5 ECdo 170/2014

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   5 CoE 87/2014

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko,   s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému O. O.,

bývajúcemu v S., o vymoženie 768,74 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Galanta pod sp.zn. 16 Er 716/2009, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Trnave z 28. novembra 2013 sp.zn.

6 CoE 117/2013, takto

r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní oprávnenej z a s t a v u j e.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Galanta 24. septembra 2009

požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO : 35 922 761,

z 24. júna 2009, sp.zn. SR 06604/09.

Okresný súd Galanta poverením zo 6. októbra 2009 č. 5202 060563* sp.zn. 16 Er 716/2009 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného

exekučného titulu.

  5 CoE 87/2014

Okresný súd Galanta uznesením z 21. júna 2012, č.k. 16 Er 716/2009-23 nepripustil

vstup Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS ako vedľajšieho účastníka

do exekučného konania, exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému

nepriznal náhradu trov exekúcie. Nepripustenie vedľajšieho účastníka do konania zdôvodnil

exekučný súd tým, že vedľajšie účastníctvo je inštitútom patriacim výlučne do sporového

konania, preto je tento inštitút v nesporovom exekučnom konaní vylúčený. V tejto súvislosti

poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. novembra 2008, sp.zn.

1 Cdo 106/2008. Výrok o zastavení exekúcie odôvodnil tým, že v zmysle ust. § 45 ods. 1,

ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej

len „ZoRK“) z úradnej povinnosti skúmal, či predložený rozhodcovský rozsudok je v súlade

so zákonom po formálnej a materiálnej stránke. Súd prvého stupňa predovšetkým konštatoval,

že úverová zmluva uzatvorená medzi účastníkmi, a na ňu nadväzujúce všeobecné obchodné

podmienky poskytnutia úveru, je jednoznačne zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4

zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Na základe toho podrobil uvedený spotrebiteľský vzťah preskúmaniu z hľadiska

vnútroštátnych právnych noriem a noriem európskeho práva najmä Smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Prvostupňový súd dospel k právnemu záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve

o úvere je neprijateľnou podmienkou pre značný nepomer v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a preto je absolútne neplatná v zmysle § 53 ods.5

OZ. Značnú nerovnováhu videl súd v tom, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob

riešenia prípadného sporu z úverovej zmluvy a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa.

Rozhodcovskú doložku si v tomto prípade povinný osobne nevyjednal, nemal na výber

vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, pričom v zmysle jej

znenia sa vopred vzdal práva výberu, kde sa budú možné spory medzi stranami riešiť.

Exekučný súd konštatoval, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom a plnenie

priznané rozhodcom na jej základe je plnením v rozpore s dobrými mravmi, preto exekúciu

podľa § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku zastavil. Súdnemu exekútorovi

JUDr. Rudolfovi Krutému nepriznal súd náhradu trov exekúcie z dôvodu, že si ich neuplatnil.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací uznesením z 28. novembra 2013 sp.zn.

6 CoE 117/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.)   5 CoE 87/2014

a návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods.1 písm. b/, c/ O.s.p. zamietol.

Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Návrh oprávnenej na prerušenie

konania podľa § 109 písm. b/ O.s.p. zamietol s tým, že nedospel k záveru o nesúlade

ustanovení právnych predpisov, ktoré na vec aplikoval exekučný súd, s Ústavou Slovenskej republiky. Návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ odvolací súd považoval za nedôvodný preto, že oprávnenou

nastolené otázky nemali reálny dosah na prebiehajúci spor a ich posúdenie bol spôsobilý

v súlade s doktrínou acte éclaire a acte clairé uskutočniť odvolací súd sám vzhľadom

na početnú judikatúru Súdneho dvora EÚ. Vo vzťahu k výroku o zastavení exekúcie odvolací

súd uviedol, že nedošlo k prekročeniu preskúmavacej právomoci exekučného súdu, pretože

exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia

s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II.ÚS 545/2010-5.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný

preskúmať ho aj podľa kritérií ustanovenia § 45 ods. 1 ZoRK a pokiaľ zistí, že rozsudok má

nedostatok, musí exekúciu v zmysle cit. ustanovenia zastaviť. V tejto súvislosti poukázal

na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. januára 2012 sp.zn.

6 Cdo 143/2011. Ďalej uviedol, že pokiaľ rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci konať

a rozhodnúť, ide o porušenie práva na spravodlivý súdny proces zakotveného v čl.46 a nasl.

Ústavy Slovenskej republiky a v takom prípade exekučný súd je oprávnený preskúmať vec

tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol. Rozhodcovská doložka mala založiť

legitimitu pre exekučný titul, preto v rámci skúmania jeho zákonnosti, exekučný súd mal

právo skúmať prijateľnosť tohto zmluvného dojednania z hľadiska zachovania rovnováhy

v právach a povinnostiach zmluvných strán. Odvolací súd zhodne so súdom prvostupňovým

dospel k záveru, že vo veci ide o zmluvu   spotrebiteľskú, na ktorú je nevyhnutné aplikovať

§ 52 a nasl. OZ, rovnako sa stotožnil aj so záverom exekučného súdu, že rozhodcovská

doložka predstavuje nekalú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, pretože nebola individuálne

dojednaná a znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, v prípade ak žalobu podá veriteľ u vopred určeného rozhodcu. Odvolací súd uzavrel, že

pokiaľ rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci konať, vzhľadom na neplatnosť

rozhodcovskej doložky, rozhodcovský rozsudok ním vydaný nemožno považovať

za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt. Exekučný súd preto správne rozhodol,

keď exekúciu podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil.  

  5 CoE 87/2014

Proti výroku uznesenia Krajského súdu v Trnave z 28.novembra 2013 sp.zn.

6 CoE 117/2013 o zamietnutí návrhu na prerušenia konania podala oprávnená odvolanie,

ktoré odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom   (§ 205 ods. 2 písm. a/), keď súd nerešpektoval jej právo na rozhodnutie veci

na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva

Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke

(m.m. IV. ÚS 206/08). Mala za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), keď súd nesprávne

interpretoval a aplikoval ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.

Taktiež namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.

Navrhla napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

Proti tomu istému rozhodnutiu odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti podala

oprávnená dovolanie s označením doplnené o dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu

z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 18CoE 641/2011 z   30. novembra 2012.

Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje dovolanie odôvodnila

ustanovením   § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a § 237 písm. a/ O.s.p., že súd rozhodol nad rámec

zverenej právomoci, ustanovením § 237 písm. d/ O.s.p., že v tejto veci sa už právoplatne

rozhodlo, ustanovením § 237 písm. e/ O.s.p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný a ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., že jej súd svojím postupom

odňal možnosť konať pred súdom, pretože s oprávnenou nekomunikoval a nevytýčil

pojednávanie hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods.5 Exekučného poriadku. Ďalej

uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci   (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súdy oboch stupňov posúdili materiálne

a formálne podmienky vykonateľnosti exekučného titulu bez dodržania zásad

kontradiktórneho súdneho procesu a svoje rozhodnutie založili na skonštruovaných

a nepodložených domnienkach a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Taktiež navrhla, aby dovolací súd

konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie   5 CoE 87/2014

na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré

bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Odvolaciemu súdu vytýkala predovšetkým to, že

založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako

neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou.

Ďalej, že v rámci právneho posúdenia veci sa odvolací súd odvolal na nekonkrétne

ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátnych právnych noriem, ktoré upravujú

režim spotrebiteľských zmlúv, v dôsledku čoho takéto právne posúdenie trpí vadami

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania na súdnu ochranu

podľa článku 46 odseku 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“). Uviedla, že

podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je

adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým   a právnickým osobám.   Podľa

dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas,

je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ

z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi,

takže sa na ňu ako takú nemožno odvolávať. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa

oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo

priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky

nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní

za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/

jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku

a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.

Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súdy nižších stupňov vo svojich rozhodnutiach vôbec nevysporiadali s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS

a nezdôvodnili, prečo považujú   rozhodcovskú   doložku   za   neprijateľnú   podmienku

v zmluve o úvere. Dovolateľka mala za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad

pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.

Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp.zn.: IV. ÚS 95/2010-80.

Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť   5 CoE 87/2014

exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak,

aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva

a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinný sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr skúmal, či sú dané procesné

predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.

Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola

už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred

Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podala

odvolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Konanie o týchto jej odvolaniach bolo

zastavené s odôvodnením, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa

a Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.).

Porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014

sp.zn. 5 Co 20/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 Co 54/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn.

5 CoE 48/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 CoE 84/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn.

3 Co 34/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 CoE 83/2013. Dovolací súd sa stotožňuje

s právnymi závermi vyjadrenými v týchto rozhodnutiach a v podrobnostiach na ne odkazuje.

II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)

po zistení, že dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh

na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

K totožnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už dovolací súd

vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých  

tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky a navrhovala prerušenie

konania (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp.zn.

5 ECdo 9/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013, z 11. septembra 2013 sp.zn.

5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 ECdo 250/2013, z 3. júla 2013 sp.zn.

7 Cdo 8/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn. 7 ECdo 85/2013, z 3. októbra 2013 sp.zn.   5 CoE 87/2014

3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 ECdo 283/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn.

4 Cdo 40/2013). Dovolací súd na ne v podrobnostiach odkazuje s tým, že s právnymi závermi

v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci. Súdny dvor EÚ má právomoc

vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale

procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod

pre prerušenie konania.

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína  

aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného

poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh  

na prerušenie konania zamietol.

III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,  

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

  5 CoE 87/2014

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už Najvyšší súd

Slovenskej republiky vyjadril   vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa iných skutkovo a právne obdobných právnych vecí, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom

postavení dovolateľky (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 9/2013, z 20. januára 2014 sp.zn. 5 ECdo 11/2013,

z 11.septembra 2013 sp.zn. 5 ECdo 70/2013, z 21. januára 2014 sp.zn. 7 ECdo 250/2013,

z 3. júla 2013 sp.zn. 7 Cdo 8/2013, z 25. novembra 2013 sp.zn. 7 ECdo 85/2013, z 3. októbra

2013 sp.zn. 3 ECdo 28/2013, z 12. decembra 2013 sp.zn. 4 ECdo 283/2013, z 25. novembra

2013 sp.zn. 4Cdo 40/2013) a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto

rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd Slovenskej

republiky konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán; rozhodovanie

súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.

Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-

aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora (viď

aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012 sp.zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp.zn.

III. ÚS 254/2012),

3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať

bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,  

4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,  

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu  

bez vykonania dokazovania (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú   5 CoE 87/2014

v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný

súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti

exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto

tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. II. ÚS 160/2013, v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný

„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany

spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv

oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,

6. nedôvodná je námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali možnosť

konať pred súdom, keďže vo veci nebolo nariadené pojednávanie v zmysle §   57

ods. 5 Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa

uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu nevyhlásil za neprípustnú,

ale ju zastavil podľa § 57 ods. 2 exekučného poriadku, na ktorý sa povinnosť

nariadenia pojednávania nevzťahovala. Odvolací súd   v tomto prípade postupoval

v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol

bez nariadenia pojednávania.

7. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),

8. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a aj odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

(§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva   5 CoE 87/2014

zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(II. ÚS 78/05).

Tieto právne závery (viď 1. až 8.) zastáva Najvyšší súd Slovenskej republiky aj

v preskúmavanej veci.

K bodu 5 dovolací súd navyše poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veci vedenej pod sp.zn. PLz. ÚS 1/2014 o návrhu na zjednotenie právnych

názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadom zabezpečenia záruk

kontradiktórnosti konania, v ktorom prijal stanovisko, že pri preskúmavaní žiadosti exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa môžu primerane uplatniť ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd

pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza

aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie

poverenia) a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávnenej, je povinný dať

jej možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania. V prípade, že tak exekučný súd

neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva

oprávnenej   vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku však postačuje, ak je

oprávnenej táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania   5 CoE 87/2014

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn. 1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010 sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp.zn.

3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp.zn. 4 Cdo 68/2011, z 3. mája 2011 sp.zn. 5 Cdo 44/201,

z 23. júna 2011 sp.zn. 6 Cdo 41/2011, zo 14. augusta 2013 sp.zn. 7 Cdo 17/2013).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej

republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť trovy tohto konania úspešnému povinnému  

(§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnému

povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech

nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší

súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal

z dôvodu, že povinný nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. septembra 2014

  JUDr. Vladimír Magura, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

  5 CoE 87/2014