Najvyšší súd  

5 ECdo 19/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P.., so sídlom v B.IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., IČO: X., proti

povinnému M. S., bývajúcemu v S., o vymoženie 1 322,83 € s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp.zn.   4 Er 422/2011, o dovolaní oprávnenej

proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach   zo 4. decembra 2012 sp.zn. 16 CoE

345/2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky   z r u š u j e   uznesenie Krajského súdu  

v Košiciach zo 4. decembra 2012 sp.zn. 16 CoE 345/2012 a uznesenie Okresného súdu

Spišská Nová Ves z 13. septembra 2012 č.k. 4 Er 422/2011-40 a vec vracia súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Stály rozhodcovský súd pri R.so sídlom   v B. (ďalej len „rozhodcovský súd“)

rozhodcovským rozsudkom z 8. apríla 2011   sp.zn. IDB0410060 (ďalej len

„rozhodcovský rozsudok“) uložil povinnému povinnosť zaplatiť oprávnenej 1 322,83 €

s príslušenstvom a tiež náhradu trov rozhodcovského konania.

Na základe rozhodcovského rozsudku podala oprávnená súdnemu exekútorovi návrh  

na vykonanie exekúcie. Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Spišská Nová Ves

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 13. septembra 2012 č.k. 4 Er 422/2011-

40 exekúciu zastavil a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov exekúcie.

Dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nachádzajúcej sa v zmluve o úvere

z 28. februára 2007 (v obchodných podmienkach pre úver). Uviedol, že úverové podmienky

ako súčasť formulárovej zmluvy spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, osobitne si ich nevyjednal, a teda nemal možnosť ovplyvniť znenie rozhodcovskej doložky vzhľadom na jej splynutie

s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo

podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam. Rozhodcovská doložka nebola spotrebiteľom

osobitne vyjednaná, a preto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle

ustanovenia   § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že vzhľadom na neplatnosť

rozhodcovskej doložky, na základe ktorej sa uskutočnilo rozhodcovské konanie,

rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nie je spôsobilým exekučným titulom

na vykonanie exekúcie, a preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň zastavil.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávnenej uznesením zo 4. decembra 2012  

sp.zn. 16 CoE 345/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219

ods. 2 potvrdil. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V celom rozsahu sa

stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Aj odvolací súd dospel

k záveru, že medzi oprávnenou a povinným bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva, ktorá  

(o.i.) obsahuje neprijateľnú (neplatnú) zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4, 5

Občianskeho zákonníka – rozhodcovskú doložku. Uviedol, že exekúcia vedená na základe

neprijateľnej rozhodcovskej doložky je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a následne v rámci rozhodovania

o zastavení exekúcie.

Uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom navrhla, aby

dovolací súd zmenil uznesenie odvolacieho súdu tak, že poverí súdneho exekútora

vykonaním exekúcie v zmysle exekútorom podanej žiadosti o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie, alebo aby rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedla, že prípustnosť dovolania zakladá

skutočnosť, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.),

že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.). Navyše, súdy

rozhodli o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky bez toho, že bol podaný návrh na začatie

konania (§ 237 písm. e/ O.s.p.) a v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ O.s.p.). Tvrdila, že rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku veci právoplatne

rozhodnutej a súdom neprináleží, aby z úradnej povinnosti bez návrhu na začatie konania

rozhodovali o (ne)prijateľnosti rozhodcovskej doložky. Možnosť konať pred súdom jej bola

odňatá nesprávnym zastavením exekúcie odopierajúcim právo na exekúciu na podklade

vykonateľného rozhodnutia. Namietala tiež, že v konaní došlo k tzv. inej procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa nej bola rozhodcovská doložka s povinnou

dojednaná v súlade s právnymi predpismi platnými v čase uzavretia zmluvy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.   je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení  

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,  

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát.

  Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že oprávnená namietala vadu v zmysle § 237

písm. a/ O.s.p.

Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú

spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,

obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú  

a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom

konaní súdy (okrem iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje

zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má  

za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu (§ 104 ods. 1 O.s.p.). Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera.

Vytýka im, že v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke,

na čo nemali právomoc. Dovolateľka tak namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú  

na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú

dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch

stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch založili svoje rozhodnutia (viď aj

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012 sp.zn. 4 Cdo 11/2012).

V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí  

do ich právomoci a preto uvedený dovolací dôvod nie je daný.

2. Dovolateľka ďalej prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. d/ O.s.p., keď

poukazovala na prekážku res iudicata. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či

v konaní došlo k ňou tvrdenej procesnej vade.  

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159

ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Vzhľadom na podstatu argumentácie oprávnenej, ktorou odôvodňovala procesnú

prípustnosť jej mimoriadneho opravného prostriedku, bolo v dovolacom konaní potrebné

posúdiť opodstatnenosť tvrdenia, že súdy znovu prejednali vec, o ktorej už bolo právoplatne

rozhodnuté.

V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje

splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie  

na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej

žiadosti toho istého súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie identickej exekúcie

týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté. To vedie k záveru, že uvedená

námietka oprávnenej je neopodstatnená.

Oprávnená zrejme dostatočne nerozlišuje „vec“, o ktorú išlo vo vyššie uvedenom

rozhodcovskom konaní, a „vec“, o ktorú ide v preskúmavanom exekučnom konaní. Prehliada

tiež, že ak by bola jej námietka o existencii predmetnej vady skutočne opodstatnená,

v konečnom dôsledky by muselo byť exekučné konanie zastavené.

3. Oprávnená v dovolaní tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237

písm. e/ O.s.p.; existenciu tejto vady vyvodzuje z toho, že súdy rozhodli o neprijateľnosti

rozhodcovskej doložky bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konanie.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá na prípady, kedy súd prejednal a meritórne

rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol podaný

(žiadny) návrh na začatie konania v takej veci, ktorá nemôže začať bez návrhu. O prípad

neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh ako procesný úkon,

ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde o prípad, že by exekučný

súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania.

Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 O.s.p.).

Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie (č.l. 2

spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237

písm. e/ O.s.p., preto nemá žiadne opodstatnenie.

4. Podľa názoru oprávnenej jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým  

sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné

oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany práv v tom-ktorom konaní.

V danom prípade oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie a súdny exekútor

požiadal súd, aby ho poveril vykonaním navrhovanej exekúcie. Zákonu zodpovedajúcim

postupom súdu v danej procesnej situácii v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo:  

I. preskúmanie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,  

II. preskúmanie návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu, III. rozhodnutie o žiadosti

súdneho exekútora vychádzajúce z výsledkov uskutočneného preskúmania. Uvedené

ustanovenie   predpokladá, že ak exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu  

so zákonom, poverí exekútora vykonaním exekúcie, a že v opačnom prípade zamietne žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V danej veci ale exekučný súd takto nepostupoval a bez rozhodnutia o žiadosti

súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučné konanie zastavil

podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.; odvolací súd jeho postup považoval za správny

a odvolaním napadnuté uznesenie o zastavení exekučného konania potvrdil. Týmto postupom

súdov bola oprávnenej odňatá možnosť realizovať tie procesné oprávnenia, ktoré zodpovedajú

štádiu exekučného konania, do ktorého sa toto konanie dostalo na základe procesných úkonov

oprávnenej a súdneho exekútora. K uvedenému záveru dospel dovolací súd z nasledovných

dôvodov:

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo

na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol

nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné

konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok

má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje

účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. súd

príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku

alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa

odseku 1 písm. b/ alebo c/.

Citované ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. (týkajúce sa prípadov

zastavenia výkonu rozhodnutia alebo exekučného konania iba na návrh) v konaní o výkon rozhodnutia dopadá na procesnú situáciu, ktorej predchádzalo nariadenie výkonu

rozhodcovského rozsudku [v ktorej už bol výkon rozhodnutia nariadený uznesením súdu  

(viď „proti ktorému bol nariadený výkon“)]. Z logiky veci a z toho, že predmetné ustanovenie

inak nerobí rozdiely medzi konaním o výkon rozhodnutia a exekúciou vykonávanou podľa

Exekučného poriadku, možno dospieť k záveru, že aj s dopadom na exekučné konanie  

sa ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. vzťahuje na procesnú situáciu, v ktorej

exekučné konanie po podaní návrhu na vykonanie exekúcie pokročilo ďalej do štádia,

v ktorom už bolo rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie.  

Z ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. možno vyvodiť, že toto ustanovenie

sa týka rovnakej procesnej situácie; odlišnosťou je, že so zreteľom na podstatu dôvodov

uvedených v tomto ustanovení súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu

zastavuje výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu.

Vyššie uvedené možno pre účely preskúmavanej veci uzavrieť konštatovaním, že

zastavenie exekučného konania podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. neprichádza  

do úvahy pred rozhodnutím exekučného súdu o poverení súdneho exekútora vykonaním

exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Zo spisu vyplýva, že v danom prípade súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd,

neprípustne „preskočili“ postup podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a že exekučné

konanie zastavili podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. v procesnej situácii, v ktorej

neboli dané procesné predpoklady pre tento postup. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel

k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul (pozn.: správnosť

tohto záveru nebola v dovolacom konaní posudzovaná), mal žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), a nie konanie zastaviť

podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.

So zreteľom na uvedený nesprávny postup súdov nižších stupňov dospel dovolací

súd k záveru, že v exekučnom konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p., ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania podľa uvedeného ustanovenia, ale tiež jeho

opodstatnenosť.

Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p. (viď 4.) zrušil

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. So zreteľom na zrušenie

týchto uznesení (z procesného dôvodu), nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu

opodstatnenosti námietky dovolateľky, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. júla 2013  

JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová