa 03. 06. 2015, uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 22CoE/166/2015-96 zo dňa 13. 01. 2016). Súd prvej inštancie mal preukázaný aj nedostatok formálnych náležitostí vyhlásenia vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia na území SR, lebo vydané rozhodnutie anglického súdu neobsahuje údaj o dátume, kedy bol návrh na začatie konania doručený žalovanému, absentuje poučenie o možnosti obrany (podaní odvolania) a spôsobe jej uplatnenia. Žalovaný poprel, že mu bolo doručené vyčíslenie výdavkov, čo žalobca nepreukázal. Okresný súd poukázal na skutočnosť, že suma priznaných výdavkov (nákladov) je neoveriteľná, neprimeraná, nepreskúmateľná a nie je možné zistiť, z akého titulu bola priznaná. V konaní pred anglickým súdom bolo žalovanému odopreté aj právo konať v jazyku, ktorému rozumie. Z týchto dôvodov pri posúdení rozporu s verejným poriadkom zamietnutie návrhu súd prvej inštancie považoval za dôvodné. 1.2. Okresný súd osobitne zdôraznil, že Nariadenie Brusel I smeruje k zachovaniu práva žalovaného účinne sa v základnom konaní brániť. Anglický súd neskúmal, či žalovanému bola doručovaná písomnosť, ktorou sa konanie začalo, a napriek tomu vydal rozhodnutie na splnenie povinnosti. Súd prvej inštancie preto pri posúdení formálnych a materiálnych náležitostí uznania vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia dospel k záveru, že je oprávnený a povinný skúmať, či doručenie návrhu bolo vykonané v dostatočnom časovom predstihu, aby si účastník mohol pripraviť svoju obhajobu (správa Súdneho dvora EÚ vo veci Klomps v. Michel č. 166/80, § 16; Minalmet GmbH v. Brandeis Ltd., C-123/91); v opačnom prípade musí byť uznanie vykonateľnosti odmietnuté. Okresný súd pri zamietnutí návrhu okrem iného poukazoval na skutočnosť, že v zmysle čl. 54 Nariadenia Brusel I v spojení s bodom 4.4 Prílohy V je uvedenie dátumu doručenia návrhu na začatie konania obligatórnou náležitosťou Osvedčenia. Na základe uvedeného anglický súd nemal právomoc vydať rozhodnutie proti fyzickým osobám s bydliskom na území Slovenskej republiky.
2.1. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) uznesením zo dňa 28. apríla 2017 sp. zn. 18CoE/252/2016 odvolaním žalobcu napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne s odkazom na § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) potvrdil a žalovanému priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi. 2.2. V dôvodoch uznesenia odvolací súd uviedol, že žalobca na preukázanie dôvodnosti návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia v zmysle čl. 38 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach predložil Certifikát o ustanovení žalobcov do konkurzného konania ako likvidátorov (správcov) britskej obchodnej spoločnosti GBI INVESTMENS LIMITED IČO: 03 137 619 so sídlom v Londýne, kde rozhodnutím Vrchného súdu bola dňa 22. 01. 2010 v konaní č. 6678/2008 vyhlásená nútená likvidácia (konkurz) ako žalobca uvádza v návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti a označuje následný postup pri zmene likvidátora (správcu). 2.3. Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že žalobca sa domáhal vyhlásenia vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia, ktoré v bode 4.5 konštatuje: „Keďže ste nevzniesli žiadne námietky v súvislosti s vyčíslením výdavkov [odporcu] [navrhovateľa] výdavky pohľadávky boli uznané a teraz je splatná celková suma 139.491,16 GBP. Musíte túto sumu zaplatiť [odporcovi] [navrhovateľovi] [do 21 dní od dátumu tohto rozhodnutia]. V bode 4.5. rozhodnutie obsahuje dátum, od ktorého vzniká nárok na náhradu úrokov z omeškania, ako aj vyčíslenie fixných nákladov. V predloženom rozhodnutí Vrchného súdneho dvora, Súdu Lorda kancelára, Obchodného súdu so sídlom 7 Rolls Buildings, Fetter Lane, London zo dňa 07. 08. 2012 boli označení žalovaní 1. A. Q. a 2. Q. N.. Anglický súd na základe žiadosti č. 6678 z r. 2008 konal v rámci konkurzného konania, čo vyplýva z označenia záhlavia vydaného rozsudku a následne i z vydaného Osvedčenia zo dňa 24. 02. 2015 (registračný úradník Briggs vo veci čl. 54 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 a vo veci GBI INVESTMENTS LIMITED(v likvidácii) a vo veci zákona o konkurze a vyrovnaní z r.1986). Po tomto identifikačnom označení nasleduje označenie žalobcov aj žalovaných. Odvolací súd zdôraznil, že označenie a poukaz na konkurzné konanie je uvedené v rozhodnutí o povinnosti uhradiť trovy konania, priloženom k návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti. Nie je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že ide o iné nesúvisiace konanie vo veci č. 6678 z r. 2008, keď následne žalobca preukazoval vznik náhrady trov vo veci uloženia sankcie žalovanému za pohŕdanie súdom, vyvolané v konkurznom konaní. 2.4. Vo vzťahu k podaniu žalobcu zo dňa 20. 12. 2016, ktorým predložil ďalšie rozhodnutia a korešpondenciu medzi žalobcom, anglickým súdom a žalovaným odvolací súd konštatoval, že žalobca odvolaním napadnuté uznesenie prevzal dňa 08. 04. 2016, lehota na podanie odvolania uplynula 25. 04. 2016. Odvolací súd aplikujúc § 366 písm. c) CSP nebol oprávnený odvolacie novoty použiť, keď nezistil žiadnu zásadnú okolnosť brániacu žalobcovi dôkazy predložiť v konaní na súde prvej inštancie. 2.5. Odvolací súd uviedol, že okrem klasického (formálneho) uznania cudzieho rozhodnutia (priznania právnych účinkov tohto rozhodnutia na území SR) podľa zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a podľa Exekučného poriadku právny poriadok SR zaviedol aj uznanie vykonateľnosti podľa medzištátnej dohody o právnej pomoci, resp. dohody o uznaní a výkone rozhodnutí, ako aj vyhlásenie vykonateľnosti napr. podľa Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Uvedené nariadenie sa uplatní v občianskych a obchodných veciach; neuplatní sa na konkurz, konania týkajúce sa vyrovnania zadlžených obchodných spoločností alebo iných právnických osôb a podobné konania (čl. 1 ods. 2 písm. b)). 2.6. Podľa čl. 32 Nariadenia Brusel I na účely tohto nariadenia „rozsudok" znamená každé rozhodnutie súdu alebo tribunálu členského štátu bez ohľadu na jeho označenie, vrátane uznesenia, nariadenia, rozhodnutia alebo exekučného príkazu, ako aj určenia trov alebo výdavkov súdnym úradníkom.
Podľa čl. 38 ods. 1 Nariadenia Brusel I rozsudok vydaný v členskom štáte a vykonateľný v tomto štáte sa vykoná v inom členskom štáte, ak tam bol vyhlásený za vykonateľný na návrh zainteresovaného účastníka.
Podľa čl. 40 ods. 1 Nariadenia Brusel I podanie návrhu sa spravuje právnym poriadkom členského štátu, v ktorom sa žiada o výkon.
Podľa čl. 41 Nariadenia Brusel I rozsudok sa vyhlási za vykonateľný ihneď po splnení formálnych náležitostí podľa článku 53 bez skúmania podľa článku 34 a 35. Účastník, proti ktorému sa o výkon žiada, nemá v tomto štádiu konania právo robiť žiadne podania k návrhu.
Podľa čl. 53 Nariadenia Brusel I účastník, ktorý žiada o uznanie alebo vydanie vyhlásenia vykonateľnosti, predloží vyhotovenie rozsudku, ktorý spĺňa požiadavky na preukázanie jeho pravosti (ods. 1). Účastník, ktorý žiada o vyhlásenie vykonateľnosti, tiež predloží osvedčenie podľa článku 54 bez vplyvu na článok 55 (ods. 2).
2.7. Odvolací súd sa vzhľadom na zistený skutkový stav stotožnil so súdom prvej inštancie, že v danej veci je potrebné posúdiť (ne)možnosť postupu v zmysle Nariadenie Brusel I v znení účinnom do 09. 01. 2015, pretože rozhodnutie Vrchného súdu v Londýne, Súdu obchodných spoločností sp. zn. 6678/2008, č. k. DCC/000213/2012 zo dňa 07. 08. 2012 bolo vydané za účinnosti Nariadenia Brusel I. 2.8. Súd členského štátu, na území ktorého sa žiada vyhlásiť vykonateľnosť rozhodnutia, je povinný skúmať aplikovateľnosť Nariadenia Brusel I ex offo. Z predložených dokladov a vydaného rozhodnutia, ako aj podania navrhovateľa z 23. 11. 2015 je zrejmé, že konanie sp. zn. 6678/2008 sa vedie podľa britského insolvenčného zákona z roku 1986 ohľadom vyhlásenia likvidácie (konkurzu) spoločnosti GBI INVESTMENTS LIMITED, Londýn. V potvrdení zo dňa 01. 02. 2010 sp. zn. 6678/2008 vydanom vo veci spoločnosti GBI INVESTMENTS LIMITED v likvidácii (konkurze) a vo veci insolvenčného zákona z roku 1986 Vrchný súd v Londýne súd osvedčil, že páni S. R. Thomas (navrhovateľ vo veci sp. zn. 63Ecud/47/2015) a F. S. Satow zo spoločnosti MOORFIELDS CORPORATE RECOVERY LLP, so sídlom v Londýne, 88 Wood Street boli vymenovaní za spoločných likvidátorov spoločnosti GBI INVESTMENTS LIMITED v likvidácii (konkurze). Označené skutočnosti navrhovateľ nenamietal, v návrhu na ne sám odkazoval a ničím ich nevyvrátil.
2.9. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že Vrchný súd v Londýne nemohol vzhľadom na čl. 1 ods. 2 písm. b) Nariadenia Brusel I vydať Osvedčenie o pravosti uvedeného rozhodnutia podľa čl. 54, čl. 58 a prílohy V Nariadenia Brusel I. Osvedčenie síce bolo vydané, ale je v takto podanom návrhu irelevantné. 2.10. K námietke navrhovateľa k možnosti aplikovania Nariadenia Brusel I s poukazom na Luganský dohovor odvolací súd uviedol, že účelom Dohovoru o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach podpísaného v Lugane 30. októbra 2007 (Luganský dohovor) je posilňovať na svojom území právnu ochranu osôb, ktoré na ňom sídlia a na tento účel určiť medzinárodnú právomoc súdov, uľahčiť uznávanie a zaviesť účinný postup na zabezpečenie výkonu rozsudkov, verejných listín a súdnych zmierov. Jeho čl. 1 ustanovuje, že: 1. Tento dohovor sa uplatní v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatní sa najmä na daňové, colné alebo správne veci. 2. Dohovor sa neuplatní na b) konkurz, konania týkajúce sa likvidácie platobne neschopných obchodných spoločností alebo iných právnických osôb, súdne dohody, vyrovnania a podobné konania. 3. V tomto dohovore sa pojmom „štát viazaný týmto dohovorom“ označuje každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru alebo členským štátom Európskeho spoločenstva. Môže tiež označovať Európske spoločenstvo. Vzhľadom na totožné vymedzenie možnosti aplikácie Luganského dohovoru a Nariadenia Brusel I mal odvolací súd za to, že námietka žalobcu a poukaz na Lugansky dohovor v širšom výklade možnosti jeho aplikácie i v konkurznom konaní je irelevantná. 2.11. K nesplneniu formálnych náležitostí vyhlásenia vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia na území Slovenskej republiky podľa Nariadenia Brusel I odvolací súd uviedol, že v Osvedčení o pravosti rozsudku zo dňa 24. 02. 2015 podľa čl. 54, čl. 58 a prílohy V Nariadenia Brusel I, vydanom Vrchným súdom v Londýne, absentuje dátum, kedy bol návrh na začatie konania doručený žalovanému; za zavádzajúce označil ponechanie označenia žalobcu aj žalovaného pri označení nepodania námietok v súvislosti s vyčíslením výšky výdavkov (jedna z možností nebola prečiarknutá). Ide o podstatnú a nevyhnutnú náležitosť Osvedčenia preukazujúcu nielen vedomosť žalovaného o konaní, ktorého výsledkom je právoplatné a vykonateľné rozhodnutie ukladajúce povinnosť tak, aby žalovaný mohol v základnom konaní využiť na svoju obranu všetky procesné prostriedky, ktoré mu príslušný predpis členského štátu poskytuje, ale aj jednoznačnosť vydaného rozhodnutia zaväzujúceho na plnenie. 2.12. Pri tvrdenom prekročení právomoci okresného súdu čo do preskúmania správnosti vydaného rozhodnutia Vrchného súdu v Londýne mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie len preskúmaval a overoval správnosť náležitostí Osvedčenia vydaného v zmysle Prílohy V čl. 54 Nariadenia Brusel I, ktoré osvedčuje pravosť a splnenie zákonných podmienok konania o vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia. Odvolací súd mal za to, že Osvedčenie zo dňa 24. 02. 2015 bolo vydané nad rámec povinnosti uloženej v čl. 53 Nariadenia Brusel I, preto dôvody zamietnutia návrhu v tejto časti považoval za dostačujúce. 2.13. Odvolací súd prisvedčil žalobcovi, že pojem verejný poriadok nie je striktne definovaný v žiadnom zákone, preto je jeho definíciu a význam potrebné hľadať v čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čo súdna prax realizuje. Právny poriadok každého štátu obsahuje špeciálne právne normy ohraničujúce pôsobnosť vlastného právneho poriadku, ktoré presne ustanovujú, kedy sa na riešenie právneho pomeru s cudzím prvkom má použiť domáci a kedy cudzí právny poriadok. Výhrada verejného poriadku je ochranný inštitút, t. j. každý štát má právo odmietnuť aplikáciu tých ustanovení cudzieho práva, ktoré sú v rozpore s jeho verejným poriadkom, aj keď by sa tieto ustanovenia cudzieho práva mali na základe kolíznej normy použiť. Ustanovenie § 36 zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej iba „ZMSP“) stanovuje, že právny predpis cudzieho štátu nemožno použiť, pokiaľ by sa účinky tohto použitia priečili takým zásadám spoločenského a štátneho zriadenia Slovenskej republiky a jej právneho poriadku, na ktorých je potrebné bezvýhradne trvať. Taktiež ustanovenie § 64 písm. f) ZMSP stanovuje, že cudzie rozhodnutie nemožno uznať a vykonať, ak by sa uznanie priečilo slovenskému verejnému poriadku, a to zásadám spoločenského a štátneho zriadenia SR a jej právneho poriadku, na ktorých je potrebné bezvýhradne trvať. Odvolací súd k postupu súdu prvej inštancie pri posúdení splnenia formálnych náležitostí titulu ako takého čo do preskúmania náležitostí uvedených a overených v Osvedčení, a to zistenému nedostatku údajov v bode 4.4, ktoré sú taxatívne v prílohe V Nariadenia Brusel I uvedené ako povinný údaj (chýbajúci dátum doručenia návrhu na začatie konania), absencie možnosti opravného prostriedku, nepresnosti označenia povinných subjektov a nevyčiarknutianeaktuálnej osoby uviedol, že to nie je možné považovať za zanedbateľnú vadu. Stotožnil sa preto so záverom súdu prvej inštancie, ktorý návrh na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia zamietol. 2.14. Odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti námietky litispendencie vznesenej žalovaným vo vyjadrení k odvolaniu v zmysle § 159 CSP vo vzťahu ku konaniu vedenému na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 21CoE/254/2016. Vysvetlil, že povinnosť plniť bola uložená dvom účastníkom, podmienky vykonateľnosti aj procesné úkony vyplývajúce z predloženého rozhodnutia na území SR smerujúce voči každému osobitne skúma všeobecný súd voči každému osobitne. 2.15. O trovách odvolacieho konania žalovaného odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 251 CSP.
3. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil podľa § 420 písm. f) CSP tým, že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Argumentoval, že súd prvej inštancie a odvolací súd dospeli k záveru, že na konanie o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia o trovách na území Slovenskej republiky sa nevzťahuje procesná úprava obsiahnutá v Nariadení Brusel I, lebo dané rozhodnutie bolo vydané v britskom konkurznom konaní, avšak oba súdy nižších inštancií následne v konaní procesne postupovali podľa čl. 38 až 56 a 34 a 35 Nariadenia Brusel I. Namietal, že odvolací súd nevykonal ním navrhnuté listinné dôkazy a v rozpore s čl. 43 ods. 3 Nariadenia Brusel I, § 177 ods. 1 a § 385 ods. 1 CSP a autentickým výkladom čl. 43 ods. 3 Nariadenia Brusel I podaným v dôvodovej správe k Luganskému dohovoru nenariadil vo veci ústne pojednávanie. Dovolateľ uviedol, že odvolací súd postupoval v rozpore s ustanoveniami Nariadenia Brusel I a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, keď dovolateľovi neumožnil, aby v odvolacom konaní realizoval svoje procesné právo podať odvolaciemu súdu podnet na položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie ohľadne pôsobnosti Nariadenia Brusel I v prejednávanej veci. Dovolateľ poukázal na skutočnosť, že Nariadenie Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní (ďalej len „nariadenie o konkurznom konaní“) je vo vzťahu k Nariadeniu Brusel I lex specialis, t. j. ak ustanovenia týchto nariadení upravujú rovnaký právny vzťah odchylne, uplatní sa na jeho posúdenie právna úprava obsiahnutá v nariadení o konkurznom konaní. Namietal, že súdy nižších inštancií arbitrárnym výkladom právnych noriem dospeli k „absurdnému“ právnemu záveru, že rozhodnutie o trovách nie je vykonateľné ani uznateľné na území Slovenskej republiky podľa žiadnej právnej normy Európskej únie, t. j. že v danom prípade sa neuplatní ani postup podľa nariadenia o konkurznom konaní, ani postup podľa Nariadenia Brusel I. Dovolateľ obom súdom nižších inštancií tiež vytkol, že konali v rozpore s jeho legitímnym očakávaním, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou praxou najvyšších súdnych autorít, za ktorú považoval aj dôvodovú správu k Luganskému dohovoru, čím závažným spôsobom porušili základný princíp sporového konania podľa čl. 2 ods. 1 CSP.
4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie ako nedôvodné zamietol a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 427 CSP) oprávnenou osobou (§ 424 CSP), zastúpenou v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.
6. Vo veci rozhodujúci senát najvyššieho súdu vzhľadom na rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu o otázke prípustnosti dovolania z dôvodu zmätočnosti proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia vec postúpil na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 48 ods. 1 CSP). Uznesením zo dňa 10. mája 2023 sp. zn. 1VCdo/1/2023 veľký senát najvyššieho súdu vyslovil, že dovolanie podľa § 420 Civilného sporového poriadku voči rozhodnutiu súdu o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia je prípustné a vec vrátil na prejednanie a rozhodnutie senátu 5C.
7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v miere porušujúcej jej právo na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie a na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
8. Dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, že sa stotožnil s dôvodmi zamietnutia návrhu súdom prvej inštancie, podľa ktorých Vrchný súd v Londýne nemohol vydať osvedčenie o vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konkurzného konania na území Veľkej Británie, pretože na konkurzné konanie, v ktorom bolo rozhodnutie vydané, sa Nariadenie Brusel I podľa jeho článku 1 ods. 2 písm. b) nevzťahuje, no na druhej strane súdy postupovali podľa čl. 38 až 56 a čl. 34 a 35 Nariadenia Brusel I upravujúcich výkon cudzích rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach a v rozpore s čl. 41 Nariadenia Brusel I preskúmavali, či možno Nariadenie Brusel I aplikovať na konanie o vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konkurzného konania na území Slovenskej republiky. Dovolací súd uvádza, že ak odvolací súd dospel (rovnako ako súd prvej inštancie) k záveru, že Nariadenie Brusel I v znení účinnom do 10. januára 2015 nie je možné v zmysle čl. 1. ods. 2 písm. b) v danom prípade aplikovať (a Vrchný súd v Londýne nebol oprávnený vydať osvedčenie o pravosti rozhodnutia o trovách konkurzného konania, ktoré tvorí formálnu náležitosť návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia Vrchného súdu v Londýne sp. zn. 6678/2008, č. k. DCC/000213/2012 zo 07. 08. 2012 na území Slovenskej republiky), tak bolo v rozpore s týmto záverom následné posudzovanie námietok žalobcu a žalovaného podľa článkov 38 až 54 a čl. 34 a 35 tohto nariadenia. Takéto odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je spôsobilé dať presvedčivé, jasné a akceptovateľné odpovede na otázky, súvisiace so záverom súdov oboch inštancií premietnutým do výroku dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.
9. V ďalšej časti dovolateľ namietol, že odvolací súd nevykonal ním navrhnuté listinné dôkazy a v rozpore s čl. 43 ods. 3 Nariadenia Brusel I, § 177 ods. 1 a § 385 ods. 1 CSP a autentickým výkladom čl. 43 ods. 3 Nariadenia Brusel I podaným v dôvodovej správe k Luganskému dohovoru nenariadil ústne pojednávanie. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd nepostupoval v súlade s čl. 43 ods. 3 Nariadenia Brusel I a v súlade s príslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku (§ 177 ods. 1 a § 385 ods. 1 CSP), keď nenariadil ústne pojednávanie, na ktorom by vypočul žalovaného aj žalobcu a poskytol mu tak možnosť zaujať stanovisko k tvrdeniam žalovaného a nevykonal žalobcom navrhované listinné dôkazy s odôvodnením, že žalobca mal tieto predložiť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Požiadavka nariadenia pojednávania odvolacím súdom v danom prípade vyplýva z ustanovenia § 385 CSP, keď potrebu zopakovať a doplniť dokazovanie odôvodňuje aj špecifickosť tohto sporového konania, kedy pred súdom prvej inštancie účastník, proti ktorému sa výkon žiada, nemá v tomto štádiu konania právo robiť žiadne podania k návrhu (čl. 41 Nariadenia Brusel I) a ak ich urobí, protistrana nemá dostatočnú možnosť na ne reagovať, a tak sa sporové pravidlá koncentrujú na konanie o odvolaní. O odvolaní sa potom koná podľa noriem upravujúcich sporové konanie (čl. 43 ods. 3 Nariadenia Brusel I). Tým, že odvolací súd pri posúdení návrhu žalobcu na vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia Vrchného súdu v Londýne zo dňa 07. 08. 2012, č. k. DCC/000213/2012 nepostupoval v súlade s relevantnou právnou normou (Nariadenie Brusel I), ktorá sa cez čl. 25 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní na daný prípad vzťahuje, došlo k zaťaženiu konania vadou podľa § 420 písm. f) CSP.
10. Na základe uvedených skutočností dovolací súd dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 449 ods. 1 CSP zrušil a podľa ustanovenia § 450 CSP mu vrátil vec na ďalšie konanie, aby odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP) opätovne vo veci rozhodol s tým, že rozhodne v zmysle § 453 ods. 3 CSP aj o trovách dovolacieho konania.
11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.